Ďakujem. Vážený pán podpredseda, vážený pán generálny prokurátor, ja by som sa rád vyjadril k predloženej správe. Nechcem riešiť ani konkrétne kauzy, ale skôr správu, lebo o tom podľa mojej mienky dnešné rokovanie je.
Uvedomujem si aj to, že tá správa bola pripravovaná zrejme ešte za vášho predchodcu a prichádza naozaj s pomerne veľkým opozdením do parlamentu. A vy ste aj v úvodnom slove niektoré veci posunuli trošku ďalej alebo modifikovali.
Totižto správy o činnosti prokuratúry dlhodobo vyznievali, nechcem povedať, že neobjektívne, ale skôr ako, ako snaha obhajoby prokuratúry, ako vo všetkých veciach dobre a správne koná. A keď sú problémy, tak to sú vyšetrovatelia alebo potom súdne prieťahy, alebo dožiadania. Nechcem povedať, že tam nie sú problémy, len problémy, samozrejme, že sú aj v činnosti prokuratúry a niekedy tá správa o činnosti prokuratúry mala taký nádych, akoby ju pripravoval odborový zväz prokurátorov, čo nie je dobré podľa mojej mienky. A vy ste v úvode minimálne dve veci zmienili, ktorými sa výrazne odchyľujete od toho predloženého materiálu, a jedna sa týka disciplinárnych konaní na prokuratúre a personálneho stavu. Nemyslím len čo do počtu prokurátorov na prokuratúre, a potom aj otázky mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré táto správa pomerne vehementne obhajuje.
Čiže oceňujem to. A myslím si, že by aj pre budúcnosť bolo dobré, keby správa o činnosti prokuratúry pre parlament, keďže ide o verejný dokument, mala ambíciu byť objektívna. To znamená, samozrejme, že aj zvýrazňovať pozitívne veci, ale aj problémy, ktoré samotná prokuratúra má.
Teraz si dovolím pár poznámok k samotnému textu a bude to skôr také heslovité, pár pripomienok. Vy ste spomenuli v úvode, pán generálny prokurátor, že vláda zrušila úlohy ohľadne prípravy nových statusových zákonov. A takisto kvôli tomu, že niektoré zmeny v týchto zákonoch sú predmetom konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde. K tomu ja mám jednu poznámku.
Ja si nemyslím systémovo, dokonca ani ústavnoprávne, že je správne, ako to chápem z tejto správy, ak je výlučným gestorom prípravy statusových zákonov Generálna prokuratúra. A myslím si, že, ako ste spomínali pri mimoriadnych opravných prostriedkoch, už od toho aj v Rusku upustili.
Totižto Generálna prokuratúra, samozrejme, tým, že nie je vládnym rezortom, nemá z ústavy legislatívnu iniciatívu a iste sa musia podieľať prokurátori aj na príprave iných návrhov, aj trestných kódexov, alebo noviel trestných kódexov, ale nemyslím si, že Generálna prokuratúra ústavnoprávne má legislatívnu iniciatívu v parlamente, a preto si myslím, že gestorstvo nad prípravou aj statusových zákonov v spolupráci s Generálnou prokuratúrou musí a v každej krajine Európskej únie má ministerstvo spravodlivosti. O tom som presvedčený. A podľa mňa to, že v minulosti Generálna prokuratúra robila takpovediac svoju legislatívu alebo statusovú, je pozostatok minulosti. A podľa mňa na hrane s ústavou. Lebo naozaj všetci vieme, kto má legislatívnu iniciatívu, zákonodarnú, sú to poslanci, vláda a výbory. Nikto iný.
Benátska komisia, ktorá posudzovala ešte pred niekoľkými rokmi fungovanie ruskej prokuratúry, dokonca to nenazvala ani prosecution office, je jednou z vecí, ktorú vytýkala fungovaniu ruskej prokuratúry ako starého modelu prokuratúry, bola práve, práve otázka týchto legislatívnych iniciatív, ktoré podľa mojej mienky nemôžu mať výlučné gestorstvo ani podľa našej ústavy.
