Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Škoda, presne ako povedal Martin, že je tu tak málo ľudí, pretože to, čo som si vypočul teraz, je z iného súdka, ako boli moje pozmeňovacie návrhy. Ale rovnako ako u mojich i tu mám pocit, že toto predsa - a nikto to nemôže povedať - preferuje nejakú stranu a robíme to pre nás. To robíme pre tých budúcich a robíme to skutočne "padni, komu padni".
A musím povedať, že ak tá hŕstka z nás, čo si to tu vypočula, nepochopí to, že by to mala podporiť, tak potom musíme povedať, že sa prijme vedome - vedome - po tom, ako si mohli vypočuť, že to robia, zákon, ktorý je nielen nespravodlivý, ale aj protiústavný. A aby sa pri plnom vedomí prijímali protiústavné novely alebo zmeny zákonov, je predsa niečo donebavolajúceho.
Ja som zažil veľmi nepríjemnú chvíľu dnes na výbore pre nezlučiteľnosť funkcií, keď som zažil pošliapanie ústavnej rovnosti občanov pred zákonom. Stávalo sa to opakovane a dnes sa to stalo znova a znova a musím povedať, že ma to rozlaďuje. Pretože ak nie je v ústave napísané, že existujú rôzni občania s rôznou odolnosťou voči paragrafom zákona a pravidiel hry, tak je to skutočne škodlivé a to je aj skutočne príčinou toho, že jednou z dôležitých kvalifikácií, a všetka česť Andrejovi Kiskovi, pre voľbu prezidenta republiky bolo to, že nemá nič spoločné s politikou. A takýmito zákonmi, ktoré my tu ako politici vedome prijímame napriek tomu, že vieme, že šliapeme vedľa, vlastne vytvárame imidž politiky, kde byť politikom je poškodzujúce teba samého. A ak tak budeme pokračovať, tak sa nemôžme diviť trinástim percentám ani ničomu podobnému, lebo to je náš obraz.

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, vážený pán minister, ktorý sa práve objavil, dovolím si predniesť pozmeňujúci návrh a rád by som na úvod predoslal, že tých návrhov bude šesť a že tie návrhy nikto nebude môcť prehlásiť za stranícke, za návrhy, ktoré preferujú niektorú politickú stranu, za návrhy, ktoré preferujú moju politickú stranu. Nie. To sú návrhy, ktoré vo svojej podstate nie sú kvalifikovateľné ako stranícke.
Ten komplex pozmeňujúceho návrhu obsahuje šesť bodov:
- Prvým je úplné zrušenie volebného moratória.
- Druhým je zrušenie zákazu vedenia kampane tretími stranami.
- Tretím je zrušenie obmedzení na výšku výdajov na vedenie volebnej kampane.
- Štvrtým je umožnenie finančného prispievania na volebnú kampaň v prezidentských voľbách i občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom v zahraničí.
- Piatym je zrušenie zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov 21 dní pred voľbami.
- A posledným je umožnenie finančného prispievania politickým stranám občanom s trvalým pobytom v zahraniční.
Opäť podčiarkujem, že každé z týchto opatrení je rovnako prospešné alebo neprospešné pre voličov alebo občanov a pre politické strany bez ohľadu na ich politické zafarbenie.
K samotnému zneniu.
Prvý pozmeňujúci návrh. V čl. I v § 2 ods. 2 nahradiť slová "a končí 48 hodín predo dňom konania volieb" slovami "a končí dňom konania volieb".
Vypustiť § 13, ostatné paragrafy primerane prečíslovať.
Vládny návrh zákona zavádza moratórium 48 hodín pred konaním volieb. Počas, podľa návrhu, by malo byť zakázané viesť kampaň v médiách s výnimkou vysielania prostredníctvom internetu. Pričom zákaz vedenia volebnej kampane dva dni pred voľbami a v deň volieb nie je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti, ako to predpokladá ústava, keď chce obmedziť túto možnosť. Nič z toho volebné moratórium negarantuje.
Znova a znova musím uviesť príklad, ako som videl v televízii švédskeho premiéra Carl Bildta, ako na dohľad od volebného okrsku rozdáva ľuďom idúcim voliť svoje volebné materiály. Sotva niekto prehlási Švédsko za nedemokratickú krajinu, ktorá nevie, čo by mala robiť pre demokratický spôsob volieb. A vidíme, že to možné je, to znamená, že existujú krajiny, kde neexistuje volebné moratórium a nemôžme slovo krivé povedať o tom, že by tam nefungovala demokracia. Toľkoto teda k tomu.
Podotýkam, že vždy znova takéto pravidlo povedie k zvýšeniu prípadov, keď ľudia budú protestovať proti tomu, že im dali niečo niekam a niekde niečo zaznelo, pričom ak zrušíme volebné moratórium, všetky tieto protesty budú bezpredmetné a zaťaženie súdov, ktoré ich majú riešiť, sa tým pádom zníži.
