Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

21. 6. 2017 o 10:46 hod.

Ján Budaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 21. 6. 2017 10:46 - 10:54 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci.
No, správa; na rozdiel od vystúpenia včera generálneho prokurátora vystúpenie pána Kováčika nebolo také inšpirujúce. On sa snaží upokojovať. Pripomínam, že včera generálny prokurátor vyslovil niektoré vety, ktoré keby sa citovali, tak by sa dali použiť trošku ako naozaj varovné a až, až zúfalé výkriky človeka, ktorý si tu včera kládol otázky, či to takto môže ísť ďalej. Poukazoval na mnohé zlyhávania celého justičného systému, vyšetrovania, bol veľmi ostrý k súdom.
Dnes ako keby sa úplne zmenil pohľad na Slovensko. Správa špeciálneho prokurátora je síce pomerne rozsiahla, má veľa detailov, ale je upokojujúca, jediné konkrétne, čo som v nej našiel, je, že žiada o desať prokurátorov posilniť prokuratúru, a verím, že je to oprávnená žiadosť.
Hlavný problém je, že pán prokurátor Kováčik je, zdá sa mi, v takej slepej uličke a je cítiť z neho istú rezignáciu. Viem si predstaviť, za aké, pod akými tlakmi tento človek celé roky pracuje. Zrejme jeho psychika je veľmi odolná, a preto si ho mocní muži tohoto štátu opakovane vyberali do tejto chúlostivej pozície. On by mal byť tým Giovannim Falcone, tým prokurátorom, ktorý pôjde aj proti mafiám, či sú politické, alebo tie klasické, človekom, ktorý bude dvíhať slogan "padni, komu padni". Tým Giovannim Falcone by mal byť aj preto, lebo, jednoducho povedané, Bašternák, Gorila, únos, vražda Remiáša, vražda Gauliedera, ale aj kauza Šatan, aj keď mám načrieť do minulosti, alebo nahrávka už spomínaná hlasu podobného pánovi Ficovi. Neustále, skoro dennodenné informácie o podozrení z úplatkov, či sa chytíte eurofondov, alebo regionálnej a komunálnej sféry.
Na rozdiel od mojich predrečníkov oceňujem, že sleduje špeciálna prokuratúra aj túto sféru, lebo som aj komunálny poslanec a ja nepochybujem, že v tejto oblasti je obrovská práca pred nami, nepochybujem o tom, že komunálna sféra splanela, že títo politici, ktorých sú desaťtisíce, poslanci komunálnej sféry, regionálnej sféry, keď vidia, že tam hore sa ešte nezačalo zametať, tak majú istotu, že kým to k nim príde, tak toho sa nedožijú.
Čo považujem za najnešťastnejšie a teraz, pán Kováčik, to nechcem, nechcem byť, nebol, som tu celé tie roky, čo vy ste Kováčik, nebol som poslancom, čo vy ste nie Kováčik, ale špeciálny prokurátor, a to ste už naozaj veľmi dlho. A viacerí kolegovia vyzdvihujú, že ste tam vstúpili s veľkým entuziazmom, no ale táto správa hovorí, že ten entuziazmus vám okolnosti nedovolili premeniť na silné, veľké činy, veľké výsledky a že iste ste aj vy osobne sklamaný, že sa vaše meno a vaša tvár stáva napríklad pre mladých študentov synonymom nehybnosti, synonymom ochrany korupcie na najvyšších miestach.
Neviem celkom posúdiť, že čo sa vo vás odohráva, či sa predsa len odhodláte k tomu, aby ste vzniesli obvinenia tam, kde sa to očakáva, tam, kde to je namieste, alebo napokon sa rozhodnete z celej veci vycúvať aspoň s akou-takou cťou, alebo urobíte tú najhoršiu vec, že proste budete potichu čakať na vypršanie mandátu.
To, že v správe napríklad nájdu poslanci, že bolo odsúdených 20 ľudí za zneužívanie právomocí verejného činiteľa, je očividným dôkazom, že toto, žiaľ, nie je skutočný obraz Slovenska. Slovensko a jeho politický život a jeho verejní činitelia, ak by mali iba 20 prehreškov, tak by sme boli už to slovenské Švajčiarsko. Nie, proste nejde to a nie je to podľa mojej mienky v tom, že vám chýba desať prokurátorov. Kľúčové, načo môžte vystačiť aj sami, lebo uvedomme si, že koľko nám vzniklo, pán Kováčik, iniciatív a občianskych skupín, ktoré sa rôznymi formami snažia vyplieť z tej našej záhradky, z toho Slovenska korupciu, ktoré sa snažia poukazovať na trestnú činnosť ekonomického charakteru, s eurofondami a tak ďalej a tak ďalej, na predražovanie zákazok, na zlé hospodárenie v komunálnej sfére. To všetko vzniká odspodu práve preto, že zhora neboli činy. Či to je; pri pohľade však hodnotiť také dlhé pôsobenie, ako vy ste v úrade, si vonkoncom netrúfam, či to je tak alebo onak pri dlhodobom hodnotení.
