Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Myslím, že sme sa absolútne zhodli. Snáď jedna poznámka, ktorá je v tomto kontexte zaujímavá hlavne pre Slovenskú republiku, pretože ministerstvo práce v súčasnosti pripravuje legislatívnu normu, ktorá sa má týkať minimálneho dôchodku. My sa jednoducho potrebujeme dostať do stavu, aby ľudia, ktorí dlhé roky pracovali a odvádzali - keď aj z minimálnej mzdy - odvody, boli na dôchodku inak riešení ako tí, ktorí nepracovali a poberali len sociálne dávky. Aj preto sa musí zvýšiť minimálna mzda. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Dámy a páni, vážený pán poslanec, minimálnu mzdu považuje naša vláda za dôležitý ekonomický, sociálny prvok. Z ekonomického hľadiska ide o podporu príjmov pracujúcich, aby sme udržiavali a zvyšovali domácu spotrebu, ktorá je dôležitým faktorom ovplyvňujúcim hospodársky vývoj. Zo sociálneho hľadiska ide o nástroj, ktorý má zabezpečiť, aby sa ľuďom oplatilo pracovať, aby príjem z práce dokázal pokrývať nevyhnutné životné náklady, a to vo vyššej miere ako sociálna pomoc štátu ľuďom bez zamestnania. Veľmi dobre si tieto dva súvisiace faktory uvedomujeme najmä v tomto období, kedy riešime negatívne sociálne dopady globálnej hospodárskej krízy a zároveň sa usilujeme o vytvorenie podmienok pre trvalo udržateľný hospodársky rast. Preto vláda Roberta Fica vlani presadila medziročný nárast minimálnej mzdy z 337,70 eura na 352, pričom hodinová minimálna mzda dnes predstavuje 2 eurá.
Z tohto miesta vás môžem ubezpečiť, že podobne ambiciózne chceme aj v tomto roku, ak sa nedohodnú sociálni partneri, odborári a zamestnávatelia, pristupovať k zvýšeniu minimálnej mzdy. Naším cieľom je, aby minimálna mzda zabezpečovala dôstojné prežitie ľudí, ktorí pracujú, aby si minimálna mzda, aby minimálna mzda umožňovala ľuďom vyjsť z pásma chudoby, aby nám nerástol počet ľudí, ktorí síce pracujú, ale zarábajú tak málo, že sa so svojimi rodinami dostávajú do hmotnej núdze. V tejto súvislosti však chápeme ekonomickú realitu. Nechceme, aby nereálne vysoká minimálna mzda v konečnom dôsledku likvidovala pracovné miesta pre ľudí s nízkou alebo so žiadnou kvalifikáciou. Zároveň si uvedomujeme, že v našom hospodárstve je časť aj takýchto pracovných miest. Chápeme tiež, že podniky musia túto zmenu zvládnuť, preto zvažujeme opatrenia, ktorými zľavíme z celkových odvodových nákladov na prácu tak, aby tieto celkové náklady zamestnávateľom pri zamestnávaní ľudí s nižšími príjmami nestúpali, ale čo je najdôležitejšie, aby čisté príjmy ľudí, zamestnancov rástli.
Takto, pán poslanec, pristupujeme aj k otázke celoeurópskej minimálnej mzdy. Napokon dnes už 21 krajín Európskej únie má štátom stanovenú minimálnu mzdu. Teraz sa k nim pridáva aj Nemecko a ďalších sedem krajín ju stanovuje pre všetky sektory v kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa. Musím zdôrazniť, že zavedenie celoeurópskej minimálnej mzdy bolo jedným z kľúčových bodov spoločného volebného programu európskych socialistov pred nedávnymi voľbami do Európskeho parlamentu. Áno, my sociálna demokracia presadzujeme tento koncept, lebo ako zdôraznil predseda Európskeho parlamentu a náš volebný líder Martin Schulz, kľúčovým cieľom európskych socialistov musí byť zvyšovanie platov pracujúcich ľudí. Samozrejme, že rozdiely medzi krajinami Európskej únie nedovoľujú stanoviť jednu konkrétnu sumu, ale má ísť o spoločný mechanizmus ich určenia. Naším základným princípom je, že minimálna mzda musí byť podstatne vyššia, ako je životné minimum, a nad hranicou chudoby, aby v konečnom dôsledku týchto kritérií zabezpečovala lepšiu životnú úroveň konkrétnym ľuďom, ktorých sa táto problematika dotýka.
Na záver, vážený pán poslanec, chcem jasne povedať, že zavedenie európskej minimálnej mzdy v tomto kontexte má aj moju osobnú podporu, aj podporu vlády Roberta Fica, tak ako aj zvýšenie minimálnej mzdy na Slovensku. Máme záujem dospieť k sume, aby sa ľuďom na Slovensku oplatilo pracovať, aby ich výška minimálnej mzdy motivovala a tým prispela k zvýšeniu kvality života.
Skončil som.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka Národnej rady. Páni poslanci, pani poslankyne, dočkali sme sa. Ja som čakal tiež tri dni, ako nebol som celkom tým nadšený. Nie je jednoduché nadviazať na rozpravu, ktorá bola pred dvomi alebo koľkými dňami. Ale pokúsim sa v konečnej miere aj to, čo zaznelo tu v diskusii, aj pán poslanec, čo vystúpil, do istej miery bolo spomínané aj predtým, žiadne nejaké nové veci. Ale ak som vystúpil prvýkrát možno viacej emotívne a mal som záujem niektoré veci zvýrazniť a pomenovať, teraz sa skôr budem venovať tým pripomienkam a vecne.
