Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne, ctení kolegovia, vážení občania, tak to zase vyšlo, že som sa dostal na rad asi v tej najhoršej nočnej hodine, keď nás už všetkých zmáha únava a berie na spánok. Úprimne obdivujem aj pána ministra, ako správny vojak tiež práve teraz v tomto najhoršom čase si zobral službu a drží tu nad nami stráž. Asi by som rád začal tým, že úprimne po tých 35 či 36 hodinách, čo tu nepretržite sedíme, mi je z debaty na túto tému v tomto našom parlamente smutno. No my sme už tak nejak zvyknutí, že v tejto miestnosti nie je taká úplne najlepšia karma, ako sa hovorí, že sú tu často nepríjemné súboje, že tu v ovzduší často visí veľmi veľa napätia, ale z tohto rokovania tak ako celý čas a od začiatku prebieha, asi nemôže byť šťastný a s tým priebehom nemôže byť spokojný asi naozaj nikto.
Viete, kam sme sa to dostali, v akej krajine žijeme, keď tu lietajú cifry ako 250-tisíc eur, jeden milión eur vývar a operuje sa tu s nimi ako terminus technicus. Nevidel som nikoho z politikov v tejto sále, že by sa pri tých cifrách, že by sa pri tých predražených zákazkách aspoň začervenal. Nevidel som nikoho z tých, o kom sa tu, o ktorých sa tu hovorilo, že by prejavili aspoň trošku hanby v sebe. Celá debata namiesto debaty o podstate sa zvrháva na kritiku jeden na druhého, druhý na prvého, kto čo všetko urobil, kto čo urobil zle.
Viete, ja mám taký sen. Ten sen a dúfam, že to nie je len nejaká vidina alebo blúznenie v tejto nočnej hodine, že by som chcel žiť v dobrej krajine. Dobrá krajina, ťažko to definovať, dobrá krajina by mala byť taká, kde sa darí dobrým ľuďom, kde sa darí dobru a kde zlo je potrestané. Dobrá krajina je taká, v ktorej veci fungujú v prospech občana, dobrá krajina je taká, v ktorej ľudia dokonca aj radi platia dane, pretože vedia, že za tie dane, ktoré zaplatia, dostanú adekvátnu protihodnotu. Dobrá krajina je taká krajina, ktorá nechá ľudí, aby kráčali sami za svojím vlastným šťastím, a nekladie im polená pod nohy, ale zároveň sa dokáže postarať o tých, ktorí to naozaj potrebujú, a dokáže im naozaj pomôcť.
A teraz sa zamyslime nad tým, je Slovenskou takouto dobrou krajinou? Naozaj sa úprimne snažíme, aby sa zo Slovenska dobrá krajina stala? Viete, ono je pekné, že napríklad presadíme zákon na ochranu oznamovateľov korupcie, ale na druhú stranu ako reálne sa naša spoločnosť stavia k ľuďom, ktorí v sebe nájdu občiansku odvahu a nájdu v sebe tú statočnosť a nahlásia nejaký prípad nekalého alebo zlého konania? Existujú konkrétne príklady ľudí, ktorí sa takto statočne zachovali a stratili prácu, a konkrétni poslanci za stranu SMER sa im prišli vysmievať. Hovoríme o jednom prípade, konkrétny poslanec, aby som zase nikomu nekrivdil. A musím povedať, že poznám aj v SMER-e veľa dobrých ľudí, s ktorými sa viem porozprávať, a myslím si, že nepoznám nikoho, komu by napríklad ublížil pán Bublavý alebo kolega pán Gašparovič, ktorý dorába veľmi dobré víno, ale netvárme sa zase, že sme všetci dokonalí. Nikto z nás nie je dokonalý a každý z nás robí chyby.
Aj v dobrej krajine aj dobrí ľudia dokážu urobiť chyby a dokážu urobiť aj zlé rozhodnutia a niekedy dokážu možno aj iným ublížiť, ale dôležité je, ako sa k tomu postavia. Aké závery z toho vyvodia a či sa takéto konanie opakuje.
Viete, my Slováci, možno vás to všetkých prekvapí, ale keď sa na to pozriete naozaj, naozaj úplne, úplne zhora, naozaj úplne zvrchu, tak my Slováci sme v podstate šťastní ľudia. Žijeme v pomerne slobodnej krajine stále, ktorá je jednou z najotvorenejších ekonomík sveta. Môžeme denne nadávať na svoj príjem, ale priemerný Slovák patrí medzi 9 % najbohatších ľudí na celom svete. Z priemernej mzdy jedného pracujúceho na Slovensku by sa dalo vyplatiť 62 priemerných výplat pre lekárov v Kirgizsku. Otázka ale je, s kým sa chceme porovnávať, a otázka je, čo urobíme pre to, aby sa ľudia mali lepšie. Kto čo z nás urobil pre to, aby sa ľudia mali lepšie? A koľkí ľudia na Slovensku napríklad môžu povedať, že dnes sa majú lepšie, než sa mali pred dvoma rokmi pri nástupe súčasnej vlády?
Existuje veľké množstvo opatrení, ktoré môžu prispieť k budovaniu dobrej krajiny, veľké množstvo opatrení, ktoré môžu prispieť k tomu, aby sa aj ľudia na Slovensku mali lepšie. A väčšina z týchto opatrení má dnes jedného spoločného menovateľa, a to je dovŕšenie procesu ekonomickej a politickej transformácie, ktorý sa odštartoval takmer presne pred 25 rokmi transformáciou so socialistickej na slobodnú ekonomiku. Akurát, že to, čo my dnes na Slovensku potrebujeme, je doplniť tú politickú a ekonomickú transformáciu o tretiu zložku, o transformáciu hodnotovú, alebo ju môžete nazvať o transformáciu morálnu a kultúrnu, o ktorej napríklad sociológ Ralf Dahrendorf hovorí, že takáto transformácia môže trvať až 60 rokov. No hovoriť teda o zavŕšení transformácie zo socialistickej krajiny na slobodnú krajinu sa vám možno môže zdať dnes, 25 rokov po Nežnej revolúcii, ako smiešna téma. Napriek tomu som presvedčený, že pred nami na Slovensku ešte stále zostáva obrovský kus práce.
