Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

18.9.2012 o 9:27 hod.

Ing. CSc.

Ján Mičovský

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.10.2012 13:58 - 14:00 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predseda. Keď som sa zoznamoval s týmto zákonom a teraz tieto vystúpenia mi pripomenuli dva obrazy, aspoň tak mi nabehli do mysle. Sú to obrazy nie možno odborné, ale skôr tak uživateľsko-pacientské.
Prvý obraz je obraz pacienta, ktorý je posielaný tu s fľaštičkou, tu so vzorkou, tu po nejaké lieky, hore-dole, a miesto toho, aby bolo jedno konkrétne miesto, na ktorom by mal vybaviť všetky svoje oprávnené požiadavky, tak často behá po oddeleniach dezorientovaný, čo všetko kde treba zaniesť a preniesť. To je obraz, ktorý myslím, že je nedôstojný modernej nemocnice.
Druhý obraz, ktorý mi napadol, je obraz lekára, ktorý miesto toho, aby využil každú chvíľu na to, aby vo svojej preťaženej ambulancii sa venoval pacientovi a rozmýšľal čo najúčinnejšie a najkvalitnejšie podať svoje vedomosti tak, aby sa prejavili v čo najrýchlejšom vyzdravení pacienta, tak sa zaťažuje nejakou administratívou, rozmýšľa, či má dosť peňazí na účte, koľko má mať nejakých ampuliek, koľko nejakých vakcín. Tiež si myslím, že to je nedôstojný obraz. A tiež sa mi zdá, že by sme ho mali vyčiarknuť, alebo sa snažiť o to, aby bol vyčiarknutý zo života našich zdravotníckych zariadení.
Tak mi z toho vyplýva taký záver, že dohodnime sa na takom riešení zákona, ktoré ozaj oslobodí pacienta od toho, aby behal s vakcínou a donášal ju hore-dole, a zároveň lekára oslobodí od toho, aby sa zamýšľal nad touto administratívou. To znamená, nech si biznis - lebo súhlasím s tým, že iste lieky sú veľký biznis a vakcíny detto - nech to rieši lekárnik šikovný, nech zálohuje lekára, nech mu poskytne dostatočné množstvo na to, aby ich mal k dispozícii tak, aby nestrácali na kvalite, aby neboli ohrozené, a nezaťažujme jednoducho ani lekára administratívou, ani pacienta behaním s fľaštičkami z jedného oddelenia na druhé.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.10.2012 13:22 - 13:26 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážený pán minister, milé kolegyne, kolegovia. Trocha si ma inšpiroval, Lojzko, asi tým, že si hovoril o naivite, a to je, možno si to myslel nie celkom vážne, ale ja to celkom vážne potvrdím. Naivita, Lojzko aj všetci kolegovia, kolegyne, je dôležitá vlastnosť. Verím, že naivita je práve tá vec, ktorá dokáže meniť niekedy veci aj v tom prípade, keď sa nám zdá, že proti nám stojí val, ktorý je skoro neprekročiteľný. A preto by som sa dovolával toho, že tento princíp životnej filozofie aj tu v parlamente ja osobne uplatňovať budem a práve preto aj vystúpim vo veci, o ktorej som pred chvíľočkou rozprával aj na našom výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.
Už asi s tou druhou časťou by som možno nesúhlasil, čo si povedal, že pán minister, sa mu roztriasli nohy. Ja by som ho trocha podporil, tak aj si možno šplhnem, že pán minister je z lesníckej rodiny a lesníkom sa nezvyknú nohy triasť len tak pre nič za nič. Tak pevne verím, že aj tento spor sa vyrieši tak, že budete obidvaja spokojní.
No a teraz k veci. Chcem poukázať na drobnosť, ktorá by mohla byť ohromne silným symbolom toho, že to s odpadmi v tejto krajine myslíme vážne a že konečne dokážeme prelomiť aj sily, ktoré možno by niekto nazval temné, niekto lobistické a niekto nazve iba silami politickej vôle a niekedy zlovôle, a to je vec, ktorá sa týka takej prostej, ale napriek hustej veci, ako sú PET fľaše. Ja totižto, keď počujem slovo odpad, obal, zákon o odpadoch, o obaloch, tak mi napadne len toľko, že nech vkročím na ktorýkoľvek kataster našej krásnej krajiny, nech sa pozriem na ktorýkoľvek vodný tok našej krajiny, nech sa pozriem na ktorúkoľvek divokú skládku, všade nachádzame stovky, tisícky, desaťtisíce, milióny prázdnych fliaš. A moja pamäť, aj keď som netušil, že niekedy budem mať možnosť o tomto rozprávať, ale spomínam si, že už je tu rad ministrov, buď životného prostredia, alebo pôdohospodárstva, podľa toho, kde tento problém patril, ktorí sa dušovali, že tie PET fľaše už konečne vyriešime, lebo je to problém, ktorý skutočne nemožno nevidieť, a aj keď možno na ňom nestojí ekologická čistota krajiny, tak musí štvať každého, kto má oči a srdce pre túto krajinu. No a tak sa teda dovolávam, aj keď pán minister mi vysvetlil asi pred hodinou, že teda nie je to celkom náležité, a ja s ním aj súhlasím, že práve pri tomto transpozičnom konaní by sme mali otvárať tento problém, predsa len, keď tu dnes zaznieva slovo odpad, fľaša, PET fľaša, ma vždy, akože hneď evokuje mi tento výraz.