Faktom je, že v tejto chvíli Slovensko potrebuje celkom iný prístup k likvidácii korupcie na najvyšších miestach. Skutočne to, čo jeden politik povedal, že tam žiadna korupcia nie je, vy dokumentujete v tejto správe, nikto ale, obávam sa, že ani z vašich, ani z radov koalície, takémuto tvrdeniu veriť nemôže. Takže obraciam sa na vás aj ja, tak ako iní kolegovia s výzvou, aby ste odstúpili z funkcie.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 20. 6. 2017 15:13 - 15:14 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem. No to vtipnejšie už bolo povedané, naozaj pán podpredseda sa uťal, ale aj majster sa utne, diskutoval k inej téme. O pánovi Rezníkovi už nie je reč, to máte pod strechou.
Chápem, že ste tak vyskočili absolútne, lebo SMER akože vedie vojnu s extrémizmom, a vždy, keď by sa prezradilo, že vlastne si vychádzajú v ústrety, tak vás to hrozne naštve. Ale fakt je ten, že nikto v rámci opozície a koalície si tak nevychádza v ústrety ako vaše dve strany, čiže SMER a ĽSNS, pán Kotleba. Pripomeniem kľúčové hlasovania, kedy išlo o zmenu ústavy, vy práve s touto stranou formujete ústavný poriadok, napríklad pokiaľ ide o druhé kolo voľby župana VÚC, a dnes zase formujete budúcnosť verejnoprávnych médií.
Ja si myslím, že strana pána Kotlebu tu i tam podporuje rôzne návrhy, to je úplne samozrejmé, toto sú ale míľniky, pri ktorých, pri ktorých sa nečudujte, že si to všimnú aj poslanci opozície, aj verejnosť. ĽSNS - Kotleba a strana SMER si robia vzájomne služby.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19. 6. 2017 10:51 - 10:53 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcem poďakovať pani Jurinovej, že celé tie mesiace sledovala aj prácu ombudsmanky, aj celé tie zauzlené prípady okolo zariadení sociálnej starostlivosti. Ale chcem k tomu dodať, že celá tá situácia odzrkadľuje neschopnosť tejto koalície vymaniť sa konečne z 90. rokov. Lebo všetko, aj to, čo teraz pani Jurinová povedala, potvrdzuje, že aj tam platil fenomén "náš človek".
Ja si pamätám tie 90. roky, kedy tento tzv. sociálny kapitál, čiže styky, známosti a politická legitimácia, ktorý za bývalého režimu bol vlastne tým hlavným kapitálom, nerozhodovali schopnosti ani financie, dôležitejšie boli styky, preukaz, známosti, konexie. Keď tento systém vzťahov sa preniesol aj do 90. rokov, bolo to, bohužiaľ, daň za obrovské množstvo nomenklatúry a obrovské množstvo a dlhé trvanie totalitného systému vlády jednej strany, ktorá všade dosadzovala "našich ľudí". Ak ale sme v novom storočí, v 21. storočí a vidíme tieto príznaky obrany "nášho človeka", raz v podobe Bašternáka, inokedy v podobe zdanlivo malého prípadu nejakého zariadenia, tak narážame na bariéru ďalšieho postupu.
Práva detí majú tisíc iných problémov, v rómskych rodinách, v rodinách postihnutých ľudí. Práva detí na Slovensku si vyžadujú veľa pozornosti. Ale pokiaľ bude bariérou princíp, že stále fungujú 90. roky, tak sa budeme zaoberať a musíme sa zaoberať odstráne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16. 6. 2017 11:05 - 11:06 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja plne podporujem aj pobúrenie, aj nesúhlas predrečníka kvôli tej takpovediac nákazlivej záväznosti kolektívnych zmlúv. Takto odborárske hnutie ani férový vzťah medzi zamestnancami a zamestnávateľmi nevytvoríme. Kolektívne zmluvy musia byť rokované vždy na špecifikátoch toho podniku a nemôžu sa prenášať akoby, ako som to nazval, ako nákazlivá choroba. Bol by som rád, keby pán Mihál ešte dopovedal aj pre divákov, ktorí to celé sledujú, kto je vlastne výrobcom reprezentatívnosti vyjednávačov. Myslím, že k tej celej informácii, ktorú podal, a kritike tohto návrhu aj tohto status quo ešte táto bodka patrí.