Prvé, čo však chcem ako povedať: odmietam, to, čo som povedal predtým, akýkoľvek biznis, klientelizmus. Vnímam to ako základnú politickú rétoriku opozície k tomuto zákonu, tam začína a končí. Opakujem ešte raz, biznis v sociálnej oblasti sa na Slovensku nerobí. I keď mnohí poskytovatelia, hlavne neverejní, sociálnych služieb si možno myslia, že ten biznis niekedy v čase a priestore urobia, ak sem dostanú nejakých klientov zo západnej Európy. Ale to nie je cieľ tohto zákona. To nechcem rozoberať. To je niekde úplne inde. Preto by som rád reagoval na tie pripomienky. Trošku ma mrzí, že tí poslanci, ktorí tie pripomienky dali v rozprave, tu už nie sú. Ale pokúsim sa.
V prvom rade k pani Gibalovej. Paragraf 13 ods. 3, čo je vlastne celoživotné či skôr sústavné vzdelávanie. No treba povedať jednu vec. My sme niečo neobjavili, čo tu doteraz nebolo. Dokonca Zákonník práce, dokonca pracovnoprávne predpisy v štátnej službe a verejnej službe hovoria o tom, že zamestnávateľ je povinný zabezpečiť podmienky na prehlbovanie kvalifikácie zamestnancov a povinnosť zamestnancov vzdelávať sa, a to bez ohľadu na to, v akom odbore. Myslím, že je to úplne logické, prirodzené, pretože veda, technika, vzdelanosť ide dopredu. A pokiaľ chce niekto sa uplatniť v akomkoľvek odbore, no tak sa musí vzdelávať. Navrhujeme, aby sústavné vzdelávanie bolo súčasťou celkovej odbornej spôsobilosti sociálneho pracovníka, prípadne asistenta s tým, sociálnej práce. Zároveň návrh zákona musí hovoriť o tom, vysporiadať sa so sústavným vzdelávaním sociálnych pracovníkov vykonávajúcich samostatnú prax. Tu zdôrazňujem, že vnímam minimálne štyri druhy vzdelávania. Po prvé, je to klasické vysokoškolské vzdelávanie, ktoré podmieňuje výkon. Potom je to sústavné vzdelávanie. Potom by som mohol hovoriť o špecializačnom vzdelávaní, ktoré má svoju logiku a opodstatnenie aj tu. A potom je to vzdelávanie niektorých nadstavbových činností, ktoré sa aj sociálnej práce dotýkajú. To je veľmi rozdielne aj z hľadiska podmienok, odbornosti a, samozrejmá vec, že aj personálneho zastúpenia. Toto je treba rozlišovať. A kto si to v tom zákone pozrel, tie veci, dáva úplne jasné odpovede na tieto otázky.
Komora a jej financovanie. Áno, je to zložitá téma a treba povedať, že bola zložitá už aj počas pripomienkového konania. Najviac pripomienok išlo ku komore, ale tak ako aj u pána poslanca Novotného skôr vychádzali z konkrétnej praxe iných komôr. Viete, komora je samosprávny orgán. Ako samospráva nastaví tie veci, ako začne vystupovať, ako členská základňa k tej komore pristúpi, k mnohým veciam, no tak sa tá komora rozbehne. Ale ja dnes vážim si všetky ostatné skúsenosti, ale tu komora má byť skutočne funkčnou a profesijnou organizáciou, fungujúcou na samosprávnom princípe. Musí byť nezávislá.
Povedal som vo svojom prvom vystúpení: my, ja, minister, štát, sa vzdávame viacerých právomocí a prenášame kompetencie na samosprávu. I keď sa to môže niekedy možno aj vrátiť úplne nevhodne, lebo z viacerých komôr dnes jestvujúcich sa stali druhé revolučné odbory, ktoré voči štátu vystupujú skôr tvrdo a nahrádzajú niekoho úplne iného. Komora bude mať členské príspevky, môže mať financovanie vlastnou odbornou činnosťou. A keď skončí to trojročné obdobie, no tak sú tam aj veci, ktoré sú, napríklad publikačná činnosť, môžu sa uchádzať o granty a dotácie. Dneska je ich rozsah jednoducho veľmi veľký. Môže komore, samozrejmá vec, pomôcť od začiatku, ale nemôžem z jej financovania urobiť vlastne štátnu inštitúciu. Preto dali sme na tri roky, pomôcť, rozbeh, a potom sa už musí jednoducho samospráva o tieto veci ďalej starať.
Ku konkrétnej otázke odbornej a lektorskej spôsobilosti a k jej posudzovaniu. No myslím, že tam sú dosť konkrétne tie odpovede. Keďže ide o vzdelávanie pre prax, mal by lektor mať isté odborné praktické skúsenosti. Ale keďže ide o vzdelávanie aj o skúsenosti pedagogické, respektíve lektorské, tak je tam jasne povedané, kedy sa čo odpúšťa. Opakujem, odpúšťa z hľadiska toho, že pôsobí, to znamená, že návrh zákona skutočne lektorovi, ktorý učí a dosiahol vedecko-pedagogický titul v téme jeho predpokladanej lektorskej činnosti, odpúšťa preukazovanie odbornej praxe. Je to úplne logické a nie je to nič nové. Toto sa zaužívalo a platí dnes vo viacerých oblastiach. To znamená, že navrhujeme mechanizmus, ktorým bude možné odpustiť platenie tejto, splnenie tejto podmienky praktikovi, ktorý má ambíciu byť lektorom, ale nemá dostatočnú prax alebo lektorskú spôsobilosť. To znamená, aj v týchto veciach tieto otázky riešime.