Takže navrhujem, aby sme využili každú možnosť, pán minister, aj milé kolegyne, kolegovia, keď budeme niečo hovoriť o odpadoch, aby sme skúsili rozseknúť tento gordický uzol a proste povedali, že PET fľaše alebo sa budú vykupovať, alebo sa nebudú vyrábať. Že jednoducho urobíme krok, ktorý bude silnejší, ako je záujem lobistických skupín, ktoré nás presviedčajú, že je to nemožné, lebo že na to doplatí občan, lebo ide o ceny. Ja sa prihováram za to, aby sme v prípade, že bude takáto možnosť, ja ju určite využijem, aby sme jednoznačne povedali, že v rámci zákona o odpadoch si nepredstavujeme, aby sme mohli uvažovať ešte s takou nepeknosťou, ako sú PET fľaše v našich lesoch a vodách. A verím, že tak sa zaradíme k takým krajinám, ktoré kdesi na oriente, na orientálnej strane našej zemegule už dávno pochopili, že takéto veci nepatria do životného prostredia a výrobu PET fliaš jednoducho zakázali. Sú také krajiny a dokonca nie sú v Európe, ale na východ od Európy. Takže asi tak.
Ďakujem pekne, že ste vypočuli aj túto nie celkom náležitú poznámku.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 26.9.2012 16:53 - 16:55 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ja som sľúbil, že sa vyjadrím ku koníkom. A napokon som na to zabudol. Tak len jednou vetou to poviem. Kôň do lesa patrí. A je to úplne prirodzené, že to by sme už vôbec nemali spomínať v súvislosti s bicyklami, lebo to je to najprirodzenejšie, čo v tom lese môžeme stretnúť.
A teraz k jednotlivým vystúpeniam.
Kolegovi Hrnčiarovi chcem povedať, že súhlasím so všetkým, čo povedal, len nie s tou vetou, že lesníci chytajú cyklistov. Lesníci majú toľko povinností a mnohokrát sú tak už aj znechutení vlastne tým, že aj keď kadekoho chytia, tak sa nič neudeje. Takže verte tomu, že chytanie cyklistov je tá posledná vec, ktorá by ich trápila. A ozaj toto by neobstálo. Im treba skôr pomôcť v tom, aby ich činnosť nebola bezzubá, lebo, viete, pochytali už kadekoho. Potom sa zdvihne telefón. A zistíme, a teraz nehovorím o cyklistoch, hovorím o väčších esách, že ten lesník radšej si druhýkrát obráti tvár na opačnú stranu, ako by ešte dačo videl. Takže lesníci chytať cyklistov určite nemajú v cieli.
Pán kolega Frešo, prosím, tam chcem len povedať na konto poľovníctva, áno, to zaznieva, že je u nás poľovnícka loby, aby sme si uvedomili jednu vec, že aj poľovníctvo, tak ako som spomínal cyklistov, je ušľachtilá činnosť, ktorá keď sa robí kultivovane, tak jednoducho do toho lesa, samozrejme, patrí. Tu ide len o to, aby sa ani jedna z týchto skupín nenavyšovala nad druhú a aby sa ten spôsob koexistencie tam našiel. To znamená, áno, nemajú právo sa sťažovať poľovníci na cyklistov a cyklisti na poľovníkov. Práve v tom je ten vyšší princíp spolupráce, že musíme nájsť riešenia pre jedných, aj pre druhých, aby nevyzerali tí poľovníci ako tí, ktorí sú zlí, a cyklisti, že sú dobrí. Tá rovnosť je aj tu a musí byť zachovaná. (Hlas v sále.)
Aha, mám 15 sekúnd ešte na faktickú. No tak potom by som len ostal, Ľuboš, pri tom ozaj tom hlavnom, aby sme pomohli tie štvorkolky z lesa dostať. Viem o veľa prípadoch, keď koná lesná stráž, keď konajú všetci a napriek tomu ich nevieme odtiaľ dostať von. To znamená, podporte to a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 26.9.2012 16:23 - 16:38 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, je tu možnosť zareagovať asi tak, že by sme mohli začať takým malým testom, v ktorom by zaznela otázka, že, čo by ste povedali, ktorá z týchto tém je z hľadiska slovenského lesníctva a slovenských lesov taká zbytočnejšia alebo menej dôležitá. Skúsime s tým začať.
Napríklad otázka výberkového spôsobu ako najvyššej lesníckej pilotáže, ktorá je potrebná preto, aby sa v slovenských lesoch hospodárilo veľmi efektívne, aby ste všetci a s nami aj všetci občania boli spokojní s tým, že je možné dostať z lesa všetky úžitky bez toho, aby sme to vlastne tak skoro aj zbadali.
Alebo téma číslo dva, napríklad vlajková loď slovenského lesníctva Lesy Slovenskej republiky a ich spôsob riadenia. Práve v týchto hodinách, v týchto dňoch sa rozhoduje možno o osude stoviek ľudí a o spôsobe riadenia skutočne tohto podniku, ktorý má povinnosť byť vzorovým podnikom v riadení slovenských lesov, aspoň ich štátnej časti.
Alebo možno spomenúť tému ohľadom reálneho oceňovania mimoprodukčnej funkcie lesov. Profesori lesníctva už pred desaťročiami rozpracovali veľmi kvalitne otázku, ako tieto faktory, nie drevo, ale to, z čoho žijeme, všetci oceniť. Napriek tomu sme sa k tomu ešte nedopracovali, ani legislatívne, ale ani my lesníci v reálnej podobe.
Alebo čo tak téma bielej farby, ktorú som minule čítal ako interpeláciu pre pána ministra pôdohospodárstva a životného prostredia, že pod rúškom spracovania kalamity miznú denne z našich lesov stovky kubíkov, ktoré by tam mali ostať? Je to nepoctivá hra, ktorá stále trvá. A, ako som to aj minule zdôraznil, tak aj teraz poviem, behom môjho prejavu určite odídu ďalšie jeho kubíky, ktoré by odísť nemali.
Nuž alebo skúsme sa pozrieť na tému číslo päť, cyklistov v lesoch. Nuž ja viem, odpoveď je jasná, tento test je ľahko zodpovedateľný. Cyklisti v lesoch ako problém slovenského lesníctva a slovenských lesov skutočne nie sú problémom, respektíve ak ním sú, tak rádovo by sme im mali dať charakter hodne nižšieho stupňa ako tým predchádzajúcim, na ktoré som chcel upozorniť.
A v žiadnom prípade som si teraz nechcel týmto úvodom vytvoriť predpolie na to, aby som povedal že mám zásadný problém s bicyklami a cyklistami v lesoch.
Ja najprv by som možno odpovedal na otázku, ako vnímame túto skupinu. Neviem, padajú tu vyjadrenia ako loby alebo záujmová skupina. Ja by som povedal, že ju vnímame ako skupinu ľudí, ktorí sa venujú ušľachtilej činnosti, ktorá podporuje rozvoj fyzický, ale aj duševný, poznávací, ako ľudí, ktorí jednoducho využívajú voľný čas na to, aby zvýšili svoju hodnotu, nechcem to tak povedať, ľudského tovaru, ale proste hodnotu človečenstva tým, že pracujú na sebe fyzicky a zároveň aj poznávajú krajinu, v ktorej žijú a pre ktorú žijú. Však ideál harmónie fyzickej a duševnej krásy je známy už od antiky. Ja si myslím, že použiť príklad aj cyklistov z tohto pohľadu nie je vôbec pritiahnuté za vlasy.
No a teraz už poďme k tomu, čo tu vlastne tak konkrétne zaznievalo.
Vypočuli sme si, že pre cyklistov je v podstate dovolené veľa. A kolega Ľuboš Martinák to tu napokon aj pekne povedal. STN 73 6108 o lesnej dopravnej sieti skutočne špecifikuje veľmi presne, čo je lesná dopravná sieť. A ozaj sa nepomýlil, keď pomenoval tie 1L-ky. To sú tie, ktoré celoročne môžete používať aj pre jazdu limuzínami. Nemáme ich tak veľa. My ako Slovensko nie sme po tejto stránke výnimoční z hľadiska lesnej dopravnej siete, jej hustoty. Je to potom tá 2L-ka. To je tá štrková cesta, ktorá ozaj vyhovuje sezónnemu odvozu. Je to tá 3L-ka. To už sú tie blatisté zvážnice, ktoré mnohokrát nie sú vhodné ani pre pešieho, ani pre cyklistu. A potom sú tam tie linky, ktoré ozaj sú tie perečká, ktoré umožňujú lesníkom spracovanú hmotu dostávať na ďalšie miesta jej transportu.
Fakt je ten, že keď sa na to pozrieme úplne prakticky a logicky, tak vidno, že tá sieť je tak bohatá, že sa nepomýlili tí, ktorí hovorili, že je tu možnosť jednoducho využiť obrovskú sieť v súlade s dnešným platným zákonom na to, aby sme sa po tých lesoch mohli pohybovať aj na bicykli, alebo aj na tie koníky nezabúdajme, aj keď tým sa budem venovať osobitne, relatívne ľahko, slobodne a s pestrými možnosťami nasmerovania tam, kde človek by myslel, že by chcel zájsť.
Ale ozaj sa tu zabúda na jeden faktor z toho praktického pohľadu, prepytujem, cyklistu, ak sme ho uznali za hodného toho, že je to človek, ktorý vykonáva prospešnú, sebazdokonaľovaciu činnosť, aby mohol jednoducho ísť po tom lese, nielen tam, kde mu vyslovene hovorí tá sieť, čo ako bohato členitá, lebo, viete, ono to treba aj dopovedať, to si predstavte ako bohatý strom, tá údolná cesta je tá 1L-ka a potom tie perečká, ktoré tu boli spomínané, ktoré majú tú šírku jeden a pol metra, ono sú to skutočne už len také vetvičky na tom strome ako to ihličie. Nuž zase ak by sme od toho cyklistu chceli, aby v tej chvíli prišiel rovno na koniec tej vetvičky a vrátil sa nazad, nuž možno by sme ozaj neurobili až takú strašnú vec. Veď on by sa tak prevetral. Ja sa inak hlásim k turistom. Až taký cyklista nie som, aj keď voľakedy som prešiel tisíc kilometrov z iránskych hraníc až do Ankary na bicykli. Ale bolel ma riadne z toho zadok. Radšej mám vibramy ako cyklistické sedlo. Ale jednoducho v takomto prípade tomu cyklistovi fakt by sme mali uznať právo, aby sa dostal z bodu A do bodu B. Ja garantujem, že on pôjde úplne logicky po tej sieti, ktorá sa mu tu dnes ponúka. A teda bol by divný a jeho konanie by bolo nelogické, ak by sa nám snažil vybočovať z tejto siete a ísť nápadne nejakými stržami, hrboľmi, výmoľmi alebo dokonca teda nejakou kalamitou popadanou. Však to nedáva zdravý rozum. Ale predsa len určite nastane chvíľa, keď sa dostane kdesi na to perečko, na tú štvrtotriednu alebo treťotriednu úroveň tej lesnej dopravnej siete. A v tejto chvíli potrebuje sa dostať niekde ďalej, lebo on, či už mu dáme GPS alebo obyčajnú mapu z Vojenského kartografického ústavu v Harmanci, chce niekde ísť. Už v tejto chvíli ak mu povieme, „vážený cykloturista, vážime si ťa, ale pozor, tu už nemôžeš ísť, lebo tu by si išiel chodníkom, ktorý má len polmetrovú šírku alebo by si prešiel lesom, ktorý je už ozaj lesom, a ty, hoci máš ten horský bicykel a hoci by si škodu nespôsobil, ale už by si bol tu mimo zákona,“ ja viem, ono odpoveď si nájde. Aj tu Ľuboš na to možno povie, no však v takej chvíli nech zosadne z bicykla a nech ho potlačí a zase nech si nájde pokračovanie tej terciárnej alebo štvrtotriednej úrovne lesnej siete a pokračuje ďalej zase nasadnutím na sedadlo.