Druhý pozmeňujúci návrh.
V čl. I v § 2 vypustiť odseky 3 a 4.
V § 17 vypustiť odsek 8. Odseky 9 až 11 označiť ako odseky 8 až 10.
V § 18 vypustiť v odseku 1 písmeno b), písmeno c) a d) označiť ako b) a c).
V § 18 nahradiť odsek 2 novým znením: "(2) Za priestupok podľa ods. 1 písm. a) uloží okresný úrad pokutu od 300 eur do 1 000 eur a za priestupok podľa ods. 1 písm. b) a c) pokutu od 300 eur do 3 000 eur."
Vládny návrh zákona vymedzuje, ktoré subjekty môžu viesť volebnú kampaň. Po zaregistrovaní kandidátnych listín a kandidátov by mali viesť volebnú kampaň len zaregistrované politické strany a zaregistrovaní kandidáti. V prípade prezidentských volieb len politické strany a kandidáti. Vedenie kampane inými subjektmi v čase volebnej kampane sa má zakázať. Neexistuje žiadny dôvod pre zákaz vedenia volebnej kampane inými subjektmi. Takýto zákaz by narušoval ústavou zaručenú slobodu prejavu a slobodu šírenia informácií. Preto sa navrhuje príslušné ustanovenia z návrhu zákona vypustiť. Právo vyjadriť svoj názor v predvolebnom čase sa nemôže obmedziť iba na kandidátov a kandidujúce politické strany. Preto navrhujem vypustiť zákaz vedenia kampane inými subjektmi.
V súvislosti s vypustením tohto zákazu sa navrhuje vypustiť z návrhu zákona aj správny delikt a priestupok spočívajúci v porušení tohto zákazu. Podotýkam, že ak nejaká záujmová skupina občanov, ktorá nechce byť politicky afiliovaná, ale má pozitívny alebo, naopak, kritický postoj k niečomu, čo súvisí s tým či oným v aktivite tej či onej politickej strany, je absolútne neprijateľné, aby sme im zabraňovali v súlade so slobodou prejavu, zaručenou v ústave, svoj názor prejaviť. Inými slovami, neexistuje, aby Únia zdravotných sestier alebo Lesnícky zväz nemohol vyjadriť svoj názor na fungovanie ministra zdravotníctva alebo na zákony o lesoch, ktoré prijíma akási exekutíva reprezentovaná prípadne nejakou politickou stranou. Neviem si predstaviť, čím by sme zdôvodnili týmto občanom právo nevyjadriť svoj názor hoc´ i v bežiacej politickej predvolebnej kampani.
Počul som v rámci diskusie o tom, že oni sa majú rozhodnúť pre nejakú politickú stranu, tej dať nejakú sumu, ak chcú, a tá si potom má takýto bilbord spraviť. Nie. Tí občania majú absolútne právo nie vybrať si nejakú politickú stranu a zastávať názor svojho stavu, svojej odbornosti alebo čohokoľvek, či sú to učitelia, zdravotné sestry alebo lesníci, a neafiliovať sa k nejakej strane. Vonkoncom neexistuje ústavný dôvod obmedzovať ich právo, aby sa vyjadrovali sami za seba, bez afiliácie k politickej strane, ktorá v súlade s touto novelou smie jediná viesť politickú kampaň. Je to protiústavné.
Pozmeňovací návrh tri.
V čl. I v § 3 vypustiť odsek 1, v § 5 vypustiť odsek 1, v § 6 vypustiť odseky 1 a 2 a v odseku 3 poslednú vetu. Ostatné odseky primerane prečíslovať.
V § 17 vypustiť odseku 2 písmeno a), v odseku 4 písmeno a) a v odseku 6 písmeno a). Označenie ostatných písmen primerane posunúť.
Vládny návrh zákona stanovuje limity na výšku výdavkov pre jednotlivé typy volieb. Takéto obmedzenie je neopodstatnené. V minulosti existovali limity pre výšku výdavkov na volebnú kampaň, ale reálne sa často objavovali podozrenia, že politické strany, resp. jednotliví kandidáti, tieto limity obchádzajú. Podstatné je zabezpečenie transparentnosti a kontroly financovania volebnej kampane ako z hľadiska jej zdrojov, tak z hľadiska ich použitia. Preto sa navrhuje vypustiť ustanovenia obmedzujúce výšku výdavkov na volebnú kampaň. V súvislosti s vypustením týchto obmedzení sa navrhuje vypustiť zo správnych deliktov aj postih za ich prekročenie.
I ostatná prezidentská kampaň a mnoho ďalších volieb vyvolalo nepochybne v občanoch pocit, že ak vedeli napočítať do štyroch, tak deklarované náklady na kampaň a dodržanie dĺžky kampane a nákladov na ňu v podobe bilbordov, vysielaní a všeho čohokoľvek ďalšieho sa, samozrejme, chronicky a notoricky porušovali.
