Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

31.1.2017 o 17:46 hod.

Ján Budaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 31.1.2017 17:46 - 17:47 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Pán Marosz sa vrátil ešte k tomu problému platovky. Pán kolega, táto trápnosť, že vládna koalícia robí z protekcionizmu systém, tá ani nezasluhuje komentár, pán kolega (povedané so smiechom), tá si zasluhuje len posmech. Čudujem sa, že k tomu pán predseda prikročil. No ale naozaj, naozaj triafajú vedľa. V tomto reforma verejnej správy byť nemala a ani nikdy nebude. To nie je žiadna reforma. Skutočná reforma verejnej správy sa naozaj musí týkať tých troch oblastí, ktoré občana bolia. Kvalita verejnej správy, jej stabilita a jej zbavenie korupcie.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 31.1.2017 17:36 - 17:42 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, prezident Slovenskej republiky dodržiava ústavu a zákony, a preto ani to nemôže robiť, aby poučoval a doporučoval Národnej rade.
Ale v tomto prípade, kde poukázal na rozpornosť a doslova nezrovnalosti v tom zákone, nespravodlivosti, v tomto prípade veď si musel naozaj zahryznúť zrejme do jazyka, pretože tento zákon nemá absolútne žiadne ambície, aby naplnil to, čo by tu dávno malo byť, a to je jedna reforma zákona o verejnej službe, štátnej je len podmnožina verejnej službe, reforma zákona, ktorá predovšetkým zabezpečí kvalitnú službu úradníctva, za druhé dá mu stabilitu a za tretie odpolitizuje úradníctvo štátnej a verejnej služby v Slovenskej republike. Toto sú desaťročia požiadavky, naozaj ešte z čias z novembra, požiadavky zbaviť sa nomenklatúry. Namiesto toho strany budujú nomenklatúru. Ani to už netaja. Delia si všetky posty, nerobia sa poctivo výberové konania, a ak sa robia, tak sú dopredu dohodnuté. Toto je vec, na ktorú pán prezident poukázať nemohol, pretože, ako som povedal, neprekračuje zákon a poukazuje iba na chyby zákona.
Ale my ako poslanci zodpovední svojim voličom sme povinní poukázať na to, ako sa zanedbáva to, čo je v Slovenskej republike nedokončené, alebo to, čo je zdeformované, ako aj tento zákon premárňuje historickú príležitosť. Toto bola historická príležitosť, vážení, ktorí ste teraz vo vládnej koalícii, že obnovíte Úrad pre štátnu službu, ktorý nerozumne zrušila, myslím, že druhá vláda Mikuláša Dzurindu, že obnovíte šancu pre občanov, aby si boli istí, že na úradoch nenájdu ľudí, ktorí čakajú s otrčenou rukou úplatok. Úradníctvo verejnej služby potrebuje definitívu, potrebuje stabilitu a my zase potrebujeme istotu, že nebudú vyberaní podľa straníckych kritérií, že ich hlavným cieľom nebude posluhovať záujmom zákulisných síl, ale že budú mať istotu, že pokiaľ dodržujú zákony, chodia na rekvalifikácie, slúžia občanom poctivo, tak majú do dôchodku naozaj štátnu definitívu. Túto historickú šancu, zdá sa, pre túto chvíľu si tento zákon vôbec nekladie.
