Vážený pán predsedajúci, vážený klub OĽaNO (smiech v sále), vážený pán spravodajca, veľa z toho, čo som mal na duši a na jazyku, sa tu už povedalo a sám som dosť veľa povedal na túto tému v tej dávno nedávnej rozprave v bode programu o stave vyšetrovania kauzy Gorila asi pred trištvrte rokom, a preto sa nechcem opakovať. Ale zároveň ako spolupredkladateľ tohto návrhu by som tiež chcel prispieť do diskusie a vychádzať z istých mojich osobných skúseností a zážitkov, ani nie tak zážitkov poslanca, ako skôr občianskeho aktivistu, ktorým som takpovediac celoživotne. Takže sa vrátim do tých čias, kedy som bol v prvom rade občianskym aktivistom a pôsobil som logicky hlavne na území svojho rodného mesta a mesta svojho trvalého bydliska, teda Bratislavy. A keďže sa problematikou najmä životného prostredia, kultúrnych pamiatok, ale aj kvality života, verejných priestorov a mnohých ďalších vecí, ktoré sa týkajú každodenného života Bratislavčanov, keďže sa touto problematikou zaoberám nie roky, ale desaťročia, tak aj o aférach a o kauzách, ktoré zaváňajú alebo, lepšie povedané, zapáchajú korupciou, by sa dalo hovoriť hodiny, možno dni, možno týždne.
Naša taká pošetilá možno vlastnosť bola, že sme väčšinu týchto zážitkov a skúseností sa snažili vždy aspoň stručne dať aj na papier. Tak vznikla Bratislava/nahlas, tak vznikli mnohé texty pred ňou a tak vznikli stovky textov po nej. Takže keby niekto mal mimoriadny záujem, možno sa narodí taký historik, ktorý o to bude mať záujem, tak rád tieto materiály poskytnem. Lebo pravdepodobne najviac z nich zhromažďujem ja, keďže málo aktivistov je takých systematikov, aby si tieto texty archivovalo. Ja teda tiež nie som úplný systematik, ale v tomto patrím trošku k výnimkám, lebo stále verím, že to niekedy niekoho bude zaujímať.
A napriek tomu, že budem teraz chvíľu hovoriť o Bratislave, neznamená to, že sa to netýka celého Slovenska. Lebo asi mi dáte za pravdu, že hlavné mestá spravidla sú akýmisi výkladnými skriňami celého štátu a že veci, ktoré sa dejú, či už dobré, alebo zlé, v hlavnom meste, sa skôr či neskôr prenesú aj do iných miest a dedín toho-ktorého štátu, a myslím si, že to isté platí aj o Slovensku. A preto, aj keď budem hovoriť o komunálnych problémoch a komunálnych poslancoch, budem tým, tak aspoň v zátvorke, myslieť aj tie celonárodné problémy a budem tým myslieť aj nás poslancov a poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky.
A dovolím si odcitovať taký list, v ktorom sa slovo korupcia možno nevyskytuje ani tak často, ako by sa možno od tejto rozpravy očakávalo, ale je to list o korupcii, arogancii moci, klientelizme a podobných spoločenských neduhoch, a adresoval som ho voličom pred komunálnymi voľbami tými predposlednými, teda pred šiestimi rokmi, a dovolím si teraz z neho stručne odcitovať:
"Vážení priatelia a priateľky, občania, občianky mesta Bratislava. V našom meste, hlavnom, najväčšom, najbohatšom a zrejme i najskorumpovanejšom meste tejto krajiny, sa čím ďalej, tým častejšie stretávame s prejavmi arogancie moci, s neefektívnym narábaním s verejnými prostriedkami, so zámernou devastáciou prírodných a kultúrnych hodnôt, s tolerovaním protiprávneho konania a s porušovaním základných práv občanov. Vyššie uvedené má neraz charakter živelnej pohromy." Nemyslím tým povodeň, ani nič podobné.