Skryt prepis
 

Vystúpenie 15. 6. 2017 15:39 - 15:40 hod.

Ján Budaj
Vy ste sa práve vymenili s vaším predchodcom, pán predsedajúci. Ja som informoval pána Hrnčiara, že chcel navrhnúť, aby snemovňa súhlasila s tým, že sa ten zákon presunie na septembrovú schôdzu.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 15. 6. 2017 15:38 - 15:38 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Iba jednou vetou, že ešte raz chcem apelovať, aby sme v mene všetkých tých obetí im dali šancu, aby ich príbuzní videli, že ten dátum sa dostal do zoznamu pamätných dní. A pretože aj pre nich je to šanca, že majú pocit, že tí ľudia nezomreli zbytočne. V mene všetkých tých státisícov poškodených, ktorí dnes berú mizerné, mizerné, dôchodky, a ich bývalí likvidátori, tí, ktorí ich robili v prebierkových komisiách, ich likvidovali, tí sú dnes na tom oveľa lepšie. Žiadna spravodlivosť nebola nastolená. Podporte aspoň toto symbolické gesto, ktoré pripomína obidva dátumy.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 15. 6. 2017 15:03 - 15:24 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, s týmto návrhom som vás už raz oboznamoval, vraciam ho a budem ho vracať podobne, ako som to robil s amnestiami, lebo je to zákon o istom morálnom dlhu. Máme ten dlh voči obetiam okupácie, máme ten dlh aj voči budúcim generáciám, ktoré majú právo, aby sa, aby sa naše dejiny a náš príbeh, do ktorého v 20. storočí okupácia tzv. bratských socialistických štátov a potom odchod týchto vojsk po novembri ’89, do týchto dejín patrí. Patrí aj k postave Alexandra Dubčeka, ako som pripomenul včera pri schvaľovaní novinky, kedy vláda chce udeľovať 1. mája cenu Alexandra Dubčeka. Napokon táto cena získala podporu aj v opozičných radách, chcem veriť, že rovnako získa tento návrh podporu v radoch koaličných.
Ten rok ’68 poznačil nás všetkých a tí, čo sú mladší, sotva je tu až tak mladý poslanec, že by ho zas nepoznačil fakt, že sme sa tej okupácie zbavili. Tak ako sme sem Sovietov nepozývali, tak takisto nebolo automatické, že by chceli odísť. Bol to výsledok úsilia, tlaku, medzinárodných okolností, v neposlednom rade aj zásluha Alexandra Dubčeka, ktorý v tých mesiacoch bol predsedom Federálneho zhromaždenia a absolvoval aj osobné rokovanie s Michailom Sergejevičom Gorbačovom na tému odchod zhruba 160-, podľa niektorých údajov trochu menej príslušníkov armády, ktorí tvorili tzv. strednú skupinu vojsk.
Účelom novely je zaradenie dvoch pamätných dní, vám ako poslancom to nemusím zdôrazňovať, že neznamená to voľné dni a neznamená to tým pádom ani žiadne náklady na štátny rozpočet. Jeden deň je 21. august, Deň obetí okupácie Československa v roku 1968 a druhým dňom je 21. jún, Deň odchodu okupačných vojsk Sovietskej armády z Československa v roku 1991. Týmito dvomi dátumami je vymedzených 23 rokov okupácie Československa, čo bola jedna z najtemnejších etáp československej histórie, ak nerátame vojnové, vojnové časy, kedy Československo vlastne zaniklo, tak táto normalizácia je považovaná za temnú etapu, pretože prišlo k masovému exodu vyše 200-tisíc emigrantov, ktorí, pre ktorý exod prišlo Slovensko a, samozrejme, aj Morava a české kraje o množstvo mladých, nadaných a schopných ľudí. Niektorí sa potom po nadobudnutí slobody vrátili, ale okupácia, ktorá trvá viac než 20 rokov, spravidla spôsobuje, že tie generácie si už začnú a založia život niekde inde. Česko a Slovensko museli začínať po roku 1990 bez týchto ľudí a myslím si, že to bolo cítiť.
Okupácia, hovorme najprv o tom prvom dátume, začala v noci z 20. na 21. augusta, ale stala sa globálnou udalosťou a Alexander Dubček v tú noc sa stal globálnou celebritou, s ktorou sympatizovalo, súcitilo alebo solidarizovalo milióny, ak nie miliardy ľudí na planéte. Každý videl, že malá, malý štát v strede Európy sa pokúsil mierovou cestou o vlastnú demokratickú cestu a že násilný vojenský zásah tento pokus mal ukončiť. Pozemný sled okupačných vojsk, ktoré nás v tú noc obsadili, tvorilo 30 divízii Sovietskej armády, 3 divízie poľskej armády, 1 motostrelecká divízia maďarskej armády, 1 bulharský motostrelecký pluk a niekoľko desiatok špecialistov z NDR. Súhrnné počty vojsk sa odhadujú na viac ako pol milióna vojakov, približne 6 300 tankov a obrnených transportérov, 2 000 diel a 950 lietadiel. Vojenské jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska, NDR potom opustili naše územie okolo 4. novembra 1968, sovietske sily však zostali v počte 150-tisíc osôb.
