Ďakujem pekne, pán predseda. Ja úplne na úvod dám procedurálny návrh podľa rokovacieho poriadku, aby tento zákon bol vrátený navrhovateľovi na prepracovanie, a neskôr uvediem príčiny, prečo si to myslím, ale najprv pôjdem tak zo všeobecnosti ku drogovej alebo protidrogovej politike na Slovensku.
Keď sa menil kompetenčák ešte za pani ministerky, tak ja som tu mal s ňou sedenie s tým, ja som to teda vyhodnotil ako veľmi nešťastný krok, že celá drogová agenda prešla pod ministerstvo, pod ministerstvo zdravotníctva. Keď si len porovnáme v podstate, kto za túto agendu napríklad zodpovedá na úrovni Českej republiky, kde je to národný koordinátor, ktorý zodpovedá priamo vláde, má k tomu aj kompetencie, tak u nás sa v podstate sila toho orgánu, ktorý zodpovedá za drogovú politiku, každým volebným obdobím len oslabuje, až to skončilo ako rezortná téma na ministerstve zdravotníctva. A ja som sa pred tými zhruba rok a pol alebo dvoma pýtal vtedy pani ministerky, čo idete robiť. A odvtedy toto je vlastne prvý nejaký náznak, okrem zmeny zákona o omamných a psychotropných látkach, ktorá reagovala na nové dizajnové drogy, ktoré sa vyskytovali na Slovensku, nám neprišlo nič.
Zmena Trestného zákona, ktorá, samozrejme, nie je vo vašej kompetencii, pán minister, ale súvisí, veľmi dobre vieme, že je napísaná už minimálne rok a pol, takisto by bola súčasťou nejakého moderného prístupu k drogovej politike na Slovensku, rok a pol je v šuflíku a nevieme sa jej dočkať. Keď nám konečne niečo príde do parlamentu, tak namiesto toho, aby to bola aspoň podpora tým, ktorí reálne na Slovensku niečo robia, to znamená tretí sektor a terénni pracovníci, tak touto novelou sa ešte viacej podkopáva ich aktivita a ešte viacej sa podkopávajú možnosti, ako ju môžu rozvíjať.
Bod č. 1, úplne súhlasím s pani kolegyňou Šípošovou. Tí, ktorí vedia, o čom je terénna práca, tak vedia, že gro nie je ani nákup, ani organizovanie konferencií, ani ničoho, gro je práca tých konkrétnych ľudí. A zrušiť zákaz financovania mzdových nákladov, respektíve dohôd o pracovnej činnosti je pre mimovládne organizácie likvidačný. Ak by neboli schopní si už ani len platiť vlastných ľudí, ktorí v podstate sa pohybujú v prostredí tej drogovej scény, dokazujú čítať, dokážu rozhodovať o tom, kde sú tie nárazníkové zóny, na ktorých treba odchytávať potencionálne rizikových ľudí, ktorí by mohli do toho nešťastného kolotoča spadnúť a stiahnuť ich ešte predtým, než sa to stane. Organizácie, ktoré dokážu chodiť po školách, identifikovať rizikové skupiny a priamo na ne potom targetovať konkrétne aktivity. Ak by sme toto zamedzili tým, že ich nedokážu zaplatiť, tak ich v podstate zlikvidujeme.
Myslím, že ďalšou chybou, respektíve ďalšou jednou vecou, ktorú by bolo treba urobiť, je nepripustiť, aby sa o grantovú podporu z verejných zdrojov mohli uchádzať eseročky. Ja nepoznám teda eseročku, ktorá by, respektíve firmu, ktorá by sa ušľachtilej činnosti vo svojom čase venovala bez toho, aby z toho na nejakých pridružených aktivitách nemal byť nejaký zisk, kdežto poznám mnoho mimovládnych organizácií, ktoré tu fungujú minimálne desať rokov, niektoré viac, ktoré – Drogy inak, Plán B, Odyseus – to sú všetko rokmi zabehnuté organizácie, ktoré tu vykonávajú záslužnú činnosť. V podstate sú to jediné organizácie, ktoré nás v drogovej politike ako-tak držia nad vodou, a práve to, že im konkurenciu pri získavaní verejných zdrojov môžu robiť aj firmy s oveľa väčšími budžetmi, opäť podkopáva možnosti pre ich činnosť.
