Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, dovoľte, aby som predložil neveľký návrh novely zákona o štátnom jazyku.
Na úvod chcem povedať, že sám mám k svojmu jazyku, k slovenčine ten najlepší vzťah a snažím sa, čo huba dá, ju využívať. Mám ju rád v kodifikovanej podobe. A mám ju rád aj v nekodifikovanej podobe. Veľmi som obdivoval sváka Ragana v podaní Jozefa Kronera, ktorý dokázal pre účely tejto televíznej postavy zvládnuť nie...
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, dovoľte, aby som predložil neveľký návrh novely zákona o štátnom jazyku.
Na úvod chcem povedať, že sám mám k svojmu jazyku, k slovenčine ten najlepší vzťah a snažím sa, čo huba dá, ju využívať. Mám ju rád v kodifikovanej podobe. A mám ju rád aj v nekodifikovanej podobe. Veľmi som obdivoval sváka Ragana v podaní Jozefa Kronera, ktorý dokázal pre účely tejto televíznej postavy zvládnuť nie celkom ľahké brezovskopodbradlianske nárečie, dá sa povedať, s veľmi malým počtom chýb a prehreškov, ktoré si, samozrejme, roduverní Brezovčania iste všimli, ale ktorý aj tak bol proti výkonu, i jazykovému, tohto veľkého herca zanedbateľný. Veľmi rád mám načúvanie záhoráčtine, ktorá je nepochybne nekodifikovaná. A tiež by si podľa mňa vo všetkých verziách zaslúžila ochranu, hoci nie rovno zákonom. Mladosť som trávieval v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde bolo všetko peknô, dobrô, chutnô aj slnečnô, ešte aj kúpele dnes medzitým zavreté a skrachované sa volali Železnô, a veľkú polemiku vyvolávala tabuľa na začiatku dnes už mestskej časti Okoličné, pretože pre roduverného Mikulášana to bolo, samozrejme, Okoličnô. A keď som prichádzal po dvoch mesiacoch prázdnin u starých rodičov do rodnej Bratislavy do školy, tak ma učiteľka upozorňovala, že som sa akosi naučil spievať, lebo tam sa iným koncom a inak intonovali vety. A malo to potom, samozrejme, taký následok, že trvalo aj zopár týždňov, kým som prešiel do normálneho bratislavského.
Nedávno som čítal totálne zákonom nechránený, možno niektorí z vás tu možnosť mali, neuveriteľný, dá sa povedať, cestopisno-biografický opis života ošetrovateľky zo Šariša v Rakúsku, kde opisuje svoj život s veľmi dobrou humornou nadsázkou a vo veľmi ťažkej, a pritom, ako ukázal ten text, neuveriteľnej pútavej šarištine. Ozaj je to už jazyk, kde sa človek musí zamýšľať nad obsahom slov, aby som ich ako Bratislavčan hovoriaci pekne, po našom povedané „hoch slowakisch“, pochopil a zaradil. Ale aj tak som dávno nečítal nič tak dobré, tak dobre napísané a tak jazykovo pútavé, ako bol ten šarišský text.
Chcem tým povedať, že jazyk je síce vec, a s tým súhlasím, ktorá má byť kodifikovaná a ktorá aj má mať primeranú ochranu, ale zároveň je to nástroj veľmi slobodný a jeho používanie má byť pútané do pút zákonnej ochrany či čo už si pod tým predstavujeme v minimálnom a len v krajnom prípade potrebnom rozsahu. Nemá to byť teda niečo, čo akýmsi spôsobom na každom rohu opevňujeme a obmurúvame a bránime a chránime, oveľa dôležitejšie a z môjho pohľadu smutnejšie je to, že aj na diskusných fórach civilizovaných denníkov je úroveň prejavu ľudí, a to často z obsahu vytušiac i nie úplne hlúpych, plná ypsilonov v prvom páde prídavných mien množného čísla. Použitie „s“ a „z“ je španielskou dedinou, rozdiel medzi druhým a siedmym pádom v koncovke je takisto totálne španielskou dedinou. Samozrejme, nikto nemôže chrániť gramatiku a pravopis slovenského jazyka na diskusných fórach. A ani si nerobím ilúzie, že by to niekto mohol robiť, ale tam ten jazyk, ako sa tak pekne vraví, dostáva po „bokovi“ z každej strany na tisíc miestach denne.
