Videokanál poslanca

Dobré pracovné popoludnie prajem. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, vážený pán spravodajca, možno zareagujem hneď tak z voleja na to, čo práve pred chvíľočkou vo svojej odpovedi na faktickú poznámku pána Záhumenského spomínal pán poslanec Huba.
Ja si myslím, že vtedy je zákon dokonalý, keď dokáže vystihnúť rôzne nuansy. Práve úcta k pôde by mala byť synonymom aj úcty k tým, ktorí ozaj k tejto pôde majú prirodzene dobrý vzťah. A pozmeňujúci návrh, ktorý pán poslanec Huba predniesol za jeho predkladateľov, upozorňuje práve možno na tú bezvýznamnú z hľadiska početnosti skupinu ľudí, ktorí obetavo a ozaj bez ohľadu na to, či to v zákone bude alebo nebude, sú údržbármi našej krajiny. Nie je to skupina, ktorá by zatriasla podstatou tohto zákona, ale je to skupina, na ktorú by dobre bolo mať istý ústretový pohľad pri tvorbe tohto zákona, pretože naozaj pôda na našej krajine neleží len na úrodných nivách a veľkých lánoch, ktoré možno mali na mysli predkladatelia zákona, ale aj v okolí našich lazov, lúčok, podhorí, podlesí a tam práve títo ľudia, ktorí boli mienení v spomínanej predkladanej novelizácii, resp. pozmeňujúceho návrhu, sú tými, na ktorých by sme v tomto myslieť. Ale to je len miesto faktickej poznámky, do ktorej som sa neprihlásil.
Vážený pán minister, vy ste isteže ministrom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. A tým pádom teda je v tom istá garancia toho, že to pôdohospodárstvo je myslené v pravom význame tohto slova. A ja verím, že takto budem mať aj možnosť na vás apelovať práve z titulu toho názvu, ktorý vy dôstojne reprezentujete svojimi snahami spravovať pôdu a nie len poľnohospodársku pôdu a zároveň mať na mysli rozvoj vidieka, ktorý je naozaj dôležitým cieľom nás všetkých. A ja si aj vážim, že možno v tejto prevedenej atmosfére práve ľudia, ktorí sú v poľnohospodárskom výbore a ktorí naozaj nielen tu, keď tu rokujeme, ale aj veľa času, keď sa o tom len rozprávame, v kuloároch a takpovediac skoro súkromne, aj keď poslanec nemá súkromie, sa tomu venujú, že tu aj keď nemajú úplne jednotné návrhy a názory, že sa nám darí rozmýšľať. A ja verím, že to je presne to, čo vy potrebujete, aby vaše návrhy, mienené iste aj dobre, mali tých oponentov, ktorí vám pomôžu tieto návrhy urobiť ešte kvalitnejšie.
Napriek tomu musím byť trocha kritický v úvode, pretože myslím si, že tá rýchlosť, ku ktorej ste boli ako predkladatelia donútení nie na prospech tohto zákona. Tie súvislosti poznáme. Nevravím, že to bol zlý úmysel. Len ťažko sa zbaviť toho príslovia, že by to v tomto prípade neplatilo, že treba si veľmi dobre strih premyslieť, premerať a až potom pristúpiť k tým nožniciam a strihnúť ten zákon tak, aby sme na to telo problémov, na ktoré ho chcete navliecť, našli dobré miery. Nedarí sa to, pán minister, lebo tých 48 hodín, čo uplynulo, odkedy tu rokujeme v tom urýchlenom konaní, svedčí o tom, že neubúda nejasností, ale ich pribúda. Ja som iste nie nejaký z najbystrejších poslancov. A verím, že mnohí pochopili ten zámer lepšie. Ale ja zúčastňujúc sa rokovania na všetkých výboroch včera, v pléne, ako sa o tomto zákone diskutuje, nadobúdam pocit, že tých nejasností je priveľa a že ak má už o dva týždne tento zákon platiť, tak ideme pustiť do krajiny veľmi zle ušitý odev, ktorý má pomôcť našej pôde. Proste ten čas vám neprial a výsledok sa dostavuje. Ja viem, že keď my to odhlasujeme, budú tu mnohí, ktorí tomu porozumejú lepšie. Možno niektorí to schvália s tým, že sa nebudú nad tou podstatou zamýšľať. Ale čo bude nasledovný krok? No občania budú musieť podľa tohto zákona postupovať a úradníci budú musieť občanov k tomu usmerniť, aby litera zákona, na ktorej sme sa zhodli, bola dodržaná. No neviem, či tu nevytvárame veľmi zaujímavú obchodnú ponuku pre nejaké súkromné spoločnosti, ktoré sa jej určite ujmú, ktoré začnú už hneď po schválení tohto zákona posielať ponukové listy s tým, že vlastne vysvetlia úradníkom, občanom, ako tú pôdu môžu predať, kúpiť a akým spôsobom vlastne postupovať podľa tohto zákona. Naozaj keby sme to dokázali, to sa nedá, ale by to bol zaujímavý údaj, koľkí z nás prenikli do tej relatívne komplikovanej podstaty, ktorá sa tu posledných 48 hodín o tomto zákone ukazuje, akože je to podstata veľmi komplikovaná.
Ale, dobre, ja nechcem opakovať to, čo tu už zaznelo viackrát, ja naozaj sa zameriam na to, čo som naznačil v tom, vážený pán minister, že vy ste ministrom pôdohospodárstva, a teda do tej pôdy jednoznačne musí patriť aj pôda, ktorú vo všeobecnosti nazývame pôdou lesnou. Ja som nepochopil a napriek tomu, že som sa na to viackrát spytoval, nedostal som žiadnu odpoveď, prečo apriórne dobrý úmysel, ktorý, verím, ste mali pri predložení tohto návrhu zákona, nemá vôbec ani zmienku o lesnej pôde, napriek tomu, že v dôvodovej správe sa odvolávate na skúsenosti z európskych krajín, kde sa pôda chráni podobnými postupmi, ale kde sa práve chráni aj lesná pôda. Konkrétne Nemecko spomínate v tejto súvislosti. Možno ste mali na to nejaký dôvod, nejaký úmysel. Skúsme sa pozrieť, či nekrivdím vám, vašim kolegom na ministerstve a či naozaj nie je na to nejaký regulárny dôvod, aby ste vy takmer milión hektárov lesnej pôdy, ktorá sa nachádza vo vlastníctve súkromných majiteľov, bez vysvetlenia vynechali z vášho úmyslu pomôcť chrániť pôdu.
Ja urobím taký malý test. Skúsme sa pozrieť na niekoľko téz, ktoré ste vložili do dôvodovej správy, a poďme podrobiť pohľad, ktorý spomínam, tomuto testu. Takže ideové východiská, lebo iste na začiatku musí byť nejaká idea... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Pán spravodajca, asi vyrušujete kolegu pri rozprávaní.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Viete, ja som bol vychovaný v úcte k autoritám. A pre mňa je pán minister príliš dôležitá osoba na to, aby som si dovolil rozprávať vtedy, keď nemám možnosť byť prítomný reálne pri tomto prejave. Ďakujem pekne.
Takže skúsme podrobiť ten pohľad na vynechanie lesnej pôdy istému testu. Ideové východiská, neverím, že by teda neboli, určite museli byť hlavným motívom, ktorý viedol autorov vôbec k myšlienke takýto zákon vypracovať. Dôvodová správa o tom hovorí pekne a jasne a ten test v prvom bode podrobíme práve tomu, čo predkladateľ do dôvodovej správy vložil. Po prvé, pôda je spoločným bohatstvom občanov štátu a dedičstvom budúcich generácií. Po druhé, je základným a neobnoviteľným prírodným zdrojom. Po tretie, je základňou environmentálneho, ekonomického a sociálneho potenciálu Slovenska. Po štvrté, tvorí integrálnu súčasť ekosystémov Zeme. Po piate, musí byť starostlivo chránená pred poškodením a neodôvodnením znižovaním jej výmery, kvality a objemu a šiesty taký ideový bod som našiel v znení, ochrana využívania pôdy, a to sa mi veľmi páči, je verejným dobrom. To je taký nádherný filozofický názov. To by človek povedal, že až výbor pre verejné blaho mohol prísť k názvu „verejné dobro“. Páči sa mi to, myslím to úprimne. No tak podrobme tomuto testu lesnú pôdu, prečo vlastne mohli autori zákona uvažovať s tým, že lesná pôda ostala mimo ich záujmu.
Pôda je spoločným bohatstvom občanov štátu a dedičstvom budúcich generácií. No ak to platí pre poľnohospodársku pôdu, tak ja som presvedčený, že pre lesnú pôdu to platí minimálne 1,5-násobne, ak nie dvojnásobne. Ja verím, že si nepohnevám poľnohospodárov, lebo teraz to bude nenáležitá poznámka, ale ja ju použijem len kvôli tomu, aby som pristúpil k lesnej pôde, že v konečnom dôsledku ak by sme aj chceli doviezť produkty poľnohospodárskej produkcie a výroby zo sveta, čo teoreticky je možné a hovorili sme o tom, aj keď vieme, že sa nám to nezdá správne, lesné produkty zo sveta určite doviezť nemôžeme, pretože zo sveta nikdy nedovezieme pramene čistej vody, čistý kyslík, protiradiačné zábrany, protiprachové filtre. Takže v tomto pohľade je táto pôda jednoznačne hodna rovnako tejto ochrany.
