Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, chcel by som využiť tento záverečný deň na to, aby som skôr povedal úvahu, ktorá je širšia, nehovorí k litere zákona. Tam som sa navyjadroval a myslím, že litera zákona ani nie je to kľúčové, nakoniec na texte sme sa zhodli, podstatná bola tá povestná politiká vôľa, aby sme prekonali nechuť otvárať minulosť, aby sme prekonali nechuť nazvať veci pravým menom, keď už toľké roky sa nám darilo o nich nehovoriť, nevracať pocit zahanbenia, ktorý vo všetkých slušných ľuďoch toto obdobie zanechávalo.
Tézou môjho, verím, že nie dlhého príspevku, však ani dlhý nemôže byť, bude veta, že boj o zrušenie Mečiarových amnestií začal liečbu demokratického organizmu Slovenska. V tom roku od volieb tie naše bludné kruhy, ktoré celé roky opakovali tie isté schémy, tie isté vety, podľa ktorých, keď išlo o chyby alebo zločiny mocných, tak sa skutok nestal, lebo "náš človek", slovensky, v slovenčine, v politickej slovenčine to znamená človek, ktorý je chránený našou skupinou, náš človek musí byť v poriadku. Pred rokom sa začali tie bludné kruhy praskať a dá sa povedať, že rok medzi voľbami 2016 a súčasnou jarou 2017 zaznamenal vlastne prekvapivý zvrat.
Dámy a páni, spomeňte si na atmosféru pred rokom. Nevyzeralo to veľmi radostne. Tie voľby akoby nás doslova hodili do minulosti. Sama vládnuť už nevedela ani ľavica, ani pravica. Stalo sa to preto, preto nastala takáto situácia, lebo istú časť, istý segment poslaneckých miest v slovenskom parlamente obsadili politici s hitlerovskými fúzikmi skloňujúci boj za bielu rasu, boj proti Západu, proti príslušnosti Slovenska k Európskej únii, potom neskôr proti migrantom a tak ďalej. Nejaký poslanec prišiel nedlho po voľbách dokonca s revolverom. Verejnosť - a aj tu bola taká atmosféra určitého šoku a znepokojenia, patríme teda do Európy alebo sa čosi zmenilo, niečo v atmosfére verejnosti. (Odmlčanie sa rečníka.) Nie. Ja si myslím, že slovenská verejnosť sa nezmenila na fašistickú a že práve tá najnovšia časť toho roku, tá bližšia k súčasnosti a udalosti okolo amnestií dokazujú, že aj minuloročné voľby ukazovali stále ten istý syndróm. Nespokojnosť. Veľkú, ale naozaj už závažnú nespokojnosť, ktorú už neslobodno podceňovať. A ja aj túto chvíľu využijem na to, aby som koaličným poslancom poblahoželal k tomu, že v tomto prípade ju nepodceňovali a že v prípade amnestií sa rozhodli konať.
Už roky nás na Slovensku ponižovala a ponižuje aj v iných, aj mnoho iných vecí, veľa inej nenaplnenej historickej spravodlivosti. Ten občan, ktorý si tu odniesol na svojom chrbáte celé sociálne aj ekonomické náklady transformácie, naozaj po novembri očakával trochu iný stav. Očakával, že uvidí, že budú zločinci bývalého režimu, o ktorom sa začalo po novembri hlásať, a boli prijímané aj zákony, že je zločinný, že tí zločinci budú postavení pred súd, ale žiadni zločinci bývalého režimu zodpovednosť neniesli. Výkričníkom našej neschopnosti doslova bol najznámejší československý vlastizradca a hrobár Dubčekovej éry. Spomeňme si, že sídlime na Dubčekovom námestí, tento, toto ráno, keď začínajú prejednávať rušenie Mečiarových amnestií, stojíme práve tu a relatívne neďaleko od nás až skoro do dovŕšenia storočnice sa celej slovenskej verejnosti smial do očí Vasil Biľak, ktorý žil v aristokratickom zámočku, a ktorý teda nadobudol ešte aj v rozpore s pravidlami v najdrahšej bratislavskej štvrti, a prežil toho Dubčeka, ktorého, ktorého valcoval prostredníctvom ruských tankov po celé dvadsaťročie.