Tak ako som už pri predošlom vystúpení upozornil, že s akými úbohými ambíciami prikročili zákonodarcovia k tomu, keď sa snažia reštrikciou riešiť problémy pri registrácii cirkví, hoci roky sa vie, že treba zbaviť cirkvi naviazanosti na štát. Však keby boli veriaci, keby mali voľné ruky, oni by sa už rozhodli, ktorej cirkvi tie peniaze pošlú, tak v tomto prípade máme znovu tú istú, ten istý problém. Zákonodarci predkladajú návrh zákona, ktorý vôbec nemieri k podstate problémov, nemieri k tomu, aby odstránil nedostatky, ktoré v reálnom živote tejto republiky dennodenne občan cíti. Nedostatočne výkonnú službu verejnú, a teda aj štátnu službu. Nedostačne, nedostatočne motivovanú. Tí ľudia nemajú istotu, že po výmene vlády budú pokračovať vo svojich úradoch, a nevedia, pokiaľ siaha politická výmena, a kde, kde sa môže udržať človek na základe svojej odbornosti. Všetky tieto hmlisté pravidlá, všetky tieto neuralgické body verejnej služby aj, bohužiaľ, táto novela zákona ponecháva ako otvorené rany. A naozaj verejná služba, štátna aj obecná, aj obecné úradníctvo by mali byť kostrou štátu, kostrou republiky, na ktorú sa môže občan spoľahnúť, a kde si musí byť istý, že za jeho dane nájde kvalitnú službu, poctivú službu a že tá služba bude aj rýchla. Preto musím povedať, že pokus koalície, ktorý bol motivovaný len jediným cieľom, vyhovieť tlakom Európskej únie. Európska únia vidí, že roky od Dzurindovho zrušenia Úradu pre štátnu službu sa tu nekoná, a už prišla s vyhrážkami, že budú ohrozené eurofondy. No tak sa zošroboval tento zákon, ktorý ale, hovorím, hlavný cieľ, zbaviť štátnu službu politizácie, zdá sa, že nevyrieši, a nad tým ako poslanec musím vyjadriť iba sklamanie.
Mohol by som povedať z tohto miesta na záver, predložíme zákony my z opozície. No ale veď aj neúčasť poslancov v sále ukazuje, ako to ďalej zrejme pobeží. Poslanci vládnej koalície jednoducho väčšie ambície pre túto chvíľu nemajú. Ak by také mali, garantujem, že nájdu podporu poslancov opozície, ak by chceli vyriešiť problém so štátnou, resp. s verejnou službou v Slovenskej republike. Zatiaľ za takýto zákon nemá zmysel hlasovať. Nesleduje pravé ciele, ale iba, iba dobehnúť úradníctvo Európskej únii, aby tie fondy predsa len nevyschli.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 31.1.2017 14:28 - 14:29 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem. Ja myslím, že je namieste, že sú na to rôzne názory, je to úplne normálne a je to aj dôkaz toho, že sme sa ešte nevzdali len kvôli strachu z terorizmu, že sme sa nevzdali európskej kultúry, plurality, otvorenosti a slobody.
Chcel by som vám, pán Krajniak, povedať, že to by bola prehra s terorizmom, to by bola prehra s vraždiacim islamom, ktorý nie je žiadnou vierou, to nie je náboženstvo. Vraždiaci islam je totalitná ideológia. Úplne rovnaká, ako bol komunizmus a fašizmus. Toto zamieňanie vraždiaceho islamu za náboženstvo je omyl, ktorý, samozrejme, nevládne len tu, proste celá Európa a svet si hľadá v novej dobe nové pojmy a jeden z problémov je aj vzťah k vraždiacemu a ideologickému islamizmu.
V každom prípade túto vojnu s touto novou hrozbou sveta nevyhráme, ak sa staneme uzavretými, vystrašenými, ak sa vzdáme svojej humanistickej, otvorenej európskej kultúry. Potom nás dostanú presne tam, kde nás chcú mať. Čiže medzi nami nieto rozdielu v tom, že niekto by tu vítal vraždiaci islam, prosím vás, tu nieto rozdielu v tom, že niekto by súhlasil s terorizmom. Len sú tu ľudia a verím, že ich je na Slovensku väčšina, ktorí kvôli strachu sa nevzdajú koreňov, na ktorých stojí Európa, a nestanú sa rovnakými, ako sú tí, proti ktorým brojíte.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 31.1.2017 14:01 - 14:06 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci. Dámy a páni, niet pochýb, že máme pred sebou pokus regulovať, obmedziť, dať, vytvoriť nejaké bariéry v oblasti spolčovania občanov, ktorých spája spoločná viera. Ja by som chcem pripomenúť úplne iný kontext, ktorý obchádzame, pretože sme už tak dávno od toho, sme už tak ďaleko od toho konštitučného okamihu, kedy sme si kládli svoje vízie, ako chceme v slobodnej republike žiť, že sme na ne zabudli.
