Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predseda. Ja chcem iba potvrdiť, že teda si vážim vecnosť tejto diskusie. A ja ďakujem za faktické poznámky a domnievam sa, že tento zákon, táto norma, táto zmena môže poslúžiť ako príklad toho, čo myslím že by malo byť príkladom často využívaným aj v iných oblastiach, že sa máme zamýšľať nad podstatou veci, ktorú riešime, a ozaj by mali ísť na bok nejaké ideologické nánosy, kde tu nájsť nejakú ideológiu v tomto prípade by bolo vari aj umením. Možno z mojej strany mohla byť lepšia komunikácie vopred a mohli sme to možno mať prediskutované. Ale ja si vážim, že v tomto parlamente sa nachádza veľa ľudí, ktorí majú blízko aj odborne, aj ľudsky k prírode, a predpokladám, že práve táto oblasť je tou, kde by sme mali vždy sa zhodnúť nad riešeniami, ktoré jednoznačne sledujú to, aby sme žili dobre a v múdro spravovanej krajine.
Takže ďakujem pekne.

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, chcem sa k tomuto zákonu vyjadriť ako spravodajca, aj ako lesník. Je to zákon, ktorý, môžem hneď v úvode povedať jednoznačne, že aj bez toho, aby bol prijatý pozmeňujúci návrh, ktorý vám k nemu predložím, bol schválený tak, ako ho predkladatelia, kolegovia poslanci skoncipovali a ako predkladajú tomuto plénu, jednoznačne je tento zákon pokrokom oproti súčasne platnému legislatívnemu stavu. A teda chcem to hneď takto v úvode oceniť a možno aj povedať, že jednoznačne budem teda hlasovať aj bez toho pozmeňovacieho návrhu za to, aby takáto navrhovaná novela prešla do zákonného systému našej republiky. A dovolím si to isté odporučiť aj vám, mojim kolegom. Cítim to tak, že proste je to krok smerom dopredu.
Možno, že patrí sa na úvod povedať veľmi stručne, bez nejakého snaženia o podrobnosti, popísať zmysel tohto zákona. Jednoznačne sleduje sa tu týmto, aby vznikla istá rovnosť v lesníctve pri zabezpečovaní obnovy lesa medzi zdrojom lesného reprodukčného materiálu, to znamená semenami lesných drevín, miestom ich vzniku a miestom, kde tento reprodukčný materiál, povedzme sadenice vypestované z takýchto semien budú spotrebované, budú umiestnené. Existuje tu istá zákonná súvislosť, že nie je možné prenášať lesný reprodukčný materiál krížom krážom, ale existujú na to isté princípy, ktoré treba používať a využívať, nie kvôli tomu, že je to v zákonoch, ale kvôli tomu, že to zodpovedá prírodným zákonom, ktoré stoja aj v tomto prípade nad zákonmi nás ľudí.
V súčasnosti je ten princíp toho prenosu materiálu zabezpečený tak, že existujú v rámci lesníckej terminológie tzv. lesné vegetačné stupne. Je ich 8 a predstavte si, že teda ako keby rozčleňovali výškove celú našu republiku na 8 pásiem. Pre každé z týchto pásiem sú typické isté dreviny, ktoré vytvárajú tam istú dominanciu, a bez toho, aby som sa ich snažil teraz vymenovať všetky, vedeli by sme si predstaviť, že na tom najspodnejšom stupni našej krajiny nachádzame hlavne dub a postupne tie pásma idú cez bukovo-dubový a dubovo-bukový až po pásmo kosodreviny, ktoré je na najvyššom mieste našej krajiny, na vrcholoch hôr umiestnené. Momentálne ten platný stav, ktorý nevyhovuje, je založený na tom, že je možné prenášať reprodukčný materiál práve medzi dvomi zhodnými lesnými vegetačnými stupňami bez toho, aby bolo možné zameniť vegetačný stupeň medzi miestom jeho získania lesného reprodukčného materiálu a miestom, kde tento materiál spotrebujeme.
To znamená, nemá nikto právo urobiť žiadny výškový posun a povedať si, ak sme to získali v piatom vegetačnom stupni, tak použijeme to v šiestom alebo štvrtom. Nie, musí to byť použité v piatom. Zdá sa, že by to bolo teda ako logické, lebo ozaj zodpovedá to istým prírodným princípom, len, žiaľ, naráža to na istý problém. Ten problém je daný tým, že už keď som spomínal prírodné zákony, tak viete, že dochádza tu ku klimatickým zmenám, ktoré sú pomerne výrazné a ktoré spôsobujú to, že sa nám dreviny už voľajako nechcú držať v tých vegetačných stupňoch tak, ako sme sa to naučili v škole, v tých ôsmich, ale majú tendenciu vybočovať z týchto stupňov a tak sa rozbiehať ako keby smerom hore aj dole. Vplyvom pribúdajúceho tepla, otepľovaním krajiny mnohé dreviny majú tendenciu posunu smerom do vyšších vegetačných stupňov. Zase vplyvom pribúdajúcej vlhkosti, áno, aj toto je zistenie dlhoročného sledovania, zase niektoré dreviny sa vydávajú aj opačným smerom. A tak niekedy to striktné dodržiavanie vegetačných stupňov a teda posunu, presunu lesného reprodukčného materiálu robí z tohto pohľadu problém.
