Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené poslankyne, vážení poslanci, rokujeme o návrhu na uzavretie Protokolu k Severoatlantickej zmluve o pristúpení Čiernej Hory.
Tento protokol sa nesie absolútne v štýle samotnej Washingtonskej zmluvy, kde sa všetky kľúčové oprávnenia priznávajú vláde Spojených štátov amerických.
Ešte predtým, kým prejdem k samotnému meritu, týkajúcemu sa, týkajúcemu sa zločineckej organizácie NATO, chcem apelovať na všetkých tých poslancov, ktorí ešte stále nepatria medzi tých, ktorí chcú trčať z americkej zadnej časti. Ako už spomenul kolega Milan Uhrík, v samotnom Protokole o pristúpení Čiernej Hory k NATO je na niekoľkých miestach úplne jasne napísané, že jediný a rozhodujúci prvok v celom tomto procese je vláda Spojených štátov amerických. Napriek tomu my všetci poslankyne a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky máme dnes obrovskú moc. Máme moc rozhodnúť o osude ďalšieho európskeho, aj keď malého, štátu, o osude dvoch miliónov, zhruba dvoch miliónov ľudí, o tom, či sa všetci títo ľudia budú musieť podriadiť tak, ako sme sa my museli podriadiť, záujmom v prvom rade Spojených štátov amerických. Väčšina z vás, ktorí ste tu, ste odo mňa starší, preto ja nebudem nikoho poučovať o histórii Severoatlantickej aliancie a celého toho vývoja a vývinu, ktorý nás dnes dostal do tej situácie, v ktorej sme ako členský štát tohto zločineckého paktu. Ale dovolím si pripomenúť niektoré z môjho pohľadu zaujímavé fakty.
Severoatlantická organizácia známa tiež ako NATO bola založená Washingtonskou zmluvou 4. apríla 1949. Medzi zakladajúce štáty patrilo Belgicko, samozrejme, Spojené štáty americké, Belgicko, Kanada, Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko a Veľká Británia.
Zaujímavosