Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Nechcel som, ale musím reagovať, preto, lebo pán poslanec Gál s takým šarmom a jemu vlastnou ľahkosťou prezentoval svoj, ale aj názor poslaneckého klubu strany MOST – HÍD na predložené návrhy novely alebo zmeny Ústavy Slovenskej republiky. A položil si niekoľko rečníckych otázok. Trošku si si ale protirečil, keď si sa pýtal navrhovateľov, čo vlastne tento návrh zlepší. Nuž minimálne zlepší to, ak by prešiel, bude schválený tvoj návrh, ktorým sa domáhaš zrušiť trestnoprávne imunity, bude schválený ten návrh, o ktorý sme sa usilovali už aj predtým, ktorý dnes máme rovnako podaný na prerokovanie, ktorý predložila pani kolegyňa Žitňanská, oddeliť funkciu predsedu Súdnej rady od funkcie predsedu Najvyššieho súdu. Ale ja neponúkam, alebo neponúka tento návrh ideálne riešenie. A ani sme si takúto úlohu nestanovili preto, lebo ja sa necítim tým, ktorý takéto ideálne a dokonalé riešenie vie vymyslieť. Ale je to ponuka na otvorenie naozaj veľkej politickej diskusie o tom, čo so súdnou mocou v stave, keď jej 70 % občanov Slovenskej republiky nedôveruje. Pán kolega, tam je ten kruciálny problém začatia. A ja som rád, že SMER si uvedomil svoj podiel zodpovednosti za tento stav. Veď tu nehovorí nie nikto, rovnako ani tí, ktorí spolu s nimi tento návrh zákona podpísali.
Spomenul si tu niekoľko opatrení, ktoré nakoniec už aj boli schválené v tomto pléne Národnej rady, ale sú napadnuté na Ústavnom súde, za vlády Ivety Radičovej, ktoré predkladala vtedy ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. A viedli k zlepšeniu stavu a otvorenosti slovenskej justície. Mňa to mrzí, že sa nevieme tu dohodnúť a že nevieme na zásadných štátnopolitických problémoch dokázať nájsť zhodu.
A ešte mi nedá nepovedať, a už ma tu podozrievajú zo všeličoho, priatelia, my tu delíme tú krajinu, tú politiku na opozíciu a koalíciu a zvykli sme si na to, že vždy tie riešenia, ktoré sú koaličné, sú horšie ako tie, ktoré navrhuje opozícia. Ak v tak zásadnej veci, ako je zmena pomerov v slovenskej justícii, nedokážeme nájsť aspoň akú takú zhodu, viete, kto na to doplatí? Nebude to opozícia a koalícia, na to doplatia občania Slovenskej republiky, podnikatelia a investori, ktorí tento alarmujúci stav pociťujú najviac dennodenne na sebe, nie my, poslanci. Ale my za to nesieme najväčšiu zodpovednosť. Takže v tomto je ten zámer.
A tie zmeny, ktoré si spomínal, treba predložiť. Treba ich navrhnúť. Poďme o nich diskutovať. Môžu sa stať súčasťou tej veľkej diskusie. Ale už sa nepodozrievajme z nejakých paktov, z nejakých dohôd, z nejakých intríg, z nejakých spravodajských hier. Ja mám od toho naozaj ďaleko.
Preto, áno, ten citlivý problém je otázka kreovania Súdnej rady. A ten bol už na začiatku, keď sme tento orgán zriaďovali a dali do ústavy. Pán kolega, Gábor, a keby bol tak prezidentom Fico a zostal stav, ktorý je dnes, bude taký istý alebo bude podľa tohto návrhu horší ten stav? Ja to neviem, poďme o tom diskutovať. Komu dať a zveriť tú samosprávu súdnej moci do rúk? Advokátom, sudcovským autoritám, právnickým fakultám, vedeckým inštitúciám? Poďme nájsť nejaký model, ktorý dokáže viacej odpolitizovať tú súdnu moc a urobí ju menej závislú od politiky. Ale všetko, o čom tu budeme musieť rozhodnúť, bude len a len a vždy rozhodnutím politickým. Dúfam, že toto si všetci uvedomujeme. A inak to v tomto čase a v tejto situácii ani nejde.
A ešte jedna krátka poznámka, lebo často sa stretávam s týmto názorom, že aj tak zakotvenie do ústavy manželstva ako zväzku muža a ženy nevyrieši na Slovensku problém registrovaných partnerstiev. Gábor, je to veľký omyl. Vyrieši veľa, preto, lebo tie trendy, ktoré dnes cítime okolo seba, sú, že tu sú najskôr partnerstvá a potom z partnerstiev manželstvá. Vytvára sa tu nejaká alternatíva, ktorá je neprirodzenou, neľudskou a zvrhlou alternatívou, ak sa tu niekto takýmto splývaním iných zväzkov pokúša vytlačiť z toho priestoru prirodzený vzťah muža a ženy ako manželstvo. O tom je to ústavné zakotvenie. Súhlasím s tebou, že to nezabráni akýmkoľvek iným legislatívnym zmenám, ktoré môžu prísť aj v podobe presadiť na Slovensku a inštitucionalizovať, ale nikdy to nebude, ak toto presadíme do ústavy, na úroveň manželstva iné zväzky.
A okrem iného tento návrh novely ústavy je ďaleko širší, ako len zúžiť videnie tejto zmeny len na manželstvo muža a ženy. Je tu zámer chrániť manželstvo, rodičovstvo a rodinu a výchovu detí. A to je viacej ako len manželstvo, priatelia, lebo od rána si tu kladieme otázku, čo je to vlastne rodina. Áno, rodina nie je len vzťah muža a ženy. To je manželstvo. Ale rodina, to sú ešte nenarodené deti. A rodina, to sú aj tí odkázaní na hospicovú starostlivosť. Aj na toto tá ústava v tom, by som povedal, extenzívnom výklade, Lucia, asi myslí. A my môže doznať aj iné zmeny, ak tu budú sedieť nezodpovední politici, ktorí budú prinášať na Slovensko takéto pokusy o uzákonenie iných inštitucionálnych zväzkov alebo podôb spolužitia dvoch ľudí.

