Nech sa ti páči, Martin, poď. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Nie, nech sa páči, pán poslanec.
Hrušovský, Pavol, poslanec NR SR
Ďakujem pekne aj za umožnenie vystúpiť mi v rozprave ako jednému za navrhovateľov obidvoch návrhov ústavného zákona.
Dámy a páni, budem sa snažiť byť viac vecný, menej stranícky a ešte viac menej politický preto, lebo ja som tým, ktorý hovorí o tom, že ak schvaľujeme zmenu Ústavy Slovenskej republiky, mal by to byť pre nás poslancov sviatok a celá slovenská spoločnosť by sa mala tešiť preto, lebo ústava je pyramída celého právneho poriadku a predpoklad tejto zmeny by mal viesť k zmene, lepším pomerom na Slovensku. Predpokladám, že tomu je aj v tomto prípade tak. A preto mi dovoľte, aby som krátko sa zamyslel nad dôvodmi, ale aj postupmi, ktoré priviedli navrhovateľov k predloženiu týchto dvoch ústavných návrhov.
Už po novembri 1989 jednou z najťažších úloh, ktoré vtedy nové politické garnitúry sa pokúsili zvládnuť, bolo zabezpečiť nezávislosť súdnej moci, ktorá do roku 1989 bola pod vplyvom a silným vplyvom, ak nie celkom pod rozhodovaním Komunistickej strany Slovenska, pod rôznymi ideologickými vplyvmi. A nechcem sa vracať do minulosti, ale skôr k tomu, ako sa ten politický zápas o nezávislosť súdnej moci odohrával, čo ho všetko sprevádzalo a kam až sme v ňom ku dnešnému dňu dospeli. To hľadanie bolo náročné preto, lebo nemohli sme si dovoliť hneď všetkých sudcov vyhodiť, nových prijať. A tak ten proces prebiehal tak prirodzene, najskôr bol lustračný zákon, preverovanie sudcov, či spolupracovali alebo nespolupracovali so Štátnou bezpečnosťou. Potom sa objavovali prvé nedostatky vo výkone súdnej moci. Až nakoniec pred vstupom do Európskej únie sme museli pristúpiť k ústavnému zakotveniu postavenia nezávislosti súdnej moci a aj vytvorenia dovtedy neexistujúcich súdnych orgánov. A budem sa zaoberať len jedným z nich, ktorým je Súdna rada.
Chcem vyvrátiť všetky tie tvrdenia, ktoré hovoria o tom, že sme konali pod vplyvom a nátlakom Európskej únie, ktorá podmienila náš vstup do nej prijatím takejto ústavnej zmeny. Nie, priatelia, stav Slovenskej republiky po ére mečiarizmu bol žalostný. Aj súdna moc zneužívala svoje postavenie. Boli sme svedkami písania hanebných Mečiarových amnestií na ministerstve spravodlivosti vtedy ministerkou Tóthovou. A preto bolo normálne a prirodzené, že po zmene tohto režimu a nastúpením novej politickej garnitúry bolo treba revidovať niektoré veci aj v systéme súdnej moci.
Veľmi dlho sme diskutovali a bol som vtedy pri tom, lebo som bol členom ústavnoprávneho výboru. A tá diskusia sa niesla v tom, aby sme hľadali optimálny spôsob kreovania Súdnej rady tak, aby ona bola maximálne odpolitizovaná, aby naozaj ona bola tým imperatívom riešenia, ale aj hľadania spôsobu, ako tú súdnu moc urobiť naozaj nezávislou. Ja som vtedy videl dva dôvody, ako by sme k tomu mohli dospieť. A to prvý bol taký, že skutočne v tej súdnej moci sudcovia budú ľudia, ktorí budú nezávislí alebo ak závislí, tak budú závislí len od zákonov tejto krajiny tí, ktorých povinnosťou bude ich spravodlivo aplikovať tak, aby vynášali najspravodlivejšie rozhodnutia. A ten záujem bol poctivý zo všetkých vtedy politických strán, ktoré boli v Národnej rade zastúpené. A druhou podmienkou na to, aby sme dokázali súdnu moc odpolitizovať, bolo to, aby politici dokázali prijímať zodpovedné a rozumné rozhodnutia, ktorými by prispeli k nezávislosti súdnej moci, a schválili také pravidlá, ktoré to umožnia. Čiastočne sa nám aj podarilo tento model naplniť prijatím veľkej zmeny ústavy v roku 2001, ktorá napĺňala aj tie očakávania z tejto zmeny, ktoré mali viesť k posilneniu nezávislosti justície na Slovensku.
