Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

16.12.2013 o 18:06 hod.

MUDr. PhD.

Peter Osuský

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Uvádzajúci uvádza bod 7.2.2014 10:29 - 10:52 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, dovolím si predložiť návrh novely zákona, ktorý podľa mňa, ale nielen podľa mňa, ale i podľa ďalších poslancov, ktorí už pred takmer troma rokmi podali podnet na Ústavný súd v tejto veci, ktorý teda rieši, podľa mňa, evidentnú protiústavnosť. Podľa čl. 5 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - nadobúdanie a strata občianstva Slovenskej republiky - ustanoví zákon. Je teda k tomu existujúci príslušný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Dovolím si teraz zacitovať čl. 5 ods. 2 ústavy: "Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli." Bodka. Tým končí toto znenie. Neumožňuje nijaký iný výklad. Je kategorické a hovorí, že nikomu nemožno odňať občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. Ani päťnásobnému vrahovi, ktorý hnije v treťom suteréne v Ilave. I ten umrie ako občan Slovenskej republiky. Nemôžeme mu odňať, ani Polgárymu, ani Rigovi občianstvo Slovenskej republiky.
Až do roku 2010 obsahoval zákon o štátnom občianstve iba jeden spôsob straty štátneho občianstva, prepustením zo štátneho zväzku Slovenskej republiky na vlastnú žiadosť občana Slovenskej republiky. Dňa 26. mája 2010 schválila Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 250/2010 Z. z., ktorým novelizovala zákon o štátnom občianstve a stanovila v ňom, že štátne občianstvo Slovenskej republiky možno okrem prepustenia zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť stratiť aj nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle. O pôvode tohto zákona sa už pohovorilo veľa. Zdôvodňoval sa reakciou na pre mňa veľmi podivný zákon, ktorý prijal maďarský parlament väčšinou Viktora Orbána, ktorý ponúkol možnosť získať štátne občianstvo Maďarom široko ďaleko po svete. Podľa mňa tento zákon mali sankcionovať a budú ho môcť sankcionovať maďarskí voliči, ktorí by mohli, podľa mňa, ja osobne by som nesúhlasil s tým, aby vo voľbách do môjho parlamentu hlasovali občania, ktorí sa daňami neskladajú na fungovanie mojej krajiny a ktorí by ale mohli vyberať politikov na základe takéhoto zákona, ktorí o míňaní tých daní budú rozhodovať. V tomto zmysle je to, podľa mňa, zlý zákon, ale ten, kto má rozhodnúť o tom, že je zlý a posúdiť predkladateľa takéhoto zákona, je volič Maďarskej republiky.
Pre mňa to bola neprimeraná a zvláštna reakcia nášho parlamentu, ktorým akosi dodal vážnosť jednému zlému zákonu prijatému u susedov. Nebolo povinnosťou krajiny, ktorá si niečo o sebe myslí, takto, podľa mňa, hysteroidne reagovať. Nebol dôvod na takéto riešenia. A realita ukázala, že ak k nejakému nedávnemu dátumu prišlo na základe tohto hysteroidného zákona o slovenské občianstvo 701 občanov, tak smiešnych 7 % z nich bolo preto, lebo prijali maďarské občianstvo. Deväťdesiat tri percent ľudí, ktorých ste potrestali týmto zákonom, ctená snemovňa, nemali nič s Orbánovým zákonom, ale sekera tohto zlého zákona na nich dopadla.
Kým zánik štátneho občianstva prepustením zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť evidentne spĺňa ústavnú podmienku, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli, v prípade straty štátneho občianstva nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva to neplatí. Zákon o štátnom občianstve síce z hľadiska terminológie nehovorí o odňatí štátneho občianstva, ale o jeho strate. Z obsahového hľadiska však v prípade nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva ide celkom reálne o odňatie štátneho občianstva Slovenskej republiky proti vôli občana. Tak sa to stalo všetkým tým, ktorí sa oženili, presťahovali, žijú, študujú a potom ostanú v Čechách, v Amerike, v Kanade, všelikde, ale nemajú vôľu prísť o občianstvo svojej vlasti. Prišli oň.
Vôľu nadobudnúť štátne občianstvo iného štátu nemusí byť a zväčša ani nie je totožná s vôľou stratiť štátne občianstvo Slovenskej republiky. Občanom Slovenskej republiky, ktorí nadobudli občianstvo iného štátu a oznámili túto skutočnosť úradom, je tak od 17. júla 2010, keď nadobudla účinnosť novela zákona o štátnom občianstve, odnímané štátne občianstvo Slovenskej republiky proti ich vôli. Pretože neprejavili vôľu stratiť to štátne občianstvo.
Tu si dovolím malý historický exkurz do odnímania občianstva, občianskych práv a podobných vecí. V neblahých dejinách 20. storočia sa takéhoto kroku predovšetkým a výrazne dopúšťali totalitné režimy. Krajina Goetheho, Schillera, krajina, kde sa narodil Einstein a mnohí ďalší význační ľudia vedeckých, kultúrnych a iných svetových dejín, sa rozhodla prijať v 30. rokoch známe Norimberské zákony. Ľudia, ktorí za Nemecko bojovali v 1. svetovej vojne, ktorí vytvorili zásadné svetové diela literatúry a umenia, ktorí získali pre Nemecko Nobelove ceny, ale i dvaja bratia, ktorí získali pre Nemecko prvé zlaté olympijské medaily, bratia Gustáv a Félix Flatowovci, prestali byť občanmi nemeckej ríše. Stali sa neobčanmi. Ich občianske práva im boli odňaté. To bol prvý krok. Ďalšie kroky boli dobytčie vagóny, transport, plynová komora. Tam prišli o život i mnohí z tých, o ktorých som hovoril. Menovite napríklad olympijský zlatý medailista z olympiády v Aténach 1896 Flatow.
Iná totalita riešila tých, ktorých nechcela viac ako svojich občanov, buď v pivniciach Ljubljanky strelou do zátylku alebo bioklimatologickými liečivými pobytmi v Magadane a v Usť-Ižme.
Žiaľ, treba povedať, že obidva tieto totalitné systémy poznačili i našu vlasť. I my sme sa hrdili v 40. rokoch, že sme prijali rasové zákony ešte prísnejšie ako boli norimberské. Boli sme pápežskejší ako pápež. A boli sme na to patrične hrdí. A následkom toho odišiel z Popradu prvý transport dievčat neobčaniek, aby skončil v plynových komorách perspektívne. Toto je teda zbavovanie občianstva v našej histórii.
Keď prišiel komunizmus a triedny boj a likvidácia porazených vrstiev sa riešila pod šibenicami, tak sme samozrejme nepohodlných občanov riešili takto brachiálne. Keď sa časy trochu posunuli, tak sa siahlo k presne tomu, čo leží na stole ako platný zákon Slovenskej republiky. Alexandra Solženicyna sovietska moc ako nositeľa Nobelovej ceny za literatúru už nemohla celkom spokojne poslať do mrazivej stepi v Karaganskej oblasti, aby tam zložil kosti ako tisíce a desaťtisíce iných. Už by to asi ťažko šlo. A tak ho vysunula do tranzitného priestoru letiska na sovietskom území. Tam mu vzala pas a prehlásila ho za neobčana Sovietskeho zväzu. Aj my sme mali svojich tranziťákov. Českého spisovateľa Pavla Kohouta vysotila socialistická moc za rampu na šumavskom hraničnom prechode a za tou rampou v zóne nikoho ho zbavila československého štátneho občianstva. Sú to teda nie veľmi slávne momenty našich dejín, keď sme zbavovali ľudí občianstva.
