Vážená pani kolegyňa, pán predseda, vážení páni poslanci, ja už som pri moderovaní nielen privítal osobu predsedu, ale aj historicky prvú správu ako posun Slovenska k väčšej zodpovednosti. Etika alebo kultúra zodpovednosti je veľmi dôležitá v živote osobnom, rodinnom, spoločenskom, medzinárodnom. A chcem vyjadriť také presvedčenie, že toto je veľmi, veľmi dôležitý posun so všetkým problémami alebo nedokonalosťami toho stavu. Ale na druhej strane, ak Slovensku si zadefinovalo a prijalo výrazným konsenzom v minulom alebo v predminulom období všetkých parlamentných subjektov takýto ústavný nástroj, tak je to dobrý predpoklad a zároveň veľmi silná, veľká výzva, aby to nebol len papier alebo nástroj, ktorý dokonca hneď z kraja, z úvodu už obchádzame alebo podvádzame. Lebo to už je zase proti tej etike, proti tej zodpovednosti.
Jedna nedávno zosnulá štátnička povedala, že bude viesť svoju krajinu ako domácnosť. A ich domácnosť bola dobre vedená. A predtým to bol malý obchod jej otca. Bola to Margaret Thatcherová, niektorými vysoko uznávaná, niektorými zaznávaná, ale pozdvihla krajinu naozaj aj k istej disciplíne a konkurenčnej schopnosti a uzdraveniu, ktorú všetci potom zdieľame, lebo súčasťou toho bolo aj viac slobody v Európe a pád komunizmu. A preto to spomínam, lebo gazdovanie, hospodárenie je potrebné na všetkých úrovniach. Žiaľ, v posledných desaťročiach nielen v Európe, ale aj v Amerike sa vytvorila istá mentalita okamžitej potreby a spotreby a nárokov a očakávaní a práv, a chýba k tomu tá druhá strana, ktorá hovorí o povinnostiach, o zodpovednosti. A keď jednostranné mince sa vytvárajú, tak nebývajú platné, sú zvláštne, možno vyhľadávané, ale nie sú platné, nie sú hodnotné. Ak naša politika bude taká, že prijmeme ústavný zákon, ale bude chýbať tomu tá stránka, ktorá znamená povinnosť a plnenie, tak diskreditujeme aj tento nástroj. Myslím tým to, že hneď z kraja vláda nestihla plniť daňovú prognózu v termíne, teda podať spoločnosti, odbornej verejnosti. Ale to by nebolo až také ťažké previnenie oproti tým, ktoré znamená prekračovanie medzí alebo hraníc, ktoré evokujú, iniciujú špecifické opatrenia podľa ústavného zákona.
To, že za krátke obdobie druhej vlády Roberta Fica sa už prekonáva, alebo blíži tretie prekonanie hranice 50, 53, 55 %, by si žiadalo niekoľko výkričníkov. Sériu výkričníkov preto, lebo ak často počúvame, že ešte je to ďaleko od iných štátov a je to stále pod úrovňou pôvodne dobre mysleného, mieneného maastrichtského kritéria, ktoré Slovensko tiež plnilo a plní ako súčasť eurozóny, tak to tempo je abnormálne. To tempo nás posúva do partie južanských, alebo južného krídla Únie, alebo krajín, ktoré sú riešené ako finančno-ekonomický problém eurozóny alebo Spoločenstva. A toto je veľmi zlé, to je veľmi varovné.
V roku 2007 28-percentný verejný dlh, tohto roku 56, to je dvojnásobok, ktorý nás by mal prebudiť. A všetky opatrenia, ktoré vláda prijíma, alebo parlament podporuje, alebo parlament ich prijíma, pretože sú zákonmi, hodnotiť osobitne s dopadmi nielen na rozpočet verejnej správy, ale aj na zadlžovanie.