Dnešní mladí, keď sa pozerajú na náš, našu schopnosť vyrovnávať sa so zodpovednosťou za minulosť, tak sa musia čudovať, že tu sa vôbec oslavuje nejaký 17. november. Dubčekov tragický príbeh človeka, čo chcel dať politike ľudský, ľudskú tvár, a Biľakov judášsky triumf, jeho vyšklebená tvár, ktorý sa mu posmieval a nám všetkým, je obrazom našej bezradnosti. Bezradnosti a strachu vyrovnávať sa s minulosťou.
Občania Slovenskej republiky sú nespokojní nie iba pre okatú neschopnosť vyrovnať sa s nespravodlivosťou, ale musím sa zmieniť aj o sociálnych nožniciach. Nebudem o tom hovoriť, nechcem o tom hovoriť dlho, ale nemožno sa čudovať, že človeka práce alebo živnostníka, alebo podnikateľa zahanbuje, ak vidí, že u nás najbohatší zbohatli politickými cestami, nie talentom, vytrvalosťou a schopnosťami. Naša spoločnosť má elity. Nie na všetky ale dokážeme byť hrdí. Proti situácii bolo, takto zložitej a takto dlhodobej, bolo naozaj donkichotské postaviť práve zrušenie Mečiarových amnestií, ktoré vyvolávalo aj právny spor, ale bolo jednoznačne špičkou ľadovca, ako som to tu už neraz do otravnosti opakoval, špičkou ľadovca, ktorému všetci rozumeli. Bola, bola jasná obeť, bol tam zabitý človek, unesený syn prezidenta, bola tam medzinárodná blamáž. Bol to nie najstrašnejší moment 90. rokov, ale ten moment, ktorý nás pichal a bolel. Preto hovorím, že nie najstrašnejší, lebo to, tá bolesť a škoda sa týkala niekoľkých rodín, netýkala sa celej spoločnosti. Tu sa v 90. rokoch urobili aj zločiny, ktoré sa týkali naozaj každého jedného z nás, ale tento jeden sa dal, sa dal označiť za špičku ľadovca, a ak sa nám ho podarí spoločne zlomiť, začíname hovoriť o tom, že občania by mohli obnoviť vieru v tento stánok, v Národnú radu Slovenskej republiky, mohli by si znovu spomenúť, že stojí na Námestí Alexandra Dubčeka, ktorý niesol v sebe nádej na politiku, ktorá má ľudskú tvár, na politiku, ktorá má v sebe aj spravodlivosť, a kde vznikajú elity v štáte, za ktoré sa nemusíme hanbiť.
Veľa sa tu na tomto mieste hovorí aj o zneužívaní moci alebo o korupcii. Ja som veľmi rád, že v poslednej dobe je to naozaj celospoločenská téma. A potom sú tí druhí, tí zase hovoria, je tu nebezpečie extrémizmu. V skutočnosti je to stále ten istý syndróm, o ktorom... Nerád to vyslovujem, ale ohrozuje nás kriminalizácia verejného života. A ona môže mať podobu tolerancie k extrémizmu, môže mať aj podobu únosu alebo zatiaľ nevyjasneného úmrtia poslanca Gauliedera, ktorý žil v komunálnych pomeroch kdesi na Slovensku. Môže mať podobu rozkrádania majetku, ktorý nás v Európe dostáva v rebríčkoch korupcie na tie najhoršie miesta. To všetko je kriminalizácia verejného života. Príšerné slovo, priznať si takýto termín, ale som presvedčený, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že to, čo sme videli, a to, čo teraz odsudzujeme rušením amnestií, Mečiarových amnestií, čo sa udialo dávno, dávno pred 20 rokmi, vtedy bolo ako zlo uzavreté v kabinete moci, v kabinetoch moci niekoľkých strán, niekoľkých mocipánov, no ale tým, že nebolo potrestané, ako s každým zlom, ktoré nie je potrestané, sa rozširovalo a, prirodzene, metastázovalo do spoločnosti. A obávam sa, že dnes ľudí, ktorí za majetok sú schopní spáchať zločiny, manipulácie, podvody, už nie je iba hŕstka, ktoré, ktorých by opísal film Únos. Taký film... (Ruch v sále.) Poprosím, pán predsedajúci, napomeňte kolegu, ktorý má prejav o chvíľu a cvičí si teraz svoje prvé vety. (Odmlčanie sa rečníka.) Ďakujem.
