Ďakujem pekne. Dámy a páni, rozprávať o kauze Holjenčík je po mnohých stránkach veľmi inšpirujúca téma. Pán Holjenčík a jeho kauza, verím, že zostanú v našich pamätiach ako svojím spôsobom špička ľadovca. Tak by sa, bolo by milé, keby sme mali ľadovce nazvať, naozaj ten najvyšší momentálne známy, práve po ňom, pretože táto špička ľadovca sa na chvíľu vystrčila z inak pokojnej hladiny zložitých vzťahov a politických šarvátok a ukázala nám celý rad zaujímavých vecí, ktoré by nás mali zaujímať ako poslancov a ktoré, nepochybujme, zaujímajú spotrebiteľov elektrickej energie na Slovensku, ale aj spotrebiteľov politiky na Slovensku, a to sú všetci občania Slovenskej republiky.
Čo nám to hovorí ako spotrebiteľom energie a čo nám to hovorí ako spotrebiteľom politiky? Lebo aj politika je vlastne verejná služba, ktorá by za naše dane mala byť kvalitne odvádzaná pre prospech toho, kto si ju platí, pre prospech občana.
Z hľadiska tej politiky predovšetkým kauza Holjenčík pripomína, ako hlboko a vlastne tak, vlastne samozrejmé je uväznená a zakotvená súčasná koalícia v partokracii. Ani po tejto kauze nikoho nenapadlo z tej koalície, že by otvorili otázku systémového menovania tohto regulačného orgánu a osôb do regulačného orgánu a celkovo systémových vzťahov, keďže ten regulačný orgán, nielen jeho predseda, ale regulačný orgán a jeho nezávislosť bola tak brutálne vysmiata a znehodnotená. Keď predseda exekutívy sa verejne vyhráža šéfovi regulačného orgánu, údajne nezávislého, keď mu trhá cenové výmery v rozpore so zákonom a radí občanom, aby neposlúchli regulačný orgán a neplatili faktúry, ktoré im prídu, tak väčší cirkus a väčšiu ilustráciu toho, že pán Holjenčík je mister nobody, že je to jedno veľké nič, ktoré má čakať na príkazy premiéra Fica, prípadne nejakého poslíčka, ktorého za ním pošle, a podľa toho určovať ceny energií. Väčšiu ilustráciu si nemožno vymyslieť.
A predsa teda radím, aby po pánovi Holjenčíkovi sa pomenovala špička ľadovca, pretože predsa len to, tie naše pokojné vody rozvírilo a urobilo to aj dieru do Titaniku súčasnej vládnej koalície. Cez tú dieru bude vtekať poznanie, že pozrime sa, s cenami energií je to u nás vlastne celkom inak. Vyšlo celý rad štatistík a čísiel, ktoré spotrebiteľov upozornili, že v cenotvorbe energií sa skrýva nekonečné a nejasné korupčné prostredie, keďže počujeme, že dokonca predseda tohoto regulačného úradu môže jednak mať firmu, ktorá sa zaoberá tou istou brandžou, ale jednak sám radí, ako vlastne vytiahnuť z vrecák občanov čo najviac peňazí, dajme tomu, aj vodárňam. Väčšiu kolíziu záujmov tiež by sme si ťažko vymysleli.
Slovensko numericky nemá najvyššie ceny energií, ale aj tam sme sa dozvedeli, a teraz prechádzam skôr k tej téme občania ako spotrebitelia, aj tam sme sa dozvedeli, že u nás je nebývalo vysoký ten podiel za transport elektrickej energie. A to nie za to, že by u nás elektrina tiekla rozvodmi nejak ťažšie alebo drahšie, ale za to, že práve do tohoto transportu vláda už dlhé roky, a nie je to prvá vláda, zakomponovala vlastne elektrickú daň. Občania sú celkom rukojemníkmi vôle regulačného orgánu, ktorý, ako vidíme, visí na šnúrke premiérových gatí a tak ako premiér rozkáže, tak koná. Čo ešte je možno ten lepší prípad, lebo v horšom prípade, zdá sa, že koná podľa lobistických záujmov skrytých firiem. A tento teda pochybný orgán a pochybný predstaviteľ prikrývajú najrôznejšie tunely, ktoré sú tunelami nie síce do štátneho rozpočtu, ale do našich peňaženiek.
A, dámy a páni, aj keď naše peňaženky neobsahujú žiadne milióny a miliardy, ale keď sa to nazbiera, tak ide o veľmi veľké peniaze. My za distribúciu elektrickej energie platíme približne 40 % z celkovej ceny, zatiaľ čo inde je to výrazne menej. V Bratislave dokonca až 54 % tvoria distribučné poplatky, ktoré tak podielovo dosiahli úplne najvyšší podiel v celej Európskej únii. V týchto distribučných poplatkoch sa vláde, alebo, aby som bol spravodlivý, vládam podarilo poskrývať najrôznejšie platby, cez ne držíme hnedouhoľné bane, ktoré sú inak celkom neefektívne, cez ne financujeme kšefty obskúrnych firiem a firmičiek, ktoré predstierajú, že u nás dobiehajú nedostatok alternatívnych zdrojov.