Áno, chcem pripomenúť, že v dobe, keď sme cítili odvahu, sebavedomie, mali sme otvorené mysle, tak sme nerozmýšľali nad tým, ako koho zakážeme. Naopak, v 12-bodovom programe revolučných hnutí, ktoré, ktoré demonštrovali na námestiach, bol aj bod o zrušení spojenia štátu a cirkvi. Po novembri sa podarilo odstrániť iba politický dohľad, ekonomicky zostali cirkvi takpovediac závislé na štátnom rozpočte. Nerád som sa ako veriaci človek na to díval, pretože celé roky bolo celkom očividné, že istým politickým zoskupeniam vyhovovalo, že cirkev jedna, druhá, tretia stojí s otrčenou dlaňou rok čo rok, či dostane tie peniažky. A tak sa nám viera prepletala do rodiaceho sa straníckeho systému, zmotávali sa vzťahy, z ktorých nebolo, ktoré neprospievali ani slobode, ale neprospievali ani cirkvám. Žiadnej cirkvi na svete nesvedčí, keď stojí alebo kolenačky prosí o peniaze štátnu moc alebo politikov. Áno, potom sa stáva, že sa z kancľu prikazuje, koho voliť, a očakáva sa od tých zvolených, že nasypú zrná do korýtok, z ktorých sa žije. Takto ja som si slobodnú cirkev nikdy nepredstavoval.
Preto aj dnes, keď sa poslanci tak zaujímajú o to, ktorej cirkvi sa ako prispeje, máme celkom jednoduché, poctivé a čestné riešenie. Navrhnime konečne po toľkých rokoch oddelenie štátu od cirkvi aj v ekonomickej oblasti. Uvoľnime možnosť financovania cirkví tak, ako je prevažne v iných civilizovaných kútoch sveta, hoci rovno v Taliansku, kde je, ako vieme, aj štát Vatikán a pápež u nás najsilnejšej katolíckej cirkvi. Nikdy a nikde to nebolo považované za nič zlé, ak by bola, ak by bola, ak by bolo možné upisovať daň a dávať, dávať svoje peniaze priamo veriacimi priamo cirkvi. Tento model som potom neskôr ako poslanec presadzoval a musím povedať, že skôr narážal na nepochopenie u menších cirkví, ktoré si takpovediac neverili, než u tej u nás najväčšej. Ale nechcem sa k tomu vracať, ani nepredkladám žiaden návrh v tejto chvíli, chcem len upozorniť, že táto, táto cesta bariér a možno aj nerovnovážneho, pokusu o nerovnovážny prístup nie je tá najšťastnejšia cesta, nie je to prejavom ani sebavedomia veriacich, ani sebavedomia národného. Je to len prejav strachu alebo, alebo obyčajné žmýkanie zase trošku popularity z antiislamských alebo islamofóbnych nálad, ktoré tu niektorí poslanci tak radi šíria. Ja sa rád prihlasujem k tomu, že v novembri ’89 sme takéto komplexy nemali, verili sme na to, že kto je veriaci, tak sa svojej viery drží a dokáže sa postarať, ak mu štát dá tú možnosť, aby, aby prispieval na cirkev aj priamo, dokáže sa o to sám rozhodnúť a postarať.
Apelujem preto znovu na to, či sa v tejto parlamentnej sále nájdu ľudia, ktorí okrem toho, že nenávidia tú či onú cirkev, okrem toho, že chcú ťažiť z tej nenávisti a strašenia ľudí, či sa tu nájde dosť dobrých veriacich, sebavedomých veriacich, ktorí sa zasadia za to, aby sa konečne cirkev stala autonómnou, nezávislou a aby sa medzi ňu a veriacich nestaval štát.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 8.12.2016 18:50 - 18:51 hod.

Ján Budaj
Ja trochu iné, omyl. Chcem nahlásiť omyl pri hlasovaní v tlači 324, hlasovanie 246. Zariadenie zaznamenalo "za" a nestihol som ho zmeniť. Má byť "proti". Prosím pre zápis.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.12.2016 18:08 - 18:09 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Samozrejme, že, pán Paška, ja sa neznížim k vašej úrovni. Vy v obrane eštebáckych dôstojníkov útočíte na osobu, útočíte slovami môjho politického rivala, ktorý pomiešal polopravdy so svojimi domnienkami. No áno, to je politická kniha, ktorá vznikla v súboji VPN medzi národným a federálnym krídlom. Vy ste, neviem, čo ste vtedy robili, ale viem, že neskôr ste boli súputníkom Mečiara a Slotu. Ste tu hádam posledný, čo hlasoval v noci dlhých nožov, čo vyhadzoval Gauliedera. Videl som vás, kde stojíte, a táto podlosť, ktorou sa snažíte brániť dôstojníkov ŠtB, si nezasluhovala ani týchto 30 sekúnd reči.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 8.12.2016 17:53 - 18:03 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Výsluhové dôchodky v prospech tých, čo nás prenasledovali, ktoré doteraz dostávajú, sú, neviem, či povedať hanbou už nie je otrepané, v tejto sále sa používajú silné slová, sú urážkou podľa mňa slobodného Slovenska. Vyzerá to, akoby Slovensko síce získalo slobodu, ale nejak sa ešte nerozhodlo, či mu patrí a či je slobodné skutočne aj vnútorne. Na jednej strane keď predkladáme, už toto nie je prvý návrh zákona, ktorý sa vyrovnáva s minulosťou, keď predkladáme tieto zákony, nevyvolajú ani polemiku a stáva sa, že sú odmietnuté.
Neviem, či si kolegovia poslanci a poslankyne uvedomujú, že, povedzme, odmietnutím takých silných symbolov, ako je tento zákon, ale aj doobeda rokovaný zákon o pamätných dňoch okupácie a zbavenie sa okupácie, že aký signál vysielajú tí, ktorí si neuvedomujú, že to sú naozaj piliere, na ktorých stojí táto republika, že to sú zákony a opatrenia, ktoré súvisia s budovaním štátu, či si uvedomujú, aký signál vysielajú mladým ľuďom, aký signál vysielajú svetu, zahraničiu. Desiatky rokov po okupácii sa Národná rada nevedela rozhodnúť, či si to chce pamätať. Desiatky rokov po zbavení sa okupačných vojsk sa nevedela rozhodnúť, že z toho urobí pamätný deň, okamih, keď sme sa zbavili cudzích vojsk.
Teraz rokujeme o ďalšej trápnosti, rokujeme v meste, kde máme stále Námestie hraničiarov, jedno z najväčších námestí tohoto mesta a so symbolmi bývalého režimu, ktoré na ňom ležia. Asi päť kilometrov vzdušnou čiarou je brána slobody, kde sú mená zabitých, zabitých občanov Slovenskej republiky, ktorých zavraždil komunistický režim preto, že chceli prejsť hranice. Banálna vec, ktorá je nám dneska úplne dostupná v celej Európe.