Je základným a neobnoviteľným prírodným zdrojom. Je taká aj lesná pôda? Nie celkom. Tu musím pripustiť, že lesná pôda je aj obnoviteľným zdrojom. Ale ak si pamätáme na pedológiu, veď napokon je tu veľa ľudí, čo pedológiu študovali, či už lesníci alebo pôdohospodári, jednému centimetru pôdy koľko trvá, kým ho vyprodukuje príroda? Učili sme sa, že je to sto rokov. To znamená, že keď poľnohospodár zaryje rýľom dvadsať centimetrom do zeme, tak sa dostáva pred náš letopočet, lebo dvadsať centimetrov plus jeden centimeter je už nejaký ten rok pred Kristom, centimeter za sto rokov. A tá obnoviteľnosť, ale tá pomalá obnoviteľnosť je daná práve tým, že na tejto pôde rástol les, pretože všetka dnešná poľnohospodárska pôda bola kedysi lesnou. A to, že tu vznikali horizonty A-B-C, to bol práve proces tých odumierajúcich rastlín a živočíchov. Nemám, samozrejme, dôvod v tom pokračovať, len zdôrazňujem, že aj tento pohľad je určite pohľad, ktorý je náležitý, a lesná pôda patrí medzi prírodné zdroje, ktoré dokážu byť obnoviteľom pôdy, ale ohromne prácnym, pomalým, a každý jej odviaty centimeter je vlastne nenahraditeľný.
Je základňou environmentálneho, ekonomického a sociálneho potenciálu Slovenska. No je ňou. Ten sociálny potenciál, možno nadviažem na to, čo už tu pred chvíľočkou rozprával pán poslanec Huba, na tie kolešne, na tie lazy. Veď Slovák nežil vždy na žírnych dunajských rovinách, Východoslovenskej nížine a Žitnom ostrove. Veď desiatky percent našich predkov, keď sa dovolávame tejto základne, žili práve na tých maličkých grabkách, kde veľa toho neuživila poľnohospodárska pôda, ale kde práve zdrojom obživy týchto ľudí bol les. Takže aj tento argument v tomto teste obstojí a musíme povedať, že lesná pôda si zaslúži, aby tvorcovia zákona aj túto základňu rozšírili práve na lesnú pôdu.
Tvorí integrálnu súčasť ekosystémov Zeme. Vybavím to jednou poznámkou. Niet bohatšieho systému, ako je les na tomto svete.
Musí byť určite starostlivo chránená pred poškodením a znižovaním výmery. Ak platili predchádzajúce štyri body, tento piaty bod z toho logicky vyplýva.
A takisto vyplýva z toho aj to, že tá pôda teda má právo byť zaradená pod verejným dobrom.
Takže v teste číslo jedna obstálo moje tvrdenie, že lesná pôda mala byť podriadená zámeru predkladateľov, aby do tohto zložitého zákona bolo zakomponovaných aj tých 20 %, tá pätina územia Slovenska, ktorá je predstavovaná lesnou pôdou v rukách neštátnych majiteľov.
Skúsme sa pozrieť na to inak, podrobme to inému testu, či sa teda na túto pôdu vzťahuje základný kľúčový cieľ, ktorý mali na mysli tvorcovia zákona. Tých cieľov je tam veľa. Ja som nevedel z toho vyčítať ten presný, priamy cieľ, ale povedal som si, no, dobre, tak musím urobiť nejakú abstrakciu a nejaký sumár. A ja som si ten cieľ, možnože tí tvorcovia by to vedeli naformulovať lepšie a budú súhlasiť iba čiastočne, naformuloval takto. Podľa mňa si predkladatelia vytýčili tento cieľ, regulovať nákup poľnohospodárskej pôdy tak, aby ju za cenu požadovanú predávajúcim prednostne získavali tí, ktorí majú svoje domovské sídlo k miestu, kde sa táto pôda nachádza čo najbližšie, a ktorí majú k tejto pôde vzťah, vedia a chcú na nej hospodáriť, a to nielen kvôli zisku, ale aj kvôli dedičným hodnotám, ktoré pre našu krajinu táto pôda predstavuje. Ja viem, no každý by si mohol naformulovať nejakú inú definíciu, avšak pre mňa je táto blízka, pretože som sa snažil v tom postrehnúť všetko. (Reakcia z pléna.) No vidíte, vieme v parlamente spolupracovať. Pán spravodajca, ktorý iste mal veľký podiel na tvorbe toho zákona, dokonca odobril, že táto jedna z možných definícií cieľa by mohla znieť aj tak. Nuž tak to otestujme. Opäť, ak je toto vztiahnuté na poľnohospodársku pôdu, prečo by to nemohlo byť stiahnuté aj na lesnú pôdu? Ja som presvedčený, že táto vec je naprosto jasná.
A môžeme pristúpiť k ďalšiemu testu. Môže lesná pôda byť ohrozená developermi, teda ak je ohrozená poľnohospodárska pôda, čo je jedna z obáv, ktorú vystihli predkladatelia, že môže tam dôjsť k skupovaniu pôdy nie za účelom poľnohospodárskeho využívania, no nie je to to isté aj vo vzťahu k lesnej pôde, či nemáme skúsenosti, že na lesnej pôde nám ubúdajú hektáre tiež kvôli zjazdovkám, hotelom, iným stavbám? Možno to nie je také okaté. Možno to naozaj nepôsobí tak jednoznačne. Ale som presvedčený, že rovnako obava, že môže k takému niečomu dôjsť aj v prípade lesnej pôdy, je naprosto namieste. Takže stávajú sa takéto veci aj na lesnej pôde. A tiež si myslím, že predkladateľ mohol lesnú pôdu z tohto pohľadu zaradiť do oblasti svojho záujmu.
No a možnože ešte jeden test spomeniem a už skončím s testovaním. Ak teda existuje tu obava, že pri poľnohospodárskej pôde to skupujú ľudia za takým účelom, ktorý som pred chvíľočkou naznačil, tak skúsme sa pozrieť či takáto obava existuje aj pri reálnych skúsenostiach so skupovaním lesnej pôdy za účelom nie produkcie lesa, ale produkcie zisku a istej zištnosti. Tu z tohto miesta som to v minulosti spomenul viackrát. A môžem to len zopakovať, že to je prípad stále nevyriešený. A tých prípadov je viacej. My naozaj máme, a teraz už poviem smelo aj to slovo, cudzincov, ktorí v minulosti siahli takpovediac kradmou rukou práve na lesnú pôdu. Neriešilo sa to. Tento problém nastal. A tu môžeme smelo spomenúť ľudí, ktorí prišli na Slovensko, lebo v minulosti to bolo možné. Ja napokon poznám z odpovedí jednu, ktorú mi možno poviete, no veď možno zakupovať pôdu nielen cez obchodné spoločnosti, ale aj ako fyzické osoby, na rozdiel od poľnohospodárskej pôdy to existuje od roku 2011. A bola aj využitá. Bola využitá práve na to, aby sa konalo koristnícky. A, vážený pán minister, vy a vaši ľudia o tom viete. A možno to nie je také jednoduché zastaviť, lebo ja viem, že nemáte ani vy čarovný prútik. Ale nemôžete minimálne v jednom konkrétnom prípade nepripustiť, že došlo a, žiaľbohu, stále dochádza k tomu, že zahraniční majitelia lesnej pôdy zneužívajú možnosti, ktoré majú na to, aby hospodárili nie v prospech komunity, ktorá v danej lokalite je, ale aby hospodárili spôsobom, ktorý aj úradníci štátnej správy na úseku lesného hospodárstva považujú za veľmi zlý a voči ktorému nevedia nájsť nejaký rozumný obranný mechanizmus, pretože ten človek a tí ľudia zdanlivo konajú v súlade so základnými normami. Práve preto ste mohli hľadať, keďže tieto skutočnosti vám boli známe ako predkladateľom, aj takýto pohľad na lesnú pôdu vo svojom zámere a povedať si, hop, tak keď niečo také je možné, aj keď sa ozaj vytvorili takéto zištné záujmy na lesnej pôde, tak sa aspoň teraz s istým odstupom času pokúsime tomu zamedziť a tie dvierka privrieť. Tak ako ich chcete privrieť pri poľnohospodárskej pôde, nevidím najmenší dôvod, aby sa neprivreli pri pôde lesnej.