Tento návrh bedlí len nad tým, nad čím sa bedliť má. Aby to financovanie bolo transparentné, doložiteľné a korektné. Kto koľko financií získa, ak ich transparentne vynaloží a prihlási sa k tomu, a netvári sa, že tie bilbordy so mnou nemajú nič spoločné, to ktosi objednal a ktosi vytlačil a ktosi nalepil a ktosi zaplatil, je trápne a tento pozmeňovací návrh túto trápnosť, ktorá je chronickou trápnosťou našich volebných kampaní, jednoducho ruší.
Štvrtý pozmeňovací návrh.
V čl. I v § 5 ods. 3 v písmene a) doplniť na konci slová "alebo je občanom Slovenskej republiky".
Vládny návrh zákona neumožňuje prispievať na volebnú kampaň v prezidentských voľbách občanom Slovenskej republiky, ktorí nemajú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Takíto občania pritom paradoxne majú právo voliť prezidenta. Je nelogické, aby bolo občanom Slovenskej republiky upierané právo prispievať na volebnú kampaň vo voľbách, v ktorých majú právo voliť. Preto sa navrhuje rozšíriť okruh subjektov, ktoré majú právo prispievať na volebnú kampaň, aj o občanov Slovenskej republiky bez ohľadu na skutočnosť, či majú na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.
Musím povedať, že nie je v nijakom odseku ústavy ani v paragrafe napísané, ani v článku, že existujú občania Slovenskej republiky, ktorí majú iné práva ako iní občania Slovenskej republiky. A táto verzia, že existujú občania, ktorí môžu prispievať a ktorí nemôžu prispievať, je donebavolajúca práve v súvislosti s tým, že všetci ale môžu voliť prezidenta. Neviem si predstaviť, ak by sa rozhodol kardiológ, slovenský občan, bohatý Američan zároveň, prispieť komukoľvek podľa svojej vôle na volebnú kampaň, že má na to menšie právo ako občan Slovenskej republiky, ktorý svoje peniaze zarába v Slovenskej republike. Jednoducho je občan Slovenskej republiky a nemôže byť v inej kategórii občanov, ako je ten druhý.
Piata zmena.
V čl. I § 16 nahradiť novým znením: "V deň volieb je až do skončenia hlasovania zakázané zverejňovať výsledky volebných prieskumov."
Pokiaľ ide o informáciu o volebných prieskumoch, je nepochybne informáciou, na ktorú má občan právo. Treba tiež povedať, že ústava a slobodný prístup k informáciám - nikde nie je v zásade racionálne zdôvodniteľne časovo obmedzený, kedy smiem dostávať informácie a kedy nesmiem dostávať informácie. Žiaľbohu, v platnej verzii to tak je.
Vládny návrh zákona zakazuje zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov v čase 21 dní pred dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania. Zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov nie je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti, ako to predpokladá ústava.
Opäť, ctená snemovňa, buď rozšírme čl. 26 ústavy o tom, kedy možno obmedziť slobodu slova a právo na informácie o ďalšie a ďalšie položky, alebo ho neporušujme svojimi zákonmi. Lebo nič z uvedeného, čo podľa ústavy umožňuje obmedziť tok informácií a slobodu byť informovaný a informovať, sa v skutočnosti nenapĺňa týmto paragrafom. Tento paragraf je absolútne v rozpore s ústavou.
Posledný, šiesty paragraf. V článku, šiesty pozmeňovací návrh.
V čl. II sa bod 17 nahrádza novým znením: 17. V § 24 ods. 1 sa v písmene f) na konci za čiarkou dopĺňajú slová "ani nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky".
Vládny návrh zákona totižto mení okruh osôb, od ktorých politická strana nemôže prijať dar alebo bezodplatné plnenie. Doteraz platné znenie zákona o politických stranách zakazuje stranám prijať dar od fyzickej osoby, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky. Z možnosti darovať politickým stranám sú vylúčené fyzické osoby, ktoré majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ale nie sú občanmi Slovenskej republiky, a to napriek tomu, že môžu voliť a byť dokonca aj volení v niektorých typoch volieb.
Podľa vládou navrhovanej zmeny by darcami strany mohli byť aj fyzické osoby s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky. Touto zmenou by však možnosť darovať politickým stranám stratili občania Slovenskej republiky, ktorí nemajú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, a to opäť napriek tomu, že aj oni majú právo voliť v niektorých typoch volieb.
Pozmeňujúcim návrhom, ktorý podávam, sa predmetné ustanovenie upravuje tak, aby z možnosti darovania neboli vylúčení ani občania Slovenskej republiky s trvalým pobytom mimo územia Slovenskej republiky, ani fyzické osoby, ktoré nie sú občanmi Slovenskej republiky, ale majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.
Politické strany by mali zákaz prijatia daru iba od tých fyzických osôb, ktoré nie sú ani občanmi Slovenskej republiky, ani nemajú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.