Návrh zákona, ktorý predkladám, zväčša odstraňuje skôr deklaratórne, skôr také akési čisto verbálne ornamentálne prvky, ktoré reálne nič neznamenajú, okrem toho, že v tom zákone sú a dodávajú mu, akýsi, nechcem povedať, pátos, akési povznášanie, ktoré bohatá a pekná slovenčina však podľa mňa nepotrebuje. A apriórne sa domnievam, že v zákonoch by mali byť veci, ktoré majú reálny charakter a reálny význam.
V pozmeňujúcom návrhu, ktorý tvorí jedenásť bodov, sa vlastne vo väčšine prípadov práve zaoberám takýmito vecami, pri ktorých, keď sa nad nimi racionálne zamyslíme, pochopíme, že i keď by v tom zákone neboli, akože sú, tak tým slovenčina ako štátny jazyk reálne nič zvláštneho neutrpí, ba dokonca vôbec nič neutrpí a bude rovnako pekná a bohatá a niektorými z neznalosti lajdáctva krivená, niektorými používaná v ich osobnej verzii ako nepochybný akt slobodného použitia jazyka, ktorý je tiež absolútne primeraný a normálny. Takže dovolím si postupne po bodoch povedať pár slov k nim.
V tom bode jedna si dovoľujem navrhnúť vypustiť ustanovenie, podľa ktorého má štátny jazyk prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky. Je to čisto deklaratívne ustanovenie, ktoré nemá reálny význam. Používanie štátneho jazyka, menšinových jazykov, prípadne ďalších jazykov je upravené v konkrétnych ustanoveniach zákona o štátnom jazyku a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Právna úprava vymedzuje, kedy existuje povinnosť alebo právo používať ktorý jazyk, používanie rôznych jazykov však nestavia do vzájomného konfliktu či súťaživej pozície, v ktorej by niektorý z jazykov mal byť uprednostnený pred iným jazykom. Podľa mňa celkom jednoducho dá zdravý rozum, že ak sa stretnú v Bratislave na svojom stretnutí Moravania a dokonca keď nám napíšu pozvánku, tak ju kľudne môžu napísať v češtine. A ak bude hlavný úvodný rečník Hanák, ktorý bude používať "hanácké nářečí", "tož, to jsme rádi, že jste tady s náma přátelé", tak je to absolútne v poriadku. A rozhodne by ma nenapadlo očakávať, že prednostne nám svoj privítací prejav prednesie v čistej ľubozvučnej štúrovskej slovenčine. Ale to isté platí pre akékoľvek, hoci aj verejné podujatia, že tu nejde predsa o prednosť. Samozrejme, z podstaty veci je časté to, že i na verejných zhromaždeniach s účasťou, by som povedal, zákonodarného zboru, respektíve predstaviteľov ministerstiev vystupuje rečník, ktorý celkom logicky najprv niečo povie, a tlmočník potom pretlmočí v druhom slede to, čo on povedal v angličtine, francúzštine, nemčine do slovenského jazyka, pričom nikoho by nenapadlo považovať to za porušenie pravidla o prednostnom použití. Teda si myslím, že je absolútne prirodzené, aby sa jazyk používal z podstaty veci logicky a tak, ako je to primerané. A budem o tom hovoriť v niektorých ďalších bodoch. Ak na rómskom bašaveli šéfujúci programu alebo celému podujatiu pohovorí po rómsky, tak je, po prvé, otázka, nakoľko musí na verejnom zhromaždení, verejne dostupnom, hovoriť ešte aj v inom jazyku, ale už úplne irelevantné je, aké poradie zvolí, podľa mňa, aj keď sa jedná o verejné vystúpenie. Teda prednosť je, samozrejme, ako som povedal v tých miestach a v tých bodoch, kde je to jasne reglementované v zákone. Len tá všeobecná veta v skutočnosti nič neznamená ani nič nerieši.
