Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, musím sa priznať, že debata, ktorá tu odznela s návrhom o rozvodoch s dohodou, ma prekvapila. Toľko zjednodušovania a stereotypov, ktoré boli zaobalené do vznešených slov, človek tak často nepočuje. Citlivé a intímne témy, to je vždy vec, ku ktorej sa každý rád vyjadrí. Každý má pocit, že má správnu odpoveď, problém je ale v tom, že tu správna odpoveď jednoducho neexistuje. Nikto a nikdy nebude vedieť posúdiť, čo spôsobilo koniec manželstva. Nikto a nikdy nebude vedieť, ako sa veľmi partneri snažili, alebo nesnažili, a či im na vzťahu skutočne záležalo alebo nie.
Niektorí z vás spomínali, že ak zjednodušíme rozvody, ľudia budú k sobášom pristupovať ľahkovážnejšie. Ľudia, ktorí sa rozhodnú pre rozvod, nie sú menej zodpovední. Vy o tom však hovoríte, akoby rozvod bol len akýmsi spestrením inak nudného popoludnia. Uisťujem vás, že to tak nie je. Rozvod je vrcholne nepríjemná a traumatizujúca skúsenosť, ktorá človeka poznačí po zvyšok života.
Viete, prekvapuje ma, že traumu, ktorá súvisí s rozvodom, najviac zľahčujú ľudia, ktorí takéto niečo nikdy nezažili. Aj keď vám veľmi prajem, aby to tak ostalo a aby ste to nikdy naozaj nezažili. Skutočný život však nevyzerá ako nejaká utopistická vízia spoločnosti, ktorej súčasťou sú celoživotné monogamné partnerstvá. A vôbec nezáleží na tom, že či by to bolo alebo nebolo ideálne, samozrejme, že bolo by to správne a ideálne.
Ale pozrime sa na fakty. Takmer polovica manželstiev sa rozpadá, a to všetko v krajine, kde sa takmer 63 % obyvateľstva hlási ku katolíckemu vierovyznaniu. Je teda viac, ako jasné, že značná časť z tých, ktorí sa rozvádzajú, vyznávajú princípy, o ktorých tu hovorili hlavne konzervatívne orientovaní poslanci. Kolegovia, tí z vás, ktorí ste sa sobášili v kostole, si isto veľmi dobre pamätáte na sľub, ktorý ste dávali svojej budúcej manželke alebo manželovi. Hovorili ste presne tieto slová: "Beriem si teba, sľubujem, že ti budem verným manželom, že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života." Vy chcete, aby tento parlament posudzoval lásku a vzťah medzi dvoma ľuďmi? Hovoríte o nich ako o povinnosti. Mne sa to zdá jednoducho strašné. Ako ďaleko by ste ešte chceli zájsť?
Každý jeden z nás si uvedomuje, že na vzťahu musíme pracovať, lebo bez toho nemá šancu na prežitie. Ale skutočný život nie je čierny alebo biely. Vzťah medzi dvomi ľuďmi nemá nik právo posudzovať. Nik doň nevidí, je to niečo tak intímne, že štát by doň mal zasahovať len v absolútne nevyhnutnej miere. Upravme preto legislatívu tak, aby rozvod manželom spôsoboval čo najmenej bolesti. Toto je tá hlavná myšlienka celého návrhu, naozaj, nehľadajte za tým nič iné. Jediné, čo sme chceli dosiahnuť, je zjednodušiť to tým, ktorí sa už aj tak dohodli.
Argumentuje sa posvätnosťou manželstva, zodpovednosťou voči rodine a spoločnosti, ale to, čo niektorí z vás včera v rozprave vyhlasovali, vyznieva pre mňa až desivo. Každý má predsa právo rozhodnúť sa o svojom živote. Ak sa niekto rozhodne zotrvať v nefunkčnom manželstve, ak je preňho dôležitejšie dokazovať okoliu, že vo vzťahu nezlyhal, alebo ak sú preňho princípy viery nadovšetko, rešpektujeme to a žiadnym spôsobom to nejdeme súdiť. Každý bol vychovaný inak, každý sme zažili rôzne udalosti, ktoré nás formovali. Nikdy nebudeme všetci rovnakí. Ale na tom nie je nič zlé, práve naopak.
Poprosím vás, aby ste naozaj netlačili svoj svetonázor tým, ktorí sa k nemu nehlásia. My rešpektujeme vás a vaše rozhodnutia, preto nevstupujte do života tých, ktorí si neželajú a neprajú žiť podľa vašich pravidiel a podľa vašich dogiem.
