Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca. Napriek tomu, že si, hoci z iného brehu, ctím pána poslanca Daniša, ako jedného z tých ctihodných v tejto miestnosti, nebudem s ním súhlasiť v jeho obrane proti návrhu môjho kolegu Fronca o tom, že, a pripájam sa i ja k jeho návrhu, že by v súlade s rokovacím poriadkom mal byť návrh zákona vrátený na prepracovanie, čo implicitne znamená, že nežiadam jeho stiahnutie a spálenie v kotolni ministerstva školstva, pretože by bolo dobré, aby sme mali takýto zákon. Ale tento procedurálny návrh na úvod svojho vystúpenia podávam, súc si vedomý, že už zaznal aj predtým.
Pozmeňovacie návrhy k zákonu, ktoré predniesli moji kolegovia Poliačik a Jurzyca, mi umožňujú venovať sa možno jednej, dvom veciam, ktoré považujem za dôležité.
Na úvod predostieram, čo som už čiastočne povedal aj na výbore, že aj keď nevidím do pozadia tlakov, ktorým bol vystavený pán minister, o ktorom sa domnievam, že má zdravý rozum, lebo nejaký rozum mal aj minister Mikolaj s pôvodnou verziou tohto materiálu, ale otázka je, či bol zdravý a pre koho bol zdravý. Od pána ministra by som očakával, že má dobrý úmysel riešiť existujúci problém. Ešte raz zdôrazňujem, že neviem, aké je pozadie, ktoré ho doviedlo v niektorých otázkach ku kompromisom, ktoré, ako som už povedal na výbore, považujem možno za zhnité kompromisy. A kolega Blaha, ako skalný marxista, iste bude vedieť, kto je pôvodcom klasického citátu o zhnitých kompromisoch.
Chcem teda povedať, že, a teraz možno vznikne dojem i z mojej predchádzajúcej faktickej poznámky o pracovníkovi Podbrezovských závodov Patrikovi, že stačí jeden výlet somára do Ríma a už je múdry. Každopádne to, čo sme videli, aj iste to videl i koleda spravodajca a videla to väčšina výboru, v Podbrezovej bola ukážka niečoho, čo funguje. Som presvedčený, že sa nejednalo o potemkiniádu. Som presvedčený, že to, čo sme tam videli, tak aj je. Samozrejme, každá líška svoj chvost chváli a primerané pochválenie sa nie je možno od veci. Môj priateľ Šebej hovorí, keď sa nepochváliš, ani keby si bol opľutý. A pracovníci súkromného gymnázia a súkromnej strednej školy nepochybne hovorili o sebe tak, ako by si priali, aby boli videní. Ale ešte raz zdôrazňujem, domnievam sa, že nehovorili o potemkiniádach. A opäť, nie som ani zlobovaný generálnym riaditeľom Sotákom, ani Klubom 500, s ktorým ma nič nepúta a neviaže, ale ak som počul z úst ľudí, ktorí v brandži pracujú, a tým myslím až v treťom rade riaditeľa Sotáka, ale skôr jeho, by som povedal, zodpovedných za fungovanie toho, čo sme videli, tak ma jíma, ako hovoria bratia Česi, podozrenie, že ich kritické pripomienky by mohli byť minimálne alebo oveľa viac závažné, ako súhlasný mrmot grémia, ktoré má, celkom reálne zrejme, s tým, čo má prísť, veľmi malé skúsenosti a ktoré zrejme, aj keď bude numericky možno závažné, prakticky veľmi závažné nebude.
Myslím si teda, že to, čo nás má čakať a čo nás v dobrom prípade aj hádam raz počká, sa oveľa viac týka veľkých firiem, ktoré z podstaty veci bývajú pravdepodobnejšie v Klube 500, ako v iných menších, a na rozbehnutie toho procesu bude dobré, aby, a teraz to poviem celkom otvorene, aby sme hoveli názorom tých, na ktorých bedrách to asi začne.
Ja si vysoko ctím kvalifikovaných remeselníkov a odborníkov, sám sa desím, čo sa stane, keď doslúžia kolieska v hodinách, ktoré môj pradedo doniesol zhodou okolností na prvé výročie republiky z pražského závodu Suchý, pretože mám pocit, že dnes sa oprava hodín deje tak, že sa vymieňajú tie dielce, ktoré sú prefabrikovane hotové, ale neviem, aká je schopnosť väčšiny pracovníkov týchto zariadení detailne vyrobiť novú "starú" súčiastku. A preto sa domnievam, že nie na cechoch malých podnikateľov, ale oveľa viac na Klube 500 a veľkých firmách bude závisieť uvedenie tejto veci do života.
A nepochybne i na výbore pre vzdelanie, vedu, mládež a šport sme si vypočuli len malú reprízu, ako by som tak povedal, kleine Kostprobe toho, čo sme si in extenso vypočuli v Podbrezovej, to jest pripomienky reprezentácie Klubu 500. A domnievam sa, že ak sa pán minister pod tlakom, ešte raz hovorím, mne z neznámych zdrojov, pokúsil, iste v dobrom úmysle, o kompromis pri predlohe, tak sa mi zdá, že niekedy by sa malo takýmto kompromisom čeliť a rozhodnúť sa proti tradičnému a veľmi mylnému názoru, ktorý je strašne rozšírený medzi nami všetkými, že pravda je niekde v strede. Môj výklad je, že pravda takmer nikdy nie je v strede. Takmer vždy je niekde pri niektorom mantinely, že je vždy len jedna a že ju zriedka má väčšina. To len k výkladu pravdy ako takej.
Je zrejmé, že ministerstvo koná, aby dačo bolo. A ak kolega Fronc navrhuje, aby sa vec prepracovala a v júni priniesla na schôdzu, tak iste tým nekryje úmysel utopiť to ako mača. Naopak, myslím si, že takmer každému v tejto sále je jasné, že vec žiada riešenie. A ja sa teda domnievam, že ak to riešenie robíme, malo by byť z prvej vody také, aby sme nemali vnútorný pocit, že toto malo byť inak lepšie, toto trochu inak lepšie a toto inak trochu lepšie, ale nevadí, zoberieme to aj s chlpami. Lebo zas po desaťročiach vajatania, ako to tu už bolo definované predrečníkmi, tri mesiace vec nezabijú, ak sa zbaví vecí, o ktorých už v tejto chvíli možno predpokladať, že by mohli byť riešené. A teraz počujem klasický, použijem klasický citát Vladimíra Mečiara, ktorý samozrejme luhal i v tom prípade, ako uňho to bolo zvykom: urobíme to inak a lepšie. Ja si myslím, že to netreba robiť generálne 100-percentne inak. Treba urobiť niečo trochu inak, tak ako odznelo v pozmeňovacích návrhoch a ako odznieva, i ešte raz hovorím, v hlase tých, na ktorých bude tento kríž rozbehu, tento štart spočívať. A domnievam sa, že by to malo stáť za to, dokonca i tie tri mesiace zdržania.
A teraz sa budem venovať tej druhej časti toho, čo tu tiež, tomu, čo tiež zaznelo a čo sme ošetrili pozmeňovacím návrhom a čo tak nejak, keď to tak vnímam od mojej prvej účasti v školskom výbore v sezóne ´98 až 2002, je, dá sa povedať, trvale mojou agendou. Vtedy to bol zápas s predsedom výboru, a potom aj neskôr ministrom školstva, a potom kedysi donedávna mojím primátorom, iste bystrým a šikovným človekom Milanom Ftáčnikom. Keď sme zvádzali najprv boj o 8-ročné gymnáziá, ktoré on zo srdca ľavičiara považoval za škodlivé elity, podporujúce, a ja, naopak, z pozície pravičiara, ktorý sa domnieva, že vecami pohnú takmer vždy len elity a nikdy nie masy, tak cez ďalší trvalý zápas o tom, či má byť Adamko v cirkevnej škole dotovaný na svoju hlavičku, vzdelávajúcu sa detskú, menej ako Evička v štátnej škole, to bol vtedy dlhodobý zápas, tak nejak toto kontinuálne pokračuje i do tohto bodu. Vtedy som zastával názor, že rodičia, ktorí platia dane, to jest rodičia Adamkovi, ktorí sa rozhodli v súlade so svojimi zákonnými právami dať dieťa do cirkevnej školy, majú na jeho vzdelávanie v abecede, v šlabikári, vo vlastivede i v krátí a delení dostať presne rovnaké peniaze ako Evičkini rodičia, ktorí sa rozhodli ako tiež daňoví poplatníci dať svoju Evičku do štátnej školy. Pripustime teda, že v zákone majú rodičia právomoc vybrať svojim deťom smer vzdelávania a školu, kde ho majú absolvovať v rámci možností.
