Ďakujem, pán podpredseda. Som veľmi rada, že sa tu situácia upokojila a pán minister pochopil, že hnev, aj keď vzbudzuje súhlas u kolegov v SMER-e poslancov, tak nie je najlepším radcom. Tak som rada, že ten priestor už nie je zasvinený, by som povedala, aby som citovala niektorých, lebo to už sú také slová, ktoré sa tu používajú a začínajú byť v tomto parlamente normou.
Ale ja by som, ja, samozrejme, musím vystúpiť k rozpočtu kultúry a...
Ďakujem, pán podpredseda. Som veľmi rada, že sa tu situácia upokojila a pán minister pochopil, že hnev, aj keď vzbudzuje súhlas u kolegov v SMER-e poslancov, tak nie je najlepším radcom. Tak som rada, že ten priestor už nie je zasvinený, by som povedala, aby som citovala niektorých, lebo to už sú také slová, ktoré sa tu používajú a začínajú byť v tomto parlamente normou.
Ale ja by som, ja, samozrejme, musím vystúpiť k rozpočtu kultúry a keď som sa teraz dozvedela, že toto je najlepší európsky rozpočet, tak som si rýchle pozrela tie čísla rozpočtov iných krajín na kultúru a teda možno, že si myslíte, že to je najlepší rozpočet, ale čo sa týka kultúry, tak ako vo všetkých ukazovateľoch vzdelania, pochopenia textu, matematických olympiád a všetkého možného, v čom sa Slovensko zúčastňuje, čo sa týka kultúry ako veľkého balíka, kde patrí aj vzdelanie, je vždycky pred, buď za Albánskom alebo pred Albánskom, tak v rozpočte kultúry sme naozaj poslední. A to je vlastne moja zásadná otázka na pána ministra. Prečo sme v rozpočte na kultúru poslední?
My by sme tú kultúru potrebovali aj tu v parlamente trošku väčšiu, zdá sa. A budem hovoriť politicky, pretože hoci niektorí sa tu dožadujú, aby to nebola politická debata, ja by som tých kolegov chcela upozorniť, že sú politici a že všetko, čo tu hovoria, je politické, že samozrejme, môžeme predstierať, že sme zbor expertov, (povedané so smiechom) ale experti sedia niekde inde, nie v parlamente. Takže všetko to, čo sa tu prednáša, je politická debata, na to ten parlament je. Takže len pre informáciu pre ľudí, ktorí sa cítia byť expertami a nie politikmi, hoci sedia v parlamente ako poslanci.
Máme tu teda výhľad rozpočtu pre kapitolu kultúry na budúci rok, aj keď predseda výboru kultúrneho povedal, že aké je to úžasné atď., chcela by som vám trochu osvetliť, ako to vyzerá. Takže.
Je pravda, že celkové výdavky na rozpočet istým spôsobom stúpajú, alebo lepšie povedané oscilujú okolo jedného centra. To znamená celkové výdavky, teda už nie plánované, ale celkové, v roku 2013 212,90, teda 213 mil., v roku 2014 208 mil., v roku 2015 218 mil., to je ešte len odhadovaná skutočnosť, plán na rok 2016 202 miliónov. Nemienim z tohto vyvodzovať nejaké siahodlhé zámery, pretože rozdiel medzi plánovaným rozpočtom na ministerstvo kultúry a medzi skutočnosťou potom, ktorá sa ukáže v ďalšom roku, je niekedy až 27 mil. eur, podľa toho, že či dostane na Slovenskú filharmóniu minister na rekonštrukciu peniaze, alebo nedostane a tak ďalej, a tak ďalej.
Takže z toho ja by som nevyvodzovala nejaké veľké zámery, závery, ale z čoho musíme vyvodiť zámery, sú sumy, sú percentá v pomere k hrubému domácemu produktu. A tak, kým sme mali v roku 2013 0,29 %, upozorňujem, že tie horšie európske rozpočty majú jedna celá, medzi 1 až 1,5 a že tie rozpočty majú oveľa väčšie. Samozrejme, zoberme si Holandsko, ktoré má len o dvakrát alebo dvaapolkrát viacej obyvateľov ako Slovensko, tak to sa nedá vôbec prirovnať. A ešte stále sme sa držali aj v roku 2015 na 0,28, ale plánovaný rozpočet na rok 2016 je na úrovni 0,25 % štátneho rozpočtu.
Tu by som chcela citovať pána ministra: "kto čo zaseje, to bude aj žať". A tá žatva bude o 5 rokov, 10 rokov, 12 rokov, niektorí naši kolegovia už budú sedieť na Bahamách alebo nejakom ostrove s pánom Širokým, no skrátka budú sa mať veľmi dobre a bude im jedno, čo sa bude diať na Slovensku. Keď by som chcela vám povedať niekoľko súm, koľko stojí samotný aparát ministerstva kultúry, to sa nikdy zo žiadneho rozpočtu nedozviete. Nie. Ministerstvo kultúry zásadne nie je schopné vám povedať, koľko stojí samotný aparát ministerstva kultúry, lebo tam je, je to pokrytie výdavkov na tzv. koncepčnú a riadiacu činnosť a hospodársku mobilizáciu, preto tam, to má kapitola na administratívu k dispozícii. A v rámci tejto koncepčnej a riadiacej činnosti sú okrem výdavkov na mimoriadne kultúrne aktivity alokované aj výdavky na aparát kapitoly a samozrejme, úhradu nákladov súvisiacich so zameraním na údržbu nehnuteľností pre cirkvi a potom pre platy duchovných náboženských spoločností.
