Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Tento zákon, ktorým sa tu začíname zaoberať, je zákon, ktorý má veľmi veľkú dôležitosť nielen na oblasť samotnú, na ktorú je zacielený, to znamená zabezpečovanie sociálnych dávok a pomoci v hmotnej núdzi, ale aj tým, ako vplýva na správanie sa týchto skupín, ktoré sú veľmi rozsiahle a, žiaľbohu, v posledných rokoch ich počet rastie. Má vplyv na motivácie ľudí, napr. akým spôsobom si majú zabezpečovať svoje príjmy, či je pre nich dostatočne atraktívne uchádzať sa o prácu v nízko kvalifikovaných oblastiach, pretože väčšina z týchto ľudí nemá kvalifikáciu a iné typy prác sú pre nich nedosiahnuteľné, alebo je pre nich rozumnejšie, výhodnejšie, atraktívnejšie, racionálnejšie len prijímať pomoc cez hmotnú dávku a tak si zabezpečovať príjmy a upraviť svoje správanie takým spôsobom, aby tých príjmov bolo, samozrejme, čo najviac. Takže hmotná núdza a všetky možné sprievodné nadväzujúce dávky reagujú na určitú konkrétnu situáciu rodiny z hľadiska jej počtu a ďalších záležitostí.
Mnohokrát som sa touto témou zaoberal, už sú to roky, kedy som ako minister túto situáciu riešil a naozaj aj veľmi zásadným spôsobom pretvoril, aby systém fungoval, aby pracovať bolo výhodnejšie ako poberať sociálne dávky. Odvtedy uplynulo mnoho času, kedy sa ten systém opäť zmenil a postupne sa opäť obracal na hlavu. Dnes stojí na hlave, nie na nohách, pretože je notoricky známou pravdou, že príjem zo sociálnych dávok je veľmi blízky, keď napočítame všetky možné dávky, príplatky a príspevky, veľmi blízky je sume, ktorú je možné získať, keď jeden z členov rodiny začne pracovať. V niektorých prípadoch je dokonca vyšší. A to nie je normálne. To nie je dobré. To je naozaj situácia, ktorú môžme charakterizovať, že systém je postavený na hlavu, pretože v normálnej spoločnosti od veky vekov platilo a platiť musí, že obživa sa má zabezpečovať poctivou prácou a že spoločnosť sa dohodla na tom, že tí, ktorí napriek svojej enormnej snahe alebo v prípade, že im to neumožňuje zdravotný stav, tak dostanú pomoc od tejto spoločnosti, aby netrpeli krajnou núdzou. Ale čo je úplne logické a na to naozaj stačí len štipka racionálneho uvažovania, táto pomoc v hmotnej núdzi nemôže byť rovná príjmu z práce, pretože akonáhle nastavíte systém tak, že poskytnete toľko prostriedkov, koľko je možné si zabezpečiť prácou, tak každá alebo väčšina ľudských bytostí, pretože ľudia sú racionálne tvory a rozmýšľajú racionálne, uprednostní systém života, kedy dostáva niečo bez toho, aby musel vynaložiť namáhavú činnosť, ktorou práca častokrát je, a jednoducho čaká na túto dávku.
Toto nie je normálne, nie je racionálne, deformuje to celý systém, deformuje to správanie spoločnosti, veľkých skupín, jej obyvateľov, generuje chudobu, vytvára motívy na to, aby chudoba rástla, ako čo do počtu, tak aj čo do zvyku žiť takýmto spôsobom života. A spoločnosť by mala všetko urobiť pre to, aby sme z tohto systému odišli, aby sme prestali podporovať takýto spôsob, pretože takýto spôsob je rakovinou spoločnosti, ktorá ju postupne prerastie a nakoniec zahubí, pretože nebude ani financovateľná a sprievodné negatívne javy, ktoré sa spájajú s takýmto spôsobom života, prerastú únosnú mieru a nebudú zvládnuteľné.
