Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

16.5.2017 o 18:31 hod.

Ján Budaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.5.2017 18:31 - 18:33 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem. Nevenoval som sa ešte jednej téme, ktorú mi pán Viskupič vnukol, a to je oligarchizácia Slovenska. Bez nejakého strašenia je každému zrejmé, že tento proces tu beží, že je to akási metastáza komunizmu a mečiarizmu. V tomto procese sa uplatnili najmä ľudia, ktorí majú nie iba miliardy, ale tieto peniaze využívajú aj na ovládnutie médií. Nemusím pokračovať, akým komfortom demokratickým teraz je to, že sme si uchovali šancu mať verejnoprávne médiá. Zámerne hovorím šancu, lebo ich celkom nemáme. Nie sú nezávislé ekonomicky, nemajú jasno v budúcnosti, visia nad nimi temné otázniky aj politického hnevu dnešných mocných politikov a aj dlhov a všelijakých skrytých pascí.
Ale opakujem, v dobe, keď Slovensku hrozí oligarchizácia štátu, sú verejnoprávne médiá záchrannou brzdou, šancou pre každého občana predsa len mať médium, ktoré nie je podriadené vlastníkom, ktorí môžu mať – a často sa to stáva – spojenie s politickými stranami, ktorí môžu mať korupčné a veľmi pragmatické záujmy, v mene ktorých filtrujú a manipulujú práve tie citlivé politické informácie. Preto treba pozerať na verejnoprávne médiá ako na demokratický komfort, ktorý si, našťastie, Slovensko stále dopraje a ktorý má šancu na to, aby pokračoval k lepšej kvalite.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.5.2017 18:20 - 18:21 hod.

Ján Budaj
Tak som naozaj rád, že tu zavládla taká konštruktívna atmosféra, že som sa takmer už zblížil názorovo so samotným predkladateľom pánom Viskupičom. Škoda ale, že pán Faič, ktorý si to pozorne vypočul, takýto pozitívny ohlas nedal, pretože práve on je pamätník všelijakého toho skloňovania aj krčenia tých našich riaditeľov verejnoprávnych médií a keby teraz sa SMER vzdal znásilnenia RTVS, tak by mohol dať tým médiám šancu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.5.2017 18:02 - 18:18 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, kedysi bolo obľúbené a moderné a boli strany, ktoré si na tom postavili identitu, že verejnoprávnosť je prežitkom a slovenské verejnoprávne médiá iba zaťažujú občanov. Ja sa hlásim k tomu, že ako liberál som stúpencom udržania verejnoprávnosti. Nepovažujem ho za prežitok, považujem ho za veľký bonus európskeho štýlu dobrej demokratickej politiky. Ale predsa podporujem zmenu, ktorú navrhujeme spolu s kolegami, za zrušenie koncesionárskych poplatkov a chcel by som to odôvodniť.
Súčasný stav totiž nesie mnohé riziká. Viaceré už boli pomenované, tak nebudem sa pri tých, ktoré už boli pomenované, príliš zdržiavať.
Jedno, ktoré vysvetlil predkladateľ, je neudržateľnosť. Pri súčasných financiách a pri tom, že cirka 200-tisíc domácností ignoruje pravidelné platenie koncesionárskych poplatkov, je súčasná suma prinízka, znásobenie tej sumy by ale pravdepodobne vyvolalo znásobenie neplatičstva, voči čomu zase nemáme dostatočné nástroje. Neudržateľnou je aj preto, lebo už dávno nejde o koncesionárske poplatky v modernom európskom slova zmysle. Tu treba možno pripomenúť, že pôvodne koncesionársky poplatok bol akoby taký zbrojný preukaz, v medzivojnovom období sa rozhlasový prijímač považoval za polovičnú zbraň, polovičnú vysielačku a tak mohli dostať rozhlasové prijímače v mnohých štátoch, myslím, že to bolo tak aj v Československu, iba preverené osoby a tie si za to platili poplatok, zato to slovo koncesionársky.
