Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, ctené kolegyne, ctení kolegovia, ďakujem veľmi pekne za slovo. Nakoniec sme sa teda dostali po tých rôznych náhlych zmenách programu.
Priznám sa, že pôvodne som chcel vystúpiť len veľmi krátko a len s jedným krátkym pozmeňujúcim návrhom. Avšak medzitým sa stala jedna zásadná zmena. A to zmena, že nám v poslaneckých laviciach pomerne nečakane pristál pozmeňujúci návrh jedného z kolegov poslancov strany SMER, ktorým sa permanentne zvyšuje sadzba dane z pridanej hodnoty z 19 na 20 %. Považujem to za flagrantné porušenie všetkých pravidiel slušnosti. Už aj len preto, že takáto zásadná zmena neprešla žiadnym štandardným legislatívnym procesom, žiadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, žiadnou verejnou debatou, ale robí sa opäť, ako mnoho ďalších iných nepopulárnych krokov, pokútne, tajne jedným poslaneckým pozmeňujúcim návrhom, ktorý z ničoho nič pristane pár minút pred začatím rokovania o samotnom bode v poslaneckých laviciach. A ak si to náhodou nikto nevšime, tak po krátkej rozprave sa zdvihnú ruky alebo stlačia tlačítka a zrazu bude daň z pridanej hodnoty na veky vekov, alebo aspoň kým nedôjde k zmene pomerov, o 1 % vyššia.
Ja chápem, že bohatým politikom môže byť ukradnuté, či priemerný slovenský človek zaplatí ročne o 10 eur viac alebo menej na dani z pridanej hodnoty. Ale za seba chcem povedať, že mne to ukradnuté nie je. Pretože najväčším problémom Slovenska dnes je to, a prehĺbilo sa to za vlády SMER-u a je to stále horšie a horšie, najväčším problémom Slovenska je dnes pracujúca chudoba. To sú ľudia, ktorí chodia do práce, pracujú, dostávajú mzdu, ale keď zaplatia všetky svoje životné náklady, energie, nájomné, všetko, čo poplatiť musia, tak im zostanú len desiatky, možno 100-200 eur mesačne na život. Mnohým ani to. Ešte aj keď si poviete, že je niekto bohatý v Bratislave a zarába 1 100 eur, čo je tu zruba priemerný príjem, keď z neho odrátate dane, odvody, splátku na hypotéku, nebodaj ten človek má deti, tak mu zase zostane len 100-200 eur každý mesiac na život. A tých 10 eur ročne sa vám možno zdá malá suma, ale pre všetkých takýchto ľudí, a to sú státisíce ľudí na Slovensku, je to suma pomerne významná.
A preto takto pokútne meniť pravidlá dane z pridanej hodnoty, ktorá mala budúci rok klesnúť o 1 % na 19 %, považujem za veľmi nefér a za veľmi nespravodlivé voči ľuďom a za popretie všetkých princípov vlády, ktorá sa hlási, že chce byť sociálna.
Pamätám si veľmi dobre, keď sa rokovalo a keď sa zvyšovala sadzba, dočasne, dane z pridanej hodnoty z 19 % na 20 %. Počúvali sme o tom, aký je neľudský pravicový zlepenec, počúvali sme o tom, aké je to zvrhlé zbedačovanie ľudí. A počúvali sme to od vás, od kolegov zo strany SMER. A dnes, keď má sadzba dane klesnúť naspäť z 20 na 19 % a vy ju na 20-percentnú necháte, tak zrazu je všetko v poriadku. Zrazu to nemá byť zvrhlé a zrazu to nie je zbedačovanie ľudí. Obracajú sa vaše vlastné slová proti vám samotným.
A pritom je situácia úplne iná. Po vláde Roberta Fica v roku 2009 malo Slovensko deficit hospodárenia vo výške zhruba 8 % hrubého domáceho produktu. Dnes tento deficit vďaka konsolidácii, ktorá bola naštartovaná za minulej vlády, a tu treba zároveň ponechať určitú mieru zásluh, pokračuje aj za tejto vlády, deficit klesá pod 3 %. Preto má automaticky sadzba dane z pridanej hodnoty klesnúť naspäť na 19 %. Čiže sme v úplne inej ekonomickej kondícii, sme v úplnej inej ekonomickej situácii.
Keď po tom zlom hospodárení, po tej vykradnutej Štátnej pokladnici, ktorú ste nám po roku 2009 po sebe zanechali, sa zvyšovala sadzba DPH o 1 %, nazvali sme to Ficovou daňou. Daňou za zlé hospodárenie Roberta Fica, daňou za zlé hospodárenie strany SMER, daňou, ktorú musíme zaviesť, aby sme po vás napravili, čo ste pokazili, čo ste rozbili, čo ste urobili zle. Vtedy ste tvrdili, že je to len výhovorka a že to nie je pravda. Dnes, keď túto daň stabilizujete naveky poslaneckým pozmeňujúcim návrhom, priznávate, že to je naozaj Ficova daň. Zvýšenie DPH už od roku 2010 je Ficovou daňou a dnes to v tomto svojom návrhu priznávate. Je to čisto politické rozhodnutie, čisto vaše politické rozhodnutie.
Na druhej strane musím povedať, že súhlasím s tým, že aj na tej stredopravej strane politickej scény existujú určité dogmy, ktoré sú viac dogmami, než pravdami. Súhlasím napríklad s tým, že rovná daň by nemala byť liberálnym fetišom. Rovná daň, ktorá bola na Slovensku prijatá, bola veľmi dobrou reformou, ktorá nás dostala na titulné stránky všetkých zahraničných médií, pomohla Slovensku naštartovať hospodársky rast, pomohla Slovensko doviesť do éry prosperity, ktorú porušili až dve veci: hospodárska kríza a vláda strany SMER.
Na druhej strane platí, že progresívna daň od 15 do 20 % je určite lepšia než 30-percentná rovná daň, pretože liberálnejšie a pravicovejšie je platiť nižšie dane a nie platiť vysoké, hoci rovné dane.
Zároveň súhlasím aj s ďalším tvrdením v tom zmysle, že je to len dogma a nie pravda. Štát tu nie je len na to, aby uťahoval ľuďom opasky. Štát tu nie je len na to, aby ľuďom bral. Naopak, po tej dlhej dobe uťahovania opaskov, po tej dlhej dobe, ktorú zaplatili občania Slovenskej republiky, sa dnes otvára priestor na to, aby ľudia začali od štátu dostávať niečo naspäť. Vy ste na to zareagovali kupovaním si voličov. Minulý víkend ste predstavili balík opatrení za zhruba to 1 % DPH, za zhruba za 250 mil. eur, ktorým si chcete nakúpiť voličské hlasy. To, že peniaze na tieto opatrenia získate práve z toho, že neznížite DPH, tak ako by ste mali, kde sa tie peniaze dostali k všetkým občanom, o tom už nehovoríte. Čiže tvrdím, áno, už je načase, aby ľudia dostali niečo aj naspäť. Ale nie vo forme opatrení pre konkrétne skupiny voličov, ktorými si ich nakúpite, ale napríklad vo forme opatrení, ktorými znížite dane alebo znížite tie obrovské odvody, ktoré sú veľkou prekážkou zamestnávania na Slovensku. Keby ste napríklad každému z tej pracujúcej chudoby, ak si vezmeme, že to môže byť milión občanov na Slovensku, ktorí majú príjmy na úrovni nižšej ako priemer, chceli dať len 30 eur mesačne navyše k jeho príjmu, tak vás to bude stáť 30 mil. krát 12 mesiacov, to znamená zhruba 360 mil. eur. Skoro ten istý balík peňazí o polovicu vyšší, než idete porozdávať po vašom víkendom sneme strany SMER cez rôzne opatrenia. Namiesto tohto balíka, namiesto všetkých tých hlúpych opatrení, ktoré ste navrhli, by milión občanov mohlo dostať každý mesiac 30 eur v čistom na ruku. A pre tých občanov by to bolo zásadné - zásadné - pocítenie toho, že sa im zvýšili čisté príjmy. Mohli by ste to urobiť cez zníženie daní, mohli by ste to urobiť cez zníženie odvodov. Ale vy také niečo nerobíte, pretože vám nejde o to, aby sa ľudia mali lepšie. Vám ide o to, aby ste si mohli kupovať ich hlasy, a tí ľudia si to zaplatia sami napríklad cez to, že neznížite DPH o 1 %. Argumentujete tým, že ľudia by to zníženie DPH o 1 % nepocítili, lebo ceny by sa znížili.
A tu sa pýtam, čo sa zmenilo oproti tomu, keď ste znížili daň na naftu pre autodopravcov, keď vám štrajkovali v uliciach v roku 2010, aby ste tým kompenzovali zavedenie mýta? Vtedy ste tvrdili, že zníženie takej dane sa premietne do cien. Dnes tvrdíte, že sa nepremietne. Čo sa medzitým zmenilo? Čo sa zmenilo medzitým, keď ste tvrdili, že zvýšiť DPH z 19 na 20 % je zvrhlé, a tým, keď DPH z 19 na 20 % zvyšujete dnes? Pretože to, že zrušíte zníženie, v podstate znamená, že schvaľujete permanentné zvýšenie.