Výsluhové dôchodky pre ľudí, ktorí porušovali ľudské práva, žili z toho, že zastrašovali a prenasledovali demokratov, často mladých ľudí, bez ohľadu na to, či to boli ženy, deti. Sú prípady, kedy boli prenasledovaní a ponižovaní 13-, 14-roční ľudia. A to nehovorím o päťdesiatych rokoch, hovorím o dobe normalizácie, ktorú si vy starší pamätáte. Mali ste možno to šťastie, vás sa ten prst násilia nedotkol, možno ste ani nikoho v rodine nemali, kto by v päťdesiatych rokoch utrpel, ale je faktom, že ten režim bol mimoriadne násilný. Máme o tom platné zákony. O tom, že bol zločinecký a že Štátna bezpečnosť bola zločineckou organizáciou. A predsa sa dôchodky pre túto organizáciu priznávajú, takzvané výsluhové. Čiže tu nikto nesiaha na dôchodky za odpracované roky, hoci plat toho dôstojníka Štátnej bezpečnosti, nehovoriac veliteľa, a plat toho chudáka, ktorý prišiel o každú robotu a robil s lopatou, najmä ak sa vrátil z nejakej basy, robil skladníka ako, povedzme, kardinál Korec, áno, skladníka celý život. Tondra, biskup Tondra robil električkára. Tí ľudia nemohli mať dôchodky žiadne. Úbohé, najúbohejšie a mnohí teda, tieto mená zhodou okolností poznáme, ale uvedomte si, že tisíce a desaťtisíce nepoznáme. Tiež boli veriaci, prišli o existenciu, vyhodili ich z práce, zo škôl, nedoštudovali a ich život sa drasticky zmenil. Už spomínaných 250-tisíc ľudí emigrovalo. Tento národ je dodnes poznamenaný obrovskou jazvou, obrovskou operáciou, ktorou bola okupácia, a to, že naše politické špičky komunistickej strany sa jej podrobili. Nejdeme ich súdiť, bola to ťažká doba.
A tento zákon nie je odsudzujúci. Tento zákon hovorí, že len časť tých výsad, ktoré veľmi amorálne poberajú ľudia, ktorí sa zúčastňovali, zastrašovania, prenasledovania občanov, ktorí nespáchali žiaden trestný čin, ale ich zastrašovali a prenasledovali pre vieru, pre názor, preto, že mal príbuzného v zahraničí, a mohol by som menovať, všetci viete si to sami doplniť. Ide len o jednu polovicu týchto výsluhových dôchodkov a ide len o symbolické gesto. Neublíži to generálovi Lorencovi, ktorý poberá generálsky dôchodok po tom, čo svoj profesný život prežil ako poradca Penty. Neublíži to plukovníkovi Pačesovi. Mohol by som vám menovať najväčšie beštie bratislavskej služby, 20 rokov ma vyšetrovali v tajnej službe. A viem aj, ako nakladali s inými ľuďmi, ktorým pálili cigaretami ruky, nie v päťdesiatych rokoch, to sa tak u nás traduje, že len tie päťdesiate roky, a to už nikto nežije, to nie je pravda. Ten človek, ktorý zastrelil v Petržalke utečenca, alebo ten dôstojník, ktorý nechal psami zožrať mladého chlapca, na čo ho nechal vykrvácať na mieste, ten žije s nami tu v tomto meste. A predsa tu nerokujeme o jeho potrestaní. Tak sa vyvinula situácia, že nikto nedá satisfakciu zabitým, rokujeme len o symbolickom veľmi jemnom geste, drobnom odškodnom pre tých ešte zopár preživších politických väzňov a zobratie polovici odmien výsluhových dôchodkov. To sú odmeny, to nie sú, samozrejme, dôchodky. Ani poslanci nebudú mať výsluhové dôchodky. Okrem vojakov, ako viete, a uniforiem proste ich majú len príslušníci Štátnej bezpečnosti. Je to absurdita, na ktorú poukázali moje kolegyne už v minulom volebnom období, a nemožno povedať k tomu nič iné, len buď pred tým pichnem zbabelo znovu hlavu do piesku, alebo jednoducho toto symbolické gesto urobíme. Tým ľuďom to nebude chýbať. Tým obetiam to nevráti tie roky. To len nám pomôže a tým, ktorí sledujú slovenskú Národnú radu a pýtajú sa, či tí ľudia vedia, v ktorom storočí žijú a pre aké hodnoty, na akých hodnotách stoji Slovenská republika. Pre ktoré hodnoty vôbec mohla vzniknúť, lebo len vďaka tomu, že sme sa prihlásili k hodnotám slobody a demokracie, mohla Slovenská republika získať rešpekt a začlenenie do medzinárodných štruktúr, len vďaka nim má priznanú suverenitu.