Mohli by sme teda povedať vzhľadom na to, že rastie náš hrubý domáci produkt, že sa od roku 2010 výdavky na kultúru miernym tempom zvyšujú, hoci rok 2011 bol postihnutý bankovou krízou a zatiahol, zasiahol kultúry zmenšením balíku peňazí o 2 mil. eur, takže keď dnes dobehneme tých 2 mil. eur, tak môžeme hovoriť, že ako sa zvyšuje rozpočet. Ale prečo sme mali pokles výdavkov na kultúru o 4,77 mil. eur v roku 2014, na to nemáme nijaké zdôvodnenie.
Aktuálny návrh rozpočtu uvádzal na výbore pán minister kultúry s tým, že máme o 11 mil. euro viac ako v minulom roku. Ale keď hovorím o podiele, ktorý si kultúra ukrojí z celého koláča rozpočtovaných výdavkov, tak musím jednoznačne konštatovať, že v podstate za celé štyri roky ministerstva pána Maďariča kultúra, rozpočet kultúry stagnuje. Nie je to teda výhra. Naopak, podľa tohto plánovaného rozpočtu kultúra v roku 2016 dostane zabrať. Dostáva sa totiž do centra pozornosti v rámci prioritnej osi dva Opisu. Čiže rozvoj pamäťových a fondových inštitúcií a obnova ich národnej infraštruktúry, keďže ministerstvo kultúry plní úlohu sprostredovateľského orgánu pod riadiacim orgánom.
A tu by som sa chcela dotknúť jednej veľmi bolestnej veci, tu sa hovorí o sociálnych dávkach, o minimálnych dôchodkoch, o minimálnej, minimálnom, minimálnej, teda minimálnom plate atď., o priemernom plate v hospodárstve. Takže dovoľte, aby som vám povedala, že za tieto štyri roky vládnutia pána Maďariča kým v roku 2012 bola priemerná mzda v kultúre 78,63 % platu v hospodárstve slovenskom, tak v roku 2015, a to teda nevychádzam z plánu 2016, ale v roku 2015 to už bolo len 70,05 % platu v hospodárstve. To sú najhoršie platy vôbec, ktoré existujú. Priemerná mesačná mzda v slovenskom hospodárstve dosahuje 858 eur, približne, hej, a postupne od roku 2012 viac-menej tými 20 eurami rastie. Ale v kultúre, priatelia, o raste ani nechyrujeme, tam sa tri roky mzda, priemerná, ľudí pracujúcich v kultúre ani nepohla a na štvrtý rok vlastne klesla o 30 eur. Nožnice medzi priemernou mzdou v hospodárstve a priemernou mzdou v odvetví kultúry sa tak roztvárajú neúnosným tempom.
Zamestnanci v kultúre zarábajú o 30 % menej a pritom patria medzi najvzdelanejšiu vrstvu, najvzdelanejšiu vrstvu zamestnancov na Slovensku. Pritom v roku 2012 bol ten rozdiel len 22 % a dnes už je 30 %. Čiže kto sa vlastne má na Slovensku lepšie? Zamestnanci v oblasti kultúry, jedni z najvzdelanejších ľudí nie. Vzdelanie aj v tomto zmysle je úplne na chvoste a ani za štyri roky táto vláda v tom nič neurobila. A títo podhodnotení zamestnanci ponesú v roku 2016 celú ťarchu projektu informatizácie kultúry. Naopak, rozpočet na podporu kultúrnych aktivít, čiže rozpočtových a príspevkových organizácií je v roku 2016 o 500-tisíc eur nižší, ako je očakávaná skutočnosť vyčerpaných financií v roku 2015. Na základe čoho? Vznikla nejaká, nejaká, nejaká analýza, nejaká evaluácia ich činností? Pretože my, podľa mňa sme a podľa informácií, ktoré mám, sme na kontroly verejných financií vytvorili doslova sci-fi aparát, v ktorom na každé euro minuté, minuté pod hlavičkou, musí byť pod hlavičkou podpísaných aspoň desať podpisov. Desiatich preto, aby sme nedokázali jednoznačne určiť, kto je za to zodpovedný. To poznáme. Musia to podpísať desiati, aby nikto nebol zodpovedný, alebo preto, aby bolo možné písať potom elaboráty o tom, že ktorý podpis tam z tých desiatich tam chýbal, alebo aby sme zvýšili zamestnanosť tým, že len veľmi odborne vyškolení ľudia sa budú orientovať medzi tým vlastne, na čo tie peniaze boli vydávané. A pritom by nám aj v rezorte kultúry malo ísť o hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť, ako sa to vždy zdôrazňuje a v tejto byrokracii sa nám tieto štyri evaluačné mechanizmy dáko stratili.
Účelnosť by mala znamenať schopnosť pomocou určitých opatrení splniť stanovený cieľ a ak by sme chceli hovoriť o hospodárnosti, potom na základe tohto cieľa by sme mohli jasne určiť, s akými nákladmi je možné tento stanovený cieľ dosiahnuť, kde sa stala chyba a treba sa potom spýtať, ako tento dosiahnutý stav súvisí s tým, čo sme si dali ako cieľ. Ale my nemáme stanovené ciele v kultúrnej politike. Vy ste o nejakom počuli? Ja teda nie, a to sa tým zaoberám veľmi podrobne. Čiže nemôžeme urobiť žiadnu obsahovú kontrolu, lebo keď neexistujú ciele, tak neexistujú ani indikátory ich merania. Čiže evaluácia v oblasti kultúry sa rovná kontrole, či sme naplnili kvótu desať podpisov na nákup v hodnote jedného eura, alebo desať eur, alebo sto eur. To je všetko.