Hoci komunistické vtedajšie vedenie štátu odmietalo aj okupáciu, ale vyzývalo aj k pokojnému znášaniu ozbrojeného prepadu, predsa len na mnohých miestach našej krajiny sa neozbrojení občania postavili do cesty okupačným tankom, prebiehali početné demonštrácie a na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niektorých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej dôsledkom boli obete na ľudských životoch. V prvých týždňoch okupácie v dôsledku streľby do bezbranných ľudí, v dôsledku dopravných nehôd spôsobených bezohľadnosťou vojenských vodičov tankov a z dôvodu kriminálnych činov okupačných vojsk pripravili tieto okupačné jednotky o život najmenej 135 občanov, z toho nasledovných 40 občanov, teda v dôvodovej správe uvádzam 40 občanov, ktorých zahynulo tie prvé dni na území Slovenska.
Keď si pozriete v dôvodovej správe ten zoznam, nechcem vás obťažovať jeho prečítaním, hoci každé to meno by si to zaslúžilo, vidíte, že najčastejšie je smrteľné zranenie streľbou, ale veľa je naozaj aj náraz sovietskeho vozidla do osobného auta, náraz do vozidla MHD, najrôznejšie príčiny a nehody, pre ktoré títo ľudia prišli o život, tu v Bratislave Peter Legner napríklad, zastrelený na bratislavskom námestí SNP a známa a dodnes pripomínaná obeť je spomínaná aj na tabuli, ktorá je na univerzite Komenského, bola to Danka Košanová. Rodičia oboch týchto obetí potom, a mal som tú česť ich na tú tribúnu pozvať, prišli v novembri ’89, dočkať sa aspoň symbolickej satisfakcie, kedy verejnosť, ktorá sa tam zhromaždila, im vyjadrila svoju podporu. Ďalšie desiatky ale ľudí a často aj malých detí, ktorí sa okupačným vojskám iba priplietli pod guľku alebo pod vojenské vozidlo, už nikto nevzkriesi. Stovky bolo zranených, zmrzačených, títo ľudia nesmeli nikdy sa dožadovať satisfakcie počas normalizácie, akékoľvek obete okupačných vojsk boli tabuizované.
V období od 1. januára ’69 do 21. júna ’91, keď okupačné vojská odišli, zomrelo ďalších 267 Čechov a Slovákov, tisíce občanov utrpeli zranenia pri ďalších a ďalších nehodách. Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení. Podrobnejšie aj o týchto prípadoch znásilnení sa dočítate v knihe Toman - Pejčoch, v historickej analýze okupácie od týchto dvoch historikov, napr. na str. 81 je, práve sú údaje o znásilneniach. Už spomínaná emigračná vlna znamenala, že v prvý rok medzi rokom ’68 a ’69, teda bezprostredne po okupácii, Československo prišlo o 70-tisíc občanov a v období následnej tzv. normalizácie, utekalo ilegálne z Československa priemerne 5-tisíc občanov ročne. Za celú dobu teda okolo 200-tisíc exulantov. Treba povedať, že známa Srholcova brána slobody nesie mená tých stoviek ľudí, prevažne veľmi mladých ľudí, ktorí zahynuli priamo na železnej opone, ktorá sa spustila a na ktorej a ktorej obete pripomína táto brána slobody.