Česká republika. Pani poslankyňa Gibalová, aj vy, pán poslanec, ste ju spomenuli. No poviem to tak, že som veľmi rád, že v Českej republike je dnes na čele rezortu partnerského osoba, ktorá mi je odborne aj politicky blízka. Také vzťahy, aké sú momentálne medzi rezortmi, som presvedčený, že ani v minulosti možno neboli. Zhodou okolností tento týždeň sa vrátila generálna riaditeľka sociálnej sekcie Šebová z Českej republiky. Vzhľadom na to, že pripravujú obdobnú, podobného zákona veľmi úzko komunikujú. Len treba povedať jednu vec., český návrh rieši v zásade, alebo je založený na kategorizácii sociálnych pracovníkov. Oni cielene idú za týmto, za týmto účelom a vzťahoch podriadenosti vedenia a kontroly, navyše vyššie postavených pracovníkov k nižšie postaveným a k povinnosti členstva v komore. Komora by mala tiež vydávať potvrdenia o splnení podmienok na výkon profesie. V nadväznosti na to český model počíta aj s možnosťou priznávania postavenia, áno, sociálnych kliník a inštitúcií. Ale opakujem, je to, má to byť teda podľa toho ich zákona, status od komory za veľký poplatok na rozdiel od našich viacerých riešení. Lebo preukázanú odbornú kapacitu so sledovaním odbornosti, výkony sociálnej práce na tejto klinike bude posudzované tou komorou. My nie sme v tomto štádiu. My sme niekde, niekde, kde začíname mnohé veci, i keď, a tu nesúhlasím, už dávno sme mali byť možno tam, kde oni. My len dobiehame to zameškané. A práve preto ten zákon, ktorý predkladám, tu už možno mal byť, mal byť dávno pred nami. Takže tu aj k tej českej časti: nie, neobchádzame, sledujeme viaceré veci, veľmi podrobne hodnotíme a som presvedčený, že je to vzájomne prospešné.
K tomu vášmu vystúpeniu, respektíve k tým skúsenostiam z komory lekárov. No zosumarizujme si základ nášho návrhu. Nepoznám komoru lekárov ani... Po prvé, dobrovoľné členstvo. Po druhé, nielen členské príspevky, ale všetky vnútorné predpisy komory a všetky rozhodujúce akty musí schváliť snem. To znamená, nie nejaký orgán, predsedníctvo alebo čo, ale členovia komory. Je to na členoch komory, nie je predsa na predstavenstve, na iných orgánoch a už vôbec nie na štáte, na ministerstve, je to samosprávny orgán. Po tretie, žiadna registrácia a registračné poplatky na účely vzdelávania. Sústavné vzdelávanie v našom návrhu zákona teda treba vnímať ako prehlbovanie kvalifikácie na výkon prác dohodnutých v pracovnej zmluve, pričom táto povinnosť vyplýva zamestnávateľovi a zamestnancovi už aj z teraz platných, Zákonník práce, respektíve zákon o štátnej službe. Po štvrté, žiadne zbieranie kreditov, žiadne určovanie, u ktorej vzdelávacej inštitúcie sa tieto kredity majú získať. Tu nič také nie je. Po piate, žiadne poplatky za činnosť komory okrem členského. A to je vec samosprávy ako takej. To znamená, že ja rozumiem rizikám z doterajšieho fungovania iných komôr a inštitúcií, ale treba povedať jednu vec: návrh kritizovať len preto, že sú tu také nejaké iné skúsenosti z iných komôr a predkladať, že sa to môže preniesť aj sem, no minimálne by som to videl ako veľmi, veľmi prehnané. Ak by, áno museli by o tom rozhodnúť najskôr orgány tejto snemovne, Národná rada, zmeniť zákon. A to už je niekde inde. Teoreticky, samozrejmá vec, príde iná politická garnitúra a povie, že to ide meniť, ale to zákon, samozrejmá vec, tieto otázky nemôže teraz riešiť.
Čo sa týka definovania tej, alebo nedefinovania sociálnej práce, stručne: toto je zákon pre prax. Je to zákon profesijný. Aj vymedzenie sociálnej práce musí byť nastavené tak, aby aj z hľadiska budúcnosti sa doňho zmestili napríklad sociálna práca v zdravotníctve, napríklad sociálna práca v sociálnej oblasti mojej, v ktorej momentálne pôsobím, napríklad sociálna práca v justícii, čo sa týka zborov na výkon trestu odňatia slobody, a mohol by som ísť ďalej a ďalej. To znamená definovať to ani nie je možné. To sú samostatné inštitúcie, odbory, metódy, prístupy, možnosti. A nehovorím o zákonných obmedzeniach, ktoré tieto veci, veci definujú. To znamená, že rôzne ciele, rôzne cieľové skupiny, rôzne východiská, rôzne metódy, rôzne podmienky výkonu, vymedzenie cez účely viacerých zákonov a cez pracovné činnosti, jednoducho je to univerzálne po-uži-teľné. To je záujem a zámer, ktorý tak, aby, a my sa máme vyhnúť, chuť, nejakým ďalším desiatim rokom diskusií o potrebe tohto zákona, lebo viaceré tie vystúpenia zo strany opozície smerovali k tomu: kopnime to znovu pod koberec, však nám to nechýba a poďme ďalej. Chýba nám to už dlhé roky.