Navrhujem tiež vypustiť ustanovenie, podľa ktorého je akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami neprípustný. Opäť, ide o čisto deklaratívne ustanovenie, ktoré nemá žiaden reálny význam. Kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje ministerstvo kultúry (§ 2 ods. 2), a teda ono jediné môže ovplyvniť jeho kodifikovanú podobu. To znamená akýže zásah do niečoho, čo nikto z nás zasahujúcich nemôže ovplyvniť, keďže to niekto úplne iný kodifikuje. Všetky ostatné subjekty môžu štátny jazyk iba používať, či už v kodifikovanej alebo inej podobe, z povahy veci však do kodifikovanej povahy štátneho jazyka nemôžu ani teoreticky zasahovať. Preto to ustanovenie, podľa ktorého je ten zásah neprípustný, je skoro také, ako že hovoríme ministrovi kultúry, že no opováž sa ty zasiahnuť do kodifikovanej verzie, lebo aj tak je to ministerstvo jediné, ktoré tak môže urobiť. Ukážka teda opäť ustanovenia, ktoré, keď sa nad ním zamyslíme, nemá veľmi zmysel.
V ďalšom bode si dovoľujem navrhnúť vypustiť ustanovenie, podľa ktorého sa v štátnom jazyku vedie agenda cirkví a náboženských spoločností určená pre verejnosť. Nie je nevyhnutné zákonom prikazovať cirkvám a náboženským spoločnostiam, v akom jazyku majú komunikovať s verejnosťou. Rozhodnutie o tom by malo byť ponechané na samotné cirkvi a náboženské spoločnosti. Domnievam sa, že je to, dá sa povedať, spoločenstvo, ktoré používa svoj jazyk, ktoré je niekedy spojené týmto jazykom. A u nás teda nemáme napríklad moslimskú cirkev ako uznanú cirkev, tak máme židovskú cirkev ako uznanú, i keď som presvedčený, že veľká väčšina príslušníkov tejto cirkvi už neovláda možno hebrejčinu slovom, možno ani písmom, ani inak. Ale keď by sa toto zoskupenie, ovládajúc tieto jazykové prostriedky, rozhodlo, že bude svoje záznamy viesť v hebrejčine, nevidím dôvod, prečo do tohto spoločenstva máme zasahovať. A to platí, samozrejme, pre každého iného rovnako.
K bodu štyri. Navrhujem, aby sa vypustilo ustanovenie, podľa ktorého prípadné inojazyčné znenie kroník obcí musí byť obsahovo totožné so znením v štátnom jazyku. Zákon stanovuje, že obce vedú kroniky v štátnom jazyku. To je v poriadku. A tak nech ich vedú a nech je. Ale nie je nevyhnutné zákonom prikazovať obciam, že inojazyčné znenie kroniky musí byť obsahovo totožné (teda kópiou preloženou) so znením v štátnom jazyku. Opäť sa domnievam, že ak naši slovenskí bratia na Dolnej zemi niekde alebo naši bratia vo Vojvodine vedú v súlade s príslušným srbským zákonom v srbčine kroniku Báčskeho Petrovca, tak ak obecný kronikár sa rozhoduje pre svojich slovenských dedičov a potomkov dnes ešte nenarodených zachovať dianie v obci in extenso, vo väčšom rozsahu pre potreby tejto komunity, že chce toho tam dať viac a informovať hlbšie a zdá sa mu to primerané, nevidím dôvod, prečo by musel byť ten text, dá sa povedať, oficiálny, niekedy až oficiózny, totálnym preklopením textu, ktorý je určený tej úzkej komunite, pre ktorú to bude oveľa významnejšie ako formálna obecná kronika v takom nejakom suchšom, oficiálnejšom, byrokratickejšom, nechcem jej tým také niečo prisudzovať, duchu. To znamená, že sa môže tá komunita sama aj jej kronikár rozhodnúť, či nestojí za to, pre tých, čo prídu o sto rokov neskôr, napísať viac, napísať detailnejšie ako pre potreby zákona a orgánov štátu, pre ktoré, povedzme si otvorene, to zďaleka veľmi nemusí byť zaujímavé.