Som presvedčený, že teda spôsob, akým navrhujete permanentne zvýšiť sadzbu DPH na 20 %, je nielen nelegitímny, pretože porušujete všetky dobré pravidlá legislatívy, ale aj nespravodlivý voči občanom, a že vás dobieha vaša vlastná minulosť, tak ako sa to v budúcnosti bude stávať čoraz častejšie a častejšie.
A teraz mi dovoľte vrátiť sa k môjmu pôvodnému vystúpeniu, ktoré malo byť naozaj len veľmi krátke a týka sa prednesenia jedného pozmeňujúceho návrhu k tomuto zákonu o dani z pridanej hodnoty. Pozmeňujúci návrh, ktorý máte rozdaný vo svojich laviciach, je veľmi stručný a znie nasledovne:
Pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Martina Chrena k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač 969).
Bod 1. V čl. IV bod 4 znie: 4. V § 52 ods. 7 sa za slovami "zozname zverejnený" ostatné slová vypúšťajú.
O čo ide? Týmto krátkym pozmeňujúcim návrhom chcem trošku pomôcť zlepšovaniu podnikateľského prostredia na Slovensku v dnešnej ťažkej dobe, kedy sú mnohé podniky sužované druhotnou platobnou neschopnosťou neplatením faktúr, a preto sa mnohí podnikatelia aj nie vlastnou vinou dostanú do situácie, kedy napríklad nezvládajú načas zaplatiť aj svoje daňové povinnosti.
Od začiatku minulého roka bolo zavedené jedno podľa mňa dobré a rozumné opatrenie, že daňový úrad na svojom webe zverejňuje firmy, ktoré mali problémy s platením DPH. Neodviedli daň, ktorú odviesť mali, alebo ju odviedli nie načas a podobne.
Podľa aktuálneho právneho stavu sa teda firma, ktorá neplatí DPH štátu, dostane na tento zoznam - čiernu listinu neplatičov. Pre firmy to má mnohé konzekvencie. A nielen štátne orgány, ale aj veľké nadnárodné firmy často odmietajú s takýmito podnikmi obchodovať. Mnohí z nich, ktorí sú dodávateľmi väčších podnikov, strácajú zákazky. Zažili sme dokonca, a viem o konkrétnych situáciách, kedy ministerstvá a ústredné orgány štátnej správy od takýchto firiem naďalej odoberali ich služby, ale odmietali im za ne platiť faktúry, čo považujem za také trošku nie úplne fér. Pretože keď už, tak im mali tie zmluvy vypovedať, ale nie ďalej od nich brať tovary a služby, ale odmietať im zaplatiť, pretože firma je na čiernom zozname. Napriek tomu je to všetko v poriadku.
Firma, ktorá neplatí dane, nech je na čiernom zozname a nech za to znáša svoje konzekvencie. Problémom tejto situácie však je, že aj keď firma napríklad nestihla zaplatiť DPH načas alebo mala nie vlastnou vinou spôsobené finančné problémy a svoje daňové povinnosti uhradí, tak podľa súčasného právneho stavu na tomto čiernom zozname zostáva ešte dvanásť mesiacov po tom, čo splnila všetky zákonné povinnosti. A to je problém. Pretože aj firma, ktorá naozaj nestihla zaplatiť načas, má dvanásť mesiacov problém s tým, že ďalšie zákazky stráca, dvanásť mesiacov problém s tým, že ministerstvo jej nechce preplácať faktúry, hoci služby od nej ďalej berie, dvanásť mesiacov problém s tým, že veľké nadnárodné spoločnosti s ňou nechcú robiť biznis.
Pán minister v tomto návrhu zákona skracuje toto obdobie, kedy firma zostáva na čiernom zozname, z dvanástich mesiacov na šesť. Napriek tomu som presvedčený, že je to nespravodlivé, a navrhujem, aby firma po uhradení všetkých svojich nedoplatkov na DPH bola z tohto čierneho zoznamu odstránená bezodkladne. Tak to robí napríklad Sociálna poisťovňa. Aj Sociálna poisťovňa vedie zoznamy neplatičov, ale keď uhradíte svoje podlžnosti, tak pri najbližšej aktualizácii informačného systému behom jedného-dvoch týždňov vás z tohto zoznamu odstránia. Navyše daňový úrad ešte vedie aj druhý zoznam, kde je každý, kto niekedy nezaplatil dane načas, na ňom už je vedený permanentne. Ten síce nemá také dopady, ale už to tam je navždy archivované. Preto nie je dôvod, aby firmy boli trestané aj potom, čo napravia všetky svoje nedostatky, ešte po dobu ďalších šiestich mesiacov. Je to nespravodlivé voči firmám, narúša to podnikateľské prostredie, hádže to do jedného vreca tých nepoctivcov, ktorí dane neplatia, s tými, ktorí všetky svoje povinnosti uhradia.
Navyše stále platí, že v tom pokrízovom období sa často firmy môžu do takýchto problémov dostať aj nie vlastnou vinou, ale z dôvodu druhotnej platobnej neschopnosti. Jednoducho preto, že im neplatia ich vlastní odberatelia, a nie preto, že by chceli sa vyhýbať plateniu daní.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť a prosím vás o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, ctené kolegyne, ctení kolegovia, možno mi dovoľte najprv, pán minister, aj v mene opozície poďakovať za to vaše pôsobenie a za spoluprácu, ktorá sa občas podarila aj medzi nami a vaším ministerstvom, aj keď ma teda mrzí, že najmä v oblasti zlepšovania podnikateľského prostredia a pokračovania projektu Singapur sa možno nepodarilo spolupracovať až tak intenzívne a dobre, ako by si aj Slovensko zaslúžilo.
Mrzí ma však a ospravedlňte, že toto vystúpenie je také dosť ad hoc, pretože aj tento návrh prišiel do parlamentu len ad hoc a nedalo sa naň vopred pripraviť. Mrzí ma, že svoje pôsobenie v úlohe ministra hospodárstva musíte zakončiť práve týmto návrhom, pretože tento návrh, v podstate vás prinútili ním prezentovať niečo úplne iné, než o čo v skutočnosti ide. Tento návrh je prezentovaný ako urýchlená potreba novely zákona kvôli tomu, že Slovensku hrozia pokuty z neskorej transpozície smernice.
V skutočnosti je tento návrh o tom, aby sa zmenil zákon, ktorý platil len dva dni, ktorý prijal tento parlament pred pár dňami na návrh jedného z poslancov strany SMER a ktorý bol tak zlý a nepodarený, že ste si to po pár dňoch uvedomili a musíte ho zmeniť. Ide o zákaz ambulantného predaja, trhového predaja v obciach, kde sú kamenné obchody. Tento návrh bol tal zlý a likvidačný, ale tá vaša hlasovacia mašinéria, ten váš 83-hlasový valec ho napriek tomu schválil bez toho, aby ste sa zamysleli, čo sa v ňom píše, a teraz pod rúškom, pod dymovou clonou potreby urýchlenej implementácie smernice ho narýchlo musíte zmeniť, pretože až ex post ste si uvedomili, že čo ste to vlastne na Slovensku spáchali. A chcem, aby to aj teraz zaznelo, pretože tá novela bola zlá, a ja zahlasujem za jej zrušenie a zahlasujem za tú opravu toho, čo ste sami spravili, a verím, že aj veľká časť mojich kolegov z opozície to urobí, pretože tie škody treba naprávať. A som rád, že aspoň v prípade tejto konkrétnej malej škody ste si to uvedomili aj sami a že škodu, ktorú ste sami pôsobili, napraviť chcete. Ale malo by to tu jasne zaznieť. To, že idete opravovať zákon kvôli potrebe implementácie smernice, lebo Slovensku hrozia pokuty, je klamstvo. Je to len dymová clona. V skutočnosti idete naprávať zákon z dielne pána Kolesíka, ktorý tak zásadne poškodil Slovensko, že aj vy sami ste si to museli priznať a expresne po pár dňoch ho opraviť a zrušiť.
Ďakujem veľmi pekne.
A ešte raz, želám vám všetko dobré, pán minister, aj v ďalšom pôsobení a mrzí ma, že práve touto úlohou v posledný deň svojho pôsobenia ste sa museli s Národnou radou rozlúčiť.

Vážený pán minister, odpovedať na všetky tie nepravdy, ktoré ste spomenuli, si vyžiada samostatné vystúpenie v rozprave. Nebudem ani reagovať na tie nepravdivé osobné invektívy, ku ktorým sa malí ľudia uchyľujú, keď im dôjdu argumenty. Považujem to skôr za dôkaz toho, že nemáte argumenty.
Ale tvrdíte, že cieľom tohto zákona je zakázať vývoz vody. No tak z neho vyhoďte § 17a, ten skorumpovaný, netransparentný paragraf, ktorý upravuje spôsob, akým môže vláda povoliť vyvoz vody.
Klamete keď tvrdíte, že dnes môže slovenskú vodu hocikto vyvážať. Musel by mať tak hocikto povolenie na odber od orgánu štátnej vodnej správy, ktoré by mu umožnilo túto vodu vyvážať do zahraničia. Štát má právo zakázať niečo takéto, pretože vodohospodárske služby sú vyňaté zo smernice o službách. Čiže vy môžete zakázať vývoz vody aj bez toho, aby ste stanovovali netransparentné pravidlá pre jeho povolenie.
