Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán kolega, ja by som reagoval asi na ten Slovenský pozemkový fond. Súhlasím s vami. Môj prvý vstup na fond, keď som tu v roku 2010 prišiel, bol taký, že som v našom výbore požiadal o poslanecký prieskum na Slovenský pozemkový fond. A môj prvý šok bol ten, keď som pýtal, že koľko otázok budeme teda ako z výboru dávať. Viete koľko? Celý výbor jednu otázku. Ja som sa pýtal pána Lukáča, vtedajšieho tajomníka: "To nemyslíte vážne? Na fond idete po piatich rokoch, že vraj, som sa dozvedel, na prieskum nejaký z výboru." Tak som dal ďalších desať okamžite z fleku. A keď sme prišli na fond, tak na mňa pozerali, či som spadol z jablone, lebo oni v živote takéto otázky ešte nedostali. A jedna z nich napríklad bola, že ako majú evidované reštitúcie? Viete, čo bola ich odpoveď oficiálna? Že my ich máme v nejakom zošite a nemôžme ich nájsť. Vás netrafí? A my sme to kam dospeli, ľudia boží? Veď sa spamätajme!
A viete, kde je najväčší problém? Pod koho to spadá, ten Slovenský pozemkový fond? Pod parlament? No zabudni. Pod vládu. Pod vládu. Tam je asi pes zakopaný, aby sme si robili. A výbor, áno, my môžme delegovať tých do dozornej rady, ale vláda kontroluje Slovenský pozemkový fond a priamo on sa zodpovedá im, viete ako.
Takže, áno, pán kolega, beriem, Slovenský pozemkový fond, to je taký veľký u mňa, taký výstražný bod, kde tam treba robiť podľa mňa odbornú kontrolu, a musím povedať a konštatovať, že to, čo je v zákone o štátnej správe, že informácia, ktorú dostaneš pri výkone práce, nemôžeš zneužiť. Tam to vidíme markantne a môžem to dokladovať aj o polnoci.
A to je ten problém, áno, pani kolegyňa, aj odbornej kontroly, ktorá by tam mala prísť a zoťať. Nie že to je náš straník a má smolu, lebo musí tam ostať na veky vekov, ale pôjde do teplých končín a pôjde preč stade. A to, či zvládneme, je iba... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ďakujem, kolegyne a kolegovia, za reakcie, ktoré ste mi dali. Takže pôjdem asi od konca.
Pán kolega Dostál, áno, tých desať rokov aspoň sme tam dali, lebo aby nejaký vzťah mal ten človek alebo tá eseročka, keď tu príde, k slovenskej zemi, že už je tu. Nie že dneska prídem, zajtra odídem a končím, hej. No to je čo za vzťah ku nákupu pôdy? Takže asi tak. A podobný názor majú Maďari, Lotyši, Bulhari, Poliaci a všetci z východného bloku. Pán kolega, takže asi tak. A Francúzi dokonca majú tak, že majú špeciálnu komisiu, ktorá povie, či môže tento kúpiť pôdu, alebo nemôže, cudzinec. My to nemáme. Hovorím, my sme pôdu hodili cez palubu socializmom a dneska je ťažko to vrátiť naspäť, ten vzťah, a, by som povedal, tú základnú funkciu, ktorú má mať, a to je, že je ži-vi-teľ-kou, je živiteľkou celého národa. Keď už nič iné nemá človek, ho vyhodia z roboty, ide gazdovať. A pôjde gazdovať. To vám garantujem, že pôjde gazdovať, lebo on vie držať motyku v ruke a pôjde tam. Keď ho vyhodí, niekto vyhodí, dobre, ale možnože niečo nájdeme.
Nehovorím, že tento zákon bol dobrý, 140-ka. Ten, ako povedal aj jeho navrhovateľ, išiel na to, aby pôdu obrábali poľnohospodári. Nie aby sa zabránilo skupovaniu. Áno, v konečnom dôsledku je to o tom.
Územný plán, ochrana pôdy. Áno, územný plán, samozrejme, keď nejaká miestna, obecná mafia si tam príde a povie, že, áno, ideme do toho a tam by mali tí vlastníci povedať, že nie. Tam by mali byť, lebo to je tá samospráva. Tam by mali zástupcovia povedať, že nie a popritom sú aj projekty pozemkových úprav, ktoré idú na hon, idú na hon a majú byť podkladom pre územný plán. Pokiaľ tam si to ustriehne združenie účastníkov pozemkových úprav, žiadny developer nemá šancu. Bol som na šiestich takýchto konaniach a sme ich zmietli zo stola, developera, a išli domov s dlhým nosom. Len tí vlastníci si musia uvedomiť, že majú právo, nie úradník, nie ten developer, ja som tu vlastník, ja rozhodujem o území. A to musíme tým ľuďom vštepiť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Takže ešte raz, pani predsedajúca, pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som pokračoval ďalej, a síce v tom, že teraz nejdeme vymýšľať teplú vodu, aj čo sa týka držby, gazdovania a ďalších vecí, my tu predsa poľnohospodárov máme. Nás nemusí učiť ani Dán, ani Francúz, ani možnože Poliak, ako máme spracovať mäso, ako sa má chovať hydina, ani ako má vyzerať možnože obilný lán. V roku 1928 chodili sa Švajčiari, poľnohospodári, učiť ku nám do Prešova, ako sa orie so železným pluhom. Teraz my sa chodíme pozerať na Milky kravy, ako sú pekne fialové, aké majú jedinečné mlieko, a naša sebestačnosť je, viete kde.