Ďalším problémom v tejto oblasti je aj fakt, že máme tu kalamity a je mnohokrát problém nájsť zodpovedajúce miesto zdroja lesného reprodukčného materiálu tak, aby sme vedeli zabezpečiť práve tú kontinuitu medzi jeho vznikom a jeho spotrebou, nakoľko niektoré celé výškové pásma sú rozvrátené a my nevieme nájsť dostatok semenných zdrojov, pretože zase, to som zabudol možno uviesť, musia byť uznané tie semenné zdroje, ešte to neznamená, že keď máme nejaký strom v nejakom vegetačnom stupni, tak každý z týchto stromov môže byť poskytovateľom reprodukčného materiálu. Musí byť to porast, strom, stromy, ktoré sú uznané. A ak teda sa pohybujem v takto vymedzenom rámci, tak práve vplyvom kalamít sa nám môže stať, že potrebujeme poverenie veľa zdrojov reprodukčného materiálu na miesta spotreby, ale nevieme nájsť primerané množstvo práve miest, kde by sme tento reprodukčný materiál mohli získať. Takže z toho vyplýva to, čo vlastne sledovali predkladatelia zákona, aby sme nemuseli byť až tak veľmi striktní a aby sme nemuseli dodržiavať tú neprekonateľnú rovnosť, že vegetačný stupeň, kde lesné semeno vzniklo, môže poskytnúť tento svoj materiál reprodukčný len na vegetačný stupeň, kde teda môžem sadenice z takéhoto semena vypestované, vysadiť. Veľmi správne uvažujú o tom, že umožňujú urobiť aj výškový presun, a to tak, že je možné použiť reprodukčný materiál v stupňoch, buď o jeden vyššie alebo o jeden nižšie.
To znamená, matka príroda povedala, že sa teda tie dreviny rozbehli, tak ako som to popísal, a veľmi správne to tento návrh zákona to rešpektuje a umožňuje vlastne takýmto spôsobom zareagovať práve na tie klimatické zmeny, ako aj na zmeny na trhu s reprodukčným materiálom, kde teda akútny nedostatok vplyvom kalamity evidentne nám vzniká.
V čom je problém a čo bude aj predmetom môjho pozmeňovacieho návrhu, je ten moment, že oni uvažujú s takouto možnosťou len v tom prípade, ak o tom rozhodne príslušný orgán štátnej správy na úseku lesného hospodárstva, teda lesný úrad. A tu sa ja domnievam, že tento moment by nemusel byť zakomponovaný do tejto legislatívnej normy, lebo mám taký pocit, že by bolo veľmi dobré, keby sme ponechali kompetenciu odbornému lesnému hospodárovi. Je to inštitút, ktorý je vážny, pravidelne preverovaný, skúšaný. Napriek tomu, že odborní lesní hospodári majú za sebou absolvovanie stredných a vysokých lesníckych škôl, napriek tomu musia ešte absolvovať ďalšie skúšky a pravidelne si ich obnovovať. To znamená, majú pomerne vysokú kvalifikáciu na to, aby vedeli kompetentne posúdiť, či je alebo nie je v danej chvíli situácia taká, že musia urobiť ten presun zo susedných dvoch najbližších vegetačných stupňov v prípade, že teda nemajú zodpovedajúci reprodukčný materiál z toho pravého vegetačného stupňa.
No a tu sa domnievam, že by bolo veľmi dobré aj z pohľadu toho, aby sme nevytvárali zbytočne byrokratické zákruty a aby ten hospodár teda nemusel žiadať štátnu správu, pretože bez toho, aby som vyjadroval nejaké podozrenia, vždy tu vzniká minimálne na 100 % istota administratívnej záťaže, úradovania a možno aj istého klientelizmu alebo, nechcem povedať, že korupcie, že teda musím žiadať, aby si mi to odsúhlasil a možno ti to odsúhlasím, možno, že nie. Nič nebráni lesnému úradu, aby si prišiel skontrolovať prácu odborného lesného hospodára, avšak možno by sme sa mali zhodnúť na tom, že by mal mať takýto úkon vo svojej právomoci, pretože najlepšie pozná pomery na lesných celkoch, ktoré spravuje. Takže to je možno tá odlišnosť, ktorú si dovolím naznačiť, že teda keď aj jednoznačne súhlasíme s tým, že je potrebné presun vykonávať, bolo by dobré ho nenaviazať na rozhodnutie štátnej správy, ale ponechať to na rozhodnutie vysoko kvalifikovanému odbornému lesnému hospodárovi.
No a potom ešte bude tu druhý moment, ktorý by som tiež rád vám popísal, pretože bude súčasťou toho istého pozmeňovacieho návrhu, ktorý v tejto veci podávam. Doteraz sme sa bavili o lesných vegetačných stupňoch, od toho dubového, prvého, až po ten ôsmy, kosodrevinový. Existuje tu skúsenosť, že máme možnosť ponúknuť aj praktickejšie a lepšie rozdelenie výškových zón slovenských hôr a lesov, a to nie na lesné vegetačné stupne, ktoré mnohokrát sa prelínajú a nie sú tak presne výškove definované, a máme možnosť ich nahradiť niečím, čo tu už bolo. Nazýva sa to výškové zóny a je to ešte oveľa ľahšie na predstavenie si, pretože v takomto prípade sa nebavíme už o tých drevinách, ale bavíme sa o tom, že celú plastickú mapu Slovenska rozrežeme na výškové zóny, ktoré idú po 200 metroch výškových nad morom, a práve takéto členenie pre potreby presunu lesného reprodukčného materiálu sa zdá, že je teda praktickejšie.