Zamýšľaním sa teraz nad tým, čo bolo dôvodom neskôr zlyhania aj tohto modelu, ktorý sa vtedy zdal byť veľmi dobrý, môžeme teraz dlho diskutovať, ale nesporne úplne novým prvkom v tom, ako súdna moc začala na Slovensku správať sa a rozhodovať, bol nástup Štefana Harabina do najvyšších súdnych orgánov Slovenskej republiky. Je to tak. A všetci sme to tu viackrát aj v tejto Národnej rade, tu v pléne kritizovali, odsudzovali, navrhovali sme riešenia, ku ktorým sme však nikdy nemohli dospieť preto, lebo na takúto zmenu bola potrebná zmena Ústavy Slovenskej republiky.
Ja som rád, a môžete si myslieť o tom, čo chcete, že nakoniec sa našla ústavná väčšina, ktorá plní aj nespokojnosť ľudí, podnikateľov a živnostníkov na Slovensku, ktorá sa odvážila k takejto ústavnej zmene pristúpiť. Premiér vlády Slovenskej republiky tento zámer ohlásil asi pred štyrmi mesiacmi. Vtedy, aby sa to nezdalo byť len gesto, aby sa to nezdalo byť len predvolebným trikom, sme požiadali premiéra, aby ak to myslí vážne, návrh predložil v normatívnej podobe. Stalo sa, priatelia, tento návrh bol predložený, predseda Národnej rady pozval na rokovanie všetky parlamentné politické strany, bolo to asi pred mesiacom, na ktorom nám návrh predstavil, ponúkol spoluprácu na hľadaní dohody, ktorou sa jednotlivé politické strany mohli a podľa môjho názoru aj mali zaoberať už vzhľadom na spomenutý stav slovenskej justície, ktorý dnes na Slovensku je a na ktorý viacej ako 70 % obyvateľov má svoj zlý názor. Sadli sme si ako jedni z tých, ktorí cítia zodpovednosť za zlepšenie výkonu súdnej moci, za rokovací stôl so stranou SMER. Mnohým sa to zdalo byť zvláštne, mnohým sa to zdalo byť doslova až zradou na politike, na nejakých ideáloch, ktoré si tu nejaké strany alebo politici kladú, bez ohľadu na to, aký je problém tej spoločnosti. Sadli sme si, priatelia, a rokovali sme a povedali sme svoje výhrady potom, ako sme návrh veľmi dôsledne podriadili ústavnej analýze. Vznikol návrh iný, nový, z ktorého vypadli veci, s ktorými Kresťanskodemokratické hnutie nesúhlasilo, napr. posilnenie kompetencií prezidenta republiky. Vypadli bezpečnostné previerky sudcov, ktoré mal vykonávať Národný bezpečnostný úrad, preto, lebo tieto previerky sme považovali za možné zneužitie politickej moci na personálne čistky v súdnej moci, vypadli z pôvodného návrhu. Viackrát a v tomto pléne pri prerokovávaní zmeny ústavy ohľadne trestnoprávnej imunity sa objavovali aj riešenia, ktoré navrhovali, aby aj sudcovia boli zbavení trestnoprávnej imunity. Dokázali sme presadiť do návrhu, a je to obsiahnuté, aby boli sudcovia zbavení trestnoprávnej imunity. Už dlho sa zaoberáme problémom, ktorý som už spomenul, a nazvem ho a budem ho personifikovať, Štefan Harabin, oddeliť funkciu predsedu Najvyššieho súdu od funkcie predsedu Súdnej rady. Dámy a páni, stalo sa, je to obsiahnuté v návrhu a mohol by som tak pokračovať vo výpočte ďalších zmien, ktoré sú v návrhu obsiahnuté a ktoré ja považujem za dobré. Dokonca napĺňajú niektoré body programového vyhlásenia aj vlády, o ktoré sa usilovala vláda Ivety Radičovej a ktoré sčasti napĺňali aj zmeny, ktorých predkladateľkou za tejto vlády bola, a ktoré v tejto snemovni schválené boli, ktoré navrhla vtedy ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. A mrzí ma, že poslanci strany SMER sa obrátili na Ústavný súd, ktorý do dnešného dňa o tom nerozhodol, dokonca pozastavil účinnosť niektorých navrhovaných zmien, ktoré mali zlepšiť kvalitu rozhodovania, ale aj transparentnosti súdnej moci.