Priznať, urobiť toto symbolické gesto má zmysel v duchu kresťanských hodnôt. Má zmysel v duchu humanistických tradícií a má zmysel v duchu zdravého ľudského rozumu. A či už sa riadite, či ste veriaci, alebo nie, tak viete, že prenasledovať človeka, mučiť ho, zastrašovať ho, sledovať ho, prijať ideológiu, že cudzia viera má byť trestaná, kresťanská viera, že má byť trestaná. Však kresťania tu žili v jak katakombách za rímskeho impéria. Ja viem, vy ste možno niektorí takých ani nepoznali, ja áno. Aj takých, čo boli zabití nie v päťdesiatych rokoch. Bol tu kňaz Coufal, ktorý bol brutálne zavraždený v osemdesiatych rokoch. Je tu možnosť urobiť gesto alebo znovu vyslať signál, že my nevieme, na akých hodnotách stojíme. Sme tak rozdelení, že ani len hodnoty dobra a zla nie sme ochotní pomenovať, chceme, aby sa to miešalo. Nech tí, čo prenasledovali, sú odmenení a tí, čo boli prenasledovaní, bezmocní a s holými rukami, nech sú potrestaní. Nech naďalej vedia, že táto Národná rada nimi opovrhuje, ich utrpením.
Dámy a páni, ja poznám veľa politických väzňov. Samozrejme, často sa spomína ich najznámejšia tvár Anton Srholec, deväť rokov v Jáchymove. Práve preto, že ich veľa poznám, nikdy som ako politický väzeň si neuplatnil žiadnu výsadu. Ja som sa dostal do väzenia veľmi mladý, prežil som ho, chvalabohu, v zdraví, zvyšné roky som pracoval manuálne, čo mi len pomohlo. Nenariekam nad tým, čo ma stretlo, a nikdy som nepožiadal ani len o najmenšiu výsadu, ktorá by súvisela s politickými väzňami. Tu sa hovorí o symbolickom geste aj pre tých, čo tu už medzi nami nie sú. Ale najviac, verte mi, že aj mnohí, politický väzeň, keby tu mohol hovoriť, tak by vám povedal, že vám na to kašlem po toľkých rokoch. Už mi zomrel ten kamarát, ten kamarát, ten kamarát. To sú hrdí ľudia, tí sa nezlomili za totalitného režimu a nestoja s prosíkom, tuná v predizbe. Nenájdete tam ani jedného. Ani na balkóne. Neprosia o peniaze, neprosia o nič. Dúfajú v to, že Slovensko, že sa dožijú, že Slovensko je schopné rozoznávať ich obeť, uznať ju a rozoznávať dobro od zla. Rozoznávať krivdu od toho, kto krivdu pácha. Len a len o tomto, dámy a páni, je tento zákon.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 7.12.2016 17:34 - 17:35 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem za vašu trpezlivosť a znovu apelujem, toto nie je stranícka ani politická agenda, toto je morálna agenda. Tam ležia príbehy našich dejín, tam ležia obete okupácie a tam sa upierali aj vtedy, aj potom, keď Rusi museli odísť, upierali nádeje našej generácie. Naša generácia má nejaký príbeh. Otočiť sa chrbtom k obetiam roku ’68 a nezaradiť ich ani len ako pamätný deň, je dnes sa pridať k Biľakovi a k vlastizradcom. To nie je nijaký iný postoj. Žiaden patriot a vlastenec nepovie, že opľuje hrob tých mŕtvych, že opľuje hroby tých, čo zahynuli na železnej opone. My nemáme žiaden iný pamätný deň ani žiaden iný dajme tomu štátny sviatok, ktorý by pripomínal tento príbeh, a to je príbeh slobodného Slovenska v 20. storočí.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2016 17:32 - 17:33 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Dvadsiaty prvý august bol porážkou vtedajšieho vedenia komunistickej strany, ale nebol porážkou obyvateľstva! Nebol porážkou túžby po slobode! Neodvolal ani Alexander Dubček. Počas tých dní a týždňov, keď boli špičky komunistickej strany unesené v Moskve, vychádzali noviny, vydávali sa letáky, fungoval ilegálny rozhlas, z rôznych miest vysielala, vysielali vysielačky, fungovalo, kým sa len dalo, vysielanie televízie. Národ ukázal vôľu, ktorá potom pokračovala v roku ’89. Tam sa zapálili srdcia za tých pár týždňov po okupácii. To bola občianska vzbura, strhávali sme tabule, písali sme nápisy proti okupantom, písali sme nápisy proti domácim kolaborantom. Kto im ešte dnes drží stranu, tak ten sa stavia na stranu okupantov! Toto neni deň našej porážky! To je, áno, je to okupácia, ale nie zrazenie slovenskej túžby po slobode. Inak by v novembri ’89 nemal kto prísť na tie námestia, vážení.