Americký ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, otec tzv. teórie verejnej voľby James Buchanan počas konferencie v roku 2001 v Bratislave, ktorú som organizoval, povedal, že každá slobodná a demokratická krajina je postavená na troch typoch inštitúcií. Inštitúciami myslím inštitúcie v tom ekonomickom alebo sociologickom slova zmysle, to znamená, sú to nejaké normy a pravidlá spoločenského konania, ktoré môžu byť formálne aj neformálne, písané, ale aj také ako napríklad morálne a etické pravidlá, ktoré sa naša spoločnosť rozhodla uznávať bez toho, aby boli zakotvené v nejakej legislatíve. Existujú, po prvé, tzv. politické inštitúcie, ktorých úlohou je garantovať demokratické zriadenie a slobodné voľby. Po druhé, ekonomické inštitúcie, ktoré vytvárajú priestor pre efektívne fungovanie trhovej ekonomiky. A tými poslednými a veľmi často opomínanými sú tzv. morálne a kultúrne inštitúcie.
Preto aj po páde socializmu v tom tzv. východnom bloku u nás v strednej Európe stála pred novými elitami takmer nemožná úloha: Vystavať nový spoločenský poriadok na základe týchto troch typov inštitúcií. Vybudovať za krátky čas čo i len jednu z nich, zvládnuť čo i len jednu časť tejto transformácie je veľmi náročné. Ale vystavať ich odznova všetky tri – politickú, ekonomickú aj tú hodnotovú – sa ukázalo ako príliš ťažká a nezvládnuteľná úloha.
Po páde železnej opony sa aj na naše územie, sa aj naša krajina stala ihriskom pre stovky západných expertov, ktorí vystúpili z lietadiel a vo svojich kufríkoch priniesli návrhy opatrení na urýchlené vybudovanie liberálnodemokratického systému. Začali v tej politickej oblasti: Demokracia, slobodné voľby, sloboda prejavu, náboženské a ďalšie osobné slobody a práva. Pokračovali ekonomickou reformou: Deregulácia cien, privatizácia, reštrukturalizácia celých priemyselných odvetví, založenie finančného a bankového trhu a tak ďalej. Avšak popri všetkej tejto dôležitej práci, tak zahraniční odborníci, ako aj tie nové domáce elity, zabudli na ten najzákladnejší z troch systémov slobodnej spoločnosti: na morálny a kultúrny systém, na systém hodnôt.
Škody, ktoré práve na hodnotovom systéme napáchalo 40 rokov socializmu na našom území, sú nevyčísliteľné. Zatiaľ čo úspešné spoločenské modely západného sveta, ku ktorému sa, dúfam, hlásime a kam, dúfam, chceme patriť, sú založené na individualizme a na osobnej slobode a na zodpovednosti každého jednotlivca, kolektivistická socialistická ideológia dokázala úspešne nahradiť mantru, ktorá u nás platila stáročia, všetci ľuďom hovorili, Boh sa o vás postará na našom území, novou mantrou, štát sa o vás postará, ktorú ľuďom do hláv vtĺkali vyše 40 rokov komunisti. Osobná zodpovednosť každého občana za jeho vlastný osud a motivácia snažiť sa maximalizovať vlastné šťastie boli takmer zničené. No a práve tento hodnotový rozmer transformácie zostáva jej poslednou etapou, ktorej zavŕšenie stojí pred nami, pred politikmi, ako najväčšia výzva dneška.
Ak sme sa totiž z uplynulých 25 rokov transformácie niečo naučili, tak je to lekcia o tom, že pád jednej sústavy inštitúcií, tých socialistických, neznamená automaticky, že nová sústava udržateľných a fungujúcich pravidiel a noriem demokraticko-trhových vznikne sama od seba, že povstane z popola tých padnutých inštitúcií ako bájny vták Fénix.
To je možno dôležitá pointa aj dnešného rokovania. Ak sa chceme rozprávať o nejakej alternatíve, ak sa chceme rozprávať o tom, ako urobiť zo Slovenska lepšiu krajinu, ak sa chceme rozprávať o nových strategických a kľúčových ideách pre politiku v postmiklošovskej a aj postficovskej ére, zavŕšenie doterajšej ekonomickej a politickej transformácie o hodnotovú transformáciu je kľúčovým prvkom pre jej úspech.
Mnohé doterajšie reformy totiž zlyhali práve na neuvedomení si tejto skutočnosti. Od prvej zásadnej reformy; vitajte, pán predseda vlády; ktorou bola privatizácia a ktorá zlyhala kvôli nedokonale nastaveným pravidlám fungovania finančného trhu, jeden môj známy, profesor Pavlík z pražskej vysokej školy ekonomickej, keď hovorí o priebehu privatizácie v bývalom Československu, tak hovorí, že ono to bolo, ako že všetci sme v jednej veľkej miestnosti, kde je všetko spoločné, a potrebovali sme veľmi rýchlo zariadiť, aby sa z toho štátneho spoločného vlastníctva stalo vlastníctvo súkromné. A najrýchlejšie, ako to urobiť, bolo, že sme vymysleli taký systém, že teraz zhasneme svetlo a povieme, každý si môže zobrať čokoľvek chce, a potom rozsvietime a už bude sprivatizované a už bude trhová ekonomika. Tak sa zhaslo svetlo, teraz každý začal chmatať, aby si uchmatol, čo získa, a potom išli zapnúť to svetlo a zrazu zistili, že niekto vzal aj žiarovku, a preto sme ešte dlhé roky žili v tme.
