2.
Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, aj keď takmer do prázdnej sály, dovoľte mi pozdraviť aspoň na balkón, kde návštevníci prečíslili členov tohto zákonodarného zboru. Debatujeme o odluke cirkvi od štátu, čo je, ako už spomenuli moji predrečníci, naozaj posledná nenaplnená požiadavka z požiadaviek študentov počas Nežnej revolúcie v novembri 1989. Povedané už bolo veľa, takže chcem byť stručný a chcel by som doplniť len niekoľko bodov k tomu, čo už povedané bolo, alebo čo doteraz nezaznelo.
Azda takým najzásadnejším bodom, ktorý zaznel v diskusii, bolo, že taký závažný krok ako odluka cirkvi od štátu by mal byť prijatý po dohode a po širokej diskusii. Dovolím si ale doplniť, že toto všetko sa už stalo. O odluke cirkvi od štátu debatujeme na Slovensku už 26 rokov. Návrh na zavedenie odluky po vzore Nemecka je na stole už takmer šesť rokov. Existovala pracovná skupina na ministerstve kultúry, existovala dokonca pracovná skupina na pôde Národnej rady Slovenskej republiky.
Súhlasím s tým, že sa musí debatovať, a preto som veľmi rád, že vyslovene proti nášmu návrhu sa nepostavila žiadna z osemnástich registrovaných cirkví na Slovensku. Na druhej strane si dovolím upozorniť, že debata nemôže byť len zámienkou na to, aby sa po dvadsiatich šiestich rokoch riešenie vzťahu medzi štátom a cirkvami donekonečna odsúvalo. Niekedy mám naozaj ten pocit, že mnohí kolegovia a mnohí ľudia, ktorí sa aj deklaratívne hlásia k odluke cirkvi od štátu, ako keby tú celú diskusiu a debatu používali len ako výhovorku nato, aby odluku nemuseli nikdy prijať. Preto je dôležité, že tento zákon prvýkrát v novodobej histórii Slovenska, prvýkrát po tých takmer dvadsiatich šiestich rokoch prišiel do parlamentu, že sme ho s kolegami predložili a že máme pripravený konkrétny model, s ktorým súhlasí väčšina zainteresovaných alebo aspoň nie sú vyslovene proti nemu.
Viete, že nejde o žiaden predvolebný populizmus, že túto tému presadzujeme už šesť rokov, od momentu, keď sme prvýkrát vstúpili do politiky, že sme sa snažili nájsť naozaj taký konsenzus, dokonca viacerým kolegom sme ponúkli možnosť, aby sa stali spolupredkladateľmi tohto zákona. A ja som naozaj rád, že prinajmenšom hlasovanie dnes poobede alebo zajtra dopoludnia prinúti všetkých zaujať postoj k tejto téme a takpovediac sa vyfarbiť. Hlavne tých, ktorí mali odluku cirkvi od štátu vo svojich volebných programoch, hlavne tých, ktorí na to získavali hlasy voličov, a pritom v skutočnosti nemajú záujem k takémuto kroku pristúpiť.
V Európe existuje niekoľko modelov odluky štátu od cirkvi. Dokonca aj modely prostredníctvom tej daňovej asignácie majú prinajmenšom dve základné formy. Netvárme sa, že sme múdrejší ako polovica Európy. Argumenty, ktoré dnes padli v tejto debate, odmietajú asignačný model ako taký. Ale to naozaj funguje a veľmi dobre funguje v mnohých krajinách. Funguje v Nemecku, funguje v Rakúsku. Pred dvomi rokmi ho prijali v Poľsku, funguje v Taliansku, funguje v ďalších štátoch. Všetko, čo je treba povedať k asignačnému modelu, už bolo dávno povedané a bolo prediskutované vo všetkých týchto ostatných vyspelých krajinách Európy.
V zásade existujú dva základné asignačné modely: taliansky a nemecký. V tom talianskom modeli to funguje tak, že ľudia, ktorí sú veriaci, musia navyše platiť daň. Veriaci ľudia platia viac než neveriaci, pretože platia špeciálnu daň na cirkev. V nemeckom modeli to funguje tak, že každý platí daň presne tak ako doteraz, ale veriaci sa môžu rozhodnúť, že časť tej svojej dane, ktorú tak či tak platia, poukážu cirkvám na ich financovanie.
My sme v našom návrhu naozaj ústretovejší aj voči cirkvám a presadzujeme nemecký model. Nikto na Slovensku by podľa nášho návrhu neplatil vyššie dane, akurát ľudia, ktorí by chceli, by mohli časť svojej dane poslať priamo cirkvi podľa svojho uváženia. Čiže presadzujeme ústretovejší model, ktorý prináša viac slobody, viac slobody rozhodovať o svojich vlastných peniazoch, viac slobody vo forme participatívneho rozpočtovania, kedy sa každý človek sám priamo môže rozhodnúť, či chce cirkvi podporiť alebo nie.
V debate padlo mnoho argumentov na tú tému, že keď takto máme financovať cirkev, prečo rovnako nefinancujeme napríklad šport alebo kultúru. No jednoducho preto, lebo podľa našej ústavy je Slovensko sekulárny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. A ja osobne som presvedčený, že práve súčasný model fungovania a financovania cirkví narúša tento princíp, ktorý je priamo v našej ústave.
Spolupracoval som na návrhu tohto zákona a hlavne v oblasti vypočítania jeho dopadov na rozpočet. Ako už tu zaznelo, náš návrh je založený na tom, že každý človek sa môže rozhodnúť, či 2 % zo svojej dane pošle vybranej registrovanej cirkvi podľa svojho uváženia alebo nie. Pôvodný návrh, ktorý sme vypracovali pred šiestimi rokmi, rátal s tým, že existujúca daňová asignácia pre mimovládne organizácie by sa zdvojnásobila a každý by sa mohol rozhodnúť, či pošle časť podielu zaplatenej dane buď mimovládnej organizácii, športovému klubu alebo cirkvi, podľa svojho uváženia. Práve na základe dialógu s cirkvami a s tretím sektorom, s mimovládnymi organizáciami sme pristúpili k zmene tohto modelu. Aj cirkvi, aj mimovládne neziskové organizácie nás upozornili, že ony si nechcú konkurovať. Nechcú, aby sa ľudia museli rozhodovať, či podporia športový klub, verejnoprospešnú aktivitu, sociálne služby alebo cirkev.
Preto sme sa rozhodli a predkladáme to v našom návrhu zákona takýmto spôsobom pripravené, že sa nebudete musieť rozhodovať, asignácia pre mimovládne organizácie bude zachovaná, tak ako je dnes, 2 % z dane, a pribudne nová asignácia pre cirkvi, tiež v rovnakej výške dvoch percent z dane. Podľa nášho návrhu každý človek sa môže rozhodnúť, či teda pošle 2 % z dane vybranej cirkvi, a tí, ktorí sa rozhodnú neposlať tieto peniaze, tak ich peniaze budú prevedené do fondu na obnovu kultúrneho dedičstva, kde budú použité na rekonštrukcie, obnovu hradov, národných kultúrnych pamiatok a mnohých podfinancovaných vecí, na ktoré sa dnes na Slovensku nedostáva dosť peňazí.
To vyvoláva, samozrejme, náklady pre štátny rozpočet. Tieto náklady sú pre rok 2016 odhadované zhruba vo výške 54 miliónov eur.
Na druhej strane ale zároveň štát ušetrí. Štát ušetrí výdavky, ktoré dnes používa na platby cirkvám. Viete, že kňazi a duchovní sú dnes doslova zamestnancami štátu. Na túto, na tento účel ide približne 38 miliónov eur každý rok. Táto suma sa zruší, pretože cirkvi budú dostávať peniaze z daňovej asignácie. Čiže tu sa ušetrí.
Zároveň sa ušetria aj ďalšie výdavky, ktoré dnes smerujú na obnovu kultúrnych pamiatok, pretože vznikne nový fond na obnovu kultúrneho dedičstva. Čiže výdavky hlavne z kapitoly ministerstva kultúry, ale aj z kapitoly všeobecnej pokladničnej správy, kde sa každý rok rozpočtuje napríklad milión na opravu kaštieľa v Rusovciach, sa na druhej strane znížia.
Celkové dopady nášho návrhu zákona sú preto síce negatívne, ale sú len veľmi mierne negatívne. V roku 2016 sú prognózované na 4 milióny 778-tisíc eur. To je z pohľadu celkového štátneho rozpočtu takmer nula. Napriek tomu my hovoríme, odkiaľ zobrať peniaze aj na vykrytie tohto 4,7-miliónového výpadku.
Súčasťou, alebo jedným z návrhov, ktorý predkladáme, je aj odluka financovania politických strán od štátu. Politické strany dnes dostávajú takmer 50 miliónov eur na svoje fungovanie zo štátneho rozpočtu a my hovoríme, nech žijú politické strany, ale tiež zo svojho. Prečo by sa ľudia mali skladať na bilbordové kampane politických strán a hnutí, ktorými pred voľbami vždycky obliepajú celé Slovensko a kupujú si doslova hlasy svojich voličov takýmto spôsobom. Za štátne peniaze.
Zároveň v rámci iného zákona, ktorý bol už na tejto schôdzi prerokúvaný, zákona o dani z pridanej hodnoty, sme spolu s kolegom Jozefom Kollárom – viete, že naozaj ide o kompetentného človeka, ktorý by podľa môjho názoru bol najlepším ministrom financií na Slovensku – predložili celkový návrh úspor v štátnom rozpočte vo výške takmer 1,1 miliardy eur odstránením neefektívnych a zbytočných výdavkov zo štátneho rozpočtu, vďaka ktorým by sme mohli znížiť dane a ktoré by veľmi pohodlne pokryli aj tento drobný výpadok vyplývajúci z tohto návrhu zákona o odluke cirkví od štátu.
Ďalším bodom, ku ktorému by som sa chcel vyjadriť, tiež to tu už zaznelo, ale je dôležité to zdôrazniť, pretože kolega Jožko Mikloško to možno tak trošku nešťastne ako keby spochybnil vo svojom vystúpení, je téma cirkevných reštitúcií. Naozaj chcem zdôrazniť, že cirkevné reštitúcie už na Slovensku prebehli. Cirkev dostala podľa rôznych odhadov naspäť približne 80 % svojho majetku. A táto Národná rada práve návrhom uznesenia z dielne KDH v roku 2005 prijala uznesenie, v ktorom sa explicitne hovorí, že týmto je proces cirkevných reštitúcií na Slovensku ukončený. Samotní predstavitelia cirkvi sa vyjadrili, že súhlasia s takýmto uznesením, že sa s ním stotožňujú a že nebudú žiadať naspäť žiadne majetky.
Preto taký mýtus, ktorý sa šíri, že ak by sme urobili odluku cirkvi od štátu, tak to štát bude stáť obrovskú kopu peňazí, pretože by cirkvám musel vracať veľmi drahé majetky, je jednoducho absolútne neplatný. Všetky majetky, ktoré cirkvám mali byť na Slovensku vrátené, im už vrátené boli. A existuje platné uznesenie z roku 2005, schválené takmer ústavnou väčšinou – 85 poslancami, ktoré hovorí, že proces cirkevných reštitúcií je týmto na Slovensku ukončený.
Veľmi často sa spomína ako argument aj Vatikánska zmluva, zmluva so Svätou stolicou. A hovorí sa o tom, že kvôli tomu, že Slovensko má uzavretú Vatikánsku zmluvu, nie je možné prijať odluku cirkvi od štátu. Toto je pravda v niektorých oblastiach. Vatikánska zmluva hovorí, že cirkev musí mať napríklad rovnoprávne postavenie v prístupe k financovaniu svojich verejnoprospešných aktivít, ako sú napríklad cirkevné školy alebo cirkevné sociálne služby. Ale neplatí to v oblasti financovania. Vatikánska zmluva, tak ako je uzavretá, neupravuje pravidlá, ako má štát financovať cirkev a či ju vôbec financovať musí. Vatikánska zmluva predpokladá, že sa uzavrie čiastková zmluva, ktorej znenie nie je známe a neexistuje, ktoré upraví financovanie cirkvi. Avšak neexistuje žiaden konkrétny dátum a tak ako v mnohých iných prípadoch, slovenská legislatíva je kvôli tomu nadradená akémukoľvek rokovaniu o ďalšej zmluve so Svätou stolicou. Preto Vatikánska zmluva nekladie žiadnu prekážku tomu, aby sa urobila finančná odluka cirkvi od štátu a, naopak, priamo predpokladá, že sa uskutoční dohoda a prijme nejaký návrh o odluke financovania cirkvi od štátu. Takýmto návrhom, voči ktorému neprebehla opozícia medzi registrovanými cirkvami, to stále to zdôrazňujem, je náš návrh, ktorý sme predložili na rokovanie parlamentu.
Náš návrh je zameraný hlavne na rozšírenie slobody, tak slobody cirkví, ako aj slobody občanov. O slobodách občanov som už hovoril. Tí, ktorí nechcú financovať cirkev, nebudú povinní financovať cirkev, a tí, ktorí ju financovať chcú, ju financovať budú môcť. To je základný prvok rešpektovania slobody rozhodovania každého z nás, každého jednotlivca.