Navyše, ukážte mi úradníka, ktorý dnes vydá povolenie na odber vody za účelom jeho vývozu do zahraničia. A môžeme naňho spolu podať trestné oznámenie, pretože štát môže robiť len to, čo má zákonom povolené. Občania môžu robiť to, čo nie je zakázané, ale štát môže robiť len to, čo je povolené. Na základe čoho v zákone môže nejaký úradník dnes vydať povolenie na odber, ktoré umožňuje vyvážať vodu do zahraničia? Neexistuje také ustanovenie v zákone. A ak také povolenie vydá, tak prekročí rámec zákona a môžeme naňho dať trestné oznámenie. A môžem ho dať spoločne s vami. Rád to urobím.
Čiže tvrdím, že zavádzate keď tvrdíte, že chcete zakázať vývoz vody, pretože, naopak, vy zavádzate pravidlá, ktoré ho povolia.
A tvrdím, že nemáte pravdu, keď hovoríte, že dnes sa voda vyvážať dá, pretože podľa dikcie legislatívy sa vyvážať nedá, ak by pritom nejaký úradník zákon neporušil.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán kolega, mám rád vaše vystúpenia a príspevky, pretože keď ich človek pozorne počúva, tak sa naozaj môže aj veľa naučiť, aj veľa zaujímavého dozvedieť. A ja som sa z toho vášho veľa zaujímavého dozvedel, napríklad o tej vodnej nádrži Starina. A som rád, keď sa odborníci naozaj bez nejakých vedľajších záujmov vyjadrujú k tejto téme. Oceňujem aj ten váš príspevok o význame lesov. Musím to povedať, lebo kolegovia odborníci, s ktorými som si chystal svoj, mi tiež význam a úlohu lesov v tom vodnom hospodárstve veľmi zvýrazňovali. Kvôli času, ktorý sa krátil pri hlasovaní, som o tom nestihol hovoriť. Ale nevadí to, pretože ste to povedali určite oveľa lepšie a toho oveľa viac.
Ale to, čo si odnášam z vášho príhovoru asi najviac, také pochopenie je, že každý minister môže vtlačiť svojmu rezortu určitú pečať. Napríklad na ministerstve hospodárstva pred naším nástupom to bolo ministerstvo dotácií. My sme sa z neho snažili robiť ministerstvo podnikateľského prostredia a dnes pôsobí asi najviac ako ministerstvo energetiky. A pán Kaliňák sa tu teraz mihol. Za jeho prvého pôsobenia bolo ministerstvo vnútra asi najviac ministerstvom polície, dnes to je skôr ministerstvo verejnej správy, podľa toho, čomu sa venuje. Ale ministerstvo životného prostredia aj a najmä kvôli tomuto zákonu, ale aj kvôli inému dnes podľa mňa už nie je ministerstvom životného prostredia. Pripadá mi, že sa z neho stalo ministerstvo obchodu a kšeftov. A to je to, čomu musíme zabrániť.

Ďakujem veľmi pekne. Chcem sa veľmi pekne poďakovať všetkým kolegom, ktorí zareagovali, obzvlášť ma teší a som hrdý na to, keď ma pochvália ľudia ako pán Huba, ktorí sú naozaj dlhoroční odborníci bez akýchkoľvek postranných záujmov v tejto oblasti. Možno by som len dodal, ak stihnem, tri krátke body.
Po prvé. Nestihol som sa pridať k procedurálnym návrhom mojich kolegov, ale, samozrejme, podporujem ten návrh na vzatie späť tohto návrhu zákona, už bol predložený, čiže nepredkladám ho vo faktickej poznámke, ale pripájam sa k tomu, nech to zaznie pre zápis.
Po druhé. To krytie sa Európskou úniou je úplná hlúposť. Veď podľa Rámcovej smernice o vode voda nie je tovar, citujem, poskytujú sa len vodohospodárske služby, ktoré podľa smernice o službách sú vyňaté z jednotného trhu Európskej únie. Preto majú pán Huba a kolegovia pravdu, keď hovoria, že žiadna krajina EÚ neobchoduje s vodou tak, ako sa píše v tomto návrhu zákona. Preto to musíme zastaviť, lebo zase budeme unikátni v nejakom kšefte.
A možno len ku kolegovi Hlinovi by som dodal, že ono je aj tretia alternatíva. To nemusí byť zlý politický odhad ministra ani jeho hlúposť. Ale odvaha prísť s takýmto niečím do parlamentu môže byť motivovaná aj nejakým enormným záujmom. A to, si myslím, je asi najpravdepodobnejšie, pretože pán minister je skúsený politik, ktorý nie je v politike krátko, aby mal zlý politický odhad alebo aby bol hlúpy. Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, ctené kolegyne, ctení kolegovia, dovoľte mi tiež vystúpiť k tejto afére Watergate, ktorá sa tu dnes na Slovensku odohráva. Nazývam ju Watergate, pretože je naozaj svojou škandalóznosťou prirovnateľná tomu škandálu, po ktorom v roku 1974 odstúpil americký prezident Richard Nixon. A dovoľte mi hneď na úvod povedať, že už len samotné predloženie tohto návrhu zákona v takom znení, v akom bol predložený, je podľa môjho názoru absolútnym dôvodom na okamžitú stratu dôvery a na odvolanie ministra životného prostredia. (Potlesk.) Zdá sa mi, že ako v jednej z mála veci, nastala všeobecná zhoda v opozícii s nesúhlasom s týmto návrhom zákona. A dúfam, dovoľte mi vyjadriť presvedčenie, že ak bude tento návrha zákona pokračovať ďalej, tak nastane zhoda aj na takomto politickom kroku so snahou o vyvodenie osobnej zodpovednosti.
Poďme ale od toho politika naspäť k odbornosti. Moji predrečníci a kolegovia už povedali veľké množstvo argumentov proti predloženému návrhu zákona o vodách. Dovoľte mi pokúsiť sa ich tak zhrnúť v jednom vystúpení a pomenovať podľa môjho názoru všetky dôvody a argumenty, ktoré som proti tomuto návrhu zákona doteraz našiel.
Hneď na úvod poviem, že nie som žiaden vodohospodár ani hydrogeológ, ani odborník v tejto oblasti, ale za posledné týždne som sa stretol s mnohými, debatoval som, snažil som sa pochopiť ich názory, stretol som sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za petíciou proti tomuto návrhu zákona o vodách. A musím povedať, že tak ako som od začiatku bol skeptický, keď sa na mňa z rôznych zdrojov, viac či menej dôveryhodných, začali valiť informácie o privatizácii vôd na Slovensku, tak som dnes presvedčený, po dôkladnom štúdiu, že to je vec, ktorá nám naozaj hrozí, a že tento návrh zákona je naozaj zlý. Ak by som to mal povedať úplne skrátene, áno, SMER ide naozaj privatizovať slovenskú pitnú vodu a predávať ju do zahraničia. Vysvetlím, prečo som o tom presvedčený. Áno je to jeden obrovský, korupčne naladený kšeft. Na začiatok chcú predať vodu, ktorej množstvo, aby ste si to vedeli predstaviť, sa dá prirovnať k rieke Hron pri Brezne. A to, či na Slovensku zostane vody pre našich ľudí dosť, to je im ukradnuté.
Dovoľte mi teda prejsť argumenty proti tomuto zákonu jeden po druhom.
Mojím hneď prvým argumentom je, že tento návrh zákona pripravuje vláda, ktorá už dokázala sprivatizovať zisky zo slnka, zo vzduchu a aj z pôdy. Voda je asi to posledné, čo im zostáva. Hovorí sa, že spoznáš vtáka po perí, človeka po reči. Ja som skôr za to, hodnotiť ľudí po skutkoch. A zákon o vodách predkladá minister vlády, ktorá má už so zarábaním na podobných schémach obrovské skúsenosti.
Prvá bola fotovoltaika. Počas jedného predĺženého víkendu od piatka rána do pondelka večera rozdalo ministerstvo hospodárstva pod vedením pána ministra Jahnátka, kde vtedy pán Žiga pôsobil ako štátny tajomník, desiatky licencií pre veľké fotovoltaické elektrárne. Prihlásiť sa do takto pripravenej súťaže dokázali len tí vyvolení. A týmto vyvoleným štát zagarantoval oproti bežnej trhovej silovej cene elektriny takmer 8-násobné výkupné ceny na dlhé roky. To platíme z peňaženiek nás všetkých. Nebyť tohto fotovoltaického Klondiku, tak všetci občania Slovenska by mali účty za elektrinu o niekoľko percent nižšie, každý mesiac by sme mohli platiť o niekoľko percent nižšie účty za elektrinu. S Jurajom Miškovom sme na ministerstve hospodárstva dokázali zastaviť pokračovanie tohto fotovoltaického Klondiku, ale niektoré škody sú už neodvratné. Čiže to bola privatizácia ziskov zo slnka.
O privatizácii ziskov zo vzduchu pri predaji emisií, pri predaji teplého vzduchu snáď nemusím ani hovoriť.
A potom tohto roku nasledovala pôda. Vláda a neskôr aj parlamentná väčšina kolegov zo strany SMER schválili v zrýchlenom konaní zákon, ktorý síce nezabráni cudzincom skupovať slovenskú pôdu, ale zato oberie bežných ľudí o jej hodnotu v prospech veľkostatkárov a veľkých družstiev. Tí ju potom môžu lacno skúpenú ako obchodný podiel vo firme predať hoci aj al-Káide. Práve dnes o druhej poobede idem zaniesť do podateľne Ústavného súdu ústavné podanie proti tomuto návrhu zákona, pričom s kolegami právnikmi sme zistili, že tento zákon podľa nášho návrhu porušuje až 7 rôznych článkov ústavy. Neviem, či to vôbec nie je rekord. (Potlesk.)
