Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vám predstavila zákon, pri ktorom ako predkladatelia sme si istí, že si zaslúži, aby sme sa mu venovali. A zaslúži si to najmä z toho dôvodu, že prešlo 25 rokov od doby, keď sa zmenil režim, tvrdo povedané a možnože ale pravdivo povedané, a doteraz sme neboli schopní vysporiadať sa s krivdami, ktoré predchádzajúci komunistický režim u nás zanechal.
Škody, ktoré napáchal komunizmus, sa určite nedajú vyčísliť a neexistuje ani suma, ktorá by ľuďom, ktorí sa angažovali v protikomunistickom odboji, dokázala vrátiť ich sny, odškodnenie za nespravodlivosť, utrpenie, krivdu, ktorú komunisti na nich a na ich najbližších spáchali. Určite ani odškodnenie, ktoré navrhujeme, im tieto sny nevrátia. Tú hodnotu ľudského života, ktorý bol po 40 rokov utláčaný, im to nijakým spôsobom nenahradí. Takže aj tento zákon, prosím vás, berte ako len satisfakciu za roky strádania, ktoré pretrvávajú doteraz. U tých ľudí, ktorí boli takto poškodení, pretrvávajú doteraz.
Komunisti sa dopustili v našej krajine zločinov proti ľudskosti a odškodnenie obetí a potrestanie vinníkov bolo v našej krajine veľmi neuspokojujúce. Tu musím povedať, že prvoplánovým cieľom v žiadnom prípade nie je trestanie vinníkov. Zopakujem, že ide o satisfakciu pre všetkých, ktorí boli poškodení minulým režimom. Veľmi ťažko sa nám bude žiť v krajine, respektíve v priestore, kde žijú tieto obete, ktorým sa nedostalo zadosťučinenia a kde žijú komunistickí zločinci, ktorí si užívajú prostriedky získané skutočne odsúdeniahodným spôsobom. Navyše je veľmi nemorálne a vo vyspelej krajine neprijateľné, aby mali prisluhovači režimu a páchatelia týchto zločinov vyššie alebo rovnaké benefity a dôchodky ako ich obete.
Slovenská republika podpísala 23. augusta 2011 Varšavskú deklaráciu, kde ako signatár slávnostne vyhlásila, že zločiny totalitného režimu v Európe budú uznané a potrestané, že bude podporovať obete totalitných režimov a potrestá ich vinníkov. Týmto návrhom zákona sa k tejto deklarácii doslovne hlásime a žiadame, aby bolo spravodlivosti učinené zadosť. Dňa 17. januára 2012 v Prahe podpísali zástupcovia sedemnástich združení Platformy Európskej pamäte a svedomia deklaráciu, v ktorej žiadajú, aby zákonodarné orgány štátov a orgány Európskej únie prijali zákony na potrestanie komunistických zločincov a zrušili všetky benefity, ktoré títo ľudia majú. Preto si myslím, že zákon nestráca nič na aktuálnosti, aj keď je predkladaný po dvadsiatich piatich rokoch. Berieme to ako otvorenie diskusie na túto tému.
Som si istá, že zákon sa stretne s veľkým pochopením, najmä u tých, ktorí boli perzekvovaní, a stretne sa s nepochopením u tých, ktorí toto všetko vykonávali. Ide najmä o príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Tým, že vstúpili do služieb tohto orgánu, deklarovali príslušnosť k politickej moci a súhlas s páchaním toho, čo od nich bolo požadované. Neobstojí dokonca ani vyhlásenie, že niektorí tam možno pôsobili veľmi krátko, pretože vedeli, do čoho idú, vedeli, čo to všetko obnáša a s čím všetkým budú konfrontovaní.
Som veľmi rada, že do tohto procesu sa zainteresoval aj Ústav pamäti národa, ktorý nám bol pri tvorbe zákona veľmi nápomocný. Od nich priamo sme získavali informácie, aké zložky sa podieľali na tejto činnosti, na tejto činnosti, ktorá perzekvovala mnoho ľudí, ktorí nerobili nič iné, len hájili si svoje práva a slobody.
Náš samotný zákon by som rozdelila do dvoch častí. Z nich jedna časť sa týka odstránenia krívd, druhá časť sa týka možno odstránenia nespravodlivosti, jedna sa týka obetí, druhá sa týka tých, ktorí utláčanie spôsobovali.
Navrhujeme príspevok pre obete komunistického režimu vo výške 1 000 eur. Hovorím, že žiadna suma nenahradí týmto ľuďom to, čo počas perzekúcií stratili, nikto im už nevráti ich sny, ich životy, ich rozbité vzťahy, pretože aj to bolo na dennom programe. Ľuďom, ktorí sa tak dostali do väzenia, často sa rozpadli rodiny, deti nemohli študovať to, čo si predstavovali. Takže zopakujem to, že nie skončením komunistického režimu sa končila perzekúcia, ale tie následky trvajú až dodnes. Rodiny, ktoré boli ochudobnené v tom čase, sú ochudobňované dodnes práve tým, že nemohli ísť za svojimi snami a myšlienkami tak ako ostatní.