Teda navrhujem, aby lesné vegetačné stupne boli zamenené výškovými zónami. Nie kvôli tomu, že ma to tak napadlo, že by bolo dobré zabŕdnuť do návrhu kolegov, aby som sa v niečom odlišoval, ale kvôli tomu, že vyhláška z roku 60, vyhláška č. 64 z roku 2001 s takouto možnosťou uvažovala. Bolo to vtedy aplikované a po skúsenostiach, ktoré som sa snažil si overiť na rôznych miestach svojich kolegov, to znamená lesníkov v štátnych aj neštátnych lesoch, producentov lesného reprodukčného materiálu, ako aj jeho spotrebiteľov, všade som sa dočkal odpovede, že takéto členenie pre výškový presun lesného reprodukčného materiálu, ktoré bolo dané výškovými zónami, bolo to najlepšie, čo v minulosti lesnícka prax poznala. A preto si dovolím teda navrhnúť, aby sme aj z tohto pohľadu sa pokúsili zhodnúť na tom, že ak to teda minulá prax osvedčila a ak sa teda k tomuto prihovárajú všetci tí, ktorých sa bude tento zákon týkať, nuž, jedná sa o rýdzo odbornú vec, kde ozaj nenachádzame žiadne politikum, ale kde nachádzame len snahu byť realisti a robiť zákony, ktoré sú použiteľné, ktoré slúžia k čo najlepšej správe tejto krajiny, v tomto prípade z hľadiska správy lesov, že by sme sa mohli na niečom takomto zhodnúť a vrátiť sa teda namiesto lesných vegetačných stupňov k výškovým zónam.
Možnože ešte aj na také osvetlenie, jeden možno z detailov, ktorý je zahodno tu pripomenúť, je ten, že lesné dielce sú mnohokrát tvarované, alebo sú teda vedené v teréne tak, že môžu prechádzať pomerne veľkým výškovým rozpätím. Môžu ísť od 500 do 1200 metrov, to znamená, že máme tam pomerne veľa výškových zón, a ten vegetačný stupeň je stále tam iba jeden. Nuž bolo by možno dobré v tomto prípade byť vlastne presnejší a umožniť hospodárovi sa naviazať na konkrétnu výšku pri vertikálnom presune lesného reprodukčného materiálu tak, aby mohol vystihnúť podstatu toho, o čo sa tu v tomto zákone snažíme.
Takže to bolo možno také popísanie toho pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu. A teraz som povinný ho predniesť v plnom znení tak, ako je napísaný, ako ho máte rozdaný, takže snažím sa ho teraz prečítať.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána Mičovského k návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Antonína Cicoňa, Otta Brixiho a Antona Martvoňa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/2010 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli v znení zákona č. 49/2011 Z. z. (tlač 350).
Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Antonína Cicoňa, Otta Brixiho a Antona Martvoňa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/2010 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli v znení zákona č. 49/2011 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. I sa za bod 3 vkladá nový bod, ktorý znie:
"X. Za § 14 sa vkladá § 14a, ktorý vrátane nadpisu znie:
"§14a Vertikálny prenos lesného reprodukčného materiálu
(1) Na účely vertikálneho prenosu lesného reprodukčného materiálu sa vymedzujú tieto výškové zóny: a) do 200 metrov nad morom, za b) od 201 do 400, c) od 401 do 600, d) od 601 do 800, e) od 801 do 1000, f) od 1001 do 1200, g) od 1201 do 1400 a za písm. h) nad 1401."."
Ods. 2 hovorí: "Reprodukčný materiál možno vertikálne prenášať len do prvej najbližšej výškovej zóny, od výškovej zóny uznaného semenného zdroja."
Doterajšie body sa následne prečíslujú.
Je tu odôvodnenie, ktoré je zhruba zhodné s tým, čo som povedal vo svojom voľnom prejave, takže to čítať nebudem. Myslím, že to nie je moja povinnosť, aby som šetril čas. Ale musím ešte prečítať teda "arabskú dvojku", ďalšiu zmenu.
2. V čl. I sa vypúšťa bod 5 a doterajšie body sa následne prečíslujú.
Toľko znenie môjho pozmeňovacieho návrhu. Dovolím si zopakovať len to, že takéto znenie naozaj nie je prejavom mojej snahy byť v tejto chvíli nejak lesnícky zaujímavý a pokúsiť sa svojim kolegom povedať, ale nie, pripravili ste to dobre, ale ja to viem lepšie. To nie je pravda. Pripravili to dobre. A ešte raz opakujem, prosím všetkých, aby túto legislatívnu normu tak, ako bola navrhnutá, schválili. A teda, ak by sme sa rozhodli pripojiť sa aj k návrhu, ktorý predkladám, určite neurobíte žiadnu chybu, pretože by ste prevádzke, realite našej krajiny, lesníckym potrebám vyhoveli ešte lepšie, ako to mali predkladatelia tohto zákona na mysli. A odvolávam sa na to, že som si to ozaj overil na mnohých miestach lesníckej praxe Slovenska, keď som sa pripravoval k tomuto jednoduchému, ale myslím si, že potrebnému pozmeňovaciemu doplnku k tomuto zákonu. Takže asi toľko.
Ďakujem vám za pozornosť. Vážený pán predseda, skončil som, idem zaujať miesto pre spravodajcu.

Rád by som sa teda prihlásil do tejto rozpravy ako prvý.

Ak teda môžem využiť svoje... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Dobrý deň. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, dovoľte, aby som vám predniesol spoločnú správu k tomuto zákonu.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Antonína Cicoňa, Otta Brixiho a Antona Martvoňa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/2010 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli v znení zákona č. 49/2011, vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 425 z 5. februára 2013 pridelila poslanecký návrh zákona na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/2010 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli v znení zákona č. 49/2011 Z. z. (tlač 350), na prerokovanie týmto dvom výborom, a to Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor určila Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Výbory prerokovali predmetný poslanecký návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol poslanecký návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému poslaneckému návrhu zákona podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku. Oba výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým bol poslanecký návrh zákona pridelený, s ním súhlasili a odporučili ich Národnej rade schváliť s pripomienkami tak, ako sú uvedené v časti IV spoločnej správy s návrhmi gestorského výboru.
