Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, pani spravodajkyňa, ctené kolegyne, kolegovia, problematika, ktorou sa zaoberá táto správa, ktorá je zároveň tradične súčasťou tzv. Zelenej správy je nesmierne širokospektrálna a mimoriadne zložitá. Zodpovedá tomu aj rozsah správy, ktorý je taký, že aj niektorí členovia a členky nášho vecne príslušného výboru sa priznali, že ju celú nedokázali prečítať.
Ja patrím k tým nemnohým, ktorí tento materiál poctivo prečítali a okomentovali niekoľkými desiatkami poznámok a pripomienok, ktoré verím, že využijem pri rokovaniach s predstaviteľmi rezortu a väčšinou z nich vás v tejto chvíli nebudem obťažovať.
Pred viac ako 20 rokmi som bol jedným z iniciátorov toho, že sa tzv. Zelená správa do Národnej rady predkladá. Som rád, že za tých 20 rokov túto povinnosť rezortu a vlády voči Národnej rade nikto nespochybnil. Väčšinu doterajších zelených správ som čítal, pripomienkoval a verejne komentoval. Uplynulých 19 rokov už nie ako poslanec, ani nie ako nejaký mimoriadny expert na poľnohospodárstvo a potravinárstvo, ale ako environmentalista, krajinár, geograf a občan, lebo poľnohospodárstvo má obrovský vplyv na životné prostredie, krajinu, rozvoj, prípadne stagnáciu či úpadok regiónov a následne i na kvalitu života takmer polovice obyvateľov Slovenska, ktorá stále ešte žije na našom vidieku. Dosah potravín na náš život je ešte celoplošnejší a kvalita toho, čo každodenne jeme a pijeme, je jedným z dôležitých atribútov celkovej kvality života.
Moje komentáre k správe začnem tým, v čom sa necítim byť príliš expertom, a to ekonomickými ukazovateľmi a dovolím si jednu možno pololaickú, ale pre mňa zásadnú otázku. Ako je možné, že na jednej strane sa v správe konštatuje, že veľká väčšina poľnohospodárskych podnikov bola v minulom roku na Slovensku zisková a na druhej strane sa priznáva, že prakticky celé slovenské poľnohospodárstvo žije len vďaka dotáciám? To mi nápadne pripomína Kocúrkovo z čias socializmu, keď sme sa chválili mliekom za dve koruny, ktoré sme však dotovali na úkor iných odvetví hospodárstva a služieb. Ukazuje sa, že tento stav pokračuje, len dotácie nie sú zväčša domáce, ale európske. Je to realita, ktorá určite nie je dlhodobo udržateľná.
Takisto je neudržateľnou praxou a hazardom pokračujúci záber, neraz aj tých najúrodnejších poľnohospodárskych pôd na výstavbu, zatiaľ čo desiatky kilometrov štvorcových devastovaných plôch, tzv. brownfields ležia ľadom. Patria sem aj stovky dlhodobo opustených či poloopustených zariadení poľnohospodárskej veľkovýroby.
V minulosti sa správe venovala dosť veľká pozornosť vplyvom poľnohospodárstva na životné prostredie. Dnes ucelená kapitola venovaná tejto dôležitej problematike chýba. Na porovnanie analogická fínska správa za rok 2011 obsahuje samostatnú kapitolu poľnohospodárstva a životné prostredie so štyrmi podkapitolami a rozsahom väčším ako 10 % rozsahu celej správy o fínskom poľnohospodárstve a vidieckom podnikateľskom sektore.
Za nedostatok považujem aj skutočnosť, že Zelená správa sa nepredkladá v jej úplnosti, ale dosiaľ máme k dispozícii iba jej prvú časť. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo má totiž veľa spoločného s ostatnými zložkami životného prostredia bez ohľadu na to, či na pôde rastie pšenica alebo les, nehovoriac o tom ako previazaná je pôda s vodou.
Vítam, že v správe sa pozitívne hodnotí úloha ekologického poľnohospodárstva, ale chýba mi tu návrh opatrení, ako život producentov biopotravín zlepšiť, napr. podpora výskumu v oblasti nových technológií ekologickej poľnohospodárskej výroby a vplyvu konvenčného verzus ekologického poľnohospodárstva, zložky životného prostredia na krajinu, na ľudské zdravie, nedostatočným investíciám, minimálne v porovnaní so susednými štátmi, Českou republikou, Poľskom, Maďarskom, o Rakúsku ani nehovoriac, do osvety v prospech bioproduktov a biopotravín, ako aj možnosti daňového zvýhodnenia, a to domácej teda slovenskej ekologickej poľnohospodárskej výroby, predaja z dvora či malých rodinných fariem.
V správe mi chýba aj ucelená stratégia podpory slovenských potravinárskych produktov, hoci v súbore odporúčaní sa, samozrejme, vyskytuje, ale bez toho žeby bola nejako bližšie rozpracovaná. Inak diskutujeme dnes o tejto problematike takmer celé popoludnie, ale v správe nie je dostatočne, myslím si, rozpracovaná.
Konštatuje sa pokračujúca kríza živočíšnej výroby vrátane poklesu v chove oviec a kôz. Chýba mi zdôvodnenie, prečo je to tak, keď prírodné podmienky pre chov oviec a kôz sú na Slovensku dobré. Ešte viac mi chýba komplexný návrh ako tieto trendy zvrátiť vrátane zohľadnenia multiplikačného efektu pri údržbe pustnúcich pôd poľnohospodárskeho pôdneho fondu práve pomocou oviec a kôz.
Ako spotrebiteľ, sa tiež pýtam, prečo na jednej strane na Slovensku každoročne zhnije obrovské množstvo kvalitného ovocia, a namiesto toho dovážame možno menej kvalitné a chemicky ošetrené ovocie niekde z južnej Ameriky.
Okrajovo sa spomínajú dokumenty a nástroje vo sfére ochrany prírody, napr. NATURA 2000, ale takmer úplne postráda zmienku o ochrane a udržateľnom manažmente krajiny, jej tradičného rázu i kultúrnej krajiny ako významnej súčasti ohrozeného kultúrneho dedičstva. Upozornil na to aj môj predrečník.
Úplne mi tu chýba odvolávka na Európsky dohovor o krajine, ktorý sa Slovenská republika zaviazala plniť už v roku 2005 a ktorý v sebe obsahuje celý rad usmernení a záväzkov.
Problémom správy je aj to, že sa venuje v prevažnej miere iba roku 2011, ktorý bol zhodou okolnosti pre poľnohospodárov pomerne priaznivý, a oveľa menej pozornosti sa venuje vývoju za celé to obdobie uplynulých dvadsiatich alebo možno ešte lepšie 25-tich rokov, aby sme vychytili aj východiskovú situáciu na sklonku éry socialistického poľnohospodárstva, mohli ju porovnať so súčasným stavom.
Celkovo na mňa správa pôsobí príliš konštatačným a málo analytickým dojmom. Pritom nemenej dôležité ako samotné fakty, sú vzájomné vzťahy a kauzálne teda príčinné súvislosti. Ak sa konštatuje negatívny trend, mali by sme otvorene hovoriť o jeho príčinách a dôsledne hľadať možné východiská.
Odporúčania v správe nechýbajú, ale nie sú komplexného charakteru. Pritom len uplatnenie stratégie dvojitých či viacnásobných víťazstiev, tzv. win-win stratégia, nás môže vyviesť zo súčasnej situácie a netýka sa to len poľnohospodárstva a potravinárstva. Sem by sme mali nasmerovať aj dotačnú politiku a koordinovať aktivity nielen v rámci rezortu, ale aj medzi rezortmi, okrem poľnohospodárstva aj životné prostredie, zdravotníctvo, kultúra, hospodárstvo a ďalšie. Tá, ľudovo povedané, metóda jednou ranou zabíjať viac múch a za tie isté peniaze vyriešiť niekoľko problémov naraz. Ja verím, že to ide, a vedel by som uviesť viacero príkladov, keby sme mali viac času.
Jedným z príkladov takéhoto prístupu je multifunkčné poľno hospodárstvo, ktoré v sebe okrem produkčného hľadiska optimálne integruje aj ďalšie dôležité funkcie vidieckej krajiny. Tiež by som privítal kapitolku venovanú tejto integrovanej problematike.
Nedostatočnú pozornosť venuje správa stavu a vývoju vidieckej krajiny. Konštatuje sa problém nezamestnanosti, ale malá pozornosť sa venuje napríklad fenoménu pustnutia časti vidieckych sídiel a krajiny, opäť sa môžem odvolať aj na môjho vzácneho predrečníka.
Záverečné konštatovanie: Z pohľadu vyššie uvedených pripomienok považujem správu v predloženej podobe, napriek jej vyššie uvedeným početným pozitívam, ktoré som spomenul v úvode, tak trochu za nevyužitú príležitosť. Ďakujem za pozornosť.
