Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, mali sme možnosť vidieť vystúpenia dvoch horúcich kandidátov na post ministra školstva za stranu SMER – SD. A ak na niečo je aspoň v minimálnej možnej miere dobrá táto schôdza, tak na to, že sme videli, že sa konečne boli schopní konečne pripraviť, porozprávať o školstve aspoň do maxima svojich vlastných možností. To treba oceniť.
Pán minister už odišiel na obed, to ma mrzí. On o sebe povedal nedávno, že je technokratom. A z toho, čo sme počuli v jeho vystúpení, je to úplne jasné, pretože v školstve máte dve možnosti, ako sa postaviť k tomu, že budeme merať jeho úspešnosť a efektivitu, tak, že buď pôjdete po mäkkých výskumov, ktoré hovoria o spokojnosti, o šťastí, o zvyšovaní motivácie, o schopnosti riešiť problémy, alebo pôjdete po takzvaných tvrdých dátach a budete hovoriť o počte zákonov, ktoré ste schválili, o počte nariadení a budete sa kasať, ako veľmi veľa peňazí vy ste dokázali minúť.
Problém slovenského školstva je, že v ňom naozaj bolo minutých obrovské množstvo peňazí, avšak z tých peňazí nevidno reálnu pridanú hodnotu.
Pán Petrák povedal predo mnou, nie je to otázka peňazí, je to otázka prístupu. Tak sa poďme pozrieť na to, ako ten prístup na ministerstve školstva vyzerá. Ministerstvo školstva má v podstate dva základné balíky peňazí. Z nich prvý je zo štátneho rozpočtu a druhý je z eurofondov. To, čo ide zo štátneho rozpočtu, v podstate vykrýva základné režijné náklady, aby nám školstvo vôbec fungovalo. To sú platy, kapitálové výdavky. A to sú dodatočné peniaze, ktoré cez samosprávy idú do škôl. Tam hovoríme o navyšovaní iba kvôli tomu, už len z toho jediného dôvodu, že školstvo funguje na takzvaný kyslíkový dlh. Učitelia, ktorí pracujú v školstve dlhé roky, sú ešte stále zvyknutí po poobediach robiť krúžky zadarmo, chodiť s deťmi na vychádzky a výlety zadarmo, pripravujú sa zadarmo, nosia do školy vlastné papiere, vlastné obrázky, vlastné knižky. Toto je kyslíkový dlh v školstve. Ten keby bol započítaný do toho, čo tam reálne potrebujeme, tak tých 400 mil., ktoré súčasní učitelia požadujú v štrajku, by možno ešte nebolo dostatočné číslo. To je prvá vec.
Druhá vec. Pán Petrák hovoril, že iba 16 % kontrolovaných subjektov na základných školách vykazuje problém technicko-materiálovým vybavením. Keď si ale pozriete aj vyjadrenia samotnej hlavnej školskej inšpektorky o tom, aby prebiehali školské inšpekcie ešte v čase, keď zbierali dáta pre túto správu, ktorú tu pán Petrák doniesol, tak to sú ešte stále dáta, ktoré išli podľa starých inšpekčných metodík. A v tých metodikách máte, že máte, dajme tomu, skontrolovať, či je prítomný chemický alebo fyzikálny labák. A pani inšpektorka príde a spraví si tú kvačku na tom papieri. A to, že tie stoly sú tam od roku 1962 a do tých skúmaviek z tých istých skúmaviek tam nalievali chemikálie učitelia a deti z toho istého kusa, tí učitelia, keď tam chodili na školu, tak ešte ich tam mali tie skúmavky a majú ich tam ešte stále, tak to sa do tej kvačky pani inšpektorky nezaráta. My máme reálne školy, ktoré fyziku a chémiu učia v labákoch a učebniach vybavených z roku 1972. A nezmenilo sa v nich nič okrem plastových okien z eurofondov, dajme tomu. Toto nie je materiálovo-technologicky vybavená škola. Ale v tej istej škole môže byť v troch triedach interaktívna tabuľa a môžu tam mať zamknutú skrinku, v ktorej bude 20 alebo 25 tabletov, ale nie preto, že si ich vypýtali, nie kvôli tomu, že to bola ich potreba, ale kvôli tomu, že vedenie za pána Pellegriniho a za pána Draxlera jednoducho povedalo: „My rozdáme tie tablety, nakúpime veľa, nakúpime interaktívne tabule. Keď chcete participovať na tom, nech sa páči, poberte si ich a budete učiť planétu vedomostí, ktorá takisto stála 20 mil., z tabletov.“ To, že to je absolútne nekompatibilné s infovekáckym hardvérom, ktorý tam mali, nikoho nezaujíma, že okrem planéty vedomostí na tých tabletoch (Potlesk.) vôbec nič nebude fungovať, to nikoho nezaujíma, že sú to staré železá, ktoré tam boli už tri roky zastarané v momente, keď ich dodávalo ministerstvo, to nikoho nezaujíma. Ale pán minister sa tu bude chváliť tým, koľko tisíc peňazí nalial do toho, že tam tie tablety dostal. Toto je ten problém.
A ďalšia vec je, že nemáte v rukách jedinú štúdiu, jediný dôvod, prečo tým deťom vôbec sa majú tie tablety do rúk dávať. Angličania robili ten výskum, pozerali sa na to, či tie tablety v rukách detí v školách prinášajú pridanú hodnotu. A zistili, že tam nie je. A prioritou je, aby digitálny líder Peter Pellegrini a jeho kamarát pán Draxler cez svojich kamarátov minuli peniaze. A potom sa tým sem prídu chváliť, to je priorita.
Ak sa rozprávame o tom, že nie je to otázkou peňazí, ale je to otázkou prístupu, tak v prvom rade sme sa mali ísť pýtať na to tam, kde tie problémy vznikli, vtedy, a nie teraz pol roka pred prázdninami parlamentnými, ktoré budú z dôvodu, že sa bude písať nové vyhlásenie vlády. Mali sme sa na to pýtať na začiatku volebného obdobia.
A spomeňme si na to, čo sa vtedy dialo. Minister Čaplovič sa vyhrážal, že zruší súkromné školy, že im nebude dávať peniaze. Minister Čaplovič hovoril o tom, že na gymnáziá sa bude musieť ísť iba s priemerom 2,0, potom mu to zrušil Ústavný súd. Všetky kroky, o ktorých dneska rozprával minister Draxler, sú výsledkom posledného polroku tej práce. Ale vy tu sa dnes zodpovedáte za osem rokov, keď ste mali ten rezort v rukách za posledných desať rokov.
A, pán kolega Petrák, ja oceňujem, že ste doniesli grafy, ale skúste si do nich zapracovať výšku deficitu verejných financií a pozrite sa, s akým deficitom prichádzala a s akým odchádzala Iveta Radičová a ako sa to vďaka tomu, ako bolo sprznené verejné financovanie celého štátu prvou Ficovou vládou, odrazilo aj na verejnej správe a na platoch učiteľov.
Pán minister hovoril o viacerých veciach, tak skúsim sa k nim vyjadriť postupne.
Hovoril o tom, že nám tu chýba základná politická zhoda. Ešte raz, v roku 2012 bolo prijaté uznesenie Národnej rady, ktorým bol zaviazaný minister školstva vypracovať komplexnú správu o stave slovenského školstva spolu s návrhmi riešení. To bola celoprierezová politická zhoda na tom, čo sa v tomto má konať. Pán Čaplovič ju sem doniesol, my sme ju prerokovali a na základe toho, že nedokázal obhájiť financovanie krokov, ktoré v nej navrhol, mu túto správu zavrhla jeho vlastná vláda. Odvtedy sme sa k nej nedostali. Nemáme odpočet, nemáme návrhy riešení, pričom vízia školstva na ďalšie roky sa odkladala na písanie programového vyhlásenia vlády o dva roky, teda po týchto voľbách, o dva roky od toho roku 2012. To znamená, že dva roky sme zabili tým, že sme sa zbavili Čaploviča, prišiel tam pán Pellegrini, prišiel tam pán Draxler. A ja súhlasím s tým, veľa vecí sa tam otočilo, ale tú zodpovednosť máte za celé štyri roky. Vy sa toho, že ste tam na dva roky toho Čaploviča dali, nezbavíte. To je prvá vec.
Pán minister sa chválil tým, že učebnice chodia na čas. Ja by som sa hanbil, hanbil by som sa po tom, ako vyzerala reforma pána Mikolaja v prvej Ficovej vláde, ešte vôbec o učebniciach čokoľvek povedať. My máme osem ročníkov detí, ktoré sa učili z prefotených papierov, máme osem ročníkov tzv. reformných ročníkov detí bez učebníc. A keď sa bavíme o tom, že nám klesajú výsledky v PISA napriek tomu, že ide viacej peňazí do rezortu, tak je jeden z dôvodov toto, tá obrovská frustrácia učiteľov, ktorí sa museli pripravovať z hodiny na hodinu, základné poučky si museli tlačiť z Wikipédie a z počítača len kvôli tomu, aby deťom mohli dať niečo do rúk. To sa jednoducho niekde muselo ukázať. A Mikolajova reforma, čo sa týka učebníc, je obrovským balvanom na posledných ôsmich rokoch vzdelávania na základných a stredných školách. Pán minister hovoril, že no, dobre, tak sme to teraz už nejako vyriešili a učebnice už pôjdu načas a pracujeme na tom, aby boli nové. To sme sa naozaj nepoučili, že nakoniec by predsa len bolo lepšie balík na učebnice dať do ruky samotnej škole, nech si ich nakúpi sama, nech učebnice vychádzajú na trhu tak ako akékoľvek iné knihy a nech si učiteľ môže vybrať z dvoch alebo troch rôznych učebníc a nakúpi si to, čo potrebuje, lebo štát v tomto jednoznačne zlyhal? Napriek tomu stále ostávame zaseknutí v tej mentálnej bariére, že však my to vieme najlepšie, tak my si zvolíme vlastný tím, ktorý napíše tú učebnicu, my ho zaplatíme, keď to nestíha urobiť, tak ho budeme hnať a keď nám ich konečne dodá, tak ich rozdáme tým školám. Toto celé stojí oveľa viacej peňazí, než keby sme celý balík peňazí na učebnice a didaktické pomôcky rozdelili samotným školám s tým, že nech si nakúpia to, čo potrebujú. Reálna zmena je toto, a nie to, že sa budeme kasať, že sme po ôsmich rokoch konečne dali deťom úplne základnú vec, a to je učebnica do rúk.
V školstve je vraj problém politický. No to som si skoro cvrkol, keď som toto počul. V školstve je vraj problém politický. Táto akcia, pán kolega, je vyvrcholením ignorancie legitímnych požiadaviek ľudí pracujúcich v školstve za posledné štyri roky. Tí ľudia, ktorí najprv vyzývali Čaploviča, aby konal a predložil víziu, sa najprv na okrúhlych stoloch rozprávali slušne a pokojne. Tí ľudia, ktorí protestovali ešte s pánom Ondekom pri prvom tom štrajku, sa rozprávali pokojne, pričom v momente, keď sa skončil, tak niektorí pokračovali v tom štafetovom štrajku, to znamená, že neboli spokojní, keď tí akože spokojní mali vyžadovať vyjednané podmienky. Pamätáte si, aká tá podmienka bola? To bolo 1,2 až 1,6 priemeru platu v národnom hospodárstve. Máme tam teraz 1,07. To znamená, ako sa my tu máme teraz pozerať na to, ako vy idete sľubovať, čo všetko zlepšíte, keď ani len základnú podmienku, ktorá bola výsledkom rokovaní po ukončení toho štrajku roku 2012, ste nedokázali splniť. A sme na tých 1,07. A ten sociálny zmier, o ktorom hovoril pán Ondek s tým, že bol dosiahnutý, bol dosiahnutý na základe toho, že príslušná najväčšia odborová organizácia neprišla k rokovaciemu stolu a nepovedala: „Dajte nám aspoň to, čo ste nám sľúbili, keď sme prestali štrajkovať.“ Z toho ustúpili. A tam tiež pramení nespokojnosť tých ľudí, ktorí teraz sú hore na balkóne. (Potlesk.)