V bode päť si dovoľujem doplniť možnosť používania iných jazykov pri označovaní obcí, ich častí, ulíc, verejných priestranstiev a vyhotovovaní mapových diel. Tým, samozrejme, vôbec nie je dotknuté používanie štátneho jazyka v oblasti geografických názvov, umožňuje sa však aj používanie iných jazykov. Opäť, je podľa mňa na slobode obce, jej volených zástupcov ľudu rozhodnúť sa pri dodržaní toho, čo vyplýva zo zákona, o tom, že tam musí byť v štátnom jazyku to, čo tam byť v ňom má, teda povedané: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.“ Dajte, samozrejme, zákonu o štátnom jazyku to, čo je jeho, a nechajte slobodu v tom ostatnom, čo bude pod tým, vedľa toho alebo o meter ďalej alebo bližšie. Jednoducho dajte slobodu tým ľuďom a ich voleným zástupcom o takejto veci rozhodnúť.
V bode šesť si dovoľujem navrhnúť zmeniť úpravu o vedení pedagogickej dokumentácie a ďalšej dokumentácie na školách s vyučovacím jazykom menšín. Podľa súčasného znenia zákona sa táto dokumentácia vedie dvojjazyčne. A ministerstvo kultúry po dohode s ministerstvom školstva všeobecne záväzným právnym predpisom stanovuje rozsah ďalšej dokumentácie, ktorá sa nemusí viesť v štátnom jazyku. To je fajn. Touto zmenou sa však stanovuje, že na menšinových školách sa pedagogická a ďalšia dokumentácia vedú v príslušnom menšinovom jazyku a, naopak, ministerstvo školstva určí rozsah tej dokumentácie, ktorá sa aj na týchto školách musí viesť v štátnom jazyku. Teda obracia sa trochu to garde, menšinová škola si vedie dokumentáciu o menšinových žiakoch v menšinovom jazyku, ale štát presne určí, čo z toho musí byť aj v štátnom jazyku. Je to podľa mňa celkom logické, dobré a štát neprichádza o nič, keďže určí sám to, čo si praje mať v štátnom jazyku.
V bode sedem sa dotýkam predovšetkým práv a možností využívať jazyk štátny alebo menšinový súkromnými subjektmi. Navrhujem vypustiť celý § 5, ktorý upravuje používanie štátneho jazyka v niektorých oblastiach verejného styku. Konkrétne ide o elektronické médiá, miestny rozhlas a iné technické zariadenia na informovanie verejnosti, periodickú tlač, agentúrne spravodajstvo a neperiodické publikácie, príležitostné tlačoviny, kultúrne a výchovno-vzdelávacie podujatia, nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach a verejné zhromaždenia. Zákon síce nariaďuje v týchto oblastiach používať štátny jazyk, zároveň však pripúšťa výnimky týkajúce sa používania menšinových alebo iných jazykov. Pre ich použitie však stanovuje podmienky a obmedzenia. Táto úprava sa týka predovšetkým súkromných subjektov, hoci vystupujúcich na verejnosti s tým, čo robia. Používanie jazyka v týchto oblastiach by malo byť vecou slobodného rozhodnutia každého subjektu. Regulácia týchto oblastí prostredníctvom zákona o štátnom jazyku je neodôvodneným zásahom štátnej moci do súkromnej sféry, do slobodného podnikania a do slobody prejavu a slobodného šírenia informácií. Takýto zásah predovšetkým vo vzťahu k ústavou garantovanému slobodnému šíreniu informácií nie je nevyhnutný a nesleduje žiadny ústavou predpokladaný legitímny cieľ. Podotýkam, to, čo je všeobecne známe a čo tu nejako osudom riadený v poslednom polroku, opakovane citujem: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti." To bol článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ak sa teda rozhodne v obci na južnom Slovensku usporiadateľ diskotéky rozlepiť po verejných výlepných miestach oznam, že bude diskotéka na ostrove alebo za dedinou na trávniku bude technoparty, a urobí tak výlučne v maďarskom jazyku, je možno preňho na pováženie, či si tam nepraje platiacich hostí iných jazykových príslušností, ktorí by takto oznamovanému podujatiu možno, neznajúc použitý jazyk, nerozumeli, ale je to jeho problém a jeho chyba, podľa mňa, samozrejme, pretože zákazník je zákazník a platiaci hosť je platiaci hosť. Nevidím dôvod, prečo by teda zo slobodného rozhodnutia a vedený zdravým vlastným rozumom, i gazdovským vlastným zdravým rozumom, neurobil paralelne i oznam pre slovenských nadšencov technoparty alebo diskotékového večera. Samozrejme, ale tým, že