Videokanál poslanca

Ja by som chcel len upresniť niektoré výroky pána poslanca Číža.
Predovšetkým žiadne poisťovne na Slovensku privatizované neboli, pán Číž. V roku 1994 na základe zákona Slovenskej Národnej rady vznikla pluralita zdravotných poisťovní, vznikali nové zdravotné poisťovne za určitých podmienok. Každý, kto mal záujem, tak ju mohol založiť. A bolo ich v jednej chvíli až 11 na Slovensku. Najprv to boli verejnoprávne fondy. A potom sme ich transformovali na akciové spoločnosti. Ale žiadna privatizácia štátnej poisťovne pre súkromnú firmu neprebehla a veľmi sa mýlite.
Treba ale povedať, že akciové spoločnosti, na ktoré sme transformovali aj niektoré nemocnice, ale aj nemocnice, ktoré boli prenajaté či predané súkromným investorom, fungujú omnoho lepšie ako tie štátne. Uvediem konkrétny príklad, nemocnice v Košickom samosprávnom kraji, ktoré prenajímal pán župan Trebuľa zo strany SMER pre spoločnosť Svet zdravia, kde je hlavným majoritným vlastníkom skupina Penta. Dnes fungujú v zisku, sú veľmi úspešné, idú postaviť novú budovu pre nemocnicu v Michalovciach. Práve v pondelok o tom tam rokovalo zastupiteľstvo, kde má väčšinu práve strana SMER. Čiže nerozumiem teraz tomuto inému pohľadu na túto problematiku.
Vy hovoríte, že nič neprivatizujete, no a potom, prečo vlastne táto súčasná vláda má uznesenie, ktorým ukladá ministrovi hospodárstva, aby hľadal možnosť na predaj majoritného podielu Slovak Telekomu, 51 % tam má toho štát. Vy to chcete predať. Čo hovoríte na tzv. zámenu aktív, ktorá prebehla v plynárenskom priemysle hneď nedávno? Veľmi sa s tým vychvaľoval pán premiér Fico.
Len ten problém, o ktorom dnes diskutujeme, je skutočnosť, že tento zákon je o tom, aby sa voda na základe povolenia, ktoré vydá vláda Slovenskej republiky, mohla predávať za nejasnej cenotvorby do zahraničia, idete predávať prírodné bohatstvo, strategickú surovinu.

Ďakujem pekne. Tak vo vystúpení pána ministra Žigu boli spomenuté všetky tri klasické prvky takéhoto lobistického zákona, čiže veľký marketing, strategická surovina, že vláde na tom strašne záleží, v skutočnosti ale lobizmus a pripravený biznis pre vybraté skupiny, o ktorých bude rozhodovať vláda. No keď sa to náhodou tu tak nejako odhalí, a už sa o tom diskutuje, tak potom prídu osobné invektívy, ktorými treba zastrašiť protivníka, politického oponenta, aby náhodou teda už nechcel diskutovať o tejto téme, čiže útoky na mňa, na pána poslanca Chrena.
Pán minister sa pýtal, koho zastupujem. A ja mu odpoviem veľmi presne. Ja tu zastupujem ľudí, pán minister, ktorí ma sem poslali svojimi preferenčnými krúžkami. A koho tu zastupujete vy? J&T, pána Kmotríka, pána Výboha, pána Širokého. (Potlesk.) Ktorý z tých veľkých sponzorov strany SMER má záujem na tomto návrhu zákona? Alebo je možné, že keďže nie ste environmentalista a ste ministrom životného prostredia, postupujete len ako správny obchodník, pripravujete podmienky na dobrý biznis, aj to je tu možné.
Som rád, že pán minister hovoril o tom, že má podrobné informácie zo Slovenského hydrometeorologického ústavu. Tak potom nerozumiem tomu, prečo SMER nehlasuje za správu, ktoré by ministerstvo životného prostredia predložilo o zásobách a zdrojoch vody na Slovensku a očakávanom vývoji o tom v najbližších desiatich rokoch.
Minister sa ukázal ako sémantik, a teda napadol moje slovo licencie, áno, v zákone sa píše, že zákon umožní prepravu a prevod vody na základe povolenia orgánu štátnej vodnej správy. A vy to upravujete na vládu, čiže nie licencie, ale povolenky tu treba používať. Ale vydávať to budete vy, mechanizmus toho som popísal dobre.
A keď je to naozaj taká strategická surovina a dnes sa bojíte o to, že s tým niekto obchoduje, no tak to zakážme, zakážme obchod s touto strategickou surovinou. Ale vy ste sem doniesli mechanizmus na predaj vody do zahraničia. (Potlesk.)

Ďakujem pekne všetkým, ktorí na mňa reagovali. Som rád, že som teda rozprúdil takúto živú diskusiu v pléne Národnej rady. Zareagujem naozaj len na niektorých, aj keď všetky poznámky si nesmierne vážim.
Pánovi poslancovi Simonovi chcem povedať len toľko, že naozaj v jeho vystúpení veľa hovoril o tom, ako chce vláda spoplatniť závlahovú vodu, aj o tom paradoxe, že teda tam, kde mám víkendovú chalupu, v obci Borša keď si chlapi z Bodrogu budú čerpať vodu na polievanie paradajok, tak za to zaplatia, ale o stopäťdesiat metrov ďalej ak tá voda pretečie do Maďarska, tak vlastne už spoplatnená nie je. Takže keby ju nevyčerpali, tak by odtiekla do Maďarska tak či tak.
Je to naozaj zaujímavý zámer, o to zaujímavejší, keď pán poslanec Záhumenský na mňa reagoval o tom, ako teda držal tú mantru, ktorú má strana SMER, ako SDKÚ a vlády SDKÚ – DS v spolupráci s ministrami z maďarských strán likvidovali slovenské poľnohospodárstvo. Rád by som len pripomenul, že poplatok za závlahovú vodu zrušila vláda Mikuláša Dzurindu ešte v roku 2005, vláda Roberta Fica ju ide teraz zaviesť. Tak teraz by som od neho očakával veľmi plamenné vystúpenie na ochranu slovenských poľnohospodárov.
Ale čo sa týka pána poslanca Záhumenského, som rád, že sa viem dohodnúť na jedinej jednej veci s ním a, myslím, aj s pánom ministrom Žigom, že voda je strategická surovina. Len ja si myslím, a to hovorím pánovi poslancovi Záhumenskému, že keď je to strategická surovina, mali by sme s ňou narábať nesmierne opatrne a mali by sme si ju chrániť. Tento zákon nie je o ochrane tejto vody, ale o mechanizme, ako robiť s touto vodou biznis do zahraničia. To je ten problém.
Ale platí aj to, čo povedal pán poslanec Mičovský, čo som navrhoval ešte minulý utorok, keď máme prijímať nejaké zodpovedné rozhodnutia, najprv by sme mali mať jasnú informáciu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážené dámy, vážení páni, keď som pred mnohými rokmi, ešte ako člen delegácie Parlamentného zhromaždenia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe mal tú možnosť navštíviť jednu konferenciu v Almaty v Kazachstane, veľmi ma upútalo vystúpenie jedného pána profesora environmentalistiky z niektorej stredoázijskej republiky, už sa nepamätám, odkiaľ bol. A v tom vystúpení sa hovorilo o tom, a on veľmi emotívne argumentoval tým, že oni to v strednej Ázii veľmi dobre poznajú, že stredná Ázia vysychá, že majú málo vody v strednej Ázii a že v budúcnosti v 21. storočí nebude ropa strategickou surovinou, o ktorú sa budú viesť vojny, ale práve pitná voda, dostatok vody. Priznám sa, že vtedy, keď som to počúval, mi to pripadalo také príliš vedecké, tak príliš science-fiction, viete, také, že no tí vedci, oni stále vidia niekde veľmi ďaleko a majú nejaké svoje hypotézy, ktoré predkladajú. Pamätám sa, ako pán profesor rozprával o tom, že stredná Ázia je na tom, čo sa týka zdrojov pitnej vody, až tak zle, že by možno bolo dobré sa vrátiť možno k tomu, pamätáte na ten veľký projekt zo sovietskej éry, otočiť tok veľkých sibírskych riek, aby tiekli nie do Severného ľadového oceánu, ale do strednej Ázie. Naozaj to už sa mi zdalo úplne ako sci-fi, ale to podstatné, čo som si zapamätal v ostatných týždňoch, myslím na toho pána profesora stále častejšie, je, že voda je strategická surovina, je strategická surovina, o ktorú sa možno v budúcnosti budú viesť vojny, že je to bohatstvo.
A tu musím súhlasiť s tým, čo povedal pán minister Žiga tu za týmto rečníckym pultom dopoludnia krátko pred dvanástou, že vláda Slovenskej republiky chce povýšiť vodu ako strategickú surovinu. S tým súhlasím. Voda je strategická surovina. A takto by sme si to mali všetci uložiť do svojich hláv, tak by sme mali vychovávať svoje deti, tak by sme mali hovoriť pred verejnosťou o vode. Ale tu asi aj končí môj súhlas s tým, čo priniesol pán minister Žiga do Národnej rady s tzv. vodným zákonom z dielne vládnej strany SMER.
Chcel by som povedať, že ak je voda strategická surovina a vláda si to uvedomuje a uvedomujeme si to my v Národnej rade Slovenskej republiky, tak si túto strategickú surovinu chráňme. Lenže tento zákon okrem mnohých formulácií o tom, ako veľmi vláde, ako veľmi Národnej rade má záležať na tejto strategickej surovine, hlavne rozbieha biznis a predaj tejto vody zo Slovenska von, do zahraničia. O tom je tento zákon. Tak ho vnímam ja ako poslanec Národnej rady, tak ho vníma poslanecký klub SDKÚ – DS.
Je to o to väčší problém, že dnes v Európe, a budem hovoriť len o Európe, nebudem teraz sa vracať do strednej Ázie alebo do arabských krajín, nemáme trh s vodou, nefunguje klasický trh, že sa voda predáva z jednej krajiny do druhej, že existuje nejaká cena na burze, podľa ktorej vieme, za koľko treba predať vodu, neexistuje takýto trh, tak ako je trh s ropou, viete, keď sledujeme, koľko stojí barel ropy, či klesá alebo stúpa cena ropy, podľa toho, koľko sa jej vyťaží, alebo či je alebo nie je vojna v Perzskom zálive, podľa čoho sa upravujú ceny na našich čerpacích staniciach. Vieme dobre, že sa blíži leto. Takže ľudia budú mobilnejší, budú chcieť ísť na dovolenku, tak trošku zdražie zrejme palivo na čerpacích staniciach ako ropný produkt. S vodou sa takto neobchoduje. Takýto trh s vodou neexistuje. Preto je veľmi otázne, koľko vlastne voda stojí. Ja viem, že tu bolo veľa diskusie o tom, že teda nie je to tovar, je to tovar. Nejdem do týchto špekulácií. Faktom je, že za vodu sa platí aj v súčasnosti. Faktom je, že si viete kúpiť liter balenej vody, ktorá má nejakú cenu. Je otázne, čo je cena vody, čo je cena toho celého spracovateľského procesu. Ale každopádne s vodou sa obchoduje aj dnes. Keď si povieme, že to tak nie je, tak budeme si klamať.
Ale aká je teda spravodlivá cena vody? Na to nevie odpovedať nikto. By som bol rád, keby nám na to najprv odpovedala vláda, ktorá príde s takýmto návrhom zákona. Koľko má tá voda vlastne stáť. Tá cena, za ktorú sa dnes predáva, je veľa či málo? Je dobrá alebo zlá? Organizácia Spojených národov, dnes to tu už odznelo, hovorí o tom, že ceny, za ktoré sa voda dnes predáva, idú hlboko pod reálnu hodnotu vody. Čiže už tu vidíme, že nevieme sa oprieť o nič pri obchodovaní s vodou, o žiadny, žiadny referenčný údaj, o žiadnu burzu, o žiadne obchodné vzťahy medzi krajinami, na základe ktorých sa táto voda kupuje a predáva.
Ministerstvo životného prostredia ústami pána ministra to dnes aj povedalo na začiatku rozpravy, že vlastne slovenská vláda a ministerstvo životného prostredia bude v tomto trošku takým priekopníkom, takým pionierom. Viete, len potom tá paralela s tým divokým západom je naozaj namieste. Viete, aj tam to tak bolo, že niekto chcel pôvodne pásť kravy, ale potom omylom navŕtal nejakú čiernu tekutinu, čo striekala zo zeme, zistil, že sa to dá celkom dobre predať na východnom pobreží, tak si hodil nejakú cenu a natiahol si nejaký ropovod a to predával a náhodou keď s tým iný nesúhlasil, tak ho zastrelil. Viete, no tak teraz sa už strieľať nebudeme, teraz na to vydá licenciu vláda Slovenskej republiky podľa tohto návrhu zákona. Ale sme naozaj na divokom západe, lebo my nevieme teraz, koľko je cena barelu pitnej vody, my nevieme, koľko je cena hektolitra pitnej vody, naozaj aká je tá cena. Je nejaká, ktorá sa tak ako nejako zvykovo na Slovensku zaužívala. Možno nejaká iná je je zvykovo zaužívaná v Rakúsku.
Ja si myslím, a to by som chcel podčiarknuť, že ak je voda strategická surovina a vieme sa na tom zhodnúť, tak si túto strategickú surovinu pre Slovensko chráňme. To, čo bolo bohatstvom Slovenska v minulosti, boli rudy, ktoré sme mali v našich horách. Väčšina z toho, čo sa dala klasickými banskými metódami dobyť, je už vyťažená. Dnes sem síce prichádzajú banské spoločnosti s rôznymi zaujímavými projektmi a rôznymi modernými technológiami, ale je aj obrovský odpor verejnej mienky voči tomu, aby sa práve takýmito riskantnými a pre životné prostredie ohrozujúcimi metódami ťažili tieto nerasty. Slovensko má veľmi malilinké zásoby zemného plynu a ropy, skoro žiadne ich nemá, prakticky sa toho ťaží naozaj len minimum. To, čo ale máme, je obrovské bohatstvo a to je voda, ktorú máme na Slovensku. Slovensko je krajina bohatá na zdroje vody. Má veľmi veľa vody. Máme trochu tú možno výhodu, že v strednej Európe sme ako keby na streche strednej Európy a síce máme pomerne veľa vodných tokov, ktoré odchádzajú zo Slovenska, ale máme aj veľa povrchovej vody, ktorú zachytávame na Slovensku, a máme obrovské rezervoáre podzemnej vody. Máme veľa minerálnych vôd. Slovensko je krajina, ktorá je doslova veľmocou na minerálne vody. A mnohé z nich čakajú len na objavenie. Máme mnoho geotermálnej energie, ktorú vôbec nevyužívame alebo v minimálnej miere využívame na Slovensku. Stačí sa pozrieť vedľa do Maďarska, ako vedia svoju geotermálnu energiu a minerálnu vodu využiť.
Ja si myslím, že ak takéto bohatstvo máme a dnes nevieme, koľko vlastne liter vody v skutočnosti stojí, dnes nevieme, že keď tú vodu budeme niekde vyvážať, či ju budeme vyvážať v dobrej alebo zlej cene, dnes to nevieme posúdiť, dnes to v Európe nevie nikto posúdiť, iba OSN hovorí, že ceny, za ktoré sa dnes voda predáva, idú hlboko pod jej reálnu hodnotu, tak potom si tú strategickú surovinu chráňme. Načo chceme tú vodu vlastne predávať? Potrebujeme tým stabilizovať štátny rozpočet, potrebujeme tým zlepšiť zdravotníctvo, potrebujeme tým zlepšiť školstvo? Nie, vláda chce niekomu prihrať zaujímavý biznis, dámy a páni. O tom je tento návrh zákona. (Potlesk.) Ak máme takúto strategickú surovinu, ktorou voda naozaj bez sporu je, tak si ju chráňme. A buďme veľmi opatrní pri narábaní s touto hodnotou, možno sa nám to v budúcnosti niekedy zíde.