Na druhej strane som presvedčený, že náš návrh rozširuje aj slobodu cirkví. Cirkvi dnes na Slovensku fungujú podľa zákona, ktorý bol prijatý ešte v roku 1949, komunistického zákona o financovaní cirkví. Kolega Martvoň tu hovoril, že veď ten zákon podpísal aj Vavro Šrobár a ten neskôr založil Stranu slobody. No to je síce pekné, ale ten zákon z roku 1949 má práve za cieľ štátom ovládnuť cirkev. Práve vtedy štát ovládol cirkev. Podľa toho zákona sa zaviedlo, že štát rozhoduje o tom, koľko bude na Slovensku duchovných. Práve tým zákonom sa zaviedlo, že štát mohol rozhodovať, kto sa stane kňazom a kto nie, a odstraňovať nepohodlných ľudí. Nemali by sme fungovať na základe takéhoto starého komunistického zákona. Nastal čas ho zmeniť.
Samozrejme, čo je dôležité zdôrazniť, náš návrh sa týka priameho financovania cirkví na prevádzku cirkví. Nezasahuje do financovania ostatných služieb, ktoré cirkev poskytuje, hlavne čo sa týka verejnoprospešných služieb, cirkevné školy, cirkevné domovy sociálnych služieb, cirkevné domovy dôchodcov nebudú ovplyvnené týmto zákonom, pretože ich financovanie je upravené na základe iných zákonov.
A my presadzujeme taký jeden základný princíp a ten sa volá princíp slobodnej voľby poskytovateľa služieb vo všetkých oblastiach, kde hovoríme, že nech ktokoľvek poskytuje verejnoprospešné služby za určitého štandardu, má mať rovnaký prístup k financovaniu, že peniaze by mali ísť za ľuďmi a nie za zriaďovateľmi. To znamená, ak existuje domov dôchodcov a niekto sa rozhodne, že chce ísť do toho domova dôchodcov a má na to zo zákona nárok, štát by mal poslať rovnakú sumu peňazí za týmto človekom bez ohľadu na to, či ten domov dôchodcov je štátny, obecný, súkromný alebo cirkevný. A to platí pre všetky ostatné služby. Je to, mimochodom, pravidlo, že ktoré už nejaký čas na Slovensku aj fungovalo, ale práve súčasná vláda ho zmenila.
Na záver mi dovoľte povedať len jednu vec. I kolega Lojzo Hlina hovorí, že ani ľavica, ani pravica, keď vám to vyhovuje, vy o tom hovoríte. Ja som o tom presvedčený, že to tak je. Som presvedčený, že tá skutočná deliaca čiara v slovenskej politike nie je medzi ľavicou a pravicou, a to z dvoch dôvodov:
Po prvé, na Slovensku neexistuje skutočná ľavica ani skutočná pravica, ako to povedal pred pár dňami v rozhovore pre SME aj pán Milan Lasica. Mnohí politici zneužívajú túto ideológiu, aby polarizovali voličov pred voľbami, ale v skutočnosti sami nevedia, čo tie slová znamenajú. A keď sa pozriete na výsledok doterajšej dvadsaťročnej politiky, nad tým, že všetky najväčšie problémy, ktoré Slovensko má, zdravotníctvo, školstvo, korupcia, že všetky tieto problémy tlačíme a valíme pred sebou, namiesto aby sme ich riešili, tak naozaj nie je rozdiel medzi tým, kto práve sedí vo vláde. A určite nie v nadväznosti na farbu trička, či je červené alebo modré. To platí aj o odluke cirkvi od štátu.
To, čo potrebujeme, je zahodiť túto ideologickú politiku a Slovensko to naozaj potrebuje a ja som o tom úprimne presvedčený, a sústrediť sa na politiku prijímania skutočných riešení namiesto neustáleho prekárania sa, hašterenia a handrkovania. Ja nie som zástancom marketingu v politike. Výsledkom marketingu v politike je niekedy aj to, že keď idem za tento rečnícky pultík, tak sa bojím, aby ma tu niekto náhodou nezamuroval. Ale tento zákon, ktorý predkladáme, nie je marketingový zákon a nie je na základe prieskumu verejnej mienky. Konštantne šesť rokov od prvého dňa, keď sme v politike, presadzujeme tento zákon. Šesť rokov sme o ňom diskutovali, šesť rokov sme o ňom debatovali a dnes je načase, aby sme ho aj prijali. A keď ho neprijmeme, tak sa aspoň ukáže, kto to s odlukou cirkvi od štátu myslí vážne a kto nie.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.