Áno, socializmus spôsobil, že sme tu robili pozemkové úpravy, HTÚP takzvané, sceľovanie pozemkov, ktoré neišlo na vlastníckych vzťahoch, ale na užívacích a začalo sa veľkoplošne obrábať. Áno, super, techniku máme, obrobíme všetko, neni problém. A myslím si, že v demokracii to malo pokračovať, malo to pokračovať, ja som bol za.
Ja som bol na štátnom majetku v Lipanoch, ktorý bol najväčší vtedy kolos v rámci Československa, ktorý bol 17-tisíc hektárov ako vlastník, ktorý si v reštitúcii uplatnil nárok. Som prišiel za pánom riaditeľom a som mu povedal: „Pán riaditeľ, gazdujte ešte sto rokov na našej pôde, ešte sto rokov, ale formou nájmu. Nie formou modrého z neba, že nič nedostanete akoby vlastníci, lebo my sme tu veľkí páni.“ Viete, čo sa stalo? Keď sme preberali hospodársky dvor v Červenici pri Sabinove, tak v tú sobotu prišli policajti, v novembri 1992, a na môjho otca vytiahli pištoľ, že robí sabotáž. A sme doma, vážení. A to bolo prinavracanie majetku v rámci reštitúcií, lebo nie všetci boli špekulanti.
A musím zopakovať znovu ešte jednu vec, pani kolegyňa, že keď mi vstúpil pán Dr. Bornemisza do mojich dverí na pozemkovom úrade v roku 1991 vo veku 72 rokov a ich rodina mala 2,5-tisíc hektára, tak z jeho vystupovaní bolo, sálala múdrosť. On vedel, čo s tým majetkom rodinným má robiť, jeho nebolo treba učiť, ako sa má privatizovať a potom kradnúť. On vedel, že keď budeš brať les, ktorý mal 1 200 ha v Čergove, celú dolinu bral durch, takže tam môže urobiť aj poľovníctvo, aj obory, aj ďalšie a hneď hovoril, čo bude s tým robiť. On to mal jasné v rodine a bolo ich tam 11. A to bol výkvet roku 1948 tu na Slovensku, ktorý sme my vtedy tam sekli a povedali, že dosť, ide socializmus, vážení. To znamená, ľudia neboli nenažratí, len chceli mať pravidlá hry. A takisto bola od neho, z jeho strany bola ponuka Lesov Slovenskej republiky, lebo vtedy boli ešte Štátnej lesy, alebo neviem, čo to vtedy bolo, že nech to gazduje ďalej. No figa borová! Povedali, že ani drevo mu nedajú, nič. Do dneska lesy neplatia nájom. Dodnes neplatia nájom Lesy na nevydaných, na neštátnych pôdach lesných. Tak sa pýtam, kde sme, v akej demokracii, aké vlastnícke právo tu obhajujeme? Vlastnícke právo tých, áno, ktorí si sprivatizovali. Ale vlastnícke právo obyčajného človeka, ktorý zdedil, zreštituoval, prišiel k svojmu majetku, nie halabala, normálne dedičským konaním, naňho sa vykašleme. Tak, vážení, bacha! Buď vlastnícke, alebo nevlastnícke právo. Buď uplatňujem, alebo neuplatňujem.
A môžte mi tu hovoriť všetci, že neviem, akú tu máme demokraciu, zatiaľ je výkon mnoho ľudí, toho výkonu vlastníckeho práva v teréne, nevidieť. Aj naším pričinením, beriem to aj na seba. Mali sme byť aktívnejší, mali sme viacej vyhlášok, viacej možnože zákonov dávať. Áno, beriem.
Jeden z nich, ktorý, hovorím, už pani Matečnej, dal som jej tu na tomto poste, keď tu sedela a dala programové vyhlásenie vlády, dal som asi deväť podnetov, no, žiaľ, do dneska jeden zákon sme tu mali z nášho rezortu, zákon o potravinách. Ja sa pýtam, kde sme, ľudia boží, kde sme? Však nechcete mi povedať, že rezort nemá žiadne zákony pripravené. Veď ste predsa vláda kontinuity, no. Takže zamyslime sa trošku, že kam kráčame.