Čo sa týka, niekoľko len doslova slov k ľuďom, čo sociálnu prácu vykonávajú a nespĺňajú odbornú spôsobilosť, to znamená, nemajú vysokú školu v odbore sociálna práca. V prechodnom ustanovení je jasne upravené, že sa budú považovať za sociálneho pracovníka alebo asistenta sociálnej práce podľa toho, aký druh a stupeň vzdelania majú, a nebude sa od nich vyžadovať, aby si doplnili vysokú školu v oblasti sociálnej práce. Je to jednoducho v návrhu zákona. Vyžadovať sa bude len doplnenie špecializácie. Ale špecializácia to je niečo iné. To je oblasť, keď sa napríklad niekto venuje sociálno-právnej ochrane detí. To už je ďalej, to je nadstavba, ako klasické veci v týchto oblastiach. A tam treba povedať, že sme nechali prechodné obdobie do 1. 1. 2020.
Snažil som sa zaujať stanovisko v podstate k všetkým tým odborným veciam, ktoré tu boli pomenované, a to aj napriek tomu, že sme v prvom čítaní, keď by sa skôr malo hovoriť o filozofii zákona. Ja som osobne presvedčený, že tento zákon je potrebný, naopak, že už chýba spoločnosti ako takej.
No a čo by som chcel ako politik zvýrazniť? Nepatrí do tohto zákona politika. Chápem možné riziká, ktoré sa tu vo viacerých vystúpeniach jednoducho spomenuli, ale toto je apolitický zákon, pretože v sociálnej oblasti nepôsobia politicky orientovaní ľudia, ale bežní občania, ktorí, ako tu bolo zvýraznené a povedané, majú srdiečko na správnej strane, pretože robiť takúto prácu si vyžaduje v prvom rade vzťah k tomu. Pretože milionárom alebo bohatým človekom sa cez prácu v sociálnej oblasti zatiaľ ešte asi nestal nikto.
Preto sa uchádzam o vašu podporu a žiadam, aby sme posunuli ten zákon do druhého čítania. Som pripravený v tom ďalšom období načúvať akýmkoľvek rozumným hlasom a prípadne aj doplniť v rámci toho druhého, respektíve tretieho čítania.
Ďakujem.

Vy ste hovorili o niečom, čo v tom zákone nie je. Pán poslanec Novotný je ako jasnovidec, čo bude o päť, o desať rokov. Ale o tom si bude rozhodovať samospráva tej komory, nie minister (reakcia z pléna), ako minister. A po, a po a za ďalšie, to nie je povinné členstvo, je to dobrovoľné členstvo. V zákone je, citované: "dobrovoľné"! Ak ho raz niekto zmení, no tak ale to nie je otázka tvorcu zákona. Áno, potom je najlepšie, nespravme nič a nechajme ten systém takto, ako je. Nad pánom Mihálom sa pousmejem. (Povedané so smiechom.) Budem prvý raz asi trošku menej presvedčivý v týchto veciach, ale ja to osobne takto cítim, pretože, ešte raz hovorím, s týmto zákonom politicky možno ani nič nezískavam a ani nič nestrácam. Naopak, možno isté problémy, ktoré postupná aplikácia toho môže, môže doviesť. Ale som presvedčený o tom, že vytvoríme systém. Možno sčasti zo začiatku nedokonalý, ale ktorý sa môže stále zdokonaľovať. A to ma vedie k tomu, že ten zákon takto podporujem. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Relatívne veľmi stručne, ale pokladám za dôležité vstúpiť do tej rozpravy. Nevylučujem, že aj po tých ústnych vystúpeniach budem reagovať aj na tie veci, čo odzneli.
Po prvé uvedomujem si zložitosť tohto zákona. Po dvadsiatich rokoch prijímame niečo úplne nové. Absolútne každého s týmto zákonom uspokojiť ani nie je možné. Ale vytvoriť systém, vytvoriť základ a na tom zakladať eventuálne aj nový, upravovať ho podľa toho, čo donesie aplikačná prax niekedy v budúcnosti, absolútne pripúšťam. Pripúšťam, že som pripravený nielen v tom júli na tej konferencii či seminári sa zúčastniť aj so svojimi kolegami, ale tak jako som vyšiel v ústrety aj s anuitou, hovoriť o týchto veciach. Toto nie je politická záležitosť.
Pán poslanec, trošku si ma prekvapil s tým, že do toho spájaš biznis. V sociálnej práci sa biznis nerobí! (Reakcia z pléna.) V tomto smere absolútne súhlasím s pánom Mikloškom, že to je o srdiečku. Tam sa nedá zbohatnúť. Tam sa nedá zbohatnúť. Aj štatistika hovorí, že sociálni pracovníci sú najslabšie platení ľudia v tomto štáte. To znamená, ak v tomto smere ideme uvažovať o tom, že ide urobiť niekto biznis, no, asi, asi to celkom nie je na mieste v tomto prípade uvažovať. No, ja viem, že ty si podnikateľ, tak prirodzene uvažuješ, ja to beriem. Ale, ale toto, myslím, že nie je celkom na mieste.
Ak dovolíte, dve-tri pragmatické ešte poznámky. V 2005. sa začala príprava takéhoto zákona. Pán poslanec, možnože v tom prípade si ešte bol minister. Nedospelo do štádia finalizácie, preto sa s tým nešlo. Už vtedy pred desiatimi rokmi pomaly alebo deviatimi si uvedomovali ľudia, ktorí v tejto brandži robia, ktorí majú zodpovednosť, že je potrebný nejaký mechanizmus prijať, že je potrebné niečo zadefinovať. Keby sa možno vtedy bolo bývalo niečo urobilo, sme ďalej, lebo sme mohli zhodnotiť 9-ročnú aplikačnú prax a niektoré veci veľmi objektívne vzhľadom na tie skúsenosti možno, možno posúdiť.