Pamätáte si, akým tunelom a akou pijavicou na cenách elektriny boli tie svetelné elektrárne, slnečné elektrárne? Dnes je takou pijavicou biomasa. V tejto istej sále za týmto istým stolom som relatívne nedávno predkladal návrh, ktorý upozorňoval na to, že cez takzvanú biomasu ničíme jeden z našich vzácnych pokladov nášho prírodného dedičstva, a to sú slovenské lesy. Drancuje sa všade, pretože sa dáva hojný príplatok. Tí, ktorí spracujú takzvanú biomasu, dostanú zaplatené viac, než stojí cena kvalitného dreva na trhu, a tak sa ničí a spaľuje aj kvalitné drevo. Načo sa namáhať v Slovenskej republike s výrobou nábytku? Načo sa namáhať s obchodovaním s drevom, keď ho môžete, drevo, spáliť a dostanete príspevok?
Myslím si, že špička ľadovca s názvom Holjenčík otvorila pre nás všetkých aj celú túto oblasť, ktorá bola dlhé roky nevšímaná. Tu by som ešte mohol prejsť k celkom vážnej a komplikovanej téme, ktorá začala už samotnou privatizáciou, preto okolo elektrární sa od samého počiatku cítilo, že je to výborné korupčné prostredie, a nič na tom nemenilo ani vytvorenie kvázi nezávislého regulátora. Sú tam problémy s Gabčíkovom, je tam problém privatizácie, ktorý, áno, začala už Dzurindova vláda, neprivatizovala podľa mojej mienky správne, ale vláda Roberta Fica, ktorá prišla v roku 2006, hoci niečo ešte napraviť mohla, napodiv nenaprávala. Kritizovala, ale nenaprávala. No a odvtedy sme sa uspokojili s tým, že aj táto kauza privatizácie, potom reprivatizácie, predaja, nákupu ostáva kdesi zakopaná v trinástej komnate slovenskej ekonomiky. Lenže ona neostáva zakopaná, ona pýta peniaze.
Gabčíkovo ide do obrovských rekonštrukcií. Odkiaľ tie peniaze asi pôjdu? Kým Gabčíkovo nepotrebovalo opravy, kým vráta fungovali a nebolo zakomontované dno, tak ho užíval súkromný vlastník. Teraz ho prevezme štát a bude ho, ak si to dobre pamätám, za stovky miliónov čistiť, opravovať a potom asi ho znovu strelia.
Tento zvláštny impulz, ktorý sme videli aj pri plynárňach, že nám nestačí, našim nenásytným oligarchom, jedna privatizácia, kde by si nakradli, prišlo sa na to, že to môže pulzovať ako srdiečko. Raz sprivatizuješ, potom reprivatizuješ a znovu sprivatizuješ. Celý tento podivný termocyklus môže zaplatiť jediné vrecko v tomto štáte. To nezaplatia oligarchovia, ani Holjenčíkovia, ani členovia vlády, ba ani majitelia ich napoleonských komplexov. To zaplatia jediní, občania Slovenskej republiky.
Táto téma, ja chcem veriť, že pre väčšinu poslancov, ktorí tu hovoria o odvolaní premiéra Fica, by mala byť hlavne témou o nedostatku splnenia výziev, ktoré sú pred touto vládou. Jedna z tých výziev, a vidíme, že sa jej koalícia ani len nedotkla, je systémová zmena a otvorenie teda tej Pandorinej skrinky, ako platíme za elektrickú energiu, nakoľko nezávislá, odborná a naozaj spotrebiteľovi slúžiaca je regulácia, ktorá sa teraz, až doteraz predstavovala ako nezávislá. Už sme všetci počuli, že premiér Fico hovorí, nebudeme to ďalej predstierať, my si to zoberieme akiste pod Úrad vlády alebo niekde do kuchyne a budeme tie príkazy už jednoducho dávať otvorene. Ktovie, či to bude lepšie alebo horšie? V každom prípade na pánovi Holjenčíkovi je vidno, že nebolo nič nezávislého, a obávam sa, že jeho odbornosť siahala skôr k službe tým, ktorí sú protivníkmi záujmu občanov. Pretože záujem občanov, ale aj podnikateľov je nie to, aby sme mali elektrinu, ktorá brzdí rozvoj a ktorá tuneluje naše naozaj jedny z najchudobnejších peňaženiek v Európskej únii.