Na dotačný systém, ktorý bol podrobený veľkej kritike vždy aj z mojej strany, mával rozpočtovaných okolo 20 mil. eur. Uvažujete? Na celý grantový systém 20 mil. eur. Koľko stáli tie garáže tu pod Hradom? Trojnásobne a ešte to nevieme, možnože aj 70 mil. a na celý grantový systém ministerstva kultúry 20 mil. eur.
Priatelia, toto je najlepší európsky rozpočet? To chcete tvrdiť? Samozrejme, aj pod naším tlakom pán minister utvoril ďalší, ďalší fond na základe "arm lengt´s principle". Ja som začala presadzovať pre kultúrnu politiku Slovenska "arm lengt´s principle" pred vyše 10 rokmi, v prvom programe pre kultúru, ktorý som robila pre SDKÚ - DS. Ale po 10 rokoch takto jasne postavený "arm lengt´s principle" je už pre-ko-na-ný. Dnes sa presadzuje "arms to arms", pretože západné štáty a tie štáty, ktoré nemajú tak dobrý rozpočet ako my, už majú "arm lengt´s principle" pri financovaní kultúrnych aktivít už dávno zavedený a už zistili, že teda to treba ešte trochu vylepšiť. Takže už je dnes presadzovaný systém "arms to arms principle". Ale my, samozrejme, sme ako vždy pozadu a miesto toho, aby sme išli tou najmodernejšou cestou, ideme cestou, ktorá je už - v tých hrozných západných krajinách, ktoré nemajú taký dobrý rozpočet - dávno prekonaná.
Takže len sme svedkami vzniku fondu na podporu umenia, kde zase nikto nenesie za rozdávanie peňazí žiadnu reálnu zodpovednosť, pretože za všetko zodpovedajú mnohopočetné komisie. Volení zástupcovia fondu sú vo väčšine nominovaní ministrom, takže tu "arm lengt´s principle" tiež dostáva na frak a tu sa treba spýtať pána ministra financií, možno ma počuje. Tento fond bude platený. Daňoví poplatníci, hráči hazardných hier, čo sú zväčša najnižšie zarábajúce skupiny obyvateľstva a potom samotní žiadatelia o grant. Priatelia, ak chcete urobiť kultúrnu akciu, tak môžete si požiadať grant, ale pripravte si peniaze, ktoré musíte zaplatiť, keď o ten grant žiadate. A keď ten fond alebo tie komisie si povedia, že vaša žiadosť, no, že si to rozdelili medzi sebou a že vy nie ste ten, komu by dali tie peniaze, tak vám tie peniaze nevrátia. Tak vám tie peniaze nevrátia.
To je neuveriteľný spôsob financovania grantového systému. Takže pýtajte si čo najmenej peňazí, pretože tam ten poplatok, ktorý musíte zaplatiť, aby vôbec komisia, ktorá je ináč platená, platená, lebo aj členovia, aj riaditeľ toho fondu je platený, aj správna rada je platená a nijako ich odmeny nezávisia od toho, ako kvalitne budú vyberať tie granty. Oni nijakým spôsobom neparticipujú na tom, ale vy, ktorí žiadate na kultúrne akcie, zaplatíte za to, že vám to vôbec preberú a vôbec zo svojej vysokosti váženej sa pozrú na ten grant a potom vás pošlú preč a nevrátia vám tie peniaze. To je skvelé niečo, úžasné.
A tu si kladiem otázku, ktorú som tu už raz z tohto miesta povedala, a síce, že ak sa tomuto pánovi ministrovi nepodarilo vymámiť z Tiposu viac ako 5 mil. eur a pozrite sa, koľko Tipos platí na šport, to sa pozrite, len 5 mil., hoci pán minister chcel aspoň desať, lepšie by vyzeral minister aj pred nami, a máme zákon, kde je len uvedené, že je možnosť, aby Tipos v budúcnosti prispieval do fondu pre umenie, nie je stanovené ani to, čo som presadila do audiovizuálneho fondu, že musí byť percentuálne od privátnych vysielateľov, tak prosím vás pekne, ako bude vyzerať ten fond pre umenie v budúcnosti? To je moja otázka.
Takže to je jedna vec. Máme tu ďalší fond. Ja vôbec, teda ja nie som finančný odborník, ale fond predsa je fondom preto, že pracuje s peniazmi. A mne sa zdá, že toto nie sú fondy, pretože oni len vlastne prijmú peniaze a vydajú. Napríklad v audiovizuálnom fonde dostanete príspevok na film a keď vyhráte a zarobíte na tom filme, nemusíte vracať nič, nič. Ani fond nemôže s tými prostriedkami, finančnými, pracovať, aby ich teda mohol viacej ich mať na finančných trhoch, alebo niekde, ani nikdy v živote by žiadneho mecenáša, súkromného, kultúry, nenapadlo, aby do toho dal nejaké peniaze, pretože tam nie je žiadna zodpovednosť daná.
Takže očakávam, že aj fondom pre umenie sa otrasie niekoľko káuz, ktoré aj audiovizuálnym fondom za ministrovania pána Maďariča donútili aspoň formálne, aby niektorí ľudia z fondu odišli, ktorí si to jednoducho rozparcelovali a dávali peniaze len sebe. Kto to kontroloval? Nikto, nikto, kým sa ne, nezačali protestovať filmári, tak sa nič nedialo.