Aj ďalšie zvraty v mnohých trhových a úspešných reformách, ktoré sa nám na Slovensku podarilo prijať a ktoré urobili zo Slovenska takého toho stredoeurópskeho tigra, ako napr. zvraty v rovnej dani či v dôchodkovej reforme, tieto reformy boli významne nastavené v prospech občanov. Ono zaznieval tu aj dnes a včera počas debaty často pravý opak, ale, paradoxne, napr. rovná daň spôsobila to, že sa na Slovensku stala vyššia príjmová rovnosť. Príjmová rovnosť, ktorá je meraná tzv. gini koeficientom a kakwani indexom stúpla na základe meraní, ktoré boli vykonané po prijatí rovnej dane, nie kvôli tomu, že by boli zrušené tie vyššie sadzby progresívnej dane, ale kvôli tomu, že boli odstránené desiatky a stovky výnimiek, ktoré využívali najmä tí bohatší a lepšie zarábajúci. A vďaka tomu, že sme prijali rovnú daň, sme si boli aj vo výsledkoch trošku rovnejší.
No napriek tomu sa ľavicovým populistom podarilo získať sympatie verejnosti pre rušenie takýchto úspešných reforiem, a to len na základe úspešnej propagandy, ktorá bola postavená na závisti a na systéme prejedania budúcnosti v prospech krátkodobého a krátkozrakého profitu.
Preto práve politika, ktorá bude nielen zavádzať moderné a trhovo orientované riešenia podporujúce slobodu, ale ktorá dokáže aj zmeniť myslenie ľudí a vysvetliť dôvody a potreby takýchto riešení, aby si aj bežní ľudia dokázali slobodu ako hodnotu vážiť a chápali, že ona je kľúčom k prosperite, je úlohou, ktorá dnes stojí pred nami, ak chceme dokázať lepšie spravovať našu spoločnosť. A súčasťou toho musí byť aj koncept dobre spravovanej krajiny. Ak chceme, aby občania dodržiavali pravidlá a správali sa zodpovedne, musia v prvom rade vidieť pozitívny vzor v správaní sa nielen ich volených zástupcov, ale všetkých zložiek štátu. Veď nakoniec všetka moc v štáte pochádza od občanov, a preto im nemôže byť nadradená, práve naopak. Štát je tu na to, aby občanom slúžil a aby im zabezpečoval také služby a statky, o ktoré sa nedokážu postarať sami, alebo je to výrazne neefektívnejšie, ak sa o ne starajú sami, a aby to robil hospodárne, efektívne a účelne.
A o tom je aj táto mimoriadna schôdza. Táto mimoriadna schôdza väčšinu času z tých posledných 35 hodín odviedla pozornosť od toho najdôležitejšieho, o čom debatujeme a o čom by sme možno v tomto parlamente mali oveľa viacej debatovať aj bez toho, aby bol pri tom odvolávaný predseda vlády alebo nejaký iný funkcionár. O budovaní systému dôvery voči štátu a jeho inštitúciám, o budovaní systému dôvery ľudí voči ich voleným zástupcom.
Nedávno som čítal taký prieskum, aj keď sa priznám, že neviem, z ktorého bol roku, kde sa ľudí pýtali, že ktorým povolaniam a profesiám najmenej dôverujú. Viete, ktoré boli tri najnedôveryhodnejšie povolania? Asi vás neprekvapí, že tesne za prostitútkami, tí, ktorým ľudia najmenej dôverujú, boli politici, kúsok pred nimi boli policajti, všetky tri povolania na pé.
Dôvera sa skladá z viacerých zložiek, tou najdôležitejšou zložkou je integrita a druhou zložkou je kompetencia. Ako ale môžu občania dôverovať svojim voleným zástupcom, ako môžu dôverovať nám tu v parlamente, ak vyvstane nejaký jednoznačne zadefinovaný a v podstate jednoznačne preukázaný problém a počas 35 hodín debaty v tejto Národnej rade sa k nemu tí, ktorí sú z neho obvinení, nedokážu poriadne chlapsky postaviť a nedokážu o ňom poriadne diskutovať a nedokážu sa poriadne obhájiť?
Viete, veľa sa tu debatuje o tom jednom cétečku, a naozaj to, čo znevažuje aj dôstojnosť tohto parlamentu, a to, čo zase znižuje dôveru ľudí voči politikom, voči ich voleným zástupcom je, keď tu padajú cifry, tých 250-tisíc eur, 1 mil. eur, 25-tisíc eur, a keď tu dochádza k takému znevažovaniu, myslím, že to bol pán kolega Blaha, ktorý povedal, no tak to bolo 250-tisíc a už je to len 25-tisíc.
Viete, pre bežného človeka na Slovensku je 25-tisíc eur strašne veľká kopa peňazí a nikdy, nikdy by sme nemali pripustiť, že povieme, že je to len 25-tisíc eur. Pre bežného človeka na Slovensku je, mimochodom, aj tých 12 eur, o ktoré ste zvýšili vianočný dôchodok, veľa peňazí. Poznám mnoho dôchodcov po regiónoch na Slovensku, ktorí za 12 eur, babička dokáže pripraviť celú vianočnú večeru. Keď sme vás kritizovali za zvyšovanie vianočných dôchodkov, nebolo to preto, že sme vám vytýkali tých 12 eur, ale preto, že tu pán minister Richter vo svojej reči povedal, že tých 12 eur zvýšenia zabezpečí zachovanie ľudskej dôstojnosti na Slovensku. No 12 eur, za 12 eur si ľudskú dôstojnosť na Slovensku u dôchodcov nekúpite, to bol ten problém, okrem teda, samozrejme, porušenia procedúry a schvaľovania v skrátenom legislatívnom konaní, aby si pán predseda vlády stihol v termíne odfajknúť splnenie nejakej úlohy za peniaze ostatných ľudí.
Dokonca aj váš pán predseda parlamentu Pavol Paška, ktorého budeme odvolávať 30 minút po skončení tejto schôdze, dokázal sám pomenovať, v čom tkvie ten veľký problém Slovenska, ten veľký problém hodnotového systému, keď povedal, citujem, že "na piedestál ľudských hodnôt sa v posledných rokoch postavilo heslo: Mysli len na seba, buduj si kariéru a znič všetko, čo ti stojí v ceste.“ Lenže ono to nestačí, aby sme takto pomenovali problém. Myslíte si, že keď pán Pavol Paška vyslovil túto pravdu a tento pravdivý výrok, tak že tým myslel aj na šéfku firmy Medical Group a na bývalé vedenie nemocnice v Piešťanoch? Pretože to sa presne správalo podľa tohto výroku, ktorý pán predseda Paška kritizoval. A, bohužiaľ, bohužiaľ, my to neustále tvrdíme, preukazujeme to, máme schémy, máme dôkazy, že nitky od týchto ľudí, ktorí sa nesprávali podľa vzorca a podľa toho, čo považuje podľa svojich slov aj sám pán Paška za správne, že nitky od týchto ľudí vedú priamo k nemu. A zastal sa ho pán predseda vlády, čím zaňho prebral plnú politickú zodpovednosť, a preto tu dnes stojíme a diskutujeme, aj včera, aj predvčerom a vyjadrujeme nedôveru predsedovi vlády. On je ten, ktorý mal možnosť rozseknúť tento problém, on je ten, ktorý mal možnosť buď vyvrátiť podozrenia, že slovenské zdravotníctvo ovláda jeden capo di tutti capi, ktorý je zhodou okolností aj tretím najvyšším ústavným činiteľom v našej krajine (pozn. red.: správne má byť "druhým"), alebo konať a vyvodiť voči nemu politickú zodpovednosť. Neurobil tak a opäť tým znížil mieru dôvery občanov voči politike, lebo žijeme v krajine, kde sú slobodné médiá a kde všetky veci médiá aj publikujú a kde si ich aj ľudia môžu prečítať.
A to nie je len o tom jednom cétečku, to cétečko v Piešťanoch je možno taký dobrý nástroj, pretože takmer každý zo slovenských ľudí bol niekedy v nemocnici a zažil vyšetrenie na cétečku a rozumie, čo je to predražené cétečko, a rozumie, koľko musel čakať na také vyšetrenie na cétečko, kým sa naň konečne dostal. Ale to nie je o jednom cétečku, to je o celom systéme. To je o tom, že tých predražených nákupov sa objavuje stále viac a viac a zdá sa, že je to systémový problém a nie zlyhanie niekoľkých konkrétnych ľudí, že tu tento problém tak pokrýva celé Slovensko a všetky nemocnice na Slovensku okrem súkromných, ktoré nakupujú za polovičné ceny oproti štátnym, a dokonca je možné, že sa ukáže, že aj viaceré vlády, nielen túto jednu vládu, že s tým treba niečo robiť, lebo je zrejmé, že sa strácajú desiatky až stovky miliónov eur a odtekajú zo zdravotníctva, odtiaľ, kde by mali pomáhať ľuďom, do vrecák súkromných firiem, napr. takých, aká má svoje sídlo v daňovom raji v Belize. Je paradoxné, že v Belize sa ukrývajú najhľadanejší slovenskí vrahovia a mafiáni a zároveň sa tam ukrývajú firmy, ktoré vyhrávajú stámilióny eur v štátnych tendroch štátnych slovenských nemocníc. To je takisto ďalšia známka, ďalší taký symbol, ktorý v slovenských občanoch musí vyvolávať nedôveru. V akej krajine to žijeme, keď vôbec takýmto firmám dovolíme vyhrávať tendre?
Ja som, myslím, pred rokom alebo dvoma napr. navrhoval v tomto parlamente schválenie zákona, ktorý by hovoril, že každý prijímateľ investičného stimulu musí odhaliť tzv. konečného príjemcu výhod, to znamená toho najposlednejšieho vlastníka, kto vlastne investičný stimul alebo nejakú daňovú výhodu od štátu dostáva. Tento návrh nebol schválený, ale stále som presvedčený, že je to jeden z tých návrhov, typologicky z takého typu návrhov, aké by sme tu mali prijímať. Ak už nemôžeme podľa európskej legislatívy napr. vyhadzovať z tendrov firmy, ktoré majú svoje sídlo na Cypre a ich majitelia sú utajení, tak prinajmenšom môžeme prijať zákon, ktorý prinúti každého, kto vyhrá nejakú štátnu zákazku, aby svoju vlastnícku štruktúru rozkryl, aby bolo jasné, kto je tým konečným beneficientom a konečným prijímateľom výhod.
Viete, po tých 35 hodinách bolo by možno už naozaj veľmi, veľmi fajn, keby sme aj, po prvé, prestali používať expresívne a agresívne výrazy a prestali na seba vzájomne pľuť a prestali byť arogantní a prestali používať vulgarizmy a namiesto toho sa vrátili k riešeniu podstaty toto celého problému. Možno by bolo fajn, keby sme sa prestali ohadzovať vedrami špiny jeden na druhého a potom hneď naspäť, pretože to naozaj nikam nevedie. Ako som povedal, nikto nie je dokonalý. Každý z nás možno niekedy zlyhal, možno niekedy zlyhá, a každý z nás, ktorý je v politike aspoň nejaký ten čas, má za sebou často aj ťažké rozhodnutia, ktoré musel urobiť a s ktorými nie každý musí byť stotožnený, čo zároveň znamená, že na každého z nás môže jeho politický oponent niečo vytiahnuť a povedať: A ty si bol taký a taký a ty si urobil to a to a teraz nemáš právo tu sedieť a morálne kritizovať. Lenže podľa tohto princípu by tu nikto z nás nemal morálne právo sedieť a kritizovať.