Ďakujem pekne. Pán kolega Kadúc (Reakcia z pléna.), pán kolega Kadúc, nie sme na pojednávaní na súde, sme na rokovaní Národnej rady, a preto nehovorme o kšeftoch, nehovorme expresívne a používajme argumenty. Aj keď ste sa ich snažili použiť, tak niektoré by som vám vyvrátil, ale politika je o dohodách, nie o kšeftoch. A už ste dosť dlho v politike na to, aby ste dokázali pochopiť aj vaše pôsobenie ako ústavného činiteľa a trošku sa snažili aplikovať aj pri rokovaní takéhoto najvyššieho zákonodarného orgánu trošku politickej kultúry, pán kolega Kadúc, naozaj. A tá vyžaduje dve veci, aby všetci občania Slovenskej republiky si ctili, vážili ústavu, vrátane všetkých politických špičiek, a druhú vec, pre mňa oveľa dôležitejšiu, aby v otázkach národného a štátneho záujmu sme neviedli politický zápas. O toto sa snažme. A o toto sa usilujme. A by som prosil, keby sme aj pri prerokovávaní tohto návrhu ústavných zmien dokázali takto vecne diskutovať. A politicky si môžeme naozaj, s prepáčením, nacápať toľko, koľko sa len na nás zmestí, politika to znesie, ale buďme voči sebe korektní. Preto som spomenul už aj niektorých z nás, ktorí vniesli do tejto diskusie, a ja to mám rád, oponentúru. Keď niečo navrhujem a iným sa to nepáči, poďme o tom diskutovať, poďme hľadať lepšie riešenia, ale politikárčiť a vytvárať nejaké fóbie o tom, že čo sa stane, ak tomu kompetencie zoberieme, tomu kompetencie pridáme, či číslo zmenšíme alebo zväčšíme, aké tragické následky to môže mať, preto, lebo všetko vidíme cez optiku len politiky a politických strán a našej politickej príslušnosti, už prekonajme tento vzťah k hľadaniu, riešeniu zásadných otázok.
Pán kolega Kadúc, ja si tu pamätám na jedno obdobie, keď som bol v koalícii, keď sa uvoľnili tri miesta na Ústavnom súde. Vtedy vládna koalícia, ktorej som bol členom, nedokázala zvoliť a prezidentovi navrhnúť šiestich kandidátov na vymenovanie za sudcov Ústavného súdu. Prišiel SMER v koalícii s Mečiarom a so Slotom, dohodli sa, navrhli ich a prezidentovi nezostávalo nič iné, len ich vymenovať. To len chcem povedať, že aj politika je aj o dohodách, s ktorými nie vždy a všetci musíme len súhlasiť, ale rešpektovať áno. A tie rozhodnutia vytvárajú isté riziká, či tie riešenia naozaj budú najdokonalejšie. Nevymyslíme asi nikdy také, lebo už sme raz takí, že ešte zákon ani neprijmeme a už špekulujeme, ako by sme ho mohli obísť.
Dotkli ste sa bezpečnostných previerok. Ja som rovnako za to, aby sme našli nejaký mechanizmus, ktorým by sme minimálne tým sudcom nedali taký komfort, že „ja som na doživotie a dosť a môžem si robiť čokoľvek,“ lebo všetky tie zákony, ktoré majú aj monitorovať ich majetkové prírastky, sú trápne a smiešne. Síce ich máme, ale sú neúčinné, v konečnom dôsledku nevykonateľné v praxi, keď aj na niečo prídeme.
A bezpečnostné previerky, tak ako boli navrhnuté. Už Ústavný súd vyniesol nález „takto nie“, preto, lebo, to je zasahovanie politiky do nezávislosti, keďže Národný bezpečnostný úrad je politickým orgánom, lebo na jeho čele stojí predseda, ktorého menuje vláda. A vláda je vždy politický orgán, ktorý vzíde z parlamentných volieb.
A spomínali ste niekoľko termínov, kedy boli navrhované zmeny. No nenašli sme dohodu na či už ústavnej alebo jednoduchej väčšine. Aj preto neprešlo oddelenie predsedu Súdnej rady od predsedu Najvyššieho súdu, lebo sme nemali ústavnú väčšinu. Dnes sa našla. Je to začiatok hľadania cesty k zlepšeniu. To nie je definitívne riešenie. Poďme si sadnúť, preto som povedal, zavolajme aj stavovské sudcovské organizácie, nech nám povedia, ako si to predstavujú, nie predstavujú etické kódexy, ktoré rovnako neriešia ten problém, ako ten stav zlepšiť. Ale ja som ochotný sa podieľať na takejto diskusii a hľadať spôsob, ako zmeniť to percento 70 na 70 spokojných a 30 nespokojných, ktorí vždy budú, boli, a takto to treba vnímať a takto by som si to želal.
A keď už ste hovorili o kšeftoch. My sme museli prijať viacej takýchto kšeftov po tom, keď sme prijímali ústavné zákony napríklad o dlhovej brzde. Bol aj to kšeft? Napríklad zákon o eurovale, to bol tiež ústavný zákon, zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ani vtedy ani opozícia, ani koalícia nedisponovala ústavnou väčšinou. Špecializovaný súd, imunita poslancov, to boli všetko ústavné zmeny, ktoré si vyžadovali nie kšefty. Alebo ak poznáte takých kšeftárov, doneste ich sem, obviňte ich alebo navrhnite ich obviniť a poďme konať. O tomto je politika, o tomto je zodpovednosť, o tom to je ako hľadanie riešení, ktoré tej spoločnosti prinesú trošku menej problémov ako starostí.

Ďakujem pekne. Martin, čakal som viacej argumentov, ale bolo to plné demagógie, osočovania a podozrievania. Sklamal si ma tým, ale aj obsahom. Prepáč, ty tu ideš obviňovať niekoho z kolaborácie s niekým? Ak niekto dopomohol strane SMER k takému triumfálnemu úspechu v predchádzajúcich parlamentných voľbách, bol si to aj ty. Vy ste najväčší kolaboranti so stranou SMER, preto, lebo vy ste nedokázali preukázať štátnickú múdrosť a hlasovali ste za odvolanie vlastnej vlády. Tomu hovoríš zodpovednosť?
Po druhé, rodina tradičná nie, tradičná je saláma maďarská, slovenská alebo folklór, ale rodina prirodzená. Prirodzený vzťah muža a ženy, to je manželstvo. Partnerstvá nech sú, ale registrujú sa firmy, registrujú sa živnostníci. A keď sa chcú registrovať dvaja občania, že chcú spolu žiť pod jednou strechou, vedieť o sebe viacej alebo poznať svoj zdravotný stav, slovenský právny poriadok im to umožňuje. Nech si to robia. Ale nevytvárajme nejaké inštitucionálne alternatívy k manželstvu ako zväzku muža a ženy.