Dámy a páni, nakoniec, tak ako každá vec, ak som tu spomenul súvislosť tejto kauzy s tým, aké neprehľadné prostredie sa vytvorilo v oblasti energií, ak som spomenul to, ako sa cez ceny energií robia neefektívne vládne výdaje, kde netreba robiť ani súťaže, nič podobné. Preto jednoducho peniažky sa akýmsi zákonným spôsobom rozkotúľajú k tým, ktorí majú spracovanie biomasy, tým, ktorí ovládli hnedouhoľné revíry, a tak ďalej a tak ďalej. Podstatou celej veci a to je aj podstata kauzy Holjenčík, ale aj kauzy, diskusie o spôsobe vlády tejto koalície, končí pri ľuďoch a pri vzťahu medzi politikou a etikou. Pán Holjenčík veľmi brutálne ukázal, kam až môže štátny úradník zájsť. On priam parodoval nočnú hrôzu alebo nočnú moru toho, kam sa môže úradník dostať. Napokon v posledných chvíľach svojho úradu prchal pred novinármi a zostáva nám dúfať, že je dostatočne bezvýznamný, aby Robert Fico aspoň v tomto prípade tohoto úradníka, ktorý už dávno zabudol, ktoré politické krytie ho vlastne dostalo ku korytu, aby ukázal, že teda predsa len zapôsobí nejaká ruka spravodlivosti. Uvidíme, nechajme sa prekvapiť.
Nechcem robiť prognózu, len chcem skončiť konštatovaním. Dámy a páni, aj kauza Holjenčík, aj spôsob, akým táto vláda sa s ňou vysporiadala, nakoľko bola otvorená, nakoľko ju využila na šancu urobiť, otvoriť otázku systémových zmien v regulácii energií, ale aj systémových zmien v boji s korupciou, pretože my nebudeme schopní postaviť vôbec žiadne demokratické inštitúcie a mechanizmy regulácie, pokiaľ zostanú dve veci: pokiaľ budú strany budovať klientelisticko-partokratické štruktúry, namiesto odborníkov posúvať do zodpovedných funkcií Holjenčíkov, a za druhé, dovtedy, pokým nepríde k potrestaniu korupcie. Bez potrestania korupcie nebudú mať obavy takíto úradníci a nikdy nenadobudnú ten pocit, že by sa mali chovať naozaj v prospech spotrebiteľa. Na druhej strane je totiž tučný mešec tých, ktorí ovládajú sieťové odvetvia, ktorí ovládajú vždy tú druhú stranu. Občan sa predsa nevyzbiera pánovi Holjenčíkovi alebo jemu podobným úradníkom na nejaký tučný, tučnú odmenu. Ale tá druhá strana sa vyzbierať vie a zdá sa, že občas to teda naozaj robí. Nechcem krivdiť práve tomuto úradníkovi, ktorý sa nám vynoril ako teda povestný špic ľadovca, ale pod ním sú stovky a tisíce ďalších. Aj tí sa dostali do svojich funkcií len a len ako stranícki nominanti, aj tí chcú a väčšinou aj zostávajú pred nami úplne anonymní, ich fungovanie je málo transparentné a vlády – a znovu zdôrazňujem, nielen táto, ale aj predošlé – nerobia vôbec nič, aby na tomto systéme, na ktorý dopláca slovenský občan, niečo zmenili.
Dnes ale vládne táto vláda a to, že národniari a strana SMER prijali spojenectvo so stranou MOST, tú štvrtú si neviem spomenúť, ale už asi neexistuje, na tom bolo aj čosi rajcovné, pretože chceli sme všetci veriť, že možno sa trochu nakazia vzájomne tými pozitívnymi možnosťami. Strana MOST mala za sebou dlhé roky pravicového vystupovania a aj presadzovania protikorupčných a transparentných opatrení. Teraz táto kauza je hodená rukavica, ktorú nehodila tejto vláde opozícia. Kauza Holjenčík sa nedá vymyslieť, to skutočne priniesol iba život. Ak by sa koalícia tejto kauzy bola schopná zmocniť a bola by ju schopná využiť na dobré, tak vlastne môže byť táto kauza Holjenčík veľmi užitočná. Ak ju však ale iba rozchodí na kabinetných rokovaniach koalície, kde sa nakoniec nerobí nič iné, iba sa losuje a lobuje alebo licituje o to, kto bude mať budúceho Holjenčíka, tak jeho meno je vlastne aj úplne ľahostajné, aké bude. Preto je podstatné, bude, že sa nezmení jeho účinkovanie a jeho poslanie, ktorým bude znovu neslúžiť občanom, ale slúžiť kšeftom kdesi v zákulisí a znovu ťahať cez elektrinu peniaze z vrecák a peňaženiek radových občanov Slovenskej republiky. Takáto vláda by ale pre Slovensko nemala byť budúcnosťou, ani súčasnosťou, takáto vláda, ktorá ani z takejto kauzy by nedokázala zobrať si pre seba ani len to najmenšie ponaučenie.
Ďakujem, dámy a páni. (Potlesk.)