A musím povedať, že, áno, máme veľký problém s našou rozdrobenosťou pôdy, to je pravda, lebo sme zdedili uhorské právo. Takže máme slíže. Máme, ja som meral najmenší pozemok za mojej nejakej profesionálnej práce, ktorý mal šírku 40 cm a dĺžku 350 metrov. Takže do takýchto anomálií sme dostali cez uhorské právo naše pozemky a rozdrobili sa a to musíme sceliť, samozrejme, to je logika. Máme tu na to zákony. Máme na to zákony a sceľovali aj v Rakúsku, aj v Nemecku, len tam to mali trošku v iných výmerách. Rakúšania sceľujú už od vojny a majú scelených asi 100 %, asi pred desiatimi rokmi 100 % územia Rakúska je scelené. My začíname, začali sme v 91., máme scelených, teda cez pozemkové úpravy zhruba, z tých 3 000 katastrálnych území zhruba 400, nech ich je 450. Ďalších 150 rozbehnutých. To znamená, vážení, tu je roboty ako na kostole, ja hovorím, u týchto pozemkoch a myslím si, že v prvom rade by mali rozhodovať o nich tí vlastníci. Tí vlastníci, ktorí sú tu a mali si uvedomiť akú váhu.
Áno, pani kolegyňa, beriem, že berú sa na priemyselné parky a na ďalšie nejaké investičné naše úrodné pôdy, aj proti tomu chcem bojovať. Ale najväčší problém je, viete v čom? V cene pôdy, to je najväčší problém. Lebo Nemec v Trebišove núka za hektár 2 000 eurá a ľudia predávajú, to už opakujem sa. Už sa opakujem späť, v ktorom mesiaci som to hovoril. V Nemecku kúpite pôdu za koľko hektár? Mám tam tetu, tak som sa jej pýtal priamo. Povedz mi koľko? 20- až 25-tisíc. Tak kde sme? Veď to je klondike. Oni tu majú klondike u nás normálne, viete ako. Ukrajina ako je rozkúpená, obilnica? Rumunsko ako je rozkúpené? Viete ako. Veď, vážení, sa spamätajme, veď nejaké hranice tu máme. A ja neviem, či by sme, či budeme silní, či budeme silní ochrániť, keď raz povie, že, počúvajte sem, ja tu mám 15 obcí a tu mám vlastníkov, či budeme silní zákonom ochrániť to územie.
Pri výkone nášho práva v reálnom živote rôznych zákonov som skeptický. Bodaj by som nemal pravdu. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale neviem, či budeme v stave ochrániť v reálnom živote. Nie tu, že zákonom prijmeme vyhlášky 35, že územie sa nemôže odtrhnúť, autonómia, zvrchovanosť a všecko možné. V reálnom živote, vážení, a o to sa bojím. O to sa bojím, aby sme to naše krásne Slovensko udržali, a preto som aj dával tých desať rokov, ktoré sú v zákone o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, a sme sa o tom debatovali s pánom Jahnátkom na našom výbore, lebo tých desať rokov, že musí tu mať trvalý pobyt nejaká tá akciová spoločnosť alebo nejaká tá firma, že tu musí byť, keď chce nadobudnúť tú pôdu. Tak z výboru sme išli, že zabudnite, že nejakých desať rokov tam bude. A bol som milo prekvapený, keď som zistil, že konečná verzia, ktorá prišla z vlády, bola s tými desiatimi rokmi. Áno, tu som vám to teraz vytkol, ale robili sme maximum, čo sme mohli.
Lebo raz, keď budeme na smrteľnej posteli a budeme hodnotiť náš život a si povieme, čo sme tu robili v roku 2015, ´16, ´17, ´12, to je jedno, koľko sme tu boli, ten čas už nevrátiš. A možno si vtedy povieš, však ja som vtedy mohol dvihnúť hlas, ja som mohol vtedy za ten zákon, ja som mohol vtedy povedať Bruselu, že nie, u nás si to predstavujem trošku ináč. A som to neurobil. A to je najväčší problém. A to je najväčší problém, pretože dejiny nevrátiš.
A preto by som bol veľmi rád, keby sme túto podporu tomuto zákonu dali, lebo to je zákon novely ústavy, ale trošku musím povedať aj opačne, že dávame tam, ako pani navrhovateľka predniesla, samozrejme, máte to všetci pred sebou, že ideme vkladať aj časť vety, a to o ochranu poľnohospodárskej a lesnej pôdy, o podporu vidieckeho charakteru života.
