Dobrý deň. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení zástupcovia občanov Slovenska, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, som jeden z tých 44 poslancov tejto snemovne, ktorý sa pod návrh na obžalobu pána prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča podpísal. Dokonca tá 44-ka vo mne evokovala istú historickú súvislosť, pretože som si nemohol nespomenúť na rok 1919 a na 44 našich predkov zo Stanovljanskeho poľa z Kragujevaca, ktorí však na svoje rozhodnutie doplatili oveľa tvrdším spôsobom, ako by potencionálne hrozilo nám. Jednoducho vidno tu z toho istý pokrok.
Ale istá podobnosť, aj keď veľmi ľahká, tu je. Tak ako tí predkovia z Kragujevaca to zrejme nemali ľahké pri svojom rozhodovaní, myslím si, že ani nikto z nás, ktorý sa podpísal pod tento návrh, nemal tu dilemu veľmi rýchlo a jasne vyriešenú, pretože pri takomto rozhodnutí sa treba nepochybne pohrať so svojím svedomím a spýtať sa veľmi jasne, ako to chcem zúradovať vo svojom svedomí, nie v tejto snemovni. A že to nebolo ľahké, o tom svedčí aj skutočnosť, že v samotnom vašom klube, ktorého jeden z hlavných pilierov je práve sloboda každého z nás pri tom, aby sme dokázali zaujímať stanoviská k vážnym i k menej vážnym veciam, nevážne veci tu neexistujú, v tejto snemovni, že sa nás našlo šesť, ktorí sme sa rozhodli z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností ten podpis priložiť. Kolegyňa pani poslankyňa Jurinová, pán poslanec Viskupič, pán poslanec Fecko, pán poslanec Hraško, pán poslanec Huba a ja som bol ten šiesty. Takže tak ako nikto z nás šiestich, predpokladám, nikto z tých 44 to rozhodnutie nevykonal tak, akože elegancia, podpíšem, ideme ďalej. (Reakcia z pléna.) Niekoho som zabudol. Dobre, prepáč. Takže siedmi. Pán poslanec Braňo Škripek, ospravedlňujem sa.
Na počtoch nezáleží, veď vieme, že tá deliaca čiara cez tie naše svedomia išla a každý si tú otázku musel zodpovedať. A to neznamená, že tí siedmi si ju zodpovedali správne a tí ostatní si ju zodpovedali nesprávne. Tým chcem len povedať to, že niektoré veci nie sú také jednoduché, a napriek tomu práve, že nie sú jednoduché, je potrebné na ne hľadať odpovede.
A tu sa dostávam možno k tomu, čo mám veľmi rád, je to, je to vetička z knižky, ktorú mnohí poznáte. Bola to séria knižiek, ktoré sa volali "Polievka pre dušu". Sú tam krásne príbehy, možnože nie všetky pravdivé, ale mňa už pred mnohými rokmi oslovili. A jedna veta z jednej z týchto knižiek z tej "Polievky pre dušu" znie asi nasledovne: "Tie najtemnejšie a najšpinavšie kúty pekla sú vyhradené pre tých, ktorí vo chvíli krízy zaujali neutrálny postoj." To je veta, ktorú v tejto súvislosti dokážem vztiahnuť tak k pánovi prezidentovi Slovenskej republiky, ako aj k sebe samému.
Pretože toto bola istá kríza, ako som povedal, na ktorú aj my neprávnici, ktorí sme si vôbec neosobovali posúdiť všetky právne aspekty tohto vážneho právneho aktu, máme právo a povinnosť hľadať odpoveď.
A ja tu musím urobiť jedno osobné vyznanie, ktoré robím rád a urobím ho veľmi úprimne. Ja som si tú dilemu vo veci podpisu voči pánovi prezidentovi, konkrétne Ivanovi Gašparovičovi, musel skutočne tak akosi vychutnať, v úvodzovkách, až do dna, pretože pán prezident Gašparovič je človek, ktorý mne osobne v živote reálne ako prezident, aj ako osoba pomohol. Ja to nemôžem nezaspomínať na chvíle roku 2009, keď sme sa postavili voči tomu obrovskému morálnemu úpadku v Lesoch Slovenskej republiky, aj voči hospodárskemu úpadku, a zodpovedné osoby riešili tento úpadok nie tým, aby riešili príčiny úpadku, ale ako som tu už niekedy spomenul, aby riešili nás, ktorí sme na tento úpadok poukázali. A vznikla tu situácia, keď zdalo sa, že už nemáme opory a že podpora sa stráca v udalostiach dňa a my odchádzame zo svojich pracovísk, ako sme napokon aj odišli, to nezvrátil už nikto. A v tejto chvíli prichádza prezident Slovenskej republiky, úplne prekvapivo pre mňa, nečakane, aby 5. februára 2010 nás oficiálne, nás rebelov takpovediac, ktorí sa postavili voči jeho táboru, však to bola prvá vláda Roberta Fica, oficiálne prijal a podporil myšlienky, ktoré, ktoré nás trápili a s ktorými sme vlastne vystúpili.