Myslím si, že je absolútne reálne, aby občan Českej republiky, ktorý tu žije, ktorý tu žije roky, ktorý tu platí dane, mal rovnaké práva ako jeho manželka, ktorá je Slovenka a tiež tu žije a tiež tu platí dane. Niet dôvod vyradiť ho z tejto možnosti. A naopak, takisto je úplne primerané, aby túto možnosť mal Slovák, ktorý má slovenské občianstvo a pred ústavou je rovný Slovákovi, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Ani ten nemá byť občanom druhej alebo inej kategórie ako jeho rovnocenný spoluobčan v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán podpredseda hovoril o tom, že treba viac odvahy. No ono treba viac odvahy, ale hlavne treba menej sluhovstva, menej posluhovania tým, od hlasov ktorých závisí. Samozrejme, je otázkou cti ctižiadostivých a statočných prokurátorov, aby sa prihlásili. Samozrejme, nerobme si ilúzie už na základe toho, čo tu predtým zaznelo, že by bol iný víťaz. Iný víťaz by nebol, ale prokurátorský stav by ukázal, že vie byť aj iný, ako je víťaz. A, samozrejme, tú odvahu to teda vyžaduje, ale ak situácia stojí tak, že kandidát počíta s podporou dvoch politických strán, tak potom nie je pravdou to, čo zaznelo vo vystúpení predchádzajúcom, že nie je stranícky kandidát. On nie je kandidát jednej strany, ale je to kandidát dvoch strán, tak tým nie je o nič lepší, naopak, tým horšie pre Slovenskú republiku.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No bolo to smutných 40 minút. Bolo to 40 minút, ktoré sú jedným z hlavných prameňov toho, čo v spoločnosti panuje, blbej nálady, bez nádeje na poli spravodlivosti, čoho výsledkom sú voľby, v ktorých vrece zemiakov porazí v zápase o župana stredoslovenského Bystrického kraja kandidáta vládnej strany. To všetko sa odvíja (a nie nezanedbateľným podielom) i od toho, čo tu teraz čítal ako keby z výsledkovej listiny Ľubo Galko. My sa nemôžeme diviť, aký majú občania postoj a dôveru k fungovaniu spoločnosti, ak pán generálny prokurátor pošle svojho zástupcu s touto prezentáciou. Tento návrh a toto vymenovanie a čítanie z výsledkovej listiny by bolo smutné, i keby bolo prebiehalo v súdnej sieni, lebo toľko poškodzovania spravodlivosti, ako tu za 40 minút zaznelo, sa zriedka nájde na kope. My, samozrejme, nemôžeme podporiť takéhoto kandidáta. Voľba Dušana Kováčika po súhrne toho, čo neurobil, je morálne rovnaký nonsens, ako navrhnúť Lancea Armstronga na doživotnú Cenu fair play.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Evakuácia sály nepokračuje dostatočne rýchlym tempom, aby sme dosiahli zvyčajný počet 20 účastníkov, ale ja napriek tomu neohrozene vystupujem s návrhom zákona, ktorý je reakciou na stav fungovania štátu, na stav fungovania jeho verejnej správy a na pocit, ktorý tento stav zanecháva v občanoch.
Tento zákon, ktorého novelu predkladám, je zákonom o sťažnostiach. Milan Šútovec kedysi bol povedal v blahej pamäti, že tento štát treba nanovo založiť. No tento štát nanovo nezaložíme, ale je nepochybne dobré, aby ľudia, ktorí vidia, čo všetko v krajine nefunguje, neboli zákonnou normou odsúvaní do štádia rezignácie a beznádeje. To, čo predkladám, je novela zákona, ktorá sa pokúša o nie síce medicínske naplnenie pojmu "restitutio ad integrum", teda obnovenie do pôvodného stavu, ale ktorý sa pokúša vrátiť zákon o sťažnostiach do podoby na tri štvrte cestu k jeho verzii z roku 2010. Ten bol totižto v roku 2012 novelizovaný a bol novelizovaný neprajne k sťažujúcim sa občanom.
Aj keď mám len dermatologické vzdelanie, s veľkým záujmom som v štvrtom a piatom ročníku navštevoval prednášky psychiatrie profesora Guensbergera, slávneho psychiatra bratislavského a tak mi doteraz v pamäti ostalo niečo o tom, že medzi nami žijú kverulanti, že medzi nami žijú sudiči, že medzi nami proste žijú ľudia, pre ktorých je sťažovanie niečím ako osobným hobby, v niektorom prípade až patologickou posadlosťou. Napriek tomu sa domnievam, že v zásade sú občania ochotní sťažovať sa vtedy, ak už prekročí pocit krivdy istú medzu. A domnievam sa, že odhliadnuc od zmienenej skupiny, ktorú som pred chvíľkou popísal, sa sťažujú skôr občania, ktorým záleží na fungovaní spoločnosti a i na fungovaní jej verejnej správy. Tým, že tretí rok pôsobím ako vicestarosta mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, tak viem, že verejná správa, i keď koná v dobrom úmysle, dopúšťa sa omylov a chýb, úradníci sa dopúšťajú nedbanlivostí, ak nehovorím o niečom horšom, a občania majú podľa mňa nezadateľné a sväté právo v demokracii brániť svoju pravdu a takou základnou možnosťou je sťažnosť.