Druhá časť návrhu sa týka krátenia výsluhových dôchodkov. Predpokladám, že toto bude veľmi kontroverzná téma pre mnohých, ale som si istá a stojím si za tým, že to riešenie, ktoré sme zvolili, je najrozumnejším kompromisom, ktorý sa dal v dnešnej dobe nájsť. Ide najmä o to, že mnohé materiály boli úmyselne skartované a veľmi ťažko sa niektoré veci dokazujú. Preto spôsob krátenia výsluhových dôchodkov pre eštebákov zrážkovou daňou je dobrý a veľmi rada sa budem baviť s vami alebo radi sa budeme my predkladatelia baviť s vami o výške tejto zrážky. My ju navrhujeme na výšku 50 %. A mechanizmus, ktorý sme pri tom nastavili, aj časový, aj systémový, je nastavený tak, aby Ústav pamäti národa mal k dispozícii od všetkých orgánov verejnej aj štátnej moci všetky údaje, ktoré sú potrebné na to, aby ľudia, ktorí sú označovaní za eštebákov, alebo ľudí prisluhujúcich bývalému režimu, boli označení správne. Myslím si, že je určená aj dostatočná lehota na splnenie tohto programu a tohto plánu.
Čo sa týka odškodňovania obetí, nechceli sme to príliš rozširovať. Vychádzame z toho, že tí, ktorí majú nárok na takéto odškodnenie, musia byť veteránmi protikomunistického odboja.
Túto vymoženosť dávame aj manželkám, ktoré práve v dobe perzekúcií boli manželkami. To znamená, nerozširujeme to už na deti alebo ďalších príbuzných.
Navrhovaný zákon sa týka zhruba tritisíc obetí a približne rovnakého počtu prisluhovačov bývalého režimu. Samozrejme, tie údaje nie sú presne kvantifikované, pretože vzhľadom na to, že tie informácie, ešte niektoré, sa budú dodávať Ústavu pamäti národa, a verím, že túto povinnosť budú ochotne ústredné orgány štátnej správy plniť, môžu ukázať, že tých obetí je o niečo viac, možno o niečo menej, ale najmä teda tých, ktorí sa podieľali na perzekúciách, môže byť aj viac.
Z tohto miesta chcem povedať, že nie je to náš osobný výmysel. Ako som prečítala, Slovensko sa zapojilo do platformy krajín, ktoré chcú byť vysporiadané s komunistickým režimom. Nie sme prví, ktorí takýto zákon majú. V okolitých krajinách sa spôsobom odškodňovania už zaoberali v Maďarsku, kde dokonca prisluhovači alebo príslušníci tajnej bezpečnosti majú úplne zobraté dôchodky, výsluhové dôchodky, takže pristúpili k maximálne radikálnemu riešeniu.
My sme sa inšpirovali poľským zákonom, ktorý nerieši tento problém síce úplne ako my, ale slúžil nám naozaj na inšpiráciu.
V tejto chvíli môžem povedať, že existuje aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Budem radšej citovať: „Otázky možného rozporu takýchto právnych úprav s ľudskými právami a základnými slobodami zamietol minulý rok Európsky súd pre ľudské práva, kde v plnom rozsahu odobril poľskú právnu úpravu znižovania výsluhových dôchodkov, pričom konštatoval,“ a táto konštatácia je veľmi dôležitá, dávam vám ju do pozornosti, „služba sťažovateľov, teda tých, ktorí sa naozaj ohradili voči kráteniu výsluhových dôchodkov príslušníkov tajnej polície, služba sťažovateľov v tajnej polícii, ktorá ostro potláčala základné ľudské práva chránené európskym dohovorom, môže byť dostatočnou okolnosťou na stratu pridaných benefitov, pričom k takémuto zásahu do ich výsluhových dôchodkov môže dôjsť aj spätnou právnou úpravou." Takže existuje už rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré dalo za pravdu tým, ktorí hovorili, že je možné aj spätne krivdy riešiť takýmto spôsobom.
Na záver by som už len možno dodala, že jednoznačne nemôžeme zostať len pri odškodnení a krátení dôchodkov. Treba ísť ďalej alebo pokračovať v hovorení o zločinoch komunizmu. Potrebujeme stále naše deti v školách učiť, že to, čo sa dialo počas 40 rokov komunistického režimu, sa nikdy viac nesmie opakovať a takéto hrôzy sa nesmú dopustiť. Mladí ľudia, ktorí sa narodili do slobodnej spoločnosti ako hrdí občania požívajúci výsadu ľudských práv, nikdy nesmú zabudnúť, že kedysi na tomto území, v krajine, ktorú máme radi a ktorá je našou domovinou, sa odohrala jedna z najväčších tragédií v našich dejinách, tá, ktorá ničila životy mladých ľudí, mnohým generáciám a v našej historickej pamäti vírila krvavú brázdu. Máme povinnosť si pamätať tieto udalosti.
V úplnom závere dovoľte mi požiadať vás o podporu tohto zákona, som presvedčená o tom, že má opodstatnenie aj v dnešnej dobe, práve pri 25. výročí ukončenia bývalého režimu. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
