Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, členovia vlády, milí hostia, do politiky som vstúpila s tým, aby som mohla konkrétne pomôcť riešiť problémy našej krajiny, o ktorých viem a ktorým sa v živote venujem. Mojou špecializáciou je hlavne sociálna práca, v ktorej roky pôsobím ako vysokoškolská pedagogička a sociálna poradkyňa. Preto sa zameriavam na tie časti programového vyhlásenia vlády, ktoré sa venujú práve tejto oblasti.
Programové vyhlásenie vlády vnímam ako rámcový dokument, ktorý nemôže detailne riešiť všetky sféry života na Slovensku, ale popisuje priority, na ktoré sa chce exekutíva zamerať. Z môjho pohľadu sú mnohé zadefinované správne. Chcem však podotknúť, že nie málo z nich už riešili aj predchádzajúce vlády, dokonca k nim už boli aj prijaté zákony. Problémom však bolo, že tie neboli vždy uplatňované v praxi tak, aby mohli účinne riešiť problémy spoločnosti. Presnejšie, aby uvoľnili ruky ľuďom, ktorí službu verejnosti myslia vážne, vykonávajú poctivo, profesionálne a s nasadením. Pretože zo svojich skúseností viem, že takýchto špecialistov – či už spomedzi zamestnancov verejnej správy, podnikateľského prostredia, či neziskových organizácií – je viac než dosť. Stačí, aby im neboli hádzané polená pod nohy, alebo aby sa ich iniciatívam vyšlo v ústrety. Aj na tieto príklady sa chcem vo svojom príspevku zamerať.
Politika tvorby pracovných miest. So sociálnou sférou veľmi úzko súvisí zamestnanosť, preto vítam ambíciu vlády znižovať nezamestnanosť a hlavne hľadať uplatnenie pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú v dôsledku straty pracovných návykov na hrane vylúčenia zo spoločnosti. Nástroje na riešenie týchto problémov už sú. Potrebujú však doladenie a predovšetkým reálnu medzirezortnú spoluprácu. Chýba zároveň prepojenie s praxou. Teda to, čo som pred chvíľkou spomínala. Riešenia máme, aj ľudí, ktorí sú schopní ich realizovať. Potrebujeme však doladiť dôležité detaily. Podobne je to však aj so zamestnávaním mladých ľudí. Popri rizikovej skupine ľudí nad 50 rokov evidujeme najvyššiu mieru nezamestnanosti aj u mladých do 29 rokov. Preto je potrebné a nevyhnutné sa zamerať práve na túto skupinu a pomôcť im uplatniť sa na trhu práce.
Všetci popritom vieme, že na Slovensku postupne dochádza kvalifikovaná pracovná sila. Kvôli tomu hrozí, že prídeme o investorov, staneme sa montážnou dielňou, mladí budú ďalej navždy odchádzať do zahraničia, nehovoriac o frustrácii tých, ktorí tu ostanú, a v tejto situácii alebo v súvislosti asi budem zbytočne spomínať hrozbu, ktorá nielenže môže, ale už aj viedla ku ich radikalizácii. Aj v tejto oblasti potrebujeme prepojenie školstva s praxou a medzirezortnú spoluprácu. Nehovoriac o potrebe podriadiť schválenie nových študijných odborov analýze uplatnenia absolventov na trhu práce. A opäť aj tentokrát už iniciatívy jednotlivcov v mnohom predstihli štát. A politici a úradníci by sa mali od nich učiť alebo im rozviazať ruky. Uvediem príklad.
