Videokanál poslanca

Najprv by som zareagoval na pána Baránika. Vskutku pán bývalý šéf prokuratúry je vlastne korunný svedok. Korunný svedok možno tisícky prípadov, nemáme potuchy, o čom vie, čo má nahraté, keďže sa tomu priam spravodajskými metódami venoval a on šúcha nohami po uliciach Bratislavy a nikto si nevšíma, že je bez ochrany a že tento korunný svedok môže mať krátky život.
K tomu, čo povedal pán kolega Heger. Áno, tak len poznamenávam, že nedalo sa nevšimnúť si, ako si pán minister odfúkol s istým kontextom pohŕdania. Pretože vieš, pán kolega, to, že má Igor Matovič, že mal absolútne pravdu a že veci, ktoré sa tu dejú, boli na okrúhly stôl. A že od ľudí, ako je pán Baránik, ale aj od ľudí z OĽANO prichádzajú konkrétne návrhy, ktoré v tejto chvíli mohli dodať oveľa väčšiu dôveryhodnosť aj tomuto, tomuto pokusu o záchrannú brzdu v poslednej chvíli. Ale, samozrejme, pre takú veľkú stranu ako a silnú a spravodlivú koalíciu, akej sa cíti byť súčasťou pán minister, to je absolútne na pohrdlivé odfŕknutie, keď si zmienil toto meno a zmienil, že opozícia chcela hovoriť do ich práce. No ale potom naozaj Titanic zožne svoje ovocie a bude to, žiaľ, ovocie hnevu.

Vážený pán minister, pán predsedajúci, kolegyne a kolegovia, vskutku naše diskusie a komentáre k realite sa blížia ku koncu. Aj tento návrh pána ministra Gála vnímam ako taký výkrik zúfalého námorníka, ktorý skúša leštiť podlahu na Titanicu. Podlaha aj po tomto úsilí zostane, žiaľ, špinavá. Tento zákon je len obrusom, ktorý sa má hodiť na tie nedostatky a Titanic sa aj napriek tomuto návrhu bude ďalej potápať.
Ako aj sám pán minister povedal, je to aj svojím spôsobom rozlúčka s jeho súčasnou pozíciou, ale predkladá zákon, ktorý tiež si nezasluhuje iný názov, len že je leukoplast na zlomeninu alebo rakovinu v našej justícii. Čiže je to bezradná, je to zákon, ktorý ilustruje bezradnosť súčasnej exekutívy, ktorá jednak stojí už zoči-voči koncu volebného obdobia a jednak na tomto konci si musí priznať, že leštenie podlahy sa nepodarilo a keby sa aj podarilo, neriešilo podstatu. Neriešilo fakt, že naša justícia má zlé pravidlá, že systém je dávno zastaralý, že sa v ňom replikujú ešte dávne sovietske vzory a nikto nemal odvahu naozaj vytvoriť skutočnú reformu.
Nechcem, samozrejme, na pána ministra Gála vešať to, že by tú reformu mal urobiť on. On je dosluhujúci minister, pred ním bola pani ministerka Žitňanská, ktorá bola známa najmä tým, že bola čoraz viac znepokojená. Znepokojená vývojom lode, na ktorú nasadla a kde čoraz viac pochopila, že nebude ani hrádzou proti extrémizmu a nebude ani reformnou koalíciou, ktorá by vyriešila problémy justície, až napokon abdikovala na svoju funkciu.
Vy ste, pán minister Gál, to po nej zobrali a mali ste nulové šance, že by skupina, ktorá skôr pripomína kruhovú obranu zbojníkov, ktorí sa zavreli v akomsi hrade, než reformnú vládu, že by tá vláda mohla prijať nejaké reformné nápady, ak by ste ich aj boli priniesli. Čiže zostane už pre nás záhadou, či by ste také nápady a návrhy mali, ale chápem, že ste ich ani nevyťahovali.