Už dnes sa v mnohých častiach regiónov Slovenska, v mnohých mestách, dedinách, obciach s tým občania potýkajú a trpia týmito javmi. Stačí do tých regiónoch ísť. Ja teraz naozaj veľmi intenzívne chodím po banskobystrickom kraji a keďže pochádzam z tohto kraja, pochádzam z jeho južných častí, pochádzam z okresu Rimavská Sobota, tak aj vidím a vnímam zmeny, ktoré nastali za posledných 20 - 25 rokov, práve v tejto časti územia, v okresoch Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Revúca. A sú to zmeny negatívne. Zmeny, ktoré znamenajú, že obyvateľstvo, pokiaľ môže, odchádza z týchto regiónov, sťahuje sa niekam inam. Mladí ľudia, ktorí získajú vzdelanie, sa nevracajú do týchto končín, a zostáva tu len obyvateľstvo, ktoré už nemá kam odísť, respektíve je naučené žiť práve takým spôsobom života, ktorý som tu popísal.
Ja hovorím o tomto a navrhujem zmeny naozaj mnoho rokov. A odvtedy, ako sú pri vláde rôzne typy vlád Roberta Fica, sú moje snahy neúspešné. Napriek tomu to, že sa tu ocitol na pôde tohto parlamentu tento návrh zákona z dielne pána ministra Richtera, dokazuje, že to, čo tvrdím, je pravda, pretože tento návrh zákona sa pokúša riešiť tento problém. Tento návrh zákona tým, čo prináša, potvrdzuje, že všetko to, čo som povedal, je pravda a že tieto negatíva naozaj prerastajú cez únosnú mieru.
Problémom je, že, ako sa často stáva, riešenia, ktorými chce reagovať na túto situáciu, sú sčasti formálne, formalistické, sčasti typu, že vyzerajú na prvý pohľad veľmi razantne a odvážne, ale keď si pozrieme na ich možnosti realizácie a na skutočnú realitu života, ako vysvetlím za malú chvíľu, tak sa ukáže, že nikam nepovedú, že vlastne žiadna zmena nenastane, a okrem toho, že sa niečo má tváriť, že sa niečo mení, nič iné, skutočná realita za tým nebude. Bude to niečo ako divadelná kulisa, ako Potemkinovská dedina, ktorá bude krásne vyzerať, alebo krásne, nebude to vyzerať krásne, bude to vyzerať veľmi razantne a veľmi odvážne, ale bude to len pomaľovaný papier, za ktorým nič konkrétne nie je.
Upozorním na asi tri takéto oblasti. Jednou z týchto vecí, ktoré tento nový zákon prináša, je povinnosť odpracovať si určitý počet hodín v rámci malých obecných služieb alebo aktivačných prác, aby človek získal nárok na sociálnu dávku v plnom rozsahu. Hm, jak to vyzerá veľmi, veľmi rázne a racionálne. Veď to je presne to, čo ja hovorím, že ľudia majú prácou vyvažovať to, čo dostávajú od spoločnosti. Potiaľ by to bolo úplne perfektné. Ale pozrime sa na tú realitu, ako to bude fungovať. Máme tu skoro 400 tisíc ľudí, ktorí sú poberateľmi sociálnych dávok, a týchto 400 tisíc ľudí podľa predstavy tvorcov tohto zákona má odpracovať 32 hodín týždenne, aby získali nárok na sociálnu dávku. A tých 32 hodín týždenne (Hlasy z pléna.), mesačne, pardon, 32 hodín mesačne, a tých 32 hodín mesačne, samozrejme majú podmienky na to vytvoriť obce a mestá. Je to absolútna ilúzia, že obce a mestá môžu pre každého jedného z tých 400 tisícov, zhruba, vytvoriť takéto pracovné príležitosti. Na tom sa všetci zhodneme. Určite to potvrdí aj pán minister, aj ktokoľvek ďalší, lebo nikdy nebolo, aj v tom najväčšom rozmachu aktivačných prác, ktoré fungovali počas môjho pôsobenia, tak v nich bolo zapojených niečo vyše 120 tisíc ľudí, nikdy nie 400 tisíc ľudí. Takže takáto situácia nenastane.
