Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

23.11.2016 o 10:04 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 28.11.2016 11:19 - 11:53 hod.

Miroslav Beblavý
 

Doplňujúca otázka / reakcia zadávajúceho 24.11.2016 14:42 - 14:44 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán minister, za odpoveď. Súhlasím s vami v tom, že občania, ktorí sa celodenne venujú pracovnej činnosti, nemusia byť oboznámení do detailov s rozdelením kompetencií, ale musím sa priznať, že ani niekomu, kto sa tomu profesionálne zaoberá, nemusí byť celkom zjavné, na koho sa s takýmito typmi otázok pýtať. Lebo máte, samozrejme, pravdu vy, že Finančná správa podlieha ministrovi financií, ktorý tu ale dnes nie je, takže tak či tak by ho niekto zastupoval. To je iná téma. Ale vy ste podpredsedom vlády a ste, teda neviem, či to stále platí, ale boli ste dlhé roky zodpovedný za reformu verejnej správy, ESO, aj za jej výsledky, aj za jej nevýsledky, a zároveň máme teda aj podpredsedu vlády pre informatizáciu pána, teraz najnovšie pána Pellegriniho. Takže pomaly chcem dodať, že hoci súhlasím s tým, že ani občanovi to zrejmé byť nemusí, toto je prípad, kde to nemusí byť zrejmé ani odborníkovi špecialistovi. A možno to, ako tie kompetencie za reformu verejnej správy a vo väzbe na informačné otázky a vo väzbe aj samozrejme potom na elektronické schránky, je rozdelená medzi jednotlivými rezortami, môže byť jeden z dôvodov toho, že nemáme až tak funkčnú túto funkciu.
Ale ak môžem sa spýtať v tejto súvislosti vás, predsa len ešte jednu doplňujúcu otázku. Tak je to to, ako hodnotíte mieru pripravenosti verejnej správy na tú veľkú zmenu, ktorá bude súvisieť s právnickými osobami a štatutármi a elektronickou komunikáciou s firmami vo všeobecnosti? A ako aj vy ako podpredseda vlády a minister vnútra hodnotíte pripravenosť štátnej správy na tento krok?
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.11.2016 19:05 - 19:07 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne všetkým trom kolegom. Keďže to boli konkrétne poznámky, dovolím si aj konkrétne odpovedať, nemyslím, že netreba už všeobecne. Súhlasím s pánom Hegerom, že naozaj tá bytová politika je zrelá na oveľa širší reštart a reštrukturalizáciu a..., ale chcel som upozorniť, že teda by sa nemal týkať len opäť raz pre, na stavebné prémie hypoték a tej časti, ale aj tej netrhovej, lebo tá je zanedbaná oveľa viac. Ale súhlasím s vami. Ale pri tej trhovej sme zatiaľ boli schopní nájsť určitý, nazvem to, nadpolitický tón. Otázka je, že či ho nájdeme aj pri tom, pri tom druhom, či bude oňho záujem.
K pánovi Sopkovi, dovoľte mi len povedať, že ja som aj podporoval, aj podporujem, aj som to aj v tomto prejave dokonca povedal, že dobre platení, dôstojne platení učitelia sú nevyhnutnou podmienkou kvalitného školstva, a tí učitelia, ktorí sú sociálnym prípadom, ako trieda nie sú dobrí ani pre krajinu, ani pre slovenské školstvo. Ale dovolím si zároveň rovnako otvorene povedať, že redukovanie modernizácie školstva na platy učiteľov je podľa mňa chyba vecná aj politická. A politická preto, že to verejnosti hovorí, že ako keby učitelia boli len za seba a za svoje platy, a vecná, pretože naozaj od komplexnej reformy, prípravy učiteľov, od vecí, ako sú učebnice, asistenti a mohli by sme takto menovať, ktoré sú tiež veľmi dôležité a vyžadujú veľkú injekciu, to potom odvádza pozornosť.
A na záver k Igorovi Janckulíkovi. Igor, chcem ti len povedať, dovoľ mi, aby som ťa zacitoval, si povedal, že si ochotný odblokovať dlhovú brzdu, ak tie peniaze pôjdu na stavbu ciest a rýchlostných ciest a diaľnic a ak sa nebudú rozkrádať, mrhať a budú sa stavať za ceny rovnaké ako v Európe, no musím ti len povedať, že potom si si vybral nesprávnu vládu, za ktorú hlasuješ, lebo za tej vlády, za ktorú hlasuješ sa nič z toho nikdy nestane. Takže v tom prípade ani by si nemal byť za odblokovanie dlhovej brzdy v tejto chvíli.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23.11.2016 18:13 - 19:00 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť k návrhu štátneho rozpočtu. Začnem tak skôr pozitívnejšie a postupne aj kriticky. Chcem začať otázkou závažnosti tejto rozpravy.
Ak má tento parlament nejaký skutočný problém od toho, kedy začal riadne fungovať, čo je viac-menej od septembrovej schôdze, tak je to podľa môjho názoru to, že si reálne neplní svoju povinnosť hĺbkovo skúmať a vyjadrovať sa k návrhom zákonov, ktoré predkladá vláda. Návrhy zákonov, ktoré predkladá vláda, sú tie, ktoré tvoria 90-95 % legislatívy, sú to tie, ktoré skutočne ovplyvňujú životy ľudí, a jedna z našich základných povinností je venovať týmto zákonom primeranú pozornosť.
Ak si vezmete, že na septembrovej a októbrovej schôdzi priemerný vládny návrh prešiel za asi 12 minút týmto parlamentom, a to vrátane vystúpenia navrhovateľa, spravodajcu, navrhovateľa, spravodajcu, tak je to veľmi smutné svedectvo o našej práci. To je kritika aj do radov opozície, je to kritika, samozrejme, aj do radov koalície, pretože byť vládnym poslancom neznamená, že človek nemá sa venovať vládnej legislatíve a vystupovať k nej.
Prečo to hovorím, je, že tento, túto rozpravu k štátnemu rozpočtu považujem za tie tri mesiace zatiaľ za asi najpozitívnejší prvok, aj keď sme len na začiatku, pretože, samozrejme, sme len pri písomne prihlásených, máme 18 kolegov, uvidíme, koľko bude ústne. Je to o niečo menej, ako bývalo v minulosti k tak dôležitému návrhu, ale je to predsa len už nejaká, povedal by som, podstatná kritická masa kritického pohľadu na ten rozpočet a je to, čo každý rozpočet akejkoľvek vlády potrebuje ako najdôležitejší zákon roka. Takže chcem to na úvod oceniť a najmä teda kontrastovať to s tým, že táto snemovňa si uplynulé mesiace túto svoju funkciu podľa môjho názoru plní vysoko nedostatočne. Pokúsim sa do tej debaty prispieť. Jej výhoda je naozaj v tom, že aj pán Jurzyca, aj pán Heger, aj pán Kollár hovorili, k mnohým témam hovorili vecne, takže človek môže si tiež vybrať také kľúčové body, ku ktorým má zmysel sa vyjadrovať, nie je nutné všetko opakovať po kolegoch.
Dovoľte mi ešte predtým, než pôjdem ku konkrétnym rozpočtovým oblastiam, hovoriť niečo o dôveryhodnosti tohto rozpočtu. Lebo ten rozpočet a jeho debata o ňom má len taký zmysel, ako dôveryhodný je ten dokument. Ak tu budeme mať rozpočty také, aké sa bežne predkladali za niektorých vlád, ktoré, ako sa hovorí, nemali hodnotu ani papiera, na ktorom boli vytlačené, pretože sa nedodržiavali, tak potom môžme tu viesť debatu, môžme vášnivo útočiť, apelovať alebo aj chváliť, ale má to veľmi málo spoločné s tým, čo sa naozaj stane. Ako upozorňuje rozpočtová rada vo svojich analýzach, slovenská vláda a slovenský minister financií majú vysoko nadštandardné možnosti meniť rozpočet počas jeho realizácie a tým pádom aj hodnota toho, čo tu budeme s veľkou pompou a diskusiou schvaľovať, je obmedzená, pretože najmä v prípade priaznivejšieho rozpočtového vývoja je možné veľmi zásadným spôsobom vstupovať do rozpočtu len na úrovni exekutívy bez toho, aby to parlament musel schvaľovať.
Takže prvá vec, čo chcem povedať, že tento rozpočet nie je úplne dôveryhodný z hľadiska toho, že ak bude vývoj lepší, ako sa očakáva, tak len my veľmi málo budeme môcť povedať do toho, ako sa s takými príjmami alebo nižšími výdavkami má naložiť. Samozrejme, nie je to vlastnosť tohto rozpočtu jediného, to sa ani nezmenilo nejak šokujúco teraz, ale je to dlhodobý problém a je to problém, ktorý sa zatiaľ nedarí riešiť.
Druhá vec, ktorú, ktorá teda platí o dôveryhodnosti rozpočtu, je, že máme kritickú skúsenosť s vládou, s týmto predsedom vlády a s týmto ministrom financií z hľadiska dodržiavania cieľov rozpočtu na úrovni celkového deficitu verejných financií. Ja tu nebudem ukazovať grafy, lebo sú notoricky známe, a kto chce, si ich nájde v rôznych publikáciách, o tom, aké ciele rozpočtov deklaroval minister financií, tento istý minister financií v jednotlivých rozpočtových rokoch v tejto snemovni na to trojročné obdobie, na ktoré sa rozpočet predkladá, a ako sa potom vyvíjala tá skutočnosť a tá skutočnosť bola vždy horšia za uplynulé 4 roky. Niekedy významne, niekedy menej významne, ale bola, bola vždy horšia.
V podstate rozpočtová stratégia v tejto vláde, tohto ministra financií, z hľadiska toho makroobrazu, toho deficitu možno vyjadriť asi tým, že ak máme deficit pod 3 %, a nie, ani Brusel nás nestíha, tak už je v podstate jedno, ako to dopadne, a môžme všetky ostatné peniaze viac-menej už minúť či už predvolebne, alebo na iné svoje ciele. V rámci toho sme, aby sme si pripomenuli, v ostatných dvoch rokoch vynaložili 90 mil. eur, ak si to pamätám z hlavy správne, na tak zásadnú vec, ako sú hasičské autá, ktoré, ale ktoré boli veľmi dôležité v predvolebnej kampani ministra Kaliňáka. Ja nemám nič proti hasičským autám, ani dobrovoľných zborov, ani profesionálnych zborov, poznám viacero hasičov osobne, ale v situácii, keď sa nám rozpadávajú napríklad vysoké školy, v situácii, keď sa nám doslova rozpadávajú zdravotnícke zariadenia, tak sa mi nezdá úplne namieste využívať napríklad nadpríjmy štátneho rozpočtu na to, aby sa zrazu bez kontroly tejto snemovne rozdalo pár mesiacov pred voľbami na účely predvolebnej kampane ministra vnútra 90 mil. na hasičské autá. Toľko príklad, ale vráťme sa všeobecne k tomu, že dôveryhodnosť rozpočtu je problematická zatiaľ z hľadiska dodržiavania týchto cieľov. To je to kritické.