V modernej dobe sa ale koncesionársky poplatok celkom zmenil a stal sa akoby predplatbou občana, ktorý si platí nezávislosť médií, ekonomickú nezávislosť médií od vlády. To ale na Slovensku od vzniku Slovenska sa nám nikdy nepodarilo. Po rozdelení Československa nám ostali dva kanály, ale Slovenská televízia upadla do beznádejných dlhov, nedokázala napĺňať a podľa mojej mienky dodnes nedokáže napĺňať dva kanály verejnoprávnym obsahom, a to nie preto, že by bolo nedostatok tvorcov, ale nie je na nich dostatok peňazí, keďže medzičasom vznikol duálny trh a na ňom pracujú komerčné televízie. Za týchto okolností koncesionársky poplatok teda už dávno nie je poplatkom, ktorý by občanovi zabezpečoval, že môže mať oprávnený pocit, že televízia, verejnoprávna televízia ním platená slúži jemu. Tento vzťah sa prerušil aj tým zástrčkovým prístupom k plateniu poplatkov, ktorý ho aj do istej miery zosmiešnil. Naozaj je smiešne, keď mladá rodina si dnes nekúpi žiaden televízny prijímač a dajme tomu, že slovenskú verejnoprávnu televíziu nechce ani vidieť, napriek tomu je povinná platiť koncesionárske poplatky.
Potom ďalším už spomenutým mínusom súčasného stavu je tá takzvaná zmluva so štátom. Zmluva so štátom nebola zle myslená. Ja verím, že tí predkladatelia minulého zákona si to predstavovali idealisticky, ale ako mnohí experti aj títo zabudli, že na konci dňa je tu politika a že ten štát zastupuje nejaká vládnuca väčšina, či už je modrá, červená alebo zelená, a tá bude dávať riaditeľovi televízie peniaze len potiaľ a s takými požiadavkami, aké tá ich politická kultúra umožní. Naša politická kultúra zatiaľ, ako vidíme, umožňuje aj také drzosti, aké predviedol premiér, ktorý sa pokúša urobiť zo súčasného riaditeľa alebo ho teda zastrašiť takpovediac na Holjenčíka. Z toho pána Holjenčíka je naozaj symbol, pretože ten sa tak zosmiešnil a nechal zastrašiť, že pán premiér sa to neustále pokúša zopakovať aj na ďalších inštitútoch, ktoré majú byť od neho nezávislé, či už ide o dane, Sociálnu poisťovňu alebo ide v tomto prípade o riaditeľa televízie. Nechcem tu politizovať, nechcem komentovať trápne konanie premiéra, ktorý naozaj toto si mal odpustiť. Len poukazujem na to, že v našej politickej kultúre táto domnelá zmluva, pán Viskupič ju nazýva zmluvou s diablom, táto zmluva so štátom je Achillovou pätou nezávislosti. Vidíme, že teda, verejnoprávna televízia de facto nezávislosť nemá. Má ju len na papieri.
K tomu by som ešte pridal, že aj keď prejde náš zákon, a ja vás prosím o to, aby ste to podporili, naozaj by to bol krok dopredu, nech sa koncesionársky poplatok už nevymáha od daňovníka, nech ho platia ľudia z daní, čiže budú ho najviac platiť tí najbohatší. Ja myslím, že ľavicovému SMER-u, ak je ľavicový, by to malo byť vlastné. Ale aj tak by som chcel poukázať na päť takých detailov, ktoré by mali budúci riaditelia aj budúci legislatívci ešte zobrať do úvahy.
Za prvé, RTVS stále aj potom nebude mať reálnu verejnú objednávku. Ona sa tá verejná objednávka dnes tvorí akoby na ministerstve. Ja považujem pána ministra kultúry za korektného politika a vysokého štátneho úradníka. Predsa ale sa teda tvorí za dverami jeho kabinetu a nemá na ňu vplyv verejnosť. V mnohých európskych štátoch je to tak, že túto otázku programového zamerania televízie definuje akási televízna skupina občanov, televízna rada, ktorá je dosť široká, až 100 ľudí, ktorá je z najrôznejších sociálnych skupín – od matky v domácnosti alebo penzistu až po invalida alebo a tak ďalej – a tým pádom sa do programu verejnoprávnej televízie majú šancu pretaviť aj ich potreby. U nás o takéto niečo sa nikto nepokúsil.
Za druhé, RTVS nemá reálne financovanie, ako už bolo povedané, a nie je finančne nezávislá od štátu. To sa pokúša riešiť naša novela.