Navyše nedá sa nariadiť, nariadiť obciam a mestám, že musíte tieto aktivačné práce robiť. Vždy treba počítať, že sú to samosprávy, a niekde sa budú robiť viac, niekde menej, niekde vôbec, takže je to veľmi diferencované obec ku obci. A nastáva nám potom samozrejme rôzna situácia. Niekde sa robiť budú, v susednej obci sa robiť nebudú. V jednej obci tí ľudia teda budú fungovať podľa predstáv tohto zákona, že odpracujú tých 32 hodín mesačne, ale vo vedľajšej obci neodpracujú ani hodinu, ale napriek tomu tie dávky dostanú v rovnakej výške. Pretože keď im nebudú ponúknuté tieto pracovné, nazvime to teda v úvodzovkách, pracovné miesta, tak im nikto nemôže siahnuť na dávku. Až ste si to ešte neuvedomili, tak takto to je a pán minister to určite potvrdí. Takže čo? Máme tu Potemkinovskú dedinu. Tvárime sa, že je potrebné odpracovať 32 hodín, ale v reáli nie je potrebné urobiť nič. Všetko ide po starom, resp. tam, kde bude poctivejší starosta, primátor, tak, tak bude vykonávať. A za chviľu sa mu to vráti od jeho obyvateľov. A keďže aj on je závislý, alebo významne ovplyvnený tým, že aj to sú voličské hlasy, a dostane sa pod atak, že v susednej dedine nerobia nič a dostávajú také isté peniaze ako my, čo musíme robiť, lebo ty nás k tomu nútiš, tak ako, kde je tu spravodlivosť? A ty si zlý! Tak nakoniec ako tí, ktorí sa snažia, z toho vycúvajú, pravdepodobne, lebo si povedia: no čo si ja budem páliť prsty, čo si ja budem robiť problémy, keď vlastne to nemá pre mňa žiaden pozitívny význam?
To som vám chcel premietnuť do reality, že čo tie, keď sa od zeleného stola niečo robí a nedomyslia sa súvislosti, tak takto to dopadá. A pritom to, čo je cieľom tohoto návrhu, a to, aby bol tlak na ľudí, ktorí dostávajú sociálne dávky a samozrejme aj aktivačný príspevok, tak na to stačí jedno jediné: vrátiť sa na začiatok, tam, kde, ako to fungovalo, keď som to zavádzal. A to pravidlo bolo jednoduché: počítať s tým, že tí starostovia sú rôzni, že tie podmienky sú rôzne. Niekde je tých aktivačných prác menej, niekde viac a naozaj to významne závisí od schopnosti a od organizačných daností daného obecného úradu alebo konkrétneho starostu. A ľudí jednoducho si nevyčarujeme takých, aby sme ich mali ideálnych. Tak stačilo zaviesť, že keď ten starosta, vďakabohu, je taký, že dokáže veľmi mnoho ľudí zapojiť do týchto prác, tak tí ľudia sú povinní na tieto práce nastúpiť. A keď nenastúpia, keď odmietnu nastúpiť napriek tomu, že sú vyzvaní, aby nastúpili, vtedy tá sankcia môže nastúpiť a má nastúpiť. A vtedy je to čisté, transparentné, jasné. A netvárime sa na niečo, čo sa nedá uskutočniť, ale zavádzame niečo, čo je regulárne, funkčné a jednoducho môže fungovať. Takže to je prvý taký bod, ktorý som chcel len objasniť, ako bude fungovať. A som zvedavý, čo sa s tým ešte stane v druhom čítaní, lebo však sme len v prvom čítaní.