Myslím si, že novela v roku 2012 prijatá parlamentom toto občanom výrazne sťažila. Hodila im predovšetkým časovými, termínovými limitmi pod nohy klady, brvná, ktoré by ich zrejme mali odradiť od zdvihnutia svojho hlasu za vec, o ktorej si myslia, že nebola dobre riešená a dobre zo strany verejnej správy naplnená. Vo väčšine bodov, o ktorých budem hovoriť a ktoré sú predložené v novele, sa jedná o zmeny termínov, zmeny trvaní, zmeny času, pretože pri novele došlo veľmi často k viac než zdvojnásobeniu času, počas ktorého má občan frustrovaný zlým výkonom alebo nekonaním verejnej správy čakať s nádejou alebo s rastúcou frustráciou na svoju pravdu.
A tak sa postupne, doložím na príkladoch, vo svojej novele snažím vracať tie časy, tie termíny, tie lehoty k tomu, aby občan nemal pocit, že priam zo zákona jeho žiadosť má zapadať prachom. Miestoprísažne prehlasujem, že tento návrh nestiahnem ani teraz, ani zajtra, ani inokedy. Nie je to mojím zvykom. Nebudem si robiť ilúzie o tom, že by som mohol osobným kontaktom s tým či oným poslancom opozície či koalície vyrokovať zdarný osud svojej novely zákona. Od pamätného prísľubu ministra vnútra, ako chápe väčšinu mojich bodov v zákone o ohlasovacej povinnosti, ktorý bol potom samozrejme v hlasovaní zmietnutý, som stratil akékoľvek ilúzie, že má zmysel s kýmkoľvek o čomkoľvek hovoriť. Nie.
Ten zákon predkladám tak, ako je, v pevnom presvedčení, že je to nestranícky zákon, pretože nefungujúca verejná správa nie je výsadou žiadnej jednej politickej strany. V jednom meste je verejná správa politicky krytá jednou koalíciou, v inom meste inou koalíciou a nespokojnými občanmi môžu byť voliči ktorejkoľvek politickej strany. Nedá sa mi teda podsunúť, že tento zákon ošetruje záujem akéhosi zoskupenia občanov akejsi politickej orientácie. Nemyslím si teda, že mám reálny dôvod rokovať s vládnucou stranou alebo s kýmkoľvek iným, pretože v tomto zákone sa má občanovi uľahčiť a hádam trošku rozsvietiť na konci tunela svetlo nádeje, že sa dočká v reálnom čase vybavenia svojej sťažnosti.
Takou ukážkou toho, ako je ten zákon nastavený negatívne, je hneď prvý bod, ktorý chcem novelizovať, keď sa totiž lehota, počas ktorej úradník, ktorý dostane sťažnosť, má posúdiť, že sa nejedná o sťažnosť, resp. že ten, to vyjadrenie občana nie je z hľadiska zákona o sťažnosti takým, ktoré napĺňa charakter sťažnosti, tak sa navrhuje skrátenie tohto posúdenia z tridsiatich pracovných dní na desať pracovných dní. Skúsený pracovník, ktorý má na starosti oddelenie sťažností, predsa nepotrebuje tridsať pracovných dní, to znamená reálne štyridsaťpäť kalendárnych dní, aby pochopil, že tento text nie je zákonom naplnená sťažnosť. Domnievam sa, že lehota desať pracovných dní je dostačujúca na to, aby sa takáto nesťažnosť podaná ako sťažnosť ako taká oklasifikovala. Podotýkam, že podľa predchádzajúcej úpravy bola doba na vrátenie takéhoto zákona päť kalendárnych dní. Tá novela z roku 2012 to zmenila na tridsať pracovných dní. Teda z piatich dní sa stalo štyridsaťpäť dní a po štyridsiatichpiatich dňoch sa netrpezlivý občan dozvie, že jeho žiadosť nebola posúdená ako sťažnosť. No to je hádam dosť a myslím si, že tých desať pracovných dní je skutočne bohate cez hlavu.
V bode 2 navrhujem skrátiť základnú lehotu na vybavenie sťažnosti zo šesťdesiatich pracovných dní na tridsať pracovných dní. Sťažnosť, ktorá sa má vybavovať šesťdesiat pracovných dní, čo je reálne v kalendárnom rozsahu deväťdesiat kalendárnych dní, je hádam "zu viele". Domnievam sa, že tri kalendárne mesiace sú neprimerane dlhá lehota, vzhľadom k účelu zákona o sťažnostiach a k účinnej ochrane práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. Ak sa vy na niečo oprávnene sťažujete a máte zo zákona čakať deväťdesiat kalendárnych dní, než sa uráči úrad, verejná správa dať vám odpoveď, tak to je pomerne kocúrkovský stav zákona.