A tu sa dostávame k bodu, ak, keď sa o ňom budú hľadať zrejme kazuistiky, ktoré budú potvrdzovať, že títo to robia dobre. Kolega Petrák hneď namietne, že však to nie vo všetkých krajoch sa dialo, to, čo musel potom, vďakabohu, pán minister naprávať v zatváraní alebo neotváraní prvých tried, ale nič to nemení na podstate, že ak len v jednom prípade sa udiali chyby – a ťažko povedať chyby, aj keď budem počúvať reči o volených zástupcoch ľudu, ktorí tak rozhodli, i oni rozhodujú na základe nejakej úvahy a je celkom reálne, že úvaha moja škola, ktorej som ja zriaďovateľ, a moji učitelia, a tí sú mi bližšou košeľou ako nejaký kabát volákej cirkevnej alebo súkromnej školy – tak sa jednoducho domnievam, že nemáme právo krátiť zákonné právo rodičov na vybratie si školy pre svoje dieťa. A tu, iste k pohoršeniu všetkých nepriateľov neokonzervativizmu a slobodného trhu, tvrdím, že tým, kto má určiť, či škola, do ktorej prvej triedy sa prihlási len päť žiakov, prežije, nemá byť VÚC-ka, ale má to byť železná ruka trhu. Tá škola, ktorej imidž je taký, že sa veľká väčšina rodičov – a pripusťme, že existujú rodičia, ktorým záleží a ktorí si vyberajú a zamýšľajú sa – že ak takáto škola, ktorej konkurent, štátna škola pritiahne nie 7 ale 24 dietok, tak ak tá škola pôjde do kolien tým, že za sedem dietok nevymaľuje, nevykúri, nevyriadi a neuživí svojich učiteľov, tak je to prirodzený a normálny spôsob.
Inou vecou je, a dá sa povedať, ten, ktorý stelesňuje zápas za to, ktorý by sme mali podpísať všetci, je tuná môj priateľ Eugen Jurzyca, že by rodičia mali mať k ruke, a už dnes poviem pomaly aj k prvej ľudovej, nehovoriac o stredných a vysokých školách, ranking, opierajúci sa o zásadné údaje, tak ako ho majú k dispozícií britskí rodičia, ako ho majú k dispozícii už dnes i rodičia v Českej republike, minimálne k vysokým školám. To znamená, že ak dokážeme v najbližšom čase, potrebnom samozrejme na objektívne vyhodnocovanie, to sa nedá urobiť od zeleného stola za pol hodinu a treba ten jav sledovať, ale ak si vezmeme za úlohu poctivé hodnotenie ako zdroj informácie, samozrejme budú i tak rodičia, ktorí napriek tomu v honbe za získaním akéhosi papiera pre svoje dietko, o ktorom zrejme vopred vedia, že nie je celkom nádejným bakalaureátom vysokých mét, si aj tak vyberú školu horšiu, školu zo spodku toho rankingu, školu, do ktorej by väčšina normálnych rodičov svoje dieťa nedala, ak mu chce dobre, tak tomu nezabránime, ale bude to naplnenie ich slobodnej vôle.
