Vážené kolegyne, kolegovia, táto debata sa môže viesť v rôznych rovinách a veľmi často skĺzava do roviny ideologickej. Do roviny, že je to vec nezadržateľného pokroku, alebo, alebo, naopak, nejakej, nejakého tmárstva. Že je to vec nejakých základných práv a slobôd, ktoré niekomu chceme priznať, alebo, naopak, mu ich upierame. Že je to vec rovnoprávnosti ľudí, alebo jej spochybnenia. Ale mne sa nezdá tento rozmer debaty ten najdôležitejší. Lebo ideologické spory sú iste zaujímavé, môžme, môžme plamenne rečniť a spriadať konštrukcie, čo kde môže až, až viesť k akým zväzkom mačiek so psami. Ale to sú reálni ľudia, ktorí tu žijú, žijú s nami, nie sú to žiadni devianti, nie sú to žiadne úchylky. Sú to normálni slušní ľudia ako my a je podstatné na tej celej veci, ako sa my k nim správame a my ako zákonodarcovia to môžme vyjadriť aj tým, ako právne upravíme ich postavenie, alebo neupravíme.
Ja vidím cestu či už registrovaných partnerstiev alebo životných partnerstiev, ktorá v minimalistickej verzii je teraz obsiahnutá v tomto návrhu, ako cestu pomoci konkrétnym ľuďom pri riešení ich praktických, bežných problémov. Je to spôsob ako im zjednodušiť život, bez toho, aby sme komukoľvek inému ublížili. Bez toho, aby sa to kohokoľvek iného negatívne dotklo. Je to právne uznanie ich vzťahu. Rieši sa tam otázka možnosti dedenia zo zákona, nie na základe závetu. Rieši sa tam otázka nahliadania do zdravotnej dokumentácie osoby, po smrti blízkej osoby, s ktorou je táto osoba v partnerskom vzťahu, a rieši sa tam otázka ošetrovného ako dávky nemocenského poistenia.
Už kolega Poliačik hovoril, že to považuje za nestatočné, lebo áno, nerieši to všetky problémy, rieši to niektoré tie najvypuklejšie. Tie, o ktorých sa hovorí, tie, o ktorých aj kritici registrovaných partnerstiev zvyknú hovoriť, že áno, tak toto ošetríme, toto môžme, s týmto nemáme problém. Uvidíme pri hlasovaní.
Ale nemá, nemá tento návrh iba rozmer čisto praktický, má aj rozmer taký, že prostredníctvom toho, či upravíme alebo neupravíme vzťahy osôb aj rovnakého pohlavia, dávame najavo, ako sa k nim ako spoločnosť, lebo my v parlamente sme predsa reprezentanti spoločnosti, dostali sme mandát od voličov, ako sa k nim spoločnosť stavia. Môžme im dať najavo, že ich prijímame. Som hlboko presvedčený, že väčšina sa má k menšinám správať citlivo, ústretovo a veľkoryso.
Ako novinár som sa roky zaoberal postavením národnostných menšín. Riešil som veci ako používanie menšinových jazykov v úradnom styku, právo vzdelávať sa v materinskom jazyku alebo rozvíjať vlastnú kultúru. Nikdy nebolo pre mňa rozhodujúce, že či nejaký medzinárodný dokument nás zaväzuje, aby sme tieto práva príslušníkom národnostných menšín poskytli, ani debata o tom, či sú to individuálne práva alebo kolektívne práva a ktoré sú dobré a ktoré sú zlé. Rozhodujúce pre mňa vždy bolo, že ako príslušníci väčšiny sa máme správať k príslušníkom menšiny tak, aby tu mali čo najlepšie podmienky, aby sa tu cítili dobre, aby vnímali, že ich my, Slováci ako väčšina, nepovažujeme za občanov druhej kategórie, ale za svojich plnohodnotných spoluobčanov a že Slovensko je ich vlasť.