A keby si bol prečítal aspoň ten návrh ústavného zákona, on hovorí nielen o manželstve ako zväzku muža a ženy. On hovorí o povinnosti chrániť štátom rodinu, manželstvo, rodičovstvo a napomáhať jej dobru. A tam sú aj tie deti mimomanželské, tam sú aj tie neúplné rodiny. Nesnaž sa tu vtláčať tejto spoločnosti a tomuto plénu nejaké svoje postoje, svoje názory, ktoré sú nepravdivé a zavádzajúce. (Reakcia z pléna.) Áno, sú.
A už keď by som sa mal pohrať s tvojím videním sveta a života, nuž mohol by som tu diskutovať od rána do večera, ale my by sme si aj tak nerozumeli, preto, lebo na to potrebuješ trošku viacej, aby si pochopil nie problémy života, ale zmysel života. A ten je aj o tom rodičovstve, ten je aj o výchove detí, ten je aj o vzťahu muža a ženy. Ten je aj o vzťahu muža a ženy. Ak mi to vieš vyvrátiť, tak mi to povedz. Ja naozaj nechcem brániť slobode nikoho. Naopak, som tým, ktorý sa teší, keď nájdeme nejaký nový prvok slobody, ale ktorý nemôže byť na úrok slobody iného.
Už aby sme si raz dokázali povedať pravdu, lebo lásku ty a vy, ak som ťa dobre počúval, nahrádzate vášňou. Proste vášeň je u vás nadovšetko. (Reakcia z pléna.) Áno, vášeň pomaly, ako rodina je demokratická spoločnosť, kde deti spolu s rodičmi väčšinou budú hlasovať, kto má pravdu alebo čo môže alebo nemôžu si rodič voči svojim deťom dovoliť. Toto je vaše videnie sveta. Toto je váš postoj k tomu, na čom stojí existencia ľudskej civilizácie. Nebyť rodiny, nebyť zväzku muža a ženy, táto ľudská civilizácia zanikne. Nehrajme sa tu na nejakých vizionárov, na nejakých anjelov strážnych a diablov. Buďme normálni ľudia a posudzujme veci prirodzene. Toto je cieľom aj tejto zmeny. Toto je cieľom aj toho, aby sme manželstvo, rodinu, rodičovstvo a deti zakotvili ako najvyššiu ochranu v Ústave Slovenskej republiky. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Nech sa ti páči, Martin, poď. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Nie, nech sa páči, pán poslanec.

Hrušovský, Pavol, poslanec NR SR
Ďakujem pekne aj za umožnenie vystúpiť mi v rozprave ako jednému za navrhovateľov obidvoch návrhov ústavného zákona.
Dámy a páni, budem sa snažiť byť viac vecný, menej stranícky a ešte viac menej politický preto, lebo ja som tým, ktorý hovorí o tom, že ak schvaľujeme zmenu Ústavy Slovenskej republiky, mal by to byť pre nás poslancov sviatok a celá slovenská spoločnosť by sa mala tešiť preto, lebo ústava je pyramída celého právneho poriadku a predpoklad tejto zmeny by mal viesť k zmene, lepším pomerom na Slovensku. Predpokladám, že tomu je aj v tomto prípade tak. A preto mi dovoľte, aby som krátko sa zamyslel nad dôvodmi, ale aj postupmi, ktoré priviedli navrhovateľov k predloženiu týchto dvoch ústavných návrhov.
Už po novembri 1989 jednou z najťažších úloh, ktoré vtedy nové politické garnitúry sa pokúsili zvládnuť, bolo zabezpečiť nezávislosť súdnej moci, ktorá do roku 1989 bola pod vplyvom a silným vplyvom, ak nie celkom pod rozhodovaním Komunistickej strany Slovenska, pod rôznymi ideologickými vplyvmi. A nechcem sa vracať do minulosti, ale skôr k tomu, ako sa ten politický zápas o nezávislosť súdnej moci odohrával, čo ho všetko sprevádzalo a kam až sme v ňom ku dnešnému dňu dospeli. To hľadanie bolo náročné preto, lebo nemohli sme si dovoliť hneď všetkých sudcov vyhodiť, nových prijať. A tak ten proces prebiehal tak prirodzene, najskôr bol lustračný zákon, preverovanie sudcov, či spolupracovali alebo nespolupracovali so Štátnou bezpečnosťou. Potom sa objavovali prvé nedostatky vo výkone súdnej moci. Až nakoniec pred vstupom do Európskej únie sme museli pristúpiť k ústavnému zakotveniu postavenia nezávislosti súdnej moci a aj vytvorenia dovtedy neexistujúcich súdnych orgánov. A budem sa zaoberať len jedným z nich, ktorým je Súdna rada.
Chcem vyvrátiť všetky tie tvrdenia, ktoré hovoria o tom, že sme konali pod vplyvom a nátlakom Európskej únie, ktorá podmienila náš vstup do nej prijatím takejto ústavnej zmeny. Nie, priatelia, stav Slovenskej republiky po ére mečiarizmu bol žalostný. Aj súdna moc zneužívala svoje postavenie. Boli sme svedkami písania hanebných Mečiarových amnestií na ministerstve spravodlivosti vtedy ministerkou Tóthovou. A preto bolo normálne a prirodzené, že po zmene tohto režimu a nastúpením novej politickej garnitúry bolo treba revidovať niektoré veci aj v systéme súdnej moci.
Veľmi dlho sme diskutovali a bol som vtedy pri tom, lebo som bol členom ústavnoprávneho výboru. A tá diskusia sa niesla v tom, aby sme hľadali optimálny spôsob kreovania Súdnej rady tak, aby ona bola maximálne odpolitizovaná, aby naozaj ona bola tým imperatívom riešenia, ale aj hľadania spôsobu, ako tú súdnu moc urobiť naozaj nezávislou. Ja som vtedy videl dva dôvody, ako by sme k tomu mohli dospieť. A to prvý bol taký, že skutočne v tej súdnej moci sudcovia budú ľudia, ktorí budú nezávislí alebo ak závislí, tak budú závislí len od zákonov tejto krajiny tí, ktorých povinnosťou bude ich spravodlivo aplikovať tak, aby vynášali najspravodlivejšie rozhodnutia. A ten záujem bol poctivý zo všetkých vtedy politických strán, ktoré boli v Národnej rade zastúpené. A druhou podmienkou na to, aby sme dokázali súdnu moc odpolitizovať, bolo to, aby politici dokázali prijímať zodpovedné a rozumné rozhodnutia, ktorými by prispeli k nezávislosti súdnej moci, a schválili také pravidlá, ktoré to umožnia. Čiastočne sa nám aj podarilo tento model naplniť prijatím veľkej zmeny ústavy v roku 2001, ktorá napĺňala aj tie očakávania z tejto zmeny, ktoré mali viesť k posilneniu nezávislosti justície na Slovensku.