Druhý taký zaujímavý moment a ešte lepšie znejúci pre širokú verejnosť, pokiaľ nevidí pod, za záves alebo pod pokrievku celého toho, je, že sa zavádza pravidlo, že ak poberateľ sociálnych dávok spácha priestupok, tak sa mu tento, pokuta za tento priestupok strhne zo sociálnej dávky. Skvelé! Konečne skoncujeme s priestupkovou imunitou, po čom volám z tohto miesta už neviem koľkýkrát a rozprávam stále, a naozaj je to problém, ktorý treba riešiť. Ale to vaše riešenie je reálne? Je uskutočniteľné? Je v súlade dokonca aj s ďalšími právnymi nadradenými predpismi? Nuž, pokiaľ sa pozeráme na jedinca, ktorý poberá dávku v hmotnej núdzi ako jednotlivec vo výške 60 euro, tak áno, dá sa to zabezpečiť, pretože je to konkrétny jedinec. Ale akonáhle je to skupina osôb, je to rodina rôzne početná, už je to skupina osôb. Jeden z tejto skupiny osôb spácha priestupok. Ale oni nepoberajú na jednotlivca, na každého jedného človeka dávku v hmotnej núdzi, oni poberajú jednu dávku v hmotnej núdzi. A komu ju, z ktorej dávky zoberiete? Ja si myslím, že tu veľmi okamžite narazíte na ústavný problém, to vás na to upozorňujem. Aj keď ja som ten prvý, ktorý požaduje a vie, že je nevyhnutné skončiť s priestupkovou imunitou. Ale toto je slepá ulička, do ktorej ste sa vy dali. To vám hovorím úplne na rovinu.
Preto aj na tejto schôdzi sa znova ocitne notoricky známy môj návrh zákona, ktorý zavádza opäť jednoduché transparentné pravidlo. Spravil si priestupok, nemáš na pokutu, odpracovať! Jednoduché ako facka. A je to vybavené. Nedostávame sa do rozporu s ničím a je to vec, ktorá funguje. Až by aj na ixtýkrát niekto z poslancov SMER-u chcel hovoriť, že ústava zakazuje nútené práce, tak znova zopakujem, že treba si ju poriadne pozrieť, a je tam výnimka priamo v ústave, ktorá hovorí, netýka sa to malých obecných prác. A môj návrh zákona presne odkazuje na malé obecné práce. Takže nič takéto ako rozpor s ústavou v tomto návrhu neexistuje.
Ale znova zopakujem, napriek tomu, že schvaľujem váš úmysel, ktorý len potvrdzuje, že mám pravdu a vždy som ju mal, keď som narážal, upozorňoval a kritizoval tie, túto oblasť, ale upozorňujem, že vaše riešenie nie je správne a nebude, hlavne nebude usku-točni-teľné. To je najväčší problém, že nič z neho nebude. Bude to buchnutie po vode. A výsledkom už dnes, ako keby som videl pána premiéra, ako sa postaví s odhodlaným a dôveryhodným výrazom pred kamery a povie: ´My sme to chceli riešiť, ale Ústavný súd nám to zakázal, vidíte, nedá sa.´ Tak ako vám zarazil zmenu v oblasti rodičovských príspevkov, ktorá ako z logiky veci by som ja proti nej nič nemal, ale dotklo by sa to voličov, takže nič nebude, všetko bude po starom. Takže to je ďalšia oblasť, ktorá stojí na vode a ktorá si myslím, že nikam nepovedie.
To, čo tomuto zákonu chýba, to je taký tretí okruh, na ktorý by som chcel upozorniť, a tak ako predostielam ho dopredu, pretože za nie dlho sa tu postavím a budem obhajovať a predstavím svoj návrh novely zákona o hmotnej núdzi, je, že okrem toho, že musíme napraviť to, čo je pokrivené a deformované, a ani nebudem hovoriť, kto to spôsobil, všetci dobre viete, ale je už treba zareagovať na situáciu a nejakým spôsobom aj nastaviť nejaký motivačný mechanizmus. Aby ľudia, ktorí sa rozhodnú pracovať, alebo rodiny, kde sa rozhodnú živiť sa prácou, kde teda aspoň jeden človek začne pracovať, to naozaj reálne pocítili na svojich príjmoch.