Nuž, bolo to gesto, ktoré som pociťoval, a to hovorím nesmierne úprimne aj teraz, ako obrovský balzam na dušu človeka, ktorý sa postavil voči moci, a zrazu predstaviteľ tej najvyššej autority v štáte vám takto chytí stranu a ja to tak pociťujem dodnes, do tejto chvíle nemám s tým problém. Jednoducho nemám ani právo, ani by som to nikdy nedokázal, aby som pod tlakom nejakej účelovosti teraz si povedal, ale, hop, už je to zabudnuté. Teraz som predsa poslanec, ktorý je v skupine, ktorá sa rozhodla takto, tak ja to už musím na to zabudnúť. Nie. Toto dávam úplne verejne, jasne k pľacu vám všetkým, že skutočne táto dilema u mňa bola zaťažená práve touto osobnou skúsenosťou.
A čo jednoduchšie bolo by bývalo vlastne sa tak trocha prikrčiť pri tej debate v klube, povedať si, veď prečo ja, veď či bude sedem, či šesť, stačí byť trocha ticho, stačí trocha pomlčať, život pôjde ďalej, načo by som sa vystrkával, však ja vlastne mám byť za čo pánu prezidentovi vďačný. Len tu vlastne zaznela tá vetička, pre kohože sú to určené tie najtemnejšie kúty pekla? Veď je tu kríza, veď sa treba postaviť k tomu. A tu som si musel zodpovedať otázku, za koho to vlastne sedí ten človek na poslaneckom mieste č. 11 v sieni zákonnosti? No ak by ten Ján Mičovský tu sedel sám za seba, tak by možno mal aj právo zaspomínať na to, že kto mu v minulosti pomohol, komu má byť vďačný, na koho sa má pozreť nejakým krivým pohľadom a tešiť sa z toho dočasného postu ústavného činiteľa a povedať si, veď ja môžem sa takto odmeňovať a takto reagovať. No ale, iste vás to neprekvapí, bola by to veľmi divná reakcia na seba samého, keby som tú stoličku pod č. 11 vnímal tak, ja som tu predsa nie za seba a za svoje pocity, ja som tu, myslím, hlavne za tých, ktorí v tejto krajine začali veriť, prestali veriť v spravodlivosť, ktorí majú pocit, že spravodlivosť sa tu stráca.
Myslím, že sme tu aj za tých, ktorí mesačne riešia dilemu, ako z 300-eurového dôchodku zaplatiť lieky, nájomné a tie najlacnejšie potraviny. Som tu za tých učiteľov, ktorým nedokázali zvýšiť plat, ale ktorým miesto toho ponúkli nové sedenie na nových stoličkách na nových štadiónoch v budúcnosti. Som tu, myslím si, za tých kolegov, ktorí riešia na obecných úradoch také nepeknosti, ako je zaplatených reálnych 200-tisíc eur za kanalizáciu, ktorá v živote nebola položená do zeme. A keď na to poukážu, tak sa stávajú nepriateľami obce. Som tu možno za kontrolórku významnej inštitúcie, ktorá si splní povinnosť a ktorá povie, že to, čo stálo 700-tisíc eur, malo stáť iba 700 eur a v tejto krajine ju za to vyhodia. Síce sofistikovane, pod rúškom prebytočnosti, ale vyhodia. Som tu možno za tých členov pozemkových spoločenstiev, ktorým denne kradnú drevo z lesa, a keď dokonca najvyšší rezortný predstaviteľ pán minister, že to tak nemôže ísť a dá vyhovieť rozkladu v najvyššej veci, tak krajské štruktúry nerešpektujú ani svojho ministra a úplne bez problémov to odignorujú, čo už neviem nazvať inakšie, ako začínajúcou sa anarchiou, ktorá sa tu zosype na hlavy nám všetkým. Som tu aj za tých mladých ľudí, ktorí žijú poctivo z 500 eur, chceli by si založiť rodiny, a ktorí majú denne okolo seba príklady, že dá sa zarobiť 500 eur nie za mesiac, ale každý deň, stačí len trocha odvahy, príkladov je veľa. Ja by som chcel, aby tí ľudia odolali týmto ponukám a aby sme ich presvedčili, že táto krajina predsa je len ihriskom, kde sa hrá fér napriek všetkým tým piskotom z davu, ktoré tu prichádzajú spoza tribún, a napriek tomu, že rozhodca nad touto krajinou a nad tým ihriskom už dávno tá bohyňa justícia zhodila tú čiernu pásku z očí a tým tupým mečom sa špára v dačom, čo sa mi tu nechce ani pomenovať.