V roku 2006 na východnom Slovensku prišla azda najväčšia investícia do znalostnej ekonomiky v podobe nadnárodnej korporácie T-Systems. Manažér, ktorý ju vtedy na Slovensku zastupoval, hneď v čase príchodu investora hovoril o tom, že medzi tým, čo ponúkajú školy, a potrebou praxe, zíva obrovská diera. Manažéri T-Systems tak rozbehli vzdelávanie na školách. Začali vysokými, postupne prešli na stredné a teraz sa venujú aj deťom na základných školách. Aj vďaka ich aktivitám vzniklo niekoľko tisíc pracovných miest a v Košiciach vznikla kritická masa IT špecialistov, ktorá umožňuje rozvoj tohto sektora v regióne. Uznávam, že mnoho z týchto pracovných miest vzniklo aj vďaka dotáciám, no bez vzdelávacích aktivít manažérov by peniaze z verejných zdrojov boli zbytočné.
Ďalší príklad potenciálu, ktorý drieme a nie je dostatočne využitý, sa nachádza tiež na východe Slovenska, v Kechneci. Tamojší starosta Jozef Konkoly tam vytvoril priemyselný park, ktorý priamo a nepriamo dáva prácu zhruba desiatim tisícom ľudí. Už pred niekoľkými rokmi pochopil, že onedlho môže firmám dôjsť kvalifikovaná pracovná sila. Nielen vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ale aj robotnícka profesia. Dal na papier projekt európskej integrovanej školy, ktorá by zastrešovala vzdelávanie od materskej cez strednú až po vysokú školu. Deti by sa už od útleho veku vzdelávali v cudzích jazykoch, osnovy a celý vzdelávací proces by prebiehal v spolupráci s firmami pôsobiacimi v priemyselnom parku. O tento projekt napriek všetkému nebol na jednotlivých rezortoch záujem. Oceňujem preto opäť zavedenie duálneho vzdelávania na školách. Roky však bojuje s byrokraciou a neochotou kompetentných pomôcť. Pýtam sa, prečo nerozviazať ruky takýmto ľuďom, ktorí majú výsledky, a umožniť im realizovať projekt, ktorý v Európe funguje a u nás by bol pilotom, ktorý by slúžil ako príklady iným. Takýchto príkladov existuje viacero aj v iných oblastiach.
Po týchto pozitívnych príkladoch z praxe teraz k niektorým nástrojom znižovania nezamestnanosti v spomínanom programovom vyhlásení. Konkrétne k niektorým ustanoveniam zákona o sociálnom zabezpečení.
Vláda chce znižovať nezamestnanosť tým, že bude stenčovať vankúš pod tými, čo môžu, ale nechcú pracovať. A to sprísňovaním podmienok pri poskytovaní sociálnych dávok pre osoby odmietajúce pracovať. Cieľom opatrení majú byť adresné sociálne opatrenia. Súhlasím s touto ambíciou a chcem upozorniť, že aj keď v poskytovaní sociálnych dávok došlo v posledných rokoch k viacerým významným zmenám, faktom zostáva, že celá oblasť ich normatívnej regulácie je najviac roztrieštenou časťou odvetvia práva a sociálneho zabezpečenia.
Štátne sociálne dávky sú tým nástrojom, ktorými štát prispieva na krytie nákladov na výživu a iné osobné potreby detí, a tiež nákladov spojených s ďalšími sociálnymi udalosťami u rodín s nezaopatrenými deťmi, ako aj bez nich, napríklad príspevok na pohreb. Vzhľadom na to tvoria jednu z ťažiskových súčastí nášho systému sociálneho zabezpečenia. V súvislosti s ich vyplácaním sa najčastejšie skloňujú výrazy ako "príliš plošné vyplácanie", "neefektívne poskytovanie", "zneužívanie" a podobne. Preto zámer vlády prehodnotiť realizáciu a poskytovanie sociálnych dávok považujem za pozitívny. Je však potrebné mať na pamäti, že do niektorých znakov systému sociálnych dávok sa nesmie zasiahnuť, pretože sú preň vlastné z podstaty jeho existencie. Mám na mysli predovšetkým dve veci.
