Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení navrhovatelia, na úvod skúsim naznačiť filozofiu vôbec Zákonníka práce a budem sa vyjadrovať odborne. A mám taký pocit, že niektoré veci sú aj nie celkom pochopené.
Ten základný princíp, pre ktorý bol Zákonník práce postavený, je nejakým základom nejakého pracovnoprávneho kódexu. A hlavným jeho cieľom je nejaká vyváženosť medzi zamestnávateľom a zamestnancom, to, aby v danom okamžiku, v danom možno v nejakom období tá flexibilita pracovnej sily, tá vyváženosť v rámci týchto dvoch sociálnych partnerov bola na nejakých miskách váh rozumne vyvážená.
A musím povedať, že zúčastňoval som sa niektorých stretnutí aj pri konštelácii Zákonníka práce, aj keď to nebola celkom moja parketa na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, ale musím povedať, že našiel sa rozumný kompromis medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, rozumný kompromis na to, že gro sociálnych partnerov bolo ochotné podporiť takéto riešenie.
To je len na úvod na to, aby sme vnímali, že dnes ten Zákonník práce nie je tou brzdou, o ktorom tu proste veľká polemika vznikla, vzhľadom k tomu, že ekonomika rastie, nezamestnanosť historicky nám klesá, pod 10 %, stúpla nám zamestnanosť. Ja si myslím, že všetky ekonomické predpoklady na to, aby sme robili nejaké tvrdé zásahy do Zákonníka práce, nie sú celkom na mieste.
Ale rozdelím tento súbor tých, myslím, siedmich zákonov, a k tomu sú ešte sociálne ďalšie zákony, na veci, ktoré sú celkom nedorozumením. A predkladateľ kdečo napísal, čomu nie celkom dobre rozumel, a, bohužiaľ, je to, by som povedal, také ako nedoriešené alebo neviem s kým konzultované. Druhú časť by som nazval, že je taká schizofrénia. Na jednej strane tvrdíme jedno a na druhej strane niečo iné chceme zavádzať. A nie celkom nám to sedí v každej tej sociálnej oblasti, lebo na sociálnu oblasť sa musíme pozerať komplexne. A tretiu časť by som nazval aj veci, ktoré sa dajú prediskutovať, ale, bohužiaľ, nie sú dosť dopracované. A ja to vysvetlím.
Takže môžem začať teda tou tlačou 59. A to je, predkladateľ chce zrušiť spoločnú zodpovednosť užívateľského zamestnávateľa za agentúru dočasného zamestnávania z hľadiska dodržania porovnateľnej mzdy. Toto je princíp, ktorý chce niekto dosiahnuť. A teraz sa pozrime, čo sú agentúry dočasného zamestnávania. Už z názvu znamená – agentúry dočasného –, aby dočasne riešili – a zamestnávania. Áno, zaviedol sa tento flexibilný model, problém je to, že tak ako sa zaviedol, nastávajú problémy, ktoré vychádzajú z bežnej praxe, a predkladateľ alebo teda ešte ten, ktorý zavádzal tento systém, nedospel k tomu alebo, by som povedal, nedoprecizoval tento zákon, a ja tvrdím, že urobiť zákon, ktorý nie je kvalitný, je stále horšie, ako neurobiť nič, lebo potom sa agentúry dočasného zamestnávania stávajú nástrojom na špekulácie a na rôzne špekulácie, ktoré s tým súvisia.
Pán predkladateľ, pán poslanec Mihál vie aj z jeho úradovania na tomto ministerstve, že jednoducho tak voľne pustiť tieto agentúry dočasného zamestnávania nám spôsobuje niekoľko problémov.
Historicky na Slovensku je paradox, že agentúry dočasného zamestnávania sú lacnejšie ako človek, ktorý je v trvalom pracovnom pomere. To je paradox. Ja nepoznám, v ktorej krajine je bežne zamestnanec lacnejší pre zamestnávateľa, pre tú agentúru, ako je teda kmeňový zamestnanec danej firmy. Čiže poďme napríklad do Nemecka. V Nemecku by mala byť agentúra lacnejšia, čiže ponúka lacnejších pracovníkov. Je toto normálne podľa vás? A viete, akým dôsledkom je to? Veľmi jednoduchým. Vypisujú sa fiktívne pracovné cesty, ľudia sa platia za minimálne mzdy a doplatky za rôzne špekulácie. A toto je tá prax, Jozef. Toto je tá prax v reálnom živote. A toto je ten problém, že dnes nevieme oddeliť tie agentúry, ktoré pracujú systémovo a majú záujem slušne pracovať, a agentúry, ktoré vznikajú jak huby po daždi, lebo zákon sme pustili tak, môžete si robiť, čo chcete. Kde to sme videli takéto agentúrne zamestnávanie?
Ja súhlasím s filozofiou agentúrneho zamestnávania. Vytvára flexibilitu pracovného procesu. To znamená, že človek, ktorý nastúpi v rámci agentúry, môže mať iný systém prepúšťania a tak ďalej oproti kmeňovému zamestnancovi, u ktorého len raz za 24 mesiacov sa dá rolovať pracovná zmluva. Tí, ktorí sa tým zaoberajú, asi rozumejú, o čom hovorím. Áno, agentúra má z tohto pohľadu opodstatnenie, ale nie v takomto ponímaní, ako sa na Slovensku zaviedla. Je tu spústa agentúr, ktoré len špekulujú na to, akým spôsobom obísť tento zákonný proces.
A potom pán poslanec Mihál vystúpi v blahorečenej reči, že zase sa zaviedlo niečo zlé, že musí byť oznamovacia povinnosť, ktorá, mimochodom, vyplýva aj z aproximácie európskeho práva, že niekto, kto vycestuje niekde do zahraničia, má ja neviem cez mail za 5 minút vyriešiť problém a proste zadefinovať, že ten človek išiel na zahraničnú služobnú cestu, lebo to je práve obrana voči tomu, aby sa tento systém nezneužíval, tak ako sa zneužíva, bohužiaľ, na Slovensku. A Slovensko je paradoxom, povedzme, tým novátorom práve pri takomto zneužívaní tohto systému. Práve, naopak, Asociácia personálnych agentúr, čo je najväčší zamestnávateľ agentúry dočasného zamestnávania, sú tam väčšinou združené tie najväčšie firmy, aj zahraničné firmy, súhlasila práve s takýmto riešením. Práve súhlasila s riešením toho, aby jednoducho ten systém nebol zneužívaný do tej miery, ako je to dnes.
Potom je druhá poznámka. V každom prípade druhá poznámka je o tom, aby tá dočasnosť bola zrušená. Potom ja neviem nazvime to nie agentúry dočasného zamestnávania, ale agentúry stáleho zamestnávania, lebo ak je dočasnosť dva roky, tak pre mňa nie je dočasnosť osem rokov, keď niekto roluje si dočasné zamestnávanie na osem rokov. Potom vytvorme agentúry stále zamestnania. Potom zase sú tie pracovnoprávne vzťahy postavené presne tak ako na kmeňového zamestnanca, ako to vôbec rozlíšime, ak niekto tu hovorí o tom, že tento systém je problém, lebo jednoducho je to postavené na dočasnom zamestnávaní.
Potom je tu, myslím, tlač 65. Bohužiaľ, si myslím, tam vzniklo nejaké nedorozumenie. A to som sa snažil vysvetliť aj vo faktickej poznámke. Predstavovala tento zákon pani poslankyňa Kiššová. V každom prípade môžme o tomto diskutovať, ale v každom prípade pri tomto systéme oboznamovania nehrozia žiadne ďalšie výdavky pre zamestnávateľa. Zamestnávateľ v nejakej periodicite, ak sa mu mení štruktúra práce, to znamená, že sa mu mení nejaký systém práce, má povinnosť nie školenia o nejakých dopravných predpisoch, ale o bezpečnosti práce na konkrétnom pracovisku. To znamená, ak má nejaké nákladné autá, keď má nejakú vykládku, nakládku, tak musí poučiť toho, ako má sa takýmto spôsobom realizovať. Pracoval som niekedy v spoločnosti veľkej a tam boli normálne jasné predpisy, aké majú byť ustanovenia, povedzme, vnútropodnikovej prepravy a tak ďalej. Čiže toto je len klasická vec podľa mňa nepochopenia, kde zamestnávateľ pri nástupe v priebehu roka urobí takéto školenie buď on, alebo ním poverená osoba. Nie sú to dopravné predpisy a zamestnávateľ neoboznamuje vodičov motorových vozidiel so skutočnosťami, ktoré sú predmetom osobitnej odbornej prípravy. To znamená riešenie vodičského preukazu a podobne. Čiže toto vzniklo nedorozumením. A, bohužiaľ, mám pocit, že možno sa nepodpísali ľudia, ktorí možno o tom vedeli aj z tej opozície, ale faktom je, že tento bod je zbytočne aj nejako pertraktovať, lebo nejako srdcervúca diskusia o tom, koľko ešte výdavkov musí mať zamestnávateľ, nie je pravdou. Pravdou je to, ak príde inšpektorát bezpečnosti práce a zistí, že jednoducho nebol ten človek na prevádzku niečoho, čo je teda prevádzka ja neviem nejakých systémov bezpečnostných, áno, určite sa bude pozerať na to, či bol ten človek poučený. Ale robí to vo vlastnej réžii s vlastnými zamestnancami a tak ďalej. Čiže nevidím dôvod na to, aby toto bolo vôbec akože predmetom nejakej diskusie.
Ďalej, tlač 87. Ako som prišiel, tak som započul pána predkladateľa nejako rozprávať veľmi vehementne o zrušení základných taríf. No ja vám skúsim niečo vysvetliť. Problémom Slovenska je to, že my na jednej strane máme záujem podporiť nízkokvalifikovanú pracovnú silu, pripravili sme zrušenie zdravotných odvodov pre takýchto ľudí, momentálne je 380 eur, neni to na úrovni 405 eur, ale stojí to štátny rozpočet 170 mil. – 180 mil. eur, ale ako my to zabezpečíme, ak ľudí v bežnej praxi s úradnou skúškou zvárania, robotníka, ktorý má 20 rokov praxe, platíme na minimálnej mzde a zvyšok doplácame v keši? Mladí ľudia alebo x ďalších ľudí vôbec neuvažuje o tom, aby sme nejaký systém zaviedli. Skúste mi dať príklad. Ak hovoríme, príkladom pre vás je Nemecko, Rakúsko, povedzme, krajiny západnej Európy, kde v týchto krajinách máte takýto systém, nehovoriac o tom, že v kolektívnych zmluvách si jednotlivé veľké spoločnosti upravia takýto systém? Je to pravda a je to dôležité, aby si to upravili, lebo je to klasické kolektívne vyjednávanie. Ale tam, kde to nie je, tak je takáto špekulácia, výsledkom, viete, čo je? Ľuďom, ktorí prídu do dôchodku, štát doplatí do minimálnej mzdy, lebo brali keš peniaze, a my zo štátneho rozpočtu im ešte doplatíme, plus ešte im budeme dávať odvodový bonus za niečo, čo nemali by v tej kategórii. Práve, naopak, ja som si myslel a myslel som si, že práve s opozíciou nájdeme spoločnú reč, spoločnú reč na to, aby sme fakt postavili minimálne štandardy, predsa to nie je mysliteľné, že bežná prax je