V bode 3. Súčasné znenie zákona umožňuje predĺžiť tú základnú lehotu, o ktorej som teraz hovoril, na vybavenie sťažnosti o ďalších tridsať pracovných dní. To už je teda deväťdesiat pracovných dní. Deväťdesiat pracovných dní je takmer päť kalendárnych mesiacov. Päť kalendárnych mesiacov má čakať občan na vybavenie svojej sťažnosti, ak je vraj komplikovaná. Podľa predchádzajúcej úpravy bolo možné po predĺžení, aby vybavenie sťažnosti trvalo dva, najviac tri kalendárne mesiace. Teraz momentálne sme na piatich. Neviem si predstaviť, ako sa napĺňa zmysel nápravy veci verejných sťažnosťou, ak sa päť mesiacov takmer čaká na láskavú odpoveď tých, ktorí očividne pochybili.
Vzhľadom na to, že tá lehota a že to predĺženie o ďalších tridsať dní sa nemôže diať len na základe konštatovania náročnosti prešetrenia sťažnosti, pre ktorú sa nedá vybaviť v zákonnej lehote, žiadame, aby sa odôvodňovalo nielen samotné predĺženie lehoty, ale aj jeho nevyhnutnosť. Teda, aby bol úradník povinný vyargumentovať akýmsi spôsobom, prečo na to potrebuje takmer päť mesiacov, aby to nebola jeho panská vôľa, a ty občan, čakaj a obrastaj zo severu machom, aby indiáni vedeli, z ktorej strany je sever.
Ďalej navrhujeme urobiť jedno opatrenie, počas ktorého neplynie lehota na vybavenie sťažnosti počas poskytovania spolupráce sťažovateľom. Tu ide o to, že ak je sťažovateľ vyzvaný, aby doplnil sťažnosť, aby vyjasnil nejaký bod v nej, tak vlastne ak ten sťažovateľ bez meškania, resp. v štandardnej lehote do desiatich pracovných dní doplní svoj podnet, aby uľahčil posudzujúcemu úradníkovi prácu, nemá sa pozastavovať lehota iba v prípade samozrejme, že by sťažovateľ nesplnil svoju povinnosť, na ktorú bol vyzvaný a v tom prípade, samozrejme, keďže nespolupracuje, stráca čas, ale bude sa strácať aj jeho čas. To znamená, ale až vtedy, keď sám neprejaví tendenciu spolupracovať s úradom.
Ďalším bodom je otázka vybavovania opakovaných sťažností. Ak sa občan opakovane sťažuje z dôvodu, ktorý považuje za primeraný, na rovnakú problematiku, na tú istú vec, nie je celkom reálne, ako je súčasný stav v zákone, že na odpoveď na túto sťažnosť je presne rovnaká doba limitovaná, ako na tú istú predchádzajúcu. Zdá sa nedôvodné, aby vec, ktorá už raz bola preskúmavaná, sa mala znova skúmať presne takú istú dlhú dobu.
Preto si dovolím navrhnúť, aby na vybavenie opakovanej sťažnosti občana bola lehota tridsať pracovných dní bez možnosti jej predĺženia, ako pri nových sťažnostiach, kde táto možnosť je. Zároveň navrhujem, aby sa určilo, že ak sťažnosť iného sťažovateľa v tej istej veci úrad už vybavil, alebo orgán verejnej správy, teda ju vlastne nemusí prešetrovať, len siahne do archívu, a to isté zdôvodnenie alebo vybavenie poskytne druhému sťažujúcemu, aby na to mal desať pracovných dní. Na akt vytiahnutia odpovede a informovania sťažovateľa je toto lehota, podľa mňa, bohato dostačujúca.
Pokiaľ ide o predposledný bod, v ňom ošetrujem skutočnosť, že ak zákon vstúpi do platnosti, o čom si ilúziu nerobím, ale každopádne v rámci neretroaktivity by všetky sťažnosti podané až do dňa účinnosti zákona boli posudzované i časovými limitmi v zmysle doteraz platného stavu zákona a až tie žiadosti, ktoré by boli podané po dni účinnosti zákona, by sa pri limitoch časových riadili predloženou novelou.
Zároveň navrhujem určiť účinnosť zákona. Zákon mení lehoty na vybavovanie sťažností. Vzhľadom k predpokladanému termínu schválenia zákona, ak by sa tak stalo a jeho zverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, sa stanovuje približne dvojmesačná legisvakančná doba, ktorá by mala byť dostatočná pre prípravu orgánov verejnej správy na vybavovanie sťažností v nových skrátených lehotách.