Na Ústavný súd Slovenskej republiky sa 22. septembra 2011 obrátila skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky s návrhom na posúdenie súladu niektorých ustanovení zákona o štátnom občianstve s ústavou. Ústavný súd prijal dňa 4. júla 2012 návrh na ďalšie konanie, o návrhu však dosiaľ nerozhodol a ako vieme, pred niekoľkými týždňami ho opäť odsunul. V predchádzajúcom, aj v prebiehajúcom období, volebnom období, bolo na rokovanie Národnej rady predložených niekoľko návrhov noviel zákona o štátnom občianstve, ktorých zámerom bolo zmierniť dôsledky novely z roku 2010. Žiadny z týchto návrhov nebol schválený. S výnimkou prvého z nich, to bol návrh poslancov skupiny Gábora Gála, Pavla Kuboviča a Szilárda Somogyiho, parlamentná tlač 149, bolo ich spoločným znakom, že nevypúšťali zo zákona možnosť straty štátneho občianstva Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Iba rozširovali výnimky, pri ktorých štátne občianstvo v takejto situácii nezaniká.
Podľa súčasného znenia zákona nedochádza k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky, ak štátny občan Slovenskej republiky nadobudol cudzie štátne občianstvo v súvislosti s uzavretím manželstva so štátnym príslušníkom cudzieho štátu alebo narodením. Predložené návrhy noviel ukladali ako ďalšie výnimky, v dôsledku ktorých by nezanikalo štátne občianstvo Slovenskej republiky, povolený, registrovaný alebo inak evidovaný pobyt, osvojenie, zamestnanie, štúdium, podnikanie, charitatívnu, misijnú, vrcholovú športovú činnosť, starostlivosť o dieťa, narodenie rodičov alebo prarodičov na území iného štátu. To všetko boli dôvody, o ktorých predkladatelia týchto návrhov uvažovali.
Schválenie niektorého z týchto návrhov by znamenalo, že niektorým z občanov Slovenskej republiky, ktorým podľa súčasného znenia zákona nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva zaniká občianstvo Slovenskej republiky, by občianstvo Slovenskej republiky v dôsledku novo doplnenej výnimky nezaniklo. Negatívne dôsledky zákona by sa tak síce zmiernili, ale principiálny problém spočívajúci v možnosti odňať štátneho občianstva Slovenskej republiky proti vôli dotknutej osoby by sa tým nevyriešil. Časť občanov by tak naďalej strácala občianstvo Slovenskej republiky proti svojej vôli.
Predkladaný návrh zákona rieši problém odnímania štátneho občianstva systémovo a obnovuje pôvodný právny stav existujúci do 16. júla 2010, keď jedinou formou straty štátneho občianstva bolo prepustenie zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť. Zároveň vytvára podmienky na to, aby všetci, ktorí stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva od 17. júla 2010, mohli opätovne nadobudnúť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienok, ktoré inak pre nadobudnutie občianstva sa vyžadujú a bez platenia správnych poplatkov. Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie, ani na podnikateľské prostredie. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Toľkoto z dôvodovej správy a vôbec k dôvodom, prečo som túto novelu podal. Tu sa dovolím zastaviť ešte pri jednom probléme. Tých pokusov o riešenie tvrdosti a aj podľa mňa protiústavnosti prijatého zákona z roku 2010 bolo niekoľko. Vo všetkých z nich predkladatelia uvádzali, že nebudú mať nijaký dopad na štátny rozpočet. Vo všetkých prípadoch doteraz ministerstvo financií potvrdilo túto skutočnosť. Čuduj sa svete, teraz sa dočítam čosi iného. Keďže je povinnosťou poslanca poslať návrh zákona i sekcii rozpočtovej politiky ministerstva financií, urobil som tak a na počudovanie som dostal z tejto sekcie list, ktorý nikdy doteraz zrejme taký vydaný nebol a ja som prvý laureát tohto listu. Ináč, ku cti sekcie treba povedať, že v pravom hornom rohu je hrdé logo, ktoré hovorí, že je nositeľom uznania za výnimočnosť. EFQM, to znie hrdo. Kedysi mali štátne inštitúcie na takomto čestnom mieste v hlavičke Rad Víťazného februára, Rad práce alebo iné ocenenie za budovanie socialistickej vlasti a tým sa po sovietskom vzore, kde bol ten najvyšší ortieľ Lenina, ale aj iné "krásne oznámení" boli dokladom, že inštitúcia pracuje vzorne.
Tu sa dozvedáme, že inštitúcia dostala uznanie za výnimočnosť. Na počudovanie sa teda dočítavam, že mi pán Radovan Majerský, generálny riaditeľ sekcie oznamuje: "V doložke vybraných vplyvov je označený žiadny vplyv na rozpočet verejnej správy. S týmto konštatovaním nesúhlasíme, nakoľko sa v čl. II ods. 2 uvádza, že od poplatkov sú oslobodení cudzinci, ktorí stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva od 17. júla 2010 do 31. mája 2014, z čoho by podľa nášho názoru mohol vyplynúť negatívny vplyv na rozpočet."
Na prvý pohľad sa to tak môže zdať. Vlastnú odbornosť ovšem sekcia a jej generálny riaditeľ spochybňujú nasledovným: "Vzhľadom na vyššie uvedené v súlade s § 33 zákona 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov žiadame v doložke vybraných vplyvov označiť negatívny vplyv na rozpočet a spolu s tým je potrebné uviesť návrhy na úhradu úbytku príjmov." A tu sme u drobného omylu. Keďže samozrejme tento zákon nebol predpokladaný rozpočtovou sekciou ministerstva financií, tak samozrejme neboli nijaké peniaze na rozpočtované, ktoré by mohli ubudnúť. Pretože s ním nepočítala sekcia a preto je smiešne hovoriť, ak sme odborníci, o tom, že mám navrhnúť úbytok príjmov, ktorý nenastal, pretože žiadne takéto v rozpočte nie sú a nemôže nastať ich úbytok, lebo z nuly nič ubudnúť nemôže. Takže neviem ako funguje rozpočtová sekcia, držiteľka uznania za výnimočnosť, ale toto nesvedčí o výbornom fungovaní, pretože chce vyčísliť náhradu z niečoho, čo nie je plánované.
Dovolím si zároveň povedať, že i tie predchádzajúce novely tohto zákona boli spojené s redukciou alebo znižovaním poplatkov, podotýkam, v žiadnom prípade ministerstvo financií nenamietlo to, čo namietlo mne, pričom samozrejme mohli by sme teoreticky diskutovať o objeme tých peňazí. Možnože v tých novelách, keďže tých výnimiek bol istý limitovaný počet, by ten úbytok, ktorý ale nemohol byť úbytkom, ale nebol by prírastkom, bol nižší, ale teraz si vám dovolím predviesť nasledovnú maximalistickú matematickú úvahu.