Dámy kolegyne a páni kolegovia zo strany SMER, keď tu hovoríme o nejakej predraženej zákazke a o tom, že tých zákazok bolo možno viac, vy sa naozaj neobhájite tým, že začnete teraz poukazovať, že a vy – platinové sitká, a vy – daňová správa, a vylievať vedrá špiny na tých druhých. Ono je to možno dočasne dobrá taktika na nejaké to prvotné prehlušenie, ale jej finálnym výsledkom nakoniec bude to, že ľudia už úplne prestanú dôverovať všetkým politikom a že aj tých dobrých, ktorí sú medzi vami, a ja viem, že aj medzi vami sú dobrí ľudia, ktorým naozaj ide o vec, nebudú veriť presne tak isto, ako nebudú veriť nikomu z tej druhej strany, ktorí tam sedia, hoci tam tiež občas sedia dobrí ľudia a tiež sa medzi nimi dajú nájsť ľudia, ktorým naozaj ide o vec.
A Jozef Kollár tu večer veľmi trefne hovoril o tých kritických množstvách, o tom zákone z jadrovej fyziky, že ono sa to pomaly zbiera a keď raz spojíte dve podkritické množstvá, tak vo výsledku získate jedno nadkritické množstvo, ktoré odštartuje nezadržateľnú jadrovú reakciu. A zo spoločenského hľadiska takou nezadržateľnou jadrovou reakciou môže byť to, čo sme už raz videli v Banskej Bystrici, a keď sa tak spätne na to teraz ohliadneme, tak možno bohu vďaka za to, že sa to stalo, pretože sa ukázalo, že taký ten úplne najlacnejší, najprízemnejší, najhorší populizmus nedokáže dobre vládnuť a dobre spravovať krajinu, a je veľmi pravdepodobné, že keby dnes boli VÚC voľby v Banskej Bystrici, tak ten človek, ktorý tam dnes sedí ako župan, by už druhýkrát nevyhral po tom, čo predvádza za posledný rok. Ale ono sa to nemusí zastaviť v Banskobystrickom kraji. Keď budú prenosy z parlamentu vyzerať tak, ako vyzerali posledných 35 hodín, tak vám garantujem, že do niekoľkých mesiacov, možno do niekoľkých rokov sa môže stať to, že takí ľudia, akí dnes ovládajú Banskú Bystricu, budú ovládať aj celú túto krajinu. Prinajmenšom sa sem dostanú.
Ja som nemal to potešenie, no to je veľmi zlý výraz, našťastie som nezažil to, aké je to sedieť v parlamente po boku ľudí ako Ján Slota a podobní a nebodaj ešte horších z nejakého slovenského pravého sektora, ktorý môže vzniknúť, a z nejakých podobných strán, ktoré sa môžu objaviť a môžu získať moc, ale poviem vám, ani by som to veru zažiť nechcel. Ani by som to zažiť nechcel, aby tu sedel nejaký slovenský Jobbik a aby tu totálne dehonestoval a rozvracal tento parlament a túto politiku nejakými hlúpymi rasistickými, možno etnickými, možno nejakými inými vystúpeniami a podobne. Ak chceme urobiť zo Slovenska dobrú krajinu, ak chceme Slovensko posunúť dopredu, tak si bez ohľadu na to, či sme modrí alebo oranžoví, alebo červení, alebo zelení, alebo akíkoľvek iní musíme jednoducho prestať zakrývať oči a musíme sa postaviť zoči-voči všetkým problémom a zodpovedne ich riešiť.
Ja naozaj oceňujem gesto predsedu vlády Roberta Fica, ktorý zariadil, že odstúpila aj pani ministerka zdravotníctva, aj pani podpredsedníčka Národnej rady. A vnímam to ako veľmi silné gesto. Za šesť a pol roka, čo Robert Fico vládne Slovensku, sa len raz stalo, že donútil nejakého ministra odstúpiť, a to bol minister Kašický za ten škandálny predražený tender na upratovanie ministerstva obrany. Čo samo dokazuje, že táto kauza predražených nákupov v zdravotníctve je veľmi výrazná, významná, je veľmi dôležitá a je obrovská, a premiér konal. Ale proste to nestačí. Dnes to nestačí. Pretože sa ukazuje, že to je oveľa väčšia kauza, že to nie je jedno cétečko, že celé zdravotníctvo je tu nejak poprepájané.
Ja nechcem špekulovať, či je pravda, že zdravotníctvo ovládajú Penta a Paška, ale musíte uznať, že tých dôkazov, ktoré smerujú aj k predsedovi parlamentu, za ktorého váš predseda vlády prebral plnú politickú zodpovednosť na tlačovej besede, tých dôkazov je veľa a tie nitky sú pomerne výrazné. A možno nemáme pravdu, možno sa mýlime. Ale tak potom nech to vysvetlia, nech to preukážu, nech to povedia, nech argumentujú. Že keď si tu budeme vyhadzovať platinové sitká na jednu stranu, privilégium na druhú stranu a desaťtisíc všelijakých káuz, ktoré sa stali, lebo vždy nejaký ľudský faktor zlyhá, tak výsledkom bude, že nechcem povedať, že opozícia stratí stotisíc voličov, bohvie, či ich ešte má, ale vy takisto budete strácať státisíce voličov. Všetci na tom stratia.
To, čo dnes potrebujeme, je naozaj sadnúť si a pozrieť sa, či dokážeme na Slovensku prijať naozaj reformu a nový spôsob tvorby a dodržiavania pravidiel.
Jeden z uhlov pohľadu na fungovanie spoločenských inštitúcií, o ktorých som tu na začiatku hovoril, je, a je to skôr taká anekdotická vedomosť, že v Európe fungujú v zásade dva základné typy spoločenských systémov. Jeden je anglosaský a druhý je byzantský. Anglosaský systém je založený na principiálnom dodržiavaní pravidiel, ktoré platia pre všetkých rovnako. Na rovnosti pred zákonom bez ohľadu na to, či ste politik, či ste učiteľ, či ste robotník, pravidlá musia platiť pre všetkých rovnako a každý musí byť rovnako potrestaný, ak ich poruší. A niekedy v tom dodržiavaní pravidiel zachádzajú až do úplných extrémov, ako môžete vidieť napríklad v tom originál Anglicku, ale takto jednoducho k tomu všetkému pristupujú. Dokonca dodržiavajú pravidlá aj tam, kde to už nie je ekonomicky optimálne.