Tento zákon je zákon o záchrannej brzde v tom zlom stave justície. Sa ukázalo aj pri pani Jankovskej, aj pri iných kauzách, ktoré sa odhaľovali v Threeme a v iných záznamoch, že tu máme sudcov, ktorí budia veľké pohoršenie verejnosti, médií, ale nevieme sa ich zbaviť alebo vy sa ich neviete zbaviť. Tento zákon by chcel byť záchrannou brzdou pre takéto prípady. Čiže neodstraňuje podstatu, ale chcel by prikryť dôsledky. Lebo dôsledkom je to, rozhorčená verejnosť, ktorá sa tu i tam dozvie, ale to musím povedať aj o nás, ani my ako opoziční poslanci nemáme žiadnu inú možnosť, len tu i tam sa dozvedieť tie najvykričanejšie prípady, upozorňovať na nich a keď už nie je iného východiska, tak stáť hoci pod holým nebom pred ministerstvom spravodlivosti, tak ako sme stáli kvôli odchodu pani Jankovskej.
Zákonitosti, ktoré vás priviedli do tejto koalície, ja komentovať nemôžem a nechcem, alebo môžem, ale nechcem v tejto situácii. Ale môžem povedať to, že tie isté zákonitosti vás aj nútia skôr brániť a odďaľovať riešenie káuz, ako bola pani Jankovská, a tak sa, tak sa naozaj tá nedôvera; a podobných káuz, však nakoniec pán Trnka stále, stále chodí spokojne po uliciach a už naozaj niektorí publicisti upozorňujú, že môže sa, môže prísť ku kolízii s nejakým rozhorčeným občanom, pretože spravodlivosť nekoná. Takže chápem, že skôr vás to zanieslo proste na tú stranu, že obhajujete niekedy aj neobhájiteľné.
No ale teraz by som sa chcel venovať tomu, ako vyzerá tá vaša záchranná brzda. Čiže je to naozaj hodenie plachty na špinavú podlahu lode, ktorá sa tak či tak potápa. Dobre. Rozhodli ste sa takouto vějíčkou, takouto náhražkou obalamutiť nejakú časť verejnosti, že predsa len sa čosi rieši, lebo sudcovia dostanú karanténu. Už tu visela vo vzduchu otázka, jak sa chcete potom chovať, keď dotyčný sudca vám bude písať alebo telefonovať z tropickej destinácie, kde mu bude chodiť bohatá 80-percentná odmena a on bude čakať, kým rozruch pominie alebo skončia voľby alebo nejaký iný dôvod, ktorý prehrmí, a ten sudca sa nám vráti a nebude, nebudete s ním môcť nič iné urobiť. Lebo práve tá gumová podmienka, že keď poškodzuje dobré meno súdnictva, no tak tá je veľmi diskutabilná a po roku by som povedal, keď to bude tzv. váš človek alebo niekoho človek, tak expiruje bezpochyby, lebo už nebude si ho nikto všímať, budú iné aféry, a tak sa vráti do talára, bude ďalej súdiť.