Ak sa budem domnievať, že doteraz, a to je podložené, stratilo štátne občianstvo 701 občanov a ak budem vychádzať z rovnakého tempa straty občianstiev až do času, keby tento zákon mal vstúpiť v platnosť, celkom úspešne môžme aproximovať, že 800 ľudí bude postihnutých týmto zákonom a 800 ľudí, keby všetci z nich požiadali o túto procedúru návratu do nohy, tak poplatky zhruba vyrubené sú 20 euro. Podotýkam teda, že keby každý jeden z nich požiadal o návrat občianstva krajiny, ktorá mu ho proti jeho vôli vzala, tak to je 16-tisíc eur. Dnes sme tu počuli priateľa Mičovského, ako hovorí o pod koberec zametených 300-tisíc eurách a ešte raz hovorím, ani tých 16-tisíc eur by nebola rozpočtová strata, lebo nikde žiaden rozpočet s týmito 16-tisíc eurami nemôže počítať. Ani nepočíta.
Takže ministerstvo financií pracuje vzorne a chce nahrádzať niečo, čo ani neplánovalo. Ja mám z toho skôr pocit, že je to nadpráca, pretože, keď sa pes chce biť, palica sa nájde a keď chceme topiť nejaký návrh zákona, ktorý vracia pomery k ústavnosti, tak si musíme vymyslieť ešte aj to, čo sme si pri šiestich predchádzajúcich novelách, kde by išlo tiež o podobné sumy, podotýkam, možno pri sumárnom vyjadrení o niečo menšie, ale potom už je jedno, či ubudne 1 euro v štátnom rozpočte alebo 16-tisíc eur. Buď ubudne, alebo neubudne. Neexistuje žiadne medzi tým. Tak je pre mňa príznačné, že sa 6-krát napíše súhlas, že nebude mať dopad na štátny rozpočet, ale pri tomto návrhu sa sekcia preberie, uvedomí si, že má uznanie za kvalitu a vymyslí to, že mám nahradiť úbytok neexistujúcej straty. Zvláštne, ale príznačné.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 5.2.2014 16:09 - 16:10 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Pán kolega, áno, len musíme zároveň pripustiť, a niežeby som bol teda ústavný puritán, ale, alebo purista, problém je, že zakladáme nerovnosť pred ústavou týmto návrhom zákona, to je trochu problém. Aj keď, samozrejme, akceptujem to, čo hovoríte, len znova vytvárame dve kategórie ľudí vo vzťahu k protiústavnému zákonu, jedných, ktorí sú pred ním ochránení, a druhí, ktorí ochránení nie sú, a priznám sa, že ústavná rovnosť je jedna z nosných vecí, ktorá by mala platiť.
Skryt prepis
 

5.2.2014 16:01 - 16:08 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený predkladateľ, vážený spravodajca, vážená snemovňa, kolega Chren, dá sa povedať, vypálil pomerne dokonale rybník, z ktorého som chcel čerpať.
Môžem povedať, že ak ma pamäť neklame, a kolega Kadúc ako právnik možno vie alebo vie ľahko zistiť, v Českej republike bola podobná úprava prehlásená protiústavnou. Ona protiústavná, samozrejme, je, i keď my sme ju ešte za takú neprehlásili. Teda všetko to, čo povedal kolega Chren, je pravda. Neexistuje, aby ťa nútili čistiť chodník, ktorý ti nepatrí, i keď prilieha k tebe, k tebou vlastnenej nehnuteľnosti. Rovnako by sa cestný zákon mohol rozhodnúť a 76 poslancov odhlasovať, že budeš čistiť vozovku do polovičky tvojej strany a druhú polovičku bude čistiť tvoj sused, aby správa ciest mala menej práce. To je presne taká istá logika, lebo tá vozovka ti patrí presne rovnako ako ten chodník, t. j. nepatrí ti. V Starom Meste sme pred rokmi rozhodnutím poslancov chceli čeliť protiústavnosti v podobe zmeny všeobecne záväzného nariadenia, ktoré, vychádzajúc z platnosti cestného zákona, nariaďovalo občanom starého mesta, aby sa starali o chodníky priľahlé k nehnuteľnostiam, kde bývajú. Nie sú to vždy vlastníci ako na dedine, kde ten domček skutočne môže patriť dôchodkyni vdove, ale často sú to povedzme spoločenstvá vlastníkov v dome, ktorí sa majú starať o im nepatriaci chodník. Po istom čase sme zvážili to, že zrušením povinnosti vyplývajúcej zo všeobecne záväzného nariadenia z cestného zákona vystavujeme občanov presne tomu riziku, o ktorom hovoril Martin Chren, t. j. že on má pocit, že je exkulpovaný, ale keď si niekto pred jeho domom na ľade doláme panvu, tak šikovný advokát ho dovedie prípadne na žobrácku palicu - u nás možno tiež, v Spojených štátoch iste - za to, že ten chodník neočistil. Nie je teda celkom metóda riešiť to inak ako v súlade s ústavou. Desiatky rokov teda platí protiústavný cestný zákon v tomto bode a, samozrejme, priateľ Kadúc navrhuje opatrenie, ktoré túto ranu ústavnú chce sňať aspoň z tých najzraniteľnejších povedzme. Samozrejme, nie je to riešenie problému. V Starom Meste opäť platí povinnosť starať sa o svoje chodníky, presne ako povedal kolega Chren, z amerických slapstick comedies známy príbeh banánovej šupky je dostatočnou možnosťou na zlomenie si nohy i v júli bez ľadu a všetko toto je jednoducho v protirečení s ústavou. Veľmi rád sa pridám k iniciatíve, ktorá podá tento návrh na riešenie.
Zároveň - a teraz budem hovoriť ako advocatus diaboli - musím povedať, že si neviem celkom presne predstaviť - a teraz nechcem si trúfnuť -, ako by to riešili vo Vlkolínci či v Lendaku, ale v bratislavskom Starom Meste by bol zrejme veľký problém pri sňatí tejto ústavnej neprávosti z občanov zabezpečiť čistenie stovák a stovák metrov, tisícov metrov, desaťtisícov metrov chodníkov, ktoré skutočne majú občania - a nie inštitúcie - čo čistiť. Viem si predstaviť, že len na tomto type starostlivosti, odhliadnuc od legendárnej zmluvy, by podľa ktorej zas platil toho roku v decembri, v minulom roku v decembri magistrát skoro milión eur za odstraňovanie snehu, ktorý omylom nenapadol, ale len na vyriešenie tohto problému by zaplakal definitívne rozpočet mestských častí. Ja si proste neviem predstaviť ani za Staré Mesto, že by Staré Mesto, ktoré, možno neviete, siaha až po Slávičie údolie vrátane Slavína a tak ďalej a tak ďalej, dokázalo nájsť zdroje, dokonca ani veľmi správne uvažovanou cestou kolegu Kadúca cez práce tých, ktorí dostávajú sociálnu podporu. Jednoducho neviem si predstaviť, že by sme u nás našli ľudí, ktorí by Staré Mesto očistili od snehu, ľadu na požiadanie, keď bude treba. Lebo, samozrejme, ten sa tvorí kedykoľvek i vtedy, keď sú ľudia v práci, i keď nie sú všetci k dispozícii a tak ďalej, takže toto je riešiteľné a viem si to živo predstaviť v malej obci, kde sa vytipuje niekoľko príjemcov tejto úľavy, čo je v poriadku, a kde sa nepochybne dajú nájsť iste aj ľudia, ktorí spadajú do kategórie tých, ktorí by zo štátnych zdrojov, krytí finančne, mohli tento problém riešiť. Neviem si to, ešte raz hovorím, predstaviť v Bratislave v Starom Meste. Samozrejme, pravdou je presne aj to, že tento zákon by sa dal považovať za takú prvú pomoc tým kategóriám, nepochybne je to zákon apolitický, pretože tá invalidná tetuška s chorým kĺbom, s cukrovkou a s vysokým tlakom môže byť rovnako volička SMER-u ako volička KDH. To znamená, že to nie je stranícky zákon. A tých, na ktorých padá ťarcha protiústavnosti, ktorá tu je celé desaťročia, si, samozrejme, táto ťarcha nevyberá podľa straníckeho trička.
