Ďakujem veľmi pekne. Máme pred sebou návrh novely zákona, ktorý bude mať reálny dopad na niekoľko desiatok tisícov občanov Slovenskej republiky. Hovorím ako o ťažko zdravotne postihnutých ľuďoch, tak aj o tých, ktorí sa o nich starajú, pomáhajú im skvalitniť ich život do najlepšej možnej miery.
Ustanovenia zákona, ich zavedenie do praxe, sa odrazia nielen v číslach vo financiách, teda v jednotlivých formách peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ale aj v každodennom živote rodiny, v ktorej človek s takýmto znevýhodnením žije.
Som presvedčená, že adekvátna výška napríklad príspevku na osobnú asistenciu bude nielen spravodlivým ohodnotením naozaj ťažkej práce osobného asistenta, nielen fyzickej, ale do značnej miery i duševnej. Bude pre nich motiváciou túto službu robiť ako povolanie bez potreby inej práce, bez časového i finančného stresu. Čo je nad tým všetkým? Kvalitná starostlivosť o zdravie postihnutého člena rodiny zabezpečí v celej rodine harmóniu a priestor pre realizáciu. O tom, aké postavenie má u nás inštitút osobného asistenta, vieme. Mňa zaujímalo, aké je v krajinách Európskej únie. V tejto súvislosti ďakujem za spoluprácu Parlamentnému inštitútu Národnej rady Slovenskej republiky, oddelenie parlamentného výskumu a vzdelávania, ktorý k tejto téme vypracoval analýzu na základe nami vypracovaných otázok. Budem o nich ešte hovoriť.
V roku 2016 sme deklarovali oficiálny záväzok zvýšiť finančný príspevok na opatrovanie aj v programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky. Vo vyhlásení novej vlády to nie je inak. Do medzirezortného pripomienkového konania k novele zákona sa zapojilo jedenásť mimovládnych organizácií zastupujúcich ťažko zdravotne postihnutých, pričom celkovo bolo na vláde akceptovaných a do novely zákona zapracovaných 27 pripomienok. V tejto podobe ho máte pred sebou. Návrh zákona bol predložený do legislatívnej rady vlády s rozpormi Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím a s rozpormi s Úradom komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím.
Aj po prijatí časti pripomienok mimovládnych organizácií zástupcovia týchto inštitúcií naďalej volajú po dialógu s cieľom nájsť vyhovujúce riešenie pre obe strany. Rovnako podstatný je i reálny dopad na štátny rozpočet. Toto je pre nás, ako a kde financie nájdeme, rozdelíme. Každému je však jasné, že táto oblasť, oblasť pomoci zdravotne znevýhodneným občanom je dlhodobo poddimenzovaná a potrebuje systematické a dlhodobo udržateľné riešenia.
Pred pár dňami sme sa s kolegami z výboru pre sociálne veci stretli za jedným stolom so zástupcami mimovládnych organizácií. Vypočuli sme si niekoľko konštruktívnych návrhov, ktoré sformulovali do niekoľkých zásadných kľúčových oblastí. Toto stretnutie vyvolali oni sami. Mali túto potrebu a ja som ich nemohla odmietnuť. Dôraz bol kladený primárne na odmeňovanie osobných asistentov, stanovenie výšky ich príjmu a jeho výpočet. Aj dnes si našli cestu pred parlament, aby sa uchádzali o podporu poslancov v ich snahe dosiahnuť zmeny v novele s pozitívnym dopadom na ich život. V spoločnom dialógu na pôde výboru budeme pokračovať. Pozdravujem ich.
Vrátim sa do Európy k analýze, ktorú som si dala vypracovať a do ktorej sa zapojilo dvanásť krajín: Rakúsko, Holandsko, Litva, Estónsko, Lotyšsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko, Slovinsko, Portugalsko, Grécko, aj Veľká Británia. Je to približne polovica z oslovených štátov Európskej únie. Spomedzi rôznych oblastí som sa zamerala hlavne na inštitút osobnej asistencie a hľadala prieniky so slovenskou legislatívou. Cieľom bolo zistiť, v ktorých krajinách je tento inštitút osobnej asistencie zavedený a aké sú jeho podmienky. Získali sme odpovede na otázky, či je výkon osobnej asistencie povolaním, tiež či je možné, aby osobnú asistenciu vykonával rodinný príslušník telesne postihnutej osoby, alebo či má výška príjmu alebo majetku telesne postihnutej osoby vplyv na výšku príspevkov poskytnutých týmto osobám.