Pán minister hovoril o zákone o odbornom vzdelávaní, aký je to veľký úspech tejto vlády. Realita je taká, že školy nie sú ochotné zapájať sa do duálneho systému, a to kvôli tomu, že nechcú prichádzať o normatívy na svojich vlastných pedagógov. Ten projekt nie je úspešný kvôli tomu, že teraz vlastne každá jedna fungujúca bunka, kde by sa mali spájať školy a súkromné firmy, sa rozbieha len na základe výnimiek, ktoré si chodia vyrokovávať na ministerstvo školstva. To znamená, máme tu s veľkou pompou spustený projekt duálneho vzdelávania, ktorý nám ale nefunguje, pretože nastavil zvrchu podmienky, ktoré nie každému vyhovujú. A tam, kde to fungovať má, si vyjednávajú také výnimky, aby vôbec mohli v tomto prostredí fungovať. To znamená, hovoriť o systéme duálneho vzdelávania prijatým touto vládou ako o úspechu je minimálne prehnané. Ja nevravím, že podporovať spájanie škôl a súkromného sektora je zlý nápad. Naopak, je to veľmi dobrý nápad, ale má to byť urobené tak, že sa vytvárajú podmienky pre to, aby prirodzené tie partnerstvá lokálne alebo odborne vznikali a aby to nebolo tak, že my dáme zvrchu podmienky, na základe ktorých tie školy ešte prídu o peniaze a ešte majú ísť do toho s tým, že budú mať prepúšťať svojich vlastných ľudí bez záruky toho, že tam bude nejaký reálny výsledok. A keď sa pozrieme na to, ako prebiehajú teraz tie konania o výnimkách, tak presne toto sú tie námietky, kvôli čomu tam tie školy nechcú vstupovať, že by prišli o peniaze a že nevedia, čo z toho bude. A to nehovorím o tom, že tam máme decká, ktoré sa na tri roky zaväzujú potom za minimálnu mzdu pracovať pre firmu, ktorá do toho vstúpi. Takže tiež až taký veľký úspech to nie je.
Ja keď počujem psa, tak sa len pozerám, z ktorej strany beží, dobre, a to sme sa dostali stále iba ku detailom.
A teraz sa poďme pozrieť na ten veľký obraz, to znamená, čo je to ten prístup, o ktorom hovoril pán kolega Petrák.
Vždy, keď hovorím o tom, že stredobodom záujmu vzdelávacieho systému má byť dieťa, tak za to zožnem posmech. Neviem, prečo to tak je. Pán minister Draxler už dvakrát mi povedal, že: „Vy by ste stále chceli iba zavádzať všade Montessori a waldorfské školy a myslíte si, že to je iba o riešení problému.“ Ja som toto nikdy nepovedal. Dokonca ja som presvedčený o tom, že keby hneď zajtra som mal tú možnosť a mal by som pokojne jednofarebnú vládu a na mne je celé školstvo, nešiel by som do toho, že by som išiel zavádzať rovnaké školy všade podľa mojich vlastných predstáv, tak ako to urobil minister Mikolaj. Tu, čo reálne potrebujeme, je, aby sa uvoľnilo prostredie pre takých, ktorí sú schopní to robiť inak s tým, aby sa im nekládli prekážky, čo reálne potrebujeme, je zvyšovať motiváciu detí učiť sa, zvyšovať ich spokojnosť na školách. A to sa nedá urobiť inak než tým, že len lepšie zaplatíme učiteľov. To je úplne prvá finančná injekcia, ktorá tam je, pričom tá druhá injekcia tam je, že nebudú pracovať vo fyzikálnych a chemických labákoch z roku 1972.