Význam dátumu 21. august si mimoriadne uvedomoval aj totalitný režim. Disidenti boli rok čo rok zatýkaní tzv. preventívne, režim vytváral veľmi dôkladné opatrenia na to, aby zamedzil demonštráciám, zastrašil občanov, ktorí si chceli pripomínať buď okupáciu, alebo potom neskôr Jána Palacha, ktorého, ktorého obeť bola takou poslednou bodkou za nádejami rokov ’68, ’69. Treba povedať, že už prvý rok, a bol som toho aj osobne svedkom, sa v Prahe prelievala opäť krv, prvý rok, na prvé výročie okupácie, 21. augusta teda ’69, žiaľ, už našimi vojskami a našimi policajtami, ktorí rozohnali veľkú demonštráciu. Bolo to také brutálne, že potom najbližšia demonštrácia v takomto rozsahu sa naozaj uskutočnila až v roku ’89 počas tzv. Palachovho týždňa. Obrovské škody, ja považujem za najstrašnejšie tie morálne škody, škody vyhnaných najtalentovanejších ľudí, najslávnejší spisovatelia. Miloš Forman môže si napísať, samozrejme, do životopisu, že nositeľom Oskara a slávnym americkým filmárom sa stal práve a vďaka tomu, že emigroval z Československa, ale v skutočnosti my sme o tohto svetoslávneho, svetoznámeho autora prišli. Rovnako je to so spisovateľmi, mnohými novinármi, filozofmi. Generácia tzv. 68-čkárov bola ukrá..., tej bola ukradnutá šanca na poctivú kariéru, bez toho, že by zradili vlastné svedomie. Mnohí z nich boli poctiví ľavičiari, odmietali sa zrieknuť socialistických ideálov, ktoré videli v pokuse Alexandra Dubčeka o reformu, o reformu socializmu, o socializmus s ľudskou tvárou. O to viac by som chcel veriť, že práve SMER nebude prekážkou, aby sa pripomínal, pripomínala okupácia a pripomínalo aj ukončenie okupácie.
Morálne škody spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciou, nastolenou neslobodou a tzv. normalizáciou, sú nevyčísliteľné a padajú na nás doposiaľ. Takéto symbolické gestá, akým je priznanie, priznanie pamätných dní, to celkom nevyriešia, ale sú dôležitým medzníkom aj pre médiá, ktoré si v tie dni môžu rekapitulovať príbeh našich národov, ale hlavne sú kotvou pre mládež, ktorej minulosť, pochopiteľne, a my sme neboli iní, splýva, a ťažko človek, keď má 17 alebo 20 rokov, rozlišuje význam púnskych vojen od povedzme udalostí 20. storočia. Práve na to slúžia podobné gestá, práve na to musia dbať politickí lídri, aby mladé generácie vedeli prikladať vážnosť a prioritu takým osobnostiam, ako je Alexander Dubček, takým tragickým chvíľam, ako bol 21. august ’68, aj takým pozitívnym chvíľam, akým bol 21. jún ’91, že napriek tomu, že sme malý, početne malý národ, vyvzdorovali sme si slobodu a dočkali sme sa, že posledný sovietsky generál v tento deň opustil Čiernu nad Tisou a my sme obnovili svoju národnú zvrchovanosť nad naším územím.
V roku 1983 sa, ešte, pripomeniem ešte túto etapu, bol veľmi dôležitý zlom v tej našej neslobode, preto aj Sovieti sa vtedy rozhodli umiestniť na našom území dokonca raketovú brigádu, ktorá bola vyzbrojená nosičmi jadrových zbraní OTR-22 Temp-S známymi publicisticky ako SS-12. Je kuriózne, tu v Bratislave si to môžte pozrieť na Devínskej Kobyle, kde sú dodnes silá týchto raketových zbraní, je kuriózne, ako mi povedali vojenskí odborníci, že práve odtiaľto z Bratislavy miesili, mierili rakety na Brusel, dnešné hlavné mesto Európskej únie, sídlo politických orgánov Európskej únie. Našťastie prvýkrát v európskych dejinách sa stalo, že zhromaždené zbrane neboli použité, vodcovia na obidvoch stranách boli dosť múdri na to, aby, aby zabránili likvidácii, likvidácii Európy. Napokon 26. 2. 1990 bola v Moskve podpísaná ministrami zahraničných vecí zmluva medzi vládami našej federácie a Sovietskeho zväzu o odchode sovietskych vojsk.
V konci potom, preto aj ten odchod prebiehal po častiach, v posledných dňoch naše územie opustilo 73 500 vojakov, 39-tisíc ich rodinných príslušníkov, 1 220 sovietskych tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a 95-tisíc ton munície. Ako rozumiete iste z tohto výpočtu, skutočne to bola obrovská armáda, žiaľ, zanechala nám mnohé environmentálne záťaže a dlhy, ktoré, ktoré nie sú dodnes vyriešené. Posledný transport so sovietskymi vojakmi bol vypravený z Milovíc v Čechách 19. júna a o dva dni neskôr, teda 21. júna prekročil tento posledný vojenský transport východnú hranicu Slovenska.
Vážené kolegyne a kolegovia, táto etapa je etapa slovenského úspechu. Tak ako sme boli nevinní, nevinne prepadnutí, ako sme prinášali obete v roku 1968, tak môžme, môžme s hrdosťou poukázať aj na ten 21. jún ’91, kedy bez násilia, žiadneho toho vojaka nikto nenapadol, a bez akejkoľvek pomsty sme sa s týmito vojskami rozlúčili. Slovensko odvtedy má na svojom území len tie vojská, ktoré schváli toto zhromaždenie a ktoré majú legitimitu, legitimitu slovenského parlamentu a slovenskej vlády.