taká, že od roku 2000 nám sa zvýšil počet ľudí, ktorí pracujú na minimálnej mzde, niekde z 1 % takmer na 10 %. Myslíte, že je to normálne? Myslíte, že je to normálna bežná prax. Myslíte, že inšpektorát bezpečnosti práce je dobrý na to, aby išiel pokutovať? Veď to je tu posledné, čo by malo byť. To je to, čo sa tu nehovorí o tom, že proste toto by nemala byť represia , mala by predchádzať, aby sme našli spoločné normálne riešenie, ktoré by zabezpečilo, aby tí ľudia boli zaplatení v tých triedach, v tých kvalifikáciách a v tej odbornosti, ktoré robia. Tie minimálne tarify sú tak minimálne, že si myslím, že ten výsledok aj cez to je to, čomu hovorím, nezabráni tomu, lebo tá najvyššia tarifa, keď si dobre pamätám, je okolo 800 eur, niečo cez 800 eur, začína na 405 eurách. Čiže vnímajte to, že skôr hľadajme nejaký systém na to, predsa my nie sme nejaká neštandardná krajina, ktorá by mala byť nejakým spôsobom, že je všetko otvorené, každý si robte, ako chcete. To isté bolo na dohodách, 850-tisíc dohôd, neplatené žiadne odvody. Ja som bol kritizovaný, že som zavádzal na dohody nejakú odvodovú záležitosť. Veď ale si uvedomte, čo bude do budúcna. Všetci hovoríme o tom, že treba zabezpečiť slušný dôchodok v starobe, podľa môjho názoru ten II. pilier vám nezabezpečí nejaké švajčiarske dôchodky. A ak takto lapidárne budeme porušovať tento systém, ak takto budeme navádzať na to, zrušme všetko, veď v podstate môžeme to robiť, ako len chceme. Ja si myslím, že práve opak je pravdou. A práve by som očakával, ja dúfam, že nájdeme nejakú cestu k tomu, aby sme našli rozumnú mieru toho riešenia. Áno, ja verím aj, že v tých kolektívnych zmluvách sa nastavia parametre také, aby teda mali rácio, aby mali rácio v tom, že jednoducho bude ten systém zdravý alebo aspoň slušný systém, ktorý vytvorí nejaké predpoklady na to, že ten zamestnanec nebude v nejakej polohe toho nejakého prosebníka o to: „Dajte mi vyššiu mzdu, však ja v podstate nemám do budúcna žiadny dôchodok, nemám nič.“ To je k minimálnej mzde alebo teda k tým minimálnym tarifám. V každom prípade z opačného pohľadu skúsme sa pozrieť na to. A budeme hľadať možno to riešenie.
Krátenie dovolenky, áno, komplikovaný výpočet, súhlasím s tým, s pánom predkladateľom. Faktom je, že pri krátení tej dovolenky sme zabudli na jeden vážny fakt, že pre človeka, ktorý neodpracuje, je na PN-ke, môže byť aj na dlhodobej PN-ke, nie je dovolenka tá PN-ka, aby sme teda si jasne povedali. Tým, že vy mu dáte časť iba za odpracovaný čas, tak mu nedáte za tú PN-ku tú pomernú časť. Áno, je to propodnikateľské, rozumiem tomu, možno treba hľadať riešenie, nejaký konsenzus, ale faktom je, že ak niekto leží niekde v nemocnici alebo s ťažkým úrazom, je asi dosť ťažko povedať, že on čerpá vtedy dovolenku. Proste to je potom už otázka sociálneho pohľadu na tú skutočnosť, na tú životnú skutočnosť, lebo tí ľudia nie sú stroje a nie je to niečo také, že proste: „Ja ti tu matematicky vypočítam, sedí to pekne a všetko je vyrovnané.“ Ale súhlasím s tým, že ten výpočet je možno komplikovaný a treba hľadať riešenie. Faktom, je že skúste zvážiť to, že by ste ľuďom povedali: „No, dobre, tak si na PN-ke 5 mesiacov, si mal ťažkú haváriu, alebo nejakého pol roka a my ti už nedáme alikvot tej dovolenky za to obdobie.“ Ja nie som toho názoru, ale určite je to legitímne, pokiaľ akože niekto berie, že chce urobiť niečo dobré možno na misku váh, povedzme, na tú zamestnávateľskú časť.