Nemal by som teoreticky problém zahlasovať za sňatie tohto kríža z ich bedier, problém je, že tento kríž ostáva aj po takomto zákone ležať na bedrách mnohých iných ľudí, na ktorých leží s rovnakou protiústavnou ťarchou.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 5.2.2014 10:55 - 10:57 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Musím povedať, že pán kolega Kuffa povedal do bodky to, čo by som povedal aj ja. Pre tento prvý bod je hlasovanie za pre mňa, tohto návrhu, neprijateľné, pretože ak hovoril kolega Kuffa o intelektuálnej výške a rozdieloch medzi Bratislavou a jeho regiónom, musím povedať, že, a budem hovoriť trošku o inej oblasti, ktorá je možno ešte menej dramatická, a to je dermatológia.
Vysokoškolsky vzdelaný pacient je v stave prísť o druhej v noci do pohotovosti s tým, že má pol roka interdigitálnu mykózu. Samozrejme, je mu pohodlnejšie za dve eurá prísť o druhej v noci s touto smrteľnou akútnou diagnózou, ako si vyčkať pred ambulanciou dermatológa v ktorýkoľvek pracovný deň. Teda nie intelektuálna výška je kritériom pre zneužívanie zdravotníckych služieb. A tento návrh je jemným pokusom o sociálne inžinierstvo, ktoré sa odohrá na chrbte lekárov, ktorí by nemali noci ani dňa. Lebo predstava, že lekár, ktorý sa živí nabodovaním pre poisťovňu, dostane výzvu, aby o desiatej dopoludnia pri naplnenej ambulancii prišiel a odišiel kamsi, možno 20 km, pobudol tam a vrátil sa, zatiaľ čo jeho pacienti pred ambulanciou stoja, sedia, čakajú, je zvláštna. Predstava, že keď skončí svoju pracovnú dobu, sa mu otvára možnosť, aby sa toto s ním dialo ďalších, zvyšok dňa, je proste výborná, len na to treba tiež tú druhú stranu. A v tomto zmysle je to síce veľmi ľúbivé, ale je to reálne podľa mňa neprijateľné pre zneužívanie kolegov lekárov pacientmi, ktorí by tobôž...
(Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 16.12.2013 18:23 - 18:26 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážení kolegovia, nechcel som v tom úvodnom slove hovoriť o jednej jedinej konkrétnosti, ktorú som si nechal na kratšie vystúpenie v rozprave. Neodohrala sa v dejinách Slovenska, chvalabohu, žiadna plošná amnestia, ale jedna amnestia sa odohrala. Tú amnestiu dokonca neudelil prezident, ale udelil ju človek, ktorý prezidenta zastupoval. Tá amnestia sa týkala činov spáchaných v súvislosti s únosom Michala Kováča mladšieho. A môžem povedať, že toto historické využitie tohto inštitútu je dodnes traumou aj hádam spoločnosti a slušných ľudí, ale nepochybne je traumou práva a spravodlivosti na Slovensku.
Ja si nemyslím, že sa takáto situácia má opakovať, že nám každodenne hrozí, že sa niečo podobne hanebné odohrá. Ale napriek tomu, bez toho, "aby som slyšel trávu růst", sa domnievam, že je dobré, ak ktokoľvek nehodný, pretože ako ukazuje krátka história, i takí túto právomoc mali, nemohol inštitúciu amnestií znehodnotiť. Po nás prídu ďalší a ďalší a táto republika bude mať svojich ústavných činiteľov a bude mať svojich prezidentov a nech nimi bude ktokoľvek, dá Boh, že nebudeme musieť povedať: chvalabohu, že sme tomuto alebo tejto tú možnosť vzali. Ale i ten jediný prípad amnestie, ktorá bola tak zvláštne plošná, bola to taká malá plôška, ale tá malá plôška znamenala obrovskú hanbu a obrovskú ranu spravodlivosti, aby toto, nech už bude tým najvyšším ústavným činiteľom ktokoľvek, aby toto raz a navždy našej demokratickej Slovenskej republike nehrozilo.
Skryt prepis
 

16.12.2013 18:06 - 18:20 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, predoslal by som tento návrh zmeny ústavy tým, že nesúvisí nijako s mojou kandidatúrou na úrad prezidenta republiky. Je na prvý pohľad zrejmé, že si, keby som sa ním stal, beriem doteraz zvykovo zaužívanú právomoc. Chcem povedať, že i ako občan na ulici, ako nepolitik som mal vždy zásadný postoj k otázke amnestií. Rád by som povedal, že nebol ovplyvnený konkrétnymi amnestiami. Domnievam sa, že v systéme, ktorý je demokratický, v systéme, ktorý nepozná politických väzňov a iných väzňov svedomia, v systéme, ktorý je teda demokraciou, by sme sa mali domnievať, že ten systém má i spravodlivé súdnictvo.
Keď dochádza k historickým prelomom medzi totalitnými režimami porušujúcimi ľudské práva a medzi demokraciou, dá sa povedať, že to je ten jediný moment, keď má teoreticky plošná amnestia politických väzňov a väzňov svedomia svoj význam, význam historický i význam praktický. Týmto návrhom zároveň vyslovujem nádej, že sa naša krajina ani jej ústava už nikdy nestane nedemokratickou, takou, ktorá by volala po potrebe plošnej amnestie týchto kategórií odsúdených. V prípadoch iných odsúdených, ktorí boli súdení v súlade so zákonom a tak aj odsúdení, sa mi vždy zdalo zvláštnym, že pri významných jubileách, štátnych sviatkov, či nástupe nového prezidenta, väčšina občanov dostane alebo nedostane jeden voľný sviatočný deň, a ľudia, ktorí na rozdiel od riadnych občanov, ktorí sa podieľajú na budovaní štátu, porušovali zákonné normy, ohrozovali svojich spoluobčanov fyzicky, ekonomicky či inak, majú dostať nie deň voľna, ale mesiace a roky slobody. Zdá sa mi to zvláštny prístup k tým, o ktorých by sme mali byť presvedčení, že si svoje tresty spravodlivo zaslúžili.
Domnievam sa teda a aj na otázku akéhosi novinára pred časom, ktorý mi túto otázku položil, som odpovedal s hlbokým presvedčením, že tak ako občan nesúhlasím s inštitúciou amnestie ako plošnej milosti, by som ju nikdy vo svojom úrade za nijakých okolností nevyužil.
Netušil som, že mám v tomto zmysle zrejme podobný postoj ako človek, s ktorým sa zďaleka nestotožňujem a ktorý je toho času prezidentom Českej republiky. Ako viete, Miloš Zeman pred nedávnom odovzdal a zriekol sa tejto právomoci, samozrejme za svoju osobu.