A teraz apelujem na koaličných poslancov, aký sem to zákon dával ten Fecko na minulej schôdzi v septembri? Nebol to náhodou laznícky zákon o podpore tohto spôsobu osídlenia na vidieku? Čo ste s ním urobili? Nebudem sa k tomu vyjadrovať. Takže, vážení, vstúpme si trošku do svedomia a tak, ako to bolo povedané, aby tu išli bokom nejaké politické hrátky, lebo je to o budúcnosti našich detí a ďalších generácií, ktoré buď prídu, alebo neprídu po nás a budú mať alebo nebudú mať kde sa nejakým spôsobom rozvíjať.
Chcel by som, aby to bol udržateľný rozvoj a aby sme raz, keď budeme hodnotiť naše pôsobenie v Národnej rade, za tento čin, že sme nič neurobili na ochranu pôdy, si to raz nevyčítali navzájom medzi sebou možno niekde na ulici, keď sa stretneme ako 70-roční nejakí dedkovia a babky a si povieme, že, no tak to sme nezvládli. A zistíme, že čas územia nám odíde.
A preto ja som aj kvitoval, keď Slovenský pozemkový fond má verejne známych vlastníkov aj štátnej pôdy, neznámych je 400-tisíc, štátnych je 260-tisíc hektárov. To je veľké územie, 600-tisíc hektárov, to je kvantum. Na to mám tiež riešenie. Tiež som to dával pani ministerke, dúfam, že ho bude brať. Tak som veľmi kvitoval, keď pán Fico, áno, pán Fico povedal, že to nepôjde na, neznámi vlastníci ostanú stále neznámymi vlastníkmi a neišlo to na obce, lebo bol by problém. Bol by asi veľký problém. Takže som rád, že tých neznámych vlastníkov tu možnože máme, a jak som už povedal striktne, že to rozdrobenosť momentálne bráni nákupu, možnože tých veľkých nejakých výkupov, ale oni si kľučku nájdu. Takže asi tak. Momentálne, čo viem, zhruba 200-tisíc, 150-tisíc hektárov je už v iných rukách, a to sú údaje neoficiálne.
Ďakujem veľmi pekne, že ste ma vypočuli. Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pani kolegyňa, za reakciu. Musím povedať, áno, však musím s tebou vo väčšine súhlasiť, že, áno, je to tak. Ale následne poviem, pokiaľ ich naučíme, ako sa majú správať k tejto pôde, to je cez výkon, ešte raz hovorím, to je cez ten výkon, aplikácia zákona v praxi.
To znamená, ja som sa opýtal minule pána ministra Jahnátka, koľko dal pokút za zaburinenosť a neobrábanie pôdy. Odpoveď som do dneska nedostal. A to je o tom. To znamená, že mne to jedno, dobre, nech tu bude. Ale tak by som povedal, že v súčasnosti pôda sa hájila, pre pôdu sa viedli vojny z histórie. A ja musím povedať, že momentálne ja sa bojím, aby nám tu nehrozilo to, že keď tu niekto príde a si povie, že toto je moja svätá zem, lebo som vlastníkom, toto je moja svätá zem, lebo som vlastníkom, opakujem ešte raz, a to som počul z úst tu na Slovensku už určitých ľudí, aby sme nemali s tým problém, keď sa to navýši, a budeme zisťovať ako vo Francúzsko a v ďalších mestách, kde majú problém vstúpiť do určitých častí.
A ešte raz budem opakovať a budem to opakovať stále, nechcem byť radikál, ale tu musím hájiť našu zem a našich občanov, ktorí tu budú. A pokiaľ budú dodržiavať to, že bude mať, napríklad desať rokov mať trvalý pobyt a bude na nej podnikať, nech sa páči, tak je to v zákone. Ale nemôže tu prísť proste hocikto a si povie, že to tu skúpi a potom si to vyhlási za vlastné územie. Lebo my to berieme, demokracia je veľmi široký pojem, áno, dovoľujeme, poďte, príďte, vezmite. Veľký problém máme v tom, že naši vlastníci sú sociálne odkázaní v mnohých prípadoch. To nie sú milionári, to nie sú veľkostatkári, to sú obyčajní ľudia, ktorí majú minimálny dôchodok, a mnohí ľudia, keď im niekto príde za nimi, predajú tú pôdu, lebo nemajú ani na vlastný pohreb, tak vám to poviem. Sme vo veľmi zlej situácii, a preto ja budem ochraňovať, aby to mali naši občania naďalej.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, začína to vzduchom, vodou a pôdou, či sa nám to páči, alebo nepáči. Keď sa narodíš, keď sa nenadýchneš, končíš. Keď sa nenapiješ, končíš. Keď sa nenaješ, končíš, ľudské plemeno. Takže to by sme si mali v prvom rade uvedomiť a k takýmto atribútom a k týmto podstatným, by som povedal, náležitostiam nášho života aj pristupovať. Myslím si, že sú, dá sa povedať, rovnocenne postavené a tieto atribúty by sme mali aj v príslušnej legislatíve ošetriť. To, že sa tak nestalo, žiaľ, a ja preto som rád, že za moje šesť a trištvrte roka pôsobenia v tomto parlamente cítim asi prvý takýto najzávažnejší atak ochrany pôdy cez ústavu. Lebo to je ten zákon, ktorý by mal dávať ten ďalší rámec k ďalším zákonným opatreniam, ktoré podľa môjho názoru nám tu ešte veľa chýba, resp. máme ich, ale neuplatňujeme ich tak, ako by mali byť uplatňované. A preto mi dovoľte, aby som ako pracovník pozemkového úradu, ktorý možno má tú pôdu aj v pracovnej náplni, aby som sa vyjadril k tejto novele našej ústavy.