Tento návrh zákona na to reaguje tým, že zavádza osobitný príspevok, neviem, či som sa správne terminologicky vyjadril, ale de facto tú istú sumu, ako je aktivačný príspevok, priznáva aj tým, ktorí si nájdu prácu, a na pol roka ho bude vyplácať. Áno, chvályhodné, ako opäť úmysel, ktorý ide tým istým smerom, ako ja navrhujem, ale hneď poukážem na jeho úskalia.
To prvé najhlavnejšie úskalie je, že je to príspevok, ktorý bude trvať pol roka, a potom schlus, koniec. Takže po uplynutí pol roka sa človek zrazu dostane do situácie, že o 60 eur klesne jeho príjem zo dňa na deň. Čo to bude vyvolávať u týchto ľudí? Snahu o špekuláciu, o istú, cyklický spôsob fungovania, že tí ľudia, keď teda tú prácu prijmú, ja viem, že tu sa tak počíta, že už si zvyknú pracovať, získajú pracovné návyky, tak v tej práci sa asi udržia. No ale ako som povedal, človek je tvor racionálne uvažujúci aj v tých naozaj najjednoduchších činnostiach, peniazom rozumie každý. A keď ako zrazu bude mať o 60 euro menej a zo sociálnych dávok získava zhruba to isté, pretože tak to je, až neveríte, ukážem vám tabuľky, tak jednoducho z tej práce odíde. Takže na po roka niekoho možno dostaneme do zamestnania a po pol roku šup naspäť na sociálny úrad. A pokiaľ tam nebude nejaký interval, ktorý bude brániť tomu, aby znova využil takéto, takýto motivačný príspevok, tak, tak po nejakom čase sa znova zapojí do zamestnania, alebo si počká, kým ten interval uplynie, a znova ho využije. A máme tu takú kampaňovitú, kampaňovitý spôsob vstupovania a vypadávania zo zamestnávania. To je jeden, jeden problém.
Druhý je, že priznáva sa aktivačný príspevok aj ľuďom... No a ešte, aby som nezabudol, je tu hneď jedna veľká nespravodlivosť, až som niečo, až som to správne pochopil. To sa bude vzťahovať na ľudí, ktorí dnes sú poberateľmi dávky v hmotnej núdzi a sú nezamestnaní a zamestnajú sa za rovnakých podmienok a za rovnakú mzdu ako nejaký kolega, ktorý ale tú prácu má a stále pracuje, pretože, pretože pracuje proste, tak ten, ktorý sa zamestná, zrazu získa tento aktivačný príspevok. Ale ten, ktorý pracoval, ho nemá a bude bez neho. Takže dôjde tam k nerovnováhe, niekto ho mať bude, ten, kto si prácu nájde, ale ten, kto nebol poberateľom sociálnej dávky, lebo prácu mal, ten ho nezíska, pretože nebol poberateľom sociálnej dávky. Myslím si, že omnoho lepšie riešenie je to, ktoré navrhujem a ktoré môj návrh zákona obsahuje, je, že už dnes máme zakotvený princíp v zákone, ktorý som ja zaviedol, že 25 percent z príjmu sa nezapočítava do príjmu na účely nároku na získanie sociálnej dávky.
