Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, s týmto návrhom som vás už raz oboznamoval, vraciam ho a budem ho vracať podobne, ako som to robil s amnestiami, lebo je to zákon o istom morálnom dlhu. Máme ten dlh voči obetiam okupácie, máme ten dlh aj voči budúcim generáciám, ktoré majú právo, aby sa, aby sa naše dejiny a náš príbeh, do ktorého v 20. storočí okupácia tzv. bratských socialistických štátov a potom odchod týchto vojsk po novembri ’89, do týchto dejín patrí. Patrí aj k postave Alexandra Dubčeka, ako som pripomenul včera pri schvaľovaní novinky, kedy vláda chce udeľovať 1. mája cenu Alexandra Dubčeka. Napokon táto cena získala podporu aj v opozičných radách, chcem veriť, že rovnako získa tento návrh podporu v radoch koaličných.
Ten rok ’68 poznačil nás všetkých a tí, čo sú mladší, sotva je tu až tak mladý poslanec, že by ho zas nepoznačil fakt, že sme sa tej okupácie zbavili. Tak ako sme sem Sovietov nepozývali, tak takisto nebolo automatické, že by chceli odísť. Bol to výsledok úsilia, tlaku, medzinárodných okolností, v neposlednom rade aj zásluha Alexandra Dubčeka, ktorý v tých mesiacoch bol predsedom Federálneho zhromaždenia a absolvoval aj osobné rokovanie s Michailom Sergejevičom Gorbačovom na tému odchod zhruba 160-, podľa niektorých údajov trochu menej príslušníkov armády, ktorí tvorili tzv. strednú skupinu vojsk.
Účelom novely je zaradenie dvoch pamätných dní, vám ako poslancom to nemusím zdôrazňovať, že neznamená to voľné dni a neznamená to tým pádom ani žiadne náklady na štátny rozpočet. Jeden deň je 21. august, Deň obetí okupácie Československa v roku 1968 a druhým dňom je 21. jún, Deň odchodu okupačných vojsk Sovietskej armády z Československa v roku 1991. Týmito dvomi dátumami je vymedzených 23 rokov okupácie Československa, čo bola jedna z najtemnejších etáp československej histórie, ak nerátame vojnové, vojnové časy, kedy Československo vlastne zaniklo, tak táto normalizácia je považovaná za temnú etapu, pretože prišlo k masovému exodu vyše 200-tisíc emigrantov, ktorí, pre ktorý exod prišlo Slovensko a, samozrejme, aj Morava a české kraje o množstvo mladých, nadaných a schopných ľudí. Niektorí sa potom po nadobudnutí slobody vrátili, ale okupácia, ktorá trvá viac než 20 rokov, spravidla spôsobuje, že tie generácie si už začnú a založia život niekde inde. Česko a Slovensko museli začínať po roku 1990 bez týchto ľudí a myslím si, že to bolo cítiť.
Okupácia, hovorme najprv o tom prvom dátume, začala v noci z 20. na 21. augusta, ale stala sa globálnou udalosťou a Alexander Dubček v tú noc sa stal globálnou celebritou, s ktorou sympatizovalo, súcitilo alebo solidarizovalo milióny, ak nie miliardy ľudí na planéte. Každý videl, že malá, malý štát v strede Európy sa pokúsil mierovou cestou o vlastnú demokratickú cestu a že násilný vojenský zásah tento pokus mal ukončiť. Pozemný sled okupačných vojsk, ktoré nás v tú noc obsadili, tvorilo 30 divízii Sovietskej armády, 3 divízie poľskej armády, 1 motostrelecká divízia maďarskej armády, 1 bulharský motostrelecký pluk a niekoľko desiatok špecialistov z NDR. Súhrnné počty vojsk sa odhadujú na viac ako pol milióna vojakov, približne 6 300 tankov a obrnených transportérov, 2 000 diel a 950 lietadiel. Vojenské jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska, NDR potom opustili naše územie okolo 4. novembra 1968, sovietske sily však zostali v počte 150-tisíc osôb.