Za tretie, RTVS nemá transparentný outsourcing a nemá kontrolu nad hodnotou za peniaze. Vydáva peniaze, v tomto prípade aj peniaze občanov, priamo platiacich koncesionárov, ešte stále je to, sú to hádam dve tretiny, ak si to dobre pamätám, výdajov RTVS, ale tá transparentnosť najmä externých zmlúv, externých dodávateľov je už dlhé, dlhé roky aj predmetom kritiky. Ja si pamätám, koľkí riaditelia sľúbili, že s tým skončia, ale keď nastúpili, znovu urobili externé zmluvy. Akosi to inak nejde. Dokonca niektorí na mňa budili dojem, však som svedkom už viacerých riaditeľov, že to hádam aj bolo podmienkou ich zvolenia, že pokiaľ nesľúbia určitým zabehnutým firmám a zabehnutým skupinám tučné zárobky, tak veru riaditeľmi RTVS alebo predtým STV a Slovenského rozhlasu sa nestanú.
Za štvrté, RTVS nepestuje skutočné vzťahy k svojim divákom. Žije, akoby vysielala do steny, neexistuje dostatočná spätná väzba, ktorá by STV, cez ktorú by RTVS dávali diváci najavo, diváci a poslucháči, ako sú spokojní alebo nespokojní s jej prácou.
A napokon za piate, mám výhradu, že RTVS nemá kontrolu, dostatočnú kontrolu voči tzv. zneužitiu obrazovky. Viem zhruba, ako fungujú rady, mediálne rady. Nemajú kontinuálnu kontrolu, pretože na to proste nemajú peniaze. Tá kontrola prichádza na rad, až keď sa ozve nejaký občan, až keď je prichytená nejaká naozaj okatá, skrytá reklama, alebo privčas pustená nejaká erotická záležitosť, vtedy sú tu skupiny občanov, ktoré to strážia. Ale ustrážiť najmä ekonomické triky na tej obrazovke si vyžaduje odborníka a obávam sa, že po tejto stránke; ale aj politické triky; je RTVS stále dosť bezbranná a zraniteľná.
Na záver by som poznamenal, že médiá verejnej služby majú podiel na tom, kde sme, a aj na tom, kde ešte nie sme. Pripomeniem, väčšina z vás si to pamätá, že práve Slovenská televízia bola tým prvým víťazstvom slobody a demokracie v novembri ´89. Štúdio Dialóg do veľkej miery nahradilo nejaké zrážky, ktoré by možno boli nastali, ale práve vďaka tomu, že televízia sa vzdala cenzúry, vzdala sa tohoto jedného z veľkých pilierov totality práve tu v Bratislave, tak nakoniec revolúcia bola nežnou, bola vecou argumentov a nie bitiek alebo prelievania krvi. Takto sme začínali a mnohí čakali, že také štúdia dialóg predsa nebudú problémom, keď tu budú vládnuť demokrati. No stal sa presný opak. Zatiaľ čo komunisti Štúdio Dialóg zniesli, demokrati s tým majú veľký problém a znovu nech sú akejkoľvek farby. Do toho Štúdia Dialóg totiž vošli občania z ulice. Prišli tam nikým nedohodnutí študenti. Prišli tam štrajkujúci robotníci zo Slovnaftu. To by si dneska, ale aj v minulých vládach každý rozmyslel.
Každý chce mať dohodnuté alebo aspoň predvídateľné, čo sa bude hovoriť. Na televíznej obrazovke je veľmi slabá prieraznosť skutočného diskurzu o politike. Investigatíva hynie na úbyte, ako sa povie, jednoducho nemá dosť právnikov, redakcie vedú investigatívu k tomu, aby do nikoho nezapárala, najmä nie do mocných, lebo mocní majú bohatých advokátov a tí vysúdia veľké odškodné. Takto sa ťažko môže bojovať. Chvalabohu relácia Reportéri stále je, ale je to vlastne jediná lastovička, a keď si uvedomíte, že komerčné televízie z akýchsi dôvodov investigatívu úplne zrušili, tak dnes je vlastne jediným malým momentom, ktorým tie dva programy dávajú tú kritickú spätnú väzbu, je relácia Reportéri a relácia O 5 minút 12, čo je skutočne zopár minút do týždňa. A za tie prostriedky, ktoré televízia má, to veľká služba slovenskej demokracii a politike nie je.
Rovnako neveľká služba smeruje do vzdelávania alebo do napríklad už spomenutého diskurzu o extrémizme a o iných problémoch v spoločnosti, ktoré sa nad nami valia naozaj ako tie dunajské vlny a ktoré slovenské verejnoprávne médiá často odtekali a nechávali ľahostajnými.