Čo k tomu musím povedať ja pozitívne, je, že podľa analýzy rozpočtovej rady, ktorej nemám dôvod neveriť, tento rozpočet je z hľadiska naplniteľnosti v budúcich rokoch stavaný lepšie ako viaceré predchádzajúce rozpočty, a pokiaľ viem, potvrdzuje to aj analýza Európskej komisie. To znamená, že sme trochu v situácii, kde sme rodinní príslušníci manžela, ktorý keď dostane lepšiu výplatu alebo odmeny, tak ich vždy prehýri v kartách namiesto toho sľúbeného donesenia ich domov alebo veľkú časť z nich prehýri a on nám vždy sľúbi, že už to bude inak, a tým pádom sme skeptickí.
Na druhej strane, z rôznych znakov sa dá usudzovať, že tentokrát to predsa len bude o niečo inak, a to je treba pozitívne povedať, že tento rozpočet je korektnejší z hľadiska pravdepodobnosti dodržania cieľov. Samozrejme, to je analýza z hľadiska toho, aké sú v tom rozpočte míny. To, že sa minister financií a táto vláda nerozhodnú nejaké nadpríjmy porozhadzovať, to im pri súčasnej legislatíve nezabráni nikto, to znamená, že tam to riziko stále je 100 %, ale tento rozpočet je menej postavený na vode alebo na extrémnom optimizme, alebo na ignorovaní mín ako niektoré predchádzajúce rozpočty a to chcem hodnotiť pozitívne.
Druhú vec, ktorú chcem hodnotiť pozitívne, je klesajúci deficit verejných financií v tomto rozpočte, či už na budúci rok, alebo aj v tých ďalších rokoch. On ten optimizmus obmedzuje na jednej strane to, že tieto trajektórie znižovania deficitu v minulých rokoch dodržané neboli, ale zopakujem, tento rozpočet je nastavený dôveryhodnejšie z hľadiska toho, čo, čo možno očakávať vo svete, takže je tu väčšia šanca, že sa to splní. Vnímam tu aj to, že minister financií je na druhej strane už veľmi skúsený politik a tým pádom vie, že ak sa takáto trajektória nenastaví a nezačne vynucovať v prvom roku po voľbách, tak sa to v neskoršom období už nepodarí, takže dá sa veriť, že do toho roku 2019, pokiaľ neprídu významné ekonomické šoky, budeme buď teda vo vyrovnanom, alebo v rozpočte, ktorý nebude od toho ďaleko.
Z tohto pohľadu je ale pre mňa, musím sa priznať, nie úplne pochopiteľná permanentná kampaň aj ministra financií, ale nielen jeho, ktorý dokonca už sa snaží aj v regiónoch zbierať nejaké podpisy, som videl na Facebooku, za odblokovanie dlhovej brzdy. V situácii, keď dlh slovenský má klesať podľa predpokladov, ktoré sú tu, za situácie, keď vláda, ako minister sám často zdôrazňuje, má obrovské rozpočtové nadpríjmy v jednotlivých rokoch, v situácii, keď čerpáme štrukturálne fondy v tom veľkom období a ešte sme ich vyčerpali pomerne málo, takže nás čaká pomerne rozsiahle čerpanie, tak v takej situácii vytvárať nejakú, politický tlak na odblokovanie dlhovej brzdy, čo je jediná vec, ktorá ešte drží výraznejšie fiškálne vládu na uzde, je podľa môjho názoru na jednej strane veľmi nezodpovedné a na druhej strane veľmi zvláštne.
Musím sa priznať, že jediné vysvetlenie, ktoré mi v tej súvislosti napadá, je, že minister financií v skutočnosti nechce, aby sme odblokovali dlhovú brzdu, ale je to ideálny komunikačný nástroj v nasledujúcich rokoch, aby všetky tie nesplnené sľuby o postavených diaľniciach a rýchlostných cestách bolo na koho hodiť. Bude to tá zlá Sloboda a Solidarita, ktorú priamo oslovil a ktorá, teda neviem, ako bude zareagovať, ale verím, že nepodporí odblokovanie dlhovej brzdy. Budú to tá možno zlá opozícia ako celok, ktorá, ak to nepodporí, na ktorú bude možné úspešne zvaliť to, že táto vláda nenaplní svoje prísľuby v oblasti diaľnic a rýchlostných ciest. To však nie je ani tak otázka dlhovej brzdy samotnej, to je otázka priorít rozpočtu a ešte viac je to otázka manažovania výdavkov, pretože ani Saudská Arábia by nedokázala postaviť všetky diaľnice, ktoré potrebuje Slovensko, pri jednotkových cenách, ktoré zažíva Slovensko za vlád Roberta Fica, pretože môžte stavať draho a pomaly alebo lacnejšie a rýchlo, ale tak draho, ako sa stavia vždy za vlád Roberta Fica, sa jednoducho veľa postaviť nedá. To by sme tu naozaj, to by tí, tí ropní minimagnáti, ktorí sa teraz bojujú, bijú s aktivistami na východnom Slovensku, museli objaviť rádovo iné vrty, aby sme mohli ísť touto cestou.
Takže z tohto pohľadu snahu odblokovať dlhovú brzdu chcem jednoznačne odsúdiť, postaviť sa k nej negatívne a vyjadriť aj presvedčenie, že kolegovia z opozičných klubov tiež nepodporia túto zmenu ústavného zákona aj za cenu, že sa na nás bude vyhovárať vládna koalícia za neplnenie svojich sľubov.
Teraz k negatívam a k tomu, čo vnímam na tomto rozpočte kriticky. Dovoľte mi začať tým, čo aj tradične pri fiskálnych debatách dominuje okrem samotného deficitu, a to je otázka daní, odvodov, príjmov verejných financií. Debata o štátnom rozpočte veľmi často býva debata ekonómov a ekonómovia majú tendenciu baviť sa o makroekonomických ukazovateľoch, príjmy, výdavky celkovo, deficit, HDP a podobne. A tu musím aj ja začať, aj keď budem stručný, pretože už sme tú debatu mali pri zákone o dani z príjmov a nie je potrebné to tu duplikovať.
Takže nielen ja vnímam veľmi kriticky to, že v časoch, keď sú tu výrazné rozpočtové nadpríjmy, v časoch, keď ekonomika rastie nad očakávania a rastie medzi tými rýchlejšími krajinami Európskej únie, aj keď v rámci našeho susedstva to zase nie je až taký výkon, treba povedať, ale ten vývoj je pozitívny, tak v tých časoch prichádza s neustálym zvyšovaním poplatkov a daní a odvodov, prípadne zavádzať nové, ako sme tu boli svedkami na ostatných dvoch schôdzach v súvislosti s týmto rozpočtom, je nielen ekonomicky ťažko vysvetliteľné, ale aj politicky ťažko vysvetliteľné a priznám sa, že pri svojich cestách po Slovensku som nestretol občana, ktorý by to akýmkoľvek spôsobom vedel akceptovať. Pretože veľa tu padajú slová hodnota za peniaze, s ktorej, s ktorou, ktorou sa oháňa veľa účastníkov aj tejto debaty, no ale občan vidí tú hodnotu za peniaze. On vidí stav infraštruktúry, vidí kvalitu služieb, vidí, ako sa rok od roka menia k lepšiemu alebo k horšiemu, alebo sa nemenia vôbec, a zároveň vidí, čo od neho ten štát stále chce.
A ja sa priznám, že naozaj nestretávam ľudí, ktorí by mali pocit, že tento vzťah predstavuje hodnotu peniaze. Často sa to zvaľuje aj na kauzy, že ľudia vidia cétečká, tety Anky alebo najnovšie predražené logá a ich predstavovania, ale moja skúsenosť nie je celkom taká, to sú len symboly, ony symboly toho, že skúsenosť bežného občana s naším štátom nie ani hodnoty za peniaze z hľadiska stavu, ale ani hodnoty za peniaze z hľadiska vývoja. Lebo myslím si, že ľudia by pochopili, ak by sme povedali, že viete čo, nie je to dobré, ale každý rok sa to zlepší a dostanem sa tam, možno to bude trvať 10-15 rokov. Nikto, žiadna krajina to neurobila skokom. Ale nemám pocit, a teraz nehovoríme len o tých deprimovaných regiónoch typu, ja neviem, Krupiny, hovoríme aj o Košiciach, Žiline, koniec koncov o Bratislave, regiónoch, ktorým sa ekonomicky darí, kde súkromný sektor je veľmi dynamický, to znamená, že nie tam ekonomický problém, ale verejný sektor v týchto regiónoch nielenže neposkytuje hodnotu za peniaze, ale ani sa nezlepšuje z hľadiska toho, čo vnímajú občania, ktorí tam žijú. A to je podľa môjho názoru to, čo by malo zabrániť v takejto dobrej ekonomickej situácii, akú máme, ďalšiemu zvyšovaniu daní, odvodov a poplatkov, pretože tie nielenže nie sú nevyhnutné, a mali by sme sa oveľa viac venovať hľadaniu vnútorných rezerv v tom, ako funguje štát, ale naozaj hlavne dáva ľuďom veľmi zlý signál, pretože im hovoria, že minister financií, vláda a parlamentná väčšina, ktorá to musí schváliť, na každú potrebu, ktorú občania alebo nielen oni majú, je len jedna odpoveď, zvyšovať dane, zavádzať nové poplatky. A to je niečo, čo môjho názoru podporovať, v tejto chvíli neviem.
Ale poďme naozaj od deficitu príjmov daní, makra, poďme konkrétne, pretože ako som spomenul, ekonómovia práve väčšinou zastanú pri tejto abstrakcii. A poďme hovoriť o tom, čo je skutočne dôležité z hľadiska verejných financií pre ľudí, ja som si vybral a cením si, že aj kolegovia si väčšinou vybrali nejaké prioritné oblasti a neriešia celý vesmír, dovoľte mi hovoriť o troch témach, ktoré ja považujem prioritné. Je to školstvo, zdravotníctvo a mladé rodiny, a pretože sú to podľa mňa oblasti, ktoré sú zanedbávané a zároveň pre našu budúcnosť veľmi dôležité.
Začnem školstvom. Školstvo aj veda sú podľa mňa na Slovensku najkrajším príkladom toho, že tento štát neinvestuje podľa dôležitosti, ale podľa sily. Je taký slávny výrok, keď sa pýtali Stalina, teda hovorili, keď Stalinovi za vojny, že pápež s niečím nesúhlasí alebo pápež sa k niečomu kriticky vyjadril, a Stalin sa spýtal, koľko má pápež divízií. A slovenský rozpočet funguje na tomto, veľmi takom, povedal by som, hrubom materialistickom princípe. Tí ministri, ktorí sú silní, tie rezorty, ktoré si tradične treba udobrovať, tie sú finančne dobre dotované alebo minimálne lepšie ako iné, tam, kde sú silné záujmy, a tie rezorty, o ktorých aj každý povie takú úlitbovú vetu, že sú zásadné pre našu budúcnosť, ale pokiaľ nemajú tú politickú a ekonomickú silu dlhodobú, tak sú zanedbávané. Sú ignorované, sú zosekávané, a dokonca keď sa náhodou podarí niečo v nich systémovo urobiť, tak sa to veľmi rýchlo otočí k horšiemu. A takým príkladom je pre nás podľa môjho názoru školstvo a veda.
Začnem vedou, lebo tá je vždy na konci. Dovoľte mi so smutnou iróniou odcitovať takú jednu humoristickú knižku, ktorá sa venuje Rakúsku, ktorú som kedysi čítal, a v tej knižke boli na úvod rozoberaní susedia Rakúska a je tam niekoľko strán vzťahov Rakúšanov s Nemcami, potom je tam nejaká tá strana o vzťahu Rakúšanov s Čechmi, Rakúšanov s Maďarmi, dokonca aj niečo o vzťahu Rakúšanov s Talianmi a Švajčiarmi a potom je tam nasledovná veta, ktorú nikdy nezabudnem, lebo sa týka aj nás. Tá veta znie: "Rakúsko má aj dvoch ďalších susedov, Slovákov a Slovincov, ktorí si určite zaslúžia spomenúť, ale viac netreba." Bodka. A slovenské školstvo a slovenská vedca a najmä veda sú presne v pozícii Slovákov a Slovincov v tejto knihe. Treba ich vždy spomenúť, ale viac netreba. Slovenská veda s výnimkou eurofondov je dlhodobo brutálne podfinancovaná a ten stav sa dokonca v čase zhoršuje bez eurofondov. Zároveň, čo je možno ešte dôležitejšie ako financovanie, nie dôležitejšie, rovnako dôležité ako financie, je, že keď ani sa neuskutočnila žiadna zásadnejšia reforma toho, ako je celý systém organizovaný a ako je financovaný. A keď náhodu napríklad pred voľbami v rámci snahy predsa len demonštrovať záujem podpísala vláda memorandum napríklad s Akadémiou vied o stabilizácii financovania Akadémie vied, tu nebolo nič iné, len povedané, že vám už nebudeme aspoň brať najbližšie tri roky, že aspoň na to sa môžete spoľahnúť, nič vám nedáme, ale aspoň brať vám nebudeme, tak tento sľub bol pomerne rýchlo po voľbách porušený, keď vedenie Akadémie vied dostalo ten slávny list, v ktorom bolo povedané, že keďže treba uvoľniť nejaké peniaze na poľnohospodárov, tak sa ide viazať, teda má aj Slovenská akadémia vied zaviazať príslušné prostriedky. Takže hodnota memoranda, ktoré neviem, či aj vy ste, pán minister, podpisovali, predpokladám, mám pocit, že áno, trvala niekoľko, niekoľko mesiacov. (Reakcia z pléna.) Áno, skutok sa nestal, je to asi na tej istej úrovni.
Takže to je len jeden príklad, ale to, čo naozaj vadí, je, že neexistuje dneska na Slovensku vedec, dobrý vedec, ktorý by mohol povedať, že má dlhodobo stabilné a štandardné, nie nadštandardné podmienky na prácu. Naši vedci fungujú v prostredí, kde sa podmienky neustále menia, tých málo financií, čo je, sa rozdáva spôsobom, ktorý je vysoko historický a často netransparentný, ale - a to je naozaj najdôležitejšie a vrátim sa k tomu - nemôže si byť nikdy istý zajtrajškom. Fungovanie vedy je napríklad o tom, že pôsobíte, 4, 5, 7 rokov dopredu rozmýšľate o projektoch, o témach, vychovávate doktorandov, postdoktorandov, svojich nástupcov, to je strašne dlhodobý proces. Na Slovensku ani ten najlepší vedec netuší, či mu o dva mesiace nepríde rozpočtové opatrenie, že treba viac pre kravy, a preto už to štipendium pre toho doktoranda nemôže dostať. Je to taká téma, ktorá väčšinu politikov, možno aj obyvateľov nudí, je to také abstraktné, veda, laboratóriá, biele plášte, čo z toho vlastne máme, ale je to téma, ktorá je pre našu budúcnosť kľúčová, lebo neexistuje krajina, ktorá by sa dostala nad priemer Európskej únie bez toho, aby mala silný inovatívny potenciál, jednoducho kopírovaním zvonku, učením sa zvonku, to je veľmi dôležité a veľmi nám pomohlo, sa ale nevieme dostať na skutočný Západ, takže si budeme musieť vybrať, a keďže tá investícia a dôsledky trvajú dlho, tak keby sme to z rovno dneska zmenili, tak sa to začne prejavovať o 5-10 rokov. A keďže to tu nezaznieva, tak som cítil povinnosť o tom hovoriť, pretože veda je naozaj v polohe Slovincov a Slovákov v tej mnou spomínanej knihe, každý ju spomenie a potom sa ide venovať niečomu dôležitejšiemu.
Školstvo. O školstve, viem, že bude hovoriť aj moja kolegyňa Zuzka Zimenová, keď vystúpi neskôr, nechcem dlho, ale v školstve platí niečo veľmi podobné. V školstve máme dlhodobé šťastie v jednom a to je, že máme 250 rokov starý systém. 250 rokov starý systém sa len veľmi ťažko dá rozložiť, to nie je len slovenská skúsenosť, keď sa pozriete aj na krajiny, ktoré dopadli ešte oveľa horšie ako my, niektoré bývalé krajiny Sovietskeho zväzu alebo na Balkáne, tak v nich mnohé súčasti školstva fungovali ešte aj v rádovo horších rozpočtových podmienkach ešte mnoho rokov, lebo ten systém má obrovskú zotrvačnosť. Tá zotrvačnosť je, samozrejme, najmä v ľuďoch. V ľuďoch oddaných, v ľuďoch niekedy aj rezignovaných a v ľuďoch, ktorí si robia ďalej svoju prácu, aj keď sú domotivovaní. To je niečo, čo vôbec nebudem hádzať na krk ministrovi Kažimírovi ako jednej osobe, pretože to je, samozrejme, problém 27 rokov. Ale v situácii, keď pán minister je už piaty rok ministrom, a toto už je šiesty rozpočet, ak sa nemýlim (reakcia ministra), piaty, no, už ten prvý ste si prerábali, ale dobre, piaty, a bol štyri roky štátnym tajomníkom za predchádzajúcej vlády, takže hovoríme o deviatich rozpočtoch aj s týmto, už nejakú a nie malú časť tej zodpovednosti na vaše bremená alebo na vaše plecia klásť môžem a opäť, to, čo tam vidíme, je, že školstvo nemá ostré lakte. Školstvo nemá silných zástupcov . Školstvo začalo mať silných zástupcov na chvíľu pri eurofondoch, lebo tie by sa dali odcicať, a tam sa zas objavili strašne ostré lakte a strašne silní ľudia, ktorí nastavili tie správne uhly správnym smerom, najmä za pána Čaploviča pri národných projektoch za štvrť miliardy eur, z ktorých drvivá väčšina neskončila v školách a medzi učiteľmi ani žiakmi, ale niekde úplne inde. Ale mimo eurofondov školstvo mocných ľudí nezaujíma.
Pán minister sa pochválil v úvodnom prejave, že sa ide investovať do budov našich zastupiteľských úradov v zahraničí, lebo o svoj majetok sa treba starať, myslím, že bol ten citát, ktorý ste povedali. No dovolím si vám po prvé povedať, že ministerstvo zahraničných vecí sa o seba vždy vedelo postarať. Minister zahraničných vecí má najluxusnejšiu budovu zo všetkých vládnych úradov v tejto krajine a v pohode si k nej dostavuje a pristavuje ďalšie a ďalšie budovy. Ministerstvo zahraničných vecí si vždy vedelo veci vybaviť. Ministerstvo zahraničných vecí si vedelo a vie vybaviť tak zázračné veci, ako to, že 1 500-eurový plat sekčného šéfa alebo riaditeľa odboru na ministerstve sa prechodom na post v Prahe stane 10-tisíceurovým platom, pretože asi tam sú 6-krát vyššie životné náklady. Ministerstvo zahraničných vecí nie je ministerstvo, ktoré potrebuje ďalšie zdroje. (Povedané so smiechom.)
Ak chceme rozmýšľať o tom, do čoho investovať, tak si choďme pozrieť slovenské školy a nemocnice. Pretože na tie nikto nikdy nemyslí, pretože tam tí mocní ľudia nesedia a dnes už na Slovensku ani svoje deti neposielajú, a ak to takto pôjde ďalej, tak už ani svojich rodičov umierať tam nebudú posielať o chvíľu do niektorých z nich. A preto keď sa vláda chváli, že ide práve investovať do sektora, ktorý je permanentne prefinancovaný a nadfinancovaný, tak to, musím povedať, vyvoláva vo mne obrovské rozhorčenie a vyvolávalo by, aj keby sme tieto dni nevedeli, čo sa deje, keď pánovi Lajčákovi odovzdávate ďalšie a ďalšie eurá. Pretože to je veľkopanský rezort s veľkopanskými maniermi, veľkopanských manažérov a je to tak už dlho, len pán Lajčák je créme de la créme, ako to povedal pán Šebej v inej súvislosti dneska.