Zdá sa vám, že tieto veci nesúvisia s pánom prezidentom a so žalobou na neho? No ja som presvedčený, že veľmi úzko a tesne a veľmi naliehavo v mojom ponímaní, a ja sa k tomu hlásim, prezident Slovenskej republiky nie je žiadna formálna funkcia, ale najvyššia aj neformálna autorita štátu, ktorá môže, má a musí sa vyjadrovať k veciam práve v dobách krízy, v dobách nejasných, v dobách zla. Vyjadrovať sa k veciam jasným, na to nepotrebujem prezidenta. To dokáže si zodpovedať každý, keď svieti slnko a je tu pohár vody a stačí ho zdvihnúť a uhasiť smäd, ale keď chýba pohár vody na uhasenie smädu, keď sú tu problémy, ktoré jednoducho treba riešiť, práve vtedy musí prísť vysoká autorita, ktorá nie je počítačom. Počítač pozná jednotky, nulky a nič okrem toho. Ale ktorá môže použiť to, čo s touto funkciou bude vždy spojené, nech to akokoľvek budú namietať ústavní právnici, a to je otázka spojených nádob, ktoré prezident republiky musí mať v sebe.
V jednej časti tej spojenej nádoby je možno ústava, správne, je to ústavný činiteľ, ale v druhej časti tejto spojenej nádoby musí byť morálka. A to musí spolu fungovať. A tento pán prezident na to, aby to fungovalo, musí použiť najvyššiu inštitúciu, nie Ústavný súd, ale svoje svedomie, aby tú funkčnosť zabezpečil.
A tu sa domnievam, sa dostávame k tomu, kde pán prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič urobil v tomto prípade zásadnú prvú chybu, ktorá sa odvtedy nesie ako keby zlá niť celým týmto prípadom. Ja som presvedčený, že pán prezident sa mal právo rozhodnúť, akokoľvek to cítil, bez ohľadu na to, aby sa stal súčasťou právnych vyjednávačiek. Ak pred takmer dvomi rokmi bol prezident republiky presvedčený, že osoba pána Čentéša je preňho odborne, ľudsky, morálne alebo akokoľvek inakšie nepriechodná, nemal čakať na žiadne hry politikov ani súdov, ak bol o tom presvedčený, tak jeho najvyššia autorita v tomto štáte umožňovala povedať: Je mi ľúto, takto tu stojím ako váš prezident, takto vám to hovorím, ten človek cez moje sito neprejde, nemôže, mám na to svoje dôvody.
Ja viem, právnici sa teraz usmejú, ale veď je to len ústavný činiteľ, ktorý musí konať v medziach svojho ústavného vymedzenia. A ja hovorím nie. Je to človek, ktorý v takomto prípade má právo povedať: Možno sa mýlim právne, ale ako váš prezident vám hovorím, že osoba pána Čentéša je pre mňa nepriechodná, inakšie to nebude.
Čo by sa vlastne tu stalo? Nemohol by to prezident takto povedať? Nemohol by využiť svoje právo najvyššej autority, ktorú by sme mali skutočne počúvať vždy, či s tým súhlasíme, alebo nesúhlasíme? Nuž, v najhoršom prípade by sa dokázalo v budúcnosti, že toto rozhodnutie pána prezidenta bolo ozaj nesprávne, možno by mu to obil Ústavný súd o jeho funkčnú stoličku z druhej strany a povedal, že by chybil, ale bol by v súhre so svojím svedomím a konal by tak, ako očakávam od prezidenta: autonómne, v záujme tejto krajiny.
A v najhoršom prípade by povedal: Ďakujem, tak som sa mýlil, vážení občania, ďakujem vám za dôveru, pochopil som, že som urobil zásadnú chybu, odchádzam z funkcie preč.