Zamýšľaním sa teraz nad tým, čo bolo dôvodom neskôr zlyhania aj tohto modelu, ktorý sa vtedy zdal byť veľmi dobrý, môžeme teraz dlho diskutovať, ale nesporne úplne novým prvkom v tom, ako súdna moc začala na Slovensku správať sa a rozhodovať, bol nástup Štefana Harabina do najvyšších súdnych orgánov Slovenskej republiky. Je to tak. A všetci sme to tu viackrát aj v tejto Národnej rade, tu v pléne kritizovali, odsudzovali, navrhovali sme riešenia, ku ktorým sme však nikdy nemohli dospieť preto, lebo na takúto zmenu bola potrebná zmena Ústavy Slovenskej republiky.
Ja som rád, a môžete si myslieť o tom, čo chcete, že nakoniec sa našla ústavná väčšina, ktorá plní aj nespokojnosť ľudí, podnikateľov a živnostníkov na Slovensku, ktorá sa odvážila k takejto ústavnej zmene pristúpiť. Premiér vlády Slovenskej republiky tento zámer ohlásil asi pred štyrmi mesiacmi. Vtedy, aby sa to nezdalo byť len gesto, aby sa to nezdalo byť len predvolebným trikom, sme požiadali premiéra, aby ak to myslí vážne, návrh predložil v normatívnej podobe. Stalo sa, priatelia, tento návrh bol predložený, predseda Národnej rady pozval na rokovanie všetky parlamentné politické strany, bolo to asi pred mesiacom, na ktorom nám návrh predstavil, ponúkol spoluprácu na hľadaní dohody, ktorou sa jednotlivé politické strany mohli a podľa môjho názoru aj mali zaoberať už vzhľadom na spomenutý stav slovenskej justície, ktorý dnes na Slovensku je a na ktorý viacej ako 70 % obyvateľov má svoj zlý názor. Sadli sme si ako jedni z tých, ktorí cítia zodpovednosť za zlepšenie výkonu súdnej moci, za rokovací stôl so stranou SMER. Mnohým sa to zdalo byť zvláštne, mnohým sa to zdalo byť doslova až zradou na politike, na nejakých ideáloch, ktoré si tu nejaké strany alebo politici kladú, bez ohľadu na to, aký je problém tej spoločnosti. Sadli sme si, priatelia, a rokovali sme a povedali sme svoje výhrady potom, ako sme návrh veľmi dôsledne podriadili ústavnej analýze. Vznikol návrh iný, nový, z ktorého vypadli veci, s ktorými Kresťanskodemokratické hnutie nesúhlasilo, napr. posilnenie kompetencií prezidenta republiky. Vypadli bezpečnostné previerky sudcov, ktoré mal vykonávať Národný bezpečnostný úrad, preto, lebo tieto previerky sme považovali za možné zneužitie politickej moci na personálne čistky v súdnej moci, vypadli z pôvodného návrhu. Viackrát a v tomto pléne pri prerokovávaní zmeny ústavy ohľadne trestnoprávnej imunity sa objavovali aj riešenia, ktoré navrhovali, aby aj sudcovia boli zbavení trestnoprávnej imunity. Dokázali sme presadiť do návrhu, a je to obsiahnuté, aby boli sudcovia zbavení trestnoprávnej imunity. Už dlho sa zaoberáme problémom, ktorý som už spomenul, a nazvem ho a budem ho personifikovať, Štefan Harabin, oddeliť funkciu predsedu Najvyššieho súdu od funkcie predsedu Súdnej rady. Dámy a páni, stalo sa, je to obsiahnuté v návrhu a mohol by som tak pokračovať vo výpočte ďalších zmien, ktoré sú v návrhu obsiahnuté a ktoré ja považujem za dobré. Dokonca napĺňajú niektoré body programového vyhlásenia aj vlády, o ktoré sa usilovala vláda Ivety Radičovej a ktoré sčasti napĺňali aj zmeny, ktorých predkladateľkou za tejto vlády bola, a ktoré v tejto snemovni schválené boli, ktoré navrhla vtedy ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. A mrzí ma, že poslanci strany SMER sa obrátili na Ústavný súd, ktorý do dnešného dňa o tom nerozhodol, dokonca pozastavil účinnosť niektorých navrhovaných zmien, ktoré mali zlepšiť kvalitu rozhodovania, ale aj transparentnosti súdnej moci.