Po prvé, musí ostať nemenná pozícia štátu ako organizátora, koordinátora a poskytovateľa dávok štátnej sociálnej pomoci a podpory. Cieľom jeho pôsobenia má byť, aby životná úroveň rodín s nezaopatrenými deťmi neklesla podstatne nižšie v porovnaní s úrovňou bezdetných detí (pozn. red.: správne má byť zrejme "bezdetných rodín").
Po druhé, zachované musí ostať aj úsilie, aby dávky štátnej sociálnej podpory neslúžili len na uspokojovanie základných potrieb rodiny a nenahrádzali ekonomickú aktivitu jej členov. Životná úroveň rodín sa má aj naďalej zabezpečovať hlavne z pracovných príjmov a dávky štátnej sociálnej podpory majú mať len podpornú funkciu. Naopak, považujem za dôležité, aby došlo k úprave napríklad týchto problémov sociálnych dávok: odstrániť roztrieštenosť inštitucionálneho zabezpečenia dávok, znížiť administratívnu náročnosť agendy danú samotnou roztrieštenosťou právnej úpravy. Každá sociálna dávka, resp. vecne podobné dávky sú upravené v samostatnom zákone.
Ďalšou dôležitou úlohou je venovať sa komplikovanosti tokov finančných prostriedkov určených na výplatu dávok a z nej vyplývajúce riziko ich zneužívania u marginalizovaných skupín.
A teraz k niektorým opatreniam týkajúcim sa sociálnej politiky. Zo svojich skúseností viem, s akými problémami zápasia ľudia odkázaní na pomoc štátu, ako aj tí, ktorí im pomáhajú, či už ako príbuzní, alebo sociálni pracovníci, alebo iné pomáhajúce profesie. Narážajú na množstvo byrokratických prekážok, nespravodlivosti systému. Napríklad štátni poskytovatelia sociálnych služieb sú preferovaní na úkor neštátnych. Preto vítam ambíciu vlády zefektívniť systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb, riešiť problematiku odmeňovania pracovníkov v sociálnych službách a hlavne pokračovať v podpore deinštitucionalizácie sociálnych služieb. Práve pri deinštitucionalizácii a transformácii sa chcem pristaviť, pretože tú považujem za mimoriadne dôležitú. Vnímam ju ako zmenu systému sociálnej pomoci, osobitne sociálnych služieb, a to z takých, ktoré sú poskytované v rámci inštitucionálnej podoby, kde prevláda kolektívny prístup, na také, v ktorých prevažujú služby poskytované v prirodzených spoločenstvách, ktoré sú organizačne a kultúrne čo najviac podobné bežnej rodine. Nemôžeme totiž zatvárať oči pred tým, že kolektívny prístup vedie nielen k traumám a negatívnemu vplyvu na zdravie a osobný rozvoj ľudí, ale aj k sociálnemu vylúčeniu, bezmocnosti, pasivite a nemožnosti plnohodnotného začlenenia sa do spoločnosti.
Základným cieľom transformácie a deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb má byť vytvorenie a zabezpečenie podmienok pre nezávislý a slobodný život všetkých občanov odkázaných na pomoc spoločnosti v prirodzenom sociálnom prostredí komunity prostredníctvom komplexu kvalitných alternatívnych služieb vo verejnom záujme, ktoré im umožnia slobodný a nezávislý spôsob života s aktívnou podporou komunity, odborníkov, členov rodiny, dobrovoľníkov prechodom z prevažne inštitucionálneho spôsobu poskytovania sociálnych služieb na komunitnú starostlivosť.
Transformácia a deinštitucionalizácia sociálnych služieb prebieha vo svete a v Európe už od 70. rokov 20. storočia. Príkladmi dobrej praxe sa môžeme inšpirovať krajinami, akými sú napríklad Nórsko, Švédsko, USA či Veľká Británia, kde bola deinštitucionalizácia podporená politicky aj legislatívne.