Už tu padli otázky, ktoré ja znovu podčiarkujem: Čo bude s agendou toho sudcu? Bude teda ležať v chladničke alebo ju prevezmú iní sudcovia? Ak ju budú preberať iní sudcovia, tak potom ste nechtiac, ja verím, že úplne nechtiac, stvorili mechanizmus proti všetkým spravodlivým sudcom. Treba na nich poslať nejaké obvinenie, za peniaze, ako viete, tu sa dá kúpiť všetko, aj obvinenie, a po tom obvinení pôjdu pekne do karantény a kauza sa presunie k nejakému lepšiemu, "lepšiemu" sudcovi. Keď viete, a vy to, pán minister, viete, akej obrovskej mafiánskej kreativity bol schopný jeden, jediný človek, ako rozosielal stovky esemesiek len napríklad na adresu nejakého poslanca alebo na adresu generálneho prokurátora, aké s nimi viedol rozhovory, tak iste nemôžte mať ilúziu o tom, že aj najatie bieleho koňa, keď sa dá najať na vraždu, tak o čo lacnejší je potom na obvinenie napríklad nejakého prísneho sudcu. Čo s tým potom, ja som tú otázku už položil, čo s tým, ak sa to začne zneužívať na odstraňovanie práve opaku – a u nás by to nebolo prvýkrát –, že legislatíva urobená takto napochytre, ako ste nútený ju vy robiť, viac-menej v rámci volebnej kampane tvrdiť, že niečo sme s tým urobili, viete, nie je to ešte dokonalé, ale zvoľte nás a my to potom, my to potom vymyslíme. No teraz nevieme ako, ale s niečím prídeme. No, ja vás chápem aj celé, celú tú situáciu všetci rozumieme, ale nechtiac môžte zrodiť Frankensteina, môžte zrodiť ustanovenie, ktoré nakoniec ešte zhorší to, čo chce zlepšiť.
Zásadnou vecou, a tu by som prešiel do tretej časti svojho príspevku; zásadnou vecou, ktorá mala byť výzvou pre túto koalíciu, je obnovenie dôvery v súdy a v justičný systém. Vy len hasíte jeden z požiarikov, ktoré horia v troskách všetkých doterajších pokusov vytvoriť právny štát. Ako sa dá teda obnoviť dôvera? No ja sa, samozrejme, tiež nejdem situovať do vašej polohy. Vy ste sa rozhodol stať ministrom a vy za to nesiete plnú zodpovednosť. Mohlo by pomôcť obnoveniu tej dôvery odanonymizovanie sudcov? No asi áno. Pomohlo by verejné hlasovanie v Súdnej rade? Bezpochyby áno. Ale to nenavrhujete, ani jedno, ani druhé. Mohli by pomôcť nejaké cieľavedomé aktivity napríklad tajných služieb smerom ku korupcii v súdnictve? No možno aj to áno, neviem, ale ani nič takéto nepočuť. Našťastie teda nie je na mne v tejto chvíli, aby som na tieto otázky, čo by mohlo obnoviť dôveru v súdnictvo, odpovedal za vás. Odpovedajte vy, ešte stále ste vo funkcii a predkladáte namiesto lieku iba placebo. Ja mám ako poslanec a najmä opozičný poslanec iba tú povinnosť naozaj stáť na stráži záujmov občana a ak treba teda, aj pod holým nebom pred budovou ministerstva spravodlivosti dožadovať sa, aby tie javy, ktoré prenikli na povrch, aby sa nezamietli pod koberec.
Ja si dovoľujem si tvrdiť, že koalícia nevyriešila krízu spravodlivosti, naopak, ju prehĺbila a že ste pochovali svoju šancu a tento leukoplast na tom nič nezmení.

Pani spravodajkyňa, to, čo si ľudia myslia o rezorte spravodlivosti a vôbec o justícii v tejto republike po odvysielaní videozáznamov, ktoré boli odvysielané, to sa ich choďte spýtať, keď pôjdete, keď sa odvážite ísť robiť volebnú kampaň a prebrať zodpovednosť za tieto chlácholivé reči, ktoré tu vediete, ako je všetko v zásade v poriadku. Nič nie je v poriadku, ľudia sú rozhorčení, prosím vás, a veľmi radi vám to do očí povedia.

Je namieste, že pán Baránik venoval svoj príspevok vlastne chlácholivej poznámke pani spravodajkyne.