No a zákon o vodách, o ktorom tu dnes rokujeme, je založený na podobnej schéme ako tieto predchádzajúce zákony, ktoré som vymenoval. Skupina vyvolených vybratá v netransparentnom procese dostane licenciu na vývoz slovenskej vody do zahraničia. Oni na tom zarobia. Nám všetkým na Slovensku zostane menej pitnej vody a v horšej kvalite.
Môj druhý argument. V rozpore s ústavou naozaj ide o predaj, a teda o privatizáciu našich podzemných vôd. Opäť, keď sa na mňa pred pár mesiacmi, ja viem, že pár kolegov tu z parlamentu malo tú istú skúsenosť, začali valiť tie informácie o privatizácii slovenskej vody, najprv som tomu ani nechcel venovať pozornosť. Bol som presvedčený, že veď toto by si na Slovensku nikto nedovolil. Veď predsa ústava hovorí jasne. Hneď v článku 4 Ústava Slovenskej republiky hovorí, že podzemné vody a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Takže akákoľvek privatizácia by predsa môjho laického názoru ako neprávnika nemala šancu uspieť na Ústavnom súde. Bola by v rozpore s ústavou našej krajiny. Lenže ministerstvo životného prostredia sa snaží naozaj prejsť cez rozum nám všetkým občanom i ústave.
Predložený zákon o vodách zavádza nové pojmy.
Tým najdôležitejším a kľúčovým pojmom je tzv. prevod vody. Jeho definícia je komplikovaná. Je to využívanie podzemnej vody odobranej zo zdrojov podzemnej vody na prepravu vody dopravnými prostriedkami alebo prevod vody potrubím cez štátnu hranicu z územia Slovenskej republiky (ďalej len „preprava“ alebo „prevod vody“). Čiže zákon zavádza povolenie odobrať vo veľkom podzemnú vodu na Slovensku a tankermi alebo vodovodom ju presunúť do zahraničia. To je v tejto definícii. Voda už nebude naša, už nebude na Slovensku, prevezie sa niekam do zahraničia.
Ako si ale pritom poradiť s ústavou, keď podľa ústavy je táto voda majetkom Slovenskej republiky? Ministerstvo to vymyslelo a definíciu doplnilo o nasledujúcu vetu: "Podzemnými vodami vo výlučnom vlastníctve štátu zostávajú všetky vody odobrané na účel podľa predchádzajúcej vety." Čo to teda znamená? Prvýkrát v histórii sa zavádza možnosť vo veľkom, vo veľkom vyťažiť na Slovensku pitnú vodu, naložiť ju alebo ju pustiť potrubím a vyviesť do zahraničia. Čiže vodu vyčerpajú z podzemia na Slovensku. Naložia ju alebo ju prevezú vodovodom do zahraničia. A tam cudzinci touto vodou zalejú svoje polia, vypijú ju, spláchnu ju vo svojich toaletách. Ale všetko bude de iure v poriadku, lebo táto vypitá, vyliata a spláchnutá voda je predsa podľa zákona (de iure) stále majetkom Slovenskej republiky. Ak sa vám to zdá absurdné, dovoľte povedať mi prirovnanie. Je to presne o tom istom, ako keby som tu pánovi ministrovi zobral ten pohár viney, ktorý tam má naliaty, vypil ju a tváril sa, že prečo sa sťažuje, veď podľa zákona je tá vinea stále jeho, napriek tomu, že som ju vypil ja. (Potlesk.) Presne takto rieši predaj a privatizáciu tento predložený návrh zákona, povoliť niekomu vyčerpať vodu na Slovensku, odviezť ju za hranice a tam ju použiť tak, že my z nej nebudeme mať nič, znamená vodu predať, znamená vodu privatizovať, bez ohľadu na to, ako sa na to pozrieme. A to nehovoríme o dvoch litrov vody, že si niekto z nás doma napustí dvojlitrovú fľašu a ide na bicykli do Rakúska, kde ju vypije, hovoríme o množstve vody ako hrom, nie ako hrom, ale ako Hron. Preto podľa môjho názoru predložený návrh zákona jednoznačne znamená, že sa v rozpore s ústavou budú slovenské vody predávať do zahraničia, a teda privatizovať, aj keď vám v najbližších dňoch budú všetci z vládnej strany a z ministerstva tvrdiť, že tomu tak nie je.
Môj tretí zásadný argument proti tomuto návrhu zákona. V skutočnosti nevieme, koľko a v akej kvalite naozaj vody máme na Slovensku. A napriek tomu vláda Roberta Fica už vie, koľko tejto vody chce predať. Ak by malo Slovensko pitnej vody naozaj výrazný prebytok a tento prebytok by chcela kúpiť nejaká iná krajina, ktorá má vody málo, hovorím, prečo nie, ale musí to mať jasný proces a jasné pravidlá, v prvom rade zistíme, koľko je naozaj prebytok vody. Po druhé, ponúknime túto vodu v transparentnej súťaži inému štátu na úrovni medzivládnych dohôd. A z predaja takejto vody by sme mohli pre Slovensko získať viac peňazí. Tak, ako Nórsko predáva ropu, my by sme mohli do štátneho rozpočtu získať peniaze, aby sme financovali školstvo, aby sme mohli platiť vyššie dôchodky, aby sme mohli opravovať slovenské cesty. Toto by bolo podľa mňa v poriadku. Lenže vláda strany SMER nechystá ani transparentný predaj a už vôbec jasne nevie, aký prebytok vody Slovensko vlastne má. Napriek výhovorkám dodnes neexistuje aktuálna presná analýza zásob pitnej vody na Slovensku. Vláda žiadnu takúto analýzu nepredložila. Rámcová smernica o vode Európskej únie ukladá vláde povinnosť do decembra 2013 vypracovať prognózu potreby vody a vyhodnotiť kvantitatívny a chemický stav podzemných vôd u nás. Toto je nesplnená úloha, podľa mojich informácií.
Všetky doterajšie odhady, ktoré hovoria o tom, že má Slovensko pitnej vody prebytok, vychádzajú len z tzv. vodnej bilancie. A hovoria, že zásoba vody na Slovensku je 79 tisíc litrov za sekundu, zatiaľ, čo jej spotreba je len 11 tisíc litrov za sekundu. Mnohých ľudí na Slovensku upokojil takýto zjavný nepomer. A paniku z predaja vody považujú za zbytočnú. Lenže problém je v tom, že pre stanovenie množstva disponibilnej vody je vodná bilancia tým vôbec najhorším ukazovateľom, aký sa dá použiť. Dostupné údaje vodnej bilancie, po prvé, nezohľadňujú realitu. Nie sú v nich započítané napríklad neregulované a čierne odbery vody, napríklad súkromné studne, ktoré sa nemusia hlásiť. A sa už samotné tieto neregulované odbery vody počítajú na tisícky litrov za sekundu. Vodná bilancia nezohľadňuje ani kvalitu vody. Nie všetka voda je hneď vhodná na pitie alebo na iné použitie. Sú mnohé menej kvalitné vody, ktoré treba chemicky upravovať, obohacovať, čistiť. Porovnávať pitnú vodu na vývoz s vodnou bilanciou je teda, ako porovnávať ovocie na vývoz so všetkým zeleným, čo sa na Slovensku urodí vrátane ihličnatých stromov a buriny. Môžeme to porovnávať, ale sú to dve úplne neporovnateľné čísla. No a výpočty vodnej bilancie nezohľadňujú ani tie posledné trendy a výrazné poklesy hladín vôd na Slovensku. Vidím, že kolegovia environmentalisti súhlasne prikyvujú hlavou.
Vezmite si len taký Žitný ostrov. Žitný ostrov pred postavením Vodného diela Gabčíkovo mal produkčnú kapacitu asi 20 tisíc litrov pitnej vody za sekundu. Čiže dokázal by uspokojiť kompletné potreby Slovenska. Výstavba Vodného diela Gabčíkovo však tieto pomery zmenila, úpravou koryta Dunaja sa zásadne zmenila schopnosť obnovovať zásoby pitnej vody. Ako? Nikto to dodnes poriadne nevie. Navyše sa k Žitnému ostrovu blíži veľká škvrna znečistenia zo skládky po bývalej Dimitrovke. Za posledné 4 roky tam vzrástla koncentrácia chlórovaných uhľovodíkov vo vode až dvojnásobne a kontaminačný mrak v dĺžke približne 6 kilometrov sa šíri od Podunajských Biskupíc smerom do vnútrozemia Žitného ostrova. Nám sa pokojne môže stať, že o Žitný ostrov môžeme prísť. A som hrozne, hrozne smutný z toho, že namiesto toho, aby ministerstvo životného prostredia riešilo túto základnú otázku životného prostredia a riešilo, ako zabrániť tomu, aby sme mohli prísť o Žitný ostrov, rozmýšľa len nad tým, ako vodu zo Žitného ostrova predať do zahraničia. A ešte aj na tom Žitnom ostrove nie je všetkých tých 20 tisíc litrov vody za sekundu, čo je produkčná kapacita, rovnako kvalitných, existuje kvalitnejšia voda, čistá, ktorá sa dá priamo použiť, a voda, ktorá nie je taká čistá, treba ju čistiť, treba ju obohacovať. Ak by sa predávala voda zo Žitného ostrova, verte mi, že na vývoz pôjde tá, ktorá je kvalitná a čistá, a nám na Slovensku zostane len tá menej kvalitná a tá špinavšia, ktorú budeme musieť čistiť, ktorú budeme musieť obohacovať, čo stojí ďalšie peniaze. Aj kvôli tomu môže aj ľuďom, čo žijú priamo na Žitnom ostrove, stúpnuť cena pitnej vody, respektíve cena tých vodohospodárskych služieb, ktoré sa účtujú za pitnú vodu.