Takisto by som ocenil, keby sme zaviedli povinnosť minimálne dvojročných skúseností pre organizáciu, ktorá sa uchádza o dotáciu z verejných zdrojov, práve na základe prípadu, ktorý nie je ani pol roka starý. Organizácia, ktorá sa uchádzala o dotáciu na protidrogové aktivity a vytvorila server drugo.sk, vznikla koľko? Týždeň, dva pred tým, ako bola vyhlásená výzva? A dostala jednu z najväčších dotácií, ktoré sme vôbec v drogovej politike na Slovensku zo strany štátu udelili, 50-tisíc eur.
To smrdí tak neskutočným tunelom, pán minister, že ako ja sa vôbec nedivím, možnože nie tunel, možnože sú to, možnože sú to využité peniaze, ale minimálne to smrdí tým, že niekto si dokázal obehať na ministerstve alebo u tých, ktorí rozhodovali o tejto dotácii, pridelenie týchto peňazí, pretože organizácie, ktoré tu majú dlho, dlho, dlhoročné skúsenosti, nedostali dotáciu a 50-tisíc išlo organizácii, ktorá vznikla týždeň alebo dva predtým, ako bolo vyhlásené toto výberové konanie. A preto si myslím, že by bolo úplne na mieste – ako pri všetkých ostatných výzvach – povinnosť dokladovať rok alebo dva činnosti a výsledkov, aby bolo jasné, že peniaze idú takým ľuďom, ktorí majú v tom skúsenosti, a nie takým, ktorí sa začnú orientovať v téme až v momente, keď dostanú 50-tisíc eur z verejných zdrojov.
Takisto by bolo treba požadovať minimálny čas, ktorý musí uplynúť medzi zverejnením výzvy a jej uzavretím. Presne, aby sa takéto ako keby šuflíkové projekty nemohli dostávať na poslednú chvíľu do hry a vyfúknuť peniaze naozaj pred nosom organizácií, ktoré sa téme venujú dlhodobo.
Zaviesť zákonnú povinnosť, aby členom výberovej komisie bol aj zástupca občianskej spoločnosti, by bol ďalší krok, ktorý je potrebné urobiť. A ja nebudem dávať pozmeňováky na toto, lebo to by bolo prepísanie toho zákona a to nie je moja práca. Preto ten, ja síce vítam pozmeňovák pani kolegyne a dúfam, že prejde, ale osobne by som bol oveľa radšej, keby bol naozaj tento zákon vrátený na prepracovanie a keby zo strany ministerstva došlo k oveľa hlbšej úrovni komunikácie s tretím sektorom, ako tomu bolo predtým, ako bol tento zákon navrhnutý a daný do parlamentu Slovenskej republiky.
Ja vám poviem svoje skúsenosti z posledného mesiaca v tejto téme. Pred týždňom bola v Prahe štvordňová konferencia Medical Cannabis, ktorá sa venovala medicínskemu využitiu marihuany, respektíve produktov z konope. Bola pod záštitou ministra zdravotníctva Českej republiky, bola pod záštitou českého koordinátora drogovej politiky a bola akreditovaná ako súčasť vzdelávania lekárov, lekárnikov a sestier – a zo Slovenska tam nebol nikto. Bol som tam ja a boli tam producenti olejov, ktorí sa snažili nejakým spôsobom dopátrať k tomu, aby mohli vôbec začať nejakým spôsobom pracovať.
Pred dvoma dňami vo Viedni skončilo zasadanie United Nations Office on Drugs and Crime, komisie, respektíve organizácie, ktorá sa zaoberá zmenou drogovej politiky na úrovni UN. Moja otázka je, kto zo Slovenska komunikuje s touto organizáciou a ako prenášame v podstate výsledky, ktoré boli pred dvoma dňami vo Viedni prijaté, či sme pripomienkovali materiály, ktoré tam išli, či výsledky, ktoré táto organizácia, budeme okamžite nejakým spôsobom reflektovať, alebo budeme čakať až na to, kým prebehne ten náročný a obrovský proces vôbec pripomienkovania súčasných konvencií OSN k drogovej politike.
V roku 2014 Global Commission on Drug Policy, čo je tiež organizácia pri organizácii, respektíve komisia pri Organizácii Spojených národov, vydala ďalšiu správu Taking Control: Pathways to Drug Policies that Work, to znamená, prebratie kontroly, a ak už prišli s konkrétnymi návrhmi, čo treba robiť v drogovej politike na to, aby bola účinná, takisto by som očakával, že ľudia, ktorí sú zodpovední za drogovú politiku na Slovensku, budú reflektovať. A to nie je prvá správa. V roku 2011 sme mali jednu, ktorá jednoznačne skonštatovala, že vojna proti drogám zlyhala. Dneska máme druhú, z roku 2014, ktorá nadväzuje na to a hovorí o tom, že keď nám už teda vojna proti drogám objektívne zlyhala a sa preukázalo, že všetky ciele, ktoré boli v 60., 70. rokoch minulého storočia navrhnuté ako možné výsledky tejto vojny, zlyhali.