Tak ako slovenská televízia naozaj sformovala začiatok slovenskej demokracie, tak aj v tejto chvíli, keď tu stojíme, je na svojráznej križovatke. Znovu je to veľmi dôležitá otázka. Buď súčasná koalícia, ktorá je zmiešaná, ktorá je aj z bývalých oponentov, skutočne dá priechod spoločnému dialógu a vyrieši problém verejnoprávnej televízie, viaceré som spomenul ja, viaceré spomenuli ostatní diskutéri a ešte ich iste spomenú, buď to urobí, alebo skutočne verejnoprávna televízia bude smerovať k svojmu koncu. Tie útoky na riaditeľa televízie, ktorý naozaj za tie roky sa zdá byť celkom jednak neutrálny, svojím pôvodom pochádzajúcim, mimochodom, z ľavice, tu sedí poslanec, ktorý si to dobre pamätá, a predsa je teraz terčom dosť teda nevyberaného ataku pána premiéra, ktorý ho obvinil a chce ho vyhodiť. A hovorím, robí z neho Holjenčíka, čo je pre tú verejnoprávnu sféru priam zničujúce. Buď sa na tomto bode zastavíme, a dobre, boli to také taľafatky, prekáračky, ale poďme vybrať naozaj nezávislého a kvalifikovaného riaditeľa, pretože tie nádeje, že predsa len sa môžu percentá sledovanosti televízie zdvihnúť aj bez jej brutálnej bulvarizácie, a to sa dialo a deje.
A tie nádeje, že predsa len by sme mohli spoločne nájsť riešenia, aby tá televízia bola finančne, čiže už naozaj reálne nezávislá od moci, tie nádeje tu sú. Tak chcete ju fakt zničiť? Ešte raz ju niekto takto pokrčí, jak to robieval Mečiar a hodí toho riaditeľa hojlenčíkovsky do koša, ešte raz, a tí ľudia naozaj by boli už sprostí, keby na to prispievali, keby na to platili, na televíziu, ktorá ich bude klamať a ktorá bude totálne vykastrovaná. Alebo bude slúžiť proste len jednej strane politického spektra. Apelujem na vás, neprajte si takýto smiešny koniec, neprajte si, aby ste sa stali zodpovednými za takýto smiešny koniec verejnoprávnosti na Slovensku.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.5.2017 11:37 - 11:39 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Moja faktická poznámka bude mať dve časti. Jednak rovnako by som chcel, pán minister, vedieť, aký úmysel má vláda, prečo stavia tunel. Tunel je jedna z najdrahších stavieb, aké si vieme predstaviť pri tvorbe dopravnej siete. Ale je tento tunel potrebný? Jeho výstavba je už dávno v rozpore s platným územným plánom Bratislavy. Ale je v súlade, je v súlade so záujmami občanov? Tí na Záhorí sa toho tunela desia, Bratislavčanom na žiadne cestovanie, iba ak na nejaký výletík, neposlúži, na diaľničnú dopravu úplne stačí cesta, ktorá existuje a ktorá odkláňa od Bratislavy dopravu cez tunel, cez most Lafranconi. Máte, prosím, nejaké výpočty, ktoré by ukazovali ratio takej veľkej investície, ako je tunel cez Karpaty?
A jasné, nesúvisí to presne s týmto zákonom, ale k nemu iba pár viet. Naozaj s pozemkami pod diaľnicami sa čachruje, ale tu treba začať zametať od vlastného prahu a konkrétne aj od vašej strany. Ako je to s tými informáciami, ktoré sa nechcú sprístupniť a ktoré sa týkajú pozemkov pod plánovaným obchvatom Bratislavy? Vyjdite transparentne s tým von, keď chcete iných ľudí dostať do nevýhodnej situácie, že hoci pozemok nepredali, tak už sa na ich pozemku začnú nejaké práce. Je to veľmi, veľmi neštandardné.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 9.5.2017 16:55 - 16:59 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vec je veľmi jednoduchá a jasná, preto verím, že to stihnem aj za päť minút.
Pripomeniem kolegom tú zasadnú, a to je taká naozaj zákonná súvislosť, ktorá s dnešnou diskusiou bezprostredne súvisí, aj politickú. SMER si kedysi adoptoval bývalého predsedu ÚRSO a mnohí sme sa obávali, keďže naozaj išlo o politickú adopciu, že či to nebolo vykúpené stratou nezávislosti pána Holjenčíka, či sa nestal, či sa nestal vlastne straníckym nominantom SMER-u. Ale nikdy sme nepredpokladali, že, aj keď sme sa toho obávali, že by jeho závislosť na SMER-e a na, na politických stranách bola až tak bezodná, ako potom predviedol pán Holjenčík v priamom prenose, kde sme mohli všetci sledovať úbohý obraz vystrašeného úradníka, ktorý zráža podpätky, hoci je na čele orgánu, ktorý je veľmi významný a ktorý je v zákone definovaný jednoznačne ako nezávislý orgán. Bola to teda veľká, veľmi veľká hanba. Musím povedať, že strana SMER, resp. súčasná koalícia nedokázala ustrážiť nezávislosť ÚRSO, nezávislosť orgánu ani férovosť jeho práce, a podľa mňa v pochabej snahe občanov presvedčiť, že sú priam darcami lacnej energie, predviedla niečo celkom iné. Predviedla v priamom prenose porušovanie zákona, ktoré definuje ÚRSO ako nezávislú inštitúciu.
Pán Holjenčík pod politickým tlakom ukázal, že je úbohou figúrkou, a nie predsedom nezávislého orgánu. Napokon, keď mu prikázali, tak odstúpil. A teraz má vládna koalícia problém, čo s touto trápnosťou urobiť. Rieši to však tým najnevhodnejším spôsobom. Chce, aby z trápnosti sa stala norma. Aby sa ešte menej garantovala nezávislosť a viac líšila možnosť vytvoriť z budúceho predsedu ÚRSO, teda nájsť budúceho predsedu ÚRSO, len metódou ako politického nominanta vládnej koalície.
Dámy a páni, ten balans medzi prezidentom a vládou nebol vymyslený celkom márne, ten naznačuje, že predsa len prinajmenej dve inštitúcie, jedno je parlamentná väčšina, ktorá vytvorila vládu, a druhé je priamo volený prezident, vytvárajú nejaký mocenský balans, ktorý by mohol dávať, nevravím, že sa to musí, že sa to vždy podarí. V prípade pána Holjenčíka to naozaj bola paródia, ale inštitúcie nevznikajú pre konkrétnych ľudí a nerušia sa kvôli konkrétnym ľuďom. Ak pán Holjenčík zlyhal, a podľa mňa veľmi veľkú chybu urobil pán premiér, keď pri tom jeho zlyhaní, morálnom aj odbornom, asistoval svojím zlyhaním, pretože verejne ukázal, že on nerešpektuje zákon, a to je nešťastie, ak premiér krajiny nerešpektuje zákon. Nie je to, nie je to nič pekné.
Ale teraz by ste chceli, aby sa stranícka nominácia už natrvalo stala súčasťou legislatívy, aby sme rezignovali na to, že ÚRSO by predsa len bolo vyváženým, teda jeho voľba, nového predsedu, predsa len nebola iba vecou mocenskej prevahy vládnej väčšiny. Odrádzam od toho a ako poslanec budem podporovať opačný postup, aby sme nevylievali s vaničkou aj dieťa, aby za to, že pán Holjenčík bol iba sluhom, sme si nezakázali pre budúcnosť zvoliť čestného a odvážneho predsedu ÚRSO, ktorý bude stáť na strane, ako veríme, zákona a verejnosti a nebude straníckym nominantom.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.4.2017 11:28 - 11:29 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ako iste chápete, nepovažujem sa za socialistu, ale v tejto chvíli naozaj plne podporujem návrh klubu OĽANA na spevnenie nočných a nedeľných príplatkov na ich legislatívne uzákonenie. Je to aj svojské upozornenie, ak nechcem rovno povedať výsmech, že strana SMER - sociálna demokracia nechal túto agendu takto nepovšimnutú, že ju teraz predkladá práve Igor Matovič, ktorý nebol nikdy zamestnancom, bol vždy zamestnávateľom a tak by sa zdalo, že on by nemal mať ten sociálny pocit, ktorý, ktorým sú vedení tí, ktorí navrhujú zlepšenie príplatkov pre zamestnancov. Máme jednu z najnižších miezd v celej Európe a preto podporme spoločne takéto opatrenie, ktoré pomôže ľuďom práce.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 5.4.2017 17:20 - 17:20 hod.

Ján Budaj
Ďakujem. Na základe návrhu 3 poslaneckých klubov prosím o stiahnutie z tejto schôdze návrhu, ktorý som predložil na ústavný zákon. Je to klub MOST, OĽANO a SaS. (Ruch v sále.) MOST, OĽANO a SaS. (Reakcie z pléna.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 5.4.2017 14:38 - 14:40 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. A ďakujem najmä Igorovi Matovičovi, pretože to bola jedna reč kresťana, ktorý obhajuje Kristove učenie. A v politike je to zriedkavé počuť, úprimnú, improvizovanú, a pritom presvedčivú reč naozaj kresťana. Kresťana, ktorému záleží na svojej republike, ale zároveň mu záleží aj na spoločenstve veriacich.