Chcel by som povedať, že tak ako pri niektorých iných zákonoch si niekto môže povedať, no on je v exekutíve verejnej správy, šije na seba bič. Áno, i v podmienkach mestskej časti Bratislava - Staré mesto máme niekedy problém s chronickými vyžadovateľmi informácií, máme problém i s chronickými sťažovateľmi, ktorým vadí napríklad hladina hluku, ktorá drvivej väčšine ostatných nevadí. Ale v demokracii je verejná správa na to, aby sa zaoberala podnetmi svojich občanov a aby akýmsi spôsobom hľadela i z týchto podnetov hľadať inšpiráciu pre svoje lepšie fungovanie. A domnievam sa, že to, aby mal občan pocit, že jeho sťažnosť nezapadá prachom v štvrtom šuplíku úradníckeho stola, ale že na ňu dostáva odpoveď čím skôr a čím kvalifikovanejšiu, je jedna, možno nie hlavná, ale jedna z ciest, ktorá môže zlepšiť to, čo kedysi Václav Havel pred rokmi nazval "blbou náladou společnosti".
Lebo nemienim tu rozoberať voľbu prezidenta z pohľadu toho, koho bola víťazstvom a koho bola prehrou. Ale to, že tendencia občanov odmietať politikov, odmietať to, čo by malo v demokracii byť jej nedeliteľnou súčasťou, a to keď hovorím o politikoch, myslím tým i politikov na nižších úrovniach i na úrovniach komunálnych, je výsledkom istého pocitu, ktorý fungovanie veľkej politiky a i úradov a verejnej správy v občanovi zanecháva. Ja si nemyslím, že cesta vedie v tom, že budeme za ruku, v putách odvádzať občanov k urne, aby si povinne napĺňali svoje právo voliť.
Ale ak máme možnosť urobiť krok, ktorý tak, ako tento zákon neznamená nijaký náklad pre ministerstvo financií a je tiež v súlade s ústavou. A neznamená nijaké iné ohrozenie ničoho, len zlepšenie pocitu občana, že sa o jeho podnet niekto stará v čase rozumnejšom, ako je teraz v zákone, tak si myslím, že to je cesta dobrým smerom a samozrejme aj keď, ako vravím, tento zákon nestiahnem, pretože tak, ako za červenej totality písali literáti do šuplíka v nádeji, že raz príde čas, keď tie básne, divadelné hry alebo romány vyjdú, tak i zákonotvorba opozície v tomto volebnom období je samozrejme písaním do šuplíka, ale treba to tak brať, pretože príde možno, vlastne iste, deň, kde sa ten šuplík bude dať otvoriť, a tieto zákony stiahnuté, či nestiahnuté, sa budú môcť prijať. Čím neskôr to bude, tým horšie pre nás, ktorí sme volení zástupcovia občanov na všetkých možných úrovniach.
Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, nechcem si osobovať nejaké právo rozhodovať o čase, kedy mám začať vystupovať, ale neviem, či je celkom na mieste, aby som tak robil štyri minúty pred časom určeným na hlasovanie.

Zmajkovičová Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, ak máte viac ako štyri minúty, takže.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Nepochybne.

Ďakujem pekne. Ako právny laik sa vždy rád zúčastňujem ako poslucháč takýchto rozpráv, keď si kolegovia právnici vymieňajú názor na to, čo je v súlade s úmyslom zákonodarcu zakladajúceho inštitúciu s. r. o.. Ako lekár a laik sa tak nad tým zamýšľam, že plastický chirurg, ktorý skrášľuje novodobé celebrity, by sa mal stať samojedinou eseročkou, pretože v tomto prípade pri interpretácii pani poslankyne Žitňanskej by mu máločo hrozilo v prípade, že zmrští dizajn novodobej celebrity alebo jej poprsie, pretože presne vzaté, takmer nijaký z tých lekárov to neurobí v zlom úmysle. Dá sa povedať, že každý chce, aby to dobre dopadlo z obidvoch zúčastnených, pacient i lekár a samozrejme, že by sa mu ten zlý úmysel nedal dokázať. Výnimka snáď by bola v prípade, keby sa navodil, navodil by si stav opojenia a v ňom by nelegeártis postupoval. Samozrejme, že v medicíne, ktorá je zložitá, všeličo všelijako môže dopadnúť, ale samozrejme, v tom prípade by žaloby na miliónové odškodné asi ťažko prechádzali, pretože by ručil len do nejakej výšky alebo dokonca do žiadnej, pretože to neurobil úmyselne a samozrejme by ho mohlo povzbudzovať, každého smelo pristupovať k pacientovi bez obáv, lebo však ono to občas nevyjde. No samozrejme je to tak aj v tom biznise, vychádzať by to malo.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pani poslankyňa Vitteková, ako právnička, veriaca evanjelička, iste poznáte biblický prímer o trieske a brvnách. A tak ma prekvapuje, keď tu s takým svätým zápalom hovoríte o tom, ako prišiel Lipšic k svojim materiálom, že ste s rovnako svätým zápalom neatakovali tých, ktorí prinášali materiály z odposluchov o ekonomickej kriminalite v rezorte, ktoré sa potom nazvali kauzou Galko, kde sa kradlo a kde sa ale využívali evidentne v zakázaní nepoužiteľné materiály. Vtedy som si nevšimol, že by ste ako právnička tu dramaticky apelovali na dodržiavanie pravidiel hry.