Pán minister už dnes vie, že do zahraničia chce predať slovenskú vodu v objeme približne 8 600 litrov za sekundu. Toto číslo schválila vláda Roberta Fica v októbri 2012 v materiáli „Voda ako strategická surovina“ uznesením vlády Slovenskej republiky. Za sekundu 8 600 litrov, to je pre predstavivosť približne pri tej rieke Hron pri Brezne, 8 600 litrov za sekundu aby ste si vedeli predstaviť, koľko je to vody, tak Bratislava jej spotrebuje približne 2 500 až 3000 litrov za sekundu, ktorá je obhospodarovaná Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou. Čiže je to mnohonásobne viac vody, ktorá má ísť do zahraničia, než spotrebujú obyvatelia Bratislavy, a je to takmer toľko vody, 11 tisíc a niečo litrov za sekundu, čo je celá spotreba pitnej vody na Slovensku. Problém je, že my naozaj nevieme, koľko tej vody máme. Určite to nie je tak, že máme 79 tisíc litrov pitnej vody za sekundu k dispozícii pre Slovensko. Názory odborníkov sa líšia a líšia sa niekde na úrovni 30 % tejto sumy tej vody, ktorá sa naozaj dá používať na Slovensku, lebo my nemôžeme len tak zastaviť Dunaj, použiť všetku vodu z Dunaja a tváriť sa, že veď vody máme prebytok. A tie odhady, o ktorých som počul ja a s ktorými som mal možnosť sa oboznámiť, a považujem ich za veľmi relevantné, hovoria, že, áno, Slovensko síce má prebytok pitnej vody, ale ten prebytok pitnej vody sa počíta niekde na úrovni asi len 1 600 litrov za sekundu, teda päťkrát menej prebytku kvalitnej pitnej vody, než je vláda Roberta Fica podľa svojho vlastného záväzného materiálu prijatého uznesením vlády pripravená a nastavená vypredávať do zahraničia.
Môj ďalší argument proti predloženému návrhu zákona. Korupčnejšiu schému predaja vody by nikto nedokázal vymyslieť, nech by sa akokoľvek snažil.
Ďalšou podmienkou toho, aby sme vôbec mohli uvažovať nad tým, že nejaké prebytky pitnej vody zo Slovenska budeme predávať do zahraničia, musí byť nevyhnutne transparentnosť celého tohto procesu. Čiže ak by vláda jasne preukázala, že máme na Slovensku prebytok pitnej vody, že toľkoto pitnej vody je nad kvótu, ktorú spotrebujeme a môžeme ju predať, tak by sme ju mali predať niekomu, kto je za ňu ochotný zaplatiť čo najvyššiu cenu a v transparentnej súťaži. Lenže zákon je napísaný tak, že sa žiadna súťaž nekoná, vláda sama rozhodne, komu na to licenciu dá, pričom konkurentov môže bezdôvodne odmietnuť. K obchodovaniu s vodou sa teda dostanú len vyvolení.
Mne sa dostal dnes do schránky e-mail, ktorý údajne vyšiel z ministerstva životného prostredia. A hovorí o tom, že sa šíria lži a dezinformácie o predloženom návrhu zákona. A jeden z tých argumentov je, že veď predsa na prideľovanie licencie s vodou bude transparentná schéma, pretože vláda rozhodne aj s pripomienkovým konaním. No viete, ako vláda rozhodne? Vláda rozhodne tak, že sa prihlási 5 firiem, ktoré by chceli prevádzať slovenskú vodu do zahraničia. Všetky tie firmy splnia podmienky a vláda môže rozhodnúť na návrh ministra životného prostredia, že licenciu tebe dám, tebe nie a vám trom tiež nie a ešte piatemu kamarátovi áno. A nemusí to nijako zdôvodňovať, neexistujú žiadne kritériá, na základe ktorých bude vláda rozhodovať. Do takéhoto procesu sa nikto seriózny, kto nebude korumpovať a uplácať, ani neprihlási, pretože každý vie, že sa mu to neoplatí. A ten proces sa skončí tak, že sa nakoniec prihlási jeden záujemca alebo sa ich prihlási viac a tí dvaja ďalší budú bezdôvodne vypoklonkovaní. Toto nie je transparentný proces. Toto je legalizovaná korupcia, legalizovaný systém, ako vláda môže bez akejkoľvek súťaže prideliť licenciu na vývoz vody a prideliť zisky z predaja slovenskej vody do zahraničia ktorémukoľvek subjektu, ktorý si vyberie, pretože každý, kto takú licenciu dostane, bude platiť za vodu, za jej vyťaženie 40 centov za kubík do Environmentálneho fondu, nie do štátneho rozpočtu, nie na dôchodky, nie na zdravotníctvo, nie na školstvo, ale do Environmentálneho fondu, kde si to pán minister poprerozdeľuje, ako chce, a bude tú vodu predávať v zahraničí za 1 euro, 1,2 eura. Môj odhad hrubého profitu je tu 60 až 80 centov na kubík vody z takéhoto biznisu, ktorý vláda priklepne len vyvolenej firme. A zabudnite na to, že vďaka predaju vody zo Slovenska by ste mali lacnejšie lieky alebo kvalitnejšie školstvo. Nie, nič z toho nebude, pretože tie peniaze do štátneho rozpočtu nepôjdu podľa tohto navrhnutého zákona.
Môj ďalší argument. Namiesto výpredaja vody by sme mohli pomôcť sami sebe. Ak aj usúdime, že na Slovensku máme pitnej vody nadbytok, čo zjavne máme, otázka je len, koľko je to nadbytok, prečo by sme sa mali stať prvou krajinou Európskej únie, ktorá bude vodu vo veľkom vyvážať a ešte k tomu cez takúto zlodejskú schému, pretože nikto iný takto nefunguje, a nikto iný takéto pravidlá v celej Európskej únii nemá.
Hoci máme na Slovensku pitnej vody dostatok, nie všade na Slovenku je pitná voda v dostatočnej kvalite. Napríklad východné Slovensko viac trpí nedostatkom kvalitnej pitnej vody, tá voda sa musí obohacovať, sa musí čistiť. A jej úprava je preto pre východniarov drahšia než inde na Slovensku. Vláda plánuje tento problém stále riešiť megalomanskou výstavbou vodnej nádrže Tichý Potok na rieke Torysa. Tú však mnohí ekológovia a hydrológovia považujú za úplne nešťastný projekt. Ani Európska únie nechce náklady tejto vodnej nádrže preplatiť. Odmietla to. A potom sa pýtam, ak máme na Slovensku na niektorých miestach pitnej vody prebytok, napríklad na Žitnom ostrove, a na iných miestach, napríklad na východnom Slovensku, kvalitnej pitnej vody nedostatok, prečo napríklad namiesto megalomanských priehrad nepostavíme popri ceste jeden jednoduchý vodovod, jednu jednoduchú rúru, proti ktorej nemajú dôvod protestovať ani ekológovia, ani ochranári, ani žiadni environmentalisti, pretože nebude prevážať ropu, bude prevážať čistú pitnú vodu. A postaviť takúto rúru, takýto vodovod je predsa oveľa ľahšie, ako postaviť nejakú megalomanskú priehradu. Pán minister je síce Košičan, ale zjavne iba vtedy, keď sa mu to hodí. Môj odkaz je, ak máme na východnom Slovensku pitnej vody kvalitnej nedostatok, namiesto toho, aby sme ju vyvážali do zahraničia, analyzujme aspoň možnosť postaviť vodovod do Košíc a do Prešova namiesto toho, aby sme privatizovali vodu a predávali ju do zahraničia. (Potlesk.)
Ďalší argument spomenul už Zsolt Simon, zdražie minerálka, zdražie zelenina.
Predložený zákon o vodách nie je len o predaji vody do zahraničia, zavádza aj nové poplatky, doslova nové dane za využitie podzemných vôd. Podľa nariadenia, ktoré je prílohou predloženého zákona, sa zavádzajú nové poplatky za využívanie odberov vody na zavlažovanie a za odber minerálnych vôd, za pôdu na zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy majú po novom farmári platiť 1 cent za meter kubický vody. To sa môže zdať ako minimálny poplatok. Čo je to 1 cent za kubík vody? Ale keď si to prepočítate v závislosti od podnebia, od kvality pôdy, od počasia, ak príde sucho, ak si to prepočítate na jeden hektár pestovaných plodín, to môžu byť desiatky až stovky eur na hektár, ktoré zdvihnú náklady slovenským poľnohospodárom. Slovenskí poľnohospodári budú mať zase o desiatky až stovky eur na hektár vyššie náklady než ich konkurenti v Maďarsku, v Českej republike či v Poľsku. Ak zákon takto vstúpi do platnosti, slovenské plodiny, najmä ti náročné na vodu, ako je zelenina, môžu výrazne zdražieť. A ešte viac sa tak zníži konkurencieschopnosť slovenských poľnohospodárov.