Pani spravodajkyňa, nechcem sa vás dotknúť, ale neukazujete naozaj veľmi vyspelé právne vedomie, ak na opozičnú kritiku – a to by mala byť aj vaša kritika systému – vy poviete, že by sme to mali vyvažovať. To slovo si veľmi dobre pamätáme zo socializmu, kedy to bola zásada socialistického novinára, aby nevznikali zlé dojmy, vyvažovať vždy poukázaním na pozitíva. Viete, keby tento systém napríklad anonymizácie sudcov, napríklad ich nízkej kontroly, čo sa týka výkonnosti, veď máme najnižšiu výkonnosť meranú v štátoch Európskej únie alebo jednu z najnižších (reakcia z pléna), no to veru máme. Súdnych konaní prieťahy sme systematicky upozorňovaní, ale nejde len o to, ide predovšetkým o celkové vnímanie súdnictva, ktoré, ako vy dobre viete, to verejné vnímanie je aj obrazom po tomto, ako sa občania chovajú. Ak sa stratila dôvera v súdnictvo, tak tu svieti červená, tu je napadnutý nedôverou základný pilier právneho štátu a aj právneho vedomia v štáte. Bagatelizovať to, a tam absolútne stojím za tým, čo povedal pán Baránik, zľahčovať to rečami o tom, že aj medzi sudcami sú slušní ľudia, odvádza nás od našej psej povinnosti a to je liečiť choroby. My tu nie sme na to, aby sme vychvaľovali tých, ktorí fungujú normálne, ale aby sme odstraňovali riziká. To jak keby ste povedala, pani spravodajkyňa, že aj v NSDAP boli slušní ľudia. Boli, ale to nie je dôvod, aby sme nehovorili o zločinnosti systému.

Myslím, že pán poslanec smeruje k tomu, že je tu otázka, či sa bude dať táto novinka používať voči bežným sudcom, ktorí nič zlé neurobili a voči ktorým má niekto obavy, že sú povedzme príliš ostrí sudcovia, a zasiahne do toho tým, že vznesie cez nejakého bieleho koňa obvinenie. A ako zabránite tomu, že príde k obvineniu, bude medializované? Tá, ten presun do karantény má dosť gumové podmienky, čiže nemusí začať trestné stíhanie, a predsa sa sudca do karantény dostane. Ako chcete, pán predkladateľ, zabrániť, a to ako by som chcel dopovedať otázku, ktorú nastolil pán poslanec Dostál, ako chcete zabrániť zneužitiu tohoto paragrafu? Alebo či tam je vo vnútri, či tam vy ste zakódovali to zneužitie?
To, že nepríde k úplnému odsúdeniu a aj tak môže byť v ročnej karanténe, provokuje aj tú otázku, ktorú zmienila pani poslankyňa Zemanová, že je veľmi nepravdepodobné, že by sudcovia nenašli dôvod, aby za týchto okolností žiadali odškodnenie za poškodenia dobrého mena. Muselo by to byť vo vašom zákone výslovne napísané, že toto odsunutie do karantény v žiadnom prípade neumožňuje žiadať, označiť ho za poškodenie dobrého mena, čo neviem, ako by sa zhodovalo s faktickým stavom veci, ako aj s Ústavou Slovenskej republiky, lebo také odsunutie do tej ročnej karantény bezpochyby predstavuje poškodenie dobrého mena toho sudcu.

Ďakujem. Súhlasím s rečníkom, tento návrh ilustruje, komu slúži. No slúži majiteľom klubov. Je to ďalší z mnohých, pri ktorých SMER - SD ako by sa chcel spreneveriť svojmu vlastnému názvu, nezavádza žiadne, nestojí na strane tých ľudí dole, ale veľkých majiteľov, veľkých boháčov. (Ruch v sále.)
Namiesto sociálneho štátu zavádzate ranný kapitalizmus a ošklbávanie týchto športovcov, ktorí sa budú mať horšie, než sa mali doposiaľ.