Pán profesor Kazačkin, člen tejto komisie, s ktorým som sa v Prahe stretol, aj tam prednášal na tej komisii, na tej konferencii, keďže jeden deň bol venovaný čisto politickým aspektom vyrovnávania sa so súčasnou situáciou, jednoznačne konštatoval tri veci. Ak vojna proti drogám mala vytlačiť drogy z verejného života, tak zlyhala na všetkých troch úrovniach, lebo máme viacej užívateľov, máme viacej drog na uliciach a sú prístupnejšie, než kedykoľvek predtým. Zároveň konštatoval, že pri téme, ktorej sme sa venovali aj s pani ministerkou Zvolenskou pred vami, a to sú dizajnové drogy, my jednoducho nie sme schopní stíhať. My máme každý mesiac, každý týždeň nové molekuly a tie laboratóriá nielenže počítajú s tým, že oni im ich zakážu, oni už majú vopred naplánované izomériá, naplánovanú výrobu tých izomérov a v momente, keď; my sme spravili celkom šikovnú vec, že sa zaviedol ten flexibilný zoznam. Flexibilný zoznam, ktorý sťahuje tie látky z trhu aspoň na úrovni, že síce nie sú trestné, ale dokážeme zamedziť tomu, aby boli predávané.
Odvtedy ale, pán minister, opäť, ja som sa niekoľkokrát pýtal, alfa PVP molekula, ktorá bola identifikovaná ako mimoriadne nebezpečná, hlavne na východnom Slovensku, a vďaka tomu, že som to zverejnil, tak zjavne si chlapci na trhu uvedomili, že s tým môže byť problém, a prestala sa vyskytovať, ale tá doteraz nebola zaradená do zákona o omamných a psychotropných látkach. To znamená, že ten zoznam na to, aby bol účinný, a tak ak prebehne nejaký čas preverovania tej molekuly a zistíme, že ju nemáme v každom druhom pracom prášku, tak on by mal okamžite hlavne pri takto nebezpečných látkach byť zaradený do prvej alebo druhej skupiny v rámci zákona o omamných a psychotropných látkach, pretože inak nikdy nevieme v podstate zamedziť tomu, aby sa nám tá látka neobjavila znova, akonáhle sa tie trhy otrasú a zistia, že im nič nehrozí.
Ďalšia vec, konkrétne pri liečebnom využití konope. Ja sa tu musím priznať k jednému hriechu. Pán minister Uhliarik v roku 2001, keď prinášal zákon o liečivách, ktorý bol neskutočne obsiahly a otváral tuším 6 alebo 7 rôznych zákonov, tak popri tom bol otvorený zákon o omamných a psychotropných látkach a tam sa udiala jedna vec, ktorá mne vôbec nejde do hlavy, a to je, že cannabidiol, psychoaktívne úplne neúčinná látka, ktorý je čisto liečebný, bol zaradený do druhej skupiny spolu s kokaínom, s ópiom. Cannabidiol CBD, čo je jeden z najpočetnejších liečivých, jedna z najpotentnejších liečivých látok v konope, ktorá nemá psychoaktívne účinky, ona okrem toho, že lieči, v zásade nič nerobí, my máme zaradený v zákone nad rámec aj legislatívy Európskej únie, aj nad rámec toho, čo nám prikazuje OSN v rámci konvencií o drogách, máme zaradený s kokaínom a s ópiom v jednej skupine.