Takže naozaj nemôžem porozumieť, prečo lesná pôda nebola zaradená do tohto zákona. V tom nie som sám, vážený pán minister, ale aj vaši kolegovia z ministerstva. Naozaj sa na to spytujú ľudia, ktorí reprezentujú neštátnych majiteľov pôdy na Slovensku. Sú tým znepokojení. Možno tu nerozprávam úplne sám za seba a zo svojho presvedčenia, lebo predsa človek musí v takomto poslaneckom postavení niekedy rozmýšľať, o čom uvažuje tá väčšina ľudí, ktorí za vami prichádzajú. No oni by veľmi radi boli, ten zákon, o ktorom ja hovorím, že bol ušitý prirýchlo, keby pôsobil aj v oblasti lesnej pôdy. A možno práve preto, že tlmočím ich požiadavku a mám možnosť vás takto priamo o to poprosiť, skúsim vás poprosiť s tým najlepším úmyslom, aby tento zákon práve kvôli tomuto obrovskému nedostatku, kvôli tomu, že ste sa podujali pomôcť len poľnohospodárskej pôde a lesnú pôdu ste úplne ignorovali, ste stiahli a aby ste ho dopracovali a ho doplnili aj práve o túto dôležitú oblasť.
Takže podávam to ako návrh, aby sa teda z dôvodu, že došlo k obrovskému nedorozumeniu a k nepokrytiu dôležitej časti slovenskej pôdy a nedošlo ani k vysvetleniu, prečo došlo k takémuto nepokrytiu, prosím o to, to možno sebakriticky zobralo naspäť, aby sme našli postup, ktorý by možno umožnil nielen pokryť lesnú pôdu, ale aj ten strih urobiť lepšie, pretože tých nedostatkov, ktoré boli predmetom výhrad za posledných 48 hodín, je naozaj tak veľa, že to zákonu môže len prospieť. Ak tu máme dobrý úmysel, nežeňme našu krajinu do toho, že o 15 dní tu bude platiť zákon, z ktorého nás bude bolieť veľmi hlava. Takže to bol môj návrh.
A jedna poznámka na záver, ktorá sa týka práve toho rozruchu, ktorý bol včera na výbore, keď sme rozprávali ústami pána poslanca Fecka, že by bolo veľmi dobré, keby v tomto zákone bola prijatá aj možnosť, aby jedno z predkupných práv v tom istom poradí mala aj obec. Mne sa nesmierne páčil tento návrh. Jeho autorom je pán Fecko. Ja som sa k tomu pridal veľmi rád práve preto, lebo hneď mi prišli na um šikovní starostovia z obcí. Možno aj v Českej republike som sa s nimi stretol viac ako na Slovensku. Ale určite aj u nás je takých dosť, ktorí pôdu, ktorú majú k dispozícii vo vlastníctve obce, vedia rozparcelovať pre svojich mladých ľudí, ktorých vedia stabilizovať aj s rodinami, ktorým vedia ponúknuť hektár alebo pol hektára. A do tých obcí tak prichádzajú mladí ľudia, ktorí sa tam stabilizujú, ktorí si tam možno postavia s podporou nejakých obecných zdrojov aj domy. Prečo by sme pre obec, ak nám ide o to, aby tá pôda bola obrábaná ľuďmi, ktorí chcú na nej pracovať, a nie na nej postaviť nejaké developerské objekty, takúto možnosť vynechali? Ale to je len jedno z množstva tých opatrení alebo tých poznámok, ktoré tu zaznievali a pri ktorých, verím, bude veľmi dobre, keď sa využije získaný čas odročením prerokovania tohto zákona, jeho vrátením na dopracovanie, to bude slúžiť dobrému zámeru, o ktorom nechcem, vážený pán minister, pochybovať, že ho vaše ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka malo. Takže, prosím, naplňme aj takýmto krokom názov vašej funkcie, vašej váženej funkcie, aj vášho ministerstva. Verím, že to na prospech bude ľuďom, ktorým chceme týmto zákonom pomôcť. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Každý sme si vybrali z prejavu v rozprave pána poslanca Kadúca to, čo sme považovali za dôležité. Ja si vyberám nasledovné. Je veľmi dobré, keď sa to možno zopakuje, lebo to je možno princíp toho, čo máme tu v rukách. Vytvárame zákonný systém a už sme sa zhodli na tom, už to zaznelo aj z úst pána Figeľa dnes, takže už dvakrát to zaznelo, ja to poviem tretíkrát, nad systémom sú ľudia. Aj v zlom systéme dobrí ľudia, ľudia s kreditom, s viac rozmerovým kreditom dokážu pracovať dobre. Naopak to nefunguje. V dokonalom systéme ľudia bez kreditu nebudú fungovať.
Tak ja si z tvojho prejavu vyberám to, že máme v tejto chvíli opäť zodpovednosť. Stopäťdesiatka má v rukách zodpovednosť vybrať človeka, o ktorom si myslím, že ten systém, určite nedokonalý, nepokazil, naopak, ho vylepší. Je to opäť otázka našich svedomí, tá voľba bude tajná a ja som veľmi rád, že si nás práve na tento rozmer upozornil. Ďakujem ti.

Ďakujem pekne. Ďakujem naozaj všetkým, ktorí sa vyjadrili.
Ďakujem, samozrejme, aj vám, pán poslanec Jarjabek. Ja nedokážem vyhodnotiť ani váš prejav, ani sa o to nebudem snažiť, ani ten potlesk, ktorý po ňom zaznel. Ja viem, že to bolo úprimné. Ja chcem veriť, že to tak cítite vy aj tí, čo zatlieskali, že zatlieskali nie preto, že sa to patrí, ale preto, že sú potešení vašimi slovami. Verte tomu, že ja som vašimi slovami nesmierne zarmútený, nie preto, že ste boli kritický, to je v poriadku, veď tu sa nemáme nejako láskať po srsti, ale preto, že ste sa nevenovali tej podstate, ktorú som povedal. Možno som nezvolil dobrú formu. Ja sa priznám, ja dnes ráno som netušil, že vystúpim. Bolo to také od srdca. A možno svojím spôsobom práve preto sa vám niektoré veci zdali nenáležité. Ale neskúsite sa zamyslieť nad podstatou, naozaj ste presvedčený, že som bol až tak vzdialený od toho, čo cítia ľudia, ktorých tu vy aj ja zastupujeme? Pán poslanec Jarjabek, neverím tomu.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky, vážená pani spravodajkyňa, osobne som si myslel, že vrcholom, aspoň pre mňa, dnešného dňa bude rokovanie o zákone o lesoch. Ospravedlňujem sa, hlboko som sa mýlil. Vrcholom dnešného dňa, ktorý, myslím, už neprekoná žiadny bod z tých bodov, ktoré ešte do večera máme pred sebou, je určite tento bod.
Ani neviem, kde sa naviazať, ale možnože najprv poďakovaním tým, ktorí vystúpili. Nebolo ich veľa, čo je pre mňa obrovským sklamaním. Ale povedali možno tak veľa, že nám zobrali vietor z plachát a rozhodnutie vystúpiť, ktorého sme sa vzdali. Ale ja si nemyslím, že nám ho zobrali.
Ja si myslím, že práve to, čo tu zaznelo pred chvíľočkou, že mlčanie niekomu vyhovuje, je tým najhrozivejším odkazom z dnešného rána rokovania Národnej rady Slovenskej republiky. Tu naozaj by mohlo v tejto chvíli niekomu vyhovovať mlčanie? Prečo by sme mali mlčať, keď je tu na rade tak vážne rozhodnutie pred Národnou radou, keď sa má voliť jeden z najvyšších predstaviteľov dozorných orgánov nad zákonnosťou v tejto krajine? My sme v sieni zákonnosti. My sme tí, ktorí by v takomto prípade mali mať takto nastražené uši (Ukázanie nastražených uší.), takto preštudovanú históriu toho, čo sa tu ide udiať, a hlboko v srdci aj vo svedomí pripravené slová, ktoré chceme vysloviť. Ak je nejaká chvíľa, že sa má ktosi spájať, ak je nejaká chvíľa, že nejaká opozícia má zabudnúť na to, že majú politické handrkovačky a že majú isté ideály, tak je to presne táto chvíľa.
A ja chcem pripomenúť, že okrem politických programov by nás tu mali spájať najmä osobné ideály, ktoré sme získali možno v rodinách, v škole a možno aj vo svojich politických zoskupeniach. Všade dokážeme prijímať nejaké dobré podnety a všade stojí za to, aby sme sa možno zamýšľali nad tým, v živote čo sme urobili dobré a čo sme urobili zlé. Ak dnes nepovieme jasné slovo k tejto voľbe, tak vo svojich životoch urobíme niečo veľmi zlé.