Ani v jednom z týchto fondov neexistuje systém, merateľný systém hodnotenia výsledkov udeľovania grantov, napríklad umelecký prínos, atď., atď., ale zaujímavé je, že niektorí ľudia, ktorí aspoň trošku z umeleckej obce sledujú naše debaty, tak mi tak priateľsky povedali, aby som bola radšej ticho, ticho, lebo by to mohlo byť horšie, ako doteraz. Takže buďme ticho, priatelia, lebo keď sa mocipáni nahnevajú, tak to môže byť dokonca pre nás umelcov ešte horšie, to poznáme. Ja som na to naučená, štyridsať rokov sme v tom žili. Strach. Strach, že keď sa ozvete, nedostanete a tak máme tu znovu ten krásny systém, ktorý sme mali za komunizmu, keď sa chodilo pred pánom Müllerom, šéfom československej kultúry, teda na ÚV KSČ, zohnutý v páse. Niektoré ženy používali ešte aj iné zbrane, aby dostali peniaze na niektoré projekty.
Pozrime sa na, čiže ak hovoríme o strachu, ktorý sa šíri slovenskou spoločnosťou, najviac sa boja umelci. Najviac sa boja umelci, lebo keď sa ozvú, nedostanú. A aj keď dostanú ceny za najlepší film, ako to videl pán Kerekes napríklad, tak mu komisia povedala, ty si už dostal, teraz nech dostanú radšej iní. (Povedané so smiechom.) To je úžasné, úžasné, taká atmosféra, ktorá panuje na Slovensku, a to sa zatiaľ ani týmito, ja nebudem hovoriť, že to sú fondy, to sú jednoducho pokladnice, cez ktoré sa len vydávajú peniaze.
Keď sa pozrieme na naše vlajkové lode, inštitúcie národnej kultúry, to znamená rozpočtové a príspevkové organizácie, dostanú zaokrúhlene 93,1 mil. eur. A podpora časti z nich, týchto inštitúcií zostáva roky na tej istej úrovni, ako v predošlých obdobiach, napríklad Štátna opera, Slovenské centrum dizajnu, Hvezdáreň, Slovenská národná galéria, Slovenská knižnica pre nevidiacich v Levoči, Národné osvetové centrum, Literárne informačné centrum, Hudobné centrum, ÚĽUV a tak ďalej a tak ďalej a niektorí dokonca majú krátený rozpočet. Napríklad Divadelný ústav, Slovenská filharmónia, Slovenské národné divadlo, Slovenské technické múzeum, Štátny komorný orchester v Žiline, počúvajte, páni poslanci, aby ste vedeli, že budú mať krátený rozpočet. Ale na základe akého kľúča, akého ukazovateľa efektívnosti, účinnosti, či hospodárnosti dochádza k tomuto javu, to sa nedozviete. Ani nie je to ani ukazovateľ efektívnosti, ani nejaký, nejaký komentár, ktorým by sme mohli identifikovať, prečo tieto áno a tieto nie. A práve tieto kultúrne inštitúcie sú zásadným prepojením napríklad s určitým kultúrnym vzdelávaním a výchovou, ale to sa nehodnotí. Zabetónovaním a krátením rozpočtov týchto vlajkových inštitúcií a neschopnosťou identifikovať ich efektívnosť či neefektívnosť, sa samotné ministerstvo, samozrejme, oslabuje a okliešťuje svoje kompetencie aj tam, kde pán minister nechce zachádzať, a to je v oblasti kultúrneho vzdelávania.
Je to jediná forma, jedna z foriem "audience buildingu", to znamená budovania si ďalších konzumentov kultúry a máme to jedine formou kultúrnych poukazov. Som veľmi rada, že pán minister potom, jak to zastavil, tak nakoniec to teraz znovu posledné roky pustil, ale dôležitejšie sú aj tieto nepriame motivácie cestou kultúrnych inštitúcií.
Na druhej strane sa odvážim teraz niečo povedať. Samotná existencia a systém, ktorým financujeme príspevkové a rozpočtové organizácie kultúry v národnom hospodárstve, je zásadným zásahom do trhovej ekonomiky tohto štátu. Zásahom identifikovaným ako verejný záujem a politický konsenzus, to je namieste, že sa zhodneme, že jednoducho Slovenská filharmónia predajom lístkov nemôže sanovať svoj rozpočet, to uznávame. Ale ďalším výrazne deformujúcim zásahom je, že hoci tieto organizácie, ich riaditelia sú na muške, odvolávacej muške ministra kultúry, nikdy si nemôžu byť istí, či ich zajtra minister neodvolá. Keď chcú vycestovať do Krakova alebo do Viedne, musia napísať mesiac predtým list, aby pán minister im to povolil. Sú to jednoducho radoví pracovníci kultúry, títo, títo generálni riaditelia týchto vlajkových inštitúcií, ale zároveň sa tieto inštitúcie môžu rovnocenne zúčastňovať súťaží o verejné financie žiadosťou o grantové prostriedky, čím dochádza k zásadnému skracovaniu možností ďalších hráčov na trhu, na umeleckom trhu, aby sa dostali ku grantom.