Ten byzantský systém je namiesto dodržiavania formálnych pravidiel založený na kontaktoch a konexiách. Byzantský systém funguje tak, že ten, kto niekoho pozná, tak ten si vybaví. A kto nepozná, ten má smolu. Ja si ani nerobím nejaké nádeje, aj by to asi bolo hlúpe, Slovensko proste už aj geograficky leží na pomedzí týchto dvoch systémov. Nie sme ani úplne v tom anglosasku, nie sme ani úplne v tej Byzancii, ale sme niekde v strede aj geograficky, celé sa to tak cez nás mlelo raz na východ, raz na západ. Tvoríme veľké množstvo pravidiel, no aj to, aká je naša krajina malá, ovplyvňuje to, že máme pomerne veľký rozsah byzantských prvkov v našej spoločenskej štruktúre. Môžete mať veľmi dobré pravidlá, veľmi dobré zákony, keď sa jednoducho stane, že každý je každému spolužiak, lebo sme taká malá krajina, že máme len dve dobré právnické vysoké školy, alebo prídete riešiť energetiku a zistíte, že všetci, s ktorými sa stretávate, vyštudovali v podstate na tej istej fakulte, tak sa tým byzantským prvkom spoločnosti jednoducho nevyhnete, pretože tí ľudia sa poznajú, majú konexie, vedia sa navzájom rozprávať. A niekedy to môže byť na prospech veci a niekedy je to zdrojom problémov.
To najhoršie, čo ale je a čím sa vyznačuje dnes slovenská spoločnosť, je to, že príliš často bazírujeme na pravidlách, ktoré sú často hlúpe, namiesto toho, aby sme sa zamerali na skutočné vymáhanie tých, ktoré sú naozaj dôležité. Poviem príklad zo zdravotníctva. Zavedieme výmenné lístky k lekárom, ktoré nemajú reálny prínos a slúžia len na nejaké obmedzovanie nejakej spotreby a obťažujú pacientov, namiesto toho, aby sme sa zamysleli nad tým, že či môžme systémovo všeobecným lekárom zvýšiť rozsah ich kompetencií, aby sa pacientovi návšteva všeobecného lekára oplatila aj bez toho výmenného lístka, pretože je kopa vyšetrení, ktoré môže všeobecný lekár urobiť, ale dnes ich môžu robiť len odborní lekári. Tým by sme ušetrili aj pacientom, aj náklady na výkony, ušetrili by sme peniaze.
Ja si myslím, že Slovensko má obrovský potenciál v tejto oblasti práve tým, ako stojíme na tej križovatke tej anglosaskej a byzantskej mentality. Ono sa aj hovorí, že pri dodržiavaní a vymáhaní pravidiel je optimálny prístup prístup takého džezového hudobníka, ktorý sa na rozdiel od orchestrálneho podania, ktoré sa prísne drží nôt a úplne všetkého, si dovolí občas trochu nad ich rámec aj zadžemovať, aby niečím ozvláštnil svoje vystúpenie, aby podal lepší výkon. Problém je, že na Slovensku máme noty tak zložité a veľmi často tak nezrozumiteľné, že sa ich veľmi často oplatí ignorovať úplne a vymyslieť si vlastnú melódiu, pretože tým človek dosiahne viac.
Len v podnikateľskom sektore, robil som prieskum a robil som ten prieskum opakovane, 70 % slovenských podnikateľov vám potvrdí, že ani nedokáže podnikať bez toho, aby porušilo nejaký zákon. Nie preto, že by to boli nejakí zločinci, nie preto, že by chceli zákony porušovať, ale preto, že tých zákonov je tak veľa a tak často sa menia a sú také zložité, že jednoducho dodržiavať ich sa nedá. No nedá. Poznáme zážitky z reštaurácií, kde prídu tri kontroly a každá jedna dá tej reštaurácii pokutu, pretože jedna inšpekcia povie, že musíte mäso skladovať na drevenej podložke, druhá povie, že musí byť na nerezovej podložke v chladničke, a tretia povie, že musia byť na PVC podložke. A každá táto inštitúcia má svoje vlastné pravidlá a nemajú ich navzájom zladené, myslím, že sa to už medzičasom, mimochodom, napravilo aspoň čiastočne, ale toto je reálny príklad zo života z približne spred siedmich rokov, keď som robil takýto prieskum medzi podnikateľskými subjektami. Preto by sme sa zásadne mali zameriavať na to, aby sme pravidlá zjednodušovali, aby sme pravidlá robili lepšie. Ale ani to dnes nestačí.