Ďakujem. No, pán Dostál je známy politický rečník, ale teraz domotal už aj mňa. Navrhovali ste aj kolónku "bez politickej príčetnosti"? Lebo naozaj tá už posledná chýba, keď poslanci úplne vážne celé hodiny diskutujú a vládnuca strana predkladá pár týždňov pred odovzdávaním kandidátok zmeny volebných pravidiel. To je príznak zídenia z mysle alebo nejakých úbohých pokusov niečo, niečo trhnúť cez to, že máte, máte parlamentnú väčšinu. Takže odporúčam, táto kolónka, keby sa dalo, by bola určite vyplňovaná, pretože toto je dôkazom, že poslanci bez politickej príčetnosti nevymrú.

Je veľmi správne, že pred nami stála trojnásobná bývalá ministerka spravodlivosti, lebo bolo by pre mňa sklamaním, ak by sa v tejto dobe nevyjadrila, a teda na môj vkus by sa mala vyjadrovať oveľa častejšie. Naozaj praskol vred, o ktorom ona musela dlhodobo vedieť. Neverím, že mohla byť spokojná. Ak tajné služby neprinášali informácie o korupcii v súdnictve, neverím, že nevedeli všetci, že táto korupcia existuje, a ak teda neprinášali, tak, preboha, prečo tam zostali? Mali ste vládu, niekoľkokrát ste boli vo vláde, tak bolo treba žiadať odchod takých tajných služieb, ktoré sa boja sudcov a jednoducho rešpektujú, že sudcovia vytvorili štát v štáte, že vytvorili kruhovú obranu, v ktorej si bránia svoje výsady a svoju nedotknuteľnosť vrátane teda nefotografovateľnosti a tak ďalej a tak ďalej.
Tvrdiť, že systém tých váh a protiváh je v poriadku, mi pripadá trochu trúfalé, pretože jednoducho platná legislatíva je formálna. Je to samé "mala by", Súdna rada by mala. No ak sú zákony takéto, tak nakoniec sa nám to zvrhlo a Súdna rada, ktorá by mala, tak nakoniec namiesto aby strážila samoočistu a ju vykonávala, túto samoočistu, no komu že sa chce voči vlastnému stavu ju vykonávať, keď tam nie sú žiadne sankcie a nevykonáva sa žiadna verejná kontrola? Tak nakoniec, samozrejme, sa stala ochrancom toho svojho stavu a z pochopiteľných dôvodov nevykonáva to, čo vykonávať by mala. Nehovoriac, že je tam to odvolacie konanie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pani Gabániová, ja som narážal skôr na, teda naozaj som zablúdil trochu dozadu a chcel som pripomenúť, že sme aj nástupníckym štátom rakúsko-uhorskej monarchie a tam tkvejú aj mnohé tie tradicionalistické zvyky, pre ktoré ešte stále aj my dvaja, aj všetci tu používame termín "hlava štátu" a nie "prvý občan". To je celkom odlišný pohľad a my sa ho nevieme zbaviť, lebo on je len prvý občan, nie je naša hlava, nie je hlava žiadneho štátu, je, je to rovný, teda prvý medzi rovnými, a to je republikánsky pohľad na prezidenta.
My Stredoeurópania ostávame, ako vidno, plne v zajatí feudálneho pohľadu na prezidenta ako najlepšieho, spomedzi nás výnimočného a stále ani na prezidenta nie sme schopní uplatňovať požiadavky ako na sluhu verejného záujmu. To je stigma, z ktorej tých sto rokov kráčame, ale ideme dobrým smerom podľa mojej mienky a návrh pána Kresáka týmto dobrým smerom ide a to som vlastne v tom svojom príspevku chcel povedať.

Dámy a páni, ja len absolútne verím predkladateľovi, že toto nie je len osobná téma jedného prezidenta, ale je faktom, že, že sa objavuje celkom iné postavenie prezidenta, práve aj v osobe teraz zvolenej prezidentky prichádzajú ročníky, ktoré, o ktorých sa nedá pochybovať, že budú žiť ešte dlho po tom a pravdepodobne aj verejne pôsobiť dlho po tom, než skončí ich mandát.