Islam na Slovensku je bezvýznamný, Slovensko je neislamská krajina, ale nie je dôvod vytvárať nenávisť a vytvárať antiislamskú politiku, pretože jednoducho nie je dôvod okrem nenávisti a vášne na seba upozorniť niektorých politikov. Vyhlásiť vojnu miliardovej mase, čiže zhruba 1,65 mld. veriacich ľudí, to chce iba blázna. Títo ľudia nie sú, samozrejme, žiadni, žiadni vrahovia a nie sú to ani teroristi a vy, ktorí tú nenávisť chcete podnecovať, to napokon viete. Ľudstvo je odsúdené na spoluprácu, spolužitie a dnes je to viac, než kedykoľvek inokedy.
Tri Abrahámove náboženstvá boli prvým spoločenstvom, ktoré predznačilo globalizovaný stav, kedy ľudstvo žije popri sebe v rôznosti, a tých, ktorí to chcú narušiť, v tomto prípade napríklad islamských teroristov, ja napríklad núkam pánovi Krajniakovi kedykoľvek všetku podporu moju a verím, že rovnako by to povedal Igor Matovič a ostatní ľudia z OĽANA, na potieranie fanatického, nenávistného, de facto fašistického islamu, ktorý vraždí. Iné je stať sa podobným im a snažiť sa búrať chrámy alebo likvidovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 5.4.2017 10:16 - 10:18 hod.

Ján Budaj
 

Vystúpenie v rozprave 5.4.2017 9:10 - 9:25 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, chcel by som využiť tento záverečný deň na to, aby som skôr povedal úvahu, ktorá je širšia, nehovorí k litere zákona. Tam som sa navyjadroval a myslím, že litera zákona ani nie je to kľúčové, nakoniec na texte sme sa zhodli, podstatná bola tá povestná politiká vôľa, aby sme prekonali nechuť otvárať minulosť, aby sme prekonali nechuť nazvať veci pravým menom, keď už toľké roky sa nám darilo o nich nehovoriť, nevracať pocit zahanbenia, ktorý vo všetkých slušných ľuďoch toto obdobie zanechávalo.
Tézou môjho, verím, že nie dlhého príspevku, však ani dlhý nemôže byť, bude veta, že boj o zrušenie Mečiarových amnestií začal liečbu demokratického organizmu Slovenska. V tom roku od volieb tie naše bludné kruhy, ktoré celé roky opakovali tie isté schémy, tie isté vety, podľa ktorých, keď išlo o chyby alebo zločiny mocných, tak sa skutok nestal, lebo "náš človek", slovensky, v slovenčine, v politickej slovenčine to znamená človek, ktorý je chránený našou skupinou, náš človek musí byť v poriadku. Pred rokom sa začali tie bludné kruhy praskať a dá sa povedať, že rok medzi voľbami 2016 a súčasnou jarou 2017 zaznamenal vlastne prekvapivý zvrat.
Dámy a páni, spomeňte si na atmosféru pred rokom. Nevyzeralo to veľmi radostne. Tie voľby akoby nás doslova hodili do minulosti. Sama vládnuť už nevedela ani ľavica, ani pravica. Stalo sa to preto, preto nastala takáto situácia, lebo istú časť, istý segment poslaneckých miest v slovenskom parlamente obsadili politici s hitlerovskými fúzikmi skloňujúci boj za bielu rasu, boj proti Západu, proti príslušnosti Slovenska k Európskej únii, potom neskôr proti migrantom a tak ďalej. Nejaký poslanec prišiel nedlho po voľbách dokonca s revolverom. Verejnosť - a aj tu bola taká atmosféra určitého šoku a znepokojenia, patríme teda do Európy alebo sa čosi zmenilo, niečo v atmosfére verejnosti. (Odmlčanie sa rečníka.) Nie. Ja si myslím, že slovenská verejnosť sa nezmenila na fašistickú a že práve tá najnovšia časť toho roku, tá bližšia k súčasnosti a udalosti okolo amnestií dokazujú, že aj minuloročné voľby ukazovali stále ten istý syndróm. Nespokojnosť. Veľkú, ale naozaj už závažnú nespokojnosť, ktorú už neslobodno podceňovať. A ja aj túto chvíľu využijem na to, aby som koaličným poslancom poblahoželal k tomu, že v tomto prípade ju nepodceňovali a že v prípade amnestií sa rozhodli konať.