je to jeho podujatie, hoci určené verejnosti, je nad všetku pochybnosť veľmi otázne, aby sme ho prinucovali používať na jeho súkromnú reklamu ním organizovaného, presne vzaté, súkromného podujatia zákonom čokoľvek. Proste niet na to racionálny dôvod. Rozhodne je zásah k tomuto jeho videniu šírenia informácie o diskotéke alebo o tanečnom večeri, alebo o rómskom bašaveli absolútne v jeho rukách. Ak sa tak nedeje v rámci vecí platených všetkými daňovými poplatníkmi, a to teda asi nie je technoparty, ani možno rómsky bašavel, tak je absolútne právo usporiadateľa pozvať na to ľudí, v akom chce jazyku. A viem si predstaviť, že keby na Miletičke vyvesili Vietnamci alebo Číňania pozvanie na stretnutie pri príležitosti lunárneho roku v čínštine, tak je na pováženie, či máme trvať na tom, aby to bolo vyvesené v slovenčine. Tam možnože by niekto prišiel aj zo Slovákov, aj keď oni asi mienia pozvať svojich. Ale, opäť, je to podľa mňa totálne súkromné rozhodnutie pri podujatí, ktoré nie je hradené z peňazí daňových poplatníkov. Podotýkam, samozrejme, to sa nevzťahuje na to, a na to sú v zákone príslušné ustanovenia, že ak napríklad je v obci na južnom Slovensku, kde je 85 % obyvateľov maďarskej národnosti, besnota a treba urobiť závažné hygienicko-epidemiologické opatrenia, veterinárne opatrenia, samozrejme, aj keby tam bol jeden jediný občan inej národnosti, teda slovenskej v tomto prípade, kvôli nemu musí do detailov preklopená informácia o rizikách, o potrebe konania toho alebo onoho zaznieť i v slovenčine. O tom niet pochyby a v živote by nikoho normálneho nenapadlo polemizovať s takýmto rozumným ustanovením zákona. Ešte raz hovorím, ani diskotéka, ani stretnutie Slezanov alebo Hanákov, ani stretnutie akejkoľvek inej takejto komunity nemá mať povinnosť urobiť to pozvanie rovnako a preklopene v štátnom jazyku.
Ďalej si v bode osem dovoľujem navrhnúť vypustiť ustanovenia, podľa ktorých sa komunikácia medzi personálom zdravotníckych zariadení a zariadení sociálnych služieb a ich pacientmi alebo klientmi vedie spravidla v štátnom jazyku. Rozhodnutie o jazyku komunikácie má byť evidentne ponechané na dohodu pacienta alebo klienta a pracovníka príslušného zariadenia. Neexistuje žiadny legitímny dôvod, prečo by im štát mal "spravidla" zákonom brániť v možnosti komunikovať aj v inom ako štátnom jazyku, pokiaľ sa obidve strany pre iný jazyk slobodne rozhodnú a dohodnú na ňom. Ešte raz, predsa ak nejakej „néni" v juhoslovenskom domove sociálnej starostlivosti sa prihovorí ošetrovateľka Ildikó permanentne v maďarskom jazyku, je absolútne sväté právo, aby to nebolo spravidla v štátnom jazyku. Iste každý uzná, že to spravidla nemá žiadne odôvodnenie, tak ako by nemalo odôvodnenie, naopak, prihovárať sa pracovníkovi, ktorý neovláda ten druhý jazyk, spravidla v tom druhom jazyku. Jednoducho je to založené na rozumnom dohovore obidvoch zúčastnených strán, tej starostlivosti, toho dohovoru, toho rozprávania sa, o čomkoľvek, napríklad i pri anamnéze.
V bode deväť navrhujem vypustiť ustanovenie, podľa ktorého všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti sa uvádzajú v štátnom jazyku. Už som o tom čiastočne hovoril v tom predchádzajúcom bode sedem. Predmetná úprava sa týka predovšetkým súkromných subjektov, hoci vystupujúcich na verejnosti. Používanie jazyka v týchto oblastiach by malo byť vecou slobodného rozhodnutia každého subjektu. Regulácia týchto oblastí prostredníctvom zákona o štátnom jazyku je podľa mňa neodôvodneným zásahom štátnej moci do súkromnej sféry, do slobodného podnikania a do slobody prejavu a slobodného šírenia informácií. Takýto zásah predovšetkým vo vzťahu k už citovanému ústavou garantovanému slobodnému šíreniu informácií nie je nevyhnutný a nesleduje žiadny ústavou predpokladaný legitímny cieľ, lebo len ciele vyjadrené v článku 26 ústavy v príslušnom odseku sú legitímne. Je samozrejmé, že ak dôjde k naplneniu takýchto podmienok, potom je cieľ, teda povinnosť alebo, naopak, právo obmedziť šírenie informácie nepochybne na mieste a nikdy by som si s článkom 26 ústavy netrúfol polemizovať.