A pokiaľ chce niekto navrhnúť Mníchov, ja to pokojne podporím, lebo aj Mníchov má takisto svoje posolstvo a nie je to vždy len posolstvo porážky. Porazení sú len tí, ktorí nevstanú. (Potlesk.) A to nebol náš prípad. (Doznievanie potlesku.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 7.12.2016 17:19 - 17:27 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Dámy a páni... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
O slovo požiadal pán poslanec Budaj. Poprosím o kľud v rokovacej sále. Nech sa páči, pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, ako predkladateľ tohto návrhu by som vás chcel osloviť a poprosiť, aby ste na chvíľu sa vrátili, väčšina z vás, vrátili v spomienkach späť, väčšina z vás si pamätá 21. august ’68 buď ako mladí ľudia, možno niektorí z vás ako dospelí. Ja som mal šestnásť rokov, a predsa aj v tých nasledujúcich rokoch 21. august bol vždy elektrizujúcim dátumom. Každý rok sme si uvedomovali znovu a znovu, že uplynul ďalší, ďalší rok okupácie, ďalší rok života v neslobode, ktorý, ktorá bola dvojnásobná. Jednak to bola nesloboda politického režimu komunistického, za ktorú sme si do nemalej miery mohli aj sami, pretože sme sa do nej dostali aj vlastnou pasivitou, ale na druhej strane tu bola okupačná armáda neustále prítomná s obrovskými kapacitami, ktorá zvalcovala v roku 1968 československý pokus o reformy.
Už hneď toho prvého, 21. augusta zomrelo veľa ľudí. Viete, že sú stovky obetí okupácie. Potom zomierali ďalej, zomierali na železnej opone tí, ktorí sa nevedeli zmieriť s porobou a okupáciou. Zažil som už prvé výročie 21. augusta v Prahe. Tam boli zabití dvaja študenti, vlastne dodnes sa o nich veľmi nehovorí, pretože všetci sme sa hanbili, to už zabíjal náš režim. Áno, nebol už Dubčekov, vládol Husák. Obete, ako boli Ján Palach, obete, ktoré stratili zamestnanie a išli k lopate, alebo zo žien sa stávali upratovačky, ako bola Marta Kubišová, jedna z veľkých tvárí roku ’68, ktorá volila radšej prácu upratovačky, než by sa podrobila násiliu, ktoré, ktorý prišiel s Husákovým režimom a s normalizáciou. Študentské hladovky, demonštrácie, ešte aj hokej sa premenil na zápas Slovákov a Čechov o hrdosť, o sebavedomie, aspoň v športe im ukážeme, že sme nezlomení. Áno, vtedy sa stal, slávne meno Golonku, ktorý strelil kľúčový gól v roku ’69.
Tento príbeh elektrizoval celé roky až do roku ’89. Každý rok 21. augusta Štátna bezpečnosť prijímala špeciálne opatrenia, nájdete ich dneska vymenované v Ústave pamäti národa, koho preventívne zatkli. Vtedy sme to nevedeli, pretože, veď to nešlo do novín a vedel to len ten, koho sa týkali. Alexander Dubček napríklad, ktorý mal, ktorý bol terčom prenasledovania ako disident číslo jedna vo vtedajšom Československu. Pri jeho dverách stála ostraha, ako sa tomu v eštébáčskej reči hovorí, čiže stáli tam tajní, ktorí legitimovali každú návštevu, a tak sa Alexander Dubček ocitol v totálnej izolácii ako domáci väzeň Husákovho režimu. Ale popri ňom zhruba 600-tisíc vylúčených a vyškrtnutých takzvane a 250-tisíc emigrantov. Toto bola bilancia okupácie.