Zadlžovanie, ak nie je perspektívne, tak je proti zodpovednosti. A, žiaľ, Slovensko dnes už je v situácii, keď bude mať problém sa refinancovať. Napriek tomu, že teraz sú lacné peniaze. Hovorím to preto, lebo aj včerajšia, aj nočná, možno aj ďalšia nočná debata o tom, ako ďalej s plynom, nás, žiaľ, utvrdzuje v tom, že plyn je tu vnímaný ako sociálny nástroj, ba politikum, nie ako dôležitý predpoklad pre zdravý hospodársky rast, samozrejme pre bezpečné energetické prostredie, stabilitu a aj hospodárnosť. Pretože ak štát na seba preberie ešte väčšie zadlžovanie než musel alebo než má pri danej situácii, teda plus, alebo matematicky povedané mínus 40 mil. eur ročne zhruba, plus dlh alebo dlhová služba, ktorá s tým súvisí, tak to nám priťaží aj pre budúcu správu, ale aj pre konsolidáciu verejných financií. A tá mentalita, že si požičiame, alebo že štát to znesie, alebo že Únia to niekde inak zaplatí, neobstojí. Lebo kto sa naučí takejto mentalite, je chudák, bude závislý, jak tí, čo čakajú v osadách na poštára, alebo na termín, kedy už príde výplata, alebo nie výplata, ale skôr dávky. Proste tá mentalita domácností, ktorá si nemôže dovoliť ísť do dlhov, alebo obce alebo firmy, je veľmi potrebná aj v štátnych financiách. A uvažovanie dnešnej väčšiny o tom, že si môžeme ešte ďalšie straty dovoliť financovať, lebo je to sociálne, je antisociálne, antisociálne. Vláde nepatrí ani jedno euro vo verejných financiách, ani premiérovi, patrí daňovým poplatníkom, ktorí ho odvádzajú preto, aby boli dane spravodlivo, efektívne spravované pre spoločné dobro.
Štyridsať miliónov euro, to je zhruba 4-percentný nárast platov pre učiteľov. Tak učiteľom nedáme, ale J&T sa bude cítiť lepšie v lepšom pluse. A nielen J&T. A nie je to jediný príbeh a prípad. Spomínam ho preto, lebo je veľmi aktuálny. Priatelia z vládnej strany, máte stále šancu ho zastaviť. V záujme spoločnosti, sociálnej zodpovednosti, solidarity. Lebo sociálna politika aj v oblasti energií sa dá riešiť osobitným fondom, fondom energetickej chudoby, kde osobitné odvody alebo vklady, zvlášť od energetických aktérov, ktorí tam pôsobia, môže riešiť najslabšie domácnosti. Ale nie tak, že sa tu budeme chváliť pred všetkými a dotovať Počiatkove alebo iné bazény, ako súkromné domácnosti vykurované plynom.
Tá strata SPP je väčšia, za posledné tri roky zhruba 200, Cargo, známe Cargo, vyše 600 mil., nemocnice sa zadlžujú, čísla sú stovkové. Podobne sa dá hovoriť o niektorých ďalších segmentoch. Sociálna poisťovňa je neustále udržiavaná dotačne, divadlo s U.S. Steelom vyjde možno na viac než 200 mil. eur, že najprv ich zaťažíme, ako všetkých ostatných, potom ich odťažíme, respektíve prehráme arbitráž. Kto to zaplatí? Nie vláda, nie štát, to sú inštitúcie alebo názvy, ale reálne to zaplatia občania. To sú tie istoty, že to zaplatia.