Ak ale poskytneme rodičom čo najobjektívnejší, lebo 100-percentné nebudú objektívne nikdy, ale čo najobjektívnejšie podklady o ceste, z ktorej si majú vybrať, na ktoré svoje dieťa poslať, a potom ich necháme rozhodnúť sa a počkáme, kým zlé školy z podstaty veci a zo zdravého rozumu rodičov odhnijú, tak urobíme, tak tomu nezabránime, ale bude to naplnenie ich slobodnej vôle. A odhnijú len tou železnou rukou trhu, pretože povedzme si otvorene, ešte i dnes a zvlášť pred tými tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi, keď som na strednú školu v Bratislave mal ísť ja, vedeli bez rankingov a bez čohokoľvek rodičia svoj ranking stredných všeobecnovzdelávacích škôl. Všetci vedeli, aký je rozdiel medzi Novohradskou a Makarenkovou. Mohol sa fajnšmeker priečiť o rozdiel medzi Vazovovou 6 a Metodovou, ale to, že na Novohradskú si trúfli poslať svoje deti uchádzať sa cez neľahké prijímacie skúšky rodičia, ktorí si mysleli, že na to majú, a treba povedať, že v etickej samoregulácii to tak aj v zásade bývalo, neexistovali rankingy, ale rodičia rankingy vedeli.
A tak si myslím, že v dnešnom čase širokej ponuky je dobré vyjsť im v tomto v ústrety a potom to už nechať na trh.
Preto sa domnievam, že je primerané, a vonkoncom tým neútočím na zodpovedných poslancov VÚC, na tých, ktorí, možno sami rodičia, chcú pre svoje deti dobré, aby sme apriórne nevystavili týchto poslancov riziku obvinenia, že rozhodujú parochiálne, že rozhodujú teda o svojej farnosti, o svojom políčku, že bude mať prednosť tá ich škola, i keď možno nie lepšia ako tá druhá, ale ktorej tiež by sa zišlo ešte päť žiakov do prvej triedy, ktoré by mohli, by mohli prísť zaškrtením inej školy.
Jednoducho uznám námietku kolegu Petráka, že to nie je 100-percentný jav, ale niet dôvodu, aby to bol aj polpercentný jav. Jednoducho, samozrejme, že minister potom môže zachraňovať so svojimi úradníkmi, ako urobil, situáciu: ale načo to umožniť, prečo to umožniť? Ak si cirkevná škola trúfa udržať malú triedu, vykúriť ju, vyriadiť ju a zaplatiť do nej učiteľa, nie je úlohou nijakých zástupcov rozhodovať o tom, že ten Adamko do nej bude chodiť.
Myslím si teda, že je primerané pomerne čerstvé poverenie rozhodovať o tejto veci, ktoré dostalo VÚC pred dvoma rokmi, VÚC zase odňať a nechať to na trh. A samozrejme, nezbavuje to ani nás, ani ministerstvo a jeho kontrolné, inšpekčné a iné štruktúry toho, aby sme pracovali nad objektivizáciou kvality poskytovaného vzdelávania, aby sme ich, v záujme akceptovania práce stredoškolských vzdelávacích inštitúcií a ich dobrých pedagógov nemuseli byť v situácii, ktorú tu už niekto kazuisticky na výbore opisoval a ktorú ja som ako prodekan na lekárskej fakulte zažil, a to bola reprízovaná situácia, ktorá ma priviedla k tomu, že som povedal, že kým budem prodekanom, a myslím, že to vydržalo i ďalších dvadsať rokov, keď som už nebol, že nezohľadňujeme na našej fakulte v nijakom bode výsledky štúdia stredných škôl, pretože kým tieto výsledky nebudú porovnateľné, merané a exaktne vyhodnotené, tak jednoducho známky, a na to narazil i pán exminister Čaplovič so svojím mne úplne pochopiteľným úmyslom, že ak nie je etická samoregulácia rodiča a žiaka, tak nech existuje nejaká latka, teda s tou dvojkou, ktorú presadzoval, tak ten háčik toho nebol v tom, že máme nastaviť nejaké kvalifikačné kritériá na to, aby si mohol behať na olympijskom tartane, pretože olympijský tartan nie je okresná škvára na ihrisku v Môťovej, aby si mohol tam teda bežať, aby si mal nejaký výkon. Ale ak je tým výkonom numerická známka, ktorej validita a výpovedná hodnota je veľmi často otázna, tak to v tom bola chyba toho jeho projektu, nie v protiústavnosti, aj keď samozrejme i na toto kopyto sa to dá nabiť. Kritériom by mali byť pri všetkých takýchto rozhodovaniach a prijímaniach exaktne zmerané a vyhodnotené vedomosti.