Dámy a páni, keď sa objavila myšlienka meniť pomery v slovenskej justícii, neviem, či vy ste dostali, ale ja som dostal stanovisko sudcov Za otvorenú justíciu. Dovoľte, aby som prečítal list, ktorý som dostal a v ktorom sa uvádza: „Združenie sudcov za otvorenú justíciu vníma pripravované zmeny ako zámery vlády Slovenskej republiky reagovať na veľmi nízku dôveryhodnosť súdnictva, ktorá je v súčasnosti na hranici 24 %. Prekvapivé pre nás je, že to prichádza práve v čase prezidentskej predvolebnej kampane, pričom ešte minulý rok vláda považovala stav justície za dobrý a stabilizovaný. Ako pozitívny krok považujeme oddelenie funkcie predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady Slovenskej republiky, čím by sa odstránila neprimeraná koncentrácia v rukách jednej osoby. Túto zmenu združenie presadzovalo od začiatku svojej existencie.“ Je tu veľká námietka proti tomu, aby všetkých sudcov preveroval Národný bezpečnostný úrad, aby v súvislosti s možným zneužívaním práce sudcov doma bola uvalená kolektívna vina na všetkých sudcov, s čím ja ako predkladateľ a navrhovateľ návrhu zákona súhlasím. Ale táto zmena nie je obsiahnutá v návrhu. Ale citujem ďalej: „Za nízkou dôveryhodnosťou súdnictva je predovšetkým spôsob reprezentácie súdnictva jeho vrcholnými orgánmi najmä zo strany súčasného predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady a mnohé kontroverzné rozhodnutia Súdnej rady. Záznamy z rokovaní Súdnej rady sú dôkazom, že dochádza k porušovaniu zákonov a ústavy takmer na každom zasadnutí Súdnej rady. Za zloženie a činnosť Súdnej rady však zodpovedajú okrem sudcov aj vláda, parlament a prezident,“ dámy a páni, toto si treba uvedomiť, „ktorí v nej majú svojich deviatich nominantov z celkového počtu 18 členov. Mohli by tak a môžu účinne ovplyvňovať jej činnosť od počiatku jej fungovania vrátane osôb, ktoré boli alebo budú zvolené za jej predsedu. Na verejnosť rovnako negatívne pôsobia časté signály o rodinkárstve pri výberových konaniach, o manipulácii pri prideľovaní vecí zákonným sudcom, pričom existujú viaceré rozhodnutia senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky, že napríklad priamo predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozpore so zákonmi menil rozvrh práce. V rozpore s etikou sudcov je takmer každé verejné vystúpenie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorý beztrestne hrubo uráža nielen svojich oponentov, ale aj celý Ústavný súd a médiá. Vážnym problémom sú časté pochybenia sudcov v trestných konaniach, v dôsledku ktorých sa dostali páchatelia závažných trestných činov na slobodu, za čo mali nasledovať primerané postihy. Skutočná zmena by nastala až vtedy, keby v súdnictve naozaj začali platiť etické pravidlá, všetky podozrenia z klientelizmu a rodinkárstva boli vyšetrené a zodpovední ľudia boli postihnutí. Podmienkou je, aby sa do vedenia justície dostali len skutočné morálne a odborné autority, ktoré sa podľa toho aj správajú. To je však v kompetencii najmä vlády, prezidenta a parlamentu. Potom by sa ani sudcovia nebáli prehovoriť a aktivizovať snahu vytesniť spomedzi seba sudcov, ktorí do súdnictva nepatria.“ Dámy a páni, toto je list, ktorý som dostal od predsedníčky nezávislej sudcovskej iniciatívy Za otvorenú justíciu JUDr. Kataríny Javorčíkovej.
Kladiem si otázku: Ešte treba viacej argumentov a dôvodov na to, aby sme hľadali ústavnú väčšinu, ak to nejde zmeniť jednoduchými zákonmi, na to, aby sme stav slovenskej justície zmenili, načo toľko hystérie, načo toľko politiky, načo toľko politikárčenia? Ja som to čakal, priznám sa, po tom, ako tento návrh vznikol a bol predložený, že táto hystéria vznikne preto, lebo na Slovensku akoby politikom a aj nám poslancom a ústavným činiteľom nezáležalo na tom, aké problémy majú ľudia, aký majú názor na výkon súdnej moci, aký problém majú podnikatelia a živnostníci a investori, ktorí sa dnes obávajú vstúpiť na Slovensko preto, lebo sa obávajú, či tie peniaze, ktoré sem investovať budú, budú bezpečne investované a či ich podvodníci a špekulanti náhodou neokradnú a či sudcovia dokážu spravodlivo rozhodnúť. Toto je dôvod, ktorý nás najviac viedol k hľadaniu dohody medzi tými, ktorí nemôžu necítiť zodpovednosť za výkon súdnictva na Slovensku. Už som spomenul, sú aj tí, ktorí nesú najväčšiu zodpovednosť za Štefana Harabina. Ale v tejto chvíli tento problém pre mňa už nie je problémom, v tejto chvíli je pre mňa problémom hľadať dohodu na zlepšení zlých pomerov v slovenskej justícii. Preto by som očakával skôr vecnú než hysterickú reakciu na to, čo sa stalo.
Jediná, ktorú si vážim a ktorú naozaj považujem za odborníčku na súdnu moc, je bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, ktorá sa pokúsila aspoň vniesť do toho vecný postoj a kritizovala niektoré zmeny, ktoré navrhujeme.
Priatelia, je tu priestor na to, aby sme otvorili širokú diskusiu, aby sme pozvali aj sudcov za rokovací stôl, nech nám povedia, ako si to predstavujú, nech nám povedia, čo treba urobiť v etických a morálnych kódexoch, ktoré sú smiešne, ktoré dnes platia (Mnohí sudcovia sa za ne len skrývajú.), aby sa kvalita rozhodovania a nezávislosť rozhodovania zlepšila. Toto je zámer, prestaňme sa už podozrievať, nemusíme mať na všetko rovnaké politické názory, ale nerobme to s nenávisťou, používajme viacej argumenty než demagógiu, buďme viacej k sebe ľudia než len politickí súperi a protivníci, ktorí naozaj nehľadajú nič iné, len víťazstvo a popularitu medzi svojimi voličmi alebo nejakými cieľovými skupinami. Toto je hlavný dôvod, ktorý viedol navrhovateľov k hľadaniu spôsobu zlepšenia výkonu súdnej moci.
Nedá mi, priatelia, nespomenúť aj druhý návrh, ktorého som jeden zo štyridsiatich predkladateľov. A to je návrh zákona o manželstve. Mnohí to zľahčujú, ale treba si uvedomiť vážnosť a dôležitosť tohto návrhu a následky, ktoré môžeme niesť, ak sa nedokážeme venovať aj možno takýmto nemateriálnym politikám, ktoré ja považujem za rovnako dôležité ako tie, ktoré riešia kvalitu zlepšenia kvality života ľudí na Slovensku.
Rodina je dedičstvom ľudstva. Žiaľ, dnes sa vo svete šíria falošné posolstvá nemožného a nepodstatného šťastia, ktoré prináša so sebou len sklamanie a trpkosť. Šťastia sa nedosiahne cestou slobody bez pravdy, pretože tu ide o cestu nezodpovedného egoizmu. Je našou povinnosťou chrániť svoje rodiny a naše rodiny ako vzácny a nenahraditeľný dar. Je našou povinnosťou brániť ich spravodlivými zákonmi, ktoré odstraňujú biedu a nezamestnanosť, tak, aby rodiny mohli vychovávať svoje deti. Kolegyne, kolegovia spoločnosti, ktoré sa nezaujímajú o deti, trúfam si povedať, sú neľudskými spoločnosťami. Rodiny, ktoré nevychovávajú vlastné deti nestarajúc sa o ne, dopúšťajú sa veľkej nespravodlivosti, na ktorú môžeme všetci veľmi doplatiť.