Skúsim taký malý exkurz povedať. V Hodoníne, to je inak neďaleko rodného mesta pána námestníka generálneho prokurátora, sa raz narodil jeden pán. Neskôr sa stal prezidentom Česko-slovenskej republiky, prvým. A mal takú krátku vetičku, ktorá prežila desaťročia. Prežila na jeho prezidentskej štandarde. Pamätáte si ešte tí starší tie dve slová, ktoré sa sprofanovali, pretože sa zjavovali aj v súvislostiach, kde to nebola pravda. Tie slová zneli: „Pravda zvíťazí.“ Ale my dnes žijeme v krajine, kde tieto slová akoby nechceli platiť. Nejde o prvého prezidenta, nejde o pohľad do histórie, ide o to, že možno v tejto chvíli by sme mali odporučiť novému, o chvíľu nastupujúcemu pánovi prezidentovi, aby zvážil nejaký text na svojej štandarde. A ten text by mohol byť tragicky smutný. Nechcem byť ironický. A viem, že sa tak nestane. Ale predsa ten text poviem, ktorý ma napadá: „Strach víťazí nad pravdou.“ V tejto krajine víťazí strach nad pravdou. A my sa tomu ani veľmi nemôžeme čudovať. Alebo áno? Ale zasa my, zástupcovia ľudu, sa môžeme čudovať 5 miliónom občanom, ktorých tu zastupujeme, že povyšujú strach nad pravdu, keď tu v tejto snemovni, v snemovni zákonitosti sa mlčí pri takýchto vážnych veciach? My sa nemáme právo diviť občanom za to, pretože oni nám dávajú jasný odkaz. Ak vy neviete za nás zabojovať, ak vy neviete prejaviť svoje postoje jasne a zrozumiteľne, ako to máme urobiť my, čo sme denne konfrontovaní s tým, že ozvať sa znamená byť potrestaný, byť potrestaný tak ako učiteľ Žarnay z Obchodnej akadémie v Košiciach? To nie je veľká kauza, tu nie sú milióny oligarchov, tu je len 70 tisíc eur, ktoré ktosi využil nehospodárne. A nejaký malý učitelík, občan tejto republiky, sa ozval a povedal, že to nie je v poriadku, a dostal za to poďakovanie vo forme výpovede. Alebo sa máme diviť MUDr. Pechočiakovej, ktorá poukázala na nesprávne veci vo svojej nemocnici v Nitre a získala za to nie síce výpoveď, ale nedôstojné správanie, alebo kontrolórke Ľubici Lapinovej zo Zvolena, ktorá po 28-ročnej praxi poukázala na neférový postup vo výberovom konaní, postup, ktorý komusi prihral 700 tisíc eur? A miesto toho, aby sme vyšetrili tých 700 tisíc eur, sme „vyšetrili“ pani kontrolórku, ktorá sa po 27 rokoch stala nezamestnanou. Viete, akú som včera dostal informáciu od vyšetrovacích orgánov, orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré sme dali podnet vo veci tohto konania pred vyše rokom? Že práve začali hľadať znalca, lebo že je to ozaj problém, softvér, ktorý má hodnotu 700 eur, predať za 700 tisíc, to je troch rozdiel, na to treba znalca, ktorého začali hľadať. Dobre, tie prípady sú možno známe a dalo by sa k nim dopísať veľa ďalších. Hovorím, že títo občania majú právo na svoj strach, pretože signály, ktoré im vysielame aj my, reprezentanti ich záujmov, ich v tom, žiaľ, utvrdzujú.
No ale máme tu akúsi inú skupinu, ktorú si občania zriadili na to, aby to tu fungovalo. Prečo by občan mal strkať do každej slučky krk? Veď on má ozaj rodinu, má záujmy, má svoju predstavu o tom, že po práci chce mať nejakú pohodu. On nie je na to, aby bojoval. My sme tu na to. A tá skupina, ktorú mám teraz na mysli, je práve skupina, ktorú reprezentujú špeciálni zamestnanci, služobníci, naši služobníci, služobníci občanov, služobníci, ktorí majú dbať na dodržiavanie zákonnosti v tejto krajine, orgány prokuratúry. Ako je to možné, že aj tieto orgány majú strach? Alebo to čítam zle?
To, že do konkurzu sa prihlásil jeden jediný takouto minulosťou zaťažený človek, to mám považovať za to, že už v tejto krajine sú tak vyčerpané možnosti tých služobníkov, že iného, ktorý by aspoň zabojoval, niet? Pán prvý námestník generálneho prokurátora, toto je zdrvujúce posolstvo. To je totižto posolstvo strachu, už v tomto prípade nie občanov, ktorí majú na to právo, ale strachu prokurátorov, ktorí na to vôbec právo nemajú. Ako je to možné, že táto spoločnosť vygenerovala takýchto služobníkov našich záujmov? Veď je to niečo strašné. Tu sa nikto nenašiel, kto by zabojoval. Keby niekto zabojoval aspoň pro forma, tak by sme možno mali, hoci by to nebolo tiež dobré, zaslepené oči, ale títo ľudia prečítali túto dnešnú dobu tak, že to nemá cenu.
Pamätám si, je to už 6 rokov dozadu, raz prišiel pán premiér Fico medzi lesníkov do auly, do Technickej univerzity do Zvolena. A tam bola veľká stretávka politikov a lesníkov a keď prišla diskusia, viete, koľkí sa ozvali, koľkí vystúpili v tej diskusii? Nik. Zle to prečítali možno vtedajší predstavitelia s pánom premiérom na čele. Potom došlo k tým udalostiam, o ktorých teraz hovoriť nebudem, ale tá situácia je analogická, tu je ticho, tu sa nemá kto ozvať a pridať sa aspoň s istým nasadením do boja za to, aby sa oživili, očistili temné riečištia, ktoré tu tak jasne zazneli, bol to ich popis vo vystúpení pána poslanca Galka, pána poslanca Lipšica aj pána poslanca Hlinu. Teda keď sa boja občania, keď sa boja prokurátori, máme sa báť aj my?
Je to naozaj v poriadku, aby najvyššia reprezentácia občanov tejto krajiny pri takejto kauze sedela v takomto zastúpení? Ja nechcem podceňovať žiadny bod programu, ktorý prejednávame. Ja viem, že nie je možné, aby sme tu sedeli pri všetkých bodoch a všetci, ale, vážená opozícia, keď už neveríme vládnym poslancom, respektíve veríme, že poslúchnu na slovo všetko, čo im bude nariadené, tak sa spytujem týchto prázdnych lavíc tu: To kedy sa chceme spojiť? Keď naozaj tie temné plamienky, ktoré sa rozhárajú zatiaľ ešte len tak kdesi, že si ich nemusíme všímať, vzbĺknu? Alebo si myslíme, že toto ticho tu bude donekonečna? Alebo si myslíme, že ten strach občania budú mať naveky? No keď majú strach prokurátori, keď majú strach poslanci, dokonca sa tu naznačilo, že niektorí ten strach majú mať prečo, tak potom verte, že toho strachu sa raz zbavia občania a zvolia nám prokurátorov sami. Ale to my tu už nebudeme.
A ak sa niekto chce usmievať pri týchto veciach a ak si niekto myslí, že to je politický boj, tak to nie je politický boj. Ja som presvedčený, že sám prvý námestník pána generálneho prokurátora vie, že toto nie je politický boj. Toto nie je boj dvoch strán o politické videnie sveta, o jeho ideové zvládnutie, o spôsob, ako riešiť problémy, ktoré sú v každej spoločnosti. Toto je boj medzi pravdou a strachom, medzi statočnosťou a nestatočnosťou, medzi podlosťou a odvahou zabojovať proti podlosti, medzi svetom videným ako svetom dobra a svetom videným ako svetom zla. Ja neverím, pán prvý námestník generálneho prokurátora, že aj keď vy ste tu len nositeľom posolstva, ktoré ste museli doniesť, že dnes sám necítite, že v našej krajine tečú veľmi temné spodné vody, ktoré podmývajú základy tohto štátu. To naozaj nie je politický boj, to je naozaj otázka namierená do radov tejto stopäťdesiatky, že o akej krajine to snívame pre našich občanov, o akej krajine snívajú tí, čo tu sedia 20 rokov a ktorí zažili kadečo a ktorí možno už nemajú pocit, že ešte ich dačo môže nalomiť, o akej krajine snívajú tí, čo sa sem možno dostali náhodou a ani netušili, ako sa sem dostali, a ktorí ani necítia, že toto nie je zamestnanie, ani povolanie, ale že toto je najvyšší post v tejto krajine, kde sa rozhoduje o tom, či to bude krajina zákona alebo krajina, kde zákon funguje len vtedy, keď to niekomu vyhovuje, alebo len vtedy, keď to niekto dovolí. Ja chcem veriť, že nebudeme čakať na tie plamienky, ktoré sa možno rozhárajú už viac, ako si myslíme, že nebudeme čakať na to, že zakaždým tu vystúpi niekto, tak ako by sa malo obligátne, pán Galko, lebo jemu to tak akosi patrí. Dokonca niektorí sa aj usmievajú, veď to je Galko alebo nadaný politik Lipšic, ktorý si na tom buduje možno nejakú budúcnosť svojej strany, alebo pán poslanec Hlina, ktorý máloktorú tému nechá nedotknutú. To nie je tak. To nie je vec, ktorá patrí do rúk pánovi Galkovi, pánovi Lipšicovi alebo pánovi Hlinovi. Verte, že nikto v tejto stopäťdesiatke nemá právo si povedať, že ho nezaujíma táto téma. A ak by to niekto chcel povedať, tak by tu nemal čo robiť. Občan má právo sa pomýliť. A poslal nás možno sem niektorých, ktorí sem nepatríme. To sa stáva. Ale ešte je na to čas. Nevracajme sa dozadu, skúsme si povedať, že je práve toto čas na to, sú ľudia, ktorí, a teraz hovorím k celej stopäťdesiatke, veria, že dá sa ešte zastaviť tento proces skôr, ako sa plamienky premenia na požiar, takže to urobíme, takže zastavíme tento proces a možno ho zastavíme aj tak, že ešte dnes sa k tomu vyjadria aj tí, čo mlčali. Ja viem, rozprava je skončená, ale poslanec je poslancom nielen počas rozpravy. Naozaj nenájdeme spôsob, ako túto ťaživú situáciu, ktorej len malým prejavom je spôsob, ako sa tu o chvíľočku ide zvoliť špeciálny prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky? Ja chcem veriť, že ten spôsob nájdeme, pretože ho my nájsť musíme. V opačnom prípade boj s korupciou určite táto stopäťdesiatka by prehrala.