A v tomto zmysle treba povedať, že toto isté by malo byť tým nosným kritériom napríklad pri počte osemročných gymnázií. Kritériom pre prijatie na osemročné gymnázium, a teraz trochu odbočujem, by nemalo byť to, že ich bude 5 % z celkového ponúkaného množstva vzdelávania, ale že doňho bude prijatý ten, čo skočí 212 centimetrov do výšky, povedané v športovej terminológii. A nie, že ak tých 5 % bude zahrňovať aj toho, čo skočí 110, a to ešte z trampolíny. To znamená, budú prijatí toľkí, ktorí splnia kritériá. Nie číslo, ktoré niekde pri sebe v lepšom úmysle vznikne. A takisto je to, ešte raz hovorím, s tým, že sme, odhliadnuc od pozmeňujúceho návrhu predneseného kolegami Poliačikom a Jurzycom, stále viacej dlžní rodičom čestné a dobré informácie o tom, kam svoje deti mienia poslať.
A úplne nakoniec uvediem už tiež použitý mnou príklad o aktivite, ktorú robila Univerzita Komenského niekoľko rokov z iniciatívy môjho cteného kolegu prorektora Dúbravu, že totižto vyhodnocovala úspešnosť stredných škôl celého Slovenska, a to nielen gymnázií, ale aj odborných stredných škôl, priemysloviek a tak ďalej, pri prijímaní na Univerzitu Komenského. Podmienkou bolo, treba povedať, aby počet prihlásených na, sumárne, na ktorúkoľvek z našich trinástich fakúlt bol najmenej desať. Pod tým by to už príliš trpelo malými číslami. Ale ak ich bolo 10 a viac, tak sme mali vlastný ranking stredných škôl, ktorý dokázal napríklad to, že v Košiciach existovala stredná škola, ktorej úspešnosť pri prijímaní bola 65-percentá, a možno o päť ulíc vedľa stredná škola, ktorej úspešnosť bola 18-percentná. Nechcem súdiť, aký materiál, do ktorej školy strednej prišiel, ale boli to inak rovnaké stredné školy. Každopádne opäť nechcem súdiť, v čom bol problém, ale vedel by som si odrátať, že ak na ťažké štúdium pri prísnom výbere je prijatých 72 % absolventov Novohradskej a 14 % inej strednej školy, tak ak tuším, že ten môj synátor vyhráva od detských súťaží, cez súťaže katedry základov matematiky až po olympiády, že ho teda pošlem boriť sa s matematikou na Novohradskú a nie inam, pretože som presvedčený, že po troch rokoch alebo štyroch jeho opracúvania tam, nebude patriť k materiálu, o ktorom hovoril dekan Boďa, a hovoria to, i jeho nástupca Masarik, že to, s čím kedysi študenti na Matematicko-fyzikálnu a informatickú fakultu UK prichádzajú, je o toľko horšie, že prvých jeden či dva semestre ich učia to, čo ich predchodcovia už vedeli.
A v tomto zmysle okrem slobody rozhodovania rodičov, okrem slobody výberu neobmedzeného hlasovaním vo VÚC-kách je teda tretie dôležité, aby existoval ranking. A ten ranking by sa mal vzťahovať na všetko, od Novohradskej až po súkromné stredné vzdelávacie zariadenie fabriky v Podbrezovej.
Ďakujem.