Preto sa obraciam na vás všetkých, milí priatelia, zvlášť na tých z nás, ktorí si ctíme a vážime Ústavu Slovenskej republiky, ktorej preambula začína cyrilo-metodskou tradíciou, teda počiatkami základu položenia kresťanských hodnôt aj v tomto priestore, v ktorom dnes naša krajina existuje.
Chcel by som povedať, aby sme si všetci uvedomili, že židovsko-kresťanská tradícia naozaj vychádza z Desatora, ktoré Mojžiš našiel na hore Sinaj približne pred 3000 rokmi. A v tomto prikázaní tohto Desatora je naprosto chápaná aj rodina, o ktorej hovorí, aby sme si ctili svoju matku a svojho otca, nie rodiča jedna a rodiča dva, tak ako sa niektorí protagonisti nejakého modernizmu, nejakých nových trendov dnes o to pokúšajú.
Takže by som chcel vás poprosiť, aby sme s plnou vážnosťou zvážili a domysleli každý podľa svojho svedomia aj svoj postoj pri hlasovaní o obidvoch návrhoch ústavných zákonov.

Ďakujem pekne. Páni kolegovia, nikto z nás nie je taký, s prepáčením, hlúpy, aby túto ťažkú a silnú emočnú politiku zneužíval na svoje či už osobné, alebo stranícke ciele.
Pán kolega Jánoš, tebe to hovorím, nevystúpil som preto, že kandidujem na prezidenta Slovenskej republiky. Vystúpil som preto, lebo cítim, že ten štát začína pokrivkávať. Ako vy to tak necítite?
Sila zastupiteľskej demokracie je v tom, že v týchto vážnych politikách dokážeme diskutovať bez ohľadu na opozíciu, koalíciu, bez ohľadu na to, či súhlasíš, alebo nesúhlasíš s mojím názorom. V tom je sila demokracie.
Keby bola vláda alebo plénum tejto Národnej rady preto, lebo spomínaš, o všetko som vedel. Áno, ja áno, ale moji kolegovia, ktorí nie sú členmi výboru pre ľudské práva, rovnako chceli mať takú istú informáciu ako ja, preto sme ten bod chceli zaradiť na decembrovú schôdzu. Mohlo to byť tu prerokované. Vy ste to odmietli.
Po druhé, pán kolega Muňko, nikto doteraz, žiadny ústavný orgán Slovenskej republiky nespochybnil, že voľba kandidáta na generálneho prokurátora bola v rozpore so zákonom. Nikto. Ak niekto sa postavil proti nám všetkým a odmietol rešpektovať naše slobodné rozhodnutie, bol v tejto chvíli Ivan Gašparovič, prezident Slovenskej republiky. Je tomu tak.
Takže o tomto treba diskutovať preto, lebo ak pustíme opraty z rúk ešte viac, kone sa rozbehnú tak, že nás to všetkých zmárni, priatelia, a toto hádam nechceme.

Ďakujem pekne. Pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj ja krátko zaujal stanovisko k prerokovávanému bodu programu, ktorý skupina poslancov navrhla, a pán predseda zvolal rokovanie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Priznám sa vám, že keď s touto iniciatívou moji kolegovia prišli za mnou a prečítal som si návrh, tak mal som isté obavy o to, že či je to vhodné, aby sme vnášali túto ťažkú a náročnú politiku do Národnej rady a takto nepripravení sa pokúsili veľmi otvorene, ale aj pravdivo ten problém pomenovať. Ale povedal som si, áno, asi je to treba aj v súvislosti s tým, čo sa stalo v Moldave nad Bodvou. A bol som s tým veľmi podrobne oboznámený, lebo som aj členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde, tak ako spomenul pán predseda, sme mali možnosť niekoľkokrát otvorene o tom diskutovať, vypočuť si aj zástupcov Policajného zboru, zástupcov občianskych iniciatív, občanov Moldavy nad Bodvou, ale aj poškodených Rómov.
Keď sme návrh podali, neveril som, že tá schôdza bude. Keď som sa ale dozvedel, že tá schôdza bude, zrazu mi tam začalo niečo vadiť. Prečo vlastne ste, páni zo SMER-u, súhlasili s tým, že ako prvá schôdza v tomto volebnom období iniciovaná poslancami opozície bude schválená a program bude prerokovaný?
Pochopil som to vtedy, keď pán podpredseda vlády a minister vnútra vystúpil. Vystúpil a chcel nás rozdeliť medzi dva tábory. Tí, ktorí hájime práva tých, voči ktorým je väčšina nahnevaná, lebo však to sú takí darmožráči, ktorým je treba len naložiť, ktorých je treba len kritizovať a už nech sa oni postarajú sami o seba. A tá obava sa naplnila po tom, keď pán minister vystúpil, že akú hru vlastne a kde nás chcete zatlačiť.
Priatelia, vôbec to nie je o tom. Naozaj, to vôbec nie je o tom. A keď som sa pripravoval na vystúpenie, viacerí kolegovia ma upozornili: "Prosím ťa, nevystúp, lebo ti to poškodí." Nie, priatelia, tu nemôže byť obava ani strach. Tu ma k tomuto vystúpeniu nútila povinnosť.
A prečo asi tá vláda odmietla prerokovať správu verejnej ochrankyne ľudských práv za jej prítomnosti? Nuž potvrdzuje asi aj to, že v roku 2011, 23. februára, sme schvaľovali veľkú novelu Ústavy Slovenskej republiky, pri schvaľovaní ktorej sme schválili nový článok a zriadili ústavnú funkciu verejného ochrancu ľudských práv. Vtedy poslanec Národnej rady, pán poslanec Fico, priatelia, za túto novelu ústavy nehlasoval. (Rečník zobral do rúk papier s veľkosťou A4 a ukázal ho plénu.) Tak asi mal dôvod aj teraz, keď jemu už vtedy možno táto funkcia prekážala, aby sa vôbec takýmto nejakým problémom vláda Slovenskej republiky zaoberala preto, lebo to nebolo rozhodnutie pána ministra Kaliňáka.
V tejto vláde, v tejto krajine, v tejto koalícii, pokiaľ vám nedá súhlas váš predseda, priatelia, vy neurobíte nič. Takto to je. Žiaľbohu, takto prerastá strana so štátom a takto sa prejavuje. Politika znesie aj tvrdé termíny. Nakoniec ich spomenul aj pán minister, arogancia moci a opojenosť mocou.