Ale ja chcem povedať pozitívnejšie posolstvo. Boj s korupciou sa vyhrá, pretože tá pravda naozaj zvíťazí, verte tomu, že Masaryk sa nemýlil. A nebude treba opravovať staré heslá o tom, že strach víťazí nad pravdou. Ale na to, aby sa na to nečakalo pridlho, sme tu, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zhromaždení v sieni zákonnosti pred všetkými. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, pán spravodajca, som presvedčený, že každý zákon, ktorý prichádza do tejto siene, by mal byť motivovaný dobrými úmyslami. Úmyslami niečo zlepšiť, niečomu zabrániť, niečo jednoducho urobiť tak, aby táto krajina fungovala pre svojich občanov lepšie.
Chcem úplne bez nejakej irónie vyjadriť presvedčenie, že aj pán minister Jahnátek, aj jeho štáb ministerský pripravil tento zákon s dobrým úmyslom. Možno, ale to už je osud politikov, že to bol úmysel, ktorý trocha korigovala aj skutočnosť, že emócie, ktoré sú spojené s týmto zákonom, presahujú bežný priemer tu prejednávaných zákonov, ale ani toto by som nevytýkal, patrí to k tomu, politici sú už takí, že okrem vecnej roviny reagujú aj na isté emócie. Veď pán minister prináša napríklad za pár dní zákon o lesoch, o ktorom tu budeme rokovať, a ak si dobre pamätám, jedna z emócií, ktorá bola spojená s jeho decembrovým stiahnutím, bola spojená s tým, že občania nebudú môcť chodiť do lesa na huby, takže nechcem o tom polemizovať, ale proste politicky to vyhodnotili ako niečo, čo je nie celkom pre občanov Slovenska dobre idúce do ucha, a preto možno, ale to sú veci, ktoré možno patria aj politikom.
Takže dobrý úmysel predpokladám a predpokladám, že aj tie vznešené slová, ktoré sa nachádzajú v dôvodovej správe, sú motivované týmto úmyslom. Hovorí sa tu o verejnom dobre. Hovorí sa tu o dedičstve budúcich generácií. Hovorí sa tu o obrovskom environmentálnom význame lesných pozemkov a poľnohospodárskych pozemkov. Hovorí sa tu o veľkej oblasti toho, čo vytvára pre našu krajinu isté hodnoty, kde možno práve peniaze by nemali byť tým prvotným pri ich posudzovaní. A ak je to všetko pravda, ak naozaj ide o pôdu ako dedičstvo s veľkým významom, ktoré chceme odovzdať budúcim generáciám, pretože od tých predchádzajúcich sme si toto dedičstvo len na chvíľočku požičali a chvíľu ho spravujeme, tak potom tu mám základnú otázku, ktorá vyplýva práve z toho, že ak je toto všetko motivované dobrým úmyslom, vážený pán minister, prečo potom v tomto zákone, v tomto zákone, ktorý naozaj zaujal verejnosť a o ktorom sa tu rokuje dnes s istým nadšením mnohých poslancov preto, aby ten zákon buď nefungoval, alebo aby fungoval lepšie, to je vec politického pohľadu, prečo vlastne v tomto dôležitom zákone ste opomenuli na takú obrovskú časť územia Slovenskej republiky, pôdy Slovenskej republiky, ktorú môžme vyjadriť plus-mínus percentom 20 percent. Takmer, ak by sme brali reálne obhospodarovanej, nie tej, ktorá teoreticky môže prísť, okolo 950-tisíc ha pôdy spravujú, vlastnia drobní alebo teda aj väčší majitelia lesných pozemkov súkromných. A práve táto obrovská časť územia Slovenska, cirka 20 % rozlohy Slovenskej republiky, nie je týmto zákonom vôbec pokrytá. Nuž ak predpokladáme a ja opäť opakujem, s dobrým, s dobrou vierou, že je to tak, váš dobrý úmysel, že chcete chrániť pôdu pred prípadnými nevhodnými narábaniami s pôdou, prečo ste opomenuli takúto obrovskú, nezanedbateľnú časť pôdneho fondu Slovenskej republiky?
Určite si spomeniete, aj keď vecí tu veľa sme už porozprávali, ale nebolo to raz, možno 2-, 3-krát, keď sme hovorili o tom, že čo sa deje na lesnom pôdnom fonde v niektorých častiach Slovenska, možno si aj spomeniete na toho pána, ktorého som pomenoval, nejako tak po nemecky znejúceho, pán Schwarz, ktorý vytvára isté nákupy s nie dobrým úmyslom a v istých súkromných vlastníckych pomeroch, súkromných spoločenstiev, vytvára účelové zoskupenia väčšinových vlastníkov, aby ovládol dianie v lesoch; to teraz môžme skrátiť, to sme tu už rozprávali; a výsledok je ten, že títo ľudia konajú nie s dobrým úmyslom. Ja vôbec nechcem tvrdiť, že je to osud len tých zahraničných nákupcov. Ale môžem smelo povedať, že áno, mnohí, viacerí, niekoľkí, neviem, pán poslanec Fecko povedal, hoc jedného zachrániš, aj za to stojí v zákone bojovať, takže istý počet týchto zahraničných majiteľov pôdy, ktorí sa už dostali v minulosti nekalými spôsobmi k lesnému fondu Slovenskej republiky, súkromníkom takpovediac do ich vnútorných vlastníckych vzťahov a nejakým spôsobom ich ovládli, tak už urobili nejednu zlú vec, ktorá, keď povieme veľmi slušne, okradla túto republiku o veľa, nie že tisíc eur, ktoré boli spojené s drevom z týchto lesov, ale o veľa bohatstva, dedičstva, životného prostredia. No ak je toto pravda, tak potom naozaj bude veľmi dobré vypočuť si vaše zdôvodnenie, prečo práve lesné pozemky, keďže táto skúsenosť tu existuje, sú nechránené vaším dobrým zámerom a vaším zákonom, ktorý je predkladaný s dobrým úmyslom.
Ja viem, ja už som sa dozvedel dnes na výbore odpoveď, že kvôli tomu, lebo takáto možnosť je tu už odblokovaná od roku 2010 alebo ´11 a že vlastne už tá možnosť, teraz nehovoríme o možnosti robiť obchodné spoločnosti, ktoré si môžu, keď sú na Slovensku založené, tak zobrať do svojho vlastníctva aj práve lesné pozemky, ale hovoríme o fyzických osobách, ktoré údajne - pre mňa, ja sa priznám, je to novinka - už tri roky môžu takýmto spôsobom konať. No ak takýmto spôsobom môžu konať, tak zrejme aj konajú, tie niektoré príklady to dosvedčujú, a vysvetlenie, že kvôli tomu už nemá význam to dávať do zákona, lebo aj tak už nie od 1. mája 2014, ale od 1. januára 2010 alebo ´11 táto možnosť tu je, tak načo by sme vôbec sa tým zapodievali. No ak by sme chceli byť idealisti a povieme, ani od toho 1. januára 2011 sa nič zlého neudialo, tak nemáme dôvod takýto zákon robiť, tak by sme mohli povedať, že vôbec nemá význam, aby sme sa tu takému zákonu venovali. Ale ja hovorím nie, veľa zlého sa stalo v lesných pozemkoch, a práve preto, že sme vás na to neraz upozorňovali, a práve preto, že takýto zákon teraz prinášate vo viere, že teda obmedzíte nešetrné, netransparentné, zištné narábanie s lesnými pozemkami, ktoré vlastnia súkromní majitelia, tak práve preto využite tento zákon na to, aby ste tomu zabránili. Inak je tu veľký nesúlad.
Ak by som mal povedať, že potom dobrý úmysel je pokazený nejakou nedôslednosťou vašich úradníkov, to by asi bolo dosť také plytké vysvetlenie, takže možno bude vysvetlenie v tom, že je to komplikácia, že nejakým spôsobom vám to nebolo tak jednoduché rýchlo urobiť, ako ste to urobili s poľnohospodárskym pôdnym fondom.