Ale to, s čím prišla vláda Slovenskej republiky do parlamentu, nie je o ničom inom, iba o tom, aby sa tu rozbehol s touto vodou biznis. Pán minister Žiga dnes už hovoril o tom, že ale, prosím vás pekne, veď vyvážať vodu zo Slovenska možno aj dnes a vlastne vláda, hovorí minister, chce len zaviesť pravidlá, za akých by sa táto voda mohla vyvážať zo Slovenska. Buď pravidlom bude to, ak tento zákon bude schválený v tejto forme, že vláda bude vydávať licencie tým spoločnostiam, ktoré takúto vodu budú chcieť vyvážať von zo Slovenska, ale moja otázka potom je ani nie na pána ministra vnútra, ale pána ministra životného prostredia, koľkože vodovodov vedie zo Slovenska von do zahraničia. (Reakcie z pléna.) Koľko? Ani jeden. Koľkože cisterien denne odchádza zo Slovenska s našou vodou do zahraničia? Máme o tom prehľad alebo ani nie? Alebo ani neodchádzajú od nás žiadne. A nie je to náhodou o tom, aby sa to práve teraz rozbehlo vďaka tomuto zákonu?
Viete, ja už stranu SMER trochu poznám. A poznám návrhy zákonov, ktoré prináša do Národnej rady, a musím povedať, a je mi to ľúto, že to musím konštatovať, že väčšinou sú to lobistické zákony, prepáčte. Jeden taký zákon sme tu mali na poslednej schôdzi, ten o pôde. Najprv bolo pekné klišé, marketingové, obrovská ochrana pôdy, viete, nenecháme rozpredať našu pôdu. Ale v praxi ten zákon vyzerá tak, že ten, ktorý má trochu pôdy vo svojej obci, s ňou nebude môcť robiť nič iné, pretože tak komplikovaný by bol prípadný predaj, iba túto pôdu prenajať alebo predať tomu poľnohospodárovi, ktorý tam už hospodári. A ten ju už potom kľudne môže tým Rakúšanom predať. (Potlesk.) O čom je ten zákon? Je o lobizme. A tento zákon nie je o ničom inom. Je presne o tom, aby spoločnosť xy prišla za pánom ministrom životného prostredia a povedala: „Počúvaj, pán minister, chcem potiahnuť vodovod do Viedne. Mám zaujímavú zákazku. Potrebujem licenciu.“ A vláda zváži nekonečne zodpovedne na základe žiadnych relevantných údajov, pretože nevie, koľko stojí voda, aký je trh v Európe s vodou, koľko máme zásob vody, k tomu sa ešte dostanem. Vláda rozhodne, že vydáme tú licenciu. Pripomína vám to trošku emisný škandál, obchodovanie s emisiami? (Potlesk.) Mne to tak pripadá veľmi. Problémom, ale je, že vtedy sa predával tzv. teplý vzduch. V princípe išlo len o to, že to, na čom Slovensko mohlo zarobiť veľké peniaze, sa predalo hlboko pod cenu garážovej firme. Išlo tu o to, o škodu, ktorá vznikla Slovensku. Lenže tu, dámy a páni, cez ten vodovod pôjde strategická surovina, bohatstvo tejto krajiny pôjde za nejakú cenu, ktorá nejako sa dohodne a asi bude dobrá, pretože nevieme postaviť túto cenu na základe žiadnych objektívnych údajov, ktoré v súčasnosti nie sú k dispozícii.
Ja pokračujem ďalej v úvahách o tom, kde môže až viesť tento návrh zákona. Bude určite slúžiť špekulantom, určite tým, ktorí dnes majú zdroje, aby tie vodovody natiahli, určite tým, ktorí dnes majú zdroje, aby mali veľa veľkých tankerov, cisterien, ktorými sa táto voda bude zo Slovenska vyvážať, a vedia si nájsť partnera na druhej strane hraníc alebo aj niekde ďalej, veď tu máme aj celý Balkán, kde je tiež dosť problémov s pitnou vodou a zásobami vody, kde sa táto voda bude vyvážať, vláda na to porozdáva licencie, dobre dlhé obdobie. Otázne je, prečo tam dali len 5 rokov, ale podľa mňa z toho bude postupne 20 – 30 s nejakou opciou. Potom sa to už nebude dať ani zvrátiť, keď niekto natiahne vodovod. Čiže o tom je tento zákon, tento zákon bude slúžiť špekulantom.
Ja som sa chcel opýtať nie pána ministra vnútra, ale pána ministra životného prostredia, však nech nám to povie, kto chce ten vodovod stavať. Kmotrík chce vodovod. Výboh chce vodovod. J&T chce vodovod. (Potlesk.) Veď nám to povedzte, kto chce ten vodovod stavať. (Reakcia z pléna.) Ja nechcem vodovod, ale jeden by som chcel, pán minister. (Reakcia z pléna.) Nehovorte, fakt? A kde vedie? (Reakcia z pléna.) Do Poľska vedie vodovod. Totižto o vodovode budem hovoriť aj ja. (Hlasy v pléne.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, pán minister, prihláste sa do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec Novotný.

Novotný, Viliam, poslanec NR SR
Môžem pokračovať? (Reakcia z pléna.) Pýtal som sa? (Reakcia z pléna.) Môžem, pán minister pokračovať? (Reakcia z pléna.) Nech sa páči.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, pán minister, nediskutujte.
Nech sa páči, pán poslanec, pokračujte.

Novotný, Viliam, poslanec NR SR
Čiže odpoveď na to, kto bude dostávať tieto licencie, dnes nemáme, ale vláda ich určite bude chcieť rozdávať. Pán minister hovorí o tom, že vedie vodovod do Poľska. (Reakcia z pléna.) Buduje sa vodovod do Poľka, aby ste teda počuli, čo hovoril, lebo počul som to len ja. Takže buduje sa vodovod do Poľska, tak som zvedavý, komu vaša vláda vydá licenciu v súčasnosti. (Reakcia z pléna.) My sme im nevydali licenciu. (Reakcia z pléna.) Nie, určite áno. (Reakcia z pléna.) No tak potom nie ja, ale MOST, pán kolega Simon vydával licenciu.
No ale poďme k meritu veci. Tento zákon... (Reakcia z pléna.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, nech sa páči, pán poslanec (Reakcia z pléna.), tak, pán minister, prihláste sa do rozpravy, kľudne môžete kedykoľvek vystúpiť ako minister.

Novotný, Viliam, poslanec NR SR
Pán minister vnútra, vy ste ministrom vnútra, keď sa dobre pamätám. Ja som sa na to pýtal pána ministra životného prostredia. Takže pána ministra životného prostredia som sa pýtal, komu chce vydávať tieto licencie a kto chce stavať takéto vodovody, ktoré povedú našu vodu do zahraničia. Totiž myslím si, že to by bolo férové, keby napríklad prišiel pán minister životného prostredia a povedal, že, áno, jeden vodovod sa stavia a minister vnútra o tom vedomosť má, ešte tri vodovody sa stavať budú, je to pre nás ekonomicky zaujímavé, ja tieto licencie vydám podľa nejakej súťaže, ktorá prebehne. A to by bolo korektné. Ale tu sme počuli len stále to, že je to strategická surovina, ktorú chce súčasná vláda chrániť. Tu sme to o ničom inom nepočuli, len o strategickej surovine, ktorú chce súčasná vláda chrániť, a zároveň sa chystá vydávať licencie, veľmi transparentným spôsobom, spôsobom, že vláda o tom rozhodne, kto túto licenciu dostane alebo nedostane. Čiže ja si naozaj myslím, že to porovnanie s emisiami je namieste. Jediná otázka stojí už len tá, či tá nástenka, ktorú používal pán minister Štefanov na najslávnejší nástenkový tender, ešte funguje, lebo na tej nástenke by sa mohli zverejňovať tie výzvy, že ten, kto by chcel náhodou stavať vodovod, tak nech sa prihlási na základe výzvy napísanej na tejto nástenke.