Celú etapu by sme mohli uzavrieť, etapu, ktorú budú ešte roky skúmať historici, etapu, ktorej bolesti rodín, ktoré prišli o svojich blízkych alebo ktoré podnes trpia tým, že napr. ich príbuzní boli v normalizácii vyradení z práce, prišli potom nielen o svoju, o svoje povolanie, ale často dnes trpia biedou, pretože nikto ich neodškodnil, v rámci čistiek v Československu, ktoré sa odohrávali pod nátlakom okupačných vojsk, naozaj neboli, neboli dobrovoľným aktom, boli vynúteným aktom, počas týchto čistiek, len na Slovensku išlo o 600-tisíc ľudí, ktorí prišli o svoje profesie, a spravidla to boli profesie, ktoré, a odborníci, ktorí počas normalizácie chýbali, aj za to sa československý vývoj potom uberal aj v hospodárskej, ale najmä kultúrno-politickej oblasti zlým a upadajúcim smerom.
Pomôžte, vážené kolegyne a kolegovia, aby parlament dal to, čo môže dať týmto ľuďom a čo môže dať tejto minulosti. Bodku a zmienku do zoznamu pamätných dní. Nebudem kritizovať, čo všetko máme v pamätných dňoch, niektoré sú naozaj možno aj prekvapivé, keď si pozriete, môžte si každý otvoriť na internete, máme v tých pamätných dňoch rôzne dôvody. Chcem veriť, že vždy to bol silný, silný dôvod, aj keď niekedy je tam povedzme nehoda alebo udalosť, ktorá bola naozaj len momentálna, toto je epocha, o ktorej hovorím. To je historická epocha, ktorá sformovala našu vôľu po štátnosti a slobode v roku 1989.
Nebyť zážitku v roku ’89, v roku ’68, a ja za najcennejší ten zážitok považujem práve tých zhruba desať dní po okupácii, kedy už tu ani neboli komunisti, tí boli unesení, nefungovali inštitúcie a ľudia prvýkrát možno zažili, že prevzali vládu do vlastných rúk. Slobodne vysielal rozhlas, slobodne vychádzali noviny a nazývali veci pravými menami. Tých desať dní zmenilo mnohých ľudí, ja určite patrím tiež k tej generácii, ktorá na tento zážitok slobody nikdy nezabudla a ktorá s týmto zážitkom slobody čakala a zápasila až do novembra ’89.
Chcem veriť, že aj príbuzní obetí a vrátane Alexandra Dubčeka, ktorý bol vlastne disidentom č. 1 v celom tom období, o ktorom hovoríme, tých 23 rokov medzi okupáciou a odchodom sovietskych vojsk, všetci títo by vám vyslovili svoje ďakujem. A ja, samozrejme, ďakujem za vašu pozornosť a chcem vás poprosiť o podporu zápisu týchto pamätných dní do nášho kalendára.
Vďaka. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 15. 6. 2017 10:37 - 10:39 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Malé resumé na, v krátkom čase. RTVS bezpochyby nadobudla renomé, hoci sa zdalo, že to je už niečo úplne nemožné. Zjavne riaditeľ Mika bol dobrá voľba. Za pozitívne takisto treba pochváliť, že volebný mandát Miku sa neukončuje násilným zlomením zákona, ako sa to stávalo kedysi, ale sa ukončuje uplynutím lehoty. Mínusy začali paradoxne okolo riaditeľa televízie po vzniku tejto koalície. Tým chcem povedať, že za vlády SMER-u sme nepočuli natoľko hlasy o tom, že RTVS treba zrušiť, že je verejnoprávnosť na konci alebo že treba ju zveriť do správy politickej strany. Toto všetko začalo za posledný rok a výsledkom bude žatva alebo nejaké zrátanie, inventúra dneska o 17.00 hod.
Rovnako sa prihováram za verejnú voľbu. Občania verejne platia verejnoprávnu inštitúciu a my nevoľme riaditeľa potajme. Však to by naozaj vyzeralo dosť podozrivo. Za to, čo si ľudia platia, majú právo od poslancov vedieť, ako sa každý jeden z nich rozhodol. Aj tak, isteže, voľba zostáva politickou. Odbornosť znovu ustupuje voči straníckym záujmom. Verme, že škody takpovediac z tohto systému budú v tomto prípade čo najmenšie. Znovu to len pripomína, že Slovensko už potrebuje zásadné reformy aj v oblasti verejnoprávnych médií, ktoré odpolitizujú pre budúcnosť tieto médiá už definitívne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 14. 6. 2017 17:01 - 17:02 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Pán Bublavý, budem reagovať na vás, keď ste boli posledný. Ja o ŠTB môžem hovoriť vždy rovno, čestne a s otvoreným svedomím. Vy tak hovorte o svojej minulosti otvorene, čestne, ako ja hovorím, a budete v pohode.