Známe PPP projekty. Tá cesta, po ktorej chodíme a často a je dobrá, kvalitná, francúzske firmy robia kvalitné diaľnice, nás vyjde za 30 rokov rádovo o jednu nulu naviac, ale krát desať. Tá nula krát desať je neuveriteľné predraženie, pretože tie isté cesty by sa dali postaviť za desatinu tých nominálnych 30-ročných peňazí. A tú desatinu by nám takmer celú zaplatila Európska únia. To boli najlepšie pripravené projekty pre európske financovanie. Takto ich budeme rok čo rok splácať, až deti to dokončia po niektorých vážnych vodcoch. Keď sme zrušili tie dva balíky, aby toho nebolo viac na 30-ročné splácanie, ale naopak, čím skôr prefinancovanie cez eurofondy a netreba nič splácať, okrem údržby a prevádzky, tak len na stavebných nákladoch na piatich úsekoch rozdiel oproti tomu, čo bolo podpísané prvou vládou Roberta Fica a čo je podpísané v zmluvách, je takmer 700 miliónov. Len stavebné náklady. Pritom pri týchto zmluvách najväčšiu časť presahujúcu 60 % nákladov tvorili financie pre konzorciá, pre strapce bánk s úročením 9, ba i viac percent. Človeku sa chce povedať, že to je úžera, ale úžera na úkor, na účet občanov, na profit niektorých, niekoľkých vyvolených. Je mi to ľúto povedať aj preto, lebo takéto gazdovanie je cestou do nešťastia a ťažko sa z neho vystrabuje. Vidíme to na krajinách, kde horia ulice, autá, obchody, banky, lebo ľudia už toho majú dosť a nedôverujú, nevedia ako, ako z toho von.
Chcem povedať, že zadlžovanie Slovenska je jedna z najväčších tém, hlavne pre tú rovinu mentálnu. Lebo konsolidácia, verejné financie, finančné aspekty, ekonomické, sú o niečo jednoduchšie na zmeny, ale to nastavenie, že nemôžeme viac troviť ako tvoriť, že to ktosi musí zaplatiť, že nič nie je zadarmo, že otec nemá deťom nechávať dlhy, prepíjať budúcnosť, tak isto vláda, toto bude najťažšie zmeniť. Bolo relatívne jednoduché povedať, že chceme slobodu, chceme demokraciu. Kto by nechcel? Ešte aj Fidel Castro hovorí podobne. Aj Číňania hovoria o demokracii. A aj bude, len možno iným spôsobom.
Slobodné a demokratické Slovensko je tu, európske taktiež. Všetci sme chceli, jediné platné referendum prešlo v krajine, vstup do EÚ. Ale to neznamená, že je koniec histórie alebo don´t worry be happy, že všetko je už na poriadku alebo jednoduché. Skôr ten tretí stupeň vízie alebo cesty pred nami je ešte náročnejší, lebo v slobodnom demokratickom a európskom prostredí potrebujeme viac tvoriť a menej troviť.
Preto som veľmi rád, že máme správu o tom, ako gazdujeme, ako rozpočtujeme, že je to správa pravdivá, kvalitná odborná. Ďakujem aj, pán predseda, ešte raz za, celému tímu. Myslím, že aj to úsilie, aby inštitúcia naštartovala ako kredibilná, bolo dobré a potrebné, ale je mi ľúto, že nie je taká úcta k samotnému nástroju, ktorým ústavný zákon je, hlavne zo strany parlamentnej väčšiny a vlády.
Zadlženie Slovenska stúpa každým deficitným rokom a už dosahuje úroveň, ktorá, sa dá povedať, je historicky rekordná. Aj na percentá, teda relatívne, aj na objem, absolútne. A to bude treba splatiť. Len dlhová služba, teda nie samotná istina, ale dlhová služba Slovenska za minulý rok dosiahla úroveň 1 mld. 300 mil. euro. Len úroky a náklady spojené s financovaním dlhu sú tak veľké. Na budúci rok to bude 1 mld. 400 miliónov. Keby sme čo len polovicu z toho mali, tým že by sme udržali nižší dlh, nižšiu službu, tak mnohé problémy momentálne by tu už neboli. A čo vidíme? Slovensko sa veľmi rýchlo zadlžuje a niekto tomu hovorí sociálna politika. Ľudia si zaslúžia istoty: veď to je blud, veď to je naopak! To je trestuhodná politika.
Druhú Ficovu vládu dobiehajú chyby, ani nie tak chyby, ako rozhodnutia, lebo boli úmyselné, boli dobrovoľné, boli premyslené, prvého obdobia. Ten minister financií na jachte J&T, čo dostal žltú kartu, tam nebol ani náhodou a ani len jedinký raz. Mali by ste sa ho spýtať, koľko raz bol ešte s tou partiou, kde kade, jedna destinácia Monako, iná Dubaj a aj iné destinácie sú. Niekedy sa rieši výmenný kurz. Robert Fico kritizuje, že nebolo poistené kurzové riziko. Ojoj, keby to hovoril niekto iný! To, čo poisťovali v tom Monaku? Teplotu vzduchu či vody? Koľko to vynieslo, toto kurzové cvičenie? Kurzové riziko.
Zadlženie Slovenska v prepočte na domácnosť dosahuje, presahuje 22 000 eur na domácnosť. Ktorá má lepšie auto, patrí akoby veriteľovi. Alebo dve slabšie, staršie. Je to číslo, ktoré je na jednej strane astronomické, lebo už sa blíži k 40-m miliardám. Ťažko si predstaviť, jaký je to objem fyzicky, ale v prepočte na domácnosť 22,5 tis. eur. A tá dlhová služba nás zaťažuje tak, že dnes nevieme riešiť platy učiteľov, platy zdravotníkov, vo verejnej správe a iných skupín. Každému dôchodcovi, keby nebolo takejto veľkej dlhovej služby, hovorím o splátkach úrokov, by sa dal zvýšiť ročný dôchodok o takmer 1 100 eur, teda skoro stovku pridať na mesiac. Predstavte si túto situáciu. Fikcia? Nie, ekonomika. Každému zamestnanému, ktorý platí dane, znížiť dane o zhruba 50 eur mesačne. Slovenský dlh sa vymkol spod kontroly za prvej vlády Roberta Fica, lebo tam chytil dynamiku, ktorá je evidentná, a druhá vláda pokračuje v jeho zvyšovaní. Nechce šetriť tak, ako sľubovala. Hovorím to aj preto, lebo predpokladaný rozpočet tak, ako ho predstavilo ministerstvo financií na tento rok, ktorý príde do parlamentu na budúci mesiac, odkladá konsolidáciu, plánovanú predtým, na rozhodnutia na potom.
Hospodárske oživenie, ktoré je dnes evidentné v niektorých štátoch okolo nás, dôležitých štátoch, ako je Nemecko, Česká republika, Francúzsko, nie je dôvodom na uvoľnenie tempa konsolidácie. Skôr naopak, skôr naopak. Dostali sme sa do časov, kedy vysoký dlh doslova nivočí zamestnanosť a životnú úroveň ľudí. A, žiaľ, väčšina spoločnosti si to ani neuvedomuje. Vláda nešetrí na sebe, namiesto toho zadlžuje občanov, tlačí na samosprávy, ale netlačí na vlastné rezorty.
Spomínam to preto, lebo toto bude najťažšia agenda pre nasledujúce roky a desaťročia na Slovensku. Preklopiť tú mentalitu, že požičať si je súčasťou normálneho vývoja, lebo to tak nie je. To tak nie je a dnes práve prvé rokovanie o správe by nás malo prebudiť k tomu, aby sme pribrzdili zadlžovanie a otočili to do oddlžovania. A tam mierili mnohé opatrenia napríklad vlád Mikuláša Dzurindu, nakoniec aj vlády Ivety Radičovej.
Ja odmietam tú demagógiu, ktorá tu prebiehala na mimoriadnej schôdzi a bude zrejme pokračovať, že to je o cenách plynu. Priatelia, toto nie je o cenách plynu, to je o podvode cez plyn na občanoch Slovenskej republiky. O cenách sa dá hovoriť dlho a veľa, boli tu desaťročia, keď ceny boli regulované, a dnes máme pokušenie, že to zariadime, zregulujeme, dokážeme. Máme na to nástroje a treba ich využívať. A ja vám garantujem, že tie nástroje fungujú. Nielen regulačný úrad, ale oveľa zodpovednejšie rokovanie o dodávkach, o podmienkach, ktoré, žiaľ, v roku 2008 vygenerovalo pre Slovensko nevýhodné východiskové ceny.
Ale to je aj o tom, keď sa otvorí trh, sa zliberalizuje, že sa pustia na trh aj menší, menej byrokratickí, menej pôvodne monopolní, svižnejší hráči, tak sa dá obstarávať pre domácnosť plyn aj o 100 eur lacnejšie ako od SPP, od Slovenského plynárenského podvodu a la druhá či prvá vláda Roberta Fica. Lebo z toho urobil ideologickú a demagogickú tému. Konkurenti SPP dodávajú plyn lacnejšie. Prečo nepomôcť vytvárať zdravšie prostredie pre výber tak, ako je to v iných sférach? Prečo by to nemalo byť aj v plynárenstve? A tým, ktorí to naozaj potrebujú, najchudobnejším, najzraniteľnejším adresne pomáhať, ale nie plošne a ideologicky, lebo že pravica zdražuje a ľavica zlacňuje. No to je teda demagógia. Dajú sa stavať diaľnice za európske ceny, nemusia byť predražené. A hovorím o miliardách v eurách, nie v korunách. Môžu byť lacnejšie lieky, nemusia byť tak drahé, ako sú, ale treba prijímať prísnejšiu reguláciu a otvoriť pomery pre kvalitu a dostupnosť služieb.
Nechcem veľa a dlho hovoriť, aj tak som pridal niektoré oblasti, ale preto, lebo ak tieto stovky miliónov nám nevadia, tak vám chcem povedať, že pre gazdu každé euro je dôležité, nieže stovky miliónov. A tu sa narába so štátnym dlhom, ako by to bola cudzia vec, po nás, o niekom. To je o našich deťoch, dokonca o nás, lebo zadlženie štátu spoločnosti má priamy a každodenný dopad na cenu peňazí, na pomery na pracovnom trhu, medzi firmami, samozrejme, tým pádom na zamestnanosť a všetky, všetky aj sociálne súvislosti.
Dámy a páni, možno ešte jeden odkaz, ktorý súvisí s touto správou. Ja som to povedal aj na výbore a považujem to za jednu z dôležitých súčastí, ak už poviem, pravidelného hodnotenia našej rozpočtovej disciplíny a politiky a zodpovednosti. Prajem Rade pre rozpočtovú zodpovednosť a hlavne všetkým aktérom, ktorí majú čo do činenia s verejnými financiami, aby to neboli len správy, ale istá rastúca zodpovednosť po každej stránke v inštitúciách a v spoločnosti, ktorá vie, že nič nie je zadarmo, že vláde alebo štátu nepatrí žiadne euro, ale občanom, že nie je nič drahšie, nie je nič drahšie ako to, čo vláda dáva zadarmo, nie je nič drahšie ako to, čo vláda garantuje zadarmo, lebo to treba s koeficientmi zaplatiť na daniach, a že Slovensko potrebuje viac tvoriť a menej troviť. Ideál je nadbytok alebo rozpočtový prebytok. A verím, že raz sa tam dopracujeme. A optimum je rozpočtová vyváženosť. Nula ako výsledok hospodárenia, že nespotrebujeme viac ako vytvoríme. Toto je súčasťou dnes aj európskej politiky. Som rád, že Slovensko na ňu nadväzuje, dokonca ju v mnohom predstihovalo, lebo aj situácia v Európe si žiada slovenský vklad, aby naše európske, slovenské euro bolo dôveryhodné, stabilné a perspektívne pre či sociálnu, či ekonomickú alebo finančnú budúcnosť.
Chcem ešte raz poďakovať pánovi predsedovi za nielen dialóg na výbore, ale aj pripravenosť tu na pléne túto úvodnú správu obhájiť a zvýšiť alebo povzniesť celkovú kultúru zodpovednosti na Slovensku, lebo tu je to výrazne merateľné v tejto oblasti, ale ona sa prenesie, ak je v tejto oblasti, aj do nemerateľných oblastí, kde to je o každodenných vzťahoch nielen medzigeneračných, ale medziľudských, mestách, obciach, v regiónoch, v krajine a v Európe. Takže nech sa darí rade, aj vám, pán predseda, prinášať taký dialóg, seriózny, dôveryhodný a sľubný pre vyššiu etiku zodpovednosti na Slovensku.
Ďakujem pekne.