Druhá pripomienka, ktorú ste vy zmienili, tiež sa týkala Úradu európskeho verejného prokurátora. Keď sa vytvárala Lisabonská zmluva a predtým teda jej predchodca ústavná zmluva, tak som viackrát upozorňoval na Rade ministrov, keď sme prerokovávali text tejto ústavnej zmluvy, že zriadenie Úradu verejného prokuratúra jednak je predčasné, keďže v tom čase fungoval Eurojust niekoľko rokov, ale po druhé aj nesystémové kvôli tomu, že vytvára dvojitú trestnoprávnu jurisdikciu, a tým pádom posúva a výrazne okliešťuje právomoci členských štátov v trestnoprávnej oblasti a posúva fungovanie Európskej únie smerom k federálnemu štátu. Lebo jedným z typických práv federálneho štátu je práve dvojitá trestná jurisdikcia na úrovni federácie a na úrovni jednotlivých členských štátov.
Naviac tá ambícia po naozaj niekoľkých rokoch fungovania Eurojustu urobiť ďalší krok pri vzniku európskeho verejného prokurátora sa mi zdala byť predčasná, aj keď je treba povedať, našťastie, samozrejme, že vznik tohto úradu je podmienený jednomyseľnou zhodou všetkých členských štátov. A zdá sa mi, že v dočasnom hľadisku nie je reálne, že by takýto úrad vznikol. Lebo keď ho nezavetuje náš minister spravodlivosti, čo si myslím, že možnože nezavetuje, keďže terajšia vláda nevetuje v Európskej únii nič, tak ho zavetuje určite britský minister spravodlivosti, alebo dánsky, alebo niektorých ďalších krajín. Čiže myslím si, že ide o predčasný, veľmi problémový inštitút, ale nemyslím si, že reálne v krátkej dobe hrozí jeho zavedenie.
Dovoľte mi ešte teraz sa vyjadriť k jednotlivým veciam v oblasti trestného konania. Všimol som si, že znovu aj v roku 2012 sa výrazne zvýšil počet skončených dohodovacích konaní, zvýšil sa na cez 8-tisíc, skoro 8,5 tisíca obvinených, čo si myslím, že je, je správna tendencia.
Musím povedať k tomuto jednu poznámku. Keď sme urobili v trestných kódexoch, v Trestnom poriadku zavádzali dohodovacie konanie, tak bola veľká skepsa, možno na strane súdov najmä, ale aj prokurátorov, ako bude tento nový inštitút fungovať, že ide o niečo, čo je v našom právnom prostredí celkom nové, a prevažná miera názorov bola, že fungovať nebude. Čo si myslím, že odrážalo takú prirodzenú konzervatívnosť justičného prostredia. A som rád, že tuná sa ukázal pravý opak. Každý rok sa výrazne zvyšuje počet uzatvorených dohôd, čo odbremeňuje nielen prokurátorov, ktorí tým pádom trávia oveľa menej času na hlavných pojednávaniach, je to aj v správe dokumentované, ale, samozrejme, odbremeňuje aj súdy jak prvostupňové, tak odvolacie.
Keď bol Trestný zákon mimoriadne kritizovaný, najmä akademickou obcou, pre výrazné zvýšenie dolných hraníc trestných sadzieb, tak musím povedať, že to malo priamy súvis s procesnou úpravou dohodovacieho konania práve preto, aby sa vytvorilo prokurátorom prostredie, možnosť, priestor na dohody, kde môžu ísť až pod jednu tretinu dolnej hranice trestnej sadzby. Inak by to nemalo až taký veľký význam a tá previazanosť sa ukázala byť ako správna.
Správa tiež konštatuje, že sa znovu zvýšilo percento, aj keď o nejaký malý počet páchateľov-recidivistov na počte stíhaných osôb, čo potvrdzuje fenomén, že veľkú časť najmä najzávažnejších trestných činov, násilných trestných činov páchajú recidivisti, a preto je podľa mňa aj dôležité z hľadiska trendov štatistík, a teda nielen štatistík, ale aj spáchaných trestných činov, sa snažiť recidívu a recidivistov čo na najdlhšiu dobu izolovať, keďže sa, žiaľ, opakovane dopúšťajú trestnej činnosti.