Ale keď už hovoríme o tom, že sa vláda chystá povoľovať vyvážanie vody zo Slovenska, dnes to tu už znovu v rozprave odznelo, nič mimoriadne nepoviem, mali by sme mať nejaké relevantné údaje, na základe ktorých vláda vie, že si môže dovoliť vyvážať vodu zo Slovenska. V októbri minulého roka vláda ten zámer vyvážať vodu schválila a odsúhlasila vývoz údajných prebytočných zásob podzemných vôd zo Slovenska v množstve do 274 miliónov metrov kubických za rok, v prepočte 8 688 litrov za sekundu. To u nás predstavuje 25 % celkového evidovaného využiteľného množstva. Ide teda o masívny vývoz vody, ktorý predstavuje viac ako 80 % celoročnej spotreby vody na Slovensku, to znamená, vláda vie, koľko máme prebytočnej vody. Nerozumiem potom ale tomu, že keď som minulý týždeň utorok predkladal návrh, aby minister životného prostredia priniesol do parlamentu správu, správu, aby som bol presný, správu, v ktorej vláda bude informovať Národnú radu o celkových zásobách a zdrojoch vody na Slovensku a ich vývoji na ďalších 10 rokov, tak to Národná rada neschválila. Nerozumiem tomu. Ja znovu požiadam o takúto správu. A využívam aj tento priestor v rozprave na to, je tu pán minister životného prostredia, že takáto správa by bola korektná, pretože keď vláda má vedomosť, a v októbri to schválila, že možno vyviezť 274 miliónov metrov kubických vody za rok, lebo to je prebytočná voda, tak musíme vedieť koľko tej vody reálne máme, ako je rozložená táto voda. Viete, ono možno to vedia vodohospodári, veľkí odborníci, ktorí sa tým zaoberajú, to vedia, ale, dámy a páni, veď my o tom budeme rozhodovať o tomto vládnom návrhu zákona. Nechcete mať tieto informácie, ako to vyzerá s tou vodou, aký je jej vývoj na ďalších 10 rokov? Čo keď o 10 rokov ten vývoj z hľadiska klimatických zmien, ktoré prebiehajú a vidíme, na to stačí, keď sledujete predpovede počasia, bude už úplne iný na Slovensku? Bude potom naozaj toľko vody? Totiž vodovody budú natiahnuté aj s licenciou. Máme rovnako rozloženú vodu na celom území Slovenska? Pán minister Kaliňák, teraz už je tu pán minister životného prostredia, hovoril, že teda z Popradu bude viesť nejaký vodovod do Poľska. Výborne, ja by som bol rád, a o Starine tu už rozprával pán poslanec Mičovský, keby sme riešili aj interregionálne problémy, ktoré máme na Slovensku, medziregionálne problémy s kvalitnou pitnou vodou, pretože paradoxne pitná voda, ktorú dáva Východoslovenská vodárenská spoločnosť alebo Stredoslovenská vodárenská spoločnosť svojim klientom, zákazníkom, teda ľuďom, je drahšia ako v iných regiónoch Slovenska z jednoduchého dôvodu, lebo na východnom Slovensku, ale aj na strednom Slovensku v časti Gemer máme veľký problém s kvalitnou pitnou vodou a jej úprava a príprava je pomerne drahá pre tú vodárenskú spoločnosť. Čiže ja by som prijal takúto diskusiu v Národnej rade, ako stojíme s tou vodou. Dobre, Starina rieši Humenné, veľmi nás to teší, ale veľmi dobre vieme, aká je situácia na Zemplíne, vidím tu dvoch poslancov zo Zemplína. Tam spodná voda, ktorú vieme zo studne získať, nie je vo väčšine prípadov vhodná na pitie a keď je náhodou vhodná na pitie, veľmi by som diskutoval o jej kvalite vzhľadom na to, že vieme, že máme najvyšší výskyt onkologických ochorení tráviaceho traktu práve na Zemplíne. Ako lekár to hovorím. Ideálne by bolo všade ťahať vodovod a kanál. Nechcem byť veľmi naturálny, aby som vám povedal, ako to niekde zapácha popri niektorých nemenovaných obciach na Zemplíne, kde to ide do tých trativodov miesto kanalizácie a potom do spodnej vody. Takže my takto vyzeráme dnes na Slovensku, ale tu sa vláda chystá túto vodu prostredníctvom licencií zo Slovenska vyvážať.
Takže blížim sa pomaličky k záveru svojho vystúpenia a by som bol veľmi konkrétny.
To, čo mi na tom zákone vadí, je, aby ministerstvo životného prostredia navrhovalo vláde niektorú tú stredu, že firma x dostane licenciu, aby cisternami alebo vodovodom vyvážala vodu zo Slovenska na základe nejakej ceny, ktorá sa vytvorí tak, že teda bude nejaká cena. Čiže poviem to veľmi jednoducho. Podľa môjho názoru a názoru SDKÚ – DS ak je voda strategická surovina, a s tým súhlasím, tak ju jednoducho zakážme vyvážať zo Slovenska vodovodmi a cisternami. Jednoducho to zakážme, ak je to strategická surovina, ak už totižto má dôjsť k nejakému vývozu, nechcem povedať, že na večné veky to zakážme, nie, ak už má dôjsť k nejakému jej vývozu, tak najprv by som privítal tú správu o celkových zásobách vody o zdrojoch vody, ktorú máme na Slovensku, a o perspektíve na ďalších 10 – 20 rokov, ako to na Slovensku bude s ňou vyzerať, aby sme sa vedeli rozhodnúť na základe nejakých relevantných údajov, nie tak, že pán minister povie, že je to strategická surovina, a preto ide vydávať licencie na vývoz vody, ale na základe nejakých relevantných údajov.
Ak už máme vodu zo Slovenska raz v budúcnosti predávať, tak ju predávajme za najlepšiu možnú cenu, keď nie je cenotvorba. Či ako ju budeme predávať, tak ako emisie, že nejaká nemenovaná firma z garáže nám navrhne cenu a nám sa zdá byť celkom fajn? Na základe toho to budeme predávať? Či na základe čoho to budeme predávať? Ako vytvoríme tú cenu? S čím ju porovnáme? Totiž ak už chceme byť transparentní a stále nie je trh a máme naozaj tak strašne veľa vody na Slovensku, prečo ju nejdeme predávať aukciou? Ja sa totižto trošku toho obávam, že keď to bude prebiehať spôsobom ako napríklad tendre na diaľnicu, že zo zásady ten, kto vie postaviť cestu najlacnejšie, je hneď vylúčený zo súťaže, lebo kazí ceny tým, ktorí ju stavajú omnoho efektívnejšie, teda dvakrát drahšie, tak sa obávam toho, že podobným spôsobom sa bude hospodáriť s vodou, len teda teraz v opačnom garde, že teda sa to pridelí firme x, ktorá na to si podá žiadosť a navrhne nejakú cenu, pričom nepridelí sa to druhej firme, ktorá darmo by dala dvakrát väčšiu cenu za túto vodu. Ja už mám takú skúsenosť nejako s vládou strany SMER, aj s touto, aj tou predchádzajúcou.
A potom moja posledná otázka je, keď je to strategická surovina veľmi dôležitá pre našu krajinu a bude sa vyvážať zo Slovenska, čo z toho budú mať občania tejto krajiny? Totiž z toho, že Spojené arabské emiráty vyvážajú ropu, tak sa majú dobre všetci občania v Spojených arabských emirátoch, mnohí z nich už ani pracovať nemusia. Majú bezplatné zdravotníctvo, neplatia dane. Ale z toho, že my budeme našu strategickú surovinu, o ktorej pán profesor hovoril pred niekoľkými rokmi, že sa pre ňu budú viesť vojny v budúcnosti, vyvážať nejakými vodovodmi do zahraničia, budú mať čo občania tejto krajiny, to, že niečo pôjde do envirofondu, čo potom zodpovedná vláda bude rozdeľovať zase kamarátom na základe transparentného delenia? Nebolo by napríklad dobré, diskutujme, postaviť si preto nejaký fond pre budúce generácie? Predávame našu vodu, naše bohatstvo, strategickú surovinu takú ako ropa. Predávame ju do zahraničia. Zisk z tohto predaja nech, keď ho nechceme využiť na školstvo a zdravotníctva, ide do nejakého fondu pre budúce generácie. Chcete motív, kde to tak prebieha? V Nórsku veľmi dobre vedia, že keď vypredajú zásoby svojej ropy, tak ju už jednoducho nebudú mať, a tá ďalšia generácia bude mať omnoho väčší problém postaviť nejaký štátny rozpočet, tak im šetria do budúcnosti. Naša vláda nešetrí. Naša to hodí do envirofondu a potom sa to nejako tak rozdelí kamarátom, starostom, po našom, dobrá strana, nedobrá strana, podľa tohto modelu.
Takže, dámy a páni, záverom vám chcem povedať len toľko, že je to veľká téma. A apelujem zvlášť na poslancov strany SMER – sociálna demokracia, aby boli zodpovední pri rozhodovaní. Ale keď sa mám zodpovedne rozhodnúť, či budem alebo nebudem pacienta operovať, chcel by som vidieť aj jeho laboratórne výsledky a magnetickú rezonanciu, lebo ináč keď pôjdem vŕtať do hlavy, som felčiar, keď nemám tieto údaje. Tu sa ide rozhodovať o tom, koľko kubíkov sa ide vyviezť zo Slovenska, lebo je to nadbytočná voda, bez toho, aby nás minister životného prostredia aspoň jednou správou informoval o tom, ako to vlastne vyzerá, aká je tá perspektíva na ďalších 10 rokov, ako je medziregionálne rozloženie zdrojov pitnej vody, aké máme jej zásoby na Slovensku, ako sa obnovujú tieto zásoby. Bez tejto informácie proste tak idú vydávať licencie kamarátom na nové vodovody.
Dámy a páni, dnes už odznel procedurálny návrh nepokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona, takže nebudem ho dávať, aj procedurálny návrh vrátiť tento návrh zákona na prepracovanie. Oba tieto procedurálne návrhy, samozrejme, poslanecký klub SDKÚ – DS bude podporovať a chcem povedať, že za tento návrh zákona, tak ako je napísaný, nie je možné hlasovať. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán spolunavrhovateľ, môžeš sa tu prísť posadiť. Vážený pán spravodajca, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som teda vystúpil k tomuto poslaneckému návrhu zákona, ktorý, ktorého som spolupredkladateľom s kolegom Kaníkom a s pánom poslancom Pollákom, splnomocnencom vlády pre rómsku problematiku. A musím povedať, že dnes, keď to médiá priniesli v tých bleskových informáciách, že je to už štvrtý pokus SDKÚ - DS o takzvanú malú "rómsku" reformu, to dávam do úvodzoviek preto, lebo zákony nemôžte schvaľovať pre nejakú skupinu obyvateľov, môžte ich schvaľovať len univerzálne a budú sa vzťahovať na všetkých občanov Slovenskej republiky, teda preto tú "rómsku" dávame tak do úvodzoviek
Musím povedať, že ale tento štvrtý pokus má podľa môjho názoru trošku inú príchuť a inú vážnosť aj preto, že som veľmi rád, že k návrhom, s ktorými opakovane predstupujeme pred plénum Národnej rady, sa pridal aj pán splnomocnenec vlády, a z tohto pohľadu je to do určitej miery pre mňa dobrý pocit, že teda tá snaha, ktorú sme tu v ostatných dvoch rokoch vykonávali s tým, že sme stále diskutovali o problémoch a upozorňovali na problémy a mnohokrát naozaj v poloprázdnej alebo úplne prázdnej sále, mala svoj zmysel, že tie riešenia sú, áno, s úpravami, v modifikáciách, v praxi použiteľné a sú to riešenia, ktoré, som o tom presvedčený, Slovensko potrebuje.
Ak dovolíte, ja by som rád prešiel možno tak z praktického pohľadu tie jednotlivé riešenia aj to, čo nás viedlo k tomu, že sme do tohto spoločného poslaneckého návrhu zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ktorá ale novelizuje viacero zákonov, tieto riešenia navrhli. Môj spolunavrhovateľ pán poslanec Kaník už hovoril o tom, ako je veľmi dôležité motivovať ľudí pracovať, a teraz mi prepáčte, keď nebudem hovoriť o Rómoch a o Nerómoch, ja budem hovoriť všeobecne o probléme motivovať ľudí pracovať, lebo akosi sa nám stalo v tejto krajine naozaj praxou, že v snahe, aby sme ľuďom, ktorí sú chudobní, ľuďom, ktorí nemajú prácu, ľuďom, ktorí si nevedia nájsť prácu alebo sú iným spôsobom hendikepovaní na trhu práce, žijú povedzme v regióne, kde je veľmi vysoká miera nezamestnanosti, pomohli a zmiernili ich ťažký sociálny dopad na rodinu, tak sme vymysleli takú húštinu sociálnych dávok, sociálnej pomoci, sociálnych úľav, výsledkom ktorého je, že keď aj náhodou v danom regióne nejaká pracovná príležitosť za plat blízky minimálnej mzde vznikne, tak jednoducho títo ľudia nebudú mať záujem o takúto prácu.
Hneď na úvod by som chcel povedať, že, k tomuto riešeniu, že dnes na tlačovej besede, ktorú sme mali, sme dostali takú otázku od jednej predstaviteľky médií, že či si myslíme, že tento poslanecký návrh zákona dá týmto ľuďom z marginalizovaných skupín, ľuďom s nízkym vzdelaním, s malou pracovnou praxou alebo žiadnou pracovnou zručnosťou, či im dá viac práce. Či vyriešime to, čo oni potrebujú, lebo viete, my ich budeme motivovať, aby pracovali, pracovali, ale dáme im aj viac práce?
Myslím si, že veľmi dobre položená otázka, na to som odpovedal protiotázkou, vidím tu môjho čerstvého kolegu z regiónu, kde tej práce veľa nie je, a tá protiotázka bola jednoduchá: Myslíte si, že keby zajtra prišiel nejaký investor a dal 5-tisíc pracovných príležitostí v okrese Michalovce za minimálnu mzdu, že by sme okamžite mali 5-tisíc nezamestnaných, ktorí nastúpia? Tak na to som nedostal teda spätnú odpoveď, lebo však, samozrejme, neočakávam to od médií, aby mi dávali odpovede, pretože ja to veľmi dobre viem. Keď som bol členom výboru pre otázky zamestnanosti na úrade práce Košice, Košice-okolie, to je najväčší úrad práce, sme riešili problém, že keby nám náhodou prišiel do priemyselného parku ďalší investor, ktorý by potreboval tisíc strojárov, tak my tých tisíc strojárov nemáme na trhu práce napriek tomu, že v okrese Košice-okolie bola nezamestnanosť v tom čase 18 percent. Lenže to nie je problém len o tom, či sú dostatočne kvalifikovaní. To je problém aj o tom, či sa im to jednoducho aj oplatí.
V tomto pléne som už takýto príbeh rozprával, znovu ho zopakujem. Pán riaditeľ kežmarskej nemocnice prostredníctvom aktivačných prác, je to už niekoľko rokov nazad, prijal dve upratovačky, ktoré boli dlhodobo nezamestnané. Pochádzali z rómskej komunity z blízkeho okolia mesta Kežmarok a veľmi dobre pracovali. Bola s nimi veľká spokojnosť. Šikovné, čisté, pracovité, usmiate baby to boli. Tak sa riaditeľ rozhodol, keď im skončilo to obdobie, počas ktorého uňho boli na aktivačných prácach, že im ponúkne pracovnú príležitosť. A jedna pani povedala, že potrebuje 560 eur čisté a druhá 620. A jemu sa zatočila hlava a hovorí, že nebláznite, dievčatá, že za toľko u mňa nerobia vysokoškolsky vzdelané zdravotné sestry, za takýto plat. A ony mu začali vyčísľovať, že zas viete, pán riaditeľ, pre nás, keď my teraz prídeme o všetky výhody sociálne, ktoré máme, plus si pripočítam cestovné, ktoré potrebujem na cestu do práce, plus mám toľko detí, plus manžel, plus toto, plus školské, plus príspevok, mne sa to jednoducho za menej peňazí neoplatí, chodiť do práce.
A to je problém, ktorý riešime hneď na začiatku tohto návrhu zákona o pomoci v hmotnej núdzi, aby jednoducho nájsť si prácu a pracovať bola prirodzená motivácia, ktorá je na prvom mieste, a tak sa treba správať. To je správne, správne správanie sa. A nie špekulovať, že či ak náhodou by som išiel do práce, tak vlastne prídem o celú záchytnú sociálnu sieť a prakticky sa mi to neoplatí.
Prichádzame s veľmi jednoduchým riešením, aby sa na posudzovanie dávky v hmotnej núdzi a prisúdenie dávky v hmotnej núdzi nezapočítavalo 40 % príjmu zo závislej činnosti, resp. z materského. Aj dnes pri posudzovaní nároku na dávku v hmotnej núdzi sa nezapočítava 25 % príjmu zo závislej činnosti. Čo to ale prakticky znamená? To znamená, keď dlhodobo nezamestnaný človek, ktorý je v hmotnej núdzi a poberá dávku v hmotnej núdzi a všetky ostatné sociálne príspevky, ktoré má, si nájde prácu niekde za minimálnu mzdu, tak 25 % z tejto, tohto príjmu zo závislej činnosti sa mu nezapočítava, zvyšok je príjem, ktorý majú v rodine, a podľa toho sa započítava nárok na dávku v hmotnej núdzi. V 99 % prípadov už na ňu nemá potom nárok, a tak sa dostáva do situácie, že on príde o celé dávky v hmotnej núdzi a získa minimálnu mzdu a príde o ďalšie sociálne výhody. A keď to začína spočítavať, jemu sa to neoplatí. Ten rozdiel začína byť veľmi malý.
Náš návrh je, aby sa nezapočítavalo 40 % príjmu zo závislej činnosti. To znamená jeho príjem, ktorý by sa posudzoval zo závislej činnosti, poťažme z materského, by bol menší, a teda by s väčšou pravdepodobnosťou vznikol nárok na dávku v hmotnej núdzi.
Chcem tiež povedať, že trošku s iným, ale v rovnakej filozofii ladením, riešením prišiel aj pán minister Richter v novele zákona o pomoci v hmotnej núdzi na jeseň minulého roku. On prišiel s tým, že ak si dlhodobo nezamestnaný nájde prácu za minimálnu mzdu alebo blízku minimálnej mzde, tak po dobu šiestich mesiacov budeme mu ďalej prispievať k tomuto príjmu dávkou vo výške 63 euro. Zhruba dávka v hmotnej núdzi, ktorá je niečo cez 60 euro, budeme mu ďalej prispievať. Ten problém je, že je to pomerne nespravodlivý tento systém, je pomerne nespravodlivý, a to z jednoduchého dôvodu, že ako k tomu príde nejaký iný nezamestnaný, ktorý už nebol dlhodobo nezamestnaný? On si už po pol roku, lebo bol nesmierne aktívny, nájde prácu, on už nedostane týchto 63 euro. Čo bude po šiestich mesiacoch? Lebo v princípe logika veci hovorí, že každých šesť mesiacov je výhodné stratiť prácu, byť potom dlhodobo nezamestnaný, viac než rok, a znovu si ju nájsť, aby som mal výhodu. Čiže znovu to spúšťa nejaké špekulácie a nejaké otázniky nad tým, ako by to v praxi malo celé fungovať. Myslím si, že tento náš návrh je veľmi dobrý z tohto pohľadu, keď hovoríme o tom, že jedným z princípov sociálnej politiky by malo byť prijímať také opatrenie, aby sa pracovať oplatilo viac, ako špekulovať so sociálnymi dávkami, tak toto je konkrétne jedno také opatrenie, ktoré hovorí o tom, že pracovať sa oplatí viac, ako špekulovať so sociálnymi dávkami.
Ale nielen pracovať sa má oplatiť viac, ale aj učiť sa má oplatiť viac. Koľkokrát sme v tejto snemovni, dámy a páni, koľkokrát sme v tejto snemovni hovorili o tom, že cesta k riešeniu pálčivého sociálneho problému Slovenska, ktorý máme, k sociálnemu problému, ktorý sa volá rómske osady; buďme úprimní, my nemáme žiaden rómsky problém. My máme problém osád na Slovensku s nízkym hygienickým štandardom, zlou vzdelanostnou úrovňou, zlým zdravotným štandardom a mohol by som pokračovať ďalej. Jedným z riešení je vzdelanostná úroveň novej generácie, ktorá tam rastie. No dobre. Ale znovu ich poďme trošku motivovať.
Môj spolunavrhovateľ už o tom hovoril, aký bol pôvodný zámer tzv. príspevku na školskú dochádzku. Zjednoduším to. To sa tak nevolá, ale viete, o čom hovoríme. To znamená, že rodina, kde sú, ktorá je v hmotnej núdzi, keď dieťa chodí do školy, dostáva ako keby príspevok, niečo do 20 euro, tesne pod 20 euro to je, ktorý slúži na to, aby to dieťa išlo do školy učesané, umyté, najedené, čisté, so školskými pomôckami. Keď sme prišli s týmto riešením, ešte počas druhej Dzurindovej vlády, bola výška tohto príspevku odstupňovaná od účasti v škole, teda od dochádzky, aby som bol presný a od študijných výsledkov. Pretože nejde nám len o to, aby dieťa išlo do školy. Ide nám o to, aby sa aj učilo v tej škole.
Teraz prichádzame s riešením, že tento príspevok za školskú dochádzku nedostane za dieťa taká rodina, v ktorej dieťa v predchádzajúcom kalendárnom mesiaci vymeškalo viac ako sedem neospravedlnených hodín, teda ak dieťa má viac ako sedem neospravedlnených hodín v jednom mesiaci, tak v tom druhom mesiaci tento príspevok rodina nedostane. Je to kompromis, ku ktorému sme dospeli v spolupráci s pánom splnomocnencom vlády pre rómsku menšinu, ale myslím si, že je to veľmi dobré riešenie, veľmi elegantné riešenie, ktoré minimálne primeje rodičov k tomu, aby dohliadli na to, aby ich dieťa odišlo do školy a zúčastnilo sa vyučovacieho procesu. Základ, aby sa niečo v škole naučil. Pán poslanec Kvasnička je učiteľ, aby v tej škole vôbec bol. Lebo veľmi ťažko sa naučí, keď do tej školy ani nepríde.
Ďalšie opatrenie, s ktorým prichádzame, je, že navrhujeme zvýšiť rodičovský príspevok. Musím povedať, že určite bude možno o tom aj polemika ešte, či je to dobré, alebo to nie je dobré, ale navrhujeme naozaj zvýšiť rodičovský príspevok. Bolo tu už niekoľko poslaneckých návrhov zákona v pléne, ktoré mali riešiť tento problém, ale zároveň dávame aj ten, dávame aj to opatrenie, to riešenie, s ktorým sme tu už opakovane s kolegom Kaníkom v pléne Národnej rady vystupovali, aby plná výška rodičovského príspevku bola podmienená aktivitou aspoň jedného z rodičov. To znamená, že v ostatných štyroch rokoch musí byť aspoň jeden z rodičov 270 dní nemocensky poistený s tým, že sa berie do úvahy aj kombinácia, že je 180 dní nemocensky poistený a 90 dní vykonáva aktivačnú prácu alebo 270 dní študoval. Nemocensky poistený znamená, že pracoval, že musel mať nejakú závislú činnosť, ktorú vykonával. Ak nespĺňa ani jeden z rodičov túto podmienku, že v ostatných štyroch rokoch odpracoval 270 dní, tak výška rodičovského príspevku sa kráti na 65 percent. Myslím si, že veľa o tom nemusím rozprávať. Znovu je to motivačný prvok. Prvok, ktorý vedie k zodpovednosti pri plánovanom rodičovstve. Prvok, ktorý odmeňuje tých, ktorí sú aktívni a snažia sa byť aktívni. Prvok, ktorý je značne benevolentný, lebo iste mi môžte povedať, ja už som počul aj kritiku na to, že to snáď nemyslíte vážne, že stačí, aby jeden z dvoch rodičov 270 dní chodil do školy v ostatných štyroch rokoch, a to už stačí? Áno, stačí. Začnime z minima, stačí aj to. Znamená to ale, že aspoň jeden z nich vykonal nejakú aktivitu, aby našiel svoje miesto na trhu práce, aby sa zúčastnil aktivačných prác, snažil sa vzdelávať, chodiť do školy.
Rodinu by si mali zakladať ľudia, ktorí majú ambíciu ju uživiť vlastnou prácou. Rodinu by si mali zakladať ľudia, ktorí chcú vychovávať svoje deti. Rodinu by si nemali zakladať ľudia preto, lebo potom ich nejak sociálny systém udrží a sociálny systém im prispeje na to, aby táto rodina vedela fungovať. Myslím si, že toto je pomerne zrozumiteľné.
Dámy a páni, prišiel som do polovice návrhov, ktoré sme predložili. Druhú polovicu, ak dovolíte, si nechám na ústnu časť rozpravy k tomuto poslaneckému návrhu zákona. Takže zatiaľ vám veľmi pekne ďakujem za pozornosť a druhú časť riešení okomentujem pri svojom druhom vystúpení. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Áno, problém reexportu je fenomén, ktorý budeme mať vždy, kým je otvorený trh, ale každá krajina si sama reguluje ceny liekov. Toto je fakt, s ktorým sa musíme vedieť vysporiadať. Vládny návrh liekovej reformy, ktorý sme schválili za vlády Ivety Radičovej, to riešil tak, že v podstate sa zodpovednosť prenášala na farmaceutické firmy, aby boli tie lieky k dispozícii, aby odhadli, koľko budú potrebovať mať liekov na Slovensku prostredníctvom distribučných firiem, aby tieto lieky boli vždy, aj keby došlo k reexportu. Vláda Roberta Fica hľadala riešenie, alebo našla riešenie prostredníctvom štátneho ústavu kontroly liečiv, ktorému treba vždy hlásiť každý možný vývoz liekov pod sankciou, pod teda možnosťou pokuty. Teraz prichádza pán navrhovateľ s ďalším riešením.
Napriek tomu ale znovu platí a chcem podčiarknuť tú skutočnosť, že všetky tieto riešenia čiastočne účinkujú, ale fenomén reexportu vždy bude do určitej miery zastúpený na trhu. Dôležité je ale to, aby sme si uvedomili skutočnosť, že lieky musia byť čo najlacnejšie z pohľadu verejných zdrojov, z verejného zdravotného poistenia. Musia mať čo najnižšie doplatky z pohľadu ochrany pacientovej peňaženky, ale hlavne musia byť aj dostupné, lebo čo z lacného lieku, ako to už povedal pán poslanec Uhliarik, čo z lacného lieku, ktorý je nedostupný, a čo z drahého lieku, ktorý je pre zmenu dostupný, ale nikto sa k nemu nevie dostať? A vlastne toto je to umenie liekovej politiky.
Musím povedať aj to, že každá vláda sa snaží robiť opatrenia v liekovej politike z jednoduchého, z jednoduchej príčiny. Ide tam zhruba tretina zdrojov z verejného zdravotného poistenia a dá sa tam krásne získať finančné prostriedky na samotnú zdravotnú starostlivosť v nemocniciach... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Veľmi krátko, pani podpredsedníčka Národnej rady. Dobrý deň prajem. Vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážené dámy, vážení páni, naozaj, ja by som chcel len podporiť predkladateľa tohto návrhu zákona, totižto reexport liekov je veľká téma, o ktorej sme aj tu v tejto snemovni veľa diskutovali. Ja sa pamätám na veľmi vášnivú diskusiu v pléne Národnej rady počas vlády Ivety Radičovej, keď pán poslanec Uhliarik, vtedajší minister zdravotníctva, predkladal liekovú reformu. Podľa mňa s množstvom veľmi dobrých riešení. To, že sú to dobré riešenia, preveril čas, pretože všetky až na malé kozmetické úpravy platia, dá sa povedať, do súčasnosti. A vtedy sme sa snažili v zmysle vládnej politiky vlády Ivety Radičovej ísť na čo najnižšiu cenu liekov. Začnem v tomto okamihu. Mohol by som ísť do histórie ďalej, ale myslím si, že na tomto príklade sa to bude dať celkom dobre ilustrovať.
A vláda Ivety Radičovej vtedy prišla s veľmi revolučnou predstavou, že pôjdeme na druhú najnižšiu cenu liekov v Európskej únii. A hovorím o tom preto, lebo už vtedy tu v tomto pléne predovšetkým opozícia, v tom čase SMER, veľmi vehementne kritizovala návrh tejto cenovej politiky, ani nie z hľadiska toho, že lieky budú logicky lacnejšie, ale z hľadiska toho, že reálne to povedie k situácii, že lieky v lekárňach nebudú, pretože veľmi silne na Slovensku vzrastie tzv. reexport liekov. Dokonca tu zneli aj mnohé obvinenia, že v skutočnosti ide ministerstvu zdravotníctva, resp. vláde o to, aby podporovala takýto spôsob biznisu.
Tu by som možno dal jednu čiarku alebo bodku a pozrel sa na problém trochu, trochu ináč, zo všeobecného pohľadu a ten všeobecný pohľad je taký, že keďže trh s liekmi, aby som sa vyjadril liberálne, je v Európe regulovaný vo všetkých členských krajinách v Európskej únii, každá krajina sa snaží nejakým spôsobom nastaviť cenotvorbu vo svojej krajine. Snaží sa prostredníctvom kategorizačnej komisie, prostredníctvom ministerstva zdravotníctva, prostredníctvom inej inštitúcie, napríklad v Holandsku na to majú zvláštnu inštitúciu, nastaviť ceny liekov tak, aby z verejného zdravotného poistenia a z doplatkov pacientov boli tie lieky v celej škále dostupné pre pacientov.
Nie je tomu ináč ani na Slovensku, o toto sa snažia všetky vlády, snáď každý minister zdravotníctva robil a chce robiť nejaké zmeny v liekovej politike, a to z jednoduchého dôvodu, lebo lieky predstavujú, alebo keď chcete, spotrebujú z celkového balíka peňazí, ktoré v danom roku idú do zdravotníctva, jednu tretinu. Niekedy je to trošku viac ako jedna tretina. Blížilo sa to v niektorých rokoch, napríklad za ministra Ivana Valentoviča, až k 38 percentám, čiže pomaličky až k 40 percentám. To znamená, že je veľmi dôležité vedieť, koľko dávame za lieky, koľko tieto lieky stoja, a je veľmi dôležité robiť maximálne úsporné opatrenia v liekovej politike.