Gestorský výbor odporúča hlasovať o bodoch spoločnej správy nasledovne: o bodoch spoločnej správy č. 1 až 7 hlasovať spoločne s návrhom gestorského výboru uvedené body schváliť.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k poslaneckému návrhu zákona vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III tejto správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto poslaneckému návrhu zákona v súlade s § 79 ods. 4 a § 83 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky poslanecký návrh zákona na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/2010 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli v znení zákona č. 49/2011 Z. z. (tlač 350), schváliť s pripomienkami.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní poslaneckého návrhu zákona na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/2010 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli v znení zákona č. 49/2011 Z. z., vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a to č. 120 z 13. marca 2013. V citovanom uznesení výboru poveril spoločného spravodajcu výborov Jána Mičovského predložiť Národnej rade Slovenskej republiky spoločnú správu výborov a splnomocnil ho podať návrhy podľa § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2 a § 86 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Pán predsedajúci, skončil som. Vážený pán predseda, dovoľte, aby som vás požiadal, aby ste otvorili rozpravu k tomuto zákonu.

Dobrý deň. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení zástupcovia občanov Slovenska, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, som jeden z tých 44 poslancov tejto snemovne, ktorý sa pod návrh na obžalobu pána prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča podpísal. Dokonca tá 44-ka vo mne evokovala istú historickú súvislosť, pretože som si nemohol nespomenúť na rok 1919 a na 44 našich predkov zo Stanovljanskeho poľa z Kragujevaca, ktorí však na svoje rozhodnutie doplatili oveľa tvrdším spôsobom, ako by potencionálne hrozilo nám. Jednoducho vidno tu z toho istý pokrok.
Ale istá podobnosť, aj keď veľmi ľahká, tu je. Tak ako tí predkovia z Kragujevaca to zrejme nemali ľahké pri svojom rozhodovaní, myslím si, že ani nikto z nás, ktorý sa podpísal pod tento návrh, nemal tu dilemu veľmi rýchlo a jasne vyriešenú, pretože pri takomto rozhodnutí sa treba nepochybne pohrať so svojím svedomím a spýtať sa veľmi jasne, ako to chcem zúradovať vo svojom svedomí, nie v tejto snemovni. A že to nebolo ľahké, o tom svedčí aj skutočnosť, že v samotnom vašom klube, ktorého jeden z hlavných pilierov je práve sloboda každého z nás pri tom, aby sme dokázali zaujímať stanoviská k vážnym i k menej vážnym veciam, nevážne veci tu neexistujú, v tejto snemovni, že sa nás našlo šesť, ktorí sme sa rozhodli z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností ten podpis priložiť. Kolegyňa pani poslankyňa Jurinová, pán poslanec Viskupič, pán poslanec Fecko, pán poslanec Hraško, pán poslanec Huba a ja som bol ten šiesty. Takže tak ako nikto z nás šiestich, predpokladám, nikto z tých 44 to rozhodnutie nevykonal tak, akože elegancia, podpíšem, ideme ďalej. (Reakcia z pléna.) Niekoho som zabudol. Dobre, prepáč. Takže siedmi. Pán poslanec Braňo Škripek, ospravedlňujem sa.
Na počtoch nezáleží, veď vieme, že tá deliaca čiara cez tie naše svedomia išla a každý si tú otázku musel zodpovedať. A to neznamená, že tí siedmi si ju zodpovedali správne a tí ostatní si ju zodpovedali nesprávne. Tým chcem len povedať to, že niektoré veci nie sú také jednoduché, a napriek tomu práve, že nie sú jednoduché, je potrebné na ne hľadať odpovede.
A tu sa dostávam možno k tomu, čo mám veľmi rád, je to, je to vetička z knižky, ktorú mnohí poznáte. Bola to séria knižiek, ktoré sa volali "Polievka pre dušu". Sú tam krásne príbehy, možnože nie všetky pravdivé, ale mňa už pred mnohými rokmi oslovili. A jedna veta z jednej z týchto knižiek z tej "Polievky pre dušu" znie asi nasledovne: "Tie najtemnejšie a najšpinavšie kúty pekla sú vyhradené pre tých, ktorí vo chvíli krízy zaujali neutrálny postoj." To je veta, ktorú v tejto súvislosti dokážem vztiahnuť tak k pánovi prezidentovi Slovenskej republiky, ako aj k sebe samému.
Pretože toto bola istá kríza, ako som povedal, na ktorú aj my neprávnici, ktorí sme si vôbec neosobovali posúdiť všetky právne aspekty tohto vážneho právneho aktu, máme právo a povinnosť hľadať odpoveď.
A ja tu musím urobiť jedno osobné vyznanie, ktoré robím rád a urobím ho veľmi úprimne. Ja som si tú dilemu vo veci podpisu voči pánovi prezidentovi, konkrétne Ivanovi Gašparovičovi, musel skutočne tak akosi vychutnať, v úvodzovkách, až do dna, pretože pán prezident Gašparovič je človek, ktorý mne osobne v živote reálne ako prezident, aj ako osoba pomohol. Ja to nemôžem nezaspomínať na chvíle roku 2009, keď sme sa postavili voči tomu obrovskému morálnemu úpadku v Lesoch Slovenskej republiky, aj voči hospodárskemu úpadku, a zodpovedné osoby riešili tento úpadok nie tým, aby riešili príčiny úpadku, ale ako som tu už niekedy spomenul, aby riešili nás, ktorí sme na tento úpadok poukázali. A vznikla tu situácia, keď zdalo sa, že už nemáme opory a že podpora sa stráca v udalostiach dňa a my odchádzame zo svojich pracovísk, ako sme napokon aj odišli, to nezvrátil už nikto. A v tejto chvíli prichádza prezident Slovenskej republiky, úplne prekvapivo pre mňa, nečakane, aby 5. februára 2010 nás oficiálne, nás rebelov takpovediac, ktorí sa postavili voči jeho táboru, však to bola prvá vláda Roberta Fica, oficiálne prijal a podporil myšlienky, ktoré, ktoré nás trápili a s ktorými sme vlastne vystúpili.