Ja si dovolím ísť vo svojom návrhu ďalej. Samozrejme je vecou diskusie, či si myslíme, že tento monarchický prežitok máme udržiavať, ale bude dobré, ak sa o tejto veci aspoň začne diskutovať. Tento inštitút má skutočne základ v kráľovskej milosti, ktorá sa mi zdá v demokratických podmienkach jednoducho prežitkom. Voľba alebo nástup, korunovácia nového panovníka bola už oddávna spájaná s najrôznejšími oslavami, ktoré sa mali dotknúť i prostého ľudu, na ktorom panovník stál, niekedy doslova na tom ľude, a tak z fontán či kašien tieklo víno a rozdávali sa koláče z bielej múky. Dostávali ich riadni občania. Tí menej riadni boli vpletení do kolesa alebo viseli na šibeniciach.
Treba povedať, že amnestia ani v našich podmienkach demokracie si, ani u nás, kde vlastne od vzniku Slovenska nebola plošne výrazne realizovaná, ale ani v Československu či v Českej republike nezískala sympatie občanov. Tá ostatná v Českej republike, ktorú udelil končiaci prezident Václav Klaus napĺňa vo svojej realizácii to, čo pri súčasnej konštrukcii amnestie je možné a, poviem otvorene, hrozí.
Súčasná konštrukcia amnestie vzhľadom na jej plošnosť vytvára priestor pre zakrytie niekedy možno cieleného individuálneho omilostenia jednej alebo viacerých osôb, konkrétnych osôb, zakrytie pláštikom plošnej amnestie. Nechcem pánovi prezidentovi Klausovi vonkoncom nič podsúvať a nie je to ani moja úloha, ani moje postavenie mi to nedovoľuje. Domnievam sa ale, že takéto amnestie nemajú reálne odôvodnenie.
Musím tiež povedať, neľahko sa niekedy usvedčujú a dokazujú, dokazujú trestné činy a usvedčujú ich páchatelia, a deje sa tak s nasadením síl orgánov, ktorých prácu plošná amnestia môže znehodnotiť.
Ďalšou vecou je, že ak sme presvedčení, že obvinení boli odsúdení zaslúžene, tak ich predčasný návrat, možno v malom percente, ale predstavuje tiež riziko pre slušných občanov, ohrozením týchto recidívou amnestovaných páchateľov.
Rozhodne je nedôvodné, aby sa amnestia mohla, možno by niekedy k tomu bol sklon, vysvetľovala ako riešenie problému preplnených ústavov nápravnej výchovy. Ak štát potrebuje ľudí, ktorí porušujú zákony, izolovať od spoločnosti, je potrebné tento problém riešiť inak, ako tým, že iných prepustíme.
Treba povedať, že súčasná konštrukcia amnestie nedokáže zabrániť amnestovaniu zločincov, odsúdených i za ťažké zločiny. To, že zatiaľ v dejinách Slovenskej republiky po roku ´93 nedošlo k využitiu inštitútu amnestie v takom meradle, ktoré by znamenalo plošné ohrozenie bezpečnosti občanov, neznamená, že by takáto situácia za danej konštrukcie nemohla nastať.
Predložený návrh amnestie samozrejme rešpektuje potrebu ústavného nástroja na odstránenie tvrdosti zákona v podobe individuálnej milosti, ktorá ostáva nepochybne zachovaná. Som presvedčený, že v prípade matky a manželky roky týranej agresívnym opilcom, ktorá tohto v sebaobrane alebo v obrane svojich detí sotí tak, že on zhodou okolností padne na hranu pece, zlomí si spodinu lebečnú a následne zomrie, nepochybne sa tá žena dopustila zabitia, i keď neúmyselného. V takomto prípade by som neváhal s využitím individuálnej milosti a znížil i nízky trest a menovanú omilostil. Na toto všetko ale nie je potrebná plošná amnestia. Samozrejme, že táto individuálna milosť má naďalej i v demokracii, i v systéme, kde nedochádza k porušovaniu ľudských práv, stále svoje miesto.
Návrh tohto zákona je v súlade s inými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky aj s medzinárodnými zmluvami a dokumentmi, ktorými sme viazaní, i právom Európskej únie.
Tento návrh ústavy nebude mať vplyv na verejné financie, podnikateľské prostredie, životné prostredie ani informatizáciu spoločnosti, ani sociálny vplyv. Naopak, domnievam sa, že odstránením tohto prežitku urobíme dobrý a rozumný krok, ktorým zabránime jeho zneužitiu kedykoľvek v budúcnosti, kým by platila súčasná ústavná verzia.
Toľkoto k prvému ústavnému návrhu zákona.
A dovolím si teda po všeobecnom súhlase predložiť i druhú časť tohto kroku, to znamená úpravu Trestného zákona.
Tento krok, táto úprava je len celkom nevyhnutným a odôvodneným krokom, ktorý je treba urobiť, ak by sme akceptovali túto ústavnú zmenu. Dôvodom predloženia je nevyhnutnosť v prípade schválenia vyššie uvedeného návrhu na zmenu ústavy, vypustiť právnu úpravu amnestie z celého právneho poriadku Slovenskej republiky, predovšetkým z trestnoprávnych kódexov, ale aj z iných zákonov, a zároveň povedie k zjednoteniu nejednotne používanej terminológie, používajúcej v niektorých predpisoch pojem "milosť", s Ústavou Slovenskej republiky, používajúcej pojem „individuálna milosť“. Predložený poslanecký návrh, ktorý si vám dovolím predložiť, má striktne technický charakter a okrem ustanovení viažucich sa na amnestiu a zmienené zjednotenia terminológie s ústavou žiadne iné zmeny ani doplnenia neobsahuje.
I tento návrh zákona je v súlade s ústavou, zákonmi a záväznými predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a rovnako nebude mať vplyv na verejné financie, podnikateľské, životné prostredie a informatizáciu.
Milí kolegovia, je možné, že toto predložené otvorí diskusiu o tom, nakoľko sa v demokracii chceme vzdialiť od časov, keď sa vládlo absolutisticky, keď "štát som bol ja", ako povedal slávny francúzsky panovník, keď je štát demokratický, keď v ňom funguje súdnictvo a keď netreba plošné amnestie. Nerobíme si ilúzie o stave Slovenskej republiky na poli justície, ale napriek tomu sa domnievam, že niet takej skupiny odsúdených, ktorá by sa zasluhovala plošnú amnestiu.
A zakončím len tým, že, dá Boh, takých nikdy v budúcnosti nebude.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.12.2013 17:21 - 17:23 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Mičovský, zrejme naši rodičia kupovávali rovnaké knižky. Ja, pravda, už som bol deviatak, keďže som očividne starší. Jano Juríček Bobál, ako na Brezovej každý, bol naša rodina, pretože na Brezovej bol každý s každým rodina, a tento záslužný počin je dodnes na čestnom mieste v mojej knižnici. Pravda je, že postavenie Štefánika v očiach oficiálnej vzdelávacej siete rozhodujúcou mierou ovplyvnila hanebná kniha člena akadémie SAV Ľudovíta Holotíka "Štefánikovská legenda a vznik ČSR". To slovo legenda tam bolo, samozrejme, týmto pseudohistorikom myslené v úvodzovkách, pretože podľa neho si Štefánik žiadnu legendu nezaslúžil.
Treba povedať, že Štefánik legendu má, aj keď ju možno v mojich očiach nepotrebuje. Stačia fakty a tie fakty sú také, že legenda sa mi zdá nadbytočnou. Myslím si, že toto je zákon, ktorý by sa mohol prijať krížom cez celé politické spektrum. A neviem si predstaviť dôvod, prečo by sa tak nemalo stať. Uvidíme čoskoro, ako to dopadne.