Príkladom sú organizácie tretieho sektora napríklad, ktorým je sťažená situácia, ktorým SMER sťažuje situáciu aj tým, že ich obral o jeden zdroj financovania, a to znamená 2 % asignácie dane, v súčasnosti je to len 1 %, pričom krátenie je postavené na premise, že súkromný sektor sa zriekne svojich 0,5 % zo ziskov, ak darujú a potom môžu asignovať 2 %, inak len 1 %. Prieskumy alarmujú, že ochota týchto donorov predošlých darovať je mizivá a pre mnohé organizácie tretieho sektora, v ktorých je zásadne zastúpený práve kultúrny sektor, teda tvorivý sektor, je celá situácia likvidačná. Naopak, riešenie situácie, ktoré by veľmi rozviazalo ruky, to znamená, že by sme konečne definovali, čo znamená mecenášstvo a sponzoring, v kultúre to absentuje a nedošlo k žiadnej zmene.
Tu už bolo, myslím, povedané, Slovenská národná galéria. Priatelia, osem rokov sedel pán minister na stoličke? My nemáme národnú galériu? Máme len Eszterházyho palác. Nič viac. Prísľub ministra, že rekonštrukcia sa už začne, ale v rozpočte nikde nefiguruje. A výdavky v kapitole, je alokovaných len 6,3 mil. eur a z toho sa 3 mil. použijú pre sanovanie rozpočtu RTVS a ostatné, zbytok na rekonštrukciu určite potrebnú Múzea holokaustu v Seredi a udržateľnosť iných projektov. Takže Slovenská národná galéria čo? Od macochy. Už ani nie Popoluška.
Pritom je zaujímavý nárast, neustály nárast výdavkov na Tlačovú agentúru Slovenskej republiky. Kým v roku 2011 dostal 1 mil. eur, v 2012 už to bolo 1,86 mil. eur, v 2013 1,4 mil. eur, rok 2014 1,9 mil. eur a v roku 2015 a 2016 2,2 mil. eur. A pritom TASR zarába na trhu s informáciami.
Ja chápem, že prístup k informáciám je zásadný, ale nerozumiem absurdite, podľa ktorej musí platiť RTVS, to znamená, RTVS, ktorej my platíme podľa zástrčkovho zákona, zároveň musí TASR platiť sumu 18 600 eur mesačne. Počujete? Osemnásťtisíc šesťsto eur mesačne, kým mesiac prístupu k Českej tlačovej agentúre stojí 6 000 eur, komplet servisu Reuters s videami 14 000 eur na mesiac. To čo je? To je aký tunel? Aké sa tam peniaze balia do alobalu? Navyše v roku 2014 platila RTVS sumu 17 400 eur a ešte došlo k nárastu medziročnému o 12 000 eur. Takto my máme takzvanú verejnoprávnu inštitúciu TASR zásadne závislú na transfere zo štátneho rozpočtu.
Ja rozumiem, že je to najmä pred voľbami veľmi dôležité, ale je veľmi dôležité, aby ste to, priatelia, vedeli, keď budete za to hlasovať. A pritom musíme povedať, že za posledné roky sme museli dospieť k zisteniu, že zatiaľ robíme kultúrnu politiku každý, ako príde. Nemáme žiadne vyhovujúce štatistiky, nemáme žiadne analýzy a výskumy, čo ľudia chcú, čo potrebujú, nemáme žiadne konferencie, na ktorých by sa o tom diskutovalo, vyšli by o tom knihy, nemáme nič. Jednoducho nastúpi minister, jeho námestníci a povedia si: "A čo keby sme urobili toto?"
Ak tu bolo kritizované, že každé štyri roky nejaký minister robí nejakú inú politiku, tak v ministerstve kultúry nieže každý minister, ale každý úradník si robí, čo sa mu zachce, pretože sme sa nikdy nedohovorili na nejakom, na nejakej vízii, na nejakej misii slovenskej kultúry pre našu republiku. Každý sa, samozrejme, bude biť v prsia, to už tu robila pani Malíková, potom som ju vyzvala, aby sa stretla so mnou, že pár otázok o kultúre, tak potom sa už nikdy viacej neprihlásila. Ako biť v prsia sa dokážeme, ale nejakú víziu, ktorú by sme odsúhlasili, vládnuci a opozícia, na ktorej by sme sa zhodli, pretože kultúru sa nedá riadiť každý rok inak. To nie sú dôchodky, ktoré môžete meniť z mesiaca na mesiac. To je dlhodobá práca, ktorá sa ukazuje po desiatkach rokov.
Ale ministerstvo prišlo na to, že teda nemáme žiadnu takú misiu, víziu, systém. Už máme síce dva fondy, ktoré nie sú fondy, ktoré sú len kasy, ale povedal si, že to potrebujeme. A naplo všetky sily v posledných mesiacoch v ústrety plánovaniu. Najlepšie tomu strategickému, lebo to hneď musí byť strategické, lebo však ináč by to nemalo žiadne, ale tie výsledky nebudeme môcť bezprostredne zhodnotiť. Napočítali sme tridsaťjeden, tridsaťjeden plánov na strategické plánovanie ministerstva kultúry, ktoré zverejnilo pred pár mesiacmi. Kultúru totižto nahradil pojem kreatívny priemysel. To je teraz veľmi moderné, síce vo svete už to nie je moderné, no ale my sme až teraz k tomu dospeli. Očakávame, že sa teda aj ministerstvo, pán Jarjabek premenuje na ministerstvo pre kreatívny priemysel a nie na ministerstvo alebo kreatívnych priemyslov, aby som bola presná. Tento pojem sa u nás na Slovensku skloňuje už od roku 2003, posledne v národnej správe o kultúrnej politike Slovenskej republiky z roku 2003, ktorú napísal pán Zmeček.
