Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, ctené dámy, milí páni, vážení hostia na balkóne, mladí ľudia, teším sa, že ste tu a že, že vás zaujíma dianie v parlamente. Odbočím od týchto, od tejto slovnej ekvilibristiky opozičného poslanca, kolegu, ktorý vie umne pospájať všelijaké záležitosti do konzistentnej faktickej poznámky, a budem sa venovať radšej vecnej argumentácii.
Dovoľte mi v tejto súvislosti ozrejmiť dôležitosť problematiky štátnych symbolov a zodpovedať otázku, prečo považujem za potrebné o tejto téme hovoriť a legislatívne posilniť jej rámec. Najskôr si ale pre jednotné chápanie pojmov povedzme, čo je vlastne štátny symbol Slovenskej republiky. Tie štátne symboly sú štyri – štátny znak, štátna vlajka, štátna hymna a štátna pečať. Štátne symboly dodávajú rôznym udalostiam a príležitostiam punc jedinečnosti, reprezentatívnosti a výnimočnosti. V žiadnom prípade teda nemôžu byť braté a vnímané ako akési doplnky dekoračného významu. Štátne symboly sú vonkajším prejavom našej štátnosti a ich používanie podmieňujú jasne stanovené pravidlá.
Pripomeňme si v tejto súvislosti niekoľko zásad. Možno ich mnohí aj poznáte, ale nezaškodí si to pripomenúť. Niekoľko zásad, ktorými sa riadi používanie štátnych symbolov. Napríklad štátna vlajka a jej používanie. Pri zvislom použití štátnej vlajky napríklad je pravidlom, že biela farba musí byť vždy vpravo pri pohľade z vyzdobeného objektu. Takisto štátna vlajka sa vztyčuje na vlajkový stožiar, ktorý má byť umiestnený na pravej strane rečníckeho pultu z pohľadu z tohto rečníckeho pultu. Pri medzinárodných podujatiach organizovaných v Slovenskej republike prislúcha slovenskej štátnej vlajke najčestnejšie miesto. Pri nepárnom počte vlajok a zástav je to uprostred, pri párnom počte vlajok je to vždy v prostrednej dvojici na ľavej strane z čelného pohľadu.
Ďalší príklad. Štátna hymna a jej použitie. Aj to má svoje jasné a jednoznačné pravidlá. Ako prvá sa vždy hrá hymna štátu, z ktorého prichádza hosť, až potom ako druhá sa hrá hymna hostiteľskej krajiny, teda v tomto prípade Slovenska. Pokiaľ ide o uvedenie štátnej hymny, existujú štyri oficiálne nahraté verzie hymny. Po prvé, sláčikový orchester, po druhé, dychový orchester, po tretie, zborový spev a po štvrté, zborový spev so sprievodom sláčikového orchestra. Samozrejme, verzia sa vyberá podľa typu a významu udalosti. Pri mimoriadne dôležitých slávnostných príležitostiach je tou najdôstojnejšou formou a interpretáciou hymna priamo hraná orchestrom a spojená so spevom.
Čo sa môže stať, keď sa podcení alebo nedodrží tento rámec oficiálneho použitia hymny? Uvediem príklad. Nedávno som bol na prestížnom česko-slovenskom podujatí organizovanom v Bratislave. Zažil som tam čosi také čudesné, čo som ešte jakživ nevidel, a to už môžem medzinárodné podujatia, na ktorých som sa ešte ako novinár zúčastnil, rátať naozaj na stovky. Na tomto podujatí, o ktorom hovorím, boli aj mnohí z vás, parlamentné kolegyne a parlamentní kolegovia, takže možno sa vám to v pamäti vybaví, keď to poviem. Hrala sa česká a slovenská štátna hymna. Agentúre, ktorá celé toto podujatie organizovala, však boli štátny protokol a problematika štátnych symbolov evidentne veľmi vzdialené. V snahe vizuálne spestriť zážitok divákov vyšli na pódium tanečnice, ktoré počas slovenskej aj českej hymny predvádzali na pódiu tanečné a baletné kreácie. Veru, pán Budaj, hm. Marketingový zámer nepochybne veľmi revolučný, povedal by som až avantgardný, vyznel ako hrubé spoločenské a medzinárodné faux pas. Doslova sprznenie štátnych symbolov. Netuším, či išlo o neznalosť alebo amaterizmus, alebo o obyčajnú hlúposť utopenú v snahe vyniknúť. Tak či onak výsledok, zmätené pohľady, čudné pocity a, veru, riadna hanba. Na spomínanom podujatí boli pritom aj poprední predstavitelia Českej a Slovenskej republiky vrátane nášho prezidenta, desiatok akreditovaných diplomatov a takmer štyri stovky oficiálnych hostí. Zaujímavé, ale aj zarážajúce pritom je, že organizátor podujatia na takejto úrovni jednoducho musel vedieť o tom, že používanie štátnych symbolov je upravené slovenskou legislatívou. Tá dokonca stanovuje zodpovednosť za správne použitie a používanie štátnych symbolov. Porušenie je zákonom kvalifikované ako protiprávne konanie, za čo možno uložiť aj sankciu. No v tomto prípade iste uznáte, že žiadna sankcia nevyžehlí a nevyváži medzinárodnú hanbu a blamáž.