Áno, ja tiež vnímam, že je možno problém z hľadiska vzdelávania na vysokých školách v súvislosti so sociálnou prácou. Ale toto nie je cieľ toho zákona. Veď to ani je kompetencia. Však za to zodpovedá niekto iný. Ale - a to chcem zvýrazniť - som presvedčený, že keď sa takéto pravidlá príjmu, v značnej miere to môže ovplyvniť aj systém vzdelávania. Aj z hľadiska akreditácie a možno ďalších vecí, ktoré s tým veľmi úzko súvisia.
No, dopracovať, ale nepovedali ste, o čo. To znamená, že asi potrebujeme o týchto veciach diskutovať, i keď ja nepoznám za tie dva roky a z našej dielne odišlo tých zákonov relatívne veľmi veľa, ku ktorému zákonu by sa toľko bolo diskutovalo aj z hľadiska verejnosti, aj z ďalších podujatí ako napríklad k tomuto zákonu. To znamená, že ja som mal pocit, že tu boli isté vedy vydiskutované, ale opakujem ešte raz, som pripravený, každý rozumný nejaký, nejaká pripomienka, dôvetok do toho, môže nájsť prirodzene priestor na to, aby do toho zákona bola zapracovaná.
A ďalšia vec. Komora. Čo je komora? Veď to je nejaký profesijný inštitút, ktorý je spravovaný samosprávou, nie štátom. Veď štát sa zbavuje časti kompetencií a dáva ich samospráve. So zriadením komory a prax na Slovensku ukázala, že v istom čase tá komora skôr spôsobuje problémy tomu štátu, či je to komora lekárov, zdravotných sestier a neviem ešte aké ďalšie a ostatné. V nejakej fáze sa stáva možno druhými odbormi z pohľadu štátu.
To znamená, idem sám proti sebe? Nie. Jednoducho cítim potrebu, že sa v tom musí niečo urobiť. A my uvoľňujeme veci. Veď ja nebudem mať vplyv na orgány, ktoré bude tá komora riadiť. Nie je tam nič prikázané, tam je dobrovoľnosť. Prikazujeme tým, ktorí sa chcú individuálne, použijem výraz, ale, prosím vás, nech ma necituje nikto, v úvodzovkách "sociálna živnosť", v takom prípade, by mal byť v tomto prípade riešený, riešený povinnosťou. Ale nehovorím o nejakých príspevkoch. Áno, prvý základný príspevok dá štát na zriadenie komory. Všetko ostatné si bude riešiť už ten samosprávny, samosprávny orgán. To znamená, že toto sú tie politické vstupy, ktoré sú úplne jasné. Nad tými, keď sa zamyslíme, tak myslím, že každému musí byť jasné, že o čo v tomto prípade ide.
Na koho sa bude vzťahovať zákon? Výlučne na tých, ktorí vykonávajú sociálnu prácu na pozícii sociálny pracovník. Toto je dôležité. Na koho sa nebude vzťahovať? No na ostatné pozície v sociálnej oblasti. Kto to je? Ošetrovateľky, psychológ, sociológ, to môže byť zdravotná sestra, rehabilitačná sestra, to môže byť opatrovateľ. Veď toto nepadá, to všetko v tom systéme je a bude naďalej pôsobiť. Ale my chceme pomenovať, čo je úlohou, čo je zodpovednosťou sociálneho pracovníka, čo k tomu potrebuje. A ideme aj povedať, kde je nevyhnutná špecializácia. Veď keď niekto robí sociálnu kuratelu pre deti, on sa musí adekvátne ďalej vzdelávať, on potrebuje mať isté základy z hľadiska práva a ďalších vecí, možno aj medicíny pre niektoré posúdenie tých vecí, ktoré s tým súvisia. Ale to je nadstavba. To znamená, toto všetko v tom systéme ostáva. A práve preto my sa nebavme, že či psychológ môže robiť ďalej sociálnu prácu. No on ju nerobí ani teraz, on robí psychológa v sociálnom zariadení. A to bude robiť naďalej. My týmto nechceme všetkých tých, kto teraz pôsobia v tých sociálnych službách, aby skončili. Veď to nemá žiadnu retroaktivitu. Naopak, tam sú termíny aj z hľadiska budúcnosti. Veď niektoré veci platia až od roku 2020. Tých chcem dať do povedomia, že je to trošku inak.