Dámy a páni, keď sa objavila myšlienka meniť pomery v slovenskej justícii, neviem, či vy ste dostali, ale ja som dostal stanovisko sudcov Za otvorenú justíciu. Dovoľte, aby som prečítal list, ktorý som dostal a v ktorom sa uvádza: „Združenie sudcov za otvorenú justíciu vníma pripravované zmeny ako zámery vlády Slovenskej republiky reagovať na veľmi nízku dôveryhodnosť súdnictva, ktorá je v súčasnosti na hranici 24 %. Prekvapivé pre nás je, že to prichádza práve v čase prezidentskej predvolebnej kampane, pričom ešte minulý rok vláda považovala stav justície za dobrý a stabilizovaný. Ako pozitívny krok považujeme oddelenie funkcie predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady Slovenskej republiky, čím by sa odstránila neprimeraná koncentrácia v rukách jednej osoby. Túto zmenu združenie presadzovalo od začiatku svojej existencie.“ Je tu veľká námietka proti tomu, aby všetkých sudcov preveroval Národný bezpečnostný úrad, aby v súvislosti s možným zneužívaním práce sudcov doma bola uvalená kolektívna vina na všetkých sudcov, s čím ja ako predkladateľ a navrhovateľ návrhu zákona súhlasím. Ale táto zmena nie je obsiahnutá v návrhu. Ale citujem ďalej: „Za nízkou dôveryhodnosťou súdnictva je predovšetkým spôsob reprezentácie súdnictva jeho vrcholnými orgánmi najmä zo strany súčasného predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady a mnohé kontroverzné rozhodnutia Súdnej rady. Záznamy z rokovaní Súdnej rady sú dôkazom, že dochádza k porušovaniu zákonov a ústavy takmer na každom zasadnutí Súdnej rady. Za zloženie a činnosť Súdnej rady však zodpovedajú okrem sudcov aj vláda, parlament a prezident,“ dámy a páni, toto si treba uvedomiť, „ktorí v nej majú svojich deviatich nominantov z celkového počtu 18 členov. Mohli by tak a môžu účinne ovplyvňovať jej činnosť od počiatku jej fungovania vrátane osôb, ktoré boli alebo budú zvolené za jej predsedu. Na verejnosť rovnako negatívne pôsobia časté signály o rodinkárstve pri výberových konaniach, o manipulácii pri prideľovaní vecí zákonným sudcom, pričom existujú viaceré rozhodnutia senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky, že napríklad priamo predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozpore so zákonmi menil rozvrh práce. V rozpore s etikou sudcov je takmer každé verejné vystúpenie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorý beztrestne hrubo uráža nielen svojich oponentov, ale aj celý Ústavný súd a médiá. Vážnym problémom sú časté pochybenia sudcov v trestných konaniach, v dôsledku ktorých sa dostali páchatelia závažných trestných činov na slobodu, za čo mali nasledovať primerané postihy. Skutočná zmena by nastala až vtedy, keby v súdnictve naozaj začali platiť etické pravidlá, všetky podozrenia z klientelizmu a rodinkárstva boli vyšetrené a zodpovední ľudia boli postihnutí. Podmienkou je, aby sa do vedenia justície dostali len skutočné morálne a odborné autority, ktoré sa podľa toho aj správajú. To je však v kompetencii najmä vlády, prezidenta a parlamentu. Potom by sa ani sudcovia nebáli prehovoriť a aktivizovať snahu vytesniť spomedzi seba sudcov, ktorí do súdnictva nepatria.“ Dámy a páni, toto je list, ktorý som dostal od predsedníčky nezávislej sudcovskej iniciatívy Za otvorenú justíciu JUDr. Kataríny Javorčíkovej.
Kladiem si otázku: Ešte treba viacej argumentov a dôvodov na to, aby sme hľadali ústavnú väčšinu, ak to nejde zmeniť jednoduchými zákonmi, na to, aby sme stav slovenskej justície zmenili, načo toľko hystérie, načo toľko politiky, načo toľko politikárčenia? Ja som to čakal, priznám sa, po tom, ako tento návrh vznikol a bol predložený, že táto hystéria vznikne preto, lebo na Slovensku akoby politikom a aj nám poslancom a ústavným činiteľom nezáležalo na tom, aké problémy majú ľudia, aký majú názor na výkon súdnej moci, aký problém majú podnikatelia a živnostníci a investori, ktorí sa dnes obávajú vstúpiť na Slovensko preto, lebo sa obávajú, či tie peniaze, ktoré sem investovať budú, budú bezpečne investované a či ich podvodníci a špekulanti náhodou neokradnú a či sudcovia dokážu spravodlivo rozhodnúť. Toto je dôvod, ktorý nás najviac viedol k hľadaniu dohody medzi tými, ktorí nemôžu necítiť zodpovednosť za výkon súdnictva na Slovensku. Už som spomenul, sú aj tí, ktorí nesú najväčšiu zodpovednosť za Štefana Harabina. Ale v tejto chvíli tento problém pre mňa už nie je problémom, v tejto chvíli je pre mňa problémom hľadať dohodu na zlepšení zlých pomerov v slovenskej justícii. Preto by som očakával skôr vecnú než hysterickú reakciu na to, čo sa stalo.