Už roky nás na Slovensku ponižovala a ponižuje aj v iných, aj mnoho iných vecí, veľa inej nenaplnenej historickej spravodlivosti. Ten občan, ktorý si tu odniesol na svojom chrbáte celé sociálne aj ekonomické náklady transformácie, naozaj po novembri očakával trochu iný stav. Očakával, že uvidí, že budú zločinci bývalého režimu, o ktorom sa začalo po novembri hlásať, a boli prijímané aj zákony, že je zločinný, že tí zločinci budú postavení pred súd, ale žiadni zločinci bývalého režimu zodpovednosť neniesli. Výkričníkom našej neschopnosti doslova bol najznámejší československý vlastizradca a hrobár Dubčekovej éry. Spomeňme si, že sídlime na Dubčekovom námestí, tento, toto ráno, keď začínajú prejednávať rušenie Mečiarových amnestií, stojíme práve tu a relatívne neďaleko od nás až skoro do dovŕšenia storočnice sa celej slovenskej verejnosti smial do očí Vasil Biľak, ktorý žil v aristokratickom zámočku, a ktorý teda nadobudol ešte aj v rozpore s pravidlami v najdrahšej bratislavskej štvrti, a prežil toho Dubčeka, ktorého, ktorého valcoval prostredníctvom ruských tankov po celé dvadsaťročie.
Dnešní mladí, keď sa pozerajú na náš, našu schopnosť vyrovnávať sa so zodpovednosťou za minulosť, tak sa musia čudovať, že tu sa vôbec oslavuje nejaký 17. november. Dubčekov tragický príbeh človeka, čo chcel dať politike ľudský, ľudskú tvár, a Biľakov judášsky triumf, jeho vyšklebená tvár, ktorý sa mu posmieval a nám všetkým, je obrazom našej bezradnosti. Bezradnosti a strachu vyrovnávať sa s minulosťou.
Občania Slovenskej republiky sú nespokojní nie iba pre okatú neschopnosť vyrovnať sa s nespravodlivosťou, ale musím sa zmieniť aj o sociálnych nožniciach. Nebudem o tom hovoriť, nechcem o tom hovoriť dlho, ale nemožno sa čudovať, že človeka práce alebo živnostníka, alebo podnikateľa zahanbuje, ak vidí, že u nás najbohatší zbohatli politickými cestami, nie talentom, vytrvalosťou a schopnosťami. Naša spoločnosť má elity. Nie na všetky ale dokážeme byť hrdí. Proti situácii bolo, takto zložitej a takto dlhodobej, bolo naozaj donkichotské postaviť práve zrušenie Mečiarových amnestií, ktoré vyvolávalo aj právny spor, ale bolo jednoznačne špičkou ľadovca, ako som to tu už neraz do otravnosti opakoval, špičkou ľadovca, ktorému všetci rozumeli. Bola, bola jasná obeť, bol tam zabitý človek, unesený syn prezidenta, bola tam medzinárodná blamáž. Bol to nie najstrašnejší moment 90. rokov, ale ten moment, ktorý nás pichal a bolel. Preto hovorím, že nie najstrašnejší, lebo to, tá bolesť a škoda sa týkala niekoľkých rodín, netýkala sa celej spoločnosti. Tu sa v 90. rokoch urobili aj zločiny, ktoré sa týkali naozaj každého jedného z nás, ale tento jeden sa dal, sa dal označiť za špičku ľadovca, a ak sa nám ho podarí spoločne zlomiť, začíname hovoriť o tom, že občania by mohli obnoviť vieru v tento stánok, v Národnú radu Slovenskej republiky, mohli by si znovu spomenúť, že stojí na Námestí Alexandra Dubčeka, ktorý niesol v sebe nádej na politiku, ktorá má ľudskú tvár, na politiku, ktorá má v sebe aj spravodlivosť, a kde vznikajú elity v štáte, za ktoré sa nemusíme hanbiť.