Bod desať. Navrhujem vypustiť ustanovenia, ktoré upravujú dohľad nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo zákona o štátnom jazyku a ukladanie pokút za porušovanie týchto povinností. Zákon o štátnom jazyku nemá taký charakter, že by porušovanie povinností z neho vyplývajúcich bolo nevyhnutné sankcionovať finančnými pokutami, tobôž v tej terajšej verzii. Navrhujem obnoviť stav, ktorý desaťročie existoval, medzi rokmi 1999 a 2009 bol stav, ku ktorému sa chcem svojím návrhom novely vrátiť, a nedá sa povedať, že by sa zosypal náš krásny rodný jazyk, ten jednoducho fungoval. Ešte raz hovorím, so všetkými v zákone zakotvenými výhradami, ktoré som uvádzal v súvislosti so slintačkou, krívačkou, besnotou alebo čímkoľvek, čo je vecou spoločných i ústavne založených práv a povinností štátu voči občanom, tam, samozrejme, poviem to teraz tak jednoducho: Ak by do mikrofónu hovoriaca starostka nepovedala tú istú závažnú informáciu i v štátnom jazyku, tak, samozrejme, zákon porušuje a, samozrejme, že sa ponad to bez sankcie neprejde. Ale pri dnešnom stave zákona nevyvesenie slovenskej verzie pozvánky na diskotéku sankcionovať pokutou sa mi zdá príliš.
K bodu jedenásť. Navrhujem vypustiť ustanovenie, podľa ktorého sa na účely zákona štátnym jazykom rozumie slovenský jazyk v kodifikovanej podobe. Súčasné znenie zákona vôbec reálne nevylučuje používanie inojazyčných termínov a pojmov a tiež nespisovných jazykových prostriedkov. Uvedené ustanovenia sa preto javia ako nejasné a nadbytočné. Slovenčina je bohatá a živá. Slovenčina prijíma slová, ktoré ešte moja generácia v škole ani nepoznala. Ani o nich nechyrovala. A dnes sú inkorporované. Ale, samozrejme, nikdy to nebýva tak, že ministerstvo kultúry v kodifikovanej verzii preventívne zaradí slová, ktoré občan do úst si sám nevkladá a nepoužíva, a až potom ich občania, nadšení kodifikáciou nových slov, začnú používať. Je úplne normálne, že, naopak, život prinesie obohatenie jazyka. A jeho následná kodifikácia alebo nekodifikácia, je, samozrejme, otázkou predovšetkým jazykovedcov, odborníkov a potom onoho ministerstva, že povie „yes or no". Jednoducho sa tomu nedá zabrániť. Je to ako chytanie vody do riečice, proste ona pretečie. A ľudia budú hovoriť tak, ako im zobáky narástli, a používať nové slová, nové prvky, ktoré sa ujmú alebo neujmú. Ale takéto ustanovenie je veľmi vágne a neprispieva k tomu, čo by v zákone malo byť jasné, zdôvodniteľné, obhájiteľné a, povedzme to otvorene, aj presaditeľné.
Pokiaľ ide o záverečný bod mojej novely (článok II), navrhuje sa stanoviť účinnosť zákona dňom jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. Keďže zákon nestanovuje žiadne nové povinnosti voči fyzickým osobám ani právnickým osobám, ani orgánom verejnej správy, nie je potrebné stanovovať tu legisvakančnú dobu. To znamená, nikto sa nemusí preorientovať pri tejto novele zákona na nič, nikomu nehrozí, že si to nenaštudoval a že bude zle, preto si myslím, že môže jednoducho vstúpiť do platnosti po jeho zverejnení v Zbierke zákonov. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis