Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, je tu možnosť zareagovať asi tak, že by sme mohli začať takým malým testom, v ktorom by zaznela otázka, že, čo by ste povedali, ktorá z týchto tém je z hľadiska slovenského lesníctva a slovenských lesov taká zbytočnejšia alebo menej dôležitá. Skúsime s tým začať.
Napríklad otázka výberkového spôsobu ako najvyššej lesníckej pilotáže, ktorá je potrebná preto, aby sa v slovenských lesoch hospodárilo veľmi efektívne, aby ste všetci a s nami aj všetci občania boli spokojní s tým, že je možné dostať z lesa všetky úžitky bez toho, aby sme to vlastne tak skoro aj zbadali.
Alebo téma číslo dva, napríklad vlajková loď slovenského lesníctva Lesy Slovenskej republiky a ich spôsob riadenia. Práve v týchto hodinách, v týchto dňoch sa rozhoduje možno o osude stoviek ľudí a o spôsobe riadenia skutočne tohto podniku, ktorý má povinnosť byť vzorovým podnikom v riadení slovenských lesov, aspoň ich štátnej časti.
Alebo možno spomenúť tému ohľadom reálneho oceňovania mimoprodukčnej funkcie lesov. Profesori lesníctva už pred desaťročiami rozpracovali veľmi kvalitne otázku, ako tieto faktory, nie drevo, ale to, z čoho žijeme, všetci oceniť. Napriek tomu sme sa k tomu ešte nedopracovali, ani legislatívne, ale ani my lesníci v reálnej podobe.
Alebo čo tak téma bielej farby, ktorú som minule čítal ako interpeláciu pre pána ministra pôdohospodárstva a životného prostredia, že pod rúškom spracovania kalamity miznú denne z našich lesov stovky kubíkov, ktoré by tam mali ostať? Je to nepoctivá hra, ktorá stále trvá. A, ako som to aj minule zdôraznil, tak aj teraz poviem, behom môjho prejavu určite odídu ďalšie jeho kubíky, ktoré by odísť nemali.
Nuž alebo skúsme sa pozrieť na tému číslo päť, cyklistov v lesoch. Nuž ja viem, odpoveď je jasná, tento test je ľahko zodpovedateľný. Cyklisti v lesoch ako problém slovenského lesníctva a slovenských lesov skutočne nie sú problémom, respektíve ak ním sú, tak rádovo by sme im mali dať charakter hodne nižšieho stupňa ako tým predchádzajúcim, na ktoré som chcel upozorniť.
A v žiadnom prípade som si teraz nechcel týmto úvodom vytvoriť predpolie na to, aby som povedal že mám zásadný problém s bicyklami a cyklistami v lesoch.
Ja najprv by som možno odpovedal na otázku, ako vnímame túto skupinu. Neviem, padajú tu vyjadrenia ako loby alebo záujmová skupina. Ja by som povedal, že ju vnímame ako skupinu ľudí, ktorí sa venujú ušľachtilej činnosti, ktorá podporuje rozvoj fyzický, ale aj duševný, poznávací, ako ľudí, ktorí jednoducho využívajú voľný čas na to, aby zvýšili svoju hodnotu, nechcem to tak povedať, ľudského tovaru, ale proste hodnotu človečenstva tým, že pracujú na sebe fyzicky a zároveň aj poznávajú krajinu, v ktorej žijú a pre ktorú žijú. Však ideál harmónie fyzickej a duševnej krásy je známy už od antiky. Ja si myslím, že použiť príklad aj cyklistov z tohto pohľadu nie je vôbec pritiahnuté za vlasy.
No a teraz už poďme k tomu, čo tu vlastne tak konkrétne zaznievalo.
Vypočuli sme si, že pre cyklistov je v podstate dovolené veľa. A kolega Ľuboš Martinák to tu napokon aj pekne povedal. STN 73 6108 o lesnej dopravnej sieti skutočne špecifikuje veľmi presne, čo je lesná dopravná sieť. A ozaj sa nepomýlil, keď pomenoval tie 1L-ky. To sú tie, ktoré celoročne môžete používať aj pre jazdu limuzínami. Nemáme ich tak veľa. My ako Slovensko nie sme po tejto stránke výnimoční z hľadiska lesnej dopravnej siete, jej hustoty. Je to potom tá 2L-ka. To je tá štrková cesta, ktorá ozaj vyhovuje sezónnemu odvozu. Je to tá 3L-ka. To už sú tie blatisté zvážnice, ktoré mnohokrát nie sú vhodné ani pre pešieho, ani pre cyklistu. A potom sú tam tie linky, ktoré ozaj sú tie perečká, ktoré umožňujú lesníkom spracovanú hmotu dostávať na ďalšie miesta jej transportu.
Fakt je ten, že keď sa na to pozrieme úplne prakticky a logicky, tak vidno, že tá sieť je tak bohatá, že sa nepomýlili tí, ktorí hovorili, že je tu možnosť jednoducho využiť obrovskú sieť v súlade s dnešným platným zákonom na to, aby sme sa po tých lesoch mohli pohybovať aj na bicykli, alebo aj na tie koníky nezabúdajme, aj keď tým sa budem venovať osobitne, relatívne ľahko, slobodne a s pestrými možnosťami nasmerovania tam, kde človek by myslel, že by chcel zájsť.
Ale ozaj sa tu zabúda na jeden faktor z toho praktického pohľadu, prepytujem, cyklistu, ak sme ho uznali za hodného toho, že je to človek, ktorý vykonáva prospešnú, sebazdokonaľovaciu činnosť, aby mohol jednoducho ísť po tom lese, nielen tam, kde mu vyslovene hovorí tá sieť, čo ako bohato členitá, lebo, viete, ono to treba aj dopovedať, to si predstavte ako bohatý strom, tá údolná cesta je tá 1L-ka a potom tie perečká, ktoré tu boli spomínané, ktoré majú tú šírku jeden a pol metra, ono sú to skutočne už len také vetvičky na tom strome ako to ihličie. Nuž zase ak by sme od toho cyklistu chceli, aby v tej chvíli prišiel rovno na koniec tej vetvičky a vrátil sa nazad, nuž možno by sme ozaj neurobili až takú strašnú vec. Veď on by sa tak prevetral. Ja sa inak hlásim k turistom. Až taký cyklista nie som, aj keď voľakedy som prešiel tisíc kilometrov z iránskych hraníc až do Ankary na bicykli. Ale bolel ma riadne z toho zadok. Radšej mám vibramy ako cyklistické sedlo. Ale jednoducho v takomto prípade tomu cyklistovi fakt by sme mali uznať právo, aby sa dostal z bodu A do bodu B. Ja garantujem, že on pôjde úplne logicky po tej sieti, ktorá sa mu tu dnes ponúka. A teda bol by divný a jeho konanie by bolo nelogické, ak by sa nám snažil vybočovať z tejto siete a ísť nápadne nejakými stržami, hrboľmi, výmoľmi alebo dokonca teda nejakou kalamitou popadanou. Však to nedáva zdravý rozum. Ale predsa len určite nastane chvíľa, keď sa dostane kdesi na to perečko, na tú štvrtotriednu alebo treťotriednu úroveň tej lesnej dopravnej siete. A v tejto chvíli potrebuje sa dostať niekde ďalej, lebo on, či už mu dáme GPS alebo obyčajnú mapu z Vojenského kartografického ústavu v Harmanci, chce niekde ísť. Už v tejto chvíli ak mu povieme, „vážený cykloturista, vážime si ťa, ale pozor, tu už nemôžeš ísť, lebo tu by si išiel chodníkom, ktorý má len polmetrovú šírku alebo by si prešiel lesom, ktorý je už ozaj lesom, a ty, hoci máš ten horský bicykel a hoci by si škodu nespôsobil, ale už by si bol tu mimo zákona,“ ja viem, ono odpoveď si nájde. Aj tu Ľuboš na to možno povie, no však v takej chvíli nech zosadne z bicykla a nech ho potlačí a zase nech si nájde pokračovanie tej terciárnej alebo štvrtotriednej úrovne lesnej siete a pokračuje ďalej zase nasadnutím na sedadlo.
Ja len by som sa chcel dovolávať toho, že keď už sa venujeme tomuto ozaj nepodstatnému aj z hľadiska lesníctva, aj z hľadiska Slovenska problému logiky úplne elementárnej, no ak sme sa dohodli na tom, či to zušľachťuje, ak sme sa dohodli na tom, že môže ten cyklista do toho lesa ísť, nuž tak vari nevytvárajme tu pre slušného človeka, stále sa bavíme o slušných ľuďoch, lebo neslušní, tí by nemali chodiť ani len 50 metrov od lesa, nieto pešo ani na ničom inom, stav, žeby teraz rozmýšľal takto: „Aha, hop, tak som zrejme prišiel na koniec zákonnosti. A teraz mám dve možnosti, alebo začnem porušovať zákon, a ako slušný človek to robiť nechcem, alebo sa musím otočiť a hľadať nejaké riešenie, ktoré teda bude zákonu vyhovovať.“ Ak sa na to pozrieme týmto spôsobom, a ja veľmi o to prosím všetkých, lebo fakt to je vec, ktorú by sme mali veľmi rýchlo preklenúť a ísť ďalej, nuž tak vlastne tu niet čo riešiť.
Ozaj ten návrh, ktorý tu zaznieva, aby sa tá doložka ohľadom povinnosti jazdiť len po tej lesnej dopravnej sieti a nedovoliť si proste vybočiť jednoducho z toho zákona vymazala. Však to je akosi neprirodzené, aby sme sa k tomuto vracali. Teda ja prvýkrát, hej, mám túto česť byť medzi vami. Ale veď tento problém je už fúzatý. A spomínal sa už veľakrát aj v minulých volebných obdobiach. Ja neviem, či je za tým nejaká sila nejakých jednotlivých skupín. Ale ak sa na to pozrieme zdravým rozumom ľudí, a nie poslancov jednotlivých zoskupení, tak sa musíme dopracovať k tomu, že tie maličké úseky, tých pár percent, ktoré musí ten cyklista riešiť takýmto spôsobom, že je to nelogické, aby sme cyklistu zaťažovali tým rozmýšľaním, či je v tejto chvíli v duchu zákona postupujúci alebo už zákon porušil. Veď predsa my nemáme ľuďom vytvárať nad hlavou nejaké gilotíny, obavu, že pozor, tak teraz nech si dávajú pozor, lebo už zrejme porušili zákon. A človek tu fakt nemal skadiaľ vedieť v tej chvíli, pokiaľ budeme na neho stavať tie otázky tak, ako boli doteraz navrhované. Ale to asi stačilo na tú tému.
Ja by som možno povedal, neplatí to na chránené územia, tiež si to treba uvedomiť. V chránených územiach lesov sa správame úplne inakšie. Tam skutočne ak niekoho stretám, a stretám, a vadí mi to, na hrebeni Nízkych Tatier, v kosodrevine cyklistov, ktorí sa vynárajú, tak sám upozorňujem: „Chlapi, čo to tu robíte? Tu nemáte byť s tým bicyklom v žiadnom prípade ani ho tlačiť nemáte.“ Aj keď, viete, to je vec zase pohľadu. Ale súhlasím s takýmto prísnym pohľadom. Mal som kedysi možnosť navštíviť Národný park Jotunheimen v Nórsku a poznám jeho riaditeľku pani Rigmor Solem. A bol som prekvapený tým množstvom cyklistov, ktorí chodia krížom-krážom po tomto národnom parku. Tak keď som sa na to spytoval, tak mi povedala niečo, k čomu ešte mi zrejme nedospejeme, lebo nórska nátura je trocha iná, aj keď teda jazdili tam krížom-krážom po tom Národnom parku bicyklami. A Rigmor Solem povedala: „No ja keby som im v tomto bránila, ja keby som im toto zakazovala, tak ja tu nemám čo robiť. Ja som tu nie riaditeľka národného parku pre to, aby som ľudí vyháňala z národného parku, ale aby som im toto umožnila.“ Ale to je len na okraj, tým nechcem v žiadnom prípade toto podporiť. Určite keby tu bol Maňo Huba, tak by mi teraz zase zdvihol prst na znak toho, že čo to vykladám. Určite treba národné parky, chránené územia, iný režim a rešpektovať ho.
Zakončiť by som to chcel niečím, čo považujem z hľadiska zákona č. 326/2005 Z. z. § 31 písm. d) za dôležitejšie. A tým by som vás chcel nahovoriť na podporu iného pohľadu. Tak ako mi bicykle nevadia a ako sa prihováram za to, aby tie bicykle jednoducho mohli voľne so slušnými cyklistami chodiť po slovenských lesoch, aspoň po ich štátnych častiach, aj keď aj neštátne musia strpieť to isté, tak by som sa chcel prihovoriť za to, aby sme vyhnali z lesa pliagu, ktorá mňa osobne rozčuľuje dlhodobo, a pokiaľ idem načerpať a dobiť baterky do lesa raz za čas, tak sa mi vari ani nemôže stať, že by som sa s touto pliagou nestretol, a to sú motorky, to sú trojkolky, to sú štvorkolky. Terénne autá by som tu nespomenul. Tie nestretávam, ale štvorkolkárov, motorkárov bez čísiel v čiernych prilbách, tých mám tam stále na očiach. Je tam z toho rachot, smrad, vyrušovanie po každej stránke, lebo keď zoberieme, že nejaká lesná technika na nejakej lokalite pracuje, tak, po prvé, má na to dôvod a, po druhé, je niekde lokalizovaná, ale tieto štvorkolky dokážu prebehnúť za jednu hodinu 100 kilometrov a narobiť rachot skutočne a smrad na obrovskom území. Keď aj raz za čas vytočím číslo na nejakú políciu alebo zavolám kolegu správcu a keby sa aj podarilo toho ťažko zachytiteľného vodiča lapiť a nejakým spôsobom pokutovať, tak viete, ako to dopadne. Dopadne to tak, že pokutu nedostane a keď aj teda by sa dačo malo diať, tak sa zistí, že je to synáčik veľmi vplyvného otecka, a policajt mi povie: „Dajte pokoj, veď vy ani neviete, koho ste to chytili.“ Nuž tak ešte by som pridal, že mi vadia snežné skútre, lebo ja rád chodím aj na bežkách v zime a snežné skútre robia taký istý smrad, taký istý hluk a okrem toho elegantne likvidujú ešte aj bežecké stopy.
Takže vás poprosím, zameňme problém cyklistov, ktorí ak sú normálni, tak naozaj nie sú problémom, a nebojme sa ich pustiť do lesa, oni naozaj nepôjdu cez tie nepriechodné terény a budú sa držať tej cesty, tak ako im to aj dneska dovoľujeme, a vyžeňme z lesa tieto smradľavé a hučiace stroje. A keďže vieme, že zákon síce platí, ale aj v tomto ohľade je bezzubý a sa nám to nejako nepodarilo napraviť. A ja aj chápem lesníkov, ktorí už kývli rukou a povedali: „S tým sa už nedá nič robiť, lebo fakt sme na nich krátki.“ Nuž ja viem, už to tu zaznelo, reštrikcia je neférový a nie veľmi efektívny nástroj, ale pohrozme aspoň, že každý, kto sa dopustí toho, že vstúpi na lesnú pôdu s takýmito prostriedkami, aké som menoval, tak môže byť potrestaný nielen pokutou, ale aj ich trvalým skonfiškovaním v prospech štátu. Ja viem, právnici mi na to povedia, už mi to aj povedali, že je to neprimerané, že to asi neprejde. Ja by som vás prosil, keby sme dokázali dostať túto hrozbu do zákona, tak by to možno skutočne pôsobilo na niektorých, že sa nebude odvolávať, dovolávať a tváriť sa, že má v danom regióne toľko známostí, že si to môže dovoliť, ale že by si uvedomil, že môže o tú štvorkolku alebo trojkolku, alebo motorku prísť. A považoval by som to možno za taký zúfalý pokus. Som si povedal, že ho tu prednesiem. Ale keby to v tom zákone bolo, že tie bicyklíky tam vypusťme a toto tam vložme, že teda pri porušení tohto zákazu sa vystavuje človek riziku, že bude pokutovaný podľa stupňa závažnosti až po možnosť skonfiškovania prostriedku, ktorým sa spáchal tento prostriedok, tak som presvedčený, že na časť majiteľov rozmaznaných detičiek, ktoré proste lietajú na týchto strojoch, by to mohlo fungovať.
A tam by som videl reálnu koncovku tejto podľa mňa úplne neefektívnej polemiky o tom, čo s cyklistami, ktorí vôbec nie sú problémami našich lesov. Problémy našich lesov, o tom už viac rozprávať nechcem, aby som zase sa neopakoval, sú úplne inde. A ja verím, že budeme ich aj na pôde tejto siene zákonnosti riešiť tak, aby sme zo slovenských lesov urobili to, čím ony vždy boli. A ja verím, že aj ostanú zdrojom veľmi vážnych ingrediencií, ktoré pre život potrebujeme my všetci bez ohľadu na čokoľvek. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