Nuž, bolo to gesto, ktoré som pociťoval, a to hovorím nesmierne úprimne aj teraz, ako obrovský balzam na dušu človeka, ktorý sa postavil voči moci, a zrazu predstaviteľ tej najvyššej autority v štáte vám takto chytí stranu a ja to tak pociťujem dodnes, do tejto chvíle nemám s tým problém. Jednoducho nemám ani právo, ani by som to nikdy nedokázal, aby som pod tlakom nejakej účelovosti teraz si povedal, ale, hop, už je to zabudnuté. Teraz som predsa poslanec, ktorý je v skupine, ktorá sa rozhodla takto, tak ja to už musím na to zabudnúť. Nie. Toto dávam úplne verejne, jasne k pľacu vám všetkým, že skutočne táto dilema u mňa bola zaťažená práve touto osobnou skúsenosťou.
A čo jednoduchšie bolo by bývalo vlastne sa tak trocha prikrčiť pri tej debate v klube, povedať si, veď prečo ja, veď či bude sedem, či šesť, stačí byť trocha ticho, stačí trocha pomlčať, život pôjde ďalej, načo by som sa vystrkával, však ja vlastne mám byť za čo pánu prezidentovi vďačný. Len tu vlastne zaznela tá vetička, pre kohože sú to určené tie najtemnejšie kúty pekla? Veď je tu kríza, veď sa treba postaviť k tomu. A tu som si musel zodpovedať otázku, za koho to vlastne sedí ten človek na poslaneckom mieste č. 11 v sieni zákonnosti? No ak by ten Ján Mičovský tu sedel sám za seba, tak by možno mal aj právo zaspomínať na to, že kto mu v minulosti pomohol, komu má byť vďačný, na koho sa má pozreť nejakým krivým pohľadom a tešiť sa z toho dočasného postu ústavného činiteľa a povedať si, veď ja môžem sa takto odmeňovať a takto reagovať. No ale, iste vás to neprekvapí, bola by to veľmi divná reakcia na seba samého, keby som tú stoličku pod č. 11 vnímal tak, ja som tu predsa nie za seba a za svoje pocity, ja som tu, myslím, hlavne za tých, ktorí v tejto krajine začali veriť, prestali veriť v spravodlivosť, ktorí majú pocit, že spravodlivosť sa tu stráca.
Myslím, že sme tu aj za tých, ktorí mesačne riešia dilemu, ako z 300-eurového dôchodku zaplatiť lieky, nájomné a tie najlacnejšie potraviny. Som tu za tých učiteľov, ktorým nedokázali zvýšiť plat, ale ktorým miesto toho ponúkli nové sedenie na nových stoličkách na nových štadiónoch v budúcnosti. Som tu, myslím si, za tých kolegov, ktorí riešia na obecných úradoch také nepeknosti, ako je zaplatených reálnych 200-tisíc eur za kanalizáciu, ktorá v živote nebola položená do zeme. A keď na to poukážu, tak sa stávajú nepriateľami obce. Som tu možno za kontrolórku významnej inštitúcie, ktorá si splní povinnosť a ktorá povie, že to, čo stálo 700-tisíc eur, malo stáť iba 700 eur a v tejto krajine ju za to vyhodia. Síce sofistikovane, pod rúškom prebytočnosti, ale vyhodia. Som tu možno za tých členov pozemkových spoločenstiev, ktorým denne kradnú drevo z lesa, a keď dokonca najvyšší rezortný predstaviteľ pán minister, že to tak nemôže ísť a dá vyhovieť rozkladu v najvyššej veci, tak krajské štruktúry nerešpektujú ani svojho ministra a úplne bez problémov to odignorujú, čo už neviem nazvať inakšie, ako začínajúcou sa anarchiou, ktorá sa tu zosype na hlavy nám všetkým. Som tu aj za tých mladých ľudí, ktorí žijú poctivo z 500 eur, chceli by si založiť rodiny, a ktorí majú denne okolo seba príklady, že dá sa zarobiť 500 eur nie za mesiac, ale každý deň, stačí len trocha odvahy, príkladov je veľa. Ja by som chcel, aby tí ľudia odolali týmto ponukám a aby sme ich presvedčili, že táto krajina predsa je len ihriskom, kde sa hrá fér napriek všetkým tým piskotom z davu, ktoré tu prichádzajú spoza tribún, a napriek tomu, že rozhodca nad touto krajinou a nad tým ihriskom už dávno tá bohyňa justícia zhodila tú čiernu pásku z očí a tým tupým mečom sa špára v dačom, čo sa mi tu nechce ani pomenovať.