Pán Brocka, ak máte šťastné manželstvo, ak vaša vnučka vidí starých rodičov, ktorí sa milujú, rešpektujú a sú si oporou, tak jej to dá do života veľmi veľa a je to naozaj krásne. Ale nik z nás nie je taký naivný, aby si myslel, že všetky vzťahy fungujú. Vaše manželstvo je pre vašu vnučku modelom jej budúceho vzťahu. Ale rovnako vplýva na deti aj nefunkčný vzťah ich rodičov, hádky, bitky, žiarlivosť, nedôvera. To rozhodne nie je dobrý štart do vlastného života pre dieťa. Aj v tejto úvahe však vystúpenia zašli priďaleko, porozvodovú starostlivosť o deti bude aj naďalej posudzovať súd a do toho nemienime a nechceme žiadnym spôsobom vstupovať.
Nie je však na nikom z nás posudzovať, prečo sa objavili problémy a ani to, či ľudia boli dostatočne bojovní za záchranu vzťahu, ktorý sa im zrúcal. Vždy budú existovať ľudia, ktorí vstupujú do manželstva ľahkovážne, a rovnako sa vždy nájde aj niekoľko takých, ktorí boj o svoje manželstvo vzdali až príliš ľahko. Ale ani žiadny zákon, ani žiadne náboženstvo neudržia rodinu pohromade. Tá buď je, alebo nie je. Ak dvaja spolu byť nedokážu a nechcú, ani zákon ich k tomu neprinúti, ani súdy, ani nič, čo by sme im postavili do cesty ako prekážku.
Rozdiel medzi liberálnou a konzervatívnou argumentáciou je v tejto chvíli úplne jednoznačný, vy nútite ostatných, aby žili podľa vašich pravidiel, my rešpektujeme právo ľudí na slobodnú vôľu. Návrh, ktorý predkladáme, hovorí o možnosti rozviesť sa bez nedôstojného vyšetrovania na súde. Nehovorí o povinnosti rozviesť sa, keď vzťah nebude vyzerať, ako by sme si ho sami vysnívali. Je to len možnosť, ako dôstojne vyriešiť jednu z najťažších životných situácií.
Vážení kolegovia, každému jednému človeku, ktorý sa rozhodol vstúpiť do manželstva, prajem, aby to bolo na celý život. Aby dokázal byť svojmu partnerovi alebo partnerke a rodine skutočnou oporou. Ale ak manželstvo stroskotá, oni sa rozhodnú, že už spolu nedokážu žiť, že sa nedokážu milovať a ctiť, ako si to sľúbili pri sobáši, nekomplikujme im, prosím, život. Nechajme im právo na vlastné pocity a na súkromie. Rozvod, na ktorom sa partneri slušne dohodnú, spoločnosti nijako neublíži. Spoločnosti ublíži to, ak budeme ľudí, ktorým manželstvo nevyšlo, odsudzovať a vytláčať na okraj spoločnosti. A verím, že toto už máme v našej kultúre za sebou. Vyhnime sa pokušeniu nútiť ostatným vlastný hodnotový rebríček. Skúsme ľuďom jednoducho pomôcť, aspoň trocha zjednodušiť toto veľmi náročné životné obdobie.
Záverom sa ešte chcem spýtať kolegov zo strany SMER, čo sa u nich stalo, čo ich primälo k tomu, že zrazu sa otočili čelom vzad a kráčajú úplne opačným smerom? V roku 2005 tu o jeden hlas neprešiel návrh, ktorý išiel ďaleko nad rámec toho, čo navrhujeme, predkladáme my.
Páni poslanci, páni kolegovia, pán predseda Paška, pán kolega Madej, Róbert, ty si bol navrhovateľom pred siedmimi rokmi. Pani kolegyne, Laššáková, Zmajkovičová, niekde som postrehol v diskusii náznaky toho, že nemáte názor jednotný, preto ma naozaj prekvapuje, že idete neposunúť tento návrh do druhého kola len preto, že, neviem... Neviem, nevidím ten dôvod, možno politika.
Prešlo sedem rokov od roku 2005, kedy tento návrh, a teda omnoho liberálnejší návrh, v parlamente prešiel, neprešiel naozaj iba o jeden hlas. A ja mám pocit, že my sa dnes vraciame späť o dvadsaťtri rokov, do obdobia pred rokom 1989, keď nám štát určoval farbu košele, čas používania toalety a v podstate rozhodoval úplne o všetkom v našich životoch.
Vážení kolegovia, pozerám sa teraz hlavne na túto časť pléna, poprosím, aby ste rozmýšľali pred tým, ako stlačíte tlačidlo. Návrh si podľa mňa zaslúži druhé čítanie.
Ďakujem za podporu.