Za druhé. To, že SMER má aj schopných ľudí, ja som nikdy nepovedal. Akurát, že vy ich potom likvidujete. Som zvedavý, kedy dôjde na Maďariča a ďalších, ktorí sú inteligentní a hovoria vám jasne, kedy robíte chyby. Len vy to neznesiete. To je všetko.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 14. 6. 2017 16:44 - 16:55 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, bol som jeden z spolupredkladateľov zákona, ktorý predkladal Ján Langoš, o ÚPN a celé roky pozorne sledujem úsilie tohoto ústavu. Vskutku nie je to štandardná historická ustanovizeň a pokusy nás na Slovensku robiť najnovšie dejiny sú podobne kostrbaté ako aj v iných krajinách. Nie je to jednoduchá vec, nie je možné používať štandardné postupy a k mnohým veciam som mal v uplynulých rokoch výhrady, ktoré som dával aj najavo.
ÚPN má čo zlepšovať, ale systémovo, nie v osobách. Tak ako by som mohol mať veľmi veľa výhrad k tým straníckym nominantom, ktorí v ÚPN sú v jeho orgánoch, je tam aj politik SMER-u, ktorý má sedem alebo osem iných platených funkcií a je doslova zábavným príkladom toho, na koľkých stoličkách sa v Slovenskej republike dá sedieť a dohromady nič neurobiť. Ale nerobím to, ani pri tejto príležitosti nechcem nikoho menovať a ani napádať.
Spolupracoval som a diskutoval som aj s vedením pána Petranského. Vážil som si, že pán Petranský ako prvý zverejnil vôbec nejaké mená dôstojníkov ŠtB, čo dovtedy vyzeralo byť akoby nejaké podivné tabu, ale súčasný predseda išiel zase o krok ďalej. A tá inštitúcia naberala odvahu a myslím, že vrcholom jeho účinkovania je práve to, čo má byť kameňom úrazu a čo je dôvodom jeho odvolávania. A to je kauza Babiš.
To, že tento český politik, hoci teda slovenského pôvodu, ale český politik má mimoriadne afilácie na niektoré naše koaličné strany, to nie je ani verejným tajomstvom, to je proste faktom, ku ktorému sa hlási jedna aj druhá strana. To, že si tuná predpokladal, že poľahky, keďže súčasný predseda sa stal predsedom ÚPN aj za pomoci SMER-u, hlasov SMER-u, že si poľahky vybaví nejakú fiktívnu abolíciu zo svojej minulosti. Všetci sme videli, ako ho sklamalo, keď sa to nepodarilo. Napriek tomu ani táto kauza nie je to, o čom by som chcel rozprávať dlhšie, nakoniec všetci to poznáte a nepovedal by som veľa nového.
To, čo je dôležité v tom kontexte celej tejto schôdze aj posledných mesiacov, čo pracuje Národná rada pod touto koalíciou, je iný fakt a ten by som chcel dať do súvisu aj s prejavom pána prezidenta. Prezident varuje a žiada, aby sme konali najmä v dvoch smeroch, keď som mu dobre rozumel. Jeden ten smer je extrémizmus a extrémna bieda vylúčených skupín, ktoré spolu súvisia a ktoré, samozrejme, pre Slovensko sú aj zlým vysvedčením, aj zlou perspektívou.
Druhá stránka je korupcia. A korupcia podľa mojej mienky je na Slovensku založená na jednej nepríjemnej záležitosti, že po páde štátostrany sme neboli schopní zaviesť liberálnu demokraciu, ale sme zaviedli demokraciu partajnú alebo teda, ako sa jej hovorí, partokraciu. Partokracia si ponechala systém nomenklatúrnych kádrov, tak sa to kedysi volalo. Teraz sa tomu hovorí stranícki nominanti. Ponechala si systém straníckych nominantov, ale doba už tak pokročila, dámy a páni, že tento systém nám neustále prekáža. My sa oňho potkýname ráno, na obed a večer. A potkýname sa oňho aj v tomto prípade navrhnutého účelového zákona o ÚPN. Strany nominujú pozície do všetkých možných a nemožných miest, potom od tých nominantov žiadajú mimoriadnu nadprácu. Nechcem sa dohadovať, že akú, ale asi to môže súvisieť aj s tou mimoriadnou mierou korupcie. A keď sa im znepáčia, tak ich odkopávajú, ako to bolo s kauzou Holjenčík a podobne.