Z tohto dôvodu si myslím, že nové zmeny, ktoré boli v novom trestnom kódexe, resp. ešte vo veľkej novele z roku 2003, sa ukázali byť plne opodstatnené. To, že od roku 2003 do roku 2012 klesol počet násilných zločinov, násilných trestných činov na polovicu - na polovicu - a každý rok klesá, je veľmi, veľmi povzbudzujúce. V roku 2002 bolo spáchaných približne, na Slovensku, 15-tisíc násilných trestných činov, v roku 2012, teda v minulom roku, podľa štatistík ministerstva vnútra asi 7,5 tisíca, čo je naozaj pokles o 50 %. Týka sa to aj najzávažnejších trestných činov, vrážd, lúpeží, znásilnení.
Niekto si možno pomyslí, že to sú štatistiky, ale to sú len čísla, a teda to nie je také dôležité, ale keďže hovoríme o násilných trestných činoch, takže za každým z tých čísiel je nejaký konkrétny príbeh, je nejaký pocit strateného bezpečia, bolesti, celoživotnej traumy. Ak prísnejšia právna úprava voči recidivistom a pri násilných zločinoch zachránila čo len niekoľko desiatok ľudských životov a uchránila niekoľko stoviek, možno tisícov ľudí od traumy násilného zločinu, mala podľa mojej mienky zmysel aj pri kritike akademickej obce, ktorej benevolenciu k násilnému zločinu vis a vis stúpajúcej brutalite zločinu ja celkom nechápem.
Správa zároveň konštatuje, a to už sú skôr také parciálne veci, pri majetkovej kriminalite napríklad, že uplatnenie ustanovenia Trestného zákona pri krádežiach, tie drobné krádeže, ktoré sú priestupkom, povýšila pri recidíve na trestný čin. Teda návrh, ktorý pán generálny prokurátor zmienil ako možný návrh pri drogovej kriminalite, sa neosvedčil, ale správa neuvádza žiadne konkrétne argumenty. Ja som si našiel ešte spred niekoľkých rokov vyjadrenie Zväzu obchodu, podľa ktorého, a teraz to budem citovať: "Podľa skúseností bezpečnostnej služby kriminalita v posledných piatich rokoch klesá." Teda po zavedení tohto inštitútu. A je tam zdôvodnené práve to, že ak totiž niekoho prichytia počas dvanástich mesiacov druhýkrát, že ukradol tovar do hodnoty 8-tisíc korún, to ešte bolo v čase, keď sme mali koruny, hrozí mu trest odňatia slobody do dvoch rokov. Čiže Zväz obchodu tú úpravu privítal, lebo klesol počet krádeží v obchodoch.
Preto neviem, z čoho vychádza správa v tomto parciálnom konštatovaní, keď tvrdí, že to neprispelo k zníženiu drobných krádeží v obchode, lebo sa neuvádzajú žiadne teda konkrétne čísla alebo argumenty.
Oceňujem aj to, že v roku 2012 sa výrazne zvýšil počet trestných stíhaní ukončených v tzv. super rýchlom - v super skrátenom, sa tu píše, nie je podstatné - vyšetrovaní, kde bolo skončených 5 716 vecí, čo je nárast o 55,8 % oproti roku predchádzajúcemu. A to naozaj ja považujem za mimoriadne pozitívny trend aj z hľadiska generálnej prevencie, aj individuálnej koniec koncov. Pretože trest nemôže byť len, to všetci vieme aspoň zo školy, len čo do výšky trestu spravodlivého, ale musí byť aj adekvátne rýchlo uložený, ak má mať nejaký preventívny účinok.
Tiež ale mám pár otázok, lebo správa niektoré veci zvýrazňuje, že kde došlo k zvýšeniu, k zlepšeniu nejakého trendu. A to je fajn. Pri iných ukazovateľoch správa skôr mlčí. Poviem na konkrétnom príklade.
Na strane 65 sa nachádza štatistika využívania tých invazívnych prostriedkov v trestnom konaní, domovej prehliadky, ale aj, samozrejme, sledovania, ITP. A práve pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky sa uvádza, že v roku 2012 teda jednak sa výrazne zvýšil počet podaných návrhov na odposluchy, čo samo osebe nemusí nič znamenať, ale sa zároveň podľa mňa podstatným spôsobom znížilo percento úspešnosti týchto návrhov. Inými slovami, keď v roku 2010, 2011 bola tú úspešnosť 90 %, v roku 2012 klesla na 80 %, čo je z hľadiska dlhodobého trendu pomerne veľký skok smerom nadol. Z 3 459 podaných návrhov bolo vyhovených, teda úspešných na súde, 2 826. A správa nekonštatuje, z akého dôvodu k tomuto poklesu prišlo.