"Ale na rozdiel od prírodných katastrof za hriechmi páchanými na meste sú konkrétne osoby. Na jednej strane tí, ktorým v honbe za majetkom nič nie je sväté, na druhej strane tí, ktorí im to na úkor mesta a jeho občanov umožňujú, hoci volení a platení sú za to, aby robili pravý opak. Aby strážili, chránili a s citom i rozumom zveľaďovali celospoločenské a celomestské hodnoty.
Tretiu kategóriu vinníkov alebo aspoň potenciálnych vinníkov predstavujeme my, občania, voliči, daňoví poplatníci. Každý z nás, kto vedome zvolil do funkcie poslanca, ktorý je verejne známy svojou skorumpovanosťou, prešľapmi a zlými úmyslami, ako aj každý, kto verejne neprotestuje proti aktivitám aparátu, ktorý mestských funkcionárov obklopuje, pripravuje im podklady a ktorý vopred či dodatočne vymýšľa argumenty alebo "argumenty" na zdôvodnenie ich konania. Výsledok je, že nenávratne prichádzame o stále ďalšie a ďalšie hodnoty, ktoré robili Bratislavu Bratislavou, ale aj to, že z proklamovaného budovania právneho štátu sa stáva fraška, podvodníci dostávajú oficiálne požehnanie od predstaviteľov mesta a to, čo sa upiera jedným, sa bez problémov priznáva druhým. V praxi sa to prejavuje stupídnou architektúrou, na hlavu postaveným urbanizmom, zánikom verejných priestorov, znehodnocovaním siluety mesta, bezhlavou likvidáciou zelene, obetovaním charakteristického pásu vinohradov, devastáciou pamiatok, anarchiou v doprave..."
No a potom som tu vyrátal niekoľko takých markantných príkladov. Ale ja myslím, že keď sa rozhliadnete okolo seba, že vám vyvstanú pred očami a že vám bude jasné, o čom je reč. Nechcem vás zdržovať výpočtom všetkých tých Tatra centier, Auparkov, Towerov a River parkov a podobných káuz, ktorým padli za obeť mnohé hodnoty a ktoré uzreli svetlo sveta za veľmi pochybných okolností.
Ale okrem výpočtu týchto konkrétnych káuz pokračujem aj konštatovaním, že tento stav sa prejavuje tolerovaním a dodatočným legalizovaním čiernych stavieb, ignorovaním hlasu občanov, obchádzaním odborníkov, vyhýbaním sa procedúre posudzovania vplyvov činností na životné prostredie, ako aj ďalších transparentných procedúr, ktoré predpokladajú aktívnu účasť občana a tým pádom znižujú priestor pre korupciu.
"Tí naši komunálni poslanci, ktorí kvôli vlastnému prospechu alebo z púhej nekultúrnosti, nevzdelanosti, arogancie, hlúposti?" - tu by sme mohli pokračovať - "systematicky vystupujú proti jasne deklarovaným názorom občanov, voličov, verejnosti, sa celkom zjavne spreneverujú svojej funkcii a porušujú svoj poslanecký sľub. Nemajú preto právo zotrvávať na svojich miestach a škodiť svojmu okoliu. Keď už sme nedokázali takýchto našich fingovaných zástupcov zbaviť poslaneckého mandátu, máme možnosť povedať im jasné nie aspoň v nadchádzajúcich voľbách a nahradiť ich dôveryhodnými ľuďmi, ktorí v týchto voľbách našťastie tiež kandidujú. Je to nielen našou morálnou povinnosťou, ale mal by nás k tomu viesť pud sebazáchovy, inštinkt občianskej sebaobrany, ako aj celkom pragmatické dôvody zachovania ako-tak znesiteľných podmienok pre život v našom meste pre nás i pre ďalšie generácie." Koniec citátu.