A ešte horšie je to s minerálkami. Nový poplatok za odber minerálnych vôd je stanovený na 200 eur za meter kubický čiže 20 centov na liter. Keď litrová fľaša minerálky stojí 40 centov, je to najmenej o 50 % zdraženie minerálnych vôd na Slovensku. Ale viete čo? Chorvátska minerálna voda alebo francúzska minerálna voda, tá nezdražie, lebo oni žiaden nový poplatok platiť nebudú, zdražejú len tie slovenské minerálky. A tak je pravdepodobné, že budúci rok budeme oveľa piť chorvátsku Janu alebo nejaký francúzsky Evian namiesto slovenských kvalitných minerálnych vôd.
A, áno, pri tomto, ako tento zákon môže dopadnúť na poľnohospodárstvo a na producentov minerálnych vôd, platí aj to, čo povedal Zsolt Simon, že stovky až tisíce ľudí na Slovensku môžu prísť kvôli tomuto zákonu o prácu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec je 11.00 hodín, prerušíme rozpravu? (Reakcia z pléna.) Je všeobecný súhlas, aby to pán poslanec dokončil? (Súhlasná reakcia pléna.)

Chren, Martin, poslanec NR SR
Môj posledný argument. A budem stručný. Ministerstvo klame, keď tvrdí, že už dnes sa voda mohla vyvážať, a preto muselo prijať tento zákon. Nie je to pravda. Voda je z ústavy majetkom Slovenskej republiky, a preto nikto tú podzemnú vodu nemôže vo veľkom ťažiť a vyvážať. Bez povolenia štátu ju nemožno ani vo veľkom ťažiť, určite nie v tom objeme tisícok litrov za sekundu. Všetky oprávnenia na ťažbu podzemných vôd vydáva štát, vydáva ich vodárenským spoločnostiam. A v každom tom oprávnení je jasne napísané, na aký účel môžu tieto vodárenské spoločnosti vodu ťažiť. Tým hlavným a do veľkej miery jediným účelom ja zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou. Akákoľvek vodárenská spoločnosť, ktorá má povolenie ťažiť vodu, ak by ju vyťažila a v tankeroch alebo vodovom posielala do zahraničia, porušila by podmienky svojho oprávnenia. Som presvedčený, že na základe súčasnej legislatívy žiaden orgán vodnej správy nemá ani právo udeliť povolenie ťažiť vodu na účely jej predaja do zahraničia, pretože štát môže konať len v rámci toho, čo mu zákon dovoľuje. A zákon dnes nedovoľuje vydať takéto povolenie. Čiže celý argument o tom, že tento zákon a pravidlá musíme prijať, je bluf. Nič také prijať nemusíme. A potvrdil to aj samotný pán minister v decembri minulého roka, keď na veľký tlak občianskych aktivistov povedal, že, dobre, obchodovanie s vodou teda zo zákona vyhodíme. Dal ten prísľub pred Vianocami, nesplnil ho a dnes je zákon predložený v Národnej rade aj s obchodovaním s vodou do zahraničia.
Na záver mi dovoľte len povedať, že tento zákon je presne tým príkladom zákona, keby aj ľudia, ktorí sa o politiku nezaujímajú by mali zbystriť pozornosť, pretože ak sa nám nepodarí zastaviť tento kšeft a tento obchod, tak už potom na Slovensku nebude mať zmysel asi nič. Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem za všetky príspevky.
A, pán kolega Martvoň, ono to tak býva, že keď si dovolí niekto v tomto parlamente vystúpiť a nesúhlasiť s tým, čo niekto iný predkladá, tak je hneď osočovaný rôznymi osobnými útokmi, tak ako by som ja vám mohol povedať, že váš zákon určite zaplatila exekútorská loby, ale, prosím vás, nezaťahujte mi, nezaťahujte ma do takýchto osobných sporov. To si nechajte tuná s nejakými inými kolegami. Ja som sa snažil vecne pomenovať problémy, ktoré sú, a za enormným nárastom počtu exekúcií, lebo táto správa nie je len o úžerníckych spoločnostiach, ale je o úžerníckych spoločnostiach a enormnom náraste počtu exekúcií, tak za nimi môže stáť a v blízkej budúcnosti bude stáť aj jeden nezamýšľaný dôsledok zákona, ktorý ste pripravili. Pretože je logické, že spoločnosti, ktoré by čakali, čakať prestanú a pôjdu skôr na exekúciu, aby nedošlo k premlčaniu tej istej časti ich pohľadávky a aby sa nedostali na súd v postavení, ktoré je výrazne slabšie, než majú pred ubehnutím tej lehoty. Ale to je len jeden, jeden malý kúsok tej mozaiky.
Ten veľký problém mozaiky je, že na Slovensku máme viac ako 3 mil. exekučných konaní. V prepočte na jedného obyvateľa, možno pán minister by mi to vedel dať, je to podľa mňa svetový rekord. To asi nie je v žiadnej inej krajine. A to je tiež problém, o ktorom sa treba rozprávať.
A rutinné, v rutinných prípadoch, ja som nikdy nehovoril, že na mimosúdne rozhodovania by mali ísť úžernícke pohľadávky. Ale v rutinných prípadoch, ako sú nezaplatené pohľadávky, napr. za účty za telefón, za účty za energie, za účty za vodu, ktorých je drvivá väčšina v tých exekúciách alebo obrovská časť, predsa nemusíme využívať hneď proces súdu a proces exekúcie, ktorý je drahý a náročný, keď môžu existovať v takýchto prípadoch rutinné a oveľa lacnejšie riešenia, výhodnejšie pre celú spoločnosť.

Príjemný dobrý deň, vážené dámy, vážení páni, ctené kolegyne, ctení kolegovia, dovoľte mi trošku pootočiť možno tému debaty, ktorá tu dnes v týchto hodinách prebieha. Aj keď sa diskusia k predloženej správe ministerstva spravodlivosti najčastejšie zvrtáva na praktiky úžerníckych spoločností a boja proti nim, význam týchto štatistík, ktoré tu máme predložené, je podľa mňa aj v niečom inom a ďaleko presahuje len problematiku úžerníckych spoločností.
Dnes už zrejme okolo 3 mil. evidovaných, otvorených exekučných konaní, z ktorých odhadom okolo milióna je voči spotrebiteľom, je zrejme v prepočte na jedného obyvateľa asi svetové líderstvo. Keby sme sa na tie samotné exekučné konania pozreli, tak možno zistíme, že najväčším úžerníkom je štát, ak by sme takto zjednodušovali diskusiu, pretože veľkú časť z nich vedú práve aj inštitúcie štátu ako napríklad Sociálna poisťovňa. Problém je, že samotná úžera, na ktorú sa často debata zjednodušuje a stenčuje, je len veľmi malou časťou tohto problému. Dovoľte mi pár čísiel, pričom budem vychádzať z tých, ktoré som našiel práve v správe ministerstva spravodlivosti.
V roku 2013 bolo u nás evidovaných takmer 2,9 mil. exekúcií, pričom ministerstvo predpokladá, že voči spotrebiteľom sú to stovky tisíc z nich. Len na okraj, nevedno, či sú to dve stovky tisíc alebo pätnásť stoviek tisíc. Z údajov Sociálnej poisťovne ministerstvo aspoň zistilo, že 28-tisíc exekúcií voči dôchodcom je vedených v prospech nebankových subjektov. Keďže údaje Sociálnej poisťovne v skupine dôchodcov môžeme považovať za pomerne presné, pokúsim sa z nich odvodiť niekoľko bližších čísiel. Ak je 28-tisíc exekúcií nebankových subjektov vedených proti dôchodcom, môžeme predpokladať tak konzervatívne, že ak v každej vekovej dekáde od 20 do 60 rokov je exekúcií až 1,5-násobne viac ako pri dôchodcoch, že celkový počet exekúcií voči všetkým spotrebiteľom zo strany takzvaných nebankoviek je maximálne 168-tisíc, teda maximálne 5,8 % z celkového počtu takmer 3 mil. vedených exekúcií. Keďže musíme pripustiť aj to, hoci to tiež nie je populárny názor, že nie všetky nebankovky sú v skutočnosti úžernícke, tak potom v tom podiel úžerníckych exekúcií, o ktorých sa tu dosť zužovala debata, je ešte nižší než spomínaných 5,8 %.