Aj to dokumentuje, že správy boli pripravované aj v minulosti spôsobom, že tam, kde došlo k nejakému zlepšeniu a pozitívu, to bolo zvýraznené, a oprávnene, však v poriadku. A tam, kde nejaký problém existoval alebo existuje, tak ten sa prechádzal skôr bez povšimnutia.
Rovnako dlhodobý problém na Slovensku je, a konštatuje to aj správa, zmeny výpovedí obžalovaných a svedkov na hlavnom pojednávaní, keď ich porovnáme s ich výpoveďami v prípravnom konaní. Obžalovaných, samozrejme, stíhať za krivú výpoveď možné nie je. Aj keď ani to si nemyslím, že je vecne správne, ak sa obžalovaný rozhodne vypovedať, neviem celkom, prečo by mal byť chránený pred trestnou zodpovednosťou krivej výpovede. Má právo ústavné nevypovedať, samozrejme. Ale pri svedkoch je moja otázka tá, a bola už niekoľko rokov dozadu, ak to je konštatované ako vážny problém, a je to vážny problém, koľko máme reálne stíhaných osôb za krivú výpoveď? Lebo ten počet stíhaných za krivú výpoveď je z hľadiska problematiky alebo problému zmeny výpovedí podľa mňa pomerne minimálny. Inými slovami, sa nestíhajú všetky prípady, kedy svedkovia zmenia výpoveď na hlavnom pojednávaní a tým samozrejme, že mimoriadne skomplikujú jeho výsledok.
Rovnako sa chcem opýtať na odvolacie konanie, kde správa konštatuje, ale nijakým spôsobom to veľmi ďalej nerozvádza, otázku úspešnosti odvolaní, teda odvolaní najmä pri meritórnych rozhodnutiach. Tá úspešnosť v rokoch 2010, 2011 bola okolo 36, resp. 37 %, v roku 2012 uvádza správa na strane 71, že ich bolo len 17,5 %. Čo je viac ako dvojnásobný pokles akoby úspešnosti podaných odvolaní a to môže mať nejaký dôvod, ktorý teda ja nepoznám, a správa ho ani neuvádza. A preto by som sa možno opýtal, že aký bol dôvod takéhoto výrazného zníženia počtu úspešnosti podaných odvolaní.
Rovnako sa ešte vyjadrím k otázke mimoriadnych opravných prostriedkov. Už tu pán generálny prokurátor uviedol, ale on to uviedol, ak si dobre teda pamätám, najmä na oblasť civilného konania. Ja by som sa vyjadril k oblasti trestného konania, pretože tam podľa mňa mimoriadny opravný prostriedok môže mať svoj dôvod. Je tam verejný záujem na trestnom stíhaní. Ak správa kritizuje, tak trošku implicitne, zrušenie sťažnosti pre porušenie zákona. No, SPZ-ka sa nezrušila tak nejak úplne svojvoľne, ale zrušila sa alebo modifikovala sa na dovolanie, ktoré má, samozrejme, obmedzený rozsah z dôvodu, že inak by ju zrušil úplne stopercentne Ústavný súd. Koniec koncov na Ústavnom súde prebiehalo konanie o zrušení tohto mimoriadneho opravného prostriedku, preto v roku 2003 bola novela Trestného poriadku, ktorá ho viazala len na podnet a takým spôsobom potom sme boli schopní presvedčiť navrhovateľov, skupinu poslancov, aby návrh na Ústavnom súde vzali späť a Ústavný súd konanie zastavil. Ale bolo to len-len a bolo to v situácii, kedy rozhodoval Najvyšší súd o týchto mimoriadnych opravných prostriedkoch vo veľmi závažných prípadoch, ako boli kauzy a vtedy väzobné stíhanie Mikuláša Černáka.
Teraz ten rozdiel v tom civilnom konaní, ale vo vzťahu k prokuratúre, je jeden a ten je podľa mňa podstatný, prečo sa nie je celkom možné vrátiť naspäť. Totižto, samozrejme, prokurátor je stranou v konaní. To znamená, ak by mal mať prokurátor alebo generálny prokurátor právo mimoriadneho opravného prostriedku aj vo vzťahu k skutkovým zisteniam, to znamená, v princípe by z toho sa vytvorila nejaká tretia inštancia, tak by také isté právo bolo nutné priznať aj protistrane, a teda obvinenému. Tým by vznikol vlastne z toho reálne riadny opravný prostriedok a mali by sme nie dvojstupňové, ale štandardne trojstupňové trestné konanie, čo by, samozrejme, nebolo možné a by to tak zahltilo Najvyšší súd, že by tento nebol funkčný.
Preto rekodifikácia išla v tom smere, že sa v širšom rozsahu priznala možnosť podať dovolanie ministrovi spravodlivosti. A, áno, aj ja som presadzoval v roku 2010, aby sa tie dôvody rozšírili aj na otázky nesprávnych skutkových zistení. Ale myslím si, že nie je možné z hľadiska ústavného a kvôli rovnosti strán v takomto rozsahu priznať oprávnenie podávať dovolanie generálnemu prokurátorovi, lebo je stranou v konaní, a preto má v princípe generálny prokurátor alebo prokuratúra možnosť podať dovolanie v rozsahu, v akom to má aj obvinený, teda v zásade pri zmätočných rozhodnutiach. O tom som takmer presvedčený na sto percent, že ak by to nezrušil Ústavný súd, tak by to zrušil podľa mojej mienky Štrasburg.
Ale tá úprava, ktorá dnes je, podľa mňa nie je zlá. Otázka, ako riešiť odbornú kvalifikáciu podávania tých dovolaní, podľa mňa sú dve cesty. Buď tie dovolania reálne pripravia prokurátori a potom ich, samozrejme, prokuratúra predloží na podpis ministrovi spravodlivosti. Koniec koncov SPZ-ky podávali vždy teda dva subjekty aj v minulosti. Čiže aj rezort spravodlivosti má aparát, ktorý sa venuje mimoriadnym opravným prostriedkom. A druhá možnosť je ako ten, ako dajme to sfunkčniť, ak je tam problém, je proste vytvoriť možnosť, aby mohli ísť prokurátori, ktorí sa na túto agendu špecializujú, na stáž na ministerstvo spravodlivosti. Tam by som tiež ja nevidel nejaký vážny problém. Ale myslím si, že ísť späť k SPZ-kám nie je ústavne možné a by to veľmi, veľmi rýchlo narazilo, čo by bola veľká škoda, lebo, žiaľ, tých nezákonných súdnych rozhodnutí, ktoré sú právoplatné, je stále pomerne veľa.
Na záver dovoľte pár poznámok k Úradu ešte špeciálnej prokuratúry a potom už len záverečné nejaké pripomienky.
Myslím si, že Úrad špeciálnej prokuratúry sa naozaj stal veľmi kľúčovou súčasťou Generálnej prokuratúry, o čom svedčí aj táto správa. Jediná vec, ktorá ma ani nie prekvapila, ale ktorú som si uvedomil, je pomerne výrazné zníženie počtov osôb oproti roku 2011, ktoré boli vzaté do väzby. A teraz ja to odcitujem, to ustanovenie zo správy na strane 141: "Do väzby bolo vzatých 43 osôb, čo je veľký pokles oproti roku 2011, kedy ich bolo 91, avšak na úrovni roku 2010, kedy ich bolo 49. Na vysvetlenie je potrebné uviesť, že v roku 2011 bolo realizovaných viacero prípadov veľmi závažnej kriminality, ktorá je typická tým, že obvinení sú stíhaní väčšinou väzobne." Išlo o práve najmä prípady zločineckých skupín. Toto konštatovanie je podľa mojej mienky pravdivé a nie je chybou prokuratúry, že od roku 2012 došlo zrejme k veľmi výraznému poklesu počtov stíhaných osôb pre založenie zločineckých skupín a trestné činy, samozrejme, s tým súvisiace.
Posledná vecná poznámka sa týka ešte použitia inštitútu agenta, ktorý správa zmieňuje so zvýraznením toho, že bol použitý v 76 prípadoch, ale vždy išlo o pasívnu formu konania, nie o možnosť konania aktívneho agenta. Ja viem, že možnosť použitia aktívneho agenta pri korupcii verejných činiteľov je a môže byť ústavnoprávne sporná, aj keď o tom Ústavný súd zatiaľ nerozhodoval. Ale myslím si, že až taká niekedy prehnaná obava zo strany orgánov činných v trestnom konaní využívať aktívneho agenta, aby náhodou nenarazili na potenciálne, zatiaľ nedefinované ústavné mantinely, si myslím, že je trošku prehnaná, môj názor je. Myslím si, že bez využívania aktívneho agenta sa veľmi ťažko bude odhaľovať korupcia v uzavretých systémoch, ktorým koniec koncov jedným z nich je aj justícia.
Dnes máloktorý verejný funkcionár zoberie úplatok od nejakej neznámej osoby, ktorá sa prihlási, alebo sudca, že by rada ovplyvnila jeho konanie alebo rozhodnutie. Taký, no poviem to trošku pejoratívne, hlúpy už dnes je málokto. Ale preto si myslím, že práve možnosť využívania aktívneho agenta by mohla byť rozhodujúca a tie dlhoročné alebo niekoľkoročné obavy orgánov činných v trestnom konaní nepoužívať aktívneho agenta sa mi zdajú byť naozaj prehnané.
Úplne na záver oceňujem aj vystúpenie pána generálneho prokurátora, pretože spomenul aj vec, ktorá sa týka sofistikovanejšej trestnej činnosti ekonomického charakteru. Správa spomína, že tá nie je stíhaná kvôli odbornej nedostatočnosti predstaviteľov Policajného zboru, vyšetrovateľov, čo je iste pravda, ale pravdou je, že aj prokurátorov. Je to úplná... (Reakcia generálneho prokurátora.) Áno, to ste povedali. To hovorím, že to oceňujem, že ste to posunuli ďalej, čo správa nehovorí, ale vy ste to povedali. Je to pravda proste. Sofistikovanejšie formy ekonomickej trestnej činnosti my stíhať v princípe nevieme.
Ja som raz mal diskusiu s prokurátormi, ktorí tvrdili, že ak niekto niekomu predá kilo zlata za korunu, čo je inak forma úplatku, samozrejme, že to je v princípe absolútne legálne a nestíhateľné. Lebo však vec cenotvorby, to sa dohodnú. A keď to je za euro, tak je to za euro a je to v poriadku. No nie je to v poriadku, samozrejme.
A myslím si, že pokiaľ sa výraznejšie nezlepší odborná príprava, samozrejme, špičkových prokurátorov na oblasť sofistikovanej finančnej trestnej činnosti, tak ešte ako-tak odstíhame nejaké karuselové podvody s DPH, ale na sofistikovanejšiu trestnú činnosť nebudeme mať.
A treba si uvedomiť podľa mňa v princípe dve veci. Po prvé, že osoby a skupiny, ktoré páchajú sofistikovanú finančnú trestnú činnosť, sú dosť zabezpečené na to, aby mali veľmi dobrých právnikov, daňových poradcov, účtovníkov. Proste robia to veľmi sofistikovane. Ak na druhej strane nebudú rovnako odborne pripravení vyšetrovatelia a prokurátori, budeme ťahať za kratší koniec povrazu.
Druhá poznámka. Už z povahy veci majú osoby túto kriminalitu páchajúce pred nami jeden alebo pred orgánmi činnými v trestnom konaní jeden principiálny náskok, a to je ten, že nemusia hrať podľa pravidiel. Kdežto pri ich stíhaní a odhalení štát podľa pravidiel musí hrať. Ak k tomu ešte pristúpi nepomer v odbornej erudícii, čo sa týka ekonomických trestných činností, tak budeme tento boj prehrávať. K tomu, samozrejme, treba adekvátnu odbornú prípravu, súčinnosť s inými orgánmi, ako sú daňové úrady, ale aj jazykovú pripravenosť podľa mojej mienky, ktorá v oblasti justície celkovo je na absolútne žalostnej úrovni, keď hovoríme o roku 2013. To je proste fakt! A dnes v Európskej únii to už bez toho celkom, celkom možné, možné nie je a tomu by sa, samozrejme, mala venovať aj príprava prokurátorov, sudcov a samozrejme, že aj justičná akadémia.
Ďakujem veľmi pekne. Pani podpredsedníčka, skončil som.