Toto bolo nastavené vyvážene a funkčne v čase, keď to bolo zavádzané, ale vtedy neexistovali ešte mnohé ďalšie doplňujúce príplatky, príspevky, ktoré vznikli neskôr, neexistovala transformácia istých typov príspevkov, ako je napríklad príspevok za školskú dochádzku do súčasnej podoby, ktoré ten systém zdeformovali, a tento 25-percentný, toto 25-percentné započítavanie prestalo mať zmysel, prestalo mať účinok. Pretože akonáhle niekto zarába čo len minimálnu mzdu a aj keď sa mu nezapočíta tých 25 percent, žiaden nárok na sociálnu dávku nemá. Takže akákoľvek rodina, kde jeden z jej členov začne pracovať za minimálnu mzdu, nemá dnes nárok na sociálnu dávku. Nemá zmysel žiaden, že sa mu 25 percent z príjmu nezapočítava. Keby sa aj započítaval, je to, je na tom úplne rovnako. Takže... Ale nebolo to tak na začiatku. Takže to riešenie je, ktoré by nevytváralo žiadne zuby, nevytváralo by žiadne po pol roku zmeny, prudké, v príjmoch v domácnosti, je, že zvýšime tú čiastku, ktorá je nezapočítateľnou položkou. Ja navrhujem, aby sa zvýšila na 40 percent. A zároveň navrhujem, aby sa takisto 40 percent z rodičovského príspevku pri rodinách, a to zdôrazňujem, kde aspoň jeden z jej členov pracuje, tak isto nezapočítavali do príjmu, čím sa vytvorí systém, že aj v prípade, že sa niekto zamestná za minimálnu mzdu, tak ešte dostane cez sociálnu dávku priplatené a jeho príjem, jeho čistý príjem sa zvýši oproti tomu, ktorý len poberá sociálne dávky. A tým tú motiváciu dosiahneme. A paradoxne - ale budem o tom viacej hovoriť pri predkladaní vlastného návrhu zákona, takže teraz ako už to len skrátim - to neznamená ani nejaký dramatický rast príjmov, výdavkov, pardon, výdavkov štátu, pretože dnes ten štát vydáva na jedinca, ktorý nepracuje, omnoho viac ako by vydával na toho človeka alebo tú rodinu, keby začali pracovať. Napriek tomu, že jeho príjem, v súčte príjem, ktorý si zarobil, a ešte príspevok od štátu cez sociálnu dávku by zvýšil príjem aj tejto samotnej rodiny. Nie je to perpetuum mobile, ako by mohol niekto vyčítať. Je to úplne racionálne a ja vám to pri tom predstavovaní svojho návrhu zákona dopodrobna sa budem snažiť vysvetliť. Máme to prepočítané v tabuľkách na všetky možné typy rodín, od malých rodín s dvoma deťmi až po veľké rodiny, a naozaj je to vec, ktorá by systémovo pomohla, ten systém by urobila prehľadným a čitateľným, nemuseli by tam byť nejaké také násilné alebo menej funkčné veci, ktoré v konečnom dôsledku ani nemusia sa ukázať ako uskutočniteľné, ako som poukázal predtým.
Takže v rámci prvého čítania len také všeobecné poukázanie na slabiny a nedostatky tohto návrhu zákona. Ja chcem skončiť pozitívne a poviem, že veľmi oceňujem, že ste uznali, že tu žijeme a že si pestujeme obrovský sociálny problém, ktorý tu reálne existuje a ktorý je vytvorený sociálnym systémom, ktorý nám nepadol z neba, ani nám ho žiadni okupanti nevnútili, ale ktorý sme sami, poslanci v Národnej rade schválili a ktorý vyslovene nivočí sociálny systém, situáciu túto tejto krajiny a vytvára patologické správanie až veľkej skupiny obyvateľstva. Že je len na nás zasa, aby sme to napravili. A ja vás prosím, robme to racionálne, robme to tak, aby to fungovalo, aby to nemalo kampaňovitý nejaký efekt, ale aby naozaj to fungovalo ako dobre nastavený stroj, ktorý prináša efekty, a potom sa tá situácia zmení. Potom nebude platiť to, čo ja počúvam skoro denne na rôznych stretnutiach, že aj tak sa s tým nedá nič robiť, aj tak je to naveky zabité. Nie je, len sa nesmieme báť urobiť normálnu racionálnu zmenu, ktorej každý, keď sa s ním bavíme jednotlive, jej rozumie. Lebo dva a dva vždy budú štyri. Ale len sa toho nesmieme báť a stále musíme sa držať toho, že naozaj dva a dva musia byť štyri, nie päť, nie šesť, ani nie tri. A potom to bude fungovať.
Ďakujem za pozornosť.