Ako už tu bolo spomenuté, je to neobnoviteľný, a ja hovorím, aj neprenesiteľný, nenahraditeľný zdroj a zároveň je to živý organizmus a to nás učili doc. Sotáková na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a myslím si, že každý, hoci nie ste možnože poľnohospodári, že ste z rôznych profesií, ale to si musí uvedomiť, že máme tu niečo, čo nevyrobíš vo fabrike, nevyrastie na strome ani vedecko-technická revolúcia to nezmení a je to nám tu dané. Pôdu sme dostali, Slováci, do správcovstva od toho najvyššieho, ja hovorím, a dostali sme krásnu časť Európy, ktorú nám mnoho krajín závidí. Ako s ňou naložíme a ako ďalšie generácie budú na nás pozerať, je iba na nás. Áno, na zákonodarcoch, ktorí momentálne v roku 2017 tu sedia v tejto rokovacej sále, ako povedal kolega môj, už teraz s nami neni Jano Mičovský, v sieni zákonnosti, do ktorej by každý mal vstupovať s úctou a s úctou vystupovať aj ku zákonom, ktoré sa tu prijímajú, resp. navrhujú.
Keď hovoríme o pôde, tak myslím si, že mali by sme sa trošku vrátiť, lebo hovorím o slovenskej pôde, hoci by sme mohli hovoriť o európskej pôde aj o svetovej pôde, áno, v nejakom tom globálnom aspekte alebo v duálnom ponímaní, ale ústava sa týka Slovenskej republiky, tak poďme hovoriť trošku o tejto pôde. A myslím, že mi dáte za pravdu, že vlastník pôdy rozhoduje, čo s ňou sa bude robiť alebo nebude robiť. Takže poďme naspäť trošku do histórie, iba tak letom svetom, keď dovolíte, pretože myslím, že mali by sme vedieť, skade sme prišli, čo sme a kam chceme ísť.
Takže nebudem sa vracať ešte ku Samovi a Veľkomoravskej ríši, myslím, že stačí od roku 1918, ako sme vznikli, ako sme sa nejakým spôsobom etablovali tu na európskej pôde my Slováci v rámci Československa. 28. októbra 1918 sme si povedali áno, resp. naši predkovia, že chceme tu byť, chceme sa nejako etablovať, a povedzme si, aké budeme mať hranice, kde budeme vlastne pôsobiť po ďalšie generácie.
Takže na budúci rok storočnica. V histórii národa veľa, málo? Povedzme si, ako sme na tom. A ja sa budem, ako som už povedal, venovať tej pôde. Takže samozrejme, že v 18. roku to mali veľmi zaujímavé, lebo mali sme tam aj tých šľachticov, z poddanstva sa vychádzalo, vychádzalo sa z rakúskeho, z uhorského práva a musím povedať, že hlad po pôde podľa dostupných informácií v tej dobe bol veľmi veľký a prakticky heslo, ktoré sa potom preberalo aj po socializme alebo v socializme, že pôda patrí tomu, kto na nej pracuje, vzniklo už vtedy, v roku 1918 ako, resp. v roku 1919, 1920.
A vtedy prakticky prišla prvá pozemková reforma, ktorá povedala niečo také, že tých veľkostatkárov, ktorých tu mali v rámci Československa, opakujem, lebo tak sme boli etablovaní, mali niekoľko desiatok a stoviek, tisíc hektárov a prakticky sa to rozdelilo medzi ľud, ktorý mal na to určité práva. Samozrejme, podľa zákona, nie podľa nejakých jánošíkovských alebo iných noriem. A v tejto prvej pozemkovej reforme, hovorím o roku 1922, zhruba 1 730 tých veľkostatkárov a vlastníkov prišlo o tú svoju pôdu zo zákona a bolo rozdelené týmto spôsobom zhruba 4 mil. pôdy, ktorá išla pre tých ľudí a tých prídelcov, ktorí mali na to právo.