My sme tu nemuseli dnes sa trápiť s týmto problémom, keby ste v decembri minulého roku na návrh predsedu výboru alebo kolegyne Žitňanskej správu Jany Dubovcovej boli zaradili na rokovanie Národnej rady. To tu nemuselo byť, tento cirkus, ktorého sme tu svedkami. Naozaj nie. My sme sa tu pokojne za prítomnosti verejnej ochrankyne ľudských práv mohli týmto problémom zaoberať. Nie vyšetrovať. Na to sú iné orgány, ktoré ja rešpektujem a ktorým dôverujem a verím, že budú nezávislé pri vyšetrovaní aj tohoto závažného porušenia zo zneužitia práva alebo porušenia práva.
Keď sa ktorýkoľvek občan Slovenskej republiky dopustí porušenia zákona, tak spácha priestupok alebo trestný čin. Priatelia, ak sa ale porušenia práva dopustí štátny orgán, tak končí právny štát. A ja mám obavu, že tu v tomto bode sa niekde aktuálne nachádzame.
To nie je o tom, či verejná ochrankyňa ľudských práv má, alebo nemá zákonné alebo ústavné právo sa zúčastňovať na rokovaní vlády. Je tu istá úcta, ktorá by mala byť medzi jednotlivými ústavnými orgánmi rešpektovaná, že sa minimálne vypočujeme. Že ak ide o tak vážny problém, akého sme svedkami a ktorý prerokovávame aj teraz, čo vadilo vláde, aby tá Dubovcová tam vystúpila a svoje stanovisko predniesla? Len ak to nebolo stanovisko také, aké ste chceli alebo aké vládna koalícia chcela mať, no tak potom sa prejavila moc, sila, nie rozum a úcta k inému ústavnému činiteľovi Slovenskej republiky.
Preto, priatelia, obávam sa o rozklad základného fungovania mocenských a ústavných orgánov v Slovenskej republike. A nehnevajte sa na mňa, ale musím sa ešte vrátiť k obdobiu, kedy to začalo. A my sme si na to, alebo pomaly si na to zvykáme ako na nejaký normálny stav. Začalo to vtedy, keď sme zvolili kandidáta na generálneho prokurátora a prezident Slovenskej republiky odmietol tohoto riadne zvoleného kandidáta za generálneho prokurátora vymenovať. Vtedy to začalo. (Potlesk.) A potom ste si, samozrejme, trúfli aj vy. Keď si môže dovoliť prezident, prečo by sme si nemohli dovoliť aj my cez premiéra na vláde? A už nehovoriac o tom, že aj tu v parlamente.
Preto som spomenul, že to už tu dávno mohlo byť za nami a nemuseli sme sa tu dnes jeden druhého podozrievať, kto je väčší alebo menší zástanca slobody, ľudských práv a tak ďalej a tak ďalej.
Čo ma ale mrzí z toho, čo sme dnes počuli aj z úst zástupcu vlády, priatelia, to je zneistenie občanov Slovenskej republiky o nestrannosti vykonávania Úradu verejného ochrancu ľudských práv. Lebo viackrát tu zaznelo, že my to politicky zneužívame, že verejná ochrankyňa ľudských práv je politická nominantka opozície. Je to hlúposť, priatelia. Ani predtým ombudsman, ktorý bol zvolený vtedy ako poslanec za HZDS, pán Kandráč, nepovažoval som ho nikdy za straníckeho nominanta. A rovnako za stranícku nominantku nepovažujem ani terajšiu verejnú ochrankyňu ľudských práv a ju si vážim aj ako človeka.
Dámy a páni, ona bola sudkyňou Slovenskej republiky. U koho viacej, ak nie od nej, čakám nezávislý postoj, jej nezávislý názor aj na takúto vec, ako sú ľudské práva. Preto ako vráťme sa do reality. Vráťme sa k tomu, k čomu vlastne sme túto schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky zvolali.
Zvolali sme ju preto, lebo vy nerešpektujete, odmietate a arogantne sa správate voči iným ústavným orgánom Slovenskej republiky. O tomto sa rozprávajme. O ničom inom.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia vám všetkým poprial šťastné, veselé a požehnané vianočné sviatky, veľa zdravia a optimizmu do nového roku. Všetko dobré aj tebe, pán predseda. (Potlesk.)

Pán kolega Poliačik, rešpektujem váš názor, ale tento problém je ďaleko väčší ako len zriaďovanie poslaneckých klubov v Národnej rade Slovenskej republiky. To je aj o volebnom systéme, ktorý je na Slovensku väčšinový. Teda nemožno tým politickým stranám, ktoré nesú primárnu zodpovednosť, pomerný, pardon, ktoré nesú primárnu zodpovednosť za výsledok volieb a za personálne obsadenie Národnej rady Slovenskej republiky, že to nemôže po voľbách sa len tak roztrúsiť ako holuby, keď vyletia z holubníka, proste to musí mať nejaký poriadok a aj tí poslanci, ktorá, ktorých ktorákoľvek politická strana na kandidátnu listinu dala, tak si musia uvedomiť, že majú istú zodpovednosť aj za stranu, za ktorú kandidovali.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ospravedlňujem sa pani kolegyni Žitňanskej, ona chcela vystúpiť ako prvá, o to budem kratší ja v mojom vystúpení.
Nebudem podávať pozmeňovacie návrhy, len chcem všetkým nám pripomenúť vlastne, načo by mal slúžiť rokovací poriadok, dámy a páni. Mal by slúžiť nám všetkým bez ohľadu na to, či sme v koalícii alebo v opozícii, a predsedajúci by mal byť... (Reakcie z pléna.) Čo sa stalo?
A predsedajúci, pokiaľ si sadne na stoličku predsedajúceho, či je to už predseda alebo podpredsedovia parlamentu, by mali byť rovnako spravodliví voči každému z nás. Proste ten parlament by nemal byť pre predsedajúceho opozičný alebo koaličný. Všetci sme si pred rokovacím poriadkom rovní a tam niekde asi nastala, nastal nejaký skrat, nedorozumenie, ktorého vyvrcholením boli potom tieto bláznovstvá, prepáčte, ktorých sme tu boli svedkami a ktoré potom generovali dôvody na to, aby sme sa zamýšľali, či neísť cestou zmeny rokovacieho poriadku, sprísňovať, vymýšľať nové sankcie alebo iné mechanizmy, ktoré by sťažovali výkon poslaneckého mandátu.