No a, pani podpredsedníčka, ak sa máme baviť teoreticky o tom, čo je sociálna práca, no, tak to chce veľké množstvo seminárov a dá sa o tom veľmi vážne hovoriť, lebo to sú, to je odborná činnosť, to je odborná činnosť. Tá má svoje metódy, postupy, techniky, výkon ktorých sa pripravuje, samozrejmá vec, že vysokoškolským vzdelaním. Je to podľa teórie, odbornej činnosti. Je to samostatný vedný odbor a zároveň aj samostatný študijný odbor. To znamená, že tu hľadať nejaký univerzálne pomenovanie, tak ty už si, ale ty už nie si, nie. V systéme robí ďaleko väčšia skladba ľudí. A v konečnej miere, veď v tom systéme tých sociálnych služieb robí aj kuchár, ktorý musí navariť pre tých chovancov toho zariadenia. Ale snáď nie je sociálny pracovník? A z toho vyplýva aj konkrétne postavenie. Áno, lekár je vždy lekár. Vyštuduje a je lekár. Môže sa špecializovať niekde, ale činnosť, výkon práce lekára nemôže nikto iný robiť, len lekár. To znamená, takto treba posudzovať tú otázku. Toto je cieľ. Tu hľadáme ten spôsob, ako ho pomenovať. Na tomto staviame ten zákon. Opakujem ešte raz, keby som to mal vyslovene politicky posudzovať, tak idem sám proti sebe ako minister, lebo si možno vytváram niečo, čo mne alebo niekomu, kto bude po mne, môže nejakej doby vytvárať problém. Lebo to bude, prirodzene, tá komora oponovať, pretože bude združovať profesijnú skladbu ľudí, ktorí budú pôsobiť v danom, danom odvetví a budú mať celkom veľmi vážne pripomienky k tvorbe legislatívy. Áno, k mzdovej politike. Ja očakávam, že cez toto môžem zvýšiť aj mzdové ohodnotenie tých ľudí. Lebo si to zaslúžia. Priemer je niečo nad 600 brutto vysokoškolsky vzdelaných ľudí. To je, ako ďalej nemôže toto jednoducho byť. Áno, aj toto je jeden z cieľov, ktorý cez toto chcem dosiahnuť. Toto som pokladal za potrebné ešte možno pred tými ďalšími vystúpeniami. Veľmi rád, keď bude treba, zaujmem stavisko aj ďalej. Ale prosím vás, nemá to nič spoločné s biznisom. Je to spôsob ako hľadať istý systém, ako do toho zaviesť so všetkými rizikami, ktoré to môže priniesť. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, návrh zákona o sociálnej práci a o podmienkach výkonu niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny bol vypracovaný v súlade so záväzkom vlády Slovenskej republiky vytvoriť podmienky na profesijné zabezpečenie výkonu sociálnej práce, ku ktorému sa vláda zaviazala v programovom vyhlásení vlády.
Hlavným zámerom návrhu zákona je riešiť profesijné podmienky výkonu sociálnej práce v praxi, primárnym dôvodom na prípravu návrhu je stagnujúca kvalita výkonu sociálnej práce v praxi. Riešiť odbornosť výkonu sociálnej práce len vysokoškolským štúdiom nestačí. Profesia sociálnej práce v zásade neexistuje, neexistujú pravidlá jej výkonu, neexistuje profesijná identita sociálneho pracovníka, etika výkonu tohto povolania nie je riešená vôbec, dôsledkom čoho je, sociálna práca sa jednoducho nerozvíja. Čiastkové úpravy podmienok výkonu sociálnej práce a čiastkové vzdelávanie pre výkon sociálnej práce už na dnešnú dobu nestačia. Pokusy v polovici 90. rokov minulého storočia a začiatkom tohto storočia pomôcť profesii zriadením profesijných združení na Slovensku zlyhali. Študijný odbor sociálna práca končia v prvom aj v druhom stupni ročne tisícky absolventov denného aj diaľkového štúdia, avšak niekde nie je ustanovené, kto z nich je vlastne sociálny pracovník. Aj preto sociálnu prácu stále vykonávajú aj ľudia bez zodpovedného vzdelania. Slovenská republika doteraz nemá právnu úpravu, ktorá by riešila otázky profesijného zabezpečenia sociálnej práce v praxi, preto si návrh zákona kladie za cieľ podporiť profesionalizáciu sociálnej práce v praxi utvorením štandardných podmienok pre existenciu profesie.
Návrh samotného zákona je vlastne prirodzeným výsledkom vývoja čiastkových úprav profesijných podmienok výkonu sociálnej práce pre jednotlivé oblasti ich výkonu. Aj z uvedeného dôvodu sa navrhuje upraviť odbornú spôsobilosť, profesijnú organizáciu, profesijné tituly, výkon samotnej praxe a utvoriť podmienky na odborné vzdelávanie. Považujem za potrebné zdôrazniť, že cieľom návrhu zákona je skutočne snaha o to, aby v budúcnosti sociálnu prácu vykonávali len odborne spôsobilí pracovníci, resp. asistenti sociálnej práce, t. j. odborníci, ktorí získali kvalifikáciu príslušným stupňom vysokoškolského štúdia sociálnej práce a ktorí tam, kde je to nevyhnutné, disponujú aj špeciálnymi znalosťami a spôsobilosťami, odborníci, ktorí si svoje profesijné kompetencie systematicky udržiavajú a prehlbujú.
Na profesionalizáciu sociálnej práce vrátane odborného vzdelávania je však potrebné utvoriť aj právne podmienky. Absolútnou novinkou návrhu zákona je návrh na utvorenie podmienok na výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka. V tejto súvislosti je vzhľadom na rôzne interpelácie potrebné jednoznačne povedať, že je rozdiel medzi vykonávaním samostatnej sociálnej práce a vykonávaním samostatnej praxe sociálnym pracovníkom. Kým jedno hovorí o tom, že sociálny pracovník alebo asistent sociálnej práce vykonáva svoju prácu ako odborník samostatne, to znamená, plánuje si sociálnu prácu, plánuje riešenie a vedie sám prípad, skupinu, vykonáva metódy sociálnej práce a podobne, samostatná prax je o tom, že sociálnu prácu vykonáva fyzická osoba na základe iného než živnostenského oprávnenia, t. j., čo poznáme pod pojmom slobodné povolanie. Tak pôsobia napríklad advokáti, architekti, lekár, psychológ v zdravotníctve a podobne. Diskutovaným inštitútom návrhu zákona je profesijná organizácia, a to ani nie tak návrh na zriadenie samotnej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce, pretože profesijné združenie je štandardnou cestou k zvýšeniu profesionality a etiky aj v iných profesiách, ale samotné členstvo v komore.