Jediná, ktorú si vážim a ktorú naozaj považujem za odborníčku na súdnu moc, je bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, ktorá sa pokúsila aspoň vniesť do toho vecný postoj a kritizovala niektoré zmeny, ktoré navrhujeme.
Priatelia, je tu priestor na to, aby sme otvorili širokú diskusiu, aby sme pozvali aj sudcov za rokovací stôl, nech nám povedia, ako si to predstavujú, nech nám povedia, čo treba urobiť v etických a morálnych kódexoch, ktoré sú smiešne, ktoré dnes platia (Mnohí sudcovia sa za ne len skrývajú.), aby sa kvalita rozhodovania a nezávislosť rozhodovania zlepšila. Toto je zámer, prestaňme sa už podozrievať, nemusíme mať na všetko rovnaké politické názory, ale nerobme to s nenávisťou, používajme viacej argumenty než demagógiu, buďme viacej k sebe ľudia než len politickí súperi a protivníci, ktorí naozaj nehľadajú nič iné, len víťazstvo a popularitu medzi svojimi voličmi alebo nejakými cieľovými skupinami. Toto je hlavný dôvod, ktorý viedol navrhovateľov k hľadaniu spôsobu zlepšenia výkonu súdnej moci.
Nedá mi, priatelia, nespomenúť aj druhý návrh, ktorého som jeden zo štyridsiatich predkladateľov. A to je návrh zákona o manželstve. Mnohí to zľahčujú, ale treba si uvedomiť vážnosť a dôležitosť tohto návrhu a následky, ktoré môžeme niesť, ak sa nedokážeme venovať aj možno takýmto nemateriálnym politikám, ktoré ja považujem za rovnako dôležité ako tie, ktoré riešia kvalitu zlepšenia kvality života ľudí na Slovensku.
Rodina je dedičstvom ľudstva. Žiaľ, dnes sa vo svete šíria falošné posolstvá nemožného a nepodstatného šťastia, ktoré prináša so sebou len sklamanie a trpkosť. Šťastia sa nedosiahne cestou slobody bez pravdy, pretože tu ide o cestu nezodpovedného egoizmu. Je našou povinnosťou chrániť svoje rodiny a naše rodiny ako vzácny a nenahraditeľný dar. Je našou povinnosťou brániť ich spravodlivými zákonmi, ktoré odstraňujú biedu a nezamestnanosť, tak, aby rodiny mohli vychovávať svoje deti. Kolegyne, kolegovia spoločnosti, ktoré sa nezaujímajú o deti, trúfam si povedať, sú neľudskými spoločnosťami. Rodiny, ktoré nevychovávajú vlastné deti nestarajúc sa o ne, dopúšťajú sa veľkej nespravodlivosti, na ktorú môžeme všetci veľmi doplatiť.
Preto sa obraciam na vás všetkých, milí priatelia, zvlášť na tých z nás, ktorí si ctíme a vážime Ústavu Slovenskej republiky, ktorej preambula začína cyrilo-metodskou tradíciou, teda počiatkami základu položenia kresťanských hodnôt aj v tomto priestore, v ktorom dnes naša krajina existuje.
Chcel by som povedať, aby sme si všetci uvedomili, že židovsko-kresťanská tradícia naozaj vychádza z Desatora, ktoré Mojžiš našiel na hore Sinaj približne pred 3000 rokmi. A v tomto prikázaní tohto Desatora je naprosto chápaná aj rodina, o ktorej hovorí, aby sme si ctili svoju matku a svojho otca, nie rodiča jedna a rodiča dva, tak ako sa niektorí protagonisti nejakého modernizmu, nejakých nových trendov dnes o to pokúšajú.
Takže by som chcel vás poprosiť, aby sme s plnou vážnosťou zvážili a domysleli každý podľa svojho svedomia aj svoj postoj pri hlasovaní o obidvoch návrhoch ústavných zákonov.