Ak si myslíte, že neviete, prečo vlastne teraz nejaké strategické plánovanie, tak toto hľadanie vlastnej výnimočnosti spôsobil úplne jednoduchý argument - plnenie si domácich úloh z Bruselu. Z toho hrozného Bruselu, ktorý stále od nás žiada nejaké, nejaké plánovanie. Inak nedostaneme totiž balík peňazí zo štrukturálnych fondov. Takže potrebovali sme do zásadných dokumentov akčný plán 2015 - 2017 dostať funkčný model využitia kreativity a kultúry v hospodárskom rozvoji Slovenska. Takže tu máte vytvoriť prioritnú os "Europe", zameranú na projekty kultúrneho a kreatívneho priemyslu, citujem: "do 31. 12. 2015, zverejnené pred pár mesiacmi, za 215 860 548 eur".
Ďalšie. Bod 44. Vytvoriť zásobník projektov v oblasti kultúrneho a kreatívneho priemyslu v spolupráci s VÚC, deadline 31. 12. 2015, rozpočet 143 861 000. A tie body predtým sú asi podobné. Spolu ide o sumu 359 721 548 eur. Spozornite, vy šéfovia VÚC-ky, aby ste vedeli, čo vzniká. Výsledkom spolupráce ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu je teda prepojenie kultúry a kreatívneho priemyslu v rámci "Europu". Na základe spolupráce bude možná alokácia finančných prostriedkov do takzvaných kreatívnych centier a v rámci grantov aj malým, stredným podnikateľom v oblasti kultúry. O tomto zámere sa však v rozpočte nedozvedáme, pán minister, informácie nám zatiaľ distribuujú len formou regionálnych workshopov.
Výsledkom plánovania bola totiž aj nová verzia autorského zákona, jeho výklad je mimoriadne náročný, ja som k tomu tu vystupovala, ale špecializované súdy, ktoré mali vzniknúť buď pred týmto zákonom alebo aspoň teda počas schvaľovania zákona, tu nemáme a zatiaľ nebudeme mať, takže aj táto úloha zostáva na pol ceste a na bedrách ďalšej vlády. Možnože by bolo dobré zriadiť na to nejakú skupinu dobre platených expertov alebo nejaký fond ďalší, pán minister, fond - nefond, lepšie povedané kasu na peniaze.
Na konci volebného obdobia teda môžem povedať len toľko, ako by sme vďaka európskym zdrojom zažívali reset všetkého, čo tu by sme boli mali urobiť, len tie pohnútky k zmene sú nesprávne. Chceme peniaze a vymýšľame cestičky, lačne vymýšľame cestičky, ako sa k nim dostať. Pritom by sme radi zistili, či ministerstvo hospodári efektívne, účelne, účinne a hospodárne, ako sa to hovorí v týchto materiáloch, ale vieme, že zásadné stretnutie s európskymi financiami aj pre projekt európskeho hlavného mesta Košice sprevádzali kauzy korupcia a amaterizmus. A nie je všetkým dňom koniec. Takže do piatich rokov, možno už len do štyroch Kunsthalle ako postavená z týchto európskych peňazí sa zmení na súkromnú plaváreň, už to všetci vieme.
A teraz mi dovoľte pár slov k digitalizácii nášho kultúrneho národného dedičstva. Našťastie bolo osemnásť mesiacov vlády pani Radičovej, takže aspoň na osemnásť mesiacov prestali nakrátko platiť zmluvy, ktoré so súkromnou, jednou jedinou súkromnou spoločnosťou bez výberového konania podpísalo ministerstvo kultúry za prvej vlády teda pána Fica, teda pán Maďarič. A vtedy konečne sa mohli ujať svojej práce naše kultúrne inštitúcie a musím povedať a ohodnotiť, že naše kultúrne inštitúcie zdigitalizovali svoje veci kvalitne, fantasticky. Teraz ide len o to, že kde sa k tým digitalizáciám dostaneme, a to vám o chvíľku poviem. Jediný, kto to nestihol, pretože tam hneď došlo k výmene generálneho riaditeľa, pretože tam išla najväčšia suma peňazí, bola Slovenská národná knižnica, ktorá od roku 2012, kedy došlo k rýchlej výmene generálneho riaditeľa na generálnu riaditeľku, do konca septembra 2015 digitalizovala podľa správy magistra Jána Kováčika na konferencii ITAPA 2015 spolu 2 649 338 objektov. Mala na to vynaložiť 40 282 685 eur. Priatelia, ale absolútna väčšina objektov, ktoré zdigitalizovala Slovenská národná knižnica, nie sú knihy, ale listotlače, články z novín a listinné archívne jednotky. Načo by Slovenská národná knižnica digitalizovala knihy?
Nezrovnalosti v porovnaní s projektom, ktorý bol schválený, pretože toto sú všetko len európske peniaze a v rozpore s ním a zmluvou sú v tom, že Slovenská národná knižnica nezabezpečila masové priemyslové konzervovanie. Dokonca tie digitalizované veci nie sú konzervované.
Po b) Slovenská národná knižnica nezabezpečila digitalizovanie a konzervovanie vlastnými silami, ale samozrejme, čo bolo pripravené, ale prostredníctvom privátnej spoločnosti. Osemsto sedemdesiat päťtisíc päťdesiat sedem článkov a 1 270 688 archívnych dokumentov urobila externá spoločnosť. A toto je podľa, to citujem informácie týždenníka Trend, ktorý o tom uverejnil článok. "Celkový počet strán," citujem, "ktoré sa mali zdigitalizovať v Národnej knižnici, tým klesol z pôvodne plánovaných 253,8 mil. na 40,3 mil. strán. Šesťnásobne pokleslo proti plánu. Jednak sa znížil počet objektov a uprednostnili sa písomnosti menej náročné na spracovanie na úkor náročnejších kníh. Články v novinách, príspevky v zborníkoch a podobne. Podľa pôvodnej zmluvy o návratnom finančnom príspevku mala knižnica zdigitalizovať celkom sedemstotisíc kníh a tento cieľ si znížila na stotisíc monografií." Citujem Trend.