Pán minister, ale nechať 20 %, keď hovoríte o ochrane pôdy, bez krytia touto ochranou, je pre mňa nepochopiteľné a pochopiteľné by to mohlo byť iba v tom prípade, ak by ste si sám mysleli aj so svojimi ľuďmi, že tento zákon vlastne neni zákon, aby riešil skutočný problém, ale je iba zákonom preto, aby ste rýchlo ukázali občanom, voličom, že keďže vidíte, že nespokojnosť tu je, tak na ňu zareagujete tak, aby ste sa ukázali ako politik v svetle istých pozitívnych reakcií občanov, ktorí naozaj dnes, ja si myslím, pomerne netrpezlivo očakávajú výsledok tohto rokovania. Takže prosím na toto odpoveď.
A druhú časť, pretože veľmi veľa už argumentov tu zaznelo a opakovanie možno je matka múdrosti, ale zase aj z úcty k času, ktorý ešte budeme venovať tomuto zákonu, napokon veď bude ešte rozprava aj v druhom kole, chcem poukázať na jednu zásadnú vec; teraz už nehovoríme o poľnohospodárskej alebo lesnej pôde, ale o tom vašom zákone; o ktorej si myslím, o tejto veci, že z celého zložitého alebo istého postupu, ktorý ste navrhli, vytvára nefunkčný papier, ktorý nikdy nebude fungovať. Ak som si dobre zrátal, váš zákon ponúka niekoľko stupienkov k tomu, ako teda je možné, aby nadobudli noví majitelia poľnohospodársku pôdu. Najprv to máme teda tých, čo sú v obci, potom to máme tých, čo sú spolupodieloví vlastníci, potom to máme osoby blízke, aj keď osoby blízke, ako som sa informoval u právnikov, to tiež je pomerne vágny pojem a tiež sa za nimi môže skrývať veľa. Ak vyčerpáme tieto tri možnosti, ideme na obec, potom ideme na susednú obec, potom ideme na tých, čo majú u nás 10-ročný pobyt a trojročné skúsenosti v pôdohospodárstve, potom ideme na tých; a teda ten pobyt v danej obci; potom ideme na tých, čo majú tie isté parametre trojročnej skúsenosti, ale 10-ročný pobyt na celom území Slovenskej republiky. Ak som si dobre zrátal tie stupienky, tak ich je šesť.
No a potom príde ten siedmy stupienok a bojím sa, že tam, myslím, že to povedal už pán poslanec Galko, ale fakt, to je asi jedna z najväčších slabín, keď mi aj teda nebudete odpovedať na tie lesy, že nájdete na to proste nejaké zdôvodnenie, tak na toto zdôvodnenie prosím, keby ste hľadali, nie kvôli tomu, že ja o tom rozprávam, ale že to fakt tak bude fungovať, ak máte dobrý úmysel, že v tom 7. bode bude to, čo váš zákon ukladá, že ja ako predávajúci si zvolím cenu, ktorú požadujem, no a keďže tú cenu, ktorú ja požadujem, to tomu majiteľovi možno kolegyňa Helenka Mezenská vytkne, že proste by mal byť národovec a nemal by pýtať nejakú nekresťanskú cenu, ale on si povie, keď to raz predávam, tak ja tú nekresťanskú cenu zapýtam, a on si ju zapýta takú, akú mu zaplatí len bohatý človek z veľkého sveta. Túto možnosť mu dávate, on si tú cenu stanoví. Je pravda, že bude musieť prečkať ten istý proces tých šiestich stupňov, ale na tom siedmom stupni aj tak sa stane to, čomu chcete zabrániť, ten nákup sa uskutoční v prospech človeka bohatého, nie pôvodom zo Slovenskej republiky. Takže napokon ten samotný výpredaj, ak by sme sa cítili ním ohrození, ja teraz nechcem posudzovať realitu, zjavne tu narážajú rôzne pocity a nikto z nás nedisponuje dostatočnými faktami, aby si vedel predstaviť, čo sa udeje, je to skôr otázka istého presvedčenia ako faktov. No ale ak by to tak malo byť, ak tomuto ste chceli zabrániť, tak potom, vážený pán minister, treba hľadať naozaj účinný spôsob, čo urobiť s cenou, tak, aby nefungoval práve tento mechanizmus, lebo ja chcem veriť, že sa iste nájde isté percento ľudí, ktorí povedia, áno, je to hruda, ktorú ja nezapredám cudzincovi, ale v realite, v akej žijeme, množstvo majiteľov sa bude orientovať pri rozhodnutí o predaji práve na tých, ktorí mu dokážu doniesť cenu, zaplatiť cenu, ktorá vôbec nebude záležať od toho, či bude z domácich alebo zahraničných zdrojov vyplatená, ale či bude vysoká alebo nízka.
To máme presne tak ako s potravinami, o ktorých neraz pekne rozprávate, a ja s tým naprosto súhlasím, že treba podporovať domácu spotrebu. Ja sa snažím naozaj tak sa aj rozhodovať pri regáloch. Len ja mám momentálne iné finančné možnosti, takže si to môžem dovoliť zaplatiť za slovenské maslo o pár desiatok centov, eur vždy viacej ako na tom, kde je napísané nenápadným nápisom, že je vyrobené v Nemecku. Ja to naozaj tak robím, viem, že to je správne. To neni politika, to je realita. No ale ako môžem vytknúť tomu, kto nemá poslanecký ani ministerský plat, že si pozerá nie to, či je to maslo vyrobené na Slovensku alebo v Nemecku, ale že sa pozerá na to, ktoré je o pár desiatok centov lacnejšie? A verte, že presne to isté sa udeje bez ohľadu na veľké slová o národnom povedomí aj pri predaji pôdy, a nemôžme sa diviť. Takže ak tomu chcete zabrániť, je potrebné nájsť riešenie, ktoré potom s touto cenou urobí niečo, čo aj keď si neviem predstaviť, nemám tu ten návrh, možnože budem ešte o tom rozmýšľať. Netrúfam si ani uvažovať, ako by sme práve túto časť argumentácie toho predávajúceho vedeli týmto zákonom upraviť.
A skončím tým, že sa mi zdá, že možno je tak umelo tu vytvorená tá čiara, aj to už tu zaznelo, aj na výbore som to povedal, aj tu povedal niekto z poslancov, to heslo je na prvý pohľad ľúbivé, ale je zlé. A ozaj sa pod ním urobilo veľa zla. "Svoje si nedáme a cudzie nechceme." Presne ako keby týmto smerom sme chceli rozdeliť tú našu Európu, na ktorú sme hrdí, že sme do nej vstúpili, alebo teda niektorí hrdí viac, niektorí menej, ja osobne si stále myslím, že to bolo dobré riešenie, že chceme hľadať umelé hranice medzi slovenským a neslovenským, či by náhodou nebolo treba hľadať umelé hranice alebo teda skutočné hranice medzi kvalitným a nekvalitným využitím toho, čo moderné poľnohospodárstvo ponúka. Technikami, postupmi, možno hľadať aj hranice medzi tým, kto dokáže sa venovať bioprodukcii oproti modifikovanej produkcii. Našli by sme takýchto hraníc oveľa viacej, ja by som bol za to, aby sme možno práve tam zamerali svoju pozornosť a aby sme nepodliehali možno tomu do istej miery emotívnemu tlaku, ktorý sa vracia k tomu heslu, ktoré ja naozaj nemám rád.
Asi toľko. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, dovolím si teda preformulovať svoj návrh asi v takomto zmysle, že vás prosím, aby na 35. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky bol zaradený do programu bod, v ktorom sa plénum bude zaoberať návrhom na uznesenie, ktorým by sme vyslovili uznanie, verejné uznanie starostke obce Devín pani Ľubici Kolkovej za to, že svojím osobným príkladom nám verejne, veľmi kultivovane a jednoznačne ukázala, ako je možné v našej krajine bojovať proti tomu, aby sa tu nešíril mrak netolerancie, nenávisti, neúcty k histórii a neúcty k obetiam, ktorých je naša história plná.
Odôvodnenie, ako som povedal, nevidím nutné. Dôležité je, aby sme konali zodpovedne a pokúsili sa byť pre občanov tejto republiky príkladom. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Prosím vás, aby sme dali hlasovať na 35. schôdzi aj o tom, že Národná rada Slovenskej republiky vysloví nasledovné uznanie, a to pani starostke obce Devín Ľubici Kolkovej za to, že svojím osobným príkladom nám ukázala, ako verejne jednoznačne a kultivovane preukázať spôsob, ako bojovať proti tomu, aby sa v našej krajine nešíril mrak neznášanlivosti, nenávisti, netolerancie, neúcty k histórii a neúcty k tragédiám, ktoré v tejto histórii nachádzame.