To, na čo by sme sa najviac mali zamerať, je, aby sme my sami, tento parlament, bez ohľadu na to, z akej sme strany, bez ohľadu na to, odkiaľ sme, aby sme my sami išli ľuďom príkladom. Pomenoval to aj predseda vlády, keď kritizoval taký ten papalašizmus. Pomenovali sme to aj my, keď sme pred niekoľkými rokmi zrušili poslaneckú imunitu, čo bol veľký prelomový krok. A určite dobrý príklad nebudeme dávať, ak po týchto tridsiatich piatich hodinách bude rozprava v tomto parlamente pokračovať v takom duchu a v takom tóne a s takými výrazovými prostriedkami a hlavne s takými ad hominem argumentami, ako to bolo doteraz. Ad hominem znamená, že nereagujem k podstate veci, ale radšej zaútočím na osobu protivníka. A to je výzva na obe strany, na obe strany. Aj keď, musím to povedať, trošku viac, dámy kolegyne a páni kolegovia zo SMER-u, je loptička na vašej strane. Aj keď drvivá väčšina z vás za to nemôže a ani si nemyslím, že by ste vedeli k týmto veciam argumentovať, pretože o nich proste vedia niekoľkí jednotlivci, ktorí by sa tu mali postaviť a ktorí by v prvom rade mali argumentovať a mali by o nich hovoriť, ale tá loptička je trošku viacej tu na tejto strane. Ale bez ohľadu na to, že kde sú argumenty a kde sú debaty, môžeme urobiť aj nejaké symbolické gestá. Jedno z tých najväčších symbolických gest – a hovoril som to už asi trikrát v rozprave a myslím si, že stojí za to to zopakovať, a nie je to dlhý preslov – je to, že by sme okrem o škandáloch a kauzách mali hovoriť o tej osobnej statočnosti a integrite ľudí, ktorí sa neboja im postaviť a neboja sa na ne upozorniť. Že by sme mali oceniť tých ľudí, ktorí sú ako Biele vrany, ktoré sa neboja upozorniť na systém, ktorý zlyháva, a neboja sa upozorniť na čestné konanie, aj ak im za to hrozí nejaký postih, aj ak sa musia báť, že za to stratia prácu, aj ak sa musia báť, že jednoducho budú musieť znášať negatívne dôsledky takéhoto činu.
Môžme urobiť to, že z toho oblievania sa vedrami špiny urobíme z dnešnej schôdze schôdzu, ktorá je v prvom rade o odvahe, že poukážeme na odvahu ľudí, ktorí sa neboja postaviť za správnu a dobrú vec, že poďakujeme tým ľuďom, ktorí upozornili aj na ten problém v Piešťanoch, aj žurnalistom, ktorí naň upozornili, a nielen na problém v Piešťanoch, ktorí aj v minulosti upozornili na problémy, ako boli platinové sitká alebo problém s daňovou správou. Koniec koncov počuli ste tu vlastného ministra vnútra, ktorý nám dal za pravdu, že poslanci Kollár a Chren boli tí, ktorí ešte za pravicovej vlády urobili tlačovú besedu a upozornili na problémy s daňovou správou.
Viete, ako to bolo? Samozrejme, veľa vecí sa nedozviete. Ale zhodou okolností sme boli na jednom výjazde v regiónoch a zastavili sme sa vo Zvolene na obed a v tej reštaurácii, kde sme sa zastavili, boli ľudia, ktorí pracovali na daňovom úrade a tí nás poznali ako poslancov a prišli a porozprávali nám, čo sa deje na daňovom úrade. A to nesúvislo len s obstarávaním IT systémov, súviselo to napríklad aj so zmenami regionálnej štruktúry daňovej správy, rozprávali nám ako vlastnými autami musia voziť rôzne materiály, ktoré pritom aj podliehajú aj daňovému tajomstvu, ako veľmi neefektívne sa vykonávajú daňové kontroly, a na základe toho sme konali. Bez ohľadu na to, že to bola naša vláda.
A bolo by skvelé, a preto som aj ocenil – a naozaj bez výsmechu – napríklad pána poslanca Martvoňa, ktorý tu prvý povedal, úplne prvý, že sa dištancuje od toho rapera, ktorý bol v správnej rade piešťanskej nemocnice ako nominant jednej, ako nominant strany, a že sa zaňho hanbí. Ja si vážim takýto krok, pretože to je presne taký ten prejav možno maličký, možno drobný, ale tá správna cesta, že dokážeme upozorniť aj na chybu vo vlastných radoch. A že dokážeme o nich diskutovať a že dokážeme možno, pretože nestačí len odvolať niekoho, ale mali by sme aj diskutovať o zavedení systému, ktorý takýmto chybám v budúcnosti zabráni. Ja tiež nie som úplne spokojný so všetkým, čo som napríklad v živote urobil, a možno mnoho vecí bolo pre mňa poučením a možno mnoho vecí by som robil dnes inak, ale ak sa o jedno snažím v rámci svojej osobnej integrity, tak o to, aby sa chyby neopakovali.
Dnes sa bavíme o probléme, s ktorým sa skôr či neskôr stretne nielen každý z nás, ale s ktorým sa skôr či neskôr stretne každý z občanov Slovenska. Pretože do nemocnice a k lekárovi sa každý skôr či neskôr dostane. Keď sa niekto, nejaký váš volič, nejaký náš volič dostane do nemocnice o rok odteraz, v čom bude tá nemocnica lepšia, než je dnes? V čom bude kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti lepšia, než je dnes? Čo urobíme pre to, aby sa zlepšila? Čo urobíme pre to, aby mali nemocnice viac peňazí, bez toho, aby sme museli vyťahovať z vrecák občanov viac peňazí na daniach, ich daniach, a zvyšovať ich dane a odvody? Aké úpravy v celom systéme urobíme? Akú alternatívu poskytneme? O tom by sme mali diskutovať a nad tým by sme sa mali zamýšľať a úplne kľudne aj bez tých straníckych všetkých prekáračiek, ono nakoniec sa im nevyhneme, ono to patrí k tomu folklóru a, samozrejme, však máme aj rôzne názory na rôzne veci, ktoré vychádzajú aj z nejakého ideologického ukotvenia, ale niekoľkokrát sme sa tu už dohodnúť dokázali.