Zdá sa vám, že tieto veci nesúvisia s pánom prezidentom a so žalobou na neho? No ja som presvedčený, že veľmi úzko a tesne a veľmi naliehavo v mojom ponímaní, a ja sa k tomu hlásim, prezident Slovenskej republiky nie je žiadna formálna funkcia, ale najvyššia aj neformálna autorita štátu, ktorá môže, má a musí sa vyjadrovať k veciam práve v dobách krízy, v dobách nejasných, v dobách zla. Vyjadrovať sa k veciam jasným, na to nepotrebujem prezidenta. To dokáže si zodpovedať každý, keď svieti slnko a je tu pohár vody a stačí ho zdvihnúť a uhasiť smäd, ale keď chýba pohár vody na uhasenie smädu, keď sú tu problémy, ktoré jednoducho treba riešiť, práve vtedy musí prísť vysoká autorita, ktorá nie je počítačom. Počítač pozná jednotky, nulky a nič okrem toho. Ale ktorá môže použiť to, čo s touto funkciou bude vždy spojené, nech to akokoľvek budú namietať ústavní právnici, a to je otázka spojených nádob, ktoré prezident republiky musí mať v sebe.
V jednej časti tej spojenej nádoby je možno ústava, správne, je to ústavný činiteľ, ale v druhej časti tejto spojenej nádoby musí byť morálka. A to musí spolu fungovať. A tento pán prezident na to, aby to fungovalo, musí použiť najvyššiu inštitúciu, nie Ústavný súd, ale svoje svedomie, aby tú funkčnosť zabezpečil.
A tu sa domnievam, sa dostávame k tomu, kde pán prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič urobil v tomto prípade zásadnú prvú chybu, ktorá sa odvtedy nesie ako keby zlá niť celým týmto prípadom. Ja som presvedčený, že pán prezident sa mal právo rozhodnúť, akokoľvek to cítil, bez ohľadu na to, aby sa stal súčasťou právnych vyjednávačiek. Ak pred takmer dvomi rokmi bol prezident republiky presvedčený, že osoba pána Čentéša je preňho odborne, ľudsky, morálne alebo akokoľvek inakšie nepriechodná, nemal čakať na žiadne hry politikov ani súdov, ak bol o tom presvedčený, tak jeho najvyššia autorita v tomto štáte umožňovala povedať: Je mi ľúto, takto tu stojím ako váš prezident, takto vám to hovorím, ten človek cez moje sito neprejde, nemôže, mám na to svoje dôvody.
Ja viem, právnici sa teraz usmejú, ale veď je to len ústavný činiteľ, ktorý musí konať v medziach svojho ústavného vymedzenia. A ja hovorím nie. Je to človek, ktorý v takomto prípade má právo povedať: Možno sa mýlim právne, ale ako váš prezident vám hovorím, že osoba pána Čentéša je pre mňa nepriechodná, inakšie to nebude.
Čo by sa vlastne tu stalo? Nemohol by to prezident takto povedať? Nemohol by využiť svoje právo najvyššej autority, ktorú by sme mali skutočne počúvať vždy, či s tým súhlasíme, alebo nesúhlasíme? Nuž, v najhoršom prípade by sa dokázalo v budúcnosti, že toto rozhodnutie pána prezidenta bolo ozaj nesprávne, možno by mu to obil Ústavný súd o jeho funkčnú stoličku z druhej strany a povedal, že by chybil, ale bol by v súhre so svojím svedomím a konal by tak, ako očakávam od prezidenta: autonómne, v záujme tejto krajiny.
A v najhoršom prípade by povedal: Ďakujem, tak som sa mýlil, vážení občania, ďakujem vám za dôveru, pochopil som, že som urobil zásadnú chybu, odchádzam z funkcie preč.
A prečo by nemohol prezident republiky reagovať aj tak? Pozrime sa, pápež je tiež nejaká autorita a povedal, že v tomto vlaku už ďalej nepôjde. A abdikoval. Žiadna stolička nesmie byť prilepená na miesto žiadneho funkcionára takým silným lepidlom, že by to lepidlo bolo silnejšie, ako je svedomie v nás. Na to máme každý právo a to právo a povinnosť je tým vyššia, čím vyššia je stolička, na ktorej sedíme. A prezidentská stolička pre mňa je a navždy zostane najvyššou stoličkou v tomto štáte. A funkciu prezidenta si chcem vždy ctiť, tak som bol vychovaný, a na to, aby som tak mohol urobiť, práve kvôli tomu ten môj podpis pod tú obžalobu som napriek všetkému, ako som doteraz spomínal, nie chcel, ale musel dať.
Samozrejme, hovoríme tu veľmi silne o kategóriách morálky, zákonnosti. Ale nalejme si čistého vína, vlastne sa dostaneme k tomu klausovskému, že, o peniaze ide zase až v prvom rade. V tejto krajine nám skutočne unikajú denne, a som presvedčený, že aj počas tohto môjho krátkeho pár minútového prejavu, odišli určite občanom Slovenska z vrecák zase ťažké milióny. Chobotnica, ktorá v podobe rôznych aktivít obopína túto krajinu, je ozaj nenásytná. My potrebujeme, obrovsky naliehavo potrebujeme človeka, ktorý sa nebude pozerať na zoskupenie, kde je nejaký tábor, kde majú nejakých poslancov na predaj, alebo tábor, kde majú šikovného šéfa, ktorý zarába milióny svojou hlavou, alebo kde majú šéfa, ktorý vie chodiť po násype miesto štátnych ciest, lebo je to rýchlejšie. My potrebujeme človeka, ktorý možno bude ohromne nevýrazný a bude výrazný iba v jednom, že neuhne ani milimeter zo zákonnosti, ktorú má striehnuť. Toto potrebujeme veľmi, veľmi, veľmi! A preto vytýkam pánovi prezidentovi, že to neurobil už pred dvomi rokmi, pretože za tie dva roky nám ušli milióny, ktoré nám už nikto nevráti.