Ja len by som sa chcel dovolávať toho, že keď už sa venujeme tomuto ozaj nepodstatnému aj z hľadiska lesníctva, aj z hľadiska Slovenska problému logiky úplne elementárnej, no ak sme sa dohodli na tom, či to zušľachťuje, ak sme sa dohodli na tom, že môže ten cyklista do toho lesa ísť, nuž tak vari nevytvárajme tu pre slušného človeka, stále sa bavíme o slušných ľuďoch, lebo neslušní, tí by nemali chodiť ani len 50 metrov od lesa, nieto pešo ani na ničom inom, stav, žeby teraz rozmýšľal takto: „Aha, hop, tak som zrejme prišiel na koniec zákonnosti. A teraz mám dve možnosti, alebo začnem porušovať zákon, a ako slušný človek to robiť nechcem, alebo sa musím otočiť a hľadať nejaké riešenie, ktoré teda bude zákonu vyhovovať.“ Ak sa na to pozrieme týmto spôsobom, a ja veľmi o to prosím všetkých, lebo fakt to je vec, ktorú by sme mali veľmi rýchlo preklenúť a ísť ďalej, nuž tak vlastne tu niet čo riešiť.
Ozaj ten návrh, ktorý tu zaznieva, aby sa tá doložka ohľadom povinnosti jazdiť len po tej lesnej dopravnej sieti a nedovoliť si proste vybočiť jednoducho z toho zákona vymazala. Však to je akosi neprirodzené, aby sme sa k tomuto vracali. Teda ja prvýkrát, hej, mám túto česť byť medzi vami. Ale veď tento problém je už fúzatý. A spomínal sa už veľakrát aj v minulých volebných obdobiach. Ja neviem, či je za tým nejaká sila nejakých jednotlivých skupín. Ale ak sa na to pozrieme zdravým rozumom ľudí, a nie poslancov jednotlivých zoskupení, tak sa musíme dopracovať k tomu, že tie maličké úseky, tých pár percent, ktoré musí ten cyklista riešiť takýmto spôsobom, že je to nelogické, aby sme cyklistu zaťažovali tým rozmýšľaním, či je v tejto chvíli v duchu zákona postupujúci alebo už zákon porušil. Veď predsa my nemáme ľuďom vytvárať nad hlavou nejaké gilotíny, obavu, že pozor, tak teraz nech si dávajú pozor, lebo už zrejme porušili zákon. A človek tu fakt nemal skadiaľ vedieť v tej chvíli, pokiaľ budeme na neho stavať tie otázky tak, ako boli doteraz navrhované. Ale to asi stačilo na tú tému.
Ja by som možno povedal, neplatí to na chránené územia, tiež si to treba uvedomiť. V chránených územiach lesov sa správame úplne inakšie. Tam skutočne ak niekoho stretám, a stretám, a vadí mi to, na hrebeni Nízkych Tatier, v kosodrevine cyklistov, ktorí sa vynárajú, tak sám upozorňujem: „Chlapi, čo to tu robíte? Tu nemáte byť s tým bicyklom v žiadnom prípade ani ho tlačiť nemáte.“ Aj keď, viete, to je vec zase pohľadu. Ale súhlasím s takýmto prísnym pohľadom. Mal som kedysi možnosť navštíviť Národný park Jotunheimen v Nórsku a poznám jeho riaditeľku pani Rigmor Solem. A bol som prekvapený tým množstvom cyklistov, ktorí chodia krížom-krážom po tomto národnom parku. Tak keď som sa na to spytoval, tak mi povedala niečo, k čomu ešte mi zrejme nedospejeme, lebo nórska nátura je trocha iná, aj keď teda jazdili tam krížom-krážom po tom Národnom parku bicyklami. A Rigmor Solem povedala: „No ja keby som im v tomto bránila, ja keby som im toto zakazovala, tak ja tu nemám čo robiť. Ja som tu nie riaditeľka národného parku pre to, aby som ľudí vyháňala z národného parku, ale aby som im toto umožnila.“ Ale to je len na okraj, tým nechcem v žiadnom prípade toto podporiť. Určite keby tu bol Maňo Huba, tak by mi teraz zase zdvihol prst na znak toho, že čo to vykladám. Určite treba národné parky, chránené územia, iný režim a rešpektovať ho.
Zakončiť by som to chcel niečím, čo považujem z hľadiska zákona č. 326/2005 Z. z. § 31 písm. d) za dôležitejšie. A tým by som vás chcel nahovoriť na podporu iného pohľadu. Tak ako mi bicykle nevadia a ako sa prihováram za to, aby tie bicykle jednoducho mohli voľne so slušnými cyklistami chodiť po slovenských lesoch, aspoň po ich štátnych častiach, aj keď aj neštátne musia strpieť to isté, tak by som sa chcel prihovoriť za to, aby sme vyhnali z lesa pliagu, ktorá mňa osobne rozčuľuje dlhodobo, a pokiaľ idem načerpať a dobiť baterky do lesa raz za čas, tak sa mi vari ani nemôže stať, že by som sa s touto pliagou nestretol, a to sú motorky, to sú trojkolky, to sú štvorkolky. Terénne autá by som tu nespomenul. Tie nestretávam, ale štvorkolkárov, motorkárov bez čísiel v čiernych prilbách, tých mám tam stále na očiach. Je tam z toho rachot, smrad, vyrušovanie po každej stránke, lebo keď zoberieme, že nejaká lesná technika na nejakej lokalite pracuje, tak, po prvé, má na to dôvod a, po druhé, je niekde lokalizovaná, ale tieto štvorkolky dokážu prebehnúť za jednu hodinu 100 kilometrov a narobiť rachot skutočne a smrad na obrovskom území. Keď aj raz za čas vytočím číslo na nejakú políciu alebo zavolám kolegu správcu a keby sa aj podarilo toho ťažko zachytiteľného vodiča lapiť a nejakým spôsobom pokutovať, tak viete, ako to dopadne. Dopadne to tak, že pokutu nedostane a keď aj teda by sa dačo malo diať, tak sa zistí, že je to synáčik veľmi vplyvného otecka, a policajt mi povie: „Dajte pokoj, veď vy ani neviete, koho ste to chytili.“ Nuž tak ešte by som pridal, že mi vadia snežné skútre, lebo ja rád chodím aj na bežkách v zime a snežné skútre robia taký istý smrad, taký istý hluk a okrem toho elegantne likvidujú ešte aj bežecké stopy.