Exekúcie voči spotrebiteľom ani zďaleka nevedú len nebankové alebo úžernícke spoločnosti. Pokiaľ by len štvrtina zo všetkých exekúcií pripadala na spotrebiteľov, bolo by ich v roku 2013 konkrétne 720-tisíc. Už spomínaných 168-tisíc nebankových exekúcií by tvorilo 23 % podiel z nich. Pri týchto predpokladoch - presnejšie čísla, bohužiaľ, nemáme - až 77 % všetkých exekúcií voči spotrebiteľom by potom pripadalo na exekúcie štandardných spoločností, akými sú napríklad banky, poisťovne, telekomunikačné firmy, dodávatelia energií a podobne. Myslím, že nikto tieto firmy nepovažuje za úžernícke, práve naopak, mnohé z nich sú veľmi silno regulované, dozorované a vôbec licencované štátom. Cez Národnú banku, cez Telekomunikačný úrad, cez Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a podobne. A práve tieto tvoria veľkú majoritu exekúcií vedených voči spotrebiteľom a treba povedať, že to je logické, pretože veľmi často ide o spoločnosti, ktoré majú milióny zákazníkov, z ktorých určité percento jednoducho jednorazovo alebo aj opakovane nezaplatí za služby, ktoré odobrali, a preto sa to dostane až do štádia exekúcie. Preto chcem zdôrazniť, táto správa nie je len o úžerníckych spoločnostiach, je aj o exekúciách. Z celkového počtu 3 mil. vedených exekúcií sa v prípade nebankových subjektov bavíme maximálne o 5 % z nich a v prípade úžery ešte o nejakom nižšom percente, možno 1 až 3 % všetkých exekúcií. A práve tu dochádza podľa môjho názoru k odklonu celej tejto dnešnej debaty aj dlhodobej debaty od skutočných problémov a príčin k rýchlym a populárnym a, žiaľ, často aj neúčinným a iba populistickým riešeniam.
Ak hovoríme o obrovskom náraste počtu exekúcií, primárne by sme mali hovoriť o katastrofálne zlej vymožiteľnosti práva na Slovensku na strane jednej a slabej finančnej gramotnosti obyvateľstva na strane druhej. Aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu, ja chcem jednoznačne zdôrazniť, úplne súhlasím s tým, že je potrebné účinne zamedziť fungovaniu zrejme až zločineckých firiem, ktoré zneužívajú dôveru, nedostatočnú obozretnosť a často aj existenčnú núdzu slabších sociálnych vrstiev, a aj, ako tu už zaznelo, stanoviť pravidlá pre fungovanie nebankových spoločností. Je ale dôležité si uvedomiť, že odsúvané zjednodušené vysvetlenie, že za obrovským počtom otvorených exekúcií je jediný vinník, a to úžernícke spoločnosti, jednoducho nie je pravdivé. To nie je pravda. Ich podiel je v skutočnosti menší, ako by sa mohlo komukoľvek zdať. Práve naopak, majoritu prebiehajúcich exekúcií tvoria štandardné a často štátnymi inštitúciami kontrolované spoločnosti a na druhej strane dlžníci, ktorí neboli nejakým spôsobom ani oklamaní, ani zneužití.
Platí, že pokiaľ nepoznáme problém a jeho pravé príčiny, nielenže nemôžeme nájsť vhodné riešenie, ale, naopak, môžeme uškodiť. Nie je v prospech právneho štátu ani podnikania v ňom, ak pod nálepkou svätého boja proti úžere sa paušálne pozeráme na všetkých veriteľov, na všetkých podnikateľov ako na podvodníkov a znižujeme vymožiteľnosť ich základných právnych nárokov. A to dokonca môže byť aj v neprospech samotných spotrebiteľov. V predchádzajúcej rozprave napríklad zaznelo, že sa znížilo nedávno zákonom to trojročné obdobie, po ktorom dochádza k premlčaniu a k faktickému posilneniu pozície spotrebiteľa a na súdoch v prípade, že si tri roky nevymáha veriteľ od neho pohľadávku, a to bude mať nielen pozitívne účinky, to bude mať negatívne účinky. Ja som sa dopátral k číslu pol milióna takýchto pohľadávok v inkasných spoločnostiach, ktoré boli pripravené sa dohodnúť so spotrebiteľmi a rokovať s nimi v dobrom, a teraz pol milióna ľudí skončí v exekúcii. Práve kvôli novele, o ktorej tu hovoril aj pán kolega Martvoň a ktorú pomáhal pripraviť. To sú ľudia, ktorí nemuseli skončiť v rukách exekútora, ale zmenené pravidlá a to, že ak ich veriteľ nedá na exekúciu, tak po troch rokoch automaticky sa jeho pohľadávka de facto premlčí, spôsobí, že už v najbližších mesiacoch desiatky tisíc ľudí, ktorí nemuseli skončiť v exekúcii, bežných ľudí, v exekúcii skončia. Inými slovami, tzv. boj proti úžere by nemal legitimizovať očierňovanie serióznych veriteľov a nadmerné oslabovanie ich práv.
Pokiaľ to s ochranou spotrebiteľa preženieme až do absurdna, a niekedy to jednoducho v tejto diskusii k tomu speje, môže to byť síce populárny, ale zároveň obrovský spoločenský hazard. Každý jednotlivec si musí byť vedomý následkov a dôsledkov svojho konania a každý veriteľ musí v právnom štáte schopný zaistiť si určitú funkčnú ochranu svojich práv. Nehovoriac o tom, že preferovanie spotrebiteľa na úkor veriteľa pri spotrebiteľskej zmluve sa dnes rovnako vzťahuje tak na tie úžernícke spoločnosti, ktoré naozaj treba riešiť, ale aj napríklad na vzťah bežného živnostníka, remeselníka a jeho neplatiaceho zákazníka, poctivého živnostníka, ktorému jednoducho nejaký arogantný špekulant nezaplatí za to, že príde k nemu domov a odvedie mu tam nejakú poctivú robotu a nezaplatením faktúry ho môže dokonca položiť na nohy a na kolená. A po novom ho má ešte nadštandardne, takého špekulanta, ochrániť štát. Osobne poznám viacero takýchto živnostníkov, pre ktorých je obrovský problém, že im neplatia faktúry. Dokonca aj štátne firmy im neplatia faktúry, ale hovorím aj o úplne bežných radových zákazníkoch, ktorý si jednoducho povie, že nezaplatím. Objedná si službu, objedná si nejakú prácu, objedná si tovar, nezaplatí mu a my takýchto poctivých živnostníkov, tým, čo sa tu na Slovensku deje v posledných mesiacoch, hádžeme do jedného vreca s úžerníkmi, proti ktorým chceme bojovať, ale zároveň likvidujeme aj práva a naozaj funkčnú ochranu práv tých poctivých podnikateľov, ktorým jednoducho nejakí špekulanti neplatia. Aj preto odmietam paušálne nazeranie na všetkých veriteľov ako na tých zlých a na všetkých dlžníkov a priori ako na tých dobrých a poškodených. To je jednoducho nie je pravda. Dlhy treba platiť. Základné pravidlo. Ide jednoducho o príliš veľké zjednodušovanie a o pohľad, ktorý je škodlivý pre celú spoločnosť aj pre celú ekonomiku.
Ak si samotné ministerstvo spravodlivosti myslí, že riešením vysokého počtu exekúcií je niekoľko protiúžerníckych zákonov, ktoré sa navyše v praxi ukázali ako neúčinné v momente, ako vstúpili do platnosti, aj to tu už dnes zaznelo, je na obrovskom omyle.
Aké sú teda skutočné dôvody 3 mil. vedených exekúcií a z toho takmer milióna exekúcií vedených voči spotrebiteľom? Áno, približne 2 % úžera. A proti tej treba bojovať. Zvyšných 98 % hlavne nízka finančná gramotnosť, slabá vymožiteľnosť práva, zahltené súdy, druhotná platobná neschopnosť, slabá zamestnanosť. Dámy a páni, to sú hlavné dôvody enormného nárastu exekučných konaní, citujem, o ktorých hovorí druhá časť správy ministerstva spravodlivosti. A pokiaľ chceme skutočne niečo zmeniť k lepšiemu, mali by sme sa zamerať na ich odstraňovanie.
Dovoľte mi preto na záver zhrnúť, o akých otázkach a cieľoch by mala byť podľa mňa dnešná diskusia v prvom rade aj správa ministerstva spravodlivosti v prvom rade, aj keď uznávam, že niektoré z týchto riešení presahujú kompetenciu samotného ministerstva spravodlivosti.
Po prvé zvyšovanie finančnej gramotnosti spoločnosti, čo je, bohužiaľ, v úradníckom slovníku na Slovensku dlhé roky gýčová fráza bez praktického využitia. Len zmenou učebných osnov, len vzdelávaním, ako je bežné v západnej Európe už od základnej školy, môžeme zvyšovať finančnú gramotnosť obyvateľstva, aby naozaj každý bežný človek na Slovensku si bol schopný prepočítať, že keď si zoberie stoeurovú pôžičku s 20-eurovým poplatkom a na 15 % úrok, že to v skutočnosti nie je preňho výhodné.