Ak by som mohol poprosiť, bolo by veľmi dobré sa na toto znovu pozrieť, pozrieť si výsledky, ktoré boli prijaté na pražskej konferencii o medical cannabis, o látkach, ktoré sú dnes navrhované na oficiálne medicínske testy. A CBD ako obrovsky potentný liek, ktorý môže byť využívaný v paliatívnej liečbe, zmierňovaní bolestí a tak ďalej, je na Slovensku blokovaný kvôli tomuto nezmyselnému zaradeniu. Ešte raz môj hriech, ja som vtedy za to hlasoval, na tej, ja som si to pozeral včera, to bola 40. strana zo 43 v osobitej dôvodovej správe a v podstate pri celom predkladaní toho zákona o tom nebolo ani slovo, ale uznávam, mal som si to vtedy pozrieť. Ale keď už takáto chyba vznikla, prosím vás, spravme niečo pre to, aby to bolo napravené a poďme hlavne pri liečebnom využití konope naozaj aspoň sa priblížiť k tomu, čo sa deje aj v Českej republike, kde je množstvo odborníkov, ktorí na tejto veci pracujú, ale aj k tomu, čo sa deje vo svete, a skúsme už konečne rozlíšiť užívanie konope pre rekreačné účely a užívanie konope ako liečiva, pretože liečebné využitie napreduje míľovými krokmi, máme už štúdie, ktoré jednoznačne dokazujú, že to liečivo je účinné. A čo je jeho obrovská výhoda oproti iným, je, že tým, že v ľudskom tele máme endocannabidoidy, to znamená, že my máme svoje vlastné látky v tele, ktoré sú veľmi podobné alebo takmer rovnaké ako tie, ktoré sú cannabis, tak to nemá vedľajšie účinky, lebo telo ich vníma ako svoje vlastné, a receptory, na ktoré sa tieto látky viažu, v podstate reagujú rovnako na tie endocannabidoidy, ako aj na tie, ktoré im my dodáme.
Takže ja by som naozaj bol veľmi rád, keby v tomto sme spravili ten ďalší krok, rozlíšili tie dve témy a v otázke využívania liečebného konope sa pohli ďalej, minimálne na tej úrovni, ako je na tom Česká republika.
Ešte raz zopakujem, čo som povedal pani ministerke Zvolenskej pred tým rokom a pol alebo pred dvoma: Tejto téme sa venujem dlhodobo, navštevujem medzinárodné organizácie, komunikujem aj s kolegami v Čechách, komunikujem s kolegami na úrovni Global Commission on Drug Policy, pán doktor Böhm v Českej republike, ktorý je priamo v podstate začlenený do rozhodovania v tejto komisii, tak isto má veľmi veľa cenných skúseností, ktoré by sme mohli využiť. Ja naozaj chcem byť konštruktívny a v tejto téme mi záleží hlavne na tom, aby sme sa konečne vykopali z tej prekliatej vojny, ktorá sa tu vedie od 60., 70. rokov minulého storočia a ktorá nefunguje. A my máme ľudí na uliciach, ktorí trpia, my máme rodiny týchto ľudí, ktorí trpia, a my nenastavujeme jednoducho politiku, ktorá by im pomáhala.
Ja som to tu hovoril, keď sa menil Trestný zákon. Ak naozaj nebudeme vnímať harm reduction stratégie, to znamená stratégie, ktoré majú znižovať ujmu na úrovni užívateľa, jeho rodiny, aj na úrovni všetkých v jeho okolí, ak ich nebudeme nastavovať, tie dve nohy, to znamená aj Trestný zákon, aj terénna práca, tak nám to nebude fungovať. Ak budeme prichádzať, pán minister, prepáčte, ale s takýmito návrhmi, tak sa nepohneme ďalej, lebo práve tí, ktorí to ešte robia, ktorí sú v tom zorientovaní, ktorí to vedia robiť, týmto, čo tu máme teraz na stole, budú mať obmedzenú možnosť pôsobiť a štát, ktorý si ako keby berie tie právomoci viacej na seba, doteraz nebol schopný vyprodukovať okrem prijímania stratégií nič. Nič. A za tieto tri roky vlády Roberta Fica, tejto vlády SMER-u, sa v drogovej politike ide iba do mínusu. Organizácie, ktoré aspoň aké-také výsledky mali, živoria a nie sú schopné pomaly prežívať. Po tom, čo zo Slovenska odišli najväčší donori, ktorí zakladali tú sieť terénnych pracovísk a tieto boli nechané na svoj vlastný fundraising, tak tie pomaly umierajú, lebo nie sú schopné získavať prostriedky. A to, čo sa pozrieme, že funguje v Čechách, to znamená grassroots organizácie, rastúce zospodu, ktoré či zakladajú rodičia ľudí, ktorí umreli v dôsledku predávkovania, alebo bývalí narkomani, alebo ľudia, ktorí sa na drogovej scéne pohybujú, tak také niečo na Slovensku máme vo veľmi, veľmi malom množstve, a to je presne to, čo potrebujeme podporiť.