Keby tam sedel človek, neviem, či pán Čentéš je ten najlepší, ale ja si myslím, že je legálne zvolený, tak tam mal sedieť, tak sme mohli ušetriť obrovské prostriedky, ktoré mohli už prísť do rúk tým dôchodcom, zdravotníkom, učiteľom, nezamestnaným. Tých peňazí je mi obrovsky ľúto a vidím v tom nie ako nejakú záležitosť, o ktorej sa tu teraz bavíme, že sa to patrí, že to patrí k nejakej parlamentnej praxi a že toto je akási nadstavba toho nášho zákonného, zákonnej tvorby.
Ja toto rokovanie považujem za jedno z najdôležitejších, ak nie vôbec najdôležitejšie, ktorých som sa mal česť tu s vami za ten rok zúčastniť. A je mi strašne ľúto tých peňazí, ktoré unikajú práve vďaka tým drakom, ktorým nemá kto stínať hlavy, lebo nemáme generálneho prokurátora. A to, čo máme, je zjavne nefunkčné.
A ja preto chcem zakončiť istou nádejou, že keď už čas dozadu vrátiť nemôžeme pri normálnych fyzikálnych zákonoch, alebo aspoň pri tých, ktorým rozumieme, tak potom chcem z tohto miesta poprosiť, možnože právne nenáležite, ale ľudsky veľmi úprimne, pána prezidenta, aby predsa konal. Vlastne čo mu v tejto chvíli bráni povedať si: Ja už v tejto scéne nehrám, ja túto rolu, ktorú už ste mi prisúdili alebo do ktorej som sa vmontoval aj sám, už neberem, ja sa tejto dilemy zbavím, ja ju vyriešim, ja sa zbavím tohto bremena a ja rozhodnem v súlade so štátnickým svedomím, padni, komu padni, dej sa, čo sa dej.
Prečo by nemohol zajtra oznámiť prezident republiky, že po zvážení všetkých okolností sa rozhodol zastaviť toto nedôstojné divadelné predstavenie, ktorému už pomaličky nerozumiete ani právnici, my neprávnici sme sa o to ani nepokúsili, a rozlúsknuť to ako Damoklov, nie Damoklov, ako gordický uzol Alexandrom Macedónskym a povedať si: A bude to tak. Ja viem, znie to možno nepredstaviteľne, upozorňujem na to, že je to aj možné, reálne, a najmä chcem dať do pozornosti, že by to tejto krajine, ktorej slúžime a ktorej slúži aj pán prezident, nesmierne pomohlo.
A ja ho preto z tohto miesta o túto zvláštnu, ale reálnu rozhodovaciu činnosť veľmi úprimne prosím. A vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady.
Štefan, hovoril si tu o etike tela a veľmi často si spomínal morálku. Ja som presvedčený, že je ozaj málo poslancov, ktorí majú takú osobnú skúsenosť, takú intímnu a takú silnú skúsenosť s ľudským telom, s jeho etikou, s pohľadmi na ľudské telo v situáciách, ktoré obyčajne sa nedostávajú nie na titulné, ale na žiadne stránky časopisov, pretože sú to pohľady, ktoré určite by nezvyšovali nič iné, iba remitendu. A preto si myslím, že polemizovať v oblasti etiky ľudského tela tvojou skúsenosťou na túto tému sa vlastne ani nedá, lebo mne tá skúsenosť chýba. A ja si veľmi vážim, že vlastne je tu niekto, kto dokáže povedať o etike ľudského tela niečo, čo má toľko zmyslu a konkrétnych skúseností za slovami, ktoré vyslovuješ, ako to môžeš urobiť ty.
Ale chcem sa možno dotknúť viacej toho druhého slova, ktoré si tiež často, a myslím, že aj správne, používal, a to je otázka morálky. A nebudem debatiť na tému zákona, ktorý je teraz predmetom Braňovho návrhu, ale chcem povedať to tak, ako to cítim, a to je taký leitmotív, ktorý by som ja k tejto téme chcel povedať.
Otázka morálky je skutočne prioritnou otázkou tejto siene zákonnosti, tejto spoločnosti, týchto 150 poslancov aj tých 5 mil. občanov Slovenskej republiky. A som hlboko presvedčený, že ak chceme tejto téme pomôcť a ak chceme skutočne slovu morálka, tak ako Braňo krásne hovorí, dať mu obsah, aby nebolo vyprázdnené, aby bolo naplnené, tak verte, je to moje hlboké presvedčenie, že to nespočíva v tom, aké obrázky sa budú povaľovať v našich vlakoch, autobusoch, domoch, na obrazovkách, aj keď chápem tie súvislosti, o ktorých rozprávate, a nenachádzam ani ľahké protiargumenty, ale som presvedčený, že dať náplň slovu morálka... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Mne sa zapáčila tá časť vystúpenia kolegu Viskupiča, kde spomenul niečo, čo mi pripomenulo ako pamätníkovi stav tej bytovej biedy, aká existovala v rokoch sedemdesiatych, osemdesiatych. A chcel by som ozaj upozorniť na to, aby sme sa na ľudí, ktorí v tom čase získavali nejaký byt, nepozerali ako na nejakých paberkovačov, ktorí sa rozhodovali o byte či veľkom, či malom, či v centre alebo na okraji, či družstevnom, či štátnom, či nejakom inom. V tom čase bola tá situácia taká, že každý bol rád, že sa k nejakému bytu dostal. Ja nevravím, že tie spôsoby boli vždy kóšer, ale určite, a som o tom presvedčený, tí, ktorí dostali možnosť nasťahovať sa do takéhoto bytu, ani zrejme netušili v tom čase, že je tam nejaký rozdiel medzi štátnym a štátnym ukradnutým. To boli proste byty, ktoré prideľoval vtedy ten národný výbor, ako ste spomínali. Tí, čo nemali možnosť ísť do štátneho, to bola fakt taká lepšia skupina, išli do toho družstevného, kde predsa bolo treba zaplatiť o niečo viacej. Ale teda len veľmi by som chcel upozorniť na to, že robenie z tých nájomníkov ľudí, ktorí sa nejakým lukratívnym spôsobom dostali k parádnym bytom, by bolo nepochopenie situácií, aká existovala v čase ich pridelenia.