Treba poznamenať, že kompletná infraštruktúra, všetky stroje, zariadenia, zamestnanci, to všetko bolo dimenzované, pripravené a obstarané na pôvodný výkon 700-tisíc kníh a 253 mil. strán. Koľko sme digitalizovali? Štyridsať celé tri, a tomu hovorí pán minister, že splnil plán? To už je ako za socializmu. Ak vydelíme sumu pridelenú na tento projekt digitalizácie počtom strán, teda ako absolventka matematického gymnázia som si dala tú prácu, čiže 40 282 685 eur som vydelila 40 300 000 strán, dostali sme cenu, za ktorú Slovenská národná knižnica zaplatila za jednu stranu, treba povedať, súkromnej spoločnosti. Je to 0,999 eur. A to je niekoľkonásobne viac, ako predpokladal pôvodný projekt. Ale to ešte nie je všetko.
Podľa projektu mala byť cena za kompletnú digitalizáciu a konzervovanie jednej strany 0,19 eur, v konečnom dôsledku je to 0,999 eur. Keďže v projekte v Slovenskej národnej knižnici sa ale nerealizovala masová konzervácia, tak cena digitalizácie nemôže byť 0,19, ale na bežné komerčné ceny len 0,10. Tak bežne proste digitalizujú normálne súkromné spoločnosti, keď si to u nich objednáte, napríklad spoločnosť NUPSESO z Nitry, 0,10. Koľko? Koľko stála strana Slovenskú národnú knižnicu, 0,999 eur?
Ďalej. Podľa koncepcie ministerstva kultúry nemá Slovenská národná knižnica, a teraz naozaj, prosím vás, aspoň vy, čo ste tu a sa o to zaujímate, počúvajte, digitálny obsah na dlho archivovať sama, ale má ho archivovať prostredníctvom centrálneho dátového archívu, ktorý je vybudovaný v rámci projektu Opis dva v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Tento archív má kapacitu, nakoniec, pán minister, prepáčte, ale máme, vy tu sedíte, vy ste od čísiel, takže, prepáčte, samé čísla, dobre? Má kapacitu 25 mil. terrabajtov. Náklady na archív boli 33 mil. eur. Koľko má grantový systém ministerstva kultúry? Dvadsať miliónov? Skvelé. Z toho je pre digitálny obsah Slovenskej národnej knižnice plánovaná a obstaraná kapacita sedemnásť miliónov, lebo tam je ten najväčší obsah. Doteraz, teda do októbra 2015 od roku 2012 do archívu Slovenská národná knižnica nedala 17 mil. terrabajtov, ale približne podľa môjho odhadu 80 terrabajtov, teda ani len jedno percento z plánovaného obsahu. To znamená, že kolieska v archíve za 33 mil. sa točia naprázdno. Archív je využitý od roku 2012 na desať percent, celý, okrem teda Slovenskej národnej knižnice.
A vráťme sa teda k počítaniu nákladov bezprostredne súvisiacich s projektom Slovenskej národnej knižnice. Týchto 17 petabajtov, to je teda, 25 mil. terrabajtov je 25 petabajtov, aby teda bolo jasné aj pre tých, čo to nevedia, v archíve Univerzitnej knižnice, ktoré sú určené pre Slovenskú národnú knižnicu, predstavujú 67 % nákladov na archivovanie digitálneho obsahu z projektu Slovenskej národnej knižnice. Znamená to, že sumu 40 282 685 eur, ktorú použila Slovenská národná knižnica na digitalizáciu, bude treba zvýšiť o 67 %, pán minister financií, zo sumy 33 miliónov. Suma na projekt Slovenskej národnej knižnice takto zvýšená bude mať teda 62 392 685 eur. A počítajme ďalej.
K tejto sume 62 mil. je potrebné pripočítať alikvotnú čiastku aj z projektu Národného osvetového centra, ktoré má od konca novembra 2015 sprístupňovať digitálny obsah cez systém, ktorý sa nazýva Slovakiana. Tento projekt Slovakiana je projekt OPIS-u 2 centrálna aplikačná infraštruktúra. O nákladoch na tento projekt, bohužiaľ, sa mi nepodarilo získať informácie. Pôvodne sa počítalo so sumou 23 mil. eur. Podobne ako pri archíve v Univerzitnej knižnici možno predpokladať, že väčšina digitálneho obsahu bude vlastne digitálny obsah Slovenskej národnej knižnice. Zo sumy 23 mil. je preto vhodné dedikovať na sprístupnenie digitálneho obsahu s obsahom okolo 15 mil. pre sprístupnenie obsahu Slovenskej národnej knižnice.
