Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán minister, kolegyne, kolegovia, možno vás mnohých prekvapilo, že k tejto téme vystupujem. A pred tým ešte, ako poviem pár mojich názorov, chcem povedať, že nie som ani majiteľom, ani držiteľom, ani som nikdy nemal, okrem nebohých rodičov, psa v dvore na reťazi uviazaného. A s týmto skúsenosti mám. Ale nedá mi, aby som aj na základe stretnutí tých, ktorých sa táto problematika týka, sa krátko nevyjadril preto, lebo považujem to za dôležité. Aj preto, dámy a páni, lebo mám s tým osobnú skúsenosť, so psami, ak budete mať trpezlivosť, a budem sa snažiť to povedať.
Krátko poviem. Keď sa trošku oteplí, chodím rekreačne behávať v Nitre na Šúdolí. Pán minister vie, kde to je. V jedno takéto ráno o pol šiestej, keď som utekal po poľnej ceste, z jedného ohradeného objektu vybehli dvaja vlčiaci. Toľko ešte schopností mám, aby som plemeno od plemena rozoznal. A v tom momente som naozaj pocítil strach o svoj holý život. Nevedel som, čo robiť, nikdy som nebol konfrontovaný s takýmto priamym atakom, až útokom na mňa, na bezbranného človiečika, naširoko-naďaleko nikoho. Kričať som sa neodvážil. Tak som odprosil za všetky hriechy, ktoré som mal, lebo som sa už pripravoval na to najhoršie, ale, našťastie, to dopadlo lepšie, ako som si myslel, pretože tu stojím živý a zdravý. Ale prvýkrát som pocítil ohrozenie na vlastnom živote zvieraťom a ešte konkrétnejšie psom.
Tak preto som, keď som tento návrh zákona v parlamente dostal, konzultoval s odborníkmi. A za jedného z takýchto odborníkov považujem aj predsedu Komory veterinárnych lekárov, ktorá, komora, zaujímala odborné stanovisko k tomuto návrhu. A sám pán predseda mi povedal, že väčšia časť ich pripomienok bola po tom, ako vláda stiahla z rokovania návrh zákona, zapracovaná do tejto novely a je súčasťou prerokovávaného návrhu.
Dámy a páni, niekedy, keď znovu sa stretávam s takýmito plemenami psov, ktorým už na očiach vidieť, že asi nie sú len také jednoduché psíky a že môžu aj pohryznúť, ale iné chcem povedať, že neviem rozlíšiť, že či sa mám viacej báť majiteľa, alebo psa. Naozaj, takto sa niektorí majitelia týchto bojových plemien správajú. A preto si odvážne dovolím navrhnúť, zatiaľ nie sme v prerokovávaní návrhu zákona v druhom čítaní, aj zo skúseností, ktoré máme tu v parlamente pri prerokovávaní návrhu zákona o zbraniach a strelive, kde sme dni odkladali definitívne rokovanie o návrhu zákona a diskutovali, či ten, ktorý chce vlastniť zbraň, či ju nosiť alebo držať, pred tým, ako mu takéto povolenie vydané bude, sa nemá podrobiť psychotestom. Odsúhlasili sme, že áno.
Už tu niekto povedal, že, myslím, že pán poslanec Simon, že pes je v jednej chvíli riadnou zbraňou, pokiaľ nie je pod kontrolou majiteľa, alebo je zatvorený v klietke, z ktorej utiecť nemôže. Preto sa nazdávam, že ak niekto chce vlastniť takéto bojové plemeno, a teraz neviem sa vyjadriť v terminológii odbornej, tak pred tým, ako sa stane majiteľom takéhoto psa, mal by sa podrobiť psychotestom a až potom absolvovať na kynologických odborných fórach nejaké ďalšie prípravy, ktoré mu umožnia toho psa doma držať, chovať a ho teda mať.
Osobne vychádzam z toho názoru, že zdravie a život človeka má byť prednejšie ako pes. Preto, pán minister, dávam takýto návrh, či nestojí za zváženie, aby sme naozaj sa zaoberali aj vnesením takéhoto nového prvku do tohto návrhu zákona preto, lebo považujem to za dôležité. Naozaj nie som odporcom psíkov, obdivujem všetkých, ktorí ráno namiesto vyvaľovania sa v posteli po sídliskách chodia, venčia, obliekajú a tešia sa z toho. Ale tak, ako povedal pán minister, tu prerokovávame úplne inú kategóriu problému, ako len chváliť sa s tým, ako mám pekne vymaľovaného, ostrihaného alebo upraveného psíka.
Ďalej som toho názoru, že nie je dôležité plemeno, ale dôležitá je zodpovednosť za konanie toho psíka. Ten pes za to nemôže, či je veľký alebo malý, či je bojový alebo nebojový. Poznám rodinu, v ktorej psíček, ktorý bol miláčikom a spával skoro s majiteľom v posteli, jeho dieťaťu skoro odhryzol nos. Ako tam nevieme predvídať to konanie. Preto by majiteľov týchto bojových psov, sa mi zdá, že absentuje v zákone navrhnutie trestnoprávnej zodpovednosti za prípadne ublíženie na zdraví takýmto plemenom psa... ( Hlas z pléna.) No to by bolo ešte lepšie, pán kolega, akýmkoľvek psom, ale ja to považujem za celkom normálne preto, lebo naozaj, povedzme si otvorene, ten pes za to nemôže. Za chovanie, správanie toho psa môže vždy a najviac zodpovedať len majiteľ.
Preto, aby sme mali čas na odstránenie týchto nedostatkov, a neberte to, prosím, ako nejaký politický atak alebo výhradu väčšiu, by som rád, keby sme prijali uznesenie podľa § 73 písm a) a nepokračovali v rokovaní o tomto návrhu zákona ďalej, vytvorili si ďalší časový priestor na zapracovanie možno iných, lepších, ako som ja povedal, návrhov do tohto zákona, aby sme uspokojili všetkých.
Ďakujem pekne.