Po druhé - a toto sa týka ministerstva spravodlivosti - dôraz na mimosúdne riešenia neuhrádzaných dlhov, minimálne v tých takých rutinných prípadoch, kde by sa ministerstvo mohlo aspoň sčasti inšpirovať koncepciou ochrany spotrebiteľa na finančnom trhu z dielne ministerstva financií, ktoré má vo svojich návrhoch často oveľa racionálnejší pohľad na riešenie ochrany spotrebiteľa. Dokonca aj riešenia, ktoré môžu uľaviť preťaženiu súdov. Mimosúdna dohoda je tak v záujme spotrebiteľa, ako aj štátu, keďže dlžníkovi nezvyšuje dlh o vysoké súdne a exekučné poplatky a súdy, preťažené súdy na Slovensku nezaťažuje novými prípadmi. Žiaľ, práve v tomto bode je dodnes ministerstvo spravodlivosti úplne kontraproduktívnym článkom. Na rozdiel od ministerstva financií sa snaží vynechať rozhodcovské súdy z riešenia rutinných spotrebiteľských sporov a namiesto podpory takéhoto riešenia, hoci aj sprísnením kritérií na rozhodcovské súdy, tak aby nemohli byť spochybňované, tak ako vo svojej správe o tom uvažuje ministerstvo financií. Až 50 % navýšenie dlhu spotrebiteľa spôsobuje aj za súčasnej legislatívy práve súdne a exekučné poplatky. Namiesto toho, aby ministerstvo spravodlivosti podporovalo riešenie rutinných dlhov napríklad cez štandardné inkasné firmy alebo cez rozhodcovské súdy, ktorých činnosť a prirodzená ekonomická motivácia sú postavené na hľadaní mimosúdnej dohody, a nie na tom, aby uvrhli bežných ľudí, obyčajných Slovákov do exekúcie. A to je aj pre spotrebiteľa potom vždy to lacnejšie riešenie. Privilegované postavenie pri vymáhaní pohľadávok nedávno získali paradoxne advokáti a exekútori. Čiže tie záujmové skupiny, ktoré si už v tomto parlamente za tejto vlády dokázali prelobovať toľko výhod, toľko nespravodlivých výhod na úkor bežných občanov a na úkor všetkých daňových poplatníkov ako nikto iný. A hoci nie som zástancom zvyšovania štátnych regulácií, ba práve naopak, funkčným nástrojom kontroly nad nebankovým finančným trhom by mohlo byť aj licencovanie týchto subjektov - a to tu už dnes zaznelo - od poskytovateľov pôžičiek až po inkasné spoločnosti a prípadné ďalšie spoločnosti, ktoré vstupujú do tohto procesu, s jedným jediným cieľom, jasne oddeliť štandardné spoločnosti od tých špekulantov, úžerníkov a podvodníkov.
Bod tretí, tretie riešenie. Zvyšovanie zamestnanosti. Inými slovami, zvyšovanie príjmov stránky rodinných rozpočtov. Inými slovami, podporu podnikania, podporu investícií, podporu zlepšovania podnikateľského prostredia. Čiže všetko to, o čo sme sa snažili, keď sme boli vo vláde, a všetko to, čo ide presne opačným smerom za posledné dva roky tu na Slovensku. Ministerstvo spravodlivosti v tomto zohráva obrovskú úlohu. Keď sme pracovali na projekte Singapur, ktorý obsahoval opatrenia na zlepšenie podnikateľského prostredia, tak jeden z prvých ministrov, s ktorým sme sa museli stretnúť, bola pani Lucia Žitňanská, pretože tá vo svojich rukách cez ministerstvo spravodlivosti drží veľkú časť legislatívy, nielen Obchodný zákonník, ktorá môže zlepšiť podnikateľské prostredie na Slovensku.
A posledný bod veľmi dôležitý, ktorý sa dnes týka obrovského množstva firiem a malých podnikateľov, znižovanie druhotnej platobnej neschopnosti, a nie k prispievaniu k nárastu druhotnej platobnej neschopnosti. Napríklad aj systémom masových neskorých vratiek DPH, ktorým dnes podnikatelia na Slovensku čelia. Kolega Jozef Kollár má pripravený pozmeňujúci návrh k zákonu o DPH, ktorým sa snaží zabezpečiť, aby sa neskoré vratky z dôvodu umelo predlžovaných daňových kontrol v podnikateľských subjektoch, ktorých sme dneska svedkom, najmä svedkom v Košiciach, na košickom daňovom úrade, aby sa takto zadržiavané peniaze aspoň úročili. Pretože dnes sa vám môže stať, že legitímne rozbiehate svoj biznis, prvý mesiac kúpite stroj za milión eur, keďže ho len rozbiehate, máte vratku dvestotisíc eur, ktorá nie žiadnym, vratku DPH, ktorá nie je žiadnym podvodom, lebo vy ste ten stroj kúpili a zaplatili zaň. A túto vratku vám bude daňový úrad zadržiavať polroka-rok úplne bezdôvodne umelo naťahovanou kontrolou a vy tie peniaze nemáte ani úročené. A potom nemáte z čoho platiť faktúry a vzniká druhotná platobná neschopnosť.
Dámy a páni, ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť. Ak som sa snažil povedať jeden jasný odkaz, tak ten odkaz je, že problematiku exekúcií, problematiku celej tejto správy nemôžeme zužovať, hoci je to jednoduché, ľúbivé, populistické, len na problematiku úžerníckych spoločností, pretože táto problematika je oveľa širšia a má oveľa väčšie spoločenské a ekonomické dosahy, než sú len negatívne a zlé praktiky úžerníckych spoločností.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ctené kolegyne, ctení kolegovia, dnes naposledy s posledným naším návrhom zákona.
Dovoľte mi takú malú anekdotu na začiatok. Veľa svojich priateľov, ktorí keď ma chcú občas tak poštengrovať, tak mi hovoria, že: "Ideš dnes do práce? Lebo keď zasadá parlament, musíme si strážiť peňaženky. Ktovie, čo to pre nás zase vymyslíte."
A tento návrh predložený, podobne ako predchádzajúci, je taký, že keby prešli, tak si občania peňaženky strážiť nemusia, ba práve naopak, pretože by mohli daňoví poplatníci výrazne ušetriť. V predloženom návrhu zákona veľmi zjednodušene navrhujeme zrušenie jedného ústredného orgánu štátnej správy, a to Správy štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky, a prípadný presun niektorých potrebných zostatkových činností Správy štátnych hmotných rezerv na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky.
V situácii, keď je potrebné na každom kroku šetriť verejné výdavky, keď sa nám hrozí, že sa nám aktivuje dlhová brzda, keď je potrebné usporiť niekoľko sto miliónov eur, je presne takýto krok, presne takéto šetrenie tým, čo Slovensko potrebuje a k čomu by malo prikročiť. A to o to viac, že napriek tomu, že vláda Roberta Fica sa zaviazala, že nebude privatizovať, prebieha na Slovensku veľká vlna výpredaja a privatizácie, a to nielen bývalého štátneho Carga, kde oneskorená privatizácia pripravila Slovensko o skoro 500 mil. eur, nielen privatizácie zostávajúcich akcií Slovak Telekomu, ktorá, keby Boh dal, tak to bude prvá privatizácia urobená transparentne a cez burzu, ale osobne tomu veľmi neverím, že vláda pána Fica pristúpi k takémuto kroku, ale aj privatizácia slovenských štátnych ropných rezerv.
Po zákonoch a krokoch a opatreniach, ktoré boli prijaté, už dnes ropné rezervy našej krajiny nie sú pod kontrolou a vo vlastníctve štátu. A práve správa ropných rezerv tvorila viac ako polovicu celkovej činnosti štátnych hmotných rezerv. Tým, že vláda SMER-u sprivatizovala štátne ropné rezervy, v podstate spôsobila aj to, že existencia ústredného orgánu štátnej správy, Správy štátnych hmotných rezerv, je už zbytočná, pretože všetky ostatné činnosti, či už vo sfére civilnej ochrany a zabezpečovania ďalších potrebných rezerv, je možné rozdeliť medzi iné rezorty, napríklad medzi rezorty pôdohospodárstva, hospodárstva a vnútra.
Preto sme predložili tento návrh zákona, ktorý môže ušetriť milióny eur, preto sme presvedčení, že štátne hmotné rezervy sú dnes nepotrebný orgán, ktorý v zásade slúži len na jedno jediné, a to na kšeftovanie - draho nakúpiť a lacno predať, keď už tie niektoré rezervy nie sú potrebné.
A preto vás chcem poprosiť o podporu tohto nášho návrhu zákona.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Možno by som na začiatok technicky uviedol, že samotné zrušenie Fondu národného majetku neznamená zbavenie sa nejakého národného majetku. Uvediem príklad, tie kompetencie sa dajú presunúť, uvediem príklad: časť zostávajúceho balíka akcií Slovak Telekomu vlastní Fond národného majetku, druhú časť ministerstvo hospodárstva, nie je dôvod, aby sa tieto dve časti zlúčili a previedli na jeden rezort a nemusíme mať dvoch správcov, ktorí stoja dvojnásobné peniaze.
Nechcem nejak hodnotiť to vystúpenie, možno by som len dodal, a to čisto len pre záznam, že tí, ktorí si pamätáme ako štát, tento náš, s tým štátnym vlastníctvom narábal, napríklad pred tým, ako bolo SPP sprivatizované, tak vieme, že to bol podnik, ktorý nenosil dividendy, resp. bol vo veľkej strate a tunelovanie prostredníctvom toho štátneho vlastníctva sa na ňom podpísalo úplne hrozne. Nebyť vstupu zahraničných investorov, a pritom nie som fanúšik toho, ako, za koľko bol sprivatizovaný, mohli by sme sa baviť o kope technických detailov popri tej privatizácii, napríklad ako poradca, akú úrokovú mieru by použil pri výpočte diskontovaného cash-flow, prostredníctvom ktorého sa odhadovala privatizačná hodnota SPP. Dlho by sme o tom mohli debatovať. Ale všetko má svoje pre a proti, pointou tohto zákona je, že Slovensko o nič nepripravuje, len šetrí peniaze, a že prípadné činnosti, ktoré by mali byť zachované aj po likvidácii Fondu národného majetku, sa rozdeľujú medzi existujúce iné rezorty. FNM ako taký je dnes už nepotrebný.