Chcem povedať pár slov o takom zvláštnom kontexte stredoeurópskom, pretože tento návrh alebo iniciatívu pána poslanca Kresáka, ktorá, verím, že bude ešte rozšírená, ja by som bol skôr za to, keby to teda nebol operatívny zákon len na úrovni lex Kiska, ale keby to bol návrh, ako som už aj vo faktickej povedal, návrh, ktorý smeruje k novému vyčisteniu tohoto priestoru. Ten priestor je čistený už prakticky 100 rokov. Priestor, tá otázka, že aké, aká, aké postavenie majú čelní predstavitelia republiky, republikánskeho zriadenia.
Pripomeňme, že, že už pred vyše 100 rokmi sa tu objavil republikanizmus a že tí prví prezidenti, republikáni, vonkoncom neboli tradicionalisti, boli to veľmi moderní ľudia, aj T. G. Masaryk, aj Edvard Beneš, nevraviac teda o zakladateľovi štátu Štefánikovi, ale hovorme o prezidentoch, napriek tomu sa im hodilo ponechať si pomerne zaujímavé feudálne prvky vo fungovaní hlavy štátu, či už to bola abolícia, amnestie, nedotknuteľnosť hlavy štátu, ktorá, ktorej nejaká neprimeraná kritika bola trestná.
No, v tomto zmysle ma napadá hneď, že ako to pomaly ide v tej našej, v tej našej republike, pretože napríklad trestnosť poškodzovania dobrého mena a hlavy štátu, paragraf toho, ktorý zostal z prvej republiky, potom si ho, samozrejme, chránil Gottwald a chránili si ho komunisti, sme rušili, ani neviem, či, teraz si spomenúť, či tu niekto je z tých čias, až po roku 2000 ako problém vtedajšej hlavy štátu pána Schustera, ktorý sa tohto komunistického zákona, ktorý stále zostal v Trestnom zákone, domáhal a chcel sa súdiť s novinármi, ktorí ho kritizovali.
Toto je ilustrácia, že ide nám to dosť pomaly a na jednej strane teda ešte nie je celkom uzavreté ani také upratovanie v otázkach výsad a boli tu spomenuté aj tie dôchodky a výsluhové dôchodky, všetko sa to len vŕši ako aditívnym spôsobom, každý k tomu čosi pridá, nejakým spôsobom to modifikuje, ale dávno, dávno by občania uvítali, keby si táto oblasť zaslúžila reformu.
Ja mám pocit, že poslanci, aj vlády, od nepamäti veľmi radi reformujú tie oblasti, v ktorých žijú občania, ale tie oblasti, v ktorých žijú oni, potom zostávajú takým slepým okom hurikánu. Tam sa s tými reformami tak veľmi nenáhlime, však ilustráciou je, ako dlho trvalo rušenie napríklad tých špecifických výsad poslancov, imunít a tak ďalej a celkom, celkom dokonalé to nie je ani dnes.
Toto je predzvesť postmoderny, dámy a páni, my sme teda ešte celkom sa nevysporiadali s rezíduami, ktoré niektoré sú fakt 100 rokov staré, viete dobre, že aké ťažkosti boli s tými tzv. amnestiami, v skutočnosti teda to bolo, myslím, skôr zastavenie vyšetrovania, ale zľudovelo to ako amnestie, a už tu máme problém, že máme prezidenta, ktorý hoci bol hlavou štátu, vracia sa akoby do súťaže o moc v štáte. Teda situácia, na ktorú nepamätali ani tvorcovia ústavy a proste nepamätali ani zákony.
A chcem len zdôrazniť, že, a siaha to až po ten protokol, ktorý, ktorý predkladateľ objavil, že tam je napríklad zakotvené, ten problém oslovovania, mimochodom veľmi citlivý v politickej oblasti, lebo naozaj ak ide pán prezident do súťaže a nikto z nás mu tú, pán bývalý prezident, nikto z nás mu to právo neupiera, tak toto, táto výsada, oslovenie môže byť chúlostivejšia v politickej súťaži než to, na čo upozornil pán poslanec Dostál, že či sa privezie svojím autom, alebo niečím iným, niekoho iného autom. Oslovovanie je veľmi silná, teda symbolická politická karta, politický kapitál, oslovovať prezident, pán prezident, naozaj ťažko sa potom diskutuje.