Veľmi dôležitým ďalším okamihom je, koľko doplácajú pacienti za lieky. Pacienti si totižto neuvedomujú to, čo zaplatí zdravotná poisťovňa za liek, ktorý majú predpísaný. Uvedomujú si tzv. marginálny poplatok, ktorý musia v tej lekárni za tento liek zaplatiť. Čiže cenotvorba, ktorú má v kompetencii ministerstvo zdravotníctva, musí prihliadať na tieto všetky skutočnosti a aj na celkové zdroje vo verejnom zdravotnom poistení. Logicky už, aby som toľko o tom nerozprával, čím má krajina menej reálnych zdrojov v absolútnej hodnote vo verejnom zdravotnom poistení, snaží sa tlačiť na čo najnižšie ceny liekov.
To isté sme robili aj my za vlády Ivety Radičovej, išli sme na druhú najnižšiu cenu liekov. No lenže viete, žijeme v Európskej únii, hranice sú otvorené, máme tu voľný pohyb tovarov, služieb, osôb, peňazí, a teda ak vy idete na druhú najnižšiu cenu a v Nemecku, v Rakúsku, v Česku, v Poľsku je tá cena vyššie, tak, samozrejme, vždy sa nájdu šikovní podnikatelia, hovoril už o tom pán navrhovateľ, ktorí si uvedomujú, že je veľmi zaujímavé v maloobchode, v úvodzovkách, teda v lekárni nakúpiť lieky na Slovensku a vyviesť ich do zahraničia. A tak sa môžeme dostať do relatívnej nedostupnosti určitých liekov, nie preto, že by neboli kategorizované, nie preto, že by neboli na slovenskom trhu zastúpené, ale práve preto, lebo sa tu objaví tento fenomén reexportu.
No a tajomstvo liekovej politiky je v tom, že musíte nájsť medzi týmito ukazovateľmi rovnováhu, medzi tým, aby ste išli na čo najnižšiu cenu liekov. Napríklad vláda Roberta Fica trošku poľavila, išla na priemer troch najnižších cien v Európe, ale stále máme veľmi lacné lieky z pohľadu, z porovnania s ostatnými členskými krajinami v Európskej únii, aby ste nastavovali doplatky pacientov tak, aby boli pre pacientov tieto lieky ešte stále dostupné, ale zároveň, aby ste do určitej miery vedeli ochrániť naše lekárne a našich pacientov pred reexportom liekov.
S takýmto riešením prichádza navrhovateľ formou poslaneckého návrhu zákona. Chcem vás uistiť, že takéto riešenia sme navrhovali a hľadali a veľmi pozorne monitorovali aj za vlády Ivety Radičovej. Chcem povedať, že takéto jedno riešenie, kde sa hlásenia pre štátny ústav kontroly liečiv o každom vývoze liekov musia podávať, pripravila aj vláda Roberta Fica v tomto období. Záverom chcem len povedať toľko, že touto témou sa zrejme ešte veľakrát budeme zaoberať, lebo ono je to vždy tak, že vždy, keď vymyslíte nejaké opatrenie, trvá to chvíľu, kým sa obchodníci naučia žiť s týmto opatrením, kým sa farmaceutické a distribučné firmy naučia nejakým spôsobom obísť toto opatrenie a potom budeme musieť hľadať znovu nejaké opatrenie, aby sme zabezpečili dostatok liekov v dobrej cene a s čo najnižším doplatkom v lekárňach pre slovenských pacientov. Z tohto pohľadu považujem tento návrh zákona za dobrý. Ja ho podporím a takisto, ak je teda podobný názor tomu môjmu, ktorý som dnes, teraz prezentoval, tak by som bol rád, keby ste tento návrh zákona podporili aj vy, dámy a páni.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pripomínam členom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že dnes o 12.30 máme rokovanie v našej zasadacej miestnosti. Ďakujem pekne.

Aj ja si myslím, že pán poslanec Frešo veľmi dobre a veľmi presne popísal, ako sa správa Robert Fico a strana SMER vo vzťahoch Európska únia a Rusko. Viete, trendom v Európskej únii je znižovať energetickú závislosť Európy od Ruska. A Slovensko robí pravý opak: zvyšuje a chce zvyšovať našu energetickú závislosť od Ruska. Trendom v Európskej únii je postaviť sa jasne na stranu Ukrajiny. A čo robí Fico a SMER? Vajatá. Veľmi pomaly, ťažkopádne sme nakoniec niečo sformulovali tu v Národnej rade a pán premiér sa tvári, ako keby jeho sa to ani tak veľmi netýkalo. Lebo on má k tomu taký trošku iný názor a iný postoj k nášmu susedovi najbližšiemu, na ktorom by nám malo najviac záležať, aby tam bol poriadok. K susedovi, kde žije 18 tisíc našich Slovákov, krajanov, ktorých sme boli navštíviť.
Poľsko ako členská krajina NATO sa cíti byť ohrozená vývojom na východe. Chce, aby NATO zvýšilo svoju vojenskú silu a svoju vojenskú prítomnosť v strednej a východnej Európe. A náš premiér hovorí, že ak tu budú vojská NATO, tak to bude ako keby okupácia. Cítite tento maličký rozdiel medzi postojom nášho spojenca Poľskom a postojom Roberta Fica?
Celá Európska únia chce zavádzať stále tvrdšie sankcie voči Rusku. Ale čo hovorí Robert Fico? Vysvetľuje, že ak budú sankcie, nech občania Slovenska zabudnú na ekonomický rast: viete, to Rusko nás pochová, ináč tá vláda to robí vynikajúco, ale na všetko, za všetko je vinná Európska únia, ak bude chcieť ďalšie sankcie voči Rusku.
Teda záverom, ja netvrdím, že Robert Fico je agentom Ruska, ale myslím si, že ak by náhodou týmto agentom bol, lepšie pre Rusko už by pracovať nemohol.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Súhlasím s pánom poslancom Mikušom, že je trošku smutné, že sála tak ako včera v podvečerných hodinách, tak aj dnes doobeda zíva prázdnotou. Je tu naozaj len niekoľko poslancov k tak závažnej téme, ako je zahraničná politika Slovenska. Včera to bolo veľmi komorné, dokonca chýbal aj pán minister zahraničných vecí. A diskutovať o zahraničnej politike bez ministra to je trošku už, až by som povedal, neslušné k Národnej rade. Dnes som rád, že tu pán minister je.
Ale idem k tomu, čo povedal pán poslanec Mikuš, hlavne k tej časti, keď hovoril o energetike. A tam by som možno trošku pokračoval v tých myšlienkach. Viete, že zahraničná politika hlavne v podaní vlády SMER-u mala byť o tom, aspoň tak to hovorieval pán premiér, že bude sledovať nielen nejakú diplomaciu, ale aj ekonomické záujmy Slovenska. Myslím si, že v energetike sú ekonomické záujmy Slovenska veľmi vážne, pretože sme skoro 100-percentne závislí od energetických zdrojov z Ruska. Ale napriek tomu, že celá Európska únia hľadá možnosti diverzifikácie, hľadá možnosti zníženia vplyvu Ruska na energetickú závislosť Európy, hľadá ďalšie zdroje Európy, tak Slovensko, ako keby išlo úplne iným smerom. Slovensko rozpráva o tom, že tu potrebujeme ďalšiu ruskú atómovú elektráreň, že tu potrebujeme Rusov do energetického priemyslu, ako keby sme mali úplne iné zameranie, ako je mainstream trend, ktorý je v Európskej únii.
Možno posledná poznámka: mal som možnosť byť na jednej konferencii spolu s kolegom Mikušom, kde sa hovorilo o tom, akou cestou ide Nemecko. Nemecko, ktoré nemá veľké zásoby fosílnych zdrojov, hľadá riešenia prostredníctvom obnoviteľných zdrojov energie. O tom na Slovensku skoro vôbec nehovoríme. Ja viem, že to nie je zahraničná politika. Máme nejaký plán, ktorý neplníme, ale bolo by to veľmi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)