Takže vás poprosím, zameňme problém cyklistov, ktorí ak sú normálni, tak naozaj nie sú problémom, a nebojme sa ich pustiť do lesa, oni naozaj nepôjdu cez tie nepriechodné terény a budú sa držať tej cesty, tak ako im to aj dneska dovoľujeme, a vyžeňme z lesa tieto smradľavé a hučiace stroje. A keďže vieme, že zákon síce platí, ale aj v tomto ohľade je bezzubý a sa nám to nejako nepodarilo napraviť. A ja aj chápem lesníkov, ktorí už kývli rukou a povedali: „S tým sa už nedá nič robiť, lebo fakt sme na nich krátki.“ Nuž ja viem, už to tu zaznelo, reštrikcia je neférový a nie veľmi efektívny nástroj, ale pohrozme aspoň, že každý, kto sa dopustí toho, že vstúpi na lesnú pôdu s takýmito prostriedkami, aké som menoval, tak môže byť potrestaný nielen pokutou, ale aj ich trvalým skonfiškovaním v prospech štátu. Ja viem, právnici mi na to povedia, už mi to aj povedali, že je to neprimerané, že to asi neprejde. Ja by som vás prosil, keby sme dokázali dostať túto hrozbu do zákona, tak by to možno skutočne pôsobilo na niektorých, že sa nebude odvolávať, dovolávať a tváriť sa, že má v danom regióne toľko známostí, že si to môže dovoliť, ale že by si uvedomil, že môže o tú štvorkolku alebo trojkolku, alebo motorku prísť. A považoval by som to možno za taký zúfalý pokus. Som si povedal, že ho tu prednesiem. Ale keby to v tom zákone bolo, že tie bicyklíky tam vypusťme a toto tam vložme, že teda pri porušení tohto zákazu sa vystavuje človek riziku, že bude pokutovaný podľa stupňa závažnosti až po možnosť skonfiškovania prostriedku, ktorým sa spáchal tento prostriedok, tak som presvedčený, že na časť majiteľov rozmaznaných detičiek, ktoré proste lietajú na týchto strojoch, by to mohlo fungovať.
A tam by som videl reálnu koncovku tejto podľa mňa úplne neefektívnej polemiky o tom, čo s cyklistami, ktorí vôbec nie sú problémami našich lesov. Problémy našich lesov, o tom už viac rozprávať nechcem, aby som zase sa neopakoval, sú úplne inde. A ja verím, že budeme ich aj na pôde tejto siene zákonnosti riešiť tak, aby sme zo slovenských lesov urobili to, čím ony vždy boli. A ja verím, že aj ostanú zdrojom veľmi vážnych ingrediencií, ktoré pre život potrebujeme my všetci bez ohľadu na čokoľvek. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 26.9.2012 9:40 - 9:47 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, to, čo tu zaznelo, malo viacero rozmerov. Ja by som sa pokúsil pridať k tomu ešte jeden rozmer, ktorý ma napadol tak impulzívne, ale vari nebude úplne od veci.
K tým motívom ekonomickým a sociálnym a sociálno-hygienickým ma napadol ešte jeden motív, ktorý by mohol slúžiť ako podpora tohto podľa mňa rozumného návrhu. A je to motív, ktorý je spojený so sviatkami a ktorý by svojím spôsobom zvýšil hodnotu tých sviatkov z pohľadu toho, že netreba sviatky mať vyznačené len v kalendári a prípadne vedieť slovne, čo znamenajú, ale do istej miery ich treba aj vedieť precítiť. Teda mám na mysli rozmer istej výchovy, poviem to tak mierne pateticky, ale úprimne, výchovy k láske k vlasti, k hrdosti na jej históriu a na širšie súvislosti, ktoré mnohokrát práve spredmetňujú aj jednotlivé sviatky.
Začnem historkou, ktorá sa mi udiala v pondelok pred dvomi týždňami. Zastavil som sa v Krásnohorskom Podhradí. Je tam známe mauzóleum Dionýza Andrássyho a jeho českej manželky Františky Hablawetzovej. A spomenul som si teda pri tomto zastavení, bol som tam možno už dvadsiaty raz, na svoju prvú návštevu, ktorá tam bola s mojimi rodičmi, niekedy v šesťdesiatych rokoch. A ten príbeh tej veľkej lásky a ten náš slovenský Tádž Mahál vo mne rezonuje. Mi to vtedy rodičia vysvetľovali. A chcem povedať, že ma veľmi prekvapilo, že keď som sa rozprával s pani sprievodkyňou, že mi povedala: „Viete, my by sme mohli toto tu aj zavrieť, keby iba Slováci sem chodili. Sem skoro Slováci nechodia. Tí maďarskí návštevníci, tí chodia sem radi. Ale u nás sa ľudia zvrtnú, keď zistia, že majú zaplatiť 1,50 eura. Tak sa pýtajú: Za toto?“ Ja viem, nie je to najlepší príklad tu spomínať nejakého maďarského grófa, ale proste hovoriť o istej hrdosti na svoju históriu v súvislosti s tým, čo máme všetko vzácne na našom území, to je možné.