Veľa sa tu na tomto mieste hovorí aj o zneužívaní moci alebo o korupcii. Ja som veľmi rád, že v poslednej dobe je to naozaj celospoločenská téma. A potom sú tí druhí, tí zase hovoria, je tu nebezpečie extrémizmu. V skutočnosti je to stále ten istý syndróm, o ktorom... Nerád to vyslovujem, ale ohrozuje nás kriminalizácia verejného života. A ona môže mať podobu tolerancie k extrémizmu, môže mať aj podobu únosu alebo zatiaľ nevyjasneného úmrtia poslanca Gauliedera, ktorý žil v komunálnych pomeroch kdesi na Slovensku. Môže mať podobu rozkrádania majetku, ktorý nás v Európe dostáva v rebríčkoch korupcie na tie najhoršie miesta. To všetko je kriminalizácia verejného života. Príšerné slovo, priznať si takýto termín, ale som presvedčený, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že to, čo sme videli, a to, čo teraz odsudzujeme rušením amnestií, Mečiarových amnestií, čo sa udialo dávno, dávno pred 20 rokmi, vtedy bolo ako zlo uzavreté v kabinete moci, v kabinetoch moci niekoľkých strán, niekoľkých mocipánov, no ale tým, že nebolo potrestané, ako s každým zlom, ktoré nie je potrestané, sa rozširovalo a, prirodzene, metastázovalo do spoločnosti. A obávam sa, že dnes ľudí, ktorí za majetok sú schopní spáchať zločiny, manipulácie, podvody, už nie je iba hŕstka, ktoré, ktorých by opísal film Únos. Taký film... (Ruch v sále.) Poprosím, pán predsedajúci, napomeňte kolegu, ktorý má prejav o chvíľu a cvičí si teraz svoje prvé vety. (Odmlčanie sa rečníka.) Ďakujem.
Tieto metastázy sú symptómom našej spoločnosti, oni sú dôvodom, prečo ľudia nemajú pocit právnej istoty, bezpečia. Bol som na tom pohrebe Gauliederovom. Naozaj dajme to bokom, ja to nechcem vôbec politizovať a trpezlivo čakám na výsledok, ale jedno vám poviem. Skoro... Bol tam veľký dav so strašne veľa kvetmi, ale cítil som v ovzduší strach. Tí ľudia sa báli. V tej Galante, neviem, či niekto teraz zdvihne, dvihne hlavu proti mocipánom alebo mafii, ktorá tam kdesi drieme. A tí ľudia, nad nimi visel, visel otáznik. Stojí za to u nás postaviť sa za právo a spravodlivosť? Tam bola truhla a tí ľudia potichu okolo, keď skončil obrad, potichu stáli a stíšeným hlasom rozprávali. A v tých rozhovoroch, v útržkoch bola táto otázka. Tá otázka tu je už dávno a dnes na ňu budete odpovedať aj vy, lebo ak posuniete zrušenie amnestií, tak nejednému človeku vnesiete nádej, že stojí za to postaviť sa za právo a spravodlivosť. Ak to neurobíme, nielenže posilníme znechutenie, prípadne extrémizmus, ale predovšetkým to najjednoduchšie riešenie, ktoré leží pred mladou generáciou. Tá sa zoberie a pôjde do krajín, kde také niečo by nebolo možné, ako je únos prezidentovho syna alebo vražda svedka samotnými politikmi, ktorí si potom udelia amnestiu.
Chcel som byť taký bezočivý a obťažovať vás s týmto širším pohľadom, pretože rušenie amnestií, a myslím, že každý z vás si to uvedomuje, ale predsa však som na záver toho maratónu dlhoročného chcel pripomenúť, že tá špička ľadovca je úžasným úspechom, akokoľvek je to malý krok. Je to krok, ktorý znovu v ľuďoch vracia nádej, že Slovensko sa dokáže vysporadúvať, pozrieť do zrkadla, nazvať veci pravými menami a že postupne prekonávame tú obrovskú traumu, kedy Slovensko v 90. rokoch skoro na všetky javy malo dvojaký jazyk. Malo, spoločnosť bola hlboko rozdelená a to, čo jedni považovali za hrdinstvo, druhí považovali za sprisahanie proti štátu. To, čo jedni označovali za demokraciu, druhí, druhí nazývali karpatskou demokraciou. Zrušenie Mečiarových amnestií nás posúva k národu, k politickému národu, ktorý hovorí jedným jazykom a učí sa nazývať veci vo svojom štáte otvorene a pravdivo.
Ďakujem všetkým, ktorí doteraz podporovali tento proces, aj tým, ktorí sa ho rozhodli podporiť teraz, a, samozrejme, aj predkladateľom, ktorí, ktorí majú tú česť, že urobia finále, finále tohoto zápasu.
Ďakujem, dámy a páni. (Potlesk.)
Skryt prepis