Návrh zákona predpokladá dobrovoľné členstvo v komore s výnimkou výkonu samostatnej praxe sociálneho pracovníka. To znamená, nezavádzame povinné členstvo odborníka, ktorý vykonáva sám sociálnu prácu u svojho zamestnávateľa. Sociálneho pracovníka, resp. asistenta sociálnej práce vykonávajúceho sociálnu prácu v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom obdobnom pracovnom vzťahu, dovolím si povedať "stráži" zamestnávateľ, je však potrebné, aby na profesionalitu výkonu pri výkone samostatnej praxe tiež niekto svojím spôsobom dohliadal. Návrh zákona vzhľadom na náročnosť problematiky počíta s postupným zavádzaním právnej úpravy do praxe, osobitne z dôvodu, že súčasťou návrhu je aj riešenie v súčasnosti neexistujúcich podmienok odborného vzdelávania nielen v oblasti sociálnej práce, ale aj v niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny.
Základné východiská právnej úpravy podmienok výkonu sociálnej práce boli tvorené v úzkej spolupráci so zástupcami vysokých škôl, na ktorých sa sociálna práca študuje. Zároveň vzhľadom na jedinečnosť právnej úpravy bol návrh zákona na jeseň minulého roku predmetom odbornej verejnej diskusie, na tému právnej úpravy sa uskutočnilo niekoľko pracovných stretnutí, seminárov, konferencií, prezentovaných na viacerých fórach. Mám za to, že vymedzením sociálnej práce za účely praxe, úpravou podmienok jej výkonu a zavedením nových inštitútov je možné pomôcť zvýšiť profesijnú úroveň sociálnej práce a tým pomôcť postupne zvyšovať nielen profesionalitu výkonu sociálnej práce, ale budovať kredit tejto profesie. Sociálna práca zasahuje do života mnohých ľudí.
Môže pomôcť, ale môže aj poškodiť. Je preto v záujme nás všetkých zabezpečiť zodpovedajúcu profesionálnu úroveň vykonávateľov sociálnej práce v praxi. Sociálni pracovníci pracujú ťažko, za málo peňazí, s veľkou zodpovednosťou a je na mieste utvoriť podmienky pre rozvoj, ale aj uznanie tak ťažkej profesie, ako je sociálna práca.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, uchádzam sa o podporu návrhu tohto zákona. Skončil som, pán predseda.

Ďakujem pekne. Zhodou okolností som práve v priebehu môjho vystúpenia dostal od svojich kolegov presnú informáciu. Vzhľadom na to, že Štatistický úrad v tejto chvíli vydal presné čísla, ktoré, ktoré sa týkajú tejto problematiky, tak, bohužiaľ, ten koeficient je 0,998. To znamená, potvrdili by sa tie obavy a z toho titulu pokladám za absolútne nevyhnutné takýto zákon prijať. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, novela zákona o životnom minime sa predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky ako reakcia na prognózy vývoja slovenskej ekonomiky v tomto roku. Vzhľadom na očakávaný vývoj, najmä koeficientu rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností, jedného z koeficientov od ktorého sa odvíjajú sumy životného minima, sa predpokladá možné zníženie súm životného minima od 1. júla 2014 a tým, samozrejmá vec, že aj zníženie výšky rôznych štátnych sociálnych dávok, napr.: rodičovských príspevkov, prídavku na dieťa, opakovaných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a tak ďalej, ďalej úľav, napríklad nezdaniteľnej časti základu dane, daňového bonusu, po tretie príjmov pre účely posúdenia nárokov na dodávky, resp. úľavy, čo by v konečnom dôsledku znamenalo zníženie príjmov niektorých občanov a rodín alebo vytvorenie prekážok pre uplatňovanie úľav, zvýhodnení a príspevkov viazaných na posúdenie výšky príjmu.
Z uvedeného dôvodu sa navrhuje neuplatniť valorizačný mechanizmus úpravy súm životného minima ustanovených v § 5 zákona o životnom minime opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ak jeden z koeficientov, ktorým sa majú v príslušnom kalendárnom roku upraviť sumy životného minima, bude nižší ako 1 alebo rovný 1. Ak by v takejto skutočnosti došlo, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky opatrenie nevydá a účinnosti zostanú sumy životného minima ustanovené posledným opatrením.
Toľko krátka novela, ktorá vychádza z reálneho života a praxe, pretože prvé výsledky a výstupy zo Štatistického úradu očakávame budúci týždeň a ďalšie ku koncu mesiaca a všetky prognózy smerujú k tomu, že deflácia je aktuálna, preto reagujeme na tento stav a máme záujem, aby tí, ktorí poberajú štátne sociálne dávky, nemali vzhľadom na tento vývoj dávky znížené.
Toľko z mojej strany. Samozrejmá vec, že sa uchádzam o podporu tejto krátkej novely zákona. Skončil som, pán predseda.

Pán poslanec, regionálna samospráva je veľmi dôležitý subjekt pri realizácii systémových opatrení, ktoré súvisia, hlavne k mladým ľuďom, pretože ako zriaďovateľ stredných škôl je veľmi dôležité, aby nastavovala učebné odbory, o ktoré je na trhu záujem. Nie náhodou som pripravil projekt, ktorý je už momentálne v realizácii. A Ústredie práce bude pravidelne štvrťročne poskytovať samosprávnym krajom informácie o reálnych potrebách trhu práce, aby ste podľa toho vedeli správne nastaviť vzdelávanie na príslušný kalendárny školský rok. Sľubujeme si od toho, že by sa mali vzdelávať v prvom rade také odbory, o ktoré je na trhu práce záujem. Takže tá spolupráca s regionálnou samosprávou je a bude aj z hľadiska systémových riešení celkom iste veľmi vážna. Skončil som.

Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážený pán poslanec, zdroje približne vo výške 200 mil. eur plánujeme vynaložiť na realizáciu osobitných opatrení zameraných výlučne na mladých ľudí vo veku do 25 rokov, respektíve v niektorých prípadoch až do 29 rokov, a to v rámci Akčného plánu Záruky pre mladých. „Záruky pre mladých“ je názov odporúčania Európskej rady z júla minulého roku, ktorou boli členské krajiny vyzvané, aby mladým ľuďom, ktorí nemajú prácu ani nechodia do školy, poskytli jednu z konkrétnych daných služieb, po prvé, zamestnanie, po druhé, ďalšie vzdelávanie, po tretie, rekvalifikáciu, po štvrté, programy pracovnej praxe. Zopakujem, každý mladý človek, ktorý bude evidovaný na úrade práce viac ako štyri mesiace, má garantované, že mu zo strany štátu bude ponúknutá jedna z týchto foriem: zamestnanie, vzdelávanie, rekvalifikácia alebo pracovná prax.
Za týmto účelom boli prijaté opatrenia v dvoch rovinách.
Prvá rovina je legislatívna. To znamená, že ideme novelizovať štyri zákony, tri pod gesciou rezortu školstva, kde by som spomenul najvýznamnejší zákon, ktorým je odborné vzdelávanie, to znamená zagarantovať duálny systém vzdelávania. Z dielne ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny je novela zákona služieb zamestnanosti, kde ideme zakotviť právo na prvé zamestnanie. Spomínané zdroje predstavujú takmer 75 mil. eur zo špeciálnej alokácie, ktorú pre členské krajiny Únie vyčlenila Európska komisia. Ďalších 75 miliónov je spoluúčasť z operačného programu Ľudské zdroje, zvyšok plánujeme vyčleniť zo zdrojov určených na aktívnu politiku zamestnanosti, respektíve zo štátneho rozpočtu. Už charakter štyroch služieb napovedá, že pôjde o zdroje dvoch ministerstiev, to znamená zdroje ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a ministerstva školstva.
Pokiaľ ide o projekty, ktoré plánujeme realizovať, ide najmä o tri zásadné iniciatívy, po prvé, podporu zamestnávania mladých ľudí prostredníctvom podpory vytvárania pracovných miest a ich udržania, po druhé, rekvalifikáciu alebo zvýšenie kvalifikácie, no a po tretie, možnosť získania prvých pracovných skúseností prostredníctvom pracovnej praxe alebo absolventskej praxe.
Ďalšími plánovanými projektmi sú aj personalizované individuálne kariérne poradenstvo, motivácia a zvýšenie atraktívnosti odborného vzdelávania a prípravy, spolupráca so zamestnávateľmi v prepojení na materské firmy v krajinách so systémom odskúšaného duálneho vzdelávania, po ďalšie, podpora podnikania samostatnej zárobkovej činnosti mladých ľudí, ďalej, rozvoj kompetencií mladých ľudí pre trh práce prostredníctvom neformálneho vzdelávania. Po ďalšie je to kariérne poradenstvo na stredných školách v súlade s potrebami a vývojom na trhu práce. No a v neposlednom rade je to aj pomoc a podpora mladým z marginalizovaných rómskych komunít pri ich aktívnom spoločenskom začlenení.
Akčný plán záruk schválila začiatkom tohto roku vláda a spoločným vyhlásením ho podporila aj Rada solidarity a rozvoja.
Ani kvalitné zamestnanie, ani programy pracovnej praxe, ale napokon ani vzdelávanie zodpovedajúce potrebám pracovného trhu nemôžu garantovať, ak nebudeme predovšetkým spolupracovať so zamestnávateľmi, ale aj s odbormi či jednotlivými samosprávami. Preto sme vytvorili Spoločný koordinačný výbor, v ktorom majú títo sociálni partneri zastúpenie a ktorý poskytuje stálu platformu na takúto spoluprácu. Záruky pre mladých stanovujú pomerne presný rámec, ktorý žiadna členská krajina nesmie prekročiť, ale spoločný koordinačný výbor zabezpečí, že pri konkrétnych projektoch vždy zohľadníme reálne potreby a možnosti, a to aj s konkrétnym prihliadnutím na konkrétne regióny.
Vážený pán poslanec, regionálne prostriedky na záruky pre mladých rozdeľovať nebudeme, skôr počítame s realizáciou národných projektov. Ale na druhej strane ich budeme realizovať zväčša prostredníctvom regionálnych či miestnych subjektov, a to, či už pôjde o úrady práce alebo o komunitné centrá, prípadne stredné školy alebo samosprávy. Aj pri nastavovaní podmienok budeme zvýhodňovať regióny s vyššou mierou nezamestnanosti mladých. Veď podobne to robíme aj pri niektorých príspevkoch, napríklad príspevku na začatie živnostenského podnikania podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti.
Nezamestnanosť mladých nie je pre vládu Roberta Fica nejakou imaginárnou hrozbou budúcnosti, ale skutočným problémom dneška, a to aj napriek tomu, že v minulom roku sa nám podarilo minimálne znížiť nezamestnanosť mladých ľudí vo veku do 29 rokov, ale aj tak stále predstavuje hrozivých 31 %.
Ubezpečujem vás, že tak ako sme už vlani pri novele zákona o službách zamestnanosti posilnili regionálne rozhodovanie, budeme brať regionálne potreby do úvahy aj v prípade realizácie záruk pre mladých. A budem rád, ak budem môcť v týchto súvislostiach spolupracovať s predstaviteľmi regionálnej, ale aj miestnej samosprávy. Skončil som.