A prečo by nemohol prezident republiky reagovať aj tak? Pozrime sa, pápež je tiež nejaká autorita a povedal, že v tomto vlaku už ďalej nepôjde. A abdikoval. Žiadna stolička nesmie byť prilepená na miesto žiadneho funkcionára takým silným lepidlom, že by to lepidlo bolo silnejšie, ako je svedomie v nás. Na to máme každý právo a to právo a povinnosť je tým vyššia, čím vyššia je stolička, na ktorej sedíme. A prezidentská stolička pre mňa je a navždy zostane najvyššou stoličkou v tomto štáte. A funkciu prezidenta si chcem vždy ctiť, tak som bol vychovaný, a na to, aby som tak mohol urobiť, práve kvôli tomu ten môj podpis pod tú obžalobu som napriek všetkému, ako som doteraz spomínal, nie chcel, ale musel dať.
Samozrejme, hovoríme tu veľmi silne o kategóriách morálky, zákonnosti. Ale nalejme si čistého vína, vlastne sa dostaneme k tomu klausovskému, že, o peniaze ide zase až v prvom rade. V tejto krajine nám skutočne unikajú denne, a som presvedčený, že aj počas tohto môjho krátkeho pár minútového prejavu, odišli určite občanom Slovenska z vrecák zase ťažké milióny. Chobotnica, ktorá v podobe rôznych aktivít obopína túto krajinu, je ozaj nenásytná. My potrebujeme, obrovsky naliehavo potrebujeme človeka, ktorý sa nebude pozerať na zoskupenie, kde je nejaký tábor, kde majú nejakých poslancov na predaj, alebo tábor, kde majú šikovného šéfa, ktorý zarába milióny svojou hlavou, alebo kde majú šéfa, ktorý vie chodiť po násype miesto štátnych ciest, lebo je to rýchlejšie. My potrebujeme človeka, ktorý možno bude ohromne nevýrazný a bude výrazný iba v jednom, že neuhne ani milimeter zo zákonnosti, ktorú má striehnuť. Toto potrebujeme veľmi, veľmi, veľmi! A preto vytýkam pánovi prezidentovi, že to neurobil už pred dvomi rokmi, pretože za tie dva roky nám ušli milióny, ktoré nám už nikto nevráti.
Keby tam sedel človek, neviem, či pán Čentéš je ten najlepší, ale ja si myslím, že je legálne zvolený, tak tam mal sedieť, tak sme mohli ušetriť obrovské prostriedky, ktoré mohli už prísť do rúk tým dôchodcom, zdravotníkom, učiteľom, nezamestnaným. Tých peňazí je mi obrovsky ľúto a vidím v tom nie ako nejakú záležitosť, o ktorej sa tu teraz bavíme, že sa to patrí, že to patrí k nejakej parlamentnej praxi a že toto je akási nadstavba toho nášho zákonného, zákonnej tvorby.
Ja toto rokovanie považujem za jedno z najdôležitejších, ak nie vôbec najdôležitejšie, ktorých som sa mal česť tu s vami za ten rok zúčastniť. A je mi strašne ľúto tých peňazí, ktoré unikajú práve vďaka tým drakom, ktorým nemá kto stínať hlavy, lebo nemáme generálneho prokurátora. A to, čo máme, je zjavne nefunkčné.
A ja preto chcem zakončiť istou nádejou, že keď už čas dozadu vrátiť nemôžeme pri normálnych fyzikálnych zákonoch, alebo aspoň pri tých, ktorým rozumieme, tak potom chcem z tohto miesta poprosiť, možnože právne nenáležite, ale ľudsky veľmi úprimne, pána prezidenta, aby predsa konal. Vlastne čo mu v tejto chvíli bráni povedať si: Ja už v tejto scéne nehrám, ja túto rolu, ktorú už ste mi prisúdili alebo do ktorej som sa vmontoval aj sám, už neberem, ja sa tejto dilemy zbavím, ja ju vyriešim, ja sa zbavím tohto bremena a ja rozhodnem v súlade so štátnickým svedomím, padni, komu padni, dej sa, čo sa dej.
Prečo by nemohol zajtra oznámiť prezident republiky, že po zvážení všetkých okolností sa rozhodol zastaviť toto nedôstojné divadelné predstavenie, ktorému už pomaličky nerozumiete ani právnici, my neprávnici sme sa o to ani nepokúsili, a rozlúsknuť to ako Damoklov, nie Damoklov, ako gordický uzol Alexandrom Macedónskym a povedať si: A bude to tak. Ja viem, znie to možno nepredstaviteľne, upozorňujem na to, že je to aj možné, reálne, a najmä chcem dať do pozornosti, že by to tejto krajine, ktorej slúžime a ktorej slúži aj pán prezident, nesmierne pomohlo.
A ja ho preto z tohto miesta o túto zvláštnu, ale reálnu rozhodovaciu činnosť veľmi úprimne prosím. A vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