Ak sa pýtate, odkiaľ prišli tie čísla, odkiaľ prišli tie požiadavky, tak pre spokojnosť a motiváciu žiakov je úplne najnutnejšie zahasiť tento požiar, ktorý je na začiatku, až potom môžeme prichádzať s nejakým konceptným riešením, ktoré nahradí ten súčasný stav.
Máme tú utkvelú predstavu, že do roku 1989 školstvo fungovalo v zásade dobre, a teda by sme sa mali aspoň v niečom vrátiť k tomu, čo tu fungovalo predtým, predstavu, ktorá ignoruje fakt, že informácie už dávno nie sú podávané len na školách, že v zásade na nás padajú zo všetkých strán, že dnes je oveľa dôležitejšie sa v informáciách vedieť zorientovať, ako ich získavať. Dnes nemusíme stáť pred tabuľou a 45 minút rozprávať o tom, aké je a z čoho sa skladá zemské jadro a z čoho sa skladá Zem a z čoho sa skladá atmosféra. Tie deti, keď si to naťukajú do počítača alebo, dajme tomu, do tabletu, čo tam majú, tak si to vedia zistiť aj samy. Otázka je, ako ich motivovať, prečo by to mali robiť. A presne tam potrebujeme vykonať zmenu, opustiť myslenie v predmetoch, nechať deti pracovať v zmiešaných vekových skupinách, individuálne pristupovať k ich potrebám. Keď si pozriete, ako dopadli žiadosti súčasných škôl o asistentov pre deti so špeciálnymi potrebami, to je tragédia. Keď škola zažiada o siedmich alebo ôsmich takýchto asistentov, pričom dostanú pol úväzku, ako má hľadieť na individuálne potreby každého dieťaťa? Tá polovica toho asistenta tam nezvládne nič. A opäť to pôjde na frustráciu tej triednej učiteľky alebo učiteľky predmetovej, ktorá tam bude musieť s takýmito deťmi v triede s dvoma takýmito riešiť 45 minút, ako ich udržať ako-tak koncentrované, pričom ostatné deti sa nedostanú k tomu, že budú môcť vôbec pracovať. Keď tu bolo hovorené, že pri štátnom rozpočte neboli dané pozmeňujúce návrhy, ktoré by to riešili, to nie je pravda. Boli dva také. Z nich jeden bol o tom, že treba zvýšiť platy učiteľom, nebol prijatým stranou SMER, a ten druhý bol o tom, že musia byť garantované peniaze na tých asistentov, ktorý takisto nebol prijatý stranou SMER. Toto keby sme boli mali v štátnom rozpočte, tak by sme sa dneska mohli baviť zase z úplne inej lajny, než z akej sa bavíme v súčasnosti.
