Vážená snemovňa, vážení priatelia, na úvod začnem trochu osobne po tom, ako Ľudo Kaník urobil pomerne obsiahly a odôvodnený historický exkurz, ktorým dôvodnil, prečo stojí za to podať takýto návrh. Osobným budem preto, lebo sa zhodou okolností, nevyspytateľné sú cesty božie i ľudských lások v podobe mojich rodičov, stretli potomkovia rodín, ktorí s 28. októbrom súvisia. Pre mňa to malo ten výsledok, že som vyrastal v prostredí, kde na...
Vážená snemovňa, vážení priatelia, na úvod začnem trochu osobne po tom, ako Ľudo Kaník urobil pomerne obsiahly a odôvodnený historický exkurz, ktorým dôvodnil, prečo stojí za to podať takýto návrh. Osobným budem preto, lebo sa zhodou okolností, nevyspytateľné sú cesty božie i ľudských lások v podobe mojich rodičov, stretli potomkovia rodín, ktorí s 28. októbrom súvisia. Pre mňa to malo ten výsledok, že som vyrastal v prostredí, kde na stene visela krásna tónovaná fotografia prezidenta osloboditeľa Tomáša Garriguea Masaryka a z rohu knižnice na mňa pozerala socha Milana Rastislava Štefánika, ktorú teraz môžeme vidieť v trošku väčšej verzii, ako bola tá naša domáca, pred Národným divadlom v Bratislave. Zhodou okolností to bolo tak, že autor tejto sochy, význačný český sochár Bohuslav Kafka, venoval jej malú repliku môjmu starému otcovi, profesorovi teológie a biskupovi evanjelickej cirkvi, pretože bol zakladateľom družstva pre výstavbu bradlianskej mohyly, v ktorej, ako vieme, spočíva telo generála Štefánika a ostatky talianskych dôstojníkov, ktorí s ním zahynuli.
To, aby mohol nastať 28. október, obnášalo veľkú aktivitu význačných postáv našich dejín, o ktorých vieme, ale tiež stovák a tisícov statočných legionárov, ktorí sa prezentovali pred svetom ako bojová sila ešte neexistujúceho štátu. A samozrejme jeden z tých, ktorý hral významnú úlohu v ich zmobilizovaní, v ich smerovaní, bol generál Štefánik. Pravdou je, že zhruba rok po vzniku Československej republiky niesol môjho otca ku krstu ako krstný otec človek, ktorý hral rovnako v časoch vojny a zrodu Československa svoju úlohu. Bol to bratranec môjho starého otca Štefan Osuský, ktorý medzi americkými Slovákmi a potom v diplomatických službách ešte neexistujúcej krajiny, keď teda nemohol byť oficiálnym diplomatom, urobil mnoho pre to, aby profesor Masaryk, uznávaná hlava zahraničného odboja, mal otvorené dvere a srdcia amerických Slovákov. Treba teda povedať, že akýmsi spôsobom s tým súvisí rod Osuských. A ku cti mojej matky treba povedať, že priniesla tú druhú polovicu. Jeden zo signatárov Martinskej deklarácie bol môj prastarý otec Ján Krivoss, obchodník so železiarskym tovarom z Liptovského Svätého Mikuláša, ktorý, súc celý život v Uhorsku opuncovaný pansláv, sa vydal, tušiac, respektíve súc informovaný, že voľačo sa v Martine chystá, nelenivý sadol na vlak a do Martina sa doviezol a v dvorane Tatra banky sa stal teda jedným zo signatárov Martinskej deklarácie.
Takže je to tak akosi osobné z obidvoch strán. Chcem ale zároveň povedať, že sa necítim v konflikte záujmov, lebo tento počin je namieste. Sedel som v tomto parlamente pred dobrými pätnástimi rokmi a slúži ku cti poslancovi Bohunickému z vtedajšej SDĽ, že predložil aspoň návrh na to, aby tento deň, po desaťročiach zneuznávania a zamaskovávania "Dňom znárodnenia", opäť dostal aké-také postavenie pamätného dňa našich národov. Bol to kompromis, pretože naša vízia, aby sa stal štátnym sviatkom, vtedy nebola priechodná.
Myslím si, že je dobré, aby sme vedeli, odkiaľ pochádzame a kedy sme stáli na križovatkách. Samozrejme, ako bežia dejiny, prinášajú tie dejiny okrem prehier, chvalabohu, občas aj víťazstvá a veľké udalosti. A samozrejme, že by niekto mohol namietnuť, že sviatkov pribúda. Nuž áno, dnes už nevnímame vec tak, že treba oslavovať Vestfálsky mier. Dnes už nemáme pocit, že si máme štátnym sviatkom pripomínať porážku Turkov pri Viedni, hoci to bol neuveriteľne významný moment v existencii ľudí v tomto regióne. Je zrejmé, že možno nemusíme ani pripomínať štátnym sviatkom porážku Napoleona pri Waterloo, o ktorej si jedni myslia, že to bola porážka nositeľa pokroku a slobody, a druhí zase, že to bolo porážka expanzionistu, dobyvateľa a krvavého ničiteľa iných národov.
Ale pre dejiny nášho malého Slovenska bol 28. október dňom nadýchnutia sa človeka, ktorý sa dlho topil a dostal hlavu nad hladinu. A v tomto zmysle to bola prvá historická križovatka, o ktorú sa samozrejme zaslúžili všetci, ktorých zmieňoval Ľudo Kaník vo svojom vystúpení, a samozrejme mierou vrchovatou generál Štefánik, ale samozrejme i tie tisíce bezmenných i známejších legionárov. Z takého známejšieho musím uviesť mne a môjmu srdcu veľmi blízkeho literáta slovenského kritického realizmu, činiteľa i politického, i formovateľa mladého slovenského národa Jozefa Gregora Tajovského, už zmieneného Vavra Šrobára. Tí všetci prispeli svojou hrivnou k tomu, že 28. október bol pre nich tým najväčším dňom.
A viem si predstaviť, že keby generál Štefánik mohol prísť na balkón a pozerať sa na hlasovanie o tomto dátume, tak by očakával, že sa jeho životnému dňu-triumfu dostane primeraného zaradenia. My si Štefánika vlastne pripomíname pri príležitosti jeho tragickej smrti. Chodieva sa, dá sa povedať, takmer na národnú púť na Bradlo, ale Štefánikovo dielo bolo korunované 28. októbrom. Je najmenej tak dôvodné pripomenúť si tohto najväčšieho Slováka práve týmto štátnym sviatkom. Pretože smrť je tragédiou a jeho smrť bola tragédiou bez ohľadu na to, že bludy a konšpiračné teórie o jeho zostreľovaní všetkými možnými, od Masaryka až po Beneša, sú bludmi. Ale jeho dielo žilo a žije i v našej súčasnej štátnosti. A preto sa domnievam, že ak hovoríme o najväčšom Slovákovi – priznám sa, že pred dvoma rokmi som dostal od svojho vzácneho priateľa Štefana Hríba možnosť napísať krátkych 400 slov na tému najväčší Slovák podľa svojho uváženia – úplne bez váhania som napísal tých 400 slov o generálovi Štefánikovi, akurát som potom, pridajúc to ako prílohu do sprievodnej správy, napísal Štefanovi, že teda nie je veľmi veľký grant, lebo 400 slov na najväčšieho Slováka by bolo aj menej napísavšiemu človeku ako ja primálo. Ale áno, i v tej ankete, ktorú vtedy Týždeň poriadal, vyšiel ako jednoznačný víťaz, osobnosť dejín od počiatku sveta pre Slovákov generál Štefánik. A myslím si, že by súhlasil, pretože bol človekom i života i radosti zo života, i salónov, i dámskych sŕdc, že by sme nemali oslavovať jeho smrť, ale skôr sláviť jeho dielo. A v tomto zmysle, keď tragicky zahynul v Ivánke, tak môžme o ňom povedať, že dobrý boj bojoval, aj vieru zachoval, hoci to chvíľami nebolo ľahké. A tak sa domnievam, že toto je presne to, čím si uctime historickú križovatku, ktorá nás nasmerovala k prežitiu, a zároveň všetkých, čo sa o ňu zaslúžili v zástupe za generálom Štefánikom.