Ja som, myslím, jedným z troch opozičných poslancov, ktorým počas vašej vlády prešiel vlastný návrh zákona, je to taká drobnosť o tých vodičákoch na skútre, ale prešiel, bol to dobrý nápad. Dokázali sme sa zhodnúť na zákone o dôchodkových anuitách. Nebol to dokonalý návrh zákona, pán kolega poslanec Švejna, ktorý bol zhodou okolností mojím dlhoročným kolegom a skoro desať rokov sme sedeli v jednej kancelárii, za ten návrh zákona nehlasoval, pretože je rovnako ako ja presvedčený o tom, že okrem životných poisťovní by sa mala zaviesť aj ďalšia forma výplaty dôchodku formou takzvaného programového výberu priamo z DSS-iek. O tom som presvedčený aj ja. Ale zároveň som presvedčený, že najprv sa musí vytvoriť anuitný trh a že keď sa anuitný trh pri tak malom počte sporiteľov, ktorí pôjdu do dôchodku, vytvorí možno o nejaké 4 – 5 rokov, vtedy bude našou psou povinnosťou zaviesť aj tú novú formu výplaty dôchodkov bez toho, aby sme všetkých sporiteľov nútili ísť do životnej poisťovne a nakúpiť si anuitu. Aby ľudia mali možnosť výberu. A zhodli sme sa na tom, zhodli sme sa na tom s vaším ministrom, zhodli sme na tom po dlhých rokovaniach na ministerstve práce a schválili sme ten zákon výraznou väčšinou a naprieč viacerými politickými stranami.
Ak by sme teda podľa môjho názoru mali urobiť niečo dobré počas tejto dnešnej schôdze, tak je to posun témy schôdze. Viete, nečakám, že niekto príde, prizná sa, zloží svoju funkciu, to už sa asi nestane, príliš veľa bolo povedané, príliš veľa bolo urobené, ale čo keby tak napríklad niekto prišiel a povedal, že čo spraviť, aby sa takáto situácia už nikdy neopakovala. Viete, keby pán predseda vlády napríklad vystúpil s návrhmi, ako zabrániť tomu, aby sa takáto situácia opakovala, ako zabrániť tomu, aby schránkové firmy vyhrávali tendre v slovenských nemocniciach, ako zabrániť tomu, aby len na jednom predraženom tendri chýbalo toľko peňazí, za ktoré by sa, ja viem, že je to možno trošku prízemné, ale naozaj každému jednému pacientovi dala kúpiť jedna rolka toaletného papieru počas celého roka, tak by sa tá diskusia posunula úplne inam, a už by sme sa možno ani nebavili o konkrétnych jednotlivcoch, ale bavili by sme sa o tom, ako zlepšiť život občanom Slovenskej republiky. Keby sme sa bavili o tom, že či naozaj dokážeme podporiť to uznesenie a dať ocenenie tomu lekárovi a tej sestričke, ktorí upozornili na tento problém, bez ohľadu na to, odkiaľ sme, tak by tento parlament vyslal obrovský signál občanom, že sa oplatí byť statočný a že sa oplatí bojovať za dobrú vec.
Ako som povedal; možno len tak trošku osobnejšie na záver, každý z nás sa skôr či neskôr dostane do nejakého zdravotníckeho zariadenia. Ja som mal tú smolu alebo možno to šťastie, pretože ma to v živote posilnilo, že pred nejakými šiestimi rokmi som si prešiel onkologické ochorenie. Mal som šťastie v nešťastí v tom, že to bolo jedno z tých lepších, ktoré môže chlap dostať, a že som sa z neho pomerne veľmi rýchlo vyliečil a že zatiaľ nemám žiadne nejaké známky návratu alebo nejakých problémov. Ale až po takejto osobnej skúsenosti človek zistí, aké je to naozaj byť pacientom. Najhoršia na tom je tá taká bezmocnosť, keď neviete, čo vás čaká. Keď viete, že o dva-tri dni budete musieť ísť na operáciu, a neviete, ako dopadne, neviete, či sa z nej prebudíte, a keď neviete ešte ďalších niekoľko rokov každé tri mesiace na kontrole pri odbere krvi a pri vyšetrení na cétečku, že či sa vám to náhodou nevrátilo a či to náhodou nebude mať nejaké horšie prejavy.
A teraz si predstavte kopu pacientov, ktorým napríklad povedia, že, áno, markery preukázali, že zrejme máte nejakú rakovinu, ale čo je to za rakovinu a v akom je štádiu a koľko života vám zostáva, sa dozviete až o 5 – 6 týždňov, pretože až vtedy sa uvoľní rad na vyšetrenie na cétečku, lebo vyšetrenie na cétečku je príliš drahé a taký je proste poradovník. To je reálny príbeh zo slovenskej nemocnice. Ak chceme zlepšiť život občanov, tak každému jednému pacientovi, ktorému sa takéto niečo stane, a sú ich stovky a tisíce, stačí, aby sme zaviedli systém, aby sa mu to nestalo. Aby napríklad tých cétečiek bolo dosť a aby sa na to vyšetrenie dalo dostať rýchlejšie. To sa dá urobiť napríklad tým, že ušetríme v zdravotníctve – aj tam, kde sa kradne, aj tam, kde sú výdavky neefektívne.
Ja vám viem povedať jednu takú veľkú skupinu neefektívnych výdavkov, nie som lekár, ale sú lieky proti cholesterolu, ktoré jednoducho nefungujú, ak pacient necvičí a nestráca váhu. A myslím, že pred nejakými šiestimi-siedmimi rokmi na tieto lieky išlo okolo 500 – 600 mil. korún ročne. Tak si musíme povedať, že takéto lieky nebudeme predpisovať, ak si to ten pacient sám nezaslúži, ak necvičí, pretože je to vyhadzovanie peňazí. A hneď budeme mať ďalšie peniaze. Len to by sme museli dokázať seriózne sedieť a diskutovať.
A možno táto nočná hodina, pretože mám pocit, že, kolegovia, teraz naozaj počúvate a že občas aj prikývnete, že tá nočná hodina možno tej debate prospieva viac ako nejaký taký poobedňajší debatný čas, keď sme všetci pod drobnohľadom televíznych kamier, ale to by bola tá správna cesta, na základe ktorej by sa možno aj začala obnovovať dôvera voči politikom a voči politike na Slovensku. Skúsme sa nad týmto zamyslieť a skúsme, skončím tým, skúsme urobiť z dnešného tretieho rokovacieho dňa tejto schôdze rokovací deň, za ktorý sa nebudeme musieť hanbiť.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.