Chcem však v tomto kontexte upozorniť, že ani u nás na Slovensku neexistujú zásadné legislatívne a programové prekážky, ktoré by bránili transformácii a deinštitucionalizácii. V niektorých častiach zákon o sociálnych službách nepriamo preferuje tento proces, nehovoriac o praktických skúsenostiach. V roku 2011 až 2015 bol realizovaný národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej starostlivosti na komunitnú starostlivosť. Národný projekt sa pilotne realizoval v šiestich samosprávnych krajoch, za každý kraj bolo určené jedno zariadenie sociálnych služieb. V nich pod odborným vedením metodického tímu expertov pracovali interdisciplinárne transformačné tímy, ktoré po absolvovaní špecializovaných vzdelávacích kurzov individuálne pripravovali podmienky pred presťahovaním sa klientov do komunity a tiež samotných klientov na adaptabilné zvládnutie celého procesu. Realizáciou projektu získali prijímatelia sociálnych služieb, zamestnanci verejných zariadení sociálnych služieb a zriaďovatelia, zamestnanci samosprávnych krajov cenné skúsenosti, ktoré môžu slúžiť ako príklady dobrej praxe pre systémovú deinštitucionalizáciu na Slovensku. Vznikol ľudský potenciál odborníkov pre širšie zavádzanie zmien do budúcnosti.
Z doterajších skúseností vieme aj o slabých stránkach sociálnych služieb, ktorými sú predovšetkým nerozvinutý systém komunitného plánovania, nedostatočne vytvorené podmienky pre zotrvanie v prirodzenom, teda domácom sociálnom prostredí, nedostatočná a regionálne nerovnomerná sieť zariadení sociálnych služieb a terénnych sociálnych služieb, nepostačujúca variabilita sociálnych služieb, absencia štandardov sociálnych služieb, nepostačujúca kapacita terénnych sociálnych služieb a podobne. Takže z uvedeného je jasné, že máme na čom stavať v snažení o kvalitnejšie, spravodlivejšie, humánnejšie a efektívnejšie poskytovanie sociálnych služieb.
Čo ma ešte v rámci stanovených priorít programového vyhlásenia vlády teší, je prehodnotenie možnosti zavedenia jednotnej lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti s cieľom zjednodušiť posudzovanie zdravotného stavu a zefektívniť výkon posudkovej činnosti. Súčasný stav právnej a organizačnej úpravy posudkovej činnosti v praxi okrem iného spôsobuje nadmernú byrokraciu, s ňou spojenú administratívnu záťaž pre občanov, vyššiu nákladovosť a neefektívnosť procesov. Spôsob posudzovania zdravotného stavu hendikepovaných ľudí najviac ponižuje tých, čo trpia, a tým, čo majú pomáhať, dáva priestor na šikanovanie a korupciu. Na tento problém som upozorňovala dlhodobo, vychádzajúc z množstva problémov, ktoré som počas svojej praxe mala možnosť poznať. Uvediem príklad, ktorý som v minulom roku spomínala aj vo svojom blogu venujúcom sa tomuto problému.
Predstavte si, že máte osemnásťročného syna s Downovým syndrómom. Dosiahnutím plnoletosti dieťaťa vás opätovne čaká tortúra návštev u posudkových lekárov, ktorí majú zhodnotiť úroveň jeho postihnutia. Podľa nej bude mať nárok na adekvátnu pomoc od štátu. Aby toho nebolo málo, pribudla ďalšia povinnosť - doteraz ste sa o syna starali s manželom, ale už fyzicky a finančne nezvládate a syna potrebujete dať do denného stacionára. Takže musíte navštíviť aj posudkového lekára samosprávy, v ktorej pôsobnosti sa nachádza zariadenie, kde ho chcete umiestniť. Okrem toho vás čaká už tradičná exkurzia po posudkových lekároch úradu práce, kde žiadate kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, a Sociálnej poisťovne, ktorá prizná alebo neprizná nárok na invalidný dôchodok. Počas niekoľkomesačnej tortúry pobehovania po úradoch príde tragikomický výsledok. Traja rôzni posudkoví lekári skúmali rovnakého pacienta a došli k trom rozdielnym názorom na stupeň jeho zdravotného postihnutia. Rozmenené na drobné to znamená, že váš syn bol v každom hodnotení zaradený do inej kategórie žiadateľov o pomoc. Lekár úradu práce ho považoval za viac postihnutého než v Sociálnej poisťovni, ako relatívne menej chorého, dokonca tak, že nemáte nárok na stacionár, ho videl špecialista samosprávy.