Dvadsiaty ôsmy október, nech už sú o tom akékoľvek diskusie, čo nasledovalo po tom, bol prostým faktom zrodenia slovenského národa ako sebavedomého, stále sa rozvíjajúceho národa, pretože, a to si musíme povedať celkom otvorene, pred vypuknutím prvej svetovej vojny čítala slovenská vlastenecká inteligencia nie viac ako niekoľko sto ľudí, pričom tých hláv bolo bližšie k dvom stovkám ako k akémukoľvek počtu iných stovák. Len pre ilustráciu, prvý prezident vojnového Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso sa pri poslednom sčítaní ľudí v mierovom Uhorsku v 1912. roku prehlásil za Maďara. Nebolo teda veľa slovenskej inteligencie. A ak bola, prichádzala okrem iného, i odtiaľ ten vzťah, z Alma Mater Carolina. Na Karlovej univerzite študoval i Štefánik, učil tam Masaryk, ale prešli ňou Kukučín, študoval tam Jur Hronec, v Čechách vyrástli rozhodujúce kádre rodiaceho sa slovenského, ekonomického sveta, ako boli Karvaš či Zaťko. To všetko nám umožnilo súžitie s väčším národom, s tradičnejším národom, s národom, ktorý mal stáročia panovníkov a kráľov a ktorý niečo znamenal a ktorý z podstaty veci bol v pozícii staršieho brata. Viesť reči o tom, ako dominovali Česi v Československej republike, je síce možné, ale v opak dúfať by bolo nereálne. Jednoducho napriek všetkým treniciam, ktoré vyvolá súžitie mladšieho brata so starším, nakoniec, na konci dňa, ako sa tak dnes hovorí, pekne z angličtiny prevzaté, to výrazne pomohlo obidvom. A nejaké handrkovanie o tom, že kto, kde, koho poškodzoval a kto, kde obsadzoval miesta učiteľov, železničiarov, výhybkárov, e tutti quanti, je smiešne proti tomu, čo to nášmu národu prinieslo.
Nedá mi nespomenúť Univerzitu Komenského. Písal sa jún 1919, pol roka po vzniku Československa vznikla na Slovensku Československá univerzita, poskytujúca vzdelanie v jazyku, ktorému študenti rozumeli, ktorý bol ich rodným jazykom. Ku cti treba povedať, že Česi mali svoju univerzitu stáročia, stáročia, preto je celkom reálne, že boli v inom i vzdelanostnom postavení, a preto bolo celkom reálne, že univerzitu prišli založiť lekári z Univerzity Karlovej, ktorí prevzali Alžbetinskú univerzitu, jej lekársku fakultu, ktorá fungovala v priestoroch terajšej starej Univerzitnej nemocnice na Mickiewicovej a rektorát parciálne i v priestoroch vedľa Pazmanea na Kapitulskej, okolo ktorej možno niekedy pôjdete na polnočnú alebo inam. A tam začala vysokoškolská vzdelávacia činnosť pre Slovákov, pre Slovákov v ich reči. Tam sa zrodili význační napríklad, v tom čase samozrejme, slovenskí lekári, lebo tí boli prví, ktorí mali tú možnosť. Odtiaľ prišiel a vyštudoval Čársky, tu formoval budúce kádre Kostlivý, tu sa položili základy slovenskej medicíny. A potom postupne prišla fakulta právnická, filozofická. Všetko to umožnilo, aby v tom 38., neblahom 39. tu existovalo v oveľa väčšom počte ako sto či dvesto hláv slovenskej inteligencie.
Týmto pádom sme mohli urobiť prvé kroky, žiaľbohu, pod temným príkrovom fašizmu, pod zlým príkrovom vojny. Ale i z toho sme sa vo vôli vrátiť sa do demokracie, a o demokratičnosti prvej Československej republiky si nikto súdny netrúfne pochybovať, teda vrátiť sa i do demokratickej Československej republiky, čo sme doložili Slovenským národným povstaním. To nebolo povstanie hŕstky komunistov, lebo len toľko ich vtedy bolo, to bolo povstanie slovenských vojakov a tých Slovákov, ktorý presne v duchu Štefánikovho odkazu chceli Československú demokratickú republiku. To, čo sa potom stalo, nebola ani vina Štefánika, ani tých, ktorých nahádzali do vápenky v Nemeckej, ktorých vypálili v Kľaku, Telgárte či Ostrom Grúni. To, čo sa s tým potom stalo, nebola chyba ani Československej republiky, ani demokratických Čechov a Slovákov. A myslím si, že akokoľvek môžme žehrať na osud, čiastočne sa na tom niektorí Česi a niektorí Slováci podieľali. Ale, chvalabohu, i to, čo prišlo potom, skončilo a 17. november sa stal ďalšou treťou rozhodujúcou križovatkou našich novodobých dejín.
Ak hovorím novodobých, hovorím o tých, ktoré sa nás dodnes dotýkajú. Pretože ak by nebol prišiel 28. október, tak máme dnes, predpokladám, narysovaný osud Lužických Srbov. Boli by sme hŕstka občas sa folklórne obliekajúcich, folklórne spievajúcich, fujarujúcich a tancujúcich horalov bez národnej existencie. Uhorsko dalo Slovákom možnosť rozvinúť sa, dalo im možnosť študovať, dalo im možnosť rozvinúť sa akokoľvek. Podmienka bola, že by mali prestať byť Slovákmi. Zároveň sme sa na tej druhej križovatke odrazili od fašistického dna a stali sme sa súčasťou demokratických antifašistických národov. I tam by nás v opačnom prípade nečakalo bohviečo, pretože porazené národy si veľmi často svoju zlú voľbu po zásluhe odskáču. A keď sme v Novembri striasli totalitu, tak sme prevzali osud do vlastných rúk. A opäť budú iste množstvá tých, ktorí budú remcať a sťažovať si na to, čo sa potom stalo. Ale tí všetci môžu vedieť, že v demokratických, priamych a tajných voľbách sa na všetkom tom, čo sa po 17. novembri stalo, podpísali i sami.