Tieto metastázy sú symptómom našej spoločnosti, oni sú dôvodom, prečo ľudia nemajú pocit právnej istoty, bezpečia. Bol som na tom pohrebe Gauliederovom. Naozaj dajme to bokom, ja to nechcem vôbec politizovať a trpezlivo čakám na výsledok, ale jedno vám poviem. Skoro... Bol tam veľký dav so strašne veľa kvetmi, ale cítil som v ovzduší strach. Tí ľudia sa báli. V tej Galante, neviem, či niekto teraz zdvihne, dvihne hlavu proti mocipánom alebo mafii, ktorá tam kdesi drieme. A tí ľudia, nad nimi visel, visel otáznik. Stojí za to u nás postaviť sa za právo a spravodlivosť? Tam bola truhla a tí ľudia potichu okolo, keď skončil obrad, potichu stáli a stíšeným hlasom rozprávali. A v tých rozhovoroch, v útržkoch bola táto otázka. Tá otázka tu je už dávno a dnes na ňu budete odpovedať aj vy, lebo ak posuniete zrušenie amnestií, tak nejednému človeku vnesiete nádej, že stojí za to postaviť sa za právo a spravodlivosť. Ak to neurobíme, nielenže posilníme znechutenie, prípadne extrémizmus, ale predovšetkým to najjednoduchšie riešenie, ktoré leží pred mladou generáciou. Tá sa zoberie a pôjde do krajín, kde také niečo by nebolo možné, ako je únos prezidentovho syna alebo vražda svedka samotnými politikmi, ktorí si potom udelia amnestiu.
Chcel som byť taký bezočivý a obťažovať vás s týmto širším pohľadom, pretože rušenie amnestií, a myslím, že každý z vás si to uvedomuje, ale predsa však som na záver toho maratónu dlhoročného chcel pripomenúť, že tá špička ľadovca je úžasným úspechom, akokoľvek je to malý krok. Je to krok, ktorý znovu v ľuďoch vracia nádej, že Slovensko sa dokáže vysporadúvať, pozrieť do zrkadla, nazvať veci pravými menami a že postupne prekonávame tú obrovskú traumu, kedy Slovensko v 90. rokoch skoro na všetky javy malo dvojaký jazyk. Malo, spoločnosť bola hlboko rozdelená a to, čo jedni považovali za hrdinstvo, druhí považovali za sprisahanie proti štátu. To, čo jedni označovali za demokraciu, druhí, druhí nazývali karpatskou demokraciou. Zrušenie Mečiarových amnestií nás posúva k národu, k politickému národu, ktorý hovorí jedným jazykom a učí sa nazývať veci vo svojom štáte otvorene a pravdivo.
Ďakujem všetkým, ktorí doteraz podporovali tento proces, aj tým, ktorí sa ho rozhodli podporiť teraz, a, samozrejme, aj predkladateľom, ktorí, ktorí majú tú česť, že urobia finále, finále tohoto zápasu.
Ďakujem, dámy a páni. (Potlesk.)