Odôvodnenie: Myslím, že tento návrh nevyžaduje žiadne odôvodnenie, vyžaduje, aby sme sa chovali zodpovedne a boli príkladom. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja by som možno zvýraznil jednu vec. Každý do tejto miestnosti sme prišli s istou históriou, s istým príbehom, s istým životopisom. Tento životopis má aj pán minister životného prostredia. Bez toho, aby som čokoľvek pejoratívne chcel nájsť na tom, že je niekto podnikateľ, predsa len zoberme si, že tu oproti sebe, keď by som to trocha personifikoval, stojí minister životného prostredia, ktorý sa predtým, ako sa stal ministrom, živil - aj úspešne zrejme - vo firme, ktorá má na starosti spracovanie dreva, a máme tu dnes za pultom spravodajcu človeka, ktorý celý svoj život strávil nielen ako profesor za katedrou, kde to teoreticky zdôvodňoval, ale ako človek, ktorý vždy si vedel vysúkať rukávy a v pracovnom tie stromy a hodnoty krajiny vždy zachraňoval. Nestálo by za to, aby sme zohľadnili aj tento aspekt pri našich debatách, že každý to, čo povie do tých dvoch prútikov, do tých mikrofónov, myslí možno úprimne, ale vždy je v tom nejaká iná váha? Ja viem, nemôžme tu mať odborníkov na všetko, zrejme tu neni odborník na atómovú energiu, keby sme tu preberali atómové elektrárne, ale máme tu profesora Hubu, ktorý naozaj nehovorí slová preto, aby dačo povedal, ale preto, že tými slovami žije.
Nestálo by za to pánovi ministrovi, keď k tomu tak často profesor Huba vystupuje, aby sa možno s ním poradil a urobil krok, ktorý v žiadnom prípade by nepoškodil stranu SMER? Ja si dokonca myslím, že by jej pomohol. Prečo toľko neochoty, prečo toľko aj politickej sleposti? Ja tomu nerozumiem, veď tu neriešime presmerovanie peňazí, tu riešime záchranu krajiny.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. No, ja sa nezapojím do nejakej osobnej debaty, ale ostaňme v tej odbornej. Čo sa týka európskeho stromu roka, to som rád, že ten náš dub z Kremnice, zo záhrady Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského obstál tak čestne a je to ozaj pekný symbol.
Ale čo sa týka, pán poslanec Martvoň, v tej diskusii teda v oblasti bezpečnosti cestnej premávky, vy ste mali pocit, že zákon pána ministra Žigu takéto niečo ozaj má na mysli? Lebo ak áno, ak by mal, to sa dalo veľmi pekne vyriešiť, lebo ozaj môžme pripustiť, že staré aleje, ktoré lemovali cesty v tých časoch, keď tadiaľ chodili povozy a ktoré pri niektorých cestách ostali, naozaj predstavujú bezpečnostné riziko pre motoristov a tam by sme možno mohli ísť tak voľajako na dohodu. Ale zákon nič také neponúkol. Ani záhrady som nespomínal, tam som vlastne uznal aj pánovi poslancovi Kuffovi, že tam naozaj môže aj tie neovocné dreviny rúbať bez problémov. My sa vráťme k tej hore, k tej hore, ktorá sa pod rúškom tohto zákona, aj keby som chcel pripustiť, že s dobrým úmyslom, ale myslím, že dobrý úmysel tam nebol, rúbe, tak to je obrovská chyba a na to sa zamerajme.
Vy ako ste celkom majstrovsky sa snažili nájsť akési poľahčujúce okolnosti pre pána ministra, ale nebolo by v tejto chvíli ozaj také sympatickejšie, aj viacej politických bodov by to možno prinieslo, keby niekto z tejto pravej strany snemovne povedal, ale veď ten Hlina má pravdu, nech to sem nenosí, veď to opravme, veď to vráťme aspoň do toho stavu, aký tu kedysi bol, k tej štyridsiatke a keď už nie ešte tvrdšie a prísnejšie. Veď zjavne vidno, že naša spoločnosť nedorástla na to, aby aj to, čo je dovolené, keď jej cit to neumožní, tak nerobila, my bežne aj to, čo je zakázané ešte prekračujeme. Takže v tomto ohľade by som veľmi prosil, keby sme videli tú podstatu a nesnažili sa nájsť také drobnosti, ktoré by mohli byť ospravedlnením.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán vytrvalý predkladateľ, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, možno práve tieto posledné sentencie z tejto výmeny názorov ma inšpirovali k tomu, aby som zaspomínal na jednu zaujímavú vec, možno na časy, kedy vo mne začalo klíčiť nejaké lesnícke semiačko. Moji rodičia boli skromní, jednoduchí, ale do divadla chodievali radi a keďže som bol malý, tak vždy ku mne zavolali suseda, ktorý bol starým horárom. A on mi veľmi často opakoval, bol to pán Slosiarik v blahej pamäti, zomrel vo vysokom veku, hodne cez deväťdesiatku, študoval ešte za Rakúsko-Uhorska a zdôrazňoval mi jednu vetu, že v škole ich učili, že strom, to je živý tvor a tak sa k nemu treba aj správať.
A možno ešte druhá pripomienka, zase pán predkladateľ spomenul ten tieň a ja naozaj nemám nejaké veľké svetácke a cestovateľské skúsenosti, ale raz som mal taký krásny zážitok, že keď som zliezol z Araratu dole po týždni, tak potom ma kolega prehovoril, že keď sme už boli na tom Ararate, tak teraz pôjdeme mesiac od sýrskych hraníc, od iránskych hraníc až do Ankary. A my sme ten mesiac išli a na tom bola pozoruhodná tá jedna vec, že za ten mesiac sme mali nie problém s tým, že bicykle boli ťažké a že to proste bol protivietor, to patrí k bicyklu, ale na rozdiel od bicyklovania po Slovensku bol tu ten problém, že my sme celé desiatky kilometrov nemali tieň. Normálne v tureckej krajine, v tej Anatólii, v tej časti, ktorú turisti obyčajne nepoznajú, nemajú tieň. A pritom ešte v stredoveku to boli územia zarastené lesom.
Takže tu by som možno len zdôraznil, že naozaj, aj keď treba uznať, že sú významnejšie veci, popripusťme, že v tejto dobe, keď sa nepozeráme veľmi do diaľky a nebudeme operovať nejakou históriou, tak určite že otázka zamestnanosti, zdravotníctva a tie ďalšie tak často opakované slová majú vyššiu prioritu. V tomto možno má Štefan pravdu, že to je iba strom, ale ak sa na to pozrieme, že sme tu nielen pre dnešok a nielen pre tie témy, ktoré sú ozaj tie, ktoré doslova napĺňajú hlavy starosťami našich občanov, ak sa pozrieme aj na tie naše deti, ak sa pozrieme na to, že po nás má zostať aspoň toľko, koľko sme si požičali od tých našich predkov, keď už nie viacej, tak potom tá vytrvalosť pána poslanca Hlinu je absolútne na mieste a je len nepochopením, že pán minister Žiga to nechce pochopiť, že toto je naozaj omyl.
Možno si spomeniete, ja som mal úprimné presvedčenie, že keď to pán minister predkladal, že to je taká udička, ktorú nám tu hodil len kvôli tomu, aby sme zabrali, on pochopiteľne ustúpi, lebo vie, že to je nezmysel, a bude si tak trocha za tieto naše debaty skrývať to, čo ho viacej zaujíma v zákone, tie rôzne zámeny, voči ktorým sme tiež mali veľa pripomienok. No a ukazuje sa, že nie, že to nebola udička, že to nebola diplomacia pána ministra, ale že to je naozaj čosi, čo z nejakého dôvodu na tom vytrvalo stojí. No otázka prečo? Ja tomu neviem porozumieť, možnože má pravdu pán poslanec Hlina, že sú na tom, za tým aj rôzne energozáujmy veľkých zoskupení, ale určite tá pravda bude košatejšia v tomto prípade a možno sú tam aj záujmy tých drobných, ale nie celkom legitímnych predstáv niektorých občanov.
A ja sa nemôžem nevrátiť do toho okatého prípadu, ktorý sa udial už tohto roku po prijatí zákona tak, ako bola novela prijatá v decembri. Je to naozaj tá obec Jasenie, je to naozaj obec, kde nie že, tu sa navodzuje taká atmosféra, že nejaké tie vŕbky pri potôčkoch, nejaká tá remízka, nejaká tá záhrada a dokonca si ešte povie občan, no naozaj ja si nemôžem vyrúbať?
Štefan, môže. Tam nie sú iba ovocné stromy, keď si prečítaš, tam sú dreviny rastúce v parkoch a záhradách. To znamená, netýka sa to len ovocných stromov, netreba súhlas. Ale ozaj sa bavíme o tom, čo je v chotári, čo je za hranicou obce, o tom, čo vytvára ten dôležitý mikrosvet, tie remízky, ten tieň a nielen pre cyklistov, tých môžeme zabudnúť, ale pre tú božiu prírodu, ako ty tak rád zdôrazňuješ, pre to množstvo tých rôznych tvorov a tvorčekov, ktorých ani často nevidíme, ale ktorí to potrebujú.
A ten človek potrebuje, aby tí tvorovia tam boli a je zvláštne, keď použijeme teraz zase naspäť príklad toho Jasenia, že sa môže stať taká strašidelná vec pod rúškom tohto zákona. Ono je to pod tým rúškom, pretože vznikla beztrestnosť. Akých 40? Už aj 80 a už keď je 80, no kto bude merať, či je 90? Pamätáte, ja som to tu premietol. Už dneska premietať nebudem. Dneska len budem stáť na stanovisku toho predkladateľa, ktorý to predkladá už tretíkrát, ak sa nemýlim, a hovorím, že má pravdu. Má absolútnu pravdu a v tomto ohľade treba jasne si povedať, že to, čo sa udialo v Jasení, nie je žiadna remízka, nie je žiadny stromček v záhrade, ale je to 7-tisíc kubíkov hory.
Viete, aký je tam priemerný strom, čo pod rúškom tohto zákona teraz sa v tisíckach rúbe? Má výšku priemerný strom 28 m, má 1,21 kubíka a ten priemer má tam okolo 30 centimetrov. Sú to teda statné stromy, ktoré naozaj nespĺňajú už ani tých 80 centimetrov. A keď by sme to zobrali z hľadiska nákladov a tržieb, lebo vieme, že to, čo sa dá zneužiť, tak sa zneužije, tak sú s tým spojené na tomto jednom jedinom mieste zisky vo výške 500-tisíc eur. Je to, je to úžasné a hovoríme teda o jednej lokalite, ktorá takýmto spôsobom, keď som aj zavolal pána ministra, ešte keď sme to riešili nieže písomne, ale telefonicky, preboha, zastavte tú hrôzu, ale že veď oni na to dostali aj súhlas, a to nie, ale nie je to ani porušením, tam tie stromy nie sú hrubšie.
No zoberte si, že do dnešného dňa, aj keď interpelácia išla, ja stále neviem, ako to v tom Jasení je, len ľudia, čo telefonujú, hovoria, že to je hrôza, že je to všetko vyrúbané. A viete, čo je ešte na tom hrôza? Že je to dupľované spojenie dvoch ziel, nie že len stromy, ktoré by mali byť v tomto lese, pretože to je les, to nie je žiadna remízka pri potoku, to je hora, uprostred hory. Má len tú smolu, že v katastri ju zapísali na pasienok. A ona napriek tomu si tam, lebo strom je neznalý čítania, čo je v katastri napísané, ona si tam vyrástla a má 80 - 90 rokov.
Len niekto zistil, a to je to dupľované zlo, že hop, veď to je pasienok, a roky na to bral dotáciu ako na pasienok. A teraz v snahe ukázať, že hop, veď niekto by nás mohol, ja neviem, zo satelitu alebo ako zamerať, že tu my berieme na pasienok dotácie 165 eur na hektár, rýchlo dajme zadosť tomu, čo sme deklarovali, čo nebola pravda, vykatujme ten les. Takže tu je otázka aj navyše a už ju dostal aj pán minister, že teda ako je možné, že takéto dotácie sa poberajú, a ako je možné, že keď sa vlastne na to príde, tak sa nerieši, že teda treba dotácie vrátiť, ale treba vyrúbať les, aby bola pravda to, že sme pár rokov brali dotácie na les, a pritom sa deklaroval pasienok.
Ja to Jasenie spomínam už asi tretíkrát od tohto pultu. Ja viem, je to možno iba kvapka v mori, nemám tu k dispozícii príklady, že by som mohol používať ďalšie katastre, ale keby nič iné neexistovalo, keby bol iba tento jeden jediný prípad v obci Jasenie, v dvoch dolinách, ktoré vystupujú až ku hrebeňu Nízkych Tatier, v území, ktoré je v chránenej časti, alebo teda je to ochranné územie Národného parku Nízke Tatry, územie, ktoré je zjavne biotopom množstva chránených živočíchov, dochádza k takejto obludnosti.
Áno, Štefan, nejde o životy, naozaj, v tejto chvíli neriešime nejaké ďaleko vážnejšie veci, čo sa dejú v nemocniciach alebo v domovoch dôchodcov, alebo v domovoch mládeže. Ale máme právo pozrieť sa na ten zákon, na tú novelu, že je v poriadku? Veď je to zjavne zlo, ktoré tu nemá čo robiť. A ja nemôžem zopakovať nič iné len to, že ak sa to bude tu dávať každý mesiac, no tak nič iné nezostáva, len každý mesiac do nemoty o tomto hovoriť, pretože je to naozaj čosi, čo nemôže v žiadnom prípade obstáť. Peniaze niekomu zaslepili oči? No áno, lebo viete, zarobiť 500-tisíc za pár týždňov alebo mesiacov, ja už neviem, ako to tam ďalej ešte beží, tak iste, v dnešnej dobe to nie je zlý peniaz. A dokonca, ak je to pravda, aj orgány životného prostredia sa k tomu vyjadrili, že môže.
Ak dokážu v našej krajine orgány životného prostredia alebo predstavitelia obce povedať, že toto sa môže, tak viete, koho nech sa spýtajú? Nie nás, ktorí možno o tom rozprávame niekedy aj s takým pláštikom, že máme tému, nech sa spýtajú tých občanov, čo tam žijú. Tých zhrozených občanov, ktorí hovoria, bola tu hora, nebude tu nič. Ani keby tam, myslíte, že bude tam pasienok? Kriačiny tam ostanú. To, čo je parádne, stadiaľ odíde, aj odchádza, a kríky, ktoré určite umožnia tak nanajvýš kozičkám sa tam pásť, to bude pasienok pre kozičky. V tom najlepšom prípade.
No nech, ak sa už neverí poslancom, nech sa ide pán minister Žiga aj s pánom ministrom Jahnátkom, no veď, však majú tú možnosť, tak nech sa tam zastavia, aby im to plasticky bolo zrejmé, že k čomu došlo pod pláštikom tohto zákona, že miesto toho, aby sme povedali, hop, tu sa stala chyba a musíme utiahnuť a urobiť stopku, my namiesto toho sme to uvoľnili.
Pán podpredseda vlády tu pred hodinou spomínal, že ako teda klesli nehody a chvalabohu, že klesli, a to je možnože ozaj zásluha aj jeho, ja to bez problémov pripustím a on to dal do korelačnej súvislosti s výškou pokút a že teda dokonca teraz dochádza k tomu, že možno sa už tie pokuty môžu zase zmierniť vzhľadom na to, že, aj keď to je teda, možno by som celkom s tým nesúhlasil, ale dobre, tak tá reakcia, pokuty sa zvýšili, lebo bolo zle. No ale tu bolo zle a my sme povedali, nech je to ešte horšie, sme povedali, už nielen štyridsiatky, už môžete rúbať osemdesiatky obvody.
No, použijúc argumentáciu ministra vnútra, tak potom sa, nech sa stretne pán minister vnútra, ktorý vyriešil takýmto spôsobom otázku korelácie medzi množstvom nehôd a výškou pokút, a s pánom ministrom Žigom nech si vysvetlia, že ako tu pôsobí korelácia medzi takými zákonmi, ako predkladal pán minister, a tým, čo sa deje v našej prírode. Práve pod týmto rúškom naozaj tie stromy tam, Štefan, raz vyrastú. Veď to je pravda. Príroda je silná a už nejednu chybu napravila nás ľudí. Nikto netvrdí, že stromy už na takomto mieste nevyrastú, ale nežijeme naozaj už v období, keď by aspoň v takej krajine, ako je Slovenská republika, keď už nerozprávame o nejakých banánových krajinách kdesi, kde ešte naozaj si rúbu to najcennejšie, pretože ešte sú negramotní, a mnoho takých krajín ešte existuje, že my, vysoko gramotná kultúrna krajina, ktorá sa hlási k tým najlepším tradíciám európskym, svetovým, že nám takéto niečo nevadí? Že my takýto zákon môžme považovať za správny? Veď s tým naozaj prišiel minister životného prostredia, ktorému sme neverili, že to myslí vážne.
Ja nepoznám odpoveď, prečo je taký dôsledný vo svojej tvrdohlavosti, ale je mi úplne jasné, že nie je to namieste tvrdohlavosť, že je to vec, ktorá poškodzuje Jasenie, kopu ďalších chotárov a obcí a ktorá, ak by sme sa predsa len stiahli, že aby sme nerozprávali o veciach, ktorých nepoznáme žiadne súvislosti, tak ešte jeden citát, ten pekný, ktorý sa často používa v iných súvislostiach, že ten, kto zachráni jedného človeka, zachráni celé ľudstvo. Ak sme povedali, že ten strom očami tých starých horárov, že je živý tvor, tak sa k nemu treba aj správať. Nestojí nám za to, aby sme možno len v tomto jednom prípade zlým zákonom zabránili tomu, aby ten jeden strom zahynul? Naozaj ide len o stromy, ale dám otázku: Ide len o stromy?
Ďakujem.