A myslím si, že prejdem aj na lepší príklad. Totižto v našej rodine, keď už teraz pôjdem z tej Krásnej Hôrky do širšieho Slovenska, sa niekedy v roku 1964 alebo 1965 udiala taká zaujímavá zmena. Vtedy vstúpili do platnosti voľné soboty. A ja som si uvedomil s odstupom času, že od tej chvíle sme veľmi často začali s rodičmi chodievať po rôznych pamätných miestach Slovenska. Tá nedeľa bola akosi na to málo. Tá sobota, to bol deň, keď sa s prácou končilo poobede o jednej. Ale akonáhle vstúpili voľné soboty do hry, tak ja mám pocit, že v rodine Mičovských sa v roku 1965, myslím, že to bolo v tom roku, udiala tá zmena, že sme začali častejšie chodiť po zaujímavých miestach Slovenska. A nebola to len tá Krásna Hôrka. Ja si spomínam, auto sme nikdy nemali, sadlo sa ráno na vláčik osobný a išlo sa do Martina, do Slovenského národného múzea a na Cintorín slovenských osobností. Viete, bol som vtedy desaťročný chalan. No, čo ja viem, moji rodičia boli jednoduchí, neboli žiadni historici, žiadni profesori. Potom ruksak na plece sme vzali, od pol tretej ráno išiel vláčik, osobáčik. A išlo sa do Martina, na Bradlo, na mohylu, pešo, hore pekne, krásne. Neviem, či tam vôbec cesta vtedy bola. Keď som si dovolil nejaký posmešok, viem, že mi ušla nejaká ako dvanásťročnému faganovi poznámka, niečo sa mi možno na tej mohyle nezdalo celkom in. Tak ma moja dobrá mama okríkla, aby som teda láskavo mal istú úctu k tomu miestu, kde sa nachádzame. Viete, sú to také momenty, ktoré, keď máte desať alebo dvanásť rokov, tak sú pomerne silné.
A ja si myslím, a teraz už prejdem zase k tej podstate veci, ak my dosť často zisťujeme, že okolití obyvatelia okolitých národov, štátov majú akýsi lepší vzťah k svojej histórii, a to teda ho majú, a nemám na mysli len našich južných maďarských susedov, ktorí mnohokrát sú kontroverzne vnímaní vo vzťahu k pamiatkam, ktoré sú na južnom Slovensku alebo na Slovensku ako takom, a kľudne si môžeme zobrať za vzor aj severných susedov, vzťah Poliakov k svojej histórii, nuž máme čo dobiehať, a ak urobím analógiu, že v tom pamätnom roku 1964/1965 tie voľné soboty v tej našej rodine spôsobili takú pozitívnu zmenu, ktorá, dnes môžem povedať, viedla k tomu, že ja sa cítim byť, prirodzene, hrdý na bohatstvo, ktoré v našej krajine máme, a dokonca si myslím, že ak by som v dačom mal mierne vynikať nad bežný priemer, tak by to malo byť v tom, že je málo kútov a pamiatok Slovenska, ktoré by som nemal aspoň symbolicky prejdené, tak možnože tá súvislosť s tým sviatkom teraz je nie úplne umelá.
A ak by sa nám podarilo vniesť do pracovného rytmu našich občanov aj možnosť, že teraz už sme trocha ďalej, už nebudeme hovoriť iba o voľných sobotách, ale o ďalších predĺžených víkendoch, aj keď to nemôže fungovať automaticky, to mi je jasné, tak vari tu existuje dosť zjavná a príčinná súvislosť, že takýto spôsob prežívania sviatkov je neformálny. Keď by sme získali ďalší čas na to, aby niekto mohol povedať, že no, dobre, tak je nedeľa ja neviem na kostol, sobota na to, ak chceme dačo urobiť aj na záhradke, ale jeden deň na cestu na ten Národný cintorín do Martina, tak ktovie, koľko detí, koľko rodičov v tejto republike by sa ukázalo takto zameraných, že by si povedali, že sú na to zvedaví. Možno je to trocha staromódne, možno by sa išli pozrieť niekde inde, možno by ich mohli zaujímať historické výstupy ja neviem na ten Kriváň, tam voľakedy chodili štúrovci, že by si chceli vybehnúť naň. Proste je tu milión možností, ktoré by sa dali rozvinúť.
Ja viem, že príčinná súvislosť tu nebude automatická, ale som presvedčený, že k tým ekonomickým, sociálnym a sociálno-hygienickým aspektom možno pridať aj aspekt národovecký, prežívanie sviatkov v ich pravej podobe a slová: „Síce, áno, sviatok je trinásteho, ale mi si ho pôjdeme uctiť až o dva dni v piatok, lebo nám tento štát umožnil predĺžený víkend.“
Tu padla veta, že kto by to nemal rád. No určite asi nemôžeme očakávať, že niekto by sa nahneval na takýto víkend, nami počnúc. Tak by sme možno aj takýto podporný argument, ktorý súvisí so sviatkom, jeho prežívaním, jeho precítením a jeho formálnym využitím ako voľného dňa, mohli považovať tiež za argument, ktorý by som veľmi rád podporil.
Tento návrh ja vnútorne pociťujem ako správny, ktorý sa nebije s podstatou sviatkov. Ale, naopak, pri takomto pohľade ho možno chápať ako podporný, zosilňujúci a do istej miery objavný moment, ktorý by mal takúto vec celkom urobiť prijateľnou pre nás všetkých. Takže budem rád, ak sa nám to spoločne podarí. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 25.9.2012 11:22 - 11:24 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predseda. Zaznel tu zaujímavý konflikt a ja si myslím, že je celkom riešiteľný. Na jednej strane tu mal Peter Pollák v rukách zaujímavý materiál, ktorý ja som mal možnosť si prečítať, a ozaj vrelo ho doporučujem aj ostatným, ktorý veľmi pekne poukazuje na historický vývoj toho, ako vznikli rómske, cigánske osady na území Slovenska, a je fakt, že ten vývoj je zaujímavý a hodiť ho dnes na krk našim rómskym spoluobčanom, akože sú oni vinníci tejto situácie, by bolo nefér. Na druhej strane sa mi tu celkom páčila poznámka, no tak buďte takí chlapi a zabojujte aj proti takým stavbám, ako je záležitosť pána Širokého a jeho hotela.
Mne sa žiada tento návrh zákona podporiť s tým, že práve aby konflikt, ktorý tu tak zaznel medzi veľkými hotelmi a malými chatrčami, sa v tejto fáze nejakým prechodným ustanovením vyriešil, a to tak, že aby sme ukázali dobrú vôľu, že fakt nechceme tuná trestať od termínu účinnosti tohto zákona rómskeho staviteľa, ktorý zase tam voľačo priklepne, nejaké tie dosky. Nuž povedzme si, že tento zákon bude ozaj platiť na všetky stavby, ale dajme tu ešte nejaký čas práve týmto individuálnym rómskym osadám. Tam by som povedal, že netrápme tých staviteľov za to, že tam dačo priklepnú. Ukážme dobrú vôľu, to, čo aj tu zaznievalo, že je to nefér, aby ľudia na cudzích pozemkoch niečo stavali bez toho, aby to mali administratívne v poriadku, ale zatiaľ tolerujme historický vývoj vzniku rómskych osád a pokúsme sa ešte tých pár búdiek, ktoré by sa priklepli, pod tento zákon nevztiahnuť.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 20.9.2012 19:07 - 19:08 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Štefan povedal, že je za to, aby tu bola istá rovnosť, a ja verím, že takto na záver dnešného pracovného dňa neprezradím nejaké štátne tajomstvo, ale istá rovnosť už dávno v kruhoch, v dopravnej polícii na Slovensku existuje. Predkladatelia hovorili niečo o tom, že sú tu určite dosť také fyziologické dôvody na to, aby bol obsah alkoholu zistený aj v prípadoch, keď človek alkohol nepožije. A práve v tom chcem spomenúť to tiché tajomstvo, ktoré už veľa rokov funguje v radoch dopravnej polície, ak človek nafúkal, taký majú pokyn interný, do 0,3 promile a nepovie, že pil, on povie, že: "Som nepil," má 0,3 - proste cukrovka alebo nejaký iný dôvod - tak skutočne vtedy sa nikdy pokuta a ani žiadne postihy nerobili. Takže ja si myslím, že práve pri tom by bolo treba ostať. Ozaj, neexistuje tu žiadne nebezpečenstvo, že by človek, ktorý nepil a mal tam nejaké do 0,3, že by mal z toho mať nejaké problémy. Takže riešenie v tomto smere by som nepodporil a bojím sa, že otváranie Pandorinej skrinky s tým, že istá skupina ľudí by si mohla trošinka vypiť, by bolo otvorením tej skrinky alebo vypustením takého džina z alkoholickej fľaše, ktorý by sa nám možno pri tom naturele, ktorý my tu máme, nemusel oplatiť. Takže pre nejaké roky by som ešte s týmto počkal.
Skryt prepis
 

Prednesenie interpelácie 20.9.2012 15:40 - 15:44 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca, svoju interpeláciu som predložil písomne v termíne, teda je už odovzdaná v parlamentnej pošte a teraz ju prednesiem, s vaším súhlasom, ústne. Je to interpelácia na pána ministra pôdohospodárstva, rozvoja vidieka pána Ľubomíra Jahnátka.
Vážený pán minister, dovolím si vás interpelovať v súvislosti s lesnou kalamitou ktorej spracovanie je sprevádzané v nezanedbateľnom rozsahu vykrádaním lesov. Úlohy lesníkov pri spracovaní lesnej kalamity spôsobenej podkôrnym hmyzom sú v poslednom desaťročí extrémne veľké. Spoločenský význam plnenia týchto úloh je mimoriadny a myslím, že bez ohľadu na konfrontačný tón, ktorý túto černosť dnes sprevádza, história dá napokon lesníkom za pravdu. To však neznamená, že by sme mali tolerovať závažný negatívny jav, o ktorého existencií sa presviedčam v lesoch na rôznych miestach Slovenska. Týmto javom je skutočnosť, že sa pod rúškom spracovania lykožrútovej kalamity smreka ťažia aj stromy, ktoré by ťažené rozhodne nemali byť, čím sa zaťaženie krajiny trestuhodne zvyšuje. Túto nelesnícku zvrhlosť, ktorá je motivovaná vysokým dopytom po smrekovom dreve uľahčuje skutočnosť, že hranica medzi výrubom, ktorý je zákonný a správny, a výrubom, ktorý je motivovaný len zištnosťou nie je vždy jednoznačná. Možno tu v skutočnom i v prenesenom význame použiť porekadlo, že: "Kde sa rúbe les, tam lietajú triesky." Napriek tomu nie je zásadným problémom určiť, kedy je ťažba ešte motivovaná snahou likvidovať kalamitu a kedy už snahou likvidovať zo zištných dôvodov les. Keďže ľudí, ktorí sú ochotní túto hranicu prekračovať, nie je dnes málo, je potrebné, aby štát na zákonnosť diania v lese dohliadol s osobitným dôrazom. S tým súvisí nielen otázka početnosti štátnej správy na úseku lesného hospodárstva, ale predovšetkým jej výkonnosť a nekompromisnosť. Ako príklad použijem jedno lesné spoločenstvo v krásnej, no chudobnej časti Slovenska, kde prebieha komplikovaný spor o vlastnícke, užívacie a rozhodovacie práva. Tento spor má viacero rovín, pričom nemožno vylúčiť, že je motivovaný aj finančnými tokmi, ktoré sú pri deciálnom predpise 90-tisíc kubíkov ročne nemalé. Zároveň tu rezonujú nejasné vlastnícke vzťahy spôsobené prechodom užívacích práv do zahraničných rúk z dôvodu možného obchádzania predkupných práv miestnych majiteľov. Na tomto majetku je vedených viacero súdnych sporov a zo strany štátnej správy tam bolo vykonaných mnoho kontrol. Ani spory, ani kontroly nie som oprávnený komentovať.
Čo však posúdiť môžem a musím je skutočnosť, že počas mojej nedávnej návštevy na predmetnom lesnom majetku som videl približne 300 kubíkov na odvoz pripravenej smrekovej guľatiny, na ktorej nebolo možné nájsť žiadne známky kalamitného poškodenia. Podľa mojej skúsenosti takéto prípady nie sú ojedinelé. Zneužívanie bielej farby, ktorou sa vyznačuje kalamitná ťažba, má na Slovensku charakter amorálnej epidémie, a to bez ohľadu na druh vlastníctva.
Na základe uvedeného vás prosím, vážený pán minister, o odpoveď, či je vám táto skutočnosť známa, a ak áno, či hodláte proti nej zaviesť do života okamžité a účinné opatrenia. Ďakujem. S úctou podpísaný Ján Mičovský. Ďakujem, skončil som.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 18.9.2012 14:58 - 15:59 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Lojzko, ja súhlasím so všetkým, čo si povedal. Zrejme je to notoricky známe, že to, čo sa valí na nás, sa dá pomenovať rôznymi pejoratívnymi slovíčkami ako prízemie, podlažie, hnus. Ale mne tam niečo chýbalo. Možno ozaj sú beznádejné tie pokusy a to, že to všetko, čo dnes existuje v tých televíziách komerčných je ťažko zastaviteľné a možno nepomôžu tomu ani okrúhle stoly pána ministra. Napriek tomu by som si dovolil dať do pozornosti možnosť, že nám to tam možno treba zobrať práve z opačnej strany, ak už toho hnusu je tam tak veľa, a že nám to ozaj vadí a vidíme, že je to ohrozujúce, prečo sa nesnažíme tam dať čosi krásne. Ja som veľa toho nenahovoril s mediálnymi šéfmi tejto spoločnosti, ale raz som mal možnosť rozprávať sa s jedným z bývalých riaditeľov Slovenskej televízie a som sa ho spýtal: Prosím vás, ja mám krásne spomienky zo svojej mladosti, keď každú nedeľu večer 20.05 hodine bola nedeľná relácia Chvíľka poézie. Bolo to 5 minút. A ako človek, ktorý nebol vedený k poézii, si myslím, že od tých čias mám k poézii celkom dobrý vzťah. A niektoré výkony boli také, že si ich dodnes pamätám. Nuž, prosím, možno sa tým zaoberajme aj týmto spôsobom, že teda dobre bojujme s hnusom, ale pokúsme sa za málo peňazí alebo za primeraných prostriedkov dávať tam aspoň okamihy krásna, výchovné, možnože ozaj nie náročné, možnože nie odkukané od západných televízií, možno to nenakúpime ako nejaké modré z neba alebo čo, ale ja mám fakt to šťastie, že to nepoznám, a dajme tam čosi vlastné. Pán minister, možno by toto bola tiež reakcia pri tom stole, keď sa budete rozprávať. Mne ten generálny riaditeľ vtedy povedal, že ale to by bolo veľmi drahé. No, sakra, tak potom z ekonomiky veľa neviem. Ak nákupy tých programov nie sú veľmi drahé a nedeľná chvíľka poézie by bola veľmi drahá, tak potom zrejme nerozumiem ekonomickým tokom v našej mediálnej tvorbe. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.9.2012 9:27 - 9:43 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Dobrý deň, Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Tie návrhy, ktoré tu zazneli od kolegu Viskupiča, podporujem, ale chcem povedať, že jedna vec sa mi od piatka ozrejmila ešte viac, ako som teda predpokladal. A to je otázka tá, že tieto inteligentné dopravné systémy sú skutočne schopné rozlišovať konkrétne dopravné situácie na našich cestách. A ja som rád a som vďačný, že ten systém je toho schopný. Aj viem, že to je vízia, že je to nad rámec prejednávaného zákona.
Ale chcem povedať, že sa hlásim už teraz k tomu, že ak bude možné využiť tento systém na to, aby na našich cestách bolo možné konkrétne analyzovať dopravné situácie, ktoré tu vznikajú denne v tisíckach násobkoch a ktoré mnohokrát sú skutočne vážnym ohrozením účastníkov, tých, ktorí sa teda o ne aktívne pričinia, aj tých, ktorí tam pasívne do toho vbehnú, tak všetkými dvadsiatimi prstami podporujem, aby také niečo v budúcnosti bolo využité.
A chcem povedať, že my v žiadnom prípade sa nemôžeme domnievať, že je to nejaký vstup do našich osobných práv a slobôd. Moja cesta autom po verejnej komunikácii, kde behom jednej hodiny stretnem tisícky účastníkov, nemôže byť chápaná ako niečo, čo je mojím súkromným právom. A ja teda musím sa boriť s tým, aby niekto sa dozvedel, ako som sa správal v konkrétnych dopravných situáciách. Tak ja viem, že to je problém, že to môže niekomu pripadať, že zase nám niekto chce pozerať veľmi jasne na prsty, kedy hodíme dvojku či trojku, kedy ako predbiehame. Určite tam treba chápať, že to nie je také jednoduché. Ale v princípe chcem zdôrazniť, že auto je skutočne nie moje. Je to teda môj súkromný majetok, ale nie je mojím súkromným právom jazdiť, ako chcem, a boriť sa s tým, že niekto bude vedieť, ako kedy a koľkokrát som niekoho ohrozil. Vidím v tom úžasnú možnosť veľmi preventívne dosiahnuť to, že nebezpečenstvá na našich cestách prudko klesnú a že ozaj auto je zbraň, ktorú treba podriadiť aj takémuto obmedzeniu. Ďakujem.
Skryt prepis