Podotýkam, že v tých voľbách som nekandidoval, čiže nie som v konflikte záujmov. Hovoril som to naozaj ako občan a apel svojim spoluobčanom a spoluobčiankam. A ak sa vám to bude zdať príliš odťažité, tak znovu podotýkam, že kľudne si tam to "komunálny" vyhoďte z toho textu a myslím, že všetko z toho, čo som povedal, je aplikovateľné aj na túto našu národnú úroveň.
Myslím si, že v prípade, že tento návrh zákona bude schválený, veľmi si vydýchnu ľudia nielen v hlavnom meste, ale aj v celej našej republike nie preto, že by sme boli takí naivní a takí idealisti, žeby sme si mysleli, že sa zo dňa na deň zmenia pomery, že tu zanikne korupcia.
Apropo, keby sme išli do hlbšej histórie, tá korupcia tu bola, samozrejme, aj za minulého režimu, akurát sa možno nepoužívalo toto slovíčko. Hovorilo sa o nejakej úplatnosti a úplatkoch, klientelizmus sa nazýval rodinkárstvom a podobne. Takže možno za toho minulého režimu tento fenomén bol ešte viac celoplošný a dokonca ešte viac tolerovaný, že to bola taká "úlitba bohom", ako sa hovorí, za to, že sme tu mali tú totalitu alebo autoritatívny režim, tak režim privieral možno ešte viac oči pred tým, že bolo celonárodným športom rozkrádať ten verejný majetok s takým cynickým dôvetkom, že však štát sme my, všetko, čo je štátne, je vlastne naše, takže vlastne ani nekradneme, ale len si berieme zo svojho. Bola to vlastne taká karikatúra verejných zdrojov a verejných statkov.
Prečo to hovorím? Jednak preto, aby sme si nemysleli, že problém vznikol kauzou Gorila alebo problém vznikol novembrom ´89. Ten problém a možnože aj tá demoralizácia, na ktorú dnes doplácame, a vyznieva to veľmi pravdepodobne, táto moja úvaha, keď sa vrátime k tým porovnaniam, ktoré tu odzneli povedzme s tými škandinávskymi krajinami, kde tá miera korupcie je podstatne nižšia, a zároveň sú to krajiny, ktoré nezažili ten 40-ročný marazmus, tú priam programovú demoralizáciu, akú sme zažili my skôr narodení v tejto krajine, takže nie je od veci sa vracať aj do tej hlbšej minulosti, a nielen v tomto prípade, ale aj v prípade mnohých iných neduhov si pripomínať hriechy toho minulého režimu, aby sme naozaj s vaničkou nevylievali dieťa, aby sme všetko zlo nepripisovali uplynulým 23 rokom, lebo často naozaj ide o zlo, ktoré pramení v tej hlbšej minulosti.
Takže len aby som sa vrátil už k tej záverečnej úvahe, že samozrejme si nemyslím ja a, myslím si, ani kolega Mičovský, ani nikto z nás, že šibnutím čarovného prútika zmeníme realitu prijatím tohto zákona. Ale napriek tomu prijatie ktoréhokoľvek z týchto protikorupčných zákonov a jeho zdokonalenie na najvyššiu možnú mieru a ich, by som povedal, zdokonalenie do polohy čo najväčšej vymáhateľnosti je v prvom rade mimoriadne dôležitý signál verejnosti, že sa nad týmito vecami vážne zamýšľame. Nakoniec preto sme tu boli aj volení, aby sme sa nad týmito vecami nielen zamýšľali, ale niečo v tomto smere robili.
Myslím si, že klub OĽaNO a jeho odborný tím, odborné zázemie v tomto urobili veľmi veľa. To nakoniec ani naši oponenti v tejto rozprave nepopreli. A tiež si preto myslím, že tu nejde v žiadnom prípade o nejakú PR akciu, ale naozaj o seriózne dielo a seriózny čin. A verím, že aj tá reakcia naň bude rovnako seriózna.
Ďakujem za pozornosť.