Potrebujeme tak isto školiť policajtov, aby vedeli, že keď ja tam mám terénnych pracovníkov, tak to sú jeho kolegovia, to nie sú jeho nepriatelia. Že keď tam mám človeka, ktorý dokonale číta tú distribučnú sieť, dokáže oddeliť, kto komu čo dodáva, ako sa to tam dostáva, akú to má čistotu, tak to je jeho kolega, a nie že v momente, keď terénny pracovník sa konečne dostane dovnútra a získava reálne informácie, dokazuje odtiaľ rizikových ľudí vyťahovať von, tak tí policajti v podstate zasiahnu a rozbijú mu to celé. Tam musí dochádzať k spolupráci a toto sú všetko veci, ktoré ja tu hovorím posledné štyri roky a naozaj sa nehýbeme nikde ďalej. A ak naším spoločným záujmom má byť to, aby sme občanov Slovenskej republiky naozaj reálne chránili, tak toto, čo máme v tejto novele, pán minister, prepáčte, ale nestačí. Naozaj nestačí.
A to nie je iba o tom, že my by sme si to museli vymyslieť. Ja tak isto ako pani kolegyňa mám pre vás niečo, to je, to je v podstate tá správa z roku 2014 Global Commission on Drug Policy a tam sú jasné odporúčania, že čo treba robiť. Sú tam grafy, porovnávania jednotlivých prístupov k drogovej politike, ktoré ukazujú, že existuje účko medzi, kde na jednej strane je neúčinná politika, je presne to, čo máme dneska, vojna proti drogám, a na druhej strane neúčinná politika by bola absolútne uvoľnenie. To znamená, nech si každý robí, čo chce. A medzitým, naspodu toho účka je regulácia, to znamená tvrdý regulatívny prístup, kde štát si zoberie reguláciu celej drogovej scény naspäť do svojich vlastných rúk, neprenecháva ho mafii, neprenecháva ho organizovanému zločinu, a tam naspodu je tá efektivita jednak najlacnejšia a najefektívnejšia. Je tam množstvo príkladov z iných krajín, ako sa to robí, je tam množstvo štatistík, ktoré...; to je ono, to je to účko, o ktorom hovorím. (Rečník ukázal prstom smerom k dokumentu u ministra.) Je tam množstvo príkladov, čo kde funguje. Ale bez toho, aby sme to začali na tých dvoch nohách, to znamená uvoľňovanie na strane Trestného zákona a zároveň nastavenia efektívnych politík na strane terénnej práce, prevencie a vzdelávania, tak sa nedokážeme pohnúť ďalej.
A ja, toto naozaj nie je politické, lebo toto je téma, v ktorej zlyhávali mnohé vlády pred nami, niektoré dokonca v oveľa významnejšej miere, ale čo vidím za posledné roky, kedy mám možnosť to vidieť trošku zbližšia, než som to mal možnosť vidieť predtým, je, že tápame. A podľa mňa je absolútne nezmyselné tápať v momente, keď iné krajiny v Európskej únii nám dokážu jednoznačne ukazovať cesty, po ktorých sa dá ísť.
Ďalší problém je to, že akonáhle sa spomenie efektívna drogová politika štátu, tak dochádza k démonizácii témy a nemáme jednoducho na Slovensku ani odborníkov, ale, bohužiaľ, ani zástupcov štátnej správy, ktorí by povedali, musíme sa o veciach rozprávať tak, ako sú. My keď sme mali diskusiu s veľvyslankyňou Holandska v roku, myslím, že 2011, tak ona povedala, že úplne prvý bod, ktorý keď neprijmeme na úrovni štátu, tak sa nevieme pohnúť ďalej, je skonštatovanie, že ľudia drogy jednoducho berú z nejakých dôvodov. A teraz čo ideme spraviť? Buď ich budeme za to trestať, alebo sa budeme snažiť to pochopiť a ideme im pomôcť. A tá správa, ktorú máte pred sebou, pán minister, hovorí o tom, že pomáhať tým ľuďom je jednak lacnejšie a jednak efektívnejšie.
Neberte toto, prosím, osobne, ja viem, že v podstate väčšinu tých vecí ste prebrali za procesu už ako polohotové alebo možno hotové a možnože za vás sa to iba dostalo do MPK-čka a potom do parlamentu. Ja iba hovorím, že jednoducho tá cesta, po ktorej ideme, nie je dobrá. A ak chceme aspoň minimalizovať to zhoršovanie sa situácie, tak nechajme, prosím vás, robiť aspoň tých, ktorí v tom nejaké výsledky doteraz dosahovali, a to sú mimovládky. A myslím si, že každý zákon, ktorý im v tomto bude obmedzovať pôsobnosť, celej drogovej politike Slovenska iba škodí.
Ďakujem veľmi pekne.