Ako sme mohli pustiť z hlavy ten 21. august? Ako sa mohlo stať, že po novembri nikto neprišiel s tým návrhom, aby to bol aspoň pamätný deň? Fakt som nad tým rozmýšľal, keď som prichádzal s týmto návrhom, a mám len jedno vysvetlenie. Podľa mňa to je otrasné, ale tak to už chodí s nami ľuďmi, že ten zážitok bol pre tú generáciu od toho 16-ročného chlapca, akým som bol ja, až po tých starších tak hlboký a tak nespochybniteľný, že sa nám zdalo, že na to predsa nikdy tento národ nezabudne. A rovnako dátum 21. júla 1991, kedy odišla posledná kolóna s okupačnými vojskami. Opúšťali v Čiernej nad Tisou územie Slovenska posledné kolóny a tento dátum 21. 7. 1991 sa dá považovať za dátum ukončenia okupácie Československa.
Ako je možné, že sme oba dátumy už dávno nezapísali do kalendára ako pamätné dni? Veď si to nevyžaduje žiadne náklady, nikto na tom nič nestratí. Iné vysvetlenie som nenašiel. Podľa mňa ani žiadna politická sila nikdy proti tomu vlastne nestála. Iba sa nám zdalo, že celý ten príbeh je predsa tak fantastický, že o ňom vie celý svet, spomínajú každý rok 21. august naozaj aj medzinárodné médiá, že predsa na to nikdy nezabudneme. A predsa tu máme generáciu, najmä teraz, keď sa vyučovanie dejepisu zredukovalo na jednu hodinu týždenne, máme generáciu, ktorá sa nestihne naučiť dejepis ani do II. svetovej vojny. Robí im už problém SNP, a nieto august ’68 alebo november ’89. Isteže to treba napraviť a ja verím, že nový minister školstva – a držím mu v tomto palce – pohne aj v tejto oblasti, aby sa národná identita a politický príbeh, ten naratív, na ktorom stojí každý národ a každá štátnosť, dostala naozaj aj tej mladej generácii. To, čo môžme urobiť my pre to, je zapísať Deň okupácie a Deň ukončenia okupácie aspoň za pamätný deň.
Čo to prinesie? Prinesie to pozornosť domácich médií, ktoré si rok čo rok všímajú aj oveľa bezvýznamnejšie udalosti, ktoré vôbec nepriniesli také utrpenie, aké priniesla okupácia, také straty na životoch. Máme, máme aj Pamätný deň banských nešťastí, ja vzdávam hold obetiam banských nešťastí, ale, vážené kolegyne a kolegovia, urobme toto gesto v prospech pamäti obetí aj zmarených nádejí a zmarených profesií, profesných životov, v mene pamätí emigračnej vlny, aká nemá obdoby, v mene aj tej sebavedomej správy, že v roku ’91 sme sa, chvalabohu, bez vojny a bez krvipreliatia zbavili okupačných vojsk a že odvtedy nemáme na našom území žiadne vojská, ktoré by nemali súhlas našich politických legálne zvolených orgánov. Oba, oba dátumy budú súčasťou premýšľania, súčasťou pripomínania, ktorá pomôže tomu, aby pamäť národa nebola bez nich, aby po nich nezostalo, aby nezostala čierna diera, keď sa pominú tí, ktorí si mysleli – a teraz vidíme, že naivne –, že tie udalosti sú tak hlboké a tak nezabudnuteľné, že budú vždy pripomínané a zostanú v pamäti aj našich potomkov akosi samovoľne. Nie je tomu tak a dnes vás prosím o to, aby ste pomohli zaradiť oba dátumy medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.
Skryt prepis