No a teraz veľká diskusia bola o tých počtoch mesiacov, maximálnom počte mesiacov, za čo mal byť odškodnený zamestnanec, ktorý dostal výpoveď, ktorá nebola v súlade s právom. Súd rozhodne a tá maximálna dĺžka je 36 mesiacov. Áno, je to téma, o ktorej sa môžme baviť. Ale ja som absolútne proti tomu, aby sa takéto riešenie riešilo nejako per brucho. Niekto tu povie, predtým ste dali 12 mesiacov, teraz dávate 6 mesiacov, v zákone je 36 mesiacov, budeme si hádzať, prečo nie 5 mesiacov a prečo nie 8 mesiacov. To je také isté, len niekomu sa páčilo to, že je to pol roka, ľahko zapamätateľné. Ale zase vám hovorím, Zákonník práce nie je o nejakých strojoch, to je o konkrétnych ľuďoch, to je o konkrétnom zamestnávateľovi, to je tiež človek, aj o tom zamestnancovi. Preto hovorím, že nemám rád takéto hádzanie, ale poďme diskutovať, poďme odborne diskutovať. Vybral z vás niekto aspoň námatkovo, ako dlho trvajú takéto pracovné právne súdne konania, to, že to je minimálne dva roky a možno tri roky? Niekto sa s tým zaoberal na tom, že ten človek, ktorý bol prepustený v päťdesiatich piatich, päťdesiatich siedmich rokoch, teraz čo bude, nenájde si zamestnanie? Len my povieme, no 6 mesiacov ešte to máš nejako vyštrngané, súd bude trvať dva a pol roka, čo teda tu už niekto povedal, že, bohužiaľ, súdy nie sú tak flexibilné, ale poďme sa stretnúť s ministrom spravodlivosti, poďme hľadať, kde je tá výška alebo kde je tá dĺžka, ktorá by bola z tohto pohľadu reálna, ale nie buchnúť sa po bruchu, 12 mesiacov, teraz 6 mesiacov, no tak môžeme limpopo hrať. Ale toto nie je v prospech zamestnanca, to nie je v prospech podľa môjho názoru ani zamestnávateľa. Väčšina zamestnávateľov má tých právnikov. A keď ich nemá tak sa poradí, ale, dobre, môže sa stať skutočnosť, že zamestnávateľ dá zlú výpoveď. A tu už niekto povedal, bude to potom riešiť agentúrou dočasného zamestnávania. No jasné, no vy keď chcete zrušiť obmedzenie, že je to na dva roky, no tak dobre, budeme mať agentúrnych zamestnancov. Veď toto je podľa mňa chaos. A ešte na margo toho niektorí ľudia, ja ich nechcem menovať, vyhlasujú: „Ľudia, nemusíte platiť odvody, takým alebo onakým spôsobom sa to dá obísť.“ Tak my riešime to, že my nahovárame ľudí, ako nemajú platiť. Naopak, by sme mali robiť osvetu o tom, ako zmysluplne by to malo byť riešené. Takže je môj názor, poďme o tom baviť sa, ale bavme sa o tom, že tu musí byť fakt v nejakom tom priestore aj spravodlivosť, aj zamestnávatelia, aj zamestnanci, nehádžme čísla, ak zistíme, že priemerná doba je možno 24 mesiacov alebo ja neviem 18 mesiacov, alebo ja neviem 36 mesiacov, to by mal byť pre nás relevantný ukazovateľ. Ak sa to zlepší, poďme teda do toho, aby práve pri týchto pracovnoprávnych vzťahoch bola prednosť riešenia, povedzme, veci, neviem, ale jednoducho nie hádzaním čísiel. A toto nemá nič spoločné s nejakým podnikateľským prostredím. Za každú chybu sa platí. A myslíte, že keď zamestnávateľ urobí nejakú chybu. ja neviem nezaplatí mu niekto a tak ďalej, tiež sa bude vyhovárať na to, že len preto, že mal zlú výpoveď, musel zrušiť firmu. To, myslím, je dosť chabé na to. A dajte mi niekoľko príkladov, kde tie firmy skrachovali práve kvôli tomu. Ale, znovu opakujem, dá sa to oddiskutovať, ale odborne, ale nie tak, že si budeme tu hádzať čísla, ako sa nám zachce.
No myslím, že tu bola aj veľká diskusia ohľadom tých lístkov, tých emitentov. Ja za seba môžem povedať, budem hlasovať za každý zákon, ktorý obmedzí, povedzme, maržu pre takéto organizácie, zníži teda tlak na toto, som za to, nech to je možno aj nejakým elektronickým riešením, ale hľadajme riešenie na to, aby sme nedávali do rúk peniaze, veď tie peniaze nie sú zodvodnené, nie sú zdanené, veď tu si urobíme z toho holubník. Vy to chcete dať ako čo? Dáme vám na stravné. A čo si kupujete alebo nekupujete, to je vaša vec. To potom urobme bez odvodov už všetko, aj príjem, aj všetko. Veď za normálnych okolností tu bola diskusia o tom, neviem, do akej miery bola odborná, neodborná na tom, že daný človek čo si za to môže kúpiť, či za to si nemôže kúpiť alkohol, či za to si nemôže kúpiť ja neviem iné veci, cigarety a ja neviem čo. Proste neviem, tá diskusia či speje dopredu, tá diskusia je podľa mňa troška spiatočnícka. Hľadajme riešenie, aby sme týmto spoločnostiam nevytvárali nejaký veľký priestor ziskovosti a tak ďalej. Za to budem určite. Ale nevytvárajme zase systém, keď to stravovanie je. A to sú ľudia, ktorí sú aj mimo teda domova alebo mimo teda trvalého bydliska a zamestnaní na desaťdňových cykloch, kde v tých desaťdňových cykloch práve takýmto spôsobom je zabezpečená pre nich strava.