Vám len ďakujem za osobný exkurz, pretože presne dlhé roky bolo treba, aby Jany dostávali od otcov napísané knihy. A jedna z vecí, ktorú by sme mohli zabezpečiť, je to, aby sme svoju históriu poznali a k tomu, čo za to stojí, sa z nej hrdo hlásili. Dvadsiaty ôsmy október je dôvodom na hrdé hlásenie sa k niečomu. A nemyslím si, že tých dôvodov máme toľko, že ho môžme zahodiť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.12.2013 17:08 - 17:10 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Pán kolega, našťastie existujú archívy. Kedysi sme dostávali ešte aj zviazané parlamentné prejavy v takých brožúrach. A tam sa dá nájsť presne moje vystúpenie k tomuto návrhu. Ako viete, bola to vtedy široká koalícia a kompromisná dohoda bola, a ja bez, s planúcim srdcom podporiť návrh poslanca Bohunického. Mám mu to do smrti ku cti, ani som nevedel, že zosnul. Pri tej príležitosti okrem mňa hovoril ešte neuveriteľne krásny prejav asi pred toľkými ľuďmi, ako sú tu teraz, výborný slovenský spisovateľ a môj vzácny priateľ Ladislav Ballek.
Vonkoncom nie je teda pravdou, musím povedať, že sme Štefánika objavili teraz, že sme 28. október objavili teraz. Tento návrh sa sem vracia častejšie, oveľa častejšie ako Halleyho kométa. A vždy som stál pri tom návrhu. Tak ako to bola zásluha nás štyroch poslancov, že štátnym sviatkom je 17. november, tak sme vždy podporovali toho, ktorý takýto návrh predložil, a dá sa povedať, že s kolegom Kaníkom sme ako dostihové kone, hlava pri hlave, s týmto návrhom. Takže nič sme neobjavili teraz, nikdy v živote sme to nepotrebovali objavovať. Vo mne to bolo, abych to povedal, tak ako v koze. To znamená, že tak ako sme postavili namiesto odídevšieho leva, ktorý sa vrátil k svojmu Štefánikovi, kam patril, sme postavili Masaryka. A tiež nám to trvalo pätnásť rokov. Ale sľúbili sme to  ľuďom a nakoniec sa nám to podarilo, aby sme mali aj tam kam prísť.
A myslím si, že toto, pri všetkej úcte, pán kolega, nebolo celkom fér. Lebo ak tu niekto s týmto návrhom chodil, tak to boli poslanci DS, OKS a teraz SDKÚ. Ale to posolstvo je stále také isté, a som rád, že ho podporíte.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.12.2013 16:42 - 17:06 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Vážená snemovňa, vážení priatelia, na úvod začnem trochu osobne po tom, ako Ľudo Kaník urobil pomerne obsiahly a odôvodnený historický exkurz, ktorým dôvodnil, prečo stojí za to podať takýto návrh. Osobným budem preto, lebo sa zhodou okolností, nevyspytateľné sú cesty božie i ľudských lások v podobe mojich rodičov, stretli potomkovia rodín, ktorí s 28. októbrom súvisia. Pre mňa to malo ten výsledok, že som vyrastal v prostredí, kde na stene visela krásna tónovaná fotografia prezidenta osloboditeľa Tomáša Garriguea Masaryka a z rohu knižnice na mňa pozerala socha Milana Rastislava Štefánika, ktorú teraz môžeme vidieť v trošku väčšej verzii, ako bola tá naša domáca, pred Národným divadlom v Bratislave. Zhodou okolností to bolo tak, že autor tejto sochy, význačný český sochár Bohuslav Kafka, venoval jej malú repliku môjmu starému otcovi, profesorovi teológie a biskupovi evanjelickej cirkvi, pretože bol zakladateľom družstva pre výstavbu bradlianskej mohyly, v ktorej, ako vieme, spočíva telo generála Štefánika a ostatky talianskych dôstojníkov, ktorí s ním zahynuli.
To, aby mohol nastať 28. október, obnášalo veľkú aktivitu význačných postáv našich dejín, o ktorých vieme, ale tiež stovák a tisícov statočných legionárov, ktorí sa prezentovali pred svetom ako bojová sila ešte neexistujúceho štátu. A samozrejme jeden z tých, ktorý hral významnú úlohu v ich zmobilizovaní, v ich smerovaní, bol generál Štefánik. Pravdou je, že zhruba rok po vzniku Československej republiky niesol môjho otca ku krstu ako krstný otec človek, ktorý hral rovnako v časoch vojny a zrodu Československa svoju úlohu. Bol to bratranec môjho starého otca Štefan Osuský, ktorý medzi americkými Slovákmi a potom v diplomatických službách ešte neexistujúcej krajiny, keď teda nemohol byť oficiálnym diplomatom, urobil mnoho pre to, aby profesor Masaryk, uznávaná hlava zahraničného odboja, mal otvorené dvere a srdcia amerických Slovákov. Treba teda povedať, že akýmsi spôsobom s tým súvisí rod Osuských. A ku cti mojej matky treba povedať, že priniesla tú druhú polovicu. Jeden zo signatárov Martinskej deklarácie bol môj prastarý otec Ján Krivoss, obchodník so železiarskym tovarom z Liptovského Svätého Mikuláša, ktorý, súc celý život v Uhorsku opuncovaný pansláv, sa vydal, tušiac, respektíve súc informovaný, že voľačo sa v Martine chystá, nelenivý sadol na vlak a do Martina sa doviezol a v dvorane Tatra banky sa stal teda jedným zo signatárov Martinskej deklarácie.
Takže je to tak akosi osobné z obidvoch strán. Chcem ale zároveň povedať, že sa necítim v konflikte záujmov, lebo tento počin je namieste. Sedel som v tomto parlamente pred dobrými pätnástimi rokmi a slúži ku cti poslancovi Bohunickému z vtedajšej SDĽ, že predložil aspoň návrh na to, aby tento deň, po desaťročiach zneuznávania a zamaskovávania "Dňom znárodnenia", opäť dostal aké-také postavenie pamätného dňa našich národov. Bol to kompromis, pretože naša vízia, aby sa stal štátnym sviatkom, vtedy nebola priechodná.
Myslím si, že je dobré, aby sme vedeli, odkiaľ pochádzame a kedy sme stáli na križovatkách. Samozrejme, ako bežia dejiny, prinášajú tie dejiny okrem prehier, chvalabohu, občas aj víťazstvá a veľké udalosti. A samozrejme, že by niekto mohol namietnuť, že sviatkov pribúda. Nuž áno, dnes už nevnímame vec tak, že treba oslavovať Vestfálsky mier. Dnes už nemáme pocit, že si máme štátnym sviatkom pripomínať porážku Turkov pri Viedni, hoci to bol neuveriteľne významný moment v existencii ľudí v tomto regióne. Je zrejmé, že možno nemusíme ani pripomínať štátnym sviatkom porážku Napoleona pri Waterloo, o ktorej si jedni myslia, že to bola porážka nositeľa pokroku a slobody, a druhí zase, že to bolo porážka expanzionistu, dobyvateľa a krvavého ničiteľa iných národov.