Otvárala sa tu aj otázka tých, zahraničného pôsobenia bývalých prezidentov a znovu je to tak, že ten aditívny spôsob, jak sa tu vŕšili rôzne nové politické reality, lebo napríklad to, že kandidujeme aj do orgánov Európskej únie a že slovenský politik môže sa kľudne stať šéfom NATO alebo Európskej komisie, to sú všetko novinky. Ale opakujem, znovu tá legislatíva na to reagovala len aditívne, pridávaním ako seno, keď sa hádže jedno na druhé a už dávno to jedno s druhým nefunguje. Už to dávno neladí a chce to proste diskusiu o reforme aj v takejto malej veci, z ktorej vytŕča ten nedostatok diskusie o reforme postoja celkového v usporiadanom štáte voči jeho predstaviteľom, napr. bývalým hlavám štátu.
Chcel by som veriť, že pán poslanec Kresák umožní, a on to tu aj naznačil, a podporí v prípade úsilie poslancov urobiť tento jeho návrh komplexnejším v druhom čítaní. A v každom prípade mu chcem poďakovať, že sa do tohoto nepríjemného, nepríjemnej práce pustil. Nie je to nič príjemné, každý si myslí, že sa to týka Kisku a je to lex Kiska, nie je to lex Kiska, pretože tento problém proste bude mať pani Čaputová, môže ho mať ktokoľvek. Ja si pamätám, že svojím spôsobom ho prežíval aj náš prvý prezident Michal Kováč, ktorý si zriadil kanceláriu, nadáciu, snažil sa verejne účinkovať, ale ako by tá, tie podmienky neboli na to nastavené, nikto nevedel kam takpovediac s ním a čo s ním.
Teraz aj týmto faktom, že končiaci prezident je v produktívnom veku, aj tým neodškriepiteľným faktom, že nová pani prezidentka, pre ňu to platí ešte oveľa viac, nás jednoducho stavia do pozície, či už tuná na pôde parlamentu, alebo aj inde, jednoducho túto postmodernú realitu zobrať na vedomie. Prezidenti majú stratiť svoju postfeudálnu aureolu a že nám to trvalo toľké roky, ako ju tak pomaly strácajú, je tak trochu dôkazom nášho Kocúrkova, našej, nesystémového uvažovania, my sme vždy všetko riešili, až keď sme narazili na to, že nám to práve tlačí v topánke, neriešilo sa to teda systémovými reformami, častokrát ani po novembri a ešte menej niekedy neskôr. A je to pripomienka, že prídu celkom nové výzvy aj v súvislosti s tou Európskou úniou, ktoré nás donútia tie postoje k členeniu elít, lebo to sú zákony, ktoré sa vlastne týkajú politických elít, hovoriť o nich veľmi otvorene, hovoriť o nich bez niekdajšej posvätnosti, síce to tedeum, ktoré zaviedol Hácha - Hácha, lebo Masaryk, teda ani Beneš toto by určite neurobili -, tak trvá doteraz, ale opakujem to, to aditívne pridávanie rôznych zvyklostí a rôznych symbolov tej, tomu zdravému životu politických elít neprospieva a najmä neprospieva, keď o tom nehovoríme, keď, keď to vždy riešime len ad hoc a bez politickej rozpravy.
Keďže je piatok poobede, myslím, že tých niekoľko zvláštnych poslancov, ktorí na takúto rozpravu mali nervy a ochotu a chuť a zostali v sále, myslím, že, že to prijali, aj tento môj príspevok, s porozumením.
Ďakujem pekne.