Ďalšia vec je, že peniaze kde sa strácajú, hej. Pán minister hovoril o tom, koľko veľa peňazí sa dalo minúť na eurofondoch, ale nepovedal, akým spôsobom to prebieha. Máme tu ministerstvo a priamo riadené ministerské organizácie, v ktorých povedia: „No možnože by sme v školstve potrebovali toto.“ A vyčlenia na to obrovský balík a s príslušnou komisiou vyrokujú, že na to dostanú peniaze. A až potom idú na školy a hovoria: „Viete čo, budeme tu mať taký projekt za takýto veľký balík peňazí. Ak si chcete z toho niečo uždibnúť z kraja, tak sa pridajte.“ A potom dostanú splachovače, potom dostanú tie, ja neviem, čo všetko to bolo po 270 eur sifóny, lebo niežeby sa ministerstvo školstva cez svoje riadené organizácie najprv spýtalo škôl, čo školy potrebujú, a potom napísalo projekt, ktorý tie potreby naplní. Najprv sa dohodnú, nakúpia veľa tohto, ešte možno sa dohodnú, že aj od koho a koľko vaty z toho padne. A potom aby mali kam dodať tie balíčky a tie sifóny a tie splachovače a tie tablety a toto všetko, tak povedia školám: „No takéto tu máte na výber tie tablety, sifóny, splachovače, vyberte si z nich a my vám to dodáme a zúčtujeme peniažky za to a bude to hotové.“ Toto nie je pokrývanie reálnych potrieb tých škôl a žiakov a študentov. Toto je pokrývanie potrieb politicky nominovaných ľudí na ministerstve a v jeho riadených organizáciách.
A ešte aj tie organizácie, ktoré tomu odolávali, ako napríklad IUVENTA, sú teraz vďaka nomináciám pána Pellegriniho a pána Draxlera v rozklade. Riadi to tam neschopný Kolesíkov kamarát. Jednu z mála organizácií, ktorá ako-tak tam fungovala, ste vyhnali z budovy a nechávate ju rozkladať sa namiesto toho, aby ste podporovali jej programy, a to nehovorím o tom, že v roku 2016 ako predsednícka krajina Európskej únie mali byť garantom toho, že mládežnícke programy a práca s mládežou bude na vysokej kvalitnej úrovni, na to sa veľmi rád pozriem, keď ešte stále nevedia, čo budú v tomto roku robiť. A to je reálny dôsledok práce pána Pellegriniho a pána Draxlera na menovanej organizácii.
Celkový dojem, ktorý tu bol vytvorený pánmi Draxlerom a pánom Petrákom, je, že: „Však my sme rozbehnutí, makáme ako fretky, ešte nás, prosím vás, zvoľte na štyri roky a všetko toto spravíme.“ Ale to na to je neskoro, nehnevajte sa na mňa. Mali ste osem rokov vládnutia, mali ste štyri roky jednofarebnej vlády. Na začiatku tohto volebného obdobia ste mali naštartovanú ešte aj spoluprácu s opozíciou, lebo sme tak boli zvyknutí z výboru, ktorý viedol pán Čaplovič za Eugena Jurzycu ako za ministra. Všetko to ste mali nastavené dobre. A to, že prierezová zhoda v opozícii na školských témach je konštantná, si môžete všímať za posledné štyri roky stále. S Jankou Žitňanskou, s Mirom Beblavým, s Rišom Vašečkom, s ktorým sa málokedy na niečom zhodnem, ale v školstve sa zhodnúť dokážeme, sme vždycky ťahali za jeden povraz a boli sme dobrým partnerom do takejto diskusie. Napriek tomu sme sa k tej diskusii nedostali. Kvôli tomuto tu dnes, vážené kolegyne a vážení kolegovia, sme. Strana SMER – SD trestuhodne vyplytvala osem rokov z posledných desiatich na ministerstve školstva. A keď pán Fico povedal pri svojej poslednej tlačovke na tému učiteľov, že odteraz to berie už iba ako politický boj, tak toto je on. Tu vám to chceme zrátať, tu vám chceme povedať, že ľudia by vám to nemali zožrať druhýkrát ani tretíkrát, že vidíme, že ste na to dobre pripravení, ale nevidíme politickú ochotu s tým niečo spraviť, že vidíme, že máte fakty a čísla, ale po mesiaci zastrašovania a klamania ich donesiete, až keď vám reálne tečie do topánok, na poslednú schôdzu parlamentu. (Potlesk.) Chceli ste mať politický boj, tak ho máte. Zlyhali ste a vo voľbách by vám to občania v tomto štáte mali zrátať.