Ale pre dejiny nášho malého Slovenska bol 28. október dňom nadýchnutia sa človeka, ktorý sa dlho topil a dostal hlavu nad hladinu. A v tomto zmysle to bola prvá historická križovatka, o ktorú sa samozrejme zaslúžili všetci, ktorých zmieňoval Ľudo Kaník vo svojom vystúpení, a samozrejme mierou vrchovatou generál Štefánik, ale samozrejme i tie tisíce bezmenných i známejších legionárov. Z takého známejšieho musím uviesť mne a môjmu srdcu veľmi blízkeho literáta slovenského kritického realizmu, činiteľa i politického, i formovateľa mladého slovenského národa Jozefa Gregora Tajovského, už zmieneného Vavra Šrobára. Tí všetci prispeli svojou hrivnou k tomu, že 28. október bol pre nich tým najväčším dňom.
A viem si predstaviť, že keby generál Štefánik mohol prísť na balkón a pozerať sa na hlasovanie o tomto dátume, tak by očakával, že sa jeho životnému dňu-triumfu dostane primeraného zaradenia. My si Štefánika vlastne pripomíname pri príležitosti jeho tragickej smrti. Chodieva sa, dá sa povedať, takmer na národnú púť na Bradlo, ale Štefánikovo dielo bolo korunované 28. októbrom. Je najmenej tak dôvodné pripomenúť si tohto najväčšieho Slováka práve týmto štátnym sviatkom. Pretože smrť je tragédiou a jeho smrť bola tragédiou bez ohľadu na to, že bludy a konšpiračné teórie o jeho zostreľovaní všetkými možnými, od Masaryka až po Beneša, sú bludmi. Ale jeho dielo žilo a žije i v našej súčasnej štátnosti. A preto sa domnievam, že ak hovoríme o najväčšom Slovákovi – priznám sa, že pred dvoma rokmi som dostal od svojho vzácneho priateľa Štefana Hríba možnosť napísať krátkych 400 slov na tému najväčší Slovák podľa svojho uváženia – úplne bez váhania som napísal tých 400 slov o generálovi Štefánikovi, akurát som potom, pridajúc to ako prílohu do sprievodnej správy, napísal Štefanovi, že teda nie je veľmi veľký grant, lebo 400 slov na najväčšieho Slováka by bolo aj menej napísavšiemu človeku ako ja primálo. Ale áno, i v tej ankete, ktorú vtedy Týždeň poriadal, vyšiel ako jednoznačný víťaz, osobnosť dejín od počiatku sveta pre Slovákov generál Štefánik. A myslím si, že by súhlasil, pretože bol človekom i života i radosti zo života, i salónov, i dámskych sŕdc, že by sme nemali oslavovať jeho smrť, ale skôr sláviť jeho dielo. A v tomto zmysle, keď tragicky zahynul v Ivánke, tak môžme o ňom povedať, že dobrý boj bojoval, aj vieru zachoval, hoci to chvíľami nebolo ľahké. A tak sa domnievam, že toto je presne to, čím si uctime historickú križovatku, ktorá nás nasmerovala k prežitiu, a zároveň všetkých, čo sa o ňu zaslúžili v zástupe za generálom Štefánikom.
Dvadsiaty ôsmy október, nech už sú o tom akékoľvek diskusie, čo nasledovalo po tom, bol prostým faktom zrodenia slovenského národa ako sebavedomého, stále sa rozvíjajúceho národa, pretože, a to si musíme povedať celkom otvorene, pred vypuknutím prvej svetovej vojny čítala slovenská vlastenecká inteligencia nie viac ako niekoľko sto ľudí, pričom tých hláv bolo bližšie k dvom stovkám ako k akémukoľvek počtu iných stovák. Len pre ilustráciu, prvý prezident vojnového Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso sa pri poslednom sčítaní ľudí v mierovom Uhorsku v 1912. roku prehlásil za Maďara. Nebolo teda veľa slovenskej inteligencie. A ak bola, prichádzala okrem iného, i odtiaľ ten vzťah, z Alma Mater Carolina. Na Karlovej univerzite študoval i Štefánik, učil tam Masaryk, ale prešli ňou Kukučín, študoval tam Jur Hronec, v Čechách vyrástli rozhodujúce kádre rodiaceho sa slovenského, ekonomického sveta, ako boli Karvaš či Zaťko. To všetko nám umožnilo súžitie s väčším národom, s tradičnejším národom, s národom, ktorý mal stáročia panovníkov a kráľov a ktorý niečo znamenal a ktorý z podstaty veci bol v pozícii staršieho brata. Viesť reči o tom, ako dominovali Česi v Československej republike, je síce možné, ale v opak dúfať by bolo nereálne. Jednoducho napriek všetkým treniciam, ktoré vyvolá súžitie mladšieho brata so starším, nakoniec, na konci dňa, ako sa tak dnes hovorí, pekne z angličtiny prevzaté, to výrazne pomohlo obidvom. A nejaké handrkovanie o tom, že kto, kde, koho poškodzoval a kto, kde obsadzoval miesta učiteľov, železničiarov, výhybkárov, e tutti quanti, je smiešne proti tomu, čo to nášmu národu prinieslo.
Nedá mi nespomenúť Univerzitu Komenského. Písal sa jún 1919, pol roka po vzniku Československa vznikla na Slovensku Československá univerzita, poskytujúca vzdelanie v jazyku, ktorému študenti rozumeli, ktorý bol ich rodným jazykom. Ku cti treba povedať, že Česi mali svoju univerzitu stáročia, stáročia, preto je celkom reálne, že boli v inom i vzdelanostnom postavení, a preto bolo celkom reálne, že univerzitu prišli založiť lekári z Univerzity Karlovej, ktorí prevzali Alžbetinskú univerzitu, jej lekársku fakultu, ktorá fungovala v priestoroch terajšej starej Univerzitnej nemocnice na Mickiewicovej a rektorát parciálne i v priestoroch vedľa Pazmanea na Kapitulskej, okolo ktorej možno niekedy pôjdete na polnočnú alebo inam. A tam začala vysokoškolská vzdelávacia činnosť pre Slovákov, pre Slovákov v ich reči. Tam sa zrodili význační napríklad, v tom čase samozrejme, slovenskí lekári, lebo tí boli prví, ktorí mali tú možnosť. Odtiaľ prišiel a vyštudoval Čársky, tu formoval budúce kádre Kostlivý, tu sa položili základy slovenskej medicíny. A potom postupne prišla fakulta právnická, filozofická. Všetko to umožnilo, aby v tom 38., neblahom 39. tu existovalo v oveľa väčšom počte ako sto či dvesto hláv slovenskej inteligencie.
Týmto pádom sme mohli urobiť prvé kroky, žiaľbohu, pod temným príkrovom fašizmu, pod zlým príkrovom vojny. Ale i z toho sme sa vo vôli vrátiť sa do demokracie, a o demokratičnosti prvej Československej republiky si nikto súdny netrúfne pochybovať, teda vrátiť sa i do demokratickej Československej republiky, čo sme doložili Slovenským národným povstaním. To nebolo povstanie hŕstky komunistov, lebo len toľko ich vtedy bolo, to bolo povstanie slovenských vojakov a tých Slovákov, ktorý presne v duchu Štefánikovho odkazu chceli Československú demokratickú republiku. To, čo sa potom stalo, nebola ani vina Štefánika, ani tých, ktorých nahádzali do vápenky v Nemeckej, ktorých vypálili v Kľaku, Telgárte či Ostrom Grúni. To, čo sa s tým potom stalo, nebola chyba ani Československej republiky, ani demokratických Čechov a Slovákov. A myslím si, že akokoľvek môžme žehrať na osud, čiastočne sa na tom niektorí Česi a niektorí Slováci podieľali. Ale, chvalabohu, i to, čo prišlo potom, skončilo a 17. november sa stal ďalšou treťou rozhodujúcou križovatkou našich novodobých dejín.