Dámy a páni, už som to niekoľkokrát povedal, tadiaľto cesta nevedie. Cesta k poriadku v rokovacej sále vedie cez predsedajúceho, jeho autoritu a jeho schopnosť, ktorú by mal rovnako spravodlivo vždy uplatniť, keď predsedá Národnej rade Slovenskej republiky. Budem možno osobný. Ja by som pána kolegu Hlinu, keď sme prerokovávali návrh zákona, návrh novely Trestného zákona, ktorý predkladal Borec, pán minister Borec, a on začal hovoriť o autobusoch, ktorým sa lámu kĺby, upozornil, že hovorí, nehovorí k veci. A bol by som ho upozornil raz, dvakrát a tretíkrát by som mu bol vypol mikrofón. Rovnako sa to týka aj vás, páni poslanci, keď nehovoríte k veci, predsedajúci musí konať. Keď niekto telefonuje v rokovacej sále, musí ho upozorniť alebo vykázať bez ohľadu na to, kto to je. Toto je cesta, a nie zmeny v rokovacom poriadku, ktoré, o ktorú by sme, na ktorú by sme mali vykročiť, a bude pokoj, bude poriadok, bude aj medzi nami možno väčšia tolerancia a porozumenie. Toto by som si želal, ako vymýšľať všelijaké techniky, praktiky a triky, ako kto koho prekabáti, preto, lebo chcem upozorniť na jedno. Ten rokovací poriadok presahuje strany a presahuje aj volebné obdobia. Aby sme sa nepomýlili, že tí, ktorí si dnes myslia, že máme väčšinu a môžeme prijať, čo chceme, sa to neobráti alebo nemôže obrátiť v budúcnosti proti nim. Rokovací poriadok bol vždy veľkou témou, ak sa niekto pokúšal zmeniť niektoré ustanovenia, a o to sa vždy pokúšali vládne väčšiny, ktoré vládli. Väčšinou z toho nič nebolo, alebo ak, tak len vtedy, keď vznikla veľká parlamentná politická dohoda.
K samotnému návrhu - ja vítam to, čo predkladatelia ohlásili, že prijímajú ako ďalší postup pri rokovaní o návrhu novely rokovacieho poriadku, a tiež v každom volebnom období boli situácie, ktoré navodzovali diskusiu, či ak klub po voľbách vznikne, či už takým alebo onakým spôsobom, a počet členov poslaneckého klubu klesne pod 8, či ten poslanecký klub ešte existuje alebo neexistuje. Ten počet členov osem, dámy a páni, nebol zvolený náhodne. Totižto my máme stanovené kvórum, ak strana prekročí hranicu 5 % vo voľbách, predpokladá sa alebo je isté zo zákona, že získa najmenej 8 mandátov v Národnej rade Slovenskej republiky. Od toho sme sa odrážali vtedy, keď sme rokovací poriadok prijímali, schvaľovali a niekedy aj menili. A to číslo a to zriadenie poslaneckého klubu nie je len o zastúpení v poslaneckom grémiu, pán kolega Poliačik, to je aj o ďalších právomociach klubu navrhovať do orgánov Národnej rady tam, kde to zákon obligatórne stanovuje a umožňuje, poslancov do jednotlivých ďalších výborov alebo orgánov Národnej rady, ktoré považujeme za dôležitejšie ako bežné výbory.
Tu si musia uvedomiť svoju zodpovednosť primárne strany, ktoré zostavujú pred voľbami kandidátne listiny a následkov si musia, následky musia posúdiť aj samotní poslanci, keď sa rozhodnú opustiť svoje poslanecké kluby, bez ohľadu na to, či kandidovali ako straníci alebo nestraníci, ale každá politická strana sem priniesla do Národnej rady cez voľby nejakú sumu poslancov. Teda to je o zodpovednosti všetkých, a preto ja skôr podporujem, ale nie preto, lebo by som súťažil s ktoroukoľvek stranou, aby sme urobili poriadok aj pri schvaľovaní, braní na vedomie, ale aj postupnom pokračovaní činnosti poslaneckého klubu počas celého volebného obdobia.
Preto to riešenie, ktoré navrhujú navrhovatelia, sa mi zdá byť normálne, racionálne a praktické. Ak by sme chceli byť trošku navzájom voči sebe veľkorysí, tak by sme o tom diskutovali dlhšie. Tá diskusia neprebehla a vidíte, ako aj včera na ústavnoprávnom výbore zrazu ani samotní poslanci vládnej väčšiny nevedeli, ako sa vysporiadať s tými návrhmi preto, lebo aj pre nich vytvárali veľké riziká, ak by tie návrhy, ktoré boli zatiaľ len v pracovnej podobe ponúknuté na diskusiu poslaneckým klubom a poslaneckým, teda parlamentným stranám, preto vítam, pani navrhovateľka, a poďme to schváliť alebo schváľte si to a ukončíme túto rozpravu.
Ďakujem pekne.

Nie, ďakujem pekne, už čiastočne kolega Muránsky faktickou poznámkou odpovedal kolegovi Feckovi na jeho isté pochybnosti alebo zatiaľ nedovysvetlené otázky na obsah návrhu zákona.
Preto ja som na začiatku upozornil, že ide o úplne nóvum v slovenskom právnom poriadku, ktorý vnáša aj do vzťahov medzi tými, ktorí sa rozhodnú podnikať v oblasti ovplyvňovania, prijímania akýchkoľvek rozhodnutí na úrovni orgánov vymenovaných priamo v zákone od prezidenta republiky až po obecného poslanca, tak to môže robiť legálne, za odmenu, ale verejnosť o tom musí vedieť, koho kontaktoval, koľko za to peňazí dostal. A to neznamená, že on vykonáva činnosť a ktorými peniazmi môže ovplyvňovať tých za peniaze, ktorí tie rozhodnutia vykonávajú.
On to vykonáva ako, tu sú dva vzťahy totižto. Lobista je ten, ktorý v prospech inej osoby, ktorá ho o to požiada, takúto činnosť bude vykonávať a on si dá za to zaplatiť. Príde za mnou, za vami, za kýmkoľvek z nás, a ak ten kontakt reálne bude existovať, on musí o tom viesť záznam a povedať, že sa stretol s takým a s takým funkcionárom, a tým vlastne legalizuje tú svoju lobistickú činnosť. A o všetkom, čo s ňou súvisí, vrátane pôžitkov, ktoré za to dostal, musí uviesť vo svojom denníku.
A nechcem to teraz ako v detailoch komunikovať tu v Národnej rade, skôr si myslím, že je to vhodná príležitosť na rokovanie vo výboroch Národnej rady.
Ďakujem.