A teraz k používaniu štátneho symbolu Slovenskej republiky. Dovoľte citát z knihy Spoločenský protokol pre štátnu a verejnú správu, ktorú som s kolegom inžinierom Jelenčíkom napísal pred niekoľkými rokmi práve k tejto téme. "Štátny znak sa používa predovšetkým na trvalé označenie budov, ktoré sú sídlom štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy a verejnoprávnych inštitúcií, na označenie fyzických osôb a právnických osôb, ktoré reprezentujú Slovenskú republiku doma a v zahraničí na medzinárodných podujatiach, ďalej na úradných listinách štátnych orgánov, na úradných pečiatkach a v ďalších prípadoch, ktoré sú uvedené v § 3 ods. 6 príslušného zákona. Iné fyzické a právnické osoby ho nemôžu používať na označenie svojich budov, listín, pečiatok a rovnošiat." Koniec citátu.
Žijeme v modernej a dynamickej dobe. Žijeme v dobe, ktorá povýšila slovo kreativita na spoločenskú modlu. Ja osobne mám rád, dokonca milujem kreativitu, pretože podnecuje a rozvíja inteligenciu ľudí a prináša vždy niečo nové. Nie je však dobré, keď sa z kreativity v prílišnej snahe stane samoúčelnosť. Potom je už len malý krôčik k podobnej iniciatívnej hlúposti, akú sme zažili na spomínanom vysoko reprezentatívnom česko-slovenskom podujatí.
S kreativitou je úzko spojená a súvisí s ňou aj téma, o ktorej je práve teraz reč. Za súčasť kreativity sa často považujú aj svojvoľné úpravy a modifikácie štátnych symbolov. Viď nový dizajn štátneho znaku na dresoch slovenských hokejistov. Nepoviem nič nové, priznám sa, že hokej je moja srdcová záležitosť, 10 rokov som robil športového rozhlasového reportéra so špecializáciou práve na ľadový hokej. Zažil som vrcholné svetové podujatia vrátane olympiády, vrátane majstrovstiev sveta, kde nám naozaj srdce búšilo kdesi tu v krku od dojatia, radosti a spontánnej hrdosti na zlatých chlapcov z Göteborgu. Mnohí si pamätáme opojné pocity, ktoré nami doslova lomcovali. Pamätáme sa na zlaté medaily, ktoré sa tak zázračne ligotali na dresoch so slovenským štátnym znakom. Až mali z toho všetci do jedného zimomriavky. Pamätáme si, aké vášne, aký národný ošiaľ, akú túžbu fandiť oblečený v národnom drese to spôsobilo. Veď celé Slovensko malo jednotný odev bez ohľadu na módu, všetci sme boli oblečení rovnako. Všetci sme boli jednotní, zachrípnutí a hrdí. Spájala nás eufória, radosť z víťazstva. Nebolo na Slovensku auta, ktoré by nenieslo v okne slovenskú štátnu vlajku. Možno sa mnohí pamätáte, výkrik vtedajšej módy, dokonca papučky na spätné zrkadlá vo farbách štátneho znaku, respektíve trikolóry a štátneho znaku. Spájala nás ozajstná spolupatričnosť znásobená tak vnímaním štátnej vlajky ako znaku alebo štátnej hymny. Potrebovali sme v tejto radosti úpravu alebo modifikáciu štátneho znaku na hokejových dresoch? Budú naši hokejisti hrať lepšie v dresoch s novým dizajnom štátneho znaku? Viete si predstaviť, že by napríklad taká Kanada si vymenila svoj javorový list ako národný znak, povedzme, za list dubový či nebodaj figový? Viete si predstaviť, že by Švédi nahradili svoje dresy Tre Kronor? Tri zlaté korunky, povedzme, tromi vztýčenými hokejkami? Ja si to predstaviť neviem. Je to jednoducho vylúčené.
Experimentovanie so symbolmi na poli štátnej, športovej, kultúrnej či spoločenskej reprezentácie je absurdné. Kreativita v takejto súvislosti je kontraproduktívna.
Poslanecká iniciatíva Slovenskej národnej strany preto smeruje k tomu, aby sme upevnili legislatívny rámec zastrešujúci nielen samotnú štátnu symboliku, ale aj náš vzťah k nej a náš vzťah k sebe samotným. Akékoľvek experimenty totiž znižujú citlivosť verejnosti k významu a poslaniu štátnych symbolov. Takouto benevolenciou k narábaniu so štátnymi symbolmi vysiela do sveta Slovensko veľmi zlý signál. Signál o slabej citlivosti a neúcte voči dodržiavaniu legislatívy, voči dodržiavaniu protokolárnych predpisov alebo princípov reality. Zlý signál o vzťahu k vlastnej identite pri komunikácií so svetom.
Pri všetkej úcte ku kreativite platia prísne pravidlá aj pre dizajnérov a grafikov. Okrem platných zákonov sa musia riadiť aj etickým kódexom profesijných organizácií, v ktorých je Slovensko členom, napríklad ICSID a ICOGRADA. Aj tieto organizácie totiž nabádajú k profesionálnej zodpovednosti. Nezákonné zneužívanie štátnych symbolov považujú za porušenie etických záväzkov týchto medzinárodných organizácií. Dokonca aj väčšina výskumov v oblasti semiotiky nabáda k opatrnosti.
Kreativita teda nie je vždy najlepšie cesta vpred, aj keď ju uznávam. Tradícia a korene sú nenahraditeľným pilierom ľudskej, národnej aj štátnej identity, preto by sme si tradíciu a najmä štátne symboly mali vážiť ako hodnoty, ktoré nás vnútorne spájajú, pred celým svetom charakterizujú, duševne rozvíjajú, vizuálne aj citovo obohacujú. Múdry a zdravo sebavedomý národ nepotrebuje za každú cenu meniť svoje symboly. Múdry a zdravo sebavedomý národ si uvedomuje nielen dôležitosť a význam svojich klenotov, ale aj svoju povinnosť chrániť ich s láskou, rešpektom a úctou.
Ďakujem pekne.