Musím povedať, že vlastne je to, dejiny sa opakujú, zhruba to isté sme mali potom po druhej svetovej vojne, aj k tomu sa ešte dostanem. Vyzerá, že bol tu prijatý úzus, že tá nevyhnutná veľkosť, ktorá je možná, mať ešte vo vlastníctve aj po tejto reforme, je 150 hektárov poľnohospodárskej a 250 hektárov všetkej pôdy. Do takýchto výmier sa to kresalo a znárodňovalo, poštátňovalo a následne dávalo prídelcom, ale tiež musíme povedať, nieže zadarmo, ale za určitú prídelovú cenu. Tá prídelová cena bola rozložená asi tak, že proste musí zaplatiť 50 % a následne po 10 %, tak takto sa to splácalo určitú dobu. Aj tu sa dali určité kritériá a jedno z kritérií, kto mohol byť tým prídelcom, tým nadobúdateľom tejto pôdy, si predstavte, že aj vtedy pochopili, čo znamená mať pôdu, aby to mal jeho občan, občan tejto republiky, ktorá vtedy vznikla, a tiež tu bola parlamentná demokracia, to znamená, išli sme do demokratických nejakých zriadení, neišli sme do nejakých monarchistických alebo kráľovských a iných, a predstavte si, že musel mať štátnu príslušnosť če-sko-slo-ven-skú. Ak ju nemal, nemohol to dostať. A dokonca išli až tak ďaleko, že povedali, že ten, kto sa nebude vedieť o ňu starať, že je psychicky labilný, má nemravné správanie a iné veci, tiež nemohol ju dostať.
To znamená, už vtedajší naši predstavitelia si uvedomili, čo znamená vlastniť pôdu. A čo sa s ňou bude následne, keď, nedajbože, ten vlastník, ktorému sme ju pridelili, zomrie, čo sa s ňou bude následne robiť, ako s ňou naloží a ako naša republika bude alebo nebude ohrozená. Áno, bude a nebude ohrozená. Pretože je to o tom. Lebo štát a krajiny, ktoré sú, sú o ľuďoch a o pôde, o území, ktoré máš alebo nemáš.
Takže už vtedy, som veľmi rád, že takto to bolo vnímané a, samozrejme, aj príslušné strany, ktoré boli vtedy pri vzniku Československa, a Československo, my sme neboli nejaká hyperpriemyselná zóna, ale stále sme boli a ja tvrdím, že Slovensko je stále poľnohospodárskou a lesnou krajinou, tak aj vtedy tam bola Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Potom sa to zmenilo na Agrárnu stranu a táto potom pokračovala ďalej. To znamená, že tá spätosť s pôdou, či už lesnou, poľnohospodárskou, stále aj cez tie politické špičky tam bola a prakticky oni prijímali také zákony, aké boli prijaté.
Takže to bol ako začiatok, tým sme začali a začalo sa budovať nejaké gazdovanie na tej pôde. Tlak na to, aby začali nejaké štrajky alebo iné nepokoje, ustal. Ľudia dostali pôdu cez prídely a pracovali na nej. Áno, potom prišla vojna, po vojne, možnože máme tu aj niektorých pamätníkov, hoci veľa ich tu neni, ktorí si mysleli, že budeme v tom pokračovať, ale, žiaľ, po vojne a po voľbách prišiel 48. a tam prakticky sa opakovalo zhruba to isté, čo v roku 1920, že urobili sme ďalšiu revíziu tejto pozemkovej reformy a zase sme brali určitú pôdu, štát znárodňoval a bral už teraz kolaborantom a zradcom, nepriateľom slovenského národa alebo československého národa. To znamená, išiel zákon 104/1945, kde takisto hovoril, že bude to zábor a následne po tom zábore budeme to prideľovať našim bezzemkom, proletariátu a ďalším ľuďom. Stalo sa a vtedy sa povedalo, že nad 50 hektárov. Mnohí naši veľkostatkári, alebo ako ich nazveme, kulaci, to už nechám na vás, aj ja som z takého rodu, aj môj pradedo v tomto čase žil, tak si povedal, že keď nad 50 hektárov budú znárodňovať, hoci mám 120 hektárov, tak tých 70 hravo predám, aby som sa dostal pod 50 hektárov, aby to bolo moje. Žiaľ, áno, prvé roky boli také, že 48., 49. 50., okej, do 50 hektárov, následne v 51., 52. aj tých 50-hektárových zlikvidovali pri kolektivizácii a ďalších, snaha o združstevňovanie, no a vyzerá, že výsledkom bolo 80 % združstevnenej poľnohospodárskej pôdy aj štátnymi majetkami, samozrejme, nie iba družstvami, aj štátnymi majetkami v 50. rokoch a 60.