Podotýkam, že nejde o vymyslený prípad. Stal sa mojej priateľke, ktorá mi svoje trpké skúsenosti spolu s detailami nekonečných návštev posudkových lekárov podrobne vyrozprávala. Jej príbeh ma neprekvapil. V rôznych obmenách som ho počula už veľakrát. Môžeme sa len domnievať, prečo aj v tomto prípade prišli lekári, ktorí posudzovali chorého na základe rovnakých medicínskych kritérií, s odlišnými výsledkami. Alibi majú v bujnej stati zákonov a ich príloh, pritom vôbec nemusí ísť len o výhovorky, pretože legislatívny chaos môže skutočne viesť k rozdielnej metodike hodnotenia zdravotného stavu postihnutého. No vylúčiť sa nedajú ani iné dôvody a motívy. Napríklad lekári nemali dobrý deň.
Riešenie nie je nijako zložité. Stačia tri základné opatrenia: zjednotiť všetky výkony posudkovej činnosti pod strechu jednej organizácie, upraviť ju komplexne v jednom zákone pre všetky účely a ustanoviť nezávislosť posudkových činností.
Uvedeným opatrením príde k racionalizácii, transparentnosti, vyššej kompetentnosti rozhodovania, zrýchleniu celého procesu a v konečnom dôsledku aj úspore finančných prostriedkov na oboch stranách. Zredukovanie počtu pracovníkov sa rovná úspora finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, nakoniec aj samotným pacientom minimálne za dopravu a rôzne poplatky.
Pripomínam, že už v roku 2010 bol na stole návrh zákona o lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti, ktorý mal ambíciu túto problematiku riešiť. Hendikepovaní asi neboli natoľko zaujímavou cieľovou skupinou, aby sa jej politici venovali viac, ako je nevyhnutné, teda takmer vôbec.
Vyspelosť spoločnosti sa prejavuje aj v tom, na akej úrovni sú jej sociálne služby a ako sa stará o znevýhodnené skupiny obyvateľov. Verím, že sa táto situácia čoskoro zmení, pretože hendikepovaní a ich rodinní príslušníci si zaslúžia, aby im štát nehádzal polená pod nohy, ale pomáhal.
Na záver by som rada zopakovala to, čo som spomenula na úvod: programové vyhlásenie vlády je rámcový dokument. Nie je nevyhnutne dôležité, koľko viet v ňom bolo popísaných. Jeho kvalitu nepreverí ani kvantum slov, ktoré odznejú na jeho adresu tu v pléne Národnej rady či v médiách. Jediným meradlom, podľa ktorého ho bude raz možné posudzovať, bude miera jeho životaschopnosti. Ak hovorím životaschopnosť, mám tým na mysli najmä mieru, v akej dokáže toto programové vyhlásenie, ako aj z neho vyplývajúce kroky a opatrenia zrkadliť potreby spoločnosti.
Za seba chcem povedať, že hlavne v oblasti sociálnych vecí chcem urobiť všetko pre to, aby bol čo najživotaschopnejším. A to nielen pri riešení problémov, ktoré som tu uviedla, ale aj pri presadzovaní ďalších návrhov na zlepšenie života ľudí. Aj takých, ktoré neboli explicitne spomenuté v programovom vyhlásení. Mnohé z nich už odzneli počas tejto rozpravy, ale aj vo výbore pre sociálne veci. Teším sa na prácu, ktorá nás čaká, a dúfam, že mi tento optimizmus čo najdlhšie vydrží.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