To je toľko paradoxov alebo toľko vecí, ktoré by boli riešiteľné, že by sme veľmi dlho sa museli o tom rozprávať, ale faktom je, znovu opakujem, budem za každé sprísnenie podmienok, za každé zlepšenie toho systému, ale nie na to, že: „Poďme to dať do platu a v plate ten, sa už uvidí proste, čo bude mať z toho.“ Tak to potom, viete, aj daňovo, aj odvodovo to treba aspoň minimálne domyslieť.
Musím sa ešte pozrieť, síce bolo to prediskutované, ale to je vlastne aj ten Fond sociálneho rozvoja o tom, že je to nejaký anachronizmus. No v každom prípade každý môže mať svoj náhľad na to, ale je to daňovo uznateľný výdavok pre zamestnávateľa. Myslím, že je to od 0,6 % mzdy za normálnych okolností. Je to určitým spôsobom sociálna politika tohto štátu. Vo veľa krajinách Európskej únie tento štandard prebýva, nie je to nejaký prežitok nejakého roku 1990 alebo roku 1989. Čiže to nie je celkom v tomto slova zmysle. Určite diskutovať dá sa o veľa veciach, ale ak je to daňovo uznateľný výdavok pre zamestnávateľa, je to odvodovo, by som povedal, neutrálne. Potom hľadajme riešenie, ako to zmysluplne využiť. Ale to musí byť aj domyslené do tej ďalšej stránky veci.
Neviem, či som zabudol na niektorý zákon. Myslím, že z takýchto omylových zákonov je aj príspevok a prídavok na dieťa a zároveň aj náhradná starostlivosť, čo teda zase predkladateľ nepochopil v zmysle zákona. A sú zase tam, by som povedal, veci, ktoré nie sú celkom v súlade. Ale to bude ďalšia časť.
Ja skúsim záverom povedať, nikto z nás, si myslím, aj z koalície nemá problém s tým, aby sa našlo riešenie, ale komplexné riešenie. A mne sa strašne páči, že sa niekto veľmi vehementne pustí s tým, toto je tá najväčšia vec, a potom zistí, že ďalšie veci, ktoré súvisia s tým, jednoducho nefungujú. A ten komplex je veľký komplex. Myslím, že všetci uznajú tí, ktorí v tejto oblasti boli zaangažovaní, je to obrovský komplex, obrovský komplex, kde jedno rozhodnutie alebo jedna zmena súvisí s druhou zmenou. Ale ak chceme vytrhnúť niečo z toho a urobiť to tak, že toto je to najlepšie riešenie, myslím, že to je najlepšia cesta podľa môjho názoru skôr do pekla. A cesta do pekla je vydláždená možno aj dobrými úmyslami, ale dobré úmysly možno sú, možno nie sú. Ja skôr z toho mám pocit, že skôr ide o nepochopenie a skôr o to, aby sme ukázali, že tie návrhy, ktoré sme mali pred nejakými dvoma, troma, štyrmi, piatimi rokmi, jednoducho sme nepresadili v rokoch 2010 – 2012, teraz hľadáme riešenia, ako to presadiť, možno cez nejakú medializáciu toho, ako my teraz ideme propodnikateľsky, proľudsky a pro neviem ešte aké to riešiť.
Takže veľmi pekne ďakujem za pozornosť. Teším sa, tak ako povedal už Jozef Mihál, na spoluprácu, ale spoluprácu takú, že budeme sa baviť o tých zákonoch odborne a aj s dotknutými rezortami, ktoré súvisia navzájom.
Ďakujem pekne za pozornosť.