Musím povedať, že, áno, menil sa režim, čo sa týka držby pôdy a vlastníctva, naruby. V socializme užívacie právo malo väčší význam, väčší dôraz, väčšiu váhu v konaní ako vlastník, vlastnícke právo ako vlastník. A to budem vyčítať socializmu do-ne-ko-neč-na. Neišli sme na to až tak, ako išli v Rusku, nespravili jedno LV-čko, štát. Chceš niečo od štátu, nič iné. Aj do dneska to takto majú podľa vyjadrení pána veľvyslanca, ktorého tu máme, a minule sme sa s ním stretli, tak áno, iba môžeš dať štátu do nájmu niečo a môžeš gazdovať, ale do vlastníctva nie. Okej.
Takže takýmto spôsobom u nás sme nešli, u nás sme išli do spôsobu, že to, čo máš, dom, záhradu, dvor, to si podedíš, ale poľnohospodársku a lesnú pôdu, tak s tou už je horšie, tá už je v družstve, tá už je v majetkoch štátnych. A mnoho tragédií, ktoré sa po 48. stali v tomto našom sektore pri poľnohospodárskych ľuďoch a vlastne to bol výkvet, veď vtedy sa prakticky likvidovalo všetko, výkvet podnikateľov nielen v poľnohospodárstve, ale aj v priemysle a všetko sa znárodňovalo, čo budeme si ďalej hovoriť, to prišlo. Neviem, ako by sa správali teraz títo vlastníci našich fabrík a našich podnikov, keby teraz prišlo nejaké znárodnenie, išlo by to späť. Asi by ich to veľmi nepotešilo, a takýto stav, žiaľ, bol v 50. rokoch. Peter Šuca hovorí, že asi áno, ale ja si myslím, že nie.
A berme to tak, že, áno, bola to táto doba, ktorá, žiaľ, zmenila aj vzťah našich ľudí k pôde. A to je ten najväčší bal, by som povedal, ten marazmus, ktorý socializmus spôsobil, že my sme si prestali pôdu vážiť. Prestali sme si ju vážiť a, žiaľ, musím povedať, že ani po tých 25 rokoch či dajme tomu 27, nech to bude, sme ešte stále ten vzťah k pôde ako neobnoviteľnému zdroju, ktorý musí tu byť, nenadobudli taký podľa môjho názoru, ako mali možnože naši dedovia, možnože aj naši otcovia, ktorí išli v 30. rokoch do Ameriky zarobiť peniaze v čase hospodárskej krízy, poslali to na Slovensko, aby si kúpili tú pôdu a aby tá pôda zostala v ich rodine, na ich dvore, v ich obci. Bojím sa, že toto u nás momentálne chýba a tento vzťah aj naším pričinením, aj prijatím našich zákonov musíme nanovo oživiť. To, že v súčasnej dobe, dobre, poďme teda ďalej, to znamená, to bol 48., socializmus, ktorý robil takýto marazmus, a dostávame sa k 89., ktorý, rok 1989, musím povedať, že čakal som to nadýchnutie sa.
Áno, vráťme sa tam, kde sú ostatné krajiny, aj čo sa týka vlastníctva k pôde. To znamená, tí, ktorí neprerušujú tú kontinualitu, proste stále boli vlastníkmi a stále si to vlastnícke právo vedeli aj zachovať, aj udržať, aj obhájiť. Tak poďme po 89. robiť aj s týmto vlastníckym právom k pôde niečo. Áno, vtedajšia vládna generácia, ktorá prišla, ja som tu nebol, ja som bol v Prešove pracovník pozemkového úradu, začala prijímať určité zákony, ktoré mali byť nápravou krívd. (Rečník zobral do rúk brožúru, ukazujúc ju plénu.) Túto zelenú knižočku ukazujem v parlamente možnože už desiatykrát. Je to zákon o pôde a zákon o pozemkových úpravách, ktorý hovorí, hovorím o tom zákone o pôde, ktorý je účinný od 24. júna 1991. Tento dátum si zapamätajte všetci, zíde sa to všetkým, nie iba tým, ktorí nie sú poľnohospodári, pretože od tohto dátumu, a to vám budem citovať, to vám budem citovať, lebo ináč sa to nedá, § 2 okrem vlastníka, opakujem, „okrem vlastníka pôdy majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom", zmluvy uzavretej s vlastníkom, „alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým fondom, ak nie je zákonom stanovené inak“. 24. jún 1991, odvtedy to platí.
Poďme do reálu. Ako to je? Pred týždňom pán Oravec zmlátený v Košiciach iba kvôli tomu, že išiel si svoje pole poorať, vziať svoju úrodu. Problém.