Dnes cítim niečo podobné, čo som v 90. rokoch zažíval a cítil ako Slovák vo vzťahu k Maďarom napríklad, lebo to neboli samozrejmé veci kedysi. Dnes cítim niečo podobné ako príslušník heterosexuálnej väčšiny voči homosexuálnej menšine. A považujem správať sa voči jej príslušníkom tak, aby vedeli, aby vnímali, že ich berieme takých, akí sú, nie, nepovažujeme ich za deviantov, neoznačujeme ich za úchylákov, ale berieme ich takých, akí sú, s ich ľudskou dôstojnosťou a s rešpektom k nim. Lebo nie je to samozrejmé. Veci, ktoré sú pre nás samozrejmé, že muž ide so ženou po ulici a držia sa za ruky alebo že sa pobozkajú na verejnosti, tak tie veci nie sú samozrejmé pre ľudí, ktorí sú homosexuálne orientovaní. Oni často musia svoju, svoje vzťahy, nie svoju orientáciu, svoje vzťahy, to, že majú niekoho radi, to, že s niekým žijú, skrývať aj pred blízkymi osobami. Skrývať pred svojím okolím, kolegami v práci a častokrát aj rodinou, alebo musia prekonávať vnútorné, zvádzať zápas, aby to vôbec boli schopní povedať nieže všetkým, tým úplne najbližším. Toto nie sú žiadne výsady, to sú úplne normálne veci. A aj od toho, ako sa my staviame k nim, akým spôsobom o nich hovoríme, závisí, ako bude ich vnímať spoločnosť a ako sa tu oni budú cítiť.
Pán poslanec Krajniak vyčítal pánu poslancovi Budajovi, že iný názor označil za šírenie nenávisti. Ani jeden tu už nie je. Ale veď samozrejme, aj o tejto téme možno hovoriť rôznym spôsobom, môžme mať rôzny názor a nie každý, kto si myslí, že registrované partnerstvá by nemali byť zavedené, alebo kto si myslí, že tento zákon netreba schváliť, automaticky šíri nenávisť. Je to možné vyjadriť aj úplne slušnou, nedehonestujúcou, neurážajúcou formou, ktorá nezasahuje do ľudskej dôstojnosti.
Ale keď tu hovoríme o duševnej chorobe, zvrátenosti, úchylkách, o tom, že musíme tieto veci zneškodniť v zárodku, to nie je šírenie nenávisti?
Častokrát sa tento spor rieši v ideologickej rovine, ja sa teraz nebudem vyjadrovať k tomu, či je alebo nie je to zlučiteľné s kresťanstvom, alebo ako sa na to pozerá kresťanstvo. Nie som veriaci, čiže nie som ten, ktorý by mal o tom hovoriť. Aj veriaci majú na to rôzne názory, ale to nie je moja parketa. Ale častokrát sa to podáva ako spor liberálov a konzervatívcov, kde liberáli sú tí, ktorí sa snažia rozšíriť alebo zakotviť práva osôb s homosexuálnou orientáciou, a konzervatívci sú tí, ktorí sa tomu bránia a sú proti tomu.
Ja sa považujem za konzervatívca, budem hlasovať za tento návrh, som za registrované partnerstvá, bol by som aj za manželstvá osôb rovnakého pohlavia a bol by som aj za riešenie otázky výchovy detí pármi rovnakého pohlavia, prinajmenšom vo vzťahu v situácii, keď ide o dieťa jedného z tých partnerov.
Ale toto nie je spor liberálov a konzervatívcov. Veď registrované partnerstvá, nehovoriac už o manželstvách, je inštitút, ktorý má význam iba pre tie páry, ktoré majú snahu vytvárať nejaký, nejaký trvalejší partnerský zväzok založený na vzájomnej láske, vernosti, rešpekte, na vôli prežiť spolu celý život alebo aspoň jeho časť, vzájomne si pomáhať, starať sa o seba a zotrvať spolu v dobrom a zlom. Však to sú samé konzervatívne veci.
Preto budem hlasovať za tento návrh nie napriek tomu, že som konzervatívec, ale preto, že som konzervatívec.
Ďakujem za pozornosť.