Ja nie som fanúšik ministra Plavčana, mám rešpektujúcejší vzťah k ministrovi Druckerovi, ale vydávať za nejaký dobrý skutok to, že prepchávame rezort ministra zahraničných vecí peniazmi a ignorujeme tie najzakladanejšie potreby nášho obyvateľstva, je nezodpovedné hospodárenie s verejnými financiami, pán minister. Nezodpovedné. (Reakcia ministra a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás, poprosím vás, kľud v rokovacej sále.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Som rád, že sa ma snažíte vyhodiť z konceptu, asi to hovorí, že vám hovorím do srdca (reakcia ministra), ale keďže tento štát z eurofondov napríklad financuje rôzne obnovy škôl a namiesto toho, aby ich financoval poriadne, odovzdá štvrť miliardy eur národnými projektami Čaploviča za vášho ministrovania financiami a vy ste k tomu nepovedali ani píp a tam sa odovzdali desiatky miliónov eur na nepotrebné IT systémy (reakcia ministra), namiesto, IT systémy (reakcia ministra), namiesto toho, aby ste financovali stav tohto štátu v jeho základných investíciách, a vy ich financujete napríklad z eurofondov, takže nevyhovoríte sa z toho, pán minister. (Reakcia ministra.)
A teraz sa vrátim k podstate veci. Školstvo a zdravotníctvo. Školy, väčšinou sa hovorí len o platoch a je to aj pochopiteľné, lebo bez aspoň solídne zaplatených učiteľov nie je možné mať solídne školstvo, to platí aj o zdravotníctve a aj o ostatných oblastiach. Ale redukovať problémy nášho školstva aj finančne len na platy učiteľov je veľmi nezodpovedné. Ja som to komunikoval a konzultoval aj s kolegyňou Zimenovou a sme práve sa zhodli na tom, že školstvo by potrebovalo zásadnú rozpočtovú injekciu aj na úplne iné témy, ako sú nielen stav budov, aby sme pri nej nezostávali, učebnice, asistenti, nové, nové zmeny kurikulárne a mnohé ďalšie veci, školstvo by potrebovalo veľkú rozvojovú investíciu a osobitnú rozvojovú investíciu by potrebovali vysoké školy, ktoré sú dneska v situácii, kde tých zopár, zopár ostrovov, ja nechcem povedať excelencie, poviem, že kvality, ktoré máme v našom vysokom školstve, ja sa s tými ľuďmi rozprávam a, pán minister, tam akútne hrozí, že ani tých pár ostrovov nebudete mať o niekoľko rokov. Inštitúcia, ako je Fakulta informatiky na STÚ, Prírodovedecká fakulta UK, Fakulta sociálno-ekonomických vied UK, mohol by som takto menovať, sú v zlom stave, rozpočtovom stave. Jedna z nich má novú budovu. Ostatné ani to nie. Ale nejde len o budovy. To, čo tam dneska naozaj chýba, je základný budžet na rozvoj. Tí ľudia dneska nevedia konkurovať ani Masarykovej univerzite, ani Karlovej univerzite a ani množstvu iných menších českých univerzít. Najlepší mladí ľudia im často odchádzajú a oni si nevedia pomôcť. To má makroekonomické dlhodobé dopady, tieto odchody elít. A to je to, čo tu dneska vidíme a neustále nám to rastie. Ak sa nemýlim, máme najväčší počet študentov v zahraničí v krajinách OECD. To nie je, to je púšťanie žilou, z ktorého po čase umrie aj táto krajina, a ak s tým niečo neurobíme. To sú problémy školstva.
Ale aby som nezostal len pri školstve, poďme k sektoru, ktorý, myslím, že aj pán Kollár, tu už nie je, ale chválil rozpočet v zdravotníctve. Vy ste tiež o tom hovorili. Ste, myslím, hovorili o kvalite Hodnoty za peniaze. Na jednej strane s vami v niečom musím súhlasiť a musím súhlasiť s tým, že oproti mnohým iným rezortom u tohto ministra vidíme aj rétorické uchopenie situácie, pomenovanie mnohých problémov, ktoré tam sú, a prísľub zmeny, čo je, samozrejme, vždy ten základ, aby sa vôbec niečo stalo. Čo je aj dôvod, prečo napríklad za seba, pána ministra Druckera keď aj v konkrétnych veciach kritizujem, tak nelámem nad ním palicu alebo nejak paušálne sa ho nesnažím odsudzovať na neúspech, pretože je vo všeobecnom našom záujme, aby uspel aspoň tam, kde môže. Aj keď musím veľmi kriticky povedať, a to teraz nie na jeho adresu, že zatiaľ strana SMER - sociálna demokracia, ktorá ho tam nominovala ako nestraníka, mu podľa mojich informácií nedrží chrbát spôsobom, ktorý by si reformný minister zaslúžil. Je to otázka rozpočtovej obálky, ktorú mu zmršťujete. Nemáte tam, nedávate mu nejaký priestor, aby vedel ľuďom aj ukázať, že ušetrí, vylepší a hneď im za to aj niečo dá. Tlačíte ho do toho, aby len šetril, ale v poriadku, to je vaše právo. Čo ma viac znepokojuje, je, že nemá reálnu politickú silu na to, aby vedel zásadnejšie zmeniť manažmenty nemocníc. To sú tie, ktoré robia tie dlhy, ktoré ste tu aj vy spomínali, a nemá zatiaľ ani politickú silu na to, aby mohol úspešne čeliť iným typom veľmi vplyvných záujmov. A povedzme si to aj konkrétne, aby som nebol všeobecný.
V tej Hodnote za peniaze sa hovorí o cenách špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Pri cenách špeciálneho zdravotníckeho materiálu ste aj vy, aj minister Drucker, teda vy, myslím ministerstvo financií, neviem, či aj vy osobne, je to dosť možné. Aj minister Drucker, aj ja, hovorí o tom, že to je dneska jedna z položiek, kde je najväčšia tzv. vata v zdravotníckych výdavkoch a kde je možné tým pádom aj najviac ušetriť, keďže je to aj zároveň veľká položka, asi 140 mil. ročne, aj zároveň je v nej veľká vata. Všeobecná zdravotná poisťovňa pod vedením ministerstva sekla tieto výdavky od 1. októbra a potom asi polovicu z toho seku hneď o mesiac vrátila. Podľa informácií, ktoré mám z rozhovorov s ľuďmi v sektore, sa to odohralo po obrovskom vnútornom tlaku. Podľa toho, koho záujmy zastupujú, hovoria o tom, že ten prvotný sek bol amatérsky a bol, musel byť zvrátený. Druhé zdroje hovoria naopak, že neodolali veľmi silnému protitlaku distribútorov, na ktorý neboli pripravení. Ja neviem to zhodnotiť, ani o tomto nechcem dneska hovoriť.
Čo chcem povedať, ale na čom sa zhodujú všetky moje zdroje v zdravotníctve, je, že táto nepodarená operácia zásadne sťažila akékoľvek ďalšie úspory v tejto zlatej bani slovenského zdravotníctva, pretože distribútori už vedia, že ak prestanú dodávať nemocniciam a pohrozia pri znižovaní cien, tak Všeobecná zdravotná poisťovňa so súhlasom ministra ustúpi. Lebo to je to, čo sa hneď teraz stalo. Tým pádom z takého prvého veľkého ohlasovaného úsporného kroku na, zjednodušene povedané, pijaviciach zostala približne v lepšom prípade polovica. Ale to je ten pozitívnejší prípad.
Nevideli sme zatiaľ žiadne silné kroky, ktoré by šetrili napríklad v oblasti liekovej politiky. Nevideli sme zatiaľ žiadne reálne kroky, ktoré by šetrili na predražených zmluvách nemocníc a ich dodávkach. Nevideli sme ani iné kroky, kde by tá úspora v zdravotníctve išla reálne odtiaľ, kde je dneska veľký tuk, v tých skutočných záujmoch jednotlivých ekonomických a finančných skupín nacicnutých na naše zdravotníctvo.
Zato to, čo vidíme, čo ide rýchlo, je napríklad to, že ministerstvo zdravotníctva už ohlásilo redukciu pohotovostí na polovicu. Ministerstvo zdravotníctva zároveň odmietlo zverejniť tento zoznam. Minister zároveň povedal, že to spravia, ale keď som si vypýtal zoznam, tak zrazu to nebolo hotové. Keďže sme na Slovensku, samozrejme, celú tu prezentáciu som veľmi rýchlo dostal nielen ja do rúk, ale musím povedať, pán minister, že to je naozaj veľmi konkrétna úspora. Ale to neni úspora na pijaviciach v zdravotníctve, to je úspora na zdraví ľudí v regiónoch.
Ak sa dostaneme do situácie, kde zhruba z 80 až 90 bodov pohotovosti pre deti a pre dospelých máme ísť na polovicu, aby sa usporili peniaze, tak to je niečo, o čom sa dá debatovať v situácii, keď budeme na pokraji krachu a zároveň budú vyčerpané všetky ostatné možnosti. Robiť to v situácii, keď ziskové marže mnohých firiem v slovenskom zdravotníctve stále pripomínajú kolumbijské drogové kartely, je podľa môjho názoru neprijateľné pre ľudí. A je to neprijateľné aj hodnotovo. Ale to je ten konkrétny krok, ktorý už beží. Už sa vypustili balóniky, už je pripravená analýza a ku koncu roku sa to potom čo najrýchlejšie má spraviť, aby nebol čas sa búriť. Takisto začalo ministerstvo ohlasovať, že začne prudko obmedzovať preplácanie a vyplácanie liekov, ktoré podľa štúdií nie sú nákladovo efektívne. Nákladovo efektívne... (Reakcie z pléna.) Nie, lebo bola vykonaná, a nie dostatočne a nie je dostatočná alebo nie dostatočná z hľadiska benchmarku, ktorý štát nastavil. A opäť to je, to znamená, aby sme boli konkrétni, že niekto by mal napríklad rakovinu, nedostane liek, ktorý by chcel a ktorý mu aj jeho lekár predpísal, lebo na základe štatistických analýz ten liek je príliš drahý. To znamená, na tom, koľko ľuďom pomôže, o koľko im predlží život, jednoducho stojí priveľa peňazí. To je metodológia, ktorá sa používa aj v iných vyspelých krajinách sveta presne v situácii, že keď už máte veľmi dobrý a efektívny zdravotnícky systém, ale už neviete dať do toho viac peňazí, tak je to spôsob, ako sa rozhodnúť, že do čoho ich dať. Je to spôsob, kde teda nerozhoduje konkrétny lekár, človek, kamarát, ale rozhodujú systémy, že teda my sme schopní platiť len po túto čiaru a za túto čiaru už nikto nejde.
Ale opäť. Na Slovensku v dnešnej situácii to znamená, že všetko na úrovni finančných a ekonomických skupín funguje ďalej ako doteraz alebo takmer ako doteraz, ale pacientom s rakovinou budeme hovoriť, že na nich sa nám mrhať peniazmi už nechce, lebo to musí stále ísť pijaviciam. To je tiež niečo, čo je neakceptovateľné. To znamená, že kroky, ktoré z ekonomického hľadiska by sme v inom prostredí, ak nie podporili, tak dalo by sa o nich diskutovať, sú v dnešnej slovenskej situácii zdravotníctva podľa môjho názoru zarážajúce a ja sa tým pádom nemôžem pripojiť chválou rozpočtu v zdravotníctve. Nie preto, že by som o tých krokoch nevedel odborne diskutovať, ale to by som nemohol ísť na Finstat a začať si pozerať jedno po druhom finančné výkazy niektorých dobre napojených firiem v slovenskom zdravotníctve. Nemohli by sme byť v situácii, kde máte napríklad súkromné kardiocentrum, ktorému štát prepláca rôzne, špeciálny zdravotnícky materiál, a ktoré na tom vyrába maržu, o akej nesníva ani Penta, ani J&T. Keď sa všetky tieto veci, ak nie vyriešia, tak minimálne významne posunú, tak potom môžeme hovoriť o tom, že či to stále nestačí, a kde ešte sa majú diať nejaké obmedzenia. Ale my na to ideme alebo vy na to idete zatiaľ opačne.
A tretia téma sú mladé rodiny. Mladé rodiny je téma, ktorá sa väčšinou spája s finančnými príspevkami. Máme dosť vysokú materskú, máme dosť vysoký rodičovský príspevok, máme dosť vysoké prídavky na deti. Ja som tu dnes navrhol zvýšiť daňový bonus na dieťa. Áno. (Reakcia ministra.) Nie. To bolo len za časť z toho. To druhé bolo nezdaniteľné minimum, pán minister. Ja vás počúvam, nebojte. Ale to je veľmi dôležité, peniaze hýbu svetom, ale z rozhovorov s mladými ľuďmi, medzi ktorých sa tak veľmi jemne ešte stále počítam, minimálne v tom, že mám dve malé deti. Viete, že samotné tieto príspevky sú len časť obrazu, ktoré rozhodujú o tom, či tu ľudia zostanú, či si tu založia rodinu, koľko budú mať detí, ako ich budú vychovávať. Rovnako dôležité veci sú dostupnosť kvalitnej školskej a zdravotnej starostlivosť. A teraz nebojte sa, nebudem otvárať znovu celú tú tému. Len poviem, že načo je vám príspevok k prídavku vo výške 20 eur na Vianoce, keď ste za svoje dieťa dali za päť rokov 10-tisíc euro na výdavkoch a školnom, aby vyštudoval vysokú školu, a potom to dieťa sedí doma a nevie sa zamestnať, lebo v tej škole dostalo diplom, ktorý má hodnotu len toho papiera, na ktorom je vytlačené. Myslíte si, že taký človek má pocit, že ten sociálny štát mu reálne pomohol? Nie. On vie, že na jednej strane má veľmi malé sumy, na druhej strane má to okrem ešte aj frustrácie a hnevu aj veľmi konkrétne výdavky. Ale poďme ďalej.
Okrem tých príspevkov sú dve veľké témy, o ktorých, jedna sa už aspoň vedie, politická diskusia aj súťaž; a druhá, o ktorej sa, bohužiaľ, nevedie. Tá, o ktorej sa vedie, sú služby pre rodiny s deťmi. Po dlhých rokoch ignorovania tejto témy môžeme sledovať v posledných rokoch, že to, aby boli k dispozícii škôlky, príp. aj jasle alebo teda neporušené služby pre rodičov malých detí od veku, kedy to potrebujú, sa postupne dostáva do jadra aj tejto diskusie, a to ja veľmi vítam.
Keď sa vrátim k tomu, čo ste, pán minister, hovorili pri dani z príjmov o tom, že načo podávam ten návrh, keď aj tak viem, že nemôže byť teraz schválený, a ja som vám aj vopred vysvetľoval, že nečakám, že bude teraz schválený, ale ak sa nám podarí vás trochu pritlačiť, myslím, nielen vás, ale koalíciu, tak sa o štvrťroka, o polroka ten návrh v nejakej inej podobe zázračne zjaví v tejto snemovni a váš predseda vlády a vy si na ňom pripíšete body, čo mi vôbec nevadí.
Ale pretože ten príklad už vidíme, ja som osobne a moji kolegovia navrhovali niekoľko rokov napríklad tzv. škôlkarskú garanciu podľa nemeckého vzoru. Škôlkarská garancia znamená, že rodič má garantované, že ak bude pre svoje dieťa potrebovať miesto v škôlke a nahlási to s včasným predstihom, tak to miesto bude mať. V Nemecku to tak funguje. Najprv to zaviedli od troch rokov, potom to zaviedli od roku a pol, a tak to, myslím, je aj dnes. Teda v Nemecku každá matka, každý otec vie, že ak má dieťa rok a pol, má ho kam dať, ak, ak to chcú. Nie je to, samozrejme, povinné. Je to dobrovoľná služba štátu a garancia.
Spolu s kolegyňou Petrík predtým ešte, ako sám som tu, myslím, predložil buď dva, alebo trikrát, priznám sa, že sa už ani nepamätám, vy ste to vždy odmietli. Pán poslanec Petrák, dnešný predseda školského výboru za SMER tu mal naposledy v máji veľmi obsiahly prejav o tom, že je to celé hlúposť. A potom bola programová konferencia SMER-u, na ktorej sa zrazu zjavilo medzi tézami SMER-u škôlkarská garancia, ale keďže by to bolo asi blbé, teda že úplne to prebrať, tak to bolo, že od dvoch rokoch. Teda to ešte trochu prekladať. To, čo sa predtým nedalo, sa zrazu dá ešte viac. A ja zas nehovorím, aby som sa sťažoval, ja som rád. Len musím poznamenať, že zatiaľ to v tom budúcoročnom rozpočte nevidím, takže mám pocit, že to dopadne ako s mnohými inými sľubmi sociálneho balíčku SMER-u, kde najmä v oblasti školstva viaceré veci, ktoré si váš predseda vlády v prítomnosti vtedy pána Draxlera, niekedy aj vás, odfajkával, nie sú dodnes dofinancované pre vysoké školy napríklad aj pre základné a stredné školy. Tak aj s tými škôlkami to asi tak dopadne, minimálne, pokiaľ vás nebudeme viac tlačiť, ale vítam, že k tomuto viedla tá súťaž. Ja som veľmi rád, že ste si to osvojili, len treba to ešte aj naplniť. A nie to napísať ako záväzok pre ďalšiu vládu, ale za tejto vlády to naplniť. Lebo to je to, čo je podstatné.
A okrem služieb je jedna téma, o ktorej sa prakticky politicky nehovorí a o ktorej by sa podľa mňa hovoriť malo, a to je téma bývania. Téma bývania sa medzi politikmi aj v tejto snemovni rieši výhradne vo vzťahu k hypotékam. To znamená vo vzťahu k vlastníckemu bývaniu, ku ktorému sa mladým alebo iným ľuďom pomáha. To je téma, na ktorej sme my dokázali nájsť spoločnú reč aj, aj presadiť opatrenia, ktoré pre ľudí, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť vlastné bývanie a zobrať hypotéku, to zásadným spôsobom uľahčuje a zlacnili. Takže v tomto smere určite vieme robiť vylepšenia, ale myslím, že jadro tej roboty je odrobené. To, čo však sa úplne ignoruje, je, že v každej krajine - aj v bohatých krajinách - existuje nie malé percento obyvateľstva,
štvrtina, tretina, možno aj viac, ktorá nikdy nedosiahne na vlastné bývanie, pretože im na to jednoducho nedovoľuje ich príjmová situácia. Preto aj v každej európskej krajine existuje nejaký koncept rozvinutého sociálneho bývania. Tie koncepcie sú veľmi rôzne. Niekde to vlastní samospráva a štát, niekde je to súkromník s dotáciami, niekde kombinovane, to tu môžme o tom dlho hovoriť. Ale nie o tom chcem hovoriť. Chcem len o tom, že je to považované za veľmi významnú súčasť sociálnej politiky, pretože ako nám hovoria nielen výskumy, ale prvý rozhovor s mladými ľuďmi, s ktorými stretnete, je dostupnosť bývania, je pri rozhodovaní o založení rodiny a rozhodovaní o počte detí jedna z prvých, buď prvá, druhá alebo najneskôr tretia vec, nad ktorou mladí ľudia rozmýšľajú. A mladí ľudia, kombináciou toho, že majú s deťmi veľké výdavky a zároveň sú na začiatku kariéry, takže zarábajú najmenej, sú tí, pre ktorých práve dostupnosť vlastníckeho bývania, pokiaľ nepatria aspoň k vyššej strednej vrstve, je, je, toho hypotekárneho, je veľmi otázna.
My máme Štátny fond rozvoja bývania, ktorý bol založený, ak sa nemýlim, alebo teda reálne reštartovaný za prvej Dzurindovej vlády a sústredili sa tam nejaké prostriedky, ale tento fond už dlhé roky je úplne mimo pozornosti politikov. Na všetkých stranách, aby som, aby som bol férový. A zároveň tento štát má akúkoľvek koncepciu sociálneho bývania, špeciálne, to mám dojem, vždy len na papieri. V realite neexistuje. To znamená, toto a teraz budem hovoriť to, čo povedal pán Kollár, trošku v inej súvislosti, že sú témy, ktoré tu vieme zmeniť dnes, keby bola vôľa. A potom sú témy, ktoré sa naozaj dneska zmeniť nedajú, a ja viem, že tu nebudeme na mieste prerábať bytovú politiku a Štátny fond rozvoja bývania, ale napriek tomu musím o tom hovoriť, lebo ak sa to nezmenení, tak o rok tu môžem mať úplne rovnaký prejav, pretože by som ho mohol mať za posledných desať rokov asi každý rok.
A preto chcem aj na vás, pán minister, apelovať, môžete povedať, že vy nie ste zodpovedný za bytovú politiku, ale ako minister financií ste tak trochu zodpovedný za všetko, za všetko, čo má významné rozpočtové implikácie, a tá bytová politika ich má, aby sme z tohto urobili oveľa väčšiu tému, či už v rámci projektu Hodnoty za peniaze, alebo aj v rámci priorít vlády. V rámci reštartu SMER-u - sociálna demokracia o tom rád hovorí aj pán minister Maďarič, aj keď uňho sa to väčšinou potom zredukuje na také tie parciálne ľúbivé veci, aké boli aj v I. a II. sociálnom balíčku typu učiteľské byty. Ja nemám nič proti učiteľským bytom, naopak, myslím si, že je to zaujímavý stabilizačný nástroj, najmä vo väčších mestách, kde by to mohlo doplniť mzdy, ktoré sú tam často nekonkurencieschopné, ale v skutočnosti pri učiteľoch si myslím, že riešia najmä v tom, dosiahnuť mzdu, pri ktorých si teda väčšina učiteľov bude môcť bývanie zabezpečiť na trhovom princípe, pretože učitelia, ktorí sú chudobnými klientmi štátu, nemôžu byť dobrí učitelia z dlhodobého hľadiska. To, čo my potrebujeme ešte pri sociálnom bývaní, sú iné vrstvy obyvateľstva, stredoškolsky vzdelané, s nižšími príjmovými, s nižším príjmom a také, ktoré naozaj sami sa o svoje bývanie nedokážu dlhodobo postarať. Takže toto je tretia priorita, ktorú by som na vás chcel apelovať a chcel by som aj otvoriť diskusiu.
Na záver mi dovoľte povedať, že oceňujem u tohto ministra financií to, že diskutuje, to už povedali viacerí, ale vzhľadom na to, že to nie je norma, úzus, dokonca to nie je ani časté pri tejto vláde, tak myslím, že to treba oceniť aj opakovane, aby nevznikol falošný dojem, že nevieme oceniť pozitívne veci. Takže oceňujem, že pán minister diskutuje, niekedy dokonca aj paralelne s mojím prejavom, ale to už je asi súčasť politiky. A oceňujem dokonca aj to, že vy máte záujem aj veci zlepšovať tam, kde je to vo vašej právomoci a, samozrejme, v súlade s vaším osobným presvedčením. Nie je to možno to, čo by sme si mali ako opozícia a koalícia pri rozpočte hovoriť, ale chcem na vás apelovať, pán minister, keď už nie tento rozpočet, ktorý naozaj nepredpokladám, že veľmi zmeníte, aj keď je zaujímavé, že pri našich návrhoch je už vždy neskoro a zmeniť ich nemožno, ale keď vy dneska cez obed dohodnete kolektívne vyjednávanie, tak na to už neskoro nie je, aby ste ten rozpočet prerobili. To je tá mágia tých vládnych verzus opozičných návrhov, ale napriek tomu, ak pri týchto témach vidíte priestor nájsť spoločnú politiku, a ja viem, že tie sladké kúsky rozpočtového jablka si vždy chcete nechať pre seba, čo je normálne pri vláde, ale napriek tomu, ak by sme o nich mohli diskutovať a možno ich aj riešiť, myslím, že by to bolo na prospech tejto krajiny.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.11.2016 11:20 - 11:21 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Pán poslanec Šebej, človek zvažuje aj dlhoročné vzťahy a úctu aj k zásluhám, ktorú máš o Slovenskú republiku aj o Československú republiku, takže budem reagovať miernejšie, ako by som reagoval v iných prípadoch. Ale, tie créme de la créme výbory sa v žiadnom parlamente nevyznačujú tým, že sa do nich ako do jediných robí opozičná väčšina. Opozičná väčšina je práve vždy v trestných výboroch, pretože na tých podľa vládnej koalície nezáleží, a to je, čo ste aj sami viackrát priznali a povedali.
To, že ty si dobrovoľne takým predsedom výboru na tému, ktorá je tejto koalícii natoľko ukradnutá, že jej v nej nevadia opoziční poslanci vo väčšine a že do nej zaraďujú ako do trestného výboru poslancov, ktorí tam ani nepatria, ani nechcú byť a robia niekde inde, je niečo, čo si musíš vyrovnať ty so svojím svedomím. Ja ti do neho hovoriť nebudem, opakujem, z úcty k tvojím zásluhám o Slovenskú republiku a Československú republiku. A dovolím si zopakovať, že to, čo ste tu urobili voči všetkým poslancom, ktorí sa vzopreli budovaniu tejto vlády proti predvolebným sľubom, záväzkom a záujmom Slovenskej republiky, zostáva na vašom svedomí.
Ak chceš hodnotiť moju prácu a moju pracovitosť, samozrejme, to právo máš. Ja chodím na výbor pre financie a rozpočet, kde som teda aj odbornosťou mal byť, a môžeš sa spýtať svojich kolegov v tomto výbore aj koaličných, kto tam patrí k aktívnejším, kto sa pýta, kto diskutuje k zákonom, a potom môžme možno aj predsa len zvážiť ešte raz tento typ poznámky.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23.11.2016 11:16 - 11:18 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť pomerne krátko a v záujme budovania historickej pamäti tohto zboru aj slovenského národa.
Pred šiestimi mesiacmi, siedmimi, sme tu opakovane riešili zaraďovanie do výborov Národnej rady, keď pán Simon a ja osobitne aj niektorí ďalší boli zaradení do výborov, ktoré nesúviseli s naším profesným pôsobením, do takzvaného..., teda my dvaja do tzv. trestného, zahraničného výboru, a vtedy bol argument, že nie je možné vyhovieť našim potrebám a žiadostiam a našej odbornosti, lebo by to narušilo koalične-opozičné vzťahy a pomery vo výboroch.
Darmo sme vysvetľovali napríklad, že vo výbore pre financie a rozpočet je pomer koalícia - opozícia 7 : 5, to znamená príchod jedného opozičného poslanca by nijak túto rovnováhu nezvrátil. Pevnou odpoveďou od koaličných poslancov a predstaviteľov bolo, že je to tak dôležitý výbor a tak to tam majú prepočítané, že tých 7 : 5 je absolútne nevyhnutných a, bohužiaľ, nie je možné vyhovieť a nie je možné zaradiť opozičného ďalšieho poslanca do tohto výboru, hoci aj pán predseda Národnej rady najprv sľuboval, že urobí všetko, čo sa pre to dá.
Preto mi len dovoľte poznamenať, že týmto materiálom sa odvoláva z Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet pán poslanec Milan Mojš, a nech ten návrh čítam, akokoľvek ho čítam, nedopĺňa sa zaňho žiadny koaličný poslanec, čím sa pomer poslancov vo výbore pre financie a rozpočet zmení na šesť k piatim, čo len dokazuje, že všetka vaša argumentácia pred pol rokom bola absolútne účelová a jediný dôvod, prečo pán poslanec Simon nemohol byť tam, kde chcel byť a kde by odbornosťou patril, alebo prečo som ja nemohol byť tam, kde som odbornosťou patril, je snaha nás vytrestať za to, že sme dodržali svoje slovo voličom a odmietli sme podporiť túto vládu, ktorú sme sľubovali pred voľbami nepodporiť.
Tak len toľko chcem povedať kolegom z koalície, že účelovosť a hovorenie neprávd tohto typu vás nakoniec vždy dobehne, lebo ste sa sami teraz ukázali.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.11.2016 10:53 - 10:55 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán minister. Svojím prejavom ste potvrdili, že o tých 85 % pracujúcich ľudí na Slovensku, ktorí sú zamestnancami, sa v tejto koalícii naozaj nikto nestará, že MOST a SNS sa starajú o živnostníkov a podnikateľov a SMER sa asi stará len sám o seba, ja neviem o koho. Pretože tento návrh, ktorý som predložil a na ktorý ste reagovali, a aj sám ste to uznali, práve s týmto 85 % výrazne pomohol. Ako ste sám povedali, ten návrh na zvýšenie nezdaniteľného základu dane by priniesol asi 120 eur ročne ľuďom, ktorí zarábajú od minimálnej mzdy až po dvojnásobok priemernej mzdy, teda aj nižšej strednej aj strednej vrstve a to je vrstva, ktorej vaše kroky nijako nepomáhajú, len z nej peniaze ťahajú a daňový bonus by priniesol benefit každej rodine pracujúcej s deťmi, čo je opäť skupina, ktorej sa nijako nevenujete.
Hovorili ste o tom, že nemôžem myslieť vážne krok, ktorého rozpočtový dopad je viac ako 300 mil. eur, no vy sa stále chválite, že ste vytiahli do rozpočtu za posledné roky každý rok o viac ako miliardu eur. Tak nebolo by dobré aspoň za ten jeden rok sa aspoň o tretinu z toho podeliť s 85% pracujúcich normálnych ľudí na Slovensku a znížiť im dane o relatívne symbolickú sumu? Pretože, ako som spomínal, na jedného človeka je to asi 12 až 15 eur mesačne, pre štvorčlennú rodinu by to bolo 500 eur ročne.
A na záver mi dovoľte povedať, že ak naozaj nebudú politici ako vy alebo aj normálni politici v opozícii schopní pracujúcim rodinám uľaviť aspoň týmto základným nevyhnutným spôsobom, tak sa stane to, čo v Poľsku, že dôjdu s vidlami ľudia do parlamentu zvolení a budú zvyšovať tieto veci a úplne iné sumy bez ohľadu na rozvrat rozpočtu a štátu. Takže preto vás ešte raz prosím, aby ste sa tomu venovali.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23.11.2016 10:04 - 10:21 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Počkám, kým pán minister dotelefonuje. Takže... (Rečník sa odmlčal.) Ďakujem veľmi pekne.
Len k tomu rokovaciemu poriadku, že nemuseli ste ho meniť, stačí ho vynucovať. Ale niekedy je ľahšie meniť predpisy, ako, ako ho vynucovať. Dobre. Dovoľte mi vystúpiť k tejto novele zákona o dani z príjmov, a aby sme naozaj trochu na úvod odľahčili atmosféru, dovoľte mi odcitovať text tej spomínanej piesne od skupiny Beatles, ktorá sa volá Daňovák. Keďže je to k dispozícii na internete len po anglicky, budete sa musieť uspokojiť s mojím improvizovaným prekladom, takže nebude to mať asi úplne tú poetickú kvalitu, ale myslím, že ten obsah pre účely dnešného rokovania postačí. Takže nie je to dlhé, je to asi 20 riadkov, tak dovoľte mi to prečítať. Takže:
"Poviem ti, ako to bude, ty dostaneš jednu, ja devätnásť, lebo ja som daňovák. Áno, ja som daňovák. Áno, ja som daňovák. Ak ti je 5 % málo, buď vďačný, že ti nevezmem všetko, lebo ja som daňovák. Ak máš auto, zdaním ulicu, ak sa posadíš, zdaním ti stoličku, ak ti je zima, zdaním ti teplo, ak chodíš, zdaním ti nohy. Nepýtaj sa ma, na čo to chcem, lebo zaplatíš ešte viac, lebo ja som daňovák. No mám ešte jednu radu pre tých, čo sú na smrteľnom, na smrteľnom loži, nech radšej dajú daňové priznania aj mince na svojich zatvorených očiach, lebo ja som daňovák a pracujete len a len pre mňa".
Toľko skupina Beatles niekedy okolo roku ’64.
Keby to napísal dneska niekto na Slovensku, myslím, že by ľudia uverili, že je to aktuálny text, a ten dôvod je ten, že posledné roky sme svedkami neustáleho, často skrytého, ale veľmi neúnavného zvyšovania rôznych daní a poplatkov, ktoré sa nezastavuje ani v tomto a v budúcom roku. Len pred chvíľou sme tu mali zákon o správnych poplatkoch, ktorý je verejnosti predávaný ako znižovanie správnych poplatkov na autá, ktoré tento istý pán minister v roku 2012 a ’13 zaviedol, a napriek tomu ešte aj teraz, keď si prečítame ten zákon podrobne, tak vidíme, že, samozrejme, sú tam autá, ktorým sa poplatky zvyšujú, ale najmä tie poplatky sa majú teraz platiť pri každej registrácii. Takže v skutočnosti sa budú zvyšovať veľmi výraznej časti majiteľov, resp. budúcich majiteľov áut. Ak ste robotník, úradník, učiteľ, ktorý fajčí, čo, ak sa nemýlim, je dneska na Slovensku okolo 30 % dospelej populácie, budete od budúceho roku platiť výrazne vyššiu daň z tabaku, o čom možno diskutovať z hľadiska verejného zdravia, len tým istým ľuďom neprichádza žiadna kompenzácia. Ak máte poistenú svoju nehnuteľnosť alebo máte iné neživotné poistenie, zdaní sa vám aj táto poistka. Chvalabohu, vďaka zmenám, ktoré sa tu včera podarili presadiť, je to menej radikálne a povedie to, ja by som povedal, že ktoré sa podarilo presadiť, pán minister, takže úplne v pohode. Ale som rád (reakcia ministra), som rád, že vás najviac trápi, čo ja presadím, ale ja som si to neprisvojoval, nemám to za potřebí.
A už niekoľko rokov, už sa nezvyšujú pásma dani z príjmov. To znamená, čo sa deje, je, že človek, ktorý zarába, minimálna mzda sa zvyšuje, priemerná mzda sa zvyšuje, platí stále vyššie dane, pretože nezdaniteľné minimum sa nevalorizuje, tak ako by sa malo v súlade s rastom príjmov. Zvyšujú sa stropy na odvody napriek tomu, že s tým tiež neprichádza žiadna kompenzácia pre poistencov, ktorí tie zvýšené odvody majú platiť. Je skupina, ktorá sa dočká od budúceho roka čiastočnej úľavy, a to sú najmä živnostníci a niektoré iné skupiny podnikateľov. Tieto snahy ja osobne vítam. Vítam aj snahu zrušiť daňové licencie od budúceho roku, ktoré tu boli predložené, ak sa nemýlim, poslancami MOST-u a SNS, a vítam aj to, s čím prišla vláda z hľadiska znižovania sadzby dane z právnických osôb o 1 % bod. Vítam aj pomoc živnostníkom cez paušálne výdavky. Ukazuje to, že tam, kde je politická vôľa a kde je politický tlak, dá sa za súčasnej rozpočtovej situácie pomôcť, a nielenže nezvyšovať zdanenie určitých skupín, a dokonca ho začať znižovať.
Problém pre Slovensko je to však to, že v tejto vládnej koalícii nie je nikto, kto by sa zastal úplne obyčajných, bežných, pracujúcich ľudí, ktorých je asi 85 %. To znamená, sú tu dve strany, ktoré spolu veľmi aktívne bojujú za živnostníkov a podnikateľov a dokázali pre nich niečo v koalícii aj vybojovať, a to chcem aj oceniť. Len kto tu bojuje za tých 85 ostatných percent, ktorí majú budúci rok platiť buď rovnaké, alebo najmä vyššie dane a odvody, alebo nepriamo cez vyššie ceny? Ale nič sa im ani len kompenzovať nejde. Nieto ešte, že by sa využili tieto dobré časy na to, aby sa aspoň mierne znížilo veľmi vysoké daňové a odvodové zaťaženie.
Tu mi dovoľte na chvíľku odbočku, lebo treba sa venovať jednému často používanému argumentu, to je o tom, že podiel daní a odvodov na Slovensku je nízky, lebo v porovnaní s ostatnými krajinami vyspelého sveta vlastne podiel na HDP je pomerne nízky, a tým pádom vlastne na čo.., čo sa sťažujeme.
Ten argument je však vo vzťahu k zdaňovaniu ľudí nepravdivý, pretože my síce máme nižší podiel vybraných daní a odvodov daní na HDP ako väčšina vyspelých krajín, ale jednak ten súvisí s tým, že máme pomerne veľký podiel šedej ekonomiky, to znamená, máme nízke vybrané dane aj práve kvôli podvodom na DPH, ale na niektorých iných daniach, nie kvôli nízkym sadzbám. A druhý problém je aj v tom, že keďže máme kvôli štruktúre ekonomiky pomerne nízky podiel miezd na HDP, tak ľudia zo svojich miezd platia pomerne vysoké percento na daniach a odvodoch a ten spôsob, ktorým sa to meria, tzv. daňový klin, je jeden z vyšších v rámci vyspelých krajín. To znamená, my sme jedna z najchudobnejších vyspelých krajín, ale naši zamestnanci platia jednu z najvyšších daňových a odvodových zaťažení v rámci vyspelých krajín. Na to vláda neponúka v tomto zákone ani v rozpočte, ktorý bude po ňom nasledovať, žiadne riešenie ani žiadnu úľavu.
Preto si dovolím s takým návrhom úľavy prísť dnes ako s pozmeňujúcim návrhom a je to návrh, ktorý by znížil dane pre všetkých pracujúcich ľudí tak, aby z neho percentuálne najviac benefitovali nižšie príjmové vrstvy, to znamená, že v absolútnej sume, o koľko sa znížia dane, je tá suma rovnaká pre všetkých, ale, samozrejme, ušetrených 40 euro mesačne je niečo úplne iného pre človeka so 450-eurovou mzdou a iné je to pre človeka s tisíceurovou mzdou. To znamená, že ten návrh je rovný a rovnaký, ale z hľadiska praktického dopadu, samozrejme, či pomôže najviac ľuďom s podpriemernými a priemernými príjmami, najmä rodinám s deťmi.
Ten návrh má dve časti, jedna je návrh na zvýšenie nezdaniteľného minima dane. Kedysi sme mali situáciu, že ak ste zarábali minimálnu mzdu, tak ste neplatili daň z príjmu. Bola, okrem po odpočítaní určitej sumy na odvody ste vlastne mali tú sumu v čistom hneď. Dnes máme situáciu, kde ako rastie minimálna mzda, ale nezvyšuje sa nezdaniteľné minimum, tak z tej minimálnej mzdy čoraz väčšie percento odkrajujú, odkrajuje daň z príjmu, čo nie je ani sociálne na ľavej strane, ale ani múdre na pravej strane, pretože na jednej strane zdaňujeme ľudí takto s nízkymi príjmami, na druhej strane im potom buď cez odvodovú odpočítateľnú položku, alebo cez rôzne špeciálne programy sa snažíme tie peniaze aj tak nejakým spôsobom vrátiť. Oveľa systematickejšie a lepšie by bolo zvýšiť nezdaniteľné minimum, čo znamená, že všetci pracujúci budú platiť nižšie dane, a opakujem, percentuálne to najviac uľaví ľuďom s nízkymi príjmami.
Podobný krok sa týka aj daňového bonusu na dieťa, ktorý bol zavedený v roku 2004 a odvtedy nebol nejakým významnejším spôsobom valorizovaný. Podľa zákona sa zvyšuje o infláciu, ktorá je, samozrejme, v ostatných rokoch minimálna, neni valorizovaný v súlade s vývojom miezd, to znamená, vo vzťahu k reálnym príjmom ľudí je čoraz zanedbateľnejší.
Dovolím si vysloviť aj varovanie v tejto súvislosti, že, aj zo zahraničia vieme, že keď chce minister financií a vláda šetriť na bežných ľuďoch jeden, najjednoduchší spôsob, ako to robiť, je práve nezvyšovať alebo minimálne zvyšovať takéto, takéto položky. Lebo vždy z roka na rok nevznikne revolúcia, keď sa niečo vôbec nezvýši alebo sa to zvýši len o pár centov, hoci ostatné ceny, mzdy rastú oveľa výraznejšie. Jednoducho to nie je takýto bod, pri ktorom by nastala revolúcia.
Ak však vláda zanedbáva dlhodobo pracujúce rodiny, môže sa potom stať, čo sa stalo nedávno v Poľsku, kde to robili takisto vlády občianskej platformy dlhé roky, a potom sa k moci dostala strana Právo a spravodlivosť, ktorá sa k nej dostala na základe, dovolím si povedať, že populistického sľubu zvýšiť takéto platby rodinám absolútne brutálnym spôsobom bez ohľadu na možnosti štátu. A ľudia, ktorí mali pocit, že vláda pracujúce rodiny a rodiny všeobecne zanedbávajú, zvolili a dnes v Poľsku aj takýto zákon prešiel, jeho dlhodobé finančné dopady v tejto chvíli nikoho alebo teda minimálne nikoho v politike nezaujímajú.
Preto to spomínam, lebo pán minister sa chváli, a ja mu to, a ja ho to, a ja ho aj chápem, keby som bol ministrom financií, chválim sa tým tiež, že hoci oveľa pomalšie, ako vždy sľubuje, ale predsa len sa mu darí postupne finančne konsolidovať rozpočet a postupne ten rozpočet sa blíži k vyrovnanému rozpočtu, aj keď teda veľmi pomaly a neustále spomaľovaným tempom.
Ale to má celé zmysel len vtedy, ak to vyrovnávanie je v súlade s dlhodobými strategickými záujmami Slovenska a ak je udržateľné. Lebo ak budeme šetriť na položkách, ktoré sú dôležité pre našu budúcnosť, ak budeme kumulovať hnev a frustráciu a pocit zanedbanosti ľudí, ktorí tento rozpočet napĺňajú svojou prácou a živia svoje rodiny, tak sa nám veľmi ľahko môže stať, že pán minister Kažimír v roku 2020 odovzdá rozpočet aj vyrovnaný plus-mínus, ale ľudia zvolia jeho nástupcu, ktorý celú túto prácu hneď vyhodí do vzduchu. A nemyslím, že to je tá dobrá cesta.
Preto mi dovoľte predložiť tento pozmeňovací návrh, ktorý, aby som to zhrnul, zvyšuje nezdaniteľné minimum pre každého pracujúceho, čím každému pracujúcemu znižuje daň a zvyšuje daňový bonus z 19,32 eura na 32 eur, čo spolu znamená, že na každého člena rodiny by na daniach ušetrili zhruba 125 eur ročne. To nie je veľká suma, je to suma, ktorú by si tento rozpočet mohol dovoliť, ale je to suma, ktorá povedzme pri štvorčlennej rodine už znamená 40 eur mesačne, a verte mi, že pre bežnú slovenskú rodinu to je suma, ktorú by si táto rodina už nielenže všimla, ale vedela by ju aj dobre využiť. Preto si vás dovolím požiadať o podporu tohto návrhu a na záver ho aj prečítam.
Pozmeňujúci návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač 258):
K čl. I sa vkladajú nové body:
1. V čl. I sa za 11. bod vkladá nový 12. bod, ktorý znie:
12. V celom texte § 11 sa slová "19,2-násobku sumy" nahrádzajú slovami ,"22,65-násobku sumy".
Doterajšie body v čl. I sa primerane prečíslujú.
Tento bod nadobúda účinnosť 1. januára 2017, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
2. V čl. I sa za 29. bod vkladá nový 30. bod, ktorý znie:
30. V § 33 ods. 1 sa slová "v sume 19,32 eura" nahrádzajú slovami "v sume 32 eur".
Doterajšie body v čl. I sa primerane prečíslujú.
Tento bod nadobúda účinnosť 1. januára 2017, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
3. V čl. I 39. bode sa za § 52zj vkladá § 52zk, ktorý znie:
"§ 52zk
Prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2018
Daňový bonus podľa § 33 predstavuje od 1. januára 2018 sumu súčinu daňového bonusu v sume 32 eur a indexu medziročného rastu priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zverejneného Štatistickým úradom Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. januára 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
Na záver mi dovoľte ešte len povedať, že keď som včera prosil kolegov poslancov, aby tento návrh podporili, aby sme mali tých minimálne 15 podpisov, tak jedna kolegyňa sa ma spýtala, že akú vidím šancu, že tento návrh bude schválený. A ja som hovoril, že v tejto chvíli tú šancu vidím veľmi nízku vzhľadom na, samozrejme, to, že minister financií ho, pokiaľ teraz nebude mať pavlovsko-šavlovskú konverziu, tak ho nepodporí, pretože by bol v rozpore s jeho celou finančnou stratégiou, o ktorej som citoval ten text Beatles na začiatku. Ale hovoril som aj o tom, že takéto kroky napriek tomu majú zmysel v tom, že vedú k reakcii, ak sú úspešné. Poviem vám príklad, v lete tohto roku sa na adresu vlády ozvala veľmi oprávnená a v niečom podobná kritika toho, že podpora sociálna pre mladé rodiny, rodičovský príspevok najmä, je nielenže teda nízka a nižšia, ako by sme chceli, nižšia, ako sľuboval Robert Fico v roku 2006, keď hovoril, že mala dosahovať čistú minimálnu mzdu, to je aj dneska niekde okolo 370 eur a rodičovský príspevok je 200 eur, ale hlavne už sa niekoľko rokov prakticky nezvyšuje.
Zatiaľ čo napríklad dôchodky, čo je porovnateľné, pretože tiež je to dávka, z ktorej žije sociálne zraniteľná skupina, za ten čas síce tiež nie sú niečo, čo by sme oslavovali, ale zvýšili sa významne výraznejšie. A navyše vláda ich chce zvyšovať ešte viac. Vtedy viacerí poukazovali na to, že nejde o to, nedopriať dôchodcom, aj podporovali, myslím, tú valorizáciu, ale ide o to, proporčne k tomu potom podporovať aj mladé rodiny, lebo z ich práce sa nakoniec budú platiť naše dôchodky, keď ich budeme potrebovať, a bez detí a budúcich zamestnancov môžeme valorizovať, koľko chceme, nebude to z čoho platiť. Táto kritika nepadla vtedy na úrodnú pôdu, žiadny minister sa nechytil za nos a nepovedal, že máte pravdu, my to vyriešime, ale zrazu o dva mesiace minister Richter s božskou inšpiráciou začal hovoriť o tom, že zvýši rodičovský príspevok na budúci rok aspoň o 10 eur. Bez toho, aby som zásluhu na tom pripisoval či už komentátorom, analytikom a poslancom, ktorí viedli túto kritiku predtým, dovolím si tvrdiť, že tie dve udalosti majú niečo spoločné, a preto keď, keďže pán minister zjavne je veľmi citlivý na pripisovanie zásluh, tak môžem dopredu povedať, že ak budúci rok vláda príde s tým, že zníži dane zamestnaným ľuďom, ak to bude naozaj významné, veľmi rád si tú zásluhu nepripíšem, hlavne aby sa to stalo.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23.11.2016 9:53 - 9:56 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, keďže naozaj predchádzajúci rečník pán kolega Galek, myslím si, že z vecného hľadiska pomenoval a vyčerpal tú tému, nemá význam po ňom opakovať to vecné stanovisko. Takže dovoľte mi skôr z toho politického hľadiska ešte raz doplniť a možno uviesť to aj do širšieho kontextu a odraziť sa od toho, čo hovoril.
My sme naozaj svedkami rozpočtovej stratégie, ktorú považujem v oblasti príjmov, verejných financií za nešťastnú a nevhodnú. Je to naozaj rozpočtová stratégia postavená na tom, že kedysi to bolo, že zdaníme všetko, čo sa hýbe, dnes je to aj zdaníme aj to, čo sa nehýbe, napr. mnohé sieťové odvetvia. Keby som bol Igor Matovič, tak prinesiem pánovi ministrovi preklad tej pesničky slávnej od Beatles o daňovákovi, ktoré, kde sa hovorí, že ak budete chodiť peši, tak zdaním vaše nohy, lebo naozaj tá, teda ten text je oveľa dlhší a veľmi vtipný, verím, že ho niektorí poznáte. Tak toto je stratégia, ktorá naozaj je pochopiteľná v časoch ťažkej rozpočtovej konsolidácie. Samozrejme, aj vtedy opozícia má strážiť, či je to naozaj nevyhnutné, či je to rozumné, a jej úlohou je vždy aj kritizovať tie kroky vlády tam, kde ich nepovažuje za rozumné. Ale v ťažkých časoch, ako bolo povedzme roky 2011, ’12, ’13 alebo ako bolo kedysi, roky 2003, ’4, keď sa vykonávala veľká rozpočtová konsolidácia, tak sa dalo chápať, že vtedy minister financií, by som povedal, pozerá, kde môže ešte zobrať nejaké to euro. Ale v dnešných časoch je to podľa môjho názoru veľmi nešťastné, osobitne, keď vidíme, že nie je toto sprevádzané žiadnymi kompenzačnými krokmi pre bežných ľudí v daňovej oblasti. K tomu sa ešte vrátime pri dani z príjmov. A keď vidíme, že na strane výdavkov to nie je sprevádzané investovaním do budúcnosti Slovenska, ktorá by nás dokázala posunúť vpred, či už je to v oblasti školstva, alebo je to aj v oblasti iných. O tom budeme hovoriť bližšie pri rozpočte. Tiež nechcem zdržovať.
Chcem som len tým pádom povedať, že hlasovať za tento zákon je problém nielen z vecného hľadiska, nielen problém z hľadiska toho, že to zvyšuje náklady v skutočnosti nakoniec pre spotrebiteľov, ale je to aj problém a možno väčší problém pre mňa z hľadiska toho, ako celkovo symbolizuje rozpočtovú stratégiu tejto vlády.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.11.2016 9:50 - 9:52 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ja som chcel oceniť prejav pána kolegu Galeka, ktorý som počúval najprv mimo tejto miestnosti a potom, priznám sa, som kvôli nemu aj vstúpil do pléna, lebo sa mi zdal mimoriadne vecný a veľmi dobre vyargumentovaný, a bol to ten typ prejavu, keď, ktorý, keby sa v tomto parlamente rozhodovalo o prijímaní na základe faktov, myslím, že by viedol minimálne k vážnym zmenám v tom, čo sa tu bude dnes schvaľovať.
Obávam sa, že ani pán kolega Galek si nemyslí, že sa to stane, lebo je zjavné, že keď už sa na úrovni vlády a koalície určité rozhodnutia urobia, najmä také, ktoré umožnia vytriasť ľuďom z vrecka ďalšie peniaze, tak už je veľmi nepravdepodobné, že sa zmenia. Aj keď, ako sme videli včera v prípade poistenia, keď vláda urobí niečo, čo naozaj veľmi viditeľne ide ublížiť ľuďom, tak potom ešte aspoň čiastkové korekcie sú možné aj v druhom čítaní, ako sme to videli včera pri poistení. Zatiaľ však, bohužiaľ, pri tomto odvode to tak nie je. Pravdepodobne z toho dôvodu, že minister financií a vláda sa spoliehajú, že ľuďom naozaj nedôjde, že toto je pre nich rovnako škodlivé, ako bolo napríklad ten mimoriadny odvod z poistného, pretože tie náklady sa budú prenášať ďalej, a najmä že ak niekto pociťuje potrebu ďalej zvyšovať všetky možné dane a odvody aj v čase najväčšej rozpočtovej hojnosti za ostatných desať rokov, tak asi riešenie nie je v tom ďalej niečo zvyšovať, ale zamyslieť sa nad tým, ako sa hospodári s peniazmi, ktoré už v rozpočte máme.
Takže chcem oceniť tento prejav a chcem povedať, že pán Galek je poslancom, myslím, osem mesiacov v tejto chvíli, ale je to jeden z tých nových poslancov, ktorý ukazuje, že sa dá do témy zakúsnuť už od začiatku.
Ďakujem.
Skryt prepis