A na konto toho riešenia, ktoré tu dnes preberáme. Iste, ideálne riešenie asi neexistuje. Ale veď ideály vôbec nie sú predmetom rokovania tejto snemovne ani žiadnej inej snemovne, lebo hľadajú sa pragmatické riešenia. A ja chcem oceniť také pragmatické riešenie, ktoré nie je ideálne, ale ktoré je najlepšie z možných, ktoré sa tu ponúka. A ak ho dokážeme dopracovať, tak sa vyrieši to, skutočne tú 23-ročnú dobu spomínate ako základný problém, aby sa o tom nerozprávalo ďalších 23 rokov, ale už iba 23 týždňov. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka. No ja si myslím, že hlavným cieľom tu musí byť, aby táto sieň zákonnosti sa napĺňala maximálne možnou kvalitou, aká sa vôbec dá vygenerovať zo základne, ktorá teda má tých päť a pol milióna občanov, teda tých, čo majú voliť. Tých, čo môžu byť volení, je o niečo menej. Myslím si, že tú elegantnú, nazval by som to, politickú frajerinku, ktorú si dovolili štyria kolegovia, keď sa dali na posledné miesta na volebnej listine, je možné hodnotiť rôznym spôsobom. A iste sa dá nájsť na tom aj veľa argumentov a protiargumentov, ako to vôbec bolo. Ale to, že to fungovalo a že to bolo skutočne niečo, čo si títo ľudia dovolili v súlade so svojím presvedčením, že treba sa pobiť o miesta na kandidátkach, teda v tejto sieni spôsobom, ktorý má predstavovať predovšetkým kvalitu osobnosti, mne z toho jednoducho vychádza, lebo ak by neboli o tom presvedčení, tak by si možno niečo také nedovolili.
A z toho prejdem k tomu, čo považujem za podstatné v tejto časti, ktorú pán kolega Viskupič zdôraznil. A mne sa zdá, že zdôraznil to správne. Je potrebné, aby sme sa dopracovali k tomu, že bude ozaj zásadná zmena volebného systému, zmena, ktorá umožní takúto frajerinku, ktorú si dovolili títo štyria, robiť každému, kto sa cíti na to, že chce tu zasadať a že chce svojou prácou doterajšou ju premeniť na vyššiu kvalitu a povedať niečo aj tým ostatným občanom medzi tými, ktorí majú právo robiť zákony. A ak by sa tak stalo, tak by to bolo skutočne veľmi dobré, že tá zmena volebného zákona by prišla k tomu, aby sa tí najkvalitnejší pobili o miesta vo svojich okrskoch a prichádzali sem ako osobnosti, už nie z toho 147. miesta, ale z tých troch, štyroch, ktorí sa bijú vo svojom okrsku o... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. No veľa by sa dalo, dve minúty je málo. Chcem povedať po prvé, pán minister, vážim si teda vaše vystúpenie a vážim si aj váš verejný prístup k snahe veci objasniť. Skutočne sa tu nemôžeme hrať na mená a na dátumy, hráme sa tu na hľadanie poriadku, ktoré od nás občania čakajú, a dodržiavanie zákonnosti.
A preto využijem tento čas, len ozaj na takú zásadnú vec, čo sa týka tej kontrolórky, ktorú ste nazvali mojou chránenkyňou, no tak, keď už nevedela, kde všade napísala, napísala aj mne. A odvtedy som sa o ten prípad zaujímal viacej. A čo sa týka tých dokladov, len na to chcem zareagovať. Poradil som jej aj ja, a myslím, že jej to tiež poradili, ona má nejakých asi viacero poradcov, neviem presne, kto ešte to iný urobil, aby tie doklady, ktoré sú ozaj dôležité, aby ich zaslala vzácnym listom alebo teda, neviem, osobitným listom, ja som to nevidel, k vám na vaše ministerstvo. Ona tak tie doklady jednoducho, ale o tom, pán minister, ja som vám to už spomínal kedysi dávnejšie, alebo vášmu generálnemu riaditeľovi kontroly, prepáčte, neviem presne, tie doklady jednoducho boli poslané priamo na vaše ministerstvo niekedy vlani na jeseň. Takže...
A viete, prečo tak urobila kontrolórka? Už neverila nikomu vo svojej bývalej organizácii, ktorá ju vypovedala, a chcela, aby tie doklady jednoznačne boli u vás ako u človeka, alebo teda na vašom ministerstve, ktoré má jej dôveru, lebo dôveru jej zamestnávateľ nemal. Takže tie doklady neboli ukradnuté, pokiaľ môžem o tom rozprávať, ale boli predložené priamo k vám, aby ste ich mali vy k dispozícií ako hlavný arbiter v tomto spore. To je informácia, ktorú dávam na vedomie v súlade s tým, ako som sa to od nej dozvedel. Priznávam sa, neoveroval som si na vašej podateľni, kedy a aké doklady boli tam zaslané. Ale ja sa domnievam, že podstata je aj tak v tom, že treba hľadať pravdu, ak pochybila kontrolórka alebo Mičovský alebo vy, tak nech nám to padne na hlavu.