Je zaujímavé, že skúmate justičnú skúšku kolegu Lipšica. Zaujímavé je, že i keď sa vyskytli, a ja som lekár, ale vy ste právnička, relevantné hlasy o pochybnosti prechodu človeka z úradu ministra spravodlivosti na Najvyšší súd, opäť si nespomínam na váš relevantný právny názor, kde by ste sa k tejto veci vyjadrili. To znamená, že je zvláštne, že dokážete poukázať na takéto veci, na to, že tu predkladá Lipšic dôkazy a pričom jediné, čo chceme my, aby predložil dôkazy ten, ktorý má na to pochybné právo, ktorý vraj v svetle tých dôkazov rozhodol a ktorý vlastne je objektom dnešnej schôdze. Prečo, pán minister, ktorý má právo prístupu k materiálom, konečne neosvetlí, v čom sú závažné pochybenia? On to právo má, tak nech ho láskavo po štyroch hodinách a tridsiatich ôsmich minútach využije.

Ďakujem pekne. Kolega Lipšic čiastočne hovoril o tom, o čo som chcel hovoriť ja. Samozrejme štyria renomovaní právnici na teoreticky položenú otázku o tom, čo má robiť minister, ak zistí závažné pochybenia, odpovedali v súlade so zdravým rozumom, právom a svojou právnickou cťou. Kolegyňu docentku Kurilovskú poznám za roky rokúce zo senátu univerzity a robila česť svojmu stavu a nepochybne tak urobila i týmto vyhlásením v súlade so svojím hlbokým presvedčením. Samozrejme, ani jeden z tých štyroch, na ktorých sa odvolávate ako na písmo sväté, nečítal ten spis, nevedel, ktoré sú tie závažné pochybenia, čo je teda dôvodom na podanie. To znamená, odvolávať sa na tento posudok alebo na tieto štyri posudky nespochybniteľných autorít vrátane generála Ivora, je v danom prípade totálne irelevantné. To je teoreticky položená otázka, na ktorú dostali korektnú teoretickú odpoveď, tí, ktorí sa pýtali. Ale kým si nepreštudovali dôvodnosť, tak operovať s tým je úplne bezpredmetné a zbytočné.
A presne, ako povedal kolega Lipšic, keďže tých dovolaní a tých nesúhlasov sú stovky a z nich sa vyberie 31, my sme pevne presvedčení, že iný minister s iným aparátom by vybral iných 31 alebo 20 z tých 31 ešte 40 ďalších, pretože sa tu dozvedám v diskusiách o tom, že by mohlo dôjsť k vážnemu poškodeniu Slovenskej republiky na medzinárodných súdoch. No je možné, že by mohlo dôjsť ešte aj v iných, ale nevyhovelo sa. To znamená, to, o čo to opierate, by bolo relevantné vtedy, keby sme sa konečne po troch hodinách a 29 minútach dozvedeli, ktoré sú tie závažné dôvody. Prečo má platiť to, čo povedala vlastne právnička docentka Kurilovská v teórii, v praxi prípadu Olejník?

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Niekedy tie časové koincidencie udalostí prinášajú ozaj čaro nechceného. Pred pár hodinami sme hlasovali o ústavných zmenách umožňujúce reformu súdnictva. No to je tak, vytvorila sa pozoruhodná predprezidentsko-volebná koalícia, ktorá má otvoriť Červené more, aby sa dalo prejsť k reforme súdnictva po tom, ako po rokoch svojej vlády, kde ako výhybkár rozmiestňoval Harabinov na ministerstvo pravosúdia a na Najvyšší súd prišiel deus ex machina s tým, že treba to súdnictvo, ktoré je v desnom stave, zreformovať. A o tri hodiny na to, ako odhlasujeme ústavný zákon do ďalšieho čítania, tu prichádza ukážka, prečo treba reformovať súdnictvo. Lebo Najvyšší súd Božím riadením sa pokúsi poslať grázla do basy. Takže to treba rozhodne vymýtiť a zreformovať. Musím povedať, že pri pohľade na toto, čo sa tu teraz odohráva, čo som si vypočul od kolegu Lipšica, pred ktorého právnou autoritou sa ako lekár dovolím skloniť, chcem povedať len toľko, že ak by som mal o takéto kádre, prepáčte, pán minister, ako vy, opierať nádej na reformu súdnictva, tak vám poviem, že po tomto, čo som si tu vypočul, by som si o vás neoprel ani bicykel.