A tu by som chcela podotknúť, že vývoj nového softwaru pre Slovakianu, a to som tu už raz povedala, nebol nevyhnutný, pretože existuje celý rad vynikajúcich softwarov "open source". To sme vôbec nemuseli platiť, pán minister. Takže komplexné faktické náklady na digitalizáciu, teda skenovanie, archivovanie a sprístupnenie a tak ďalej sú teda omnoho vyššie ako 40 282 685 eur, ktoré sme dostali od Európanov. Podľa môjho názoru ide teda, a keď som to všetko spočítala, o sumu 77 mil., pán minister, 392 685 eur. Takto náklady na digitalizáciu jedného objektu sú 29,2 eur. Náklady na digitalizáciu jednej strany, o ktorej som hovorila, že v Národnej knižnici je 0,999 eur, sú 1,92 eur. To je 19-násobne viac, ako predpokladal projekt DIKDA. Takže toto je digitalizácia.
RTVS. Pán minister sa nám chválil, že sa podarilo zastaviť pokles výberu dane zo zástrčiek. RTVS na budúci rok plánuje príjmy 75 mil. eur. Plánuje aj predaj majetku za 1,4 mil. eur za budovu v Banskej Bystrici, ale samotný generálny riaditeľ sám zdôraznil, že bez zmeny financovania nie je možné dohnať technologický dlh RTVS, rovnako nie je možný rozvoj RTVS. Čo ste pozerali, keď bol teraz v Paríži, vznikla kríza? Teroristický atak. Pozerali ste čo, TA3? To mizerné spravodajstvo? Alebo RTVS? Alebo ste si prepli ČT24, ktoré malo perfektný, absolútne updateovaný okamžite informačný servis. My nemáme verejnoprávny informačný servis. A ja si odvážim tu povedať, že TA3 je stranícka televízia a nie informačná televízia.
Odmeňovanie pracovníkov RTVS je mizerné. Ako tam chceme mať špičkových novinárov a mať špičkové spravodajstvo za to, čo si platia v daniach naši obyvatelia, keď ich nemáme za čo odmeňovať?
Spomeniem ešte moju milovanú Maticu slovenskú, ktorá dostáva svojich štandardných 1,494 mil. eur, ale nikdy sa nepýtame, kde zmizli. Je to dosť? Možno potrebuje viacej, alebo adekvátne je to, alebo čo vlastne by sme mohli zmeniť, zlepšiť? Keď už hovoríme o tom webe Slovakiana, skúste si ho otvoriť, pán kolega, z výboru, kultúrneho, ktorý sa práve pozeráte na web. Pán poslanec, skúste si dať Slovakiana, skúste, skúste to urobiť. Viete, čo sa vám, dostanete pár obrázkov s odkazom, že objavujte od decembra 2015. To je všetko, čo dostanete. Zrejme ministerstvo kultúry si povedalo, že napne sily a od 1. decembra do 15. decembra, kedy začnú všetky pracovníčky piecť koláčiky, proste to dobehnú. Ale ako, to ja neviem, no nejako to už, ako sa to hovorí po slovensky? Ošolíchajú.
Takže, vážení priatelia, na záver môjho vystúpenia, máme pred sebou ustrašenú komunitu umeleckých pracovníkov, ktorí musia držať hubu a krok v kultúrnych inštitúciách, pretože minister rozhoduje o všetkom. O všetkom, takže potom máme v Národnom divadle orchester, ktorý má, ako by povedal pán Jarjabek, 130 členov, hoci pravidelne hrá len 64. Takže máme ďalej umelcov, ktorí mi hovoria, buďme radšej ticho, nech je to aspoň tak, ako to je, lebo by to mohlo byť aj horšie. Ďalej budeme mať komisie, ktoré nebudú niesť žiadnu zodpovednosť za to, komu pridelia granty a čo z týchto grantov vznikne. Budeme mať ďalej riaditeľov fondov, ktorí nebudú niesť žiadnu zodpovednosť, lebo rozhodli komisie. Budeme mať ďalej správne rady týchto fondov, ktoré nebudú niesť žiadnu zodpovednosť, pretože komisie a riaditeľ rozhodli. Takže budeme naďalej vynakladať prostriedky a vlastne má pravdu jeden pán, ktorý mi povedal, že si za to vlastne môžeme sami, lebo si to teraz už sami riadime, lebo máme "arm lengt´s principle". A strach, strach tých ľudí, že sa znepáčia a že nedostanú, bude rozhodovať o budúcnosti kultúry. A strach je mimoriadne príjemná vec. Ja by som chcela SMER-u ešte povedať, že sledujúc poľské voľby, viete, čo najviac pomohlo pánu Kaczynskému, že získal ústavnú väčšinu v parlamente? Že povedal v televízii, že utečenci roznášajú choleru a parazity, takže ešte toto by ste mali, že ochránime Slovensko pred cholerou a parazitmi. Na tom vyhral voľby. Tak dúfam, že sa to objaví, lebo to je skutočne veľmi, veľmi účinný prostriedok.
A nebudem tu hovoriť o tom, že peniaze idú na časopisy každý rok, ktoré majú fašistický a antieurópsky obsah, o tom som tu už hovorila. Pán minister hovorí, že je sloboda slova. A že, ak sú fašistické, že nech to riešia súdy. Úžasné, ale však im zatiaľ peniaze budeme dávať, nie? A tak ďalej, a tak ďalej. Je toho veľmi veľa.
Máme teda dva nové fondy. To je asi najväčší prínos, len nie sú zasadené do systému a my vlastne nevieme, ako ďalej budeme financovať národné kultúrne inštitúcie, koľko nás bude stáť spackaná digitalizácia, koľko ešte bude musieť naliať ďalší minister financií do toho, aby to vôbec fungovalo, atď., atď. Možno naozaj môžete tvrdiť, že toto je najlepší európsky rozpočet, ale ja, ktorá sa zaoberám rozpočtom kultúry, by som si to nedovolila tvrdiť.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