Hoci komunistické vtedajšie vedenie štátu odmietalo aj okupáciu, ale vyzývalo aj k pokojnému znášaniu ozbrojeného prepadu, predsa len na mnohých miestach našej krajiny sa neozbrojení občania postavili do cesty okupačným tankom, prebiehali početné demonštrácie a na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niektorých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej dôsledkom boli obete na ľudských životoch. V prvých týždňoch okupácie v dôsledku streľby do bezbranných ľudí, v dôsledku dopravných nehôd spôsobených bezohľadnosťou vojenských vodičov tankov a z dôvodu kriminálnych činov okupačných vojsk pripravili tieto okupačné jednotky o život najmenej 135 občanov, z toho nasledovných 40 občanov, teda v dôvodovej správe uvádzam 40 občanov, ktorých zahynulo tie prvé dni na území Slovenska.
Keď si pozriete v dôvodovej správe ten zoznam, nechcem vás obťažovať jeho prečítaním, hoci každé to meno by si to zaslúžilo, vidíte, že najčastejšie je smrteľné zranenie streľbou, ale veľa je naozaj aj náraz sovietskeho vozidla do osobného auta, náraz do vozidla MHD, najrôznejšie príčiny a nehody, pre ktoré títo ľudia prišli o život, tu v Bratislave Peter Legner napríklad, zastrelený na bratislavskom námestí SNP a známa a dodnes pripomínaná obeť je spomínaná aj na tabuli, ktorá je na univerzite Komenského, bola to Danka Košanová. Rodičia oboch týchto obetí potom, a mal som tú česť ich na tú tribúnu pozvať, prišli v novembri ’89, dočkať sa aspoň symbolickej satisfakcie, kedy verejnosť, ktorá sa tam zhromaždila, im vyjadrila svoju podporu. Ďalšie desiatky ale ľudí a často aj malých detí, ktorí sa okupačným vojskám iba priplietli pod guľku alebo pod vojenské vozidlo, už nikto nevzkriesi. Stovky bolo zranených, zmrzačených, títo ľudia nesmeli nikdy sa dožadovať satisfakcie počas normalizácie, akékoľvek obete okupačných vojsk boli tabuizované.
V období od 1. januára ’69 do 21. júna ’91, keď okupačné vojská odišli, zomrelo ďalších 267 Čechov a Slovákov, tisíce občanov utrpeli zranenia pri ďalších a ďalších nehodách. Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení. Podrobnejšie aj o týchto prípadoch znásilnení sa dočítate v knihe Toman - Pejčoch, v historickej analýze okupácie od týchto dvoch historikov, napr. na str. 81 je, práve sú údaje o znásilneniach. Už spomínaná emigračná vlna znamenala, že v prvý rok medzi rokom ’68 a ’69, teda bezprostredne po okupácii, Československo prišlo o 70-tisíc občanov a v období následnej tzv. normalizácie, utekalo ilegálne z Československa priemerne 5-tisíc občanov ročne. Za celú dobu teda okolo 200-tisíc exulantov. Treba povedať, že známa Srholcova brána slobody nesie mená tých stoviek ľudí, prevažne veľmi mladých ľudí, ktorí zahynuli priamo na železnej opone, ktorá sa spustila a na ktorej a ktorej obete pripomína táto brána slobody.
Význam dátumu 21. august si mimoriadne uvedomoval aj totalitný režim. Disidenti boli rok čo rok zatýkaní tzv. preventívne, režim vytváral veľmi dôkladné opatrenia na to, aby zamedzil demonštráciám, zastrašil občanov, ktorí si chceli pripomínať buď okupáciu, alebo potom neskôr Jána Palacha, ktorého, ktorého obeť bola takou poslednou bodkou za nádejami rokov ’68, ’69. Treba povedať, že už prvý rok, a bol som toho aj osobne svedkom, sa v Prahe prelievala opäť krv, prvý rok, na prvé výročie okupácie, 21. augusta teda ’69, žiaľ, už našimi vojskami a našimi policajtami, ktorí rozohnali veľkú demonštráciu. Bolo to také brutálne, že potom najbližšia demonštrácia v takomto rozsahu sa naozaj uskutočnila až v roku ’89 počas tzv. Palachovho týždňa. Obrovské škody, ja považujem za najstrašnejšie tie morálne škody, škody vyhnaných najtalentovanejších ľudí, najslávnejší spisovatelia. Miloš Forman môže si napísať, samozrejme, do životopisu, že nositeľom Oskara a slávnym americkým filmárom sa stal práve a vďaka tomu, že emigroval z Československa, ale v skutočnosti my sme o tohto svetoslávneho, svetoznámeho autora prišli. Rovnako je to so spisovateľmi, mnohými novinármi, filozofmi. Generácia tzv. 68-čkárov bola ukrá..., tej bola ukradnutá šanca na poctivú kariéru, bez toho, že by zradili vlastné svedomie. Mnohí z nich boli poctiví ľavičiari, odmietali sa zrieknuť socialistických ideálov, ktoré videli v pokuse Alexandra Dubčeka o reformu, o reformu socializmu, o socializmus s ľudskou tvárou. O to viac by som chcel veriť, že práve SMER nebude prekážkou, aby sa pripomínal, pripomínala okupácia a pripomínalo aj ukončenie okupácie.
Morálne škody spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciou, nastolenou neslobodou a tzv. normalizáciou, sú nevyčísliteľné a padajú na nás doposiaľ. Takéto symbolické gestá, akým je priznanie, priznanie pamätných dní, to celkom nevyriešia, ale sú dôležitým medzníkom aj pre médiá, ktoré si v tie dni môžu rekapitulovať príbeh našich národov, ale hlavne sú kotvou pre mládež, ktorej minulosť, pochopiteľne, a my sme neboli iní, splýva, a ťažko človek, keď má 17 alebo 20 rokov, rozlišuje význam púnskych vojen od povedzme udalostí 20. storočia. Práve na to slúžia podobné gestá, práve na to musia dbať politickí lídri, aby mladé generácie vedeli prikladať vážnosť a prioritu takým osobnostiam, ako je Alexander Dubček, takým tragickým chvíľam, ako bol 21. august ’68, aj takým pozitívnym chvíľam, akým bol 21. jún ’91, že napriek tomu, že sme malý, početne malý národ, vyvzdorovali sme si slobodu a dočkali sme sa, že posledný sovietsky generál v tento deň opustil Čiernu nad Tisou a my sme obnovili svoju národnú zvrchovanosť nad naším územím.
V roku 1983 sa, ešte, pripomeniem ešte túto etapu, bol veľmi dôležitý zlom v tej našej neslobode, preto aj Sovieti sa vtedy rozhodli umiestniť na našom území dokonca raketovú brigádu, ktorá bola vyzbrojená nosičmi jadrových zbraní OTR-22 Temp-S známymi publicisticky ako SS-12. Je kuriózne, tu v Bratislave si to môžte pozrieť na Devínskej Kobyle, kde sú dodnes silá týchto raketových zbraní, je kuriózne, ako mi povedali vojenskí odborníci, že práve odtiaľto z Bratislavy miesili, mierili rakety na Brusel, dnešné hlavné mesto Európskej únie, sídlo politických orgánov Európskej únie. Našťastie prvýkrát v európskych dejinách sa stalo, že zhromaždené zbrane neboli použité, vodcovia na obidvoch stranách boli dosť múdri na to, aby, aby zabránili likvidácii, likvidácii Európy. Napokon 26. 2. 1990 bola v Moskve podpísaná ministrami zahraničných vecí zmluva medzi vládami našej federácie a Sovietskeho zväzu o odchode sovietskych vojsk.
V konci potom, preto aj ten odchod prebiehal po častiach, v posledných dňoch naše územie opustilo 73 500 vojakov, 39-tisíc ich rodinných príslušníkov, 1 220 sovietskych tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a 95-tisíc ton munície. Ako rozumiete iste z tohto výpočtu, skutočne to bola obrovská armáda, žiaľ, zanechala nám mnohé environmentálne záťaže a dlhy, ktoré, ktoré nie sú dodnes vyriešené. Posledný transport so sovietskymi vojakmi bol vypravený z Milovíc v Čechách 19. júna a o dva dni neskôr, teda 21. júna prekročil tento posledný vojenský transport východnú hranicu Slovenska.
Vážené kolegyne a kolegovia, táto etapa je etapa slovenského úspechu. Tak ako sme boli nevinní, nevinne prepadnutí, ako sme prinášali obete v roku 1968, tak môžme, môžme s hrdosťou poukázať aj na ten 21. jún ’91, kedy bez násilia, žiadneho toho vojaka nikto nenapadol, a bez akejkoľvek pomsty sme sa s týmito vojskami rozlúčili. Slovensko odvtedy má na svojom území len tie vojská, ktoré schváli toto zhromaždenie a ktoré majú legitimitu, legitimitu slovenského parlamentu a slovenskej vlády.
Celú etapu by sme mohli uzavrieť, etapu, ktorú budú ešte roky skúmať historici, etapu, ktorej bolesti rodín, ktoré prišli o svojich blízkych alebo ktoré podnes trpia tým, že napr. ich príbuzní boli v normalizácii vyradení z práce, prišli potom nielen o svoju, o svoje povolanie, ale často dnes trpia biedou, pretože nikto ich neodškodnil, v rámci čistiek v Československu, ktoré sa odohrávali pod nátlakom okupačných vojsk, naozaj neboli, neboli dobrovoľným aktom, boli vynúteným aktom, počas týchto čistiek, len na Slovensku išlo o 600-tisíc ľudí, ktorí prišli o svoje profesie, a spravidla to boli profesie, ktoré, a odborníci, ktorí počas normalizácie chýbali, aj za to sa československý vývoj potom uberal aj v hospodárskej, ale najmä kultúrno-politickej oblasti zlým a upadajúcim smerom.
Pomôžte, vážené kolegyne a kolegovia, aby parlament dal to, čo môže dať týmto ľuďom a čo môže dať tejto minulosti. Bodku a zmienku do zoznamu pamätných dní. Nebudem kritizovať, čo všetko máme v pamätných dňoch, niektoré sú naozaj možno aj prekvapivé, keď si pozriete, môžte si každý otvoriť na internete, máme v tých pamätných dňoch rôzne dôvody. Chcem veriť, že vždy to bol silný, silný dôvod, aj keď niekedy je tam povedzme nehoda alebo udalosť, ktorá bola naozaj len momentálna, toto je epocha, o ktorej hovorím. To je historická epocha, ktorá sformovala našu vôľu po štátnosti a slobode v roku 1989.
Nebyť zážitku v roku ’89, v roku ’68, a ja za najcennejší ten zážitok považujem práve tých zhruba desať dní po okupácii, kedy už tu ani neboli komunisti, tí boli unesení, nefungovali inštitúcie a ľudia prvýkrát možno zažili, že prevzali vládu do vlastných rúk. Slobodne vysielal rozhlas, slobodne vychádzali noviny a nazývali veci pravými menami. Tých desať dní zmenilo mnohých ľudí, ja určite patrím tiež k tej generácii, ktorá na tento zážitok slobody nikdy nezabudla a ktorá s týmto zážitkom slobody čakala a zápasila až do novembra ’89.
Chcem veriť, že aj príbuzní obetí a vrátane Alexandra Dubčeka, ktorý bol vlastne disidentom č. 1 v celom tom období, o ktorom hovoríme, tých 23 rokov medzi okupáciou a odchodom sovietskych vojsk, všetci títo by vám vyslovili svoje ďakujem. A ja, samozrejme, ďakujem za vašu pozornosť a chcem vás poprosiť o podporu zápisu týchto pamätných dní do nášho kalendára.
Vďaka. (Potlesk.)