Takže, vážení, zákon je jedna vec a jeho reálne naplnenie a vykonanie v reálnom živote je druhá vec. Dneska ráno sme to konštatovali aj s kolegom Jarjabkom, ktorý povedal, áno, je to o tom, ako tú výkonnú moc vieme kontrolovať, ako vieme tých úradníkov, aj keď treba zdvihnúť im prst a povedať, končíš, vážený, lebo si nezvládol aplikáciu nášho zákona, ktorú sme my tu prijali v dobrej viere, že to bude v živote napravovať krivdy, a ty ju aplikuješ tak, že tu máme doslova niekedy petície, vzbury a neviem aké bitky v teréne.
Takže, vážení, tento zákon o pôde, ja som ho veľmi privítal, je to aj zákon a reštitučný zákon a musím povedať, že držal som mu palce a kryl som chrbát na pozemkovom úrade v rámci súdnych konaní za štát, ktorý v mnohých prípadoch veľmi neštandardne postupoval proti reštituentom, ktorých pozemkový úrad mal riešiť vydaním, resp. daním náhrady, keď sa pôda nedala vydať. A musím povedať, že to bol boj ťažký. Ale ja som hrdý na to, že som mal tú česť byť v tomto období na takomto poste a kreovať to, čo Národná rada prijala, priamo v reálnom živote a vytvoriť to veľké pardon našim vlastníkom pôdy od štátu cez pozemkový úrad.
Ako to moji kolegovia v iných okresoch, ja som bol v Prešove, ako to zvládli, nechám už na ich svedomí. Každopádne zákonné ustanovenia tu boli, aby sme vrátili späť aj tú pôdu, aj to užívanie, aj ten vzťah ľudí k pôde. Väčšinou tých zákonov aj teraz neprijímame nové, áno, okrem 140-ky, ktorá bola prijatá pred dva a pol rokmi, sú tie zákony stále tu. My sme ich nezrušili. To je zákon o pozemkových úpravách, zákon o pozemkových spoločenstvách, zákon o pôde, zákon o ochrane pôdy, proste sú tieto zákony. My ich iba novelizujeme. A preto ja tvrdím, že musíme ich tak vycibriť, aby sme ďalšej generácii odovzdali odkaz jasný: vlastníctvo je nedotknuteľné, vlastník nemá iba práva, ale aj povinnosti. A keď raz tu neni obrobená tá pôda, tak, vážený, dostaneš pokutu a máš problém, máš smolu. Nie, že to je môj kamarát a nedostane tú pokutu, lebo to nám vyčítajú. Veď pozrite, chotáre zarastené, nikto neobrába. No, vážení, kde je tá výkonná moc, kde je tá výkonná moc? A sme doma.
A už nehovorím o tom, že následne sme išli a chceli vstúpiť do EÚ a pri švédskom predsedníctve v roku 2001, v prvom polroku, boli prijaté pravidlá hry aj prechodné obdobia pre novopristupujúce krajiny. Aj my sme, samozrejme, boli tam, áno, česť a chvála, zvládli to na rozhraní 90. a 20. rokov naši politici a okrem prechodných období voľného pohybu osôb bola tu aj oblasť voľného pohybu kapitálu. A tu sme dostali výnimku, že môžme uplatňovať 7-ročné prechodné obdobie a následne, pokiaľ, to znamená prechodné obdobie na nákup poľnohospodárskej a lesnej pôdy cudzincami, pretože tento zákon, ktorý som vám tu ukazoval, o pôde z roku ´91 hovoril v paragrafe, no moment, v § 3, že "pôdu nemožno previesť do vlastníctva devízových cudzozemcov", vtedy sa takto nazývali, a tým pádom boli sme ochránení pred nejakým nákupom zo zahraničia.
Dokončím, ešte 42 sekúnd, potom ešte v ústnej by som sa prihlásil.
Takže, áno, v tom roku 2001 sme dostali prechodné obdobie, aby sme mohli ochrániť nákup 7 rokov a následne, pokiaľ sa zistí, že popri dikcii 7-ročného obdobia vzniknú vážne narušenia trhu s pôdou u nás na Slovensku, môže si to predĺžiť o 3 roky. Aj túto lehotu sme zvládli, stihli, ale následne už žiadna výnimka nebola. A preto sme to museli riešiť tu na pôde parlamentu. A tí, ktorí ste tu boli pred tými dvoma-troma rokmi, tak, áno, sme to nejak dali a to by som si dovolil rozviesť v ďalšej mojej rozprave, ktorá pôjde ústne.
Ďakujem veľmi pekne a končím tak ako stále, žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem pekne.

Áno, už som. Ďakujem pekne.
No, pán minister, iba zastupujete, takže myslím, že keby som dal nejakú doplňujúcu otázku, neviem, či by bola adekvátna odpoveď, takže nechcem nikoho podceňovať, ale, samozrejme, ďakujem za to. Mohol by som dostať aj písomne od vás? Dobre, ďakujem pekne.