A preto nehaňme historické križovatky, kde sme dostali možnosť vykročiť lepším smerom. A to, čo sme s tým potom urobili, bolo v našich rukách, ak 28. október umožnil Slovákom prežiť ako národu. Pretože my by sme neboli genocídovaní. Maďarská moc neukladala Slovákom o život. V tomto zmysle, už akokoľvek budeme hovoriť o košútovskom liberalizme, každý mal možnosť zaradiť sa a žiť v Uhorsku ako Maďar.
Môj prastrýc a krstný otec môjho otca Štefan Osuský bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku, pretože ministrovi Apponyimu, ktorý prišiel na návštevu Bratislavského lýcea, toť na Konventnej, napriek jemnému nátlaku, aby sa prehlásil Maďarom, prehlásil sa tento Slovákom a povedal, že ním bude. Nevyspytateľné sú cesty osudu. Po vylúčení zo všetkých stredných škôl v Uhorsku odišiel k rodine do Ameriky, nakoniec absolvoval Harvard, stal sa právnikom a väčšinu svojho ďalšieho života pracoval pre Československú republiku. A domnievam sa, tak ako som začal, končiac opäť u Štefánika, že to, že by sme cez krížom týmto parlamentom podporili tento návrh zákona, vzdáme úctu nielen generálovi Štefánikovi, ale vzdáme úctu všetkým tým, ktorí v ceste, ktorá 28. októbra začala neochvejne, i cez vlastné obete pokračovali a doviedli tú cestu generácia za generáciou k demokratickej štátnosti. To, čo s demokratickou štátnosťou robíme my a tí, ktorí volia, je na našej veste. Ale ctiť si tých, ktorí nám umožnili chovať sa lepšie a nájsť v nás to lepšie, si úctu zaslúžia.
A keďže i v našom klube vznikla diskusia o raste počtu štátnych sviatkov, hlboko sa stotožňujem s návrhom Ľuda Kaníka, aby sa 1. september, Deň prijatia ústavy, stál pamätným dňom našich národov, aby sme si ústavu, ktorá pri prvej veľkej oprave podstúpila 93 zmien po šiestich rokoch v prevádzke, ale napriek tomu si zasluhuje úctu ako základný zákon štátu, aby sme ju nepovýšili nad rozhodujúci moment našich moderných dejín.
Na Slovensku sa vraví: komu česť, tomu česť, pastierovi trúba. Myslím si, že generál Štefánik a všetci tí, čo stáli za ním, a všetci tí, čo na križovatke ukázali osobným vkladom i svojimi životmi správny smer, si zaslúžia česť. Trúbu neprideľujeme nikomu. Ale tento návrh je dobrým návrhom.
A úplne na koniec hovorím, 1. septembra majú deti s novou taškou na chrbte vyraziť do školy, pekne v bielych podkolienkach, v plisovanej sukničke, s novým peračníkom, s farbičkami a nafasovať šlabikár, či už sa budeme hádať o pánovi Žubajíkovi, áno alebo nie. Proste 1. september sa má svätiť ako ďalší dôležitý deň v dejinách každej generácie, ako deň vykročenia za vzdelávaním. A povedzme si otvorene, bez ohľadu na také smutno-trápne veci, ako je výsledok štúdie PISA, že tým rozhodujúcim prvkom pre budúcnosť krajiny okrem rozhodujúcich križovatiek, ktoré sme prešli a ktoré nás naviedli na správnu cestu, je práve vzdelanosť. A vzdelanosť sa najlepšie získava učením sa, ako povedal klasik boľševickej revolúcie, aj keď on hovoril o iných veciach. A tak sa my len držbm toho, že 1. septembra sa pôjde do školy a budeme myslieť na našu ústavu a možno sa ju raz pokúsime ešte zlepšiť. A potom si budeme 28. októbra pripomínať všetkých tých, ktorí sa zaslúžili o to, čo máme dnes, slovenskú štátnosť, a ktorí na nás, verím, že z neba kriticky pozerajú, čo s tou štátnosťou robíme.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