Ak hovorím novodobých, hovorím o tých, ktoré sa nás dodnes dotýkajú. Pretože ak by nebol prišiel 28. október, tak máme dnes, predpokladám, narysovaný osud Lužických Srbov. Boli by sme hŕstka občas sa folklórne obliekajúcich, folklórne spievajúcich, fujarujúcich a tancujúcich horalov bez národnej existencie. Uhorsko dalo Slovákom možnosť rozvinúť sa, dalo im možnosť študovať, dalo im možnosť rozvinúť sa akokoľvek. Podmienka bola, že by mali prestať byť Slovákmi. Zároveň sme sa na tej druhej križovatke odrazili od fašistického dna a stali sme sa súčasťou demokratických antifašistických národov. I tam by nás v opačnom prípade nečakalo bohviečo, pretože porazené národy si veľmi často svoju zlú voľbu po zásluhe odskáču. A keď sme v Novembri striasli totalitu, tak sme prevzali osud do vlastných rúk. A opäť budú iste množstvá tých, ktorí budú remcať a sťažovať si na to, čo sa potom stalo. Ale tí všetci môžu vedieť, že v demokratických, priamych a tajných voľbách sa na všetkom tom, čo sa po 17. novembri stalo, podpísali i sami.
A preto nehaňme historické križovatky, kde sme dostali možnosť vykročiť lepším smerom. A to, čo sme s tým potom urobili, bolo v našich rukách, ak 28. október umožnil Slovákom prežiť ako národu. Pretože my by sme neboli genocídovaní. Maďarská moc neukladala Slovákom o život. V tomto zmysle, už akokoľvek budeme hovoriť o košútovskom liberalizme, každý mal možnosť zaradiť sa a žiť v Uhorsku ako Maďar.
Môj prastrýc a krstný otec môjho otca Štefan Osuský bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku, pretože ministrovi Apponyimu, ktorý prišiel na návštevu Bratislavského lýcea, toť na Konventnej, napriek jemnému nátlaku, aby sa prehlásil Maďarom, prehlásil sa tento Slovákom a povedal, že ním bude. Nevyspytateľné sú cesty osudu. Po vylúčení zo všetkých stredných škôl v Uhorsku odišiel k rodine do Ameriky, nakoniec absolvoval Harvard, stal sa právnikom a väčšinu svojho ďalšieho života pracoval pre Československú republiku. A domnievam sa, tak ako som začal, končiac opäť u Štefánika, že to, že by sme cez krížom týmto parlamentom podporili tento návrh zákona, vzdáme úctu nielen generálovi Štefánikovi, ale vzdáme úctu všetkým tým, ktorí v ceste, ktorá 28. októbra začala neochvejne, i cez vlastné obete pokračovali a doviedli tú cestu generácia za generáciou k demokratickej štátnosti. To, čo s demokratickou štátnosťou robíme my a tí, ktorí volia, je na našej veste. Ale ctiť si tých, ktorí nám umožnili chovať sa lepšie a nájsť v nás to lepšie, si úctu zaslúžia.
A keďže i v našom klube vznikla diskusia o raste počtu štátnych sviatkov, hlboko sa stotožňujem s návrhom Ľuda Kaníka, aby sa 1. september,  Deň prijatia ústavy, stál pamätným dňom našich národov, aby sme si ústavu, ktorá pri prvej veľkej oprave podstúpila 93 zmien po šiestich rokoch v prevádzke, ale napriek tomu si zasluhuje úctu ako základný zákon štátu, aby sme ju nepovýšili nad rozhodujúci moment našich moderných dejín.
Na Slovensku sa vraví: komu česť, tomu česť, pastierovi trúba. Myslím si, že generál Štefánik a všetci tí, čo stáli za ním, a všetci tí, čo na križovatke ukázali osobným vkladom i svojimi životmi správny smer, si zaslúžia česť. Trúbu neprideľujeme nikomu. Ale tento návrh je dobrým návrhom.
A úplne na koniec hovorím, 1. septembra majú deti s novou taškou na chrbte vyraziť do školy, pekne v bielych podkolienkach, v plisovanej sukničke, s novým peračníkom, s farbičkami a nafasovať šlabikár, či už sa budeme hádať o pánovi Žubajíkovi, áno alebo nie. Proste 1. september sa má svätiť ako ďalší dôležitý deň v dejinách každej generácie, ako deň vykročenia za vzdelávaním. A povedzme si otvorene, bez ohľadu na také smutno-trápne veci, ako je výsledok štúdie PISA, že tým rozhodujúcim prvkom pre budúcnosť krajiny okrem rozhodujúcich križovatiek, ktoré sme prešli a ktoré nás naviedli na správnu cestu, je práve vzdelanosť. A vzdelanosť sa najlepšie získava učením sa, ako povedal klasik boľševickej revolúcie, aj keď on hovoril o iných veciach. A tak sa my len držbm toho, že 1. septembra sa pôjde do školy a budeme myslieť na našu ústavu a možno sa ju raz pokúsime ešte zlepšiť. A potom si budeme 28. októbra pripomínať všetkých tých, ktorí sa zaslúžili o to, čo máme dnes, slovenskú štátnosť, a ktorí na nás, verím, že z neba kriticky pozerajú, čo s tou štátnosťou robíme.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.12.2013 16:09 - 16:11 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci. Kolega Mičovský už povedal časť toho, čo som aj ja chcel povedať. A musím povedať, že aj keď by som hlavne pre nacionalistov a šovinistov bol človekom z úplne opačného brehu, súhlasím s návrhom kolegu Hlinu a veľmi oceňujem, že je ochotný diskutovať o kvante nasadenia tohto návrhu.
Domnievam sa, že úcta k vlasti je i úcta k symbolom. A hymna je dôležitým symbolom vlasti. V ďalšom zákone budeme hovoriť o inej historickej symbolike. A musím povedať, že keď som, a to som za roky urobil asi stodvadsať až stotridsať promočných obradov na Univerzite Komenského, ktoré začínajú hymnou našej vlasti, som opakovane potom v reči promočnej upozorňoval na to, že mladá generácia by pri hymne svojej krajiny nemala stáť ako futbalisti pri voľnom priamom kope, keď stoja v múre. Úcta k hymne sa vyjadruje pozorom, postojom typu pozor alebo v americkej verzii s rukou na srdci. Ja nie som prepiaty fanatik, ale myslím si, že patriotizmus znamená ctiť si aj hymnu svojej vlasti. A nemyslím si, že by sa mal návrh kolegu Hlinu stretnúť s neporozumením, pretože toto ozaj nie je šovinizmus, ani nič škodlivé, ale je to len budovanie niečoho, čo sme akýmsi spôsobom zanedbali a čo napríklad už aj tá mladá generácia, ktorá je v stave stáť s rukami založenými cez prsia alebo rukami o niečo nižšie, ako sú prsia, pri hymne svojej vlasti tiež už nevie buď... (Vystúpenie prerušené časomerom.)
Skryt prepis