Nápad meniť zákon o ÚPN je ďalším z dôkazov tejto choroby a ako som podčiarkol, táto choroba možno mohla byť príznakom nezrelej demokracie v 90. rokoch. Možno sme mohli chápať, keď Mikuláš Dzurinda sa vyhováral na to, že všade sú mečiarovci, tak aj on dáva svojich. No ale, prosím vás, už je roky aj potom, aj po tých 90. rokoch, prečo nie sme schopní v tomto parlamente sa dohodnúť a ukončiť túto nešťastnú kapitolu, začať naozaj robiť výberové konania, férové, nezávislé a otvorené?
V zásade tá partokracia sa vždy prejavuje tak, že buď ten nominant slúži a vtedy je o ňom ticho, častokrát je to aj človek málo známeho mena, častokrát práve takíto ľudia sú pre strany najvhodnejší. O pánovi Holjenčíkovi nikto ani nechyroval, kým sa nezjavil v tej vysokej pozícii a že by bol odborník na energetiku alebo na trhové vzťahy, to sa nikdy ani nesnažil predstierať. No, tak nechcem sa o pána Holjenčíka starať, takýchto príkladov by sme vedeli predsa povedať stovky, stovky.
Strany, keď sú nespokojné so svojím nominantom, tak postupujú spravidla dvomi spôsobmi. Jeden spôsob je, že predsa len uchovajú dekórum a počkajú do ukončenia nejakého toho druhu volebného obdobia alebo nominačného obdobia, tak ako je to teraz s riaditeľom RTVS. Druhým príkladom, už naozaj škandalóznym, keď sa kvôli likvidácii nejakej pozície mení zákon. To je práve návrat do 90. rokov. Spomeňme si, že každé odvolanie riaditeľa televízie bolo vždy sprevádzané zmenou zákona. A takisto iné odvolania. Národná rada mlela jednu zmenu zákona za druhou, len aby mečiarovci vymenili dokonca niekedy aj svojho vlastného človeka. Kvôli zahraničiu sa predstieralo, že povedzme ten riaditeľ je naozaj zvolený dokonca nejakou radou a že je to oddelené od politiky, no ale potom zasiahol Mečiar, no a bohužiaľ teda, už som to tu kritizoval, že škoda, že pán premiér dnes to niekedy akoby nám pripomínal, keď aj on si dáva záležať, aby sme všetci videli, že to je jeho zásah, že on už má dosť súčasného napríklad riaditeľa televízie. Ale toto nie je o televízii, v tejto chvíli hovoríme o ÚPN.
A chcem len upozorniť, že odvolávanie zrazu pre koalíciu nepohodlného predsedu ÚPN je presne príkladom toho najhoršieho modelu partokracie, kedy sa kvôli nepohodlnému predsedovi mení zákon. A nemení sa zákon tak, ako spomenul kolega Grendel, že no tak majte odvahu a odvolajte ho proste tak, že do zákona dáte možnosť ho odvolať a bodka. Nie, on sa mení tak, že predstiera akoby systémovú zmenu, ale je to zmena k horšiemu. Namiesto štatutára bude mať nejaký kolektívny riadiaci orgán.
Prosím vás, to je naozaj nevydarený vtip, lebo kolektívny riadiaci orgán nemôže riadiť žiadnu inštitúciu a to ani takú inštitúciu, ako je ÚPN. Ja teda viem, že ÚPN nezačne tretiu svetovú vojnu, ale nepodceňujme predsa finančné prostriedky, ktoré do ÚPN idú. Sami dobre viete aj vy z koalície, ako rôznorodo a s veľmi špecifickou odbornou kvalitou sú menovaní ľudia do ÚPN.
Znovu sa ale vrátim najmä k tomu, že táto čistka je tej horšej, toho horšieho druhu, ale hlavne k tomu, že čím je motivovaná. No tak skutočne, aj keď už jeden rečník sa tu pokúsil to vyvrátiť, ale neuviedol žiadne fakty, lebo aj slepý vidí, že odkedy pán Krajňák proste nevyhovel požiadavke, aby očistil Babiša a keď aj neočistil na prvý raz, aby aspoň jeho odvolania už nechal tak, tak on nie. On dohľadával materiály a našiel v nich stovky dôkazov, že tento oligarcha, tento český politik blízky jednej z našich vládnych strán, mal nadštandardné vzťahy alebo spoluprácu s komunistickou tajnou políciou. Vtedy pán Krajňák aj pre tých, ktorí o ňom pochybovali v minulosti, preukázal, že je mužom na svojom mieste a že jednoducho plní to, čo mu zákon káže.
Skryt prepis