Analýza odpovedá na to, ako je riešená problematika starostlivosti a príspevkov pre telesne postihnutých v krajinách, kde nie je inštitút osobnej asistencie zavedený. To sa týka Grécka a Litvy. V ostatných spomínaných krajinách inštitút osobnej asistencie existuje a má tieto základné atribúty:
1. Výška príspevku na osobnú asistenciu sa neposudzuje, nezávisí od príjmu či majetku zdravotne postihnutého vo všetkých uvedených krajinách, kde inštitút osobnej asistencie existuje. Výška príjmu majetku môže ovplyvniť výšku príspevku na osobnú asistenciu v Holandsku. Pokiaľ ide o Veľkú Britániu, tak môžeme konštatovať, že ide o špecifický prípad, keďže osoby, ktoré potrebujú starostlivosť a podporné plány, musia prejsť testom prostriedkov, čiže istým, finančného hodnotenia. V Estónsku je služba osobnej asistencie jednou zo sociálnych služieb, ktorý organizuje alebo poskytuje miestna samospráva. Preto má každá miestna samospráva vlastné podmienky, ktoré môžu byť veľmi odlišné vrátane výšky platu osobného asistenta. V niektorých miestnych samosprávach služba môže byť úplne bezplatná pre užívateľov služieb, ale súčasne niektoré miestne samosprávy vytvorili vlastný príspevok používateľa služby na službu osobného asistenta.
2. Osobnú asistenciu ako výkon povolania umožňujú všetky uvádzané štáty okrem Dánska, pričom v Estónsku je to v kompetencii miestnej samosprávy, keďže každá samospráva má vlastné podmienky, ktoré môžu byť veľmi odlišné. Napríklad v susednom Rakúsku majú osobní asistenti štatút zamestnancov asistenčného centra alebo priamo ŤZP osôb na základe zákona o sociálnom zabezpečení. Nepotrebujú špecifické tréningy, pretože aktivity sú orientované na špeciálne potreby ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí môžu samostatne rozhodovať o požiadavkách. Osobná pomoc je pre osoby so zdravotným postihnutím zadarmo a nijako nezávisí od príjmu alebo majetku osoby so zdravotným postihnutím. Asistent dostáva plat dohodnutý na základe kolektívnej zmluvy, ktorý platí federálny štát. Spolkové ministerstvo práce, sociálnych vecí, zdravia a ochrany spotrebiteľa ponúka celý rad ďalších opatrení na začlenenie a integráciu ŤZP osôb do pracovného života, napríklad:
- dotácie na mzdy na kompenzáciu zníženej produktivity zamestnancov so zdravotným postihnutím,
- dotácie pre ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí založili vlastný podnik,
- pomoc pri mobilite pri ceste na pracovisko pre ľudí, ktorí nemôžu používať bežné dopravné prostriedky, náklady na znovuzískanie vodičského preukazu alebo nákup auta a mnohé ďalšie.
3. Rodinný príslušník ako osobný asistent. Táto možnosť je podľa analýzy v Dánsku, Holandsku, Slovinsku, Švédsku a vo Veľkej Británii. Naopak v Estónsku, Fínsku, Portugalsku a Rakúsku to nie je možné. Krajiny toto obmedzenie odôvodňujú napríklad tým, že cieľom služby je zvýšiť nezávislosť osoby v núdzi a znížiť zaťaženie rodiny, umožniť účasť rodinných príslušníkov na trhu práce. Pokiaľ ide o Grécko a Litvu, krajiny, kde nie je inštitút osobnej asistencie zavedený, tak riešia problematiku starostlivosti a príspevkov pre telesne postihnutých nasledovne: v Grécku napríklad existuje program Pomoc pre domácnosti, ktorého cieľom je poskytovať primárnu sociálnu starostlivosť ŤZP občanom prioritne tým, ktorí žijú sami a majú nízke príjmy. V Litve v súčasnosti neexistuje žiadna právna úprava týkajúca sa organizácie a poskytovania služieb osobných asistentov. V roku 2013 začalo ministerstvo sociálneho zabezpečenia a práce implementovať program rozvoja integrovanej pomoci, ktorý sa realizuje pomocou zdrojov európskych štrukturálnych fondov.
Toľko nateraz z uvedenej analýzy, z ktorej som vybrala ako príklad práve inštitút osobnej asistencie, ktorý je predmetom nosných debát aj u nás. Je v nej mnoho zaujímavých foriem inštitútu osobnej asistencie, ktoré môžu byť aj pre našu prácu podnetnými, inšpiratívnymi.
Vrátim sa v krátkosti ešte k nedávnemu stretnutiu s mimovládnymi organizáciami, ktoré zastupujú osoby a rodiny detí so zdravotným znevýhodnením a s úradom komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Ako problém mimovládne organizácie primárne vnímajú fakt, že každý návrh, ktorý predložili v rámci medzirezortného pripomienkového konania a zvyšoval nárok na štátny rozpočet, bol zamietnutý s tým, že to ministerstvo financií neschváli. Vo väčšine vidia zapracované zmeny ako nedostačujúce. Na stretnutí sme sa zamerali najmä na témy súvisiace s peňažným príspevkom na osobnú asistenciu a s ním spojené posudzovanie príjmu. Tak isto sme hovorili o určení výšky peňažného príspevku za opatrovanie. Budem konkrétna, no stručná.
Peňažný príspevok na osobnú asistenciu, ktorý v súčasnosti predstavuje sumu 2,78 eur na hodinu, novela navrhuje zvýšiť o 4 centy bez valorizácie do budúcnosti. Mimovládne organizácie žiadajú o skokové navýšenie hodinovej sadzby osobnej asistencie na sumu 140 % hodinovej minimálnej mzdy a jej pravidelnú valorizáciu. Zo stanoviska ministerstva práce vyplýva, že na účely výšky peňažného príspevku na osobnú asistenciu navrhuje stanoviť sadzbu na jednu hodinu osobnej asistencie pevnou sumou a rovnako ako v prípade peňažného príspevku na opatrovanie navýšiť ju prostredníctvom nariadenia vlády, o čom v konečnom dôsledku hovoril už aj pán minister.
Z môjho pohľadu je súčasné navýšenie hodinovej sadzby príspevku na osobnú asistenciu o 4 centy nedostačujúce, pričom ako kompromis vidím navýšenie hodinovej sadzby aspoň o jedno euro. Mám za to, že toto riešenie by našlo podporu, ak nie u všetkých, tak u väčšiny mimovládnych organizácií.
Posudzovanie príjmu príspevku na osobnú asistenciu a pri peňažnom príspevku na zvýšené výdavky z pohľadu mimovládnych organizácií nemotivuje človeka s ťažkým zdravotným postihnutím pracovať. Ako uviedli zástupcovia inštitúcií, opatrovateľský príspevok nedostanete, ak presiahnu vaše posudzované príjmy - každý poberateľ je povinný každý rok príjmy dokladovať úradu práce, Ústrediu práce sociálnych vecí a rodiny - trojnásobok životného minima. Naďalej platí, že výška opatrovateľského príspevku sa znižuje o sumu, o ktorú príjem opatrovaného - napríklad starobný dôchodok - presahuje 339 eur, čiže 1,7-násobok životného minima. Násobky životného minima sú rátané ako v roku 2008.
Tejto problematiky sa návrh zákona nedotýka. Myslím, že takéto obmedzenie nie je nevyhnutné. Je do veľkej miery limitujúce až diskriminačné. Ťažko zdravotne postihnutí si hľadajú nižšie platenú prácu, aby im nebol krátený príspevok alebo si nezakladajú rodinu, aby sa im nekrátil príspevok pre príjem napríklad manžela ako spoločne posudzovanej osoby.
Príspevok na opatrovanie. Mimovládne organizácie žiadajú aj zvýšenie príspevku na opatrovanie s ohľadom na rodinných opatrovateľov, ktorí sa dožadujú zvýšenia tohto príspevku na úroveň minimálnej mzdy. Nevidia dôvod na to, aby sa tento príspevok zvýšil len na cca 320 eur, keď už v súčasnosti je finančný príspevok na klientov v stupni 6, ktorí sú umiestnení v pobytových zariadeniach, vo výške päťsto, pardon, 456,75 eur mesačne a od budúceho roka to bude vo výške cca 500 eur.
Z pohľadu ministerstva práce v oblasti opatrovateľského príspevku prichádza novela zákona so zásadnou zmenou. Výška príspevku nebude závislá na vývoji životného minima, ale navrhuje sa všetky základné výšky peňažných príspevkov na opatrovanie stanoviť pevnou sumou, zároveň zvýšiť ich maximálne výšky a umožniť meniť ich výšky každoročne prostredníctvom nariadenia vlády.
Poslednou kľúčovou oblasťou, ktorú sme rozoberali na okrúhlom stole, bolo znižovanie administratívnej náročnosti pri styku občanov s verejnou správou. Mimovládne organizácie nesúhlasia s navrhovanou formou výkazu o odpracovaných hodinách osobnej asistencie. Okrem iného sa obnovuje uvádzanie informácie o čase, v akom bola asistencia vykonaná. Argumentujú tým, že vláda uvádza ako svoj cieľ znižovanie administratívnej náročnosti, ale v prípade osôb s ťažko zdravotne postihnutými ministerstvo navrhuje pravý opak. Vzájomne sme si vymenili cenné informácie a v úsilí nájsť korektný kompromis budeme v rámci okrúhlych stolov či rozhovorov na výbore, ale i na pôde ministerstva pokračovať.
Dovoľte mi v závere podotknúť, že naším cieľom je predovšetkým vytvoriť čo najlepšie podmienky pre poskytovanie osobnej asistencie v domácom prostredí prijímateľa tejto služby. Dôvody sú jasné. Domáce prostredie má na zdravotne postihnutých ten najlepší vplyv. Starostlivosť zo strany príbuzných je pre nich najviac akceptovaná, pretože najmä pri ťažkých stavoch zasahuje do ich intimity, príbuzní majú väčšinou prirodzený záujem opatrovať čo najkvalitnejšie a vysoko nad rámec formálnej povinnosti. Napokon je to aj pre štát lacnejšie, ako umiestňovanie týchto zdravotne znevýhodnených občanov do zariadení sociálnej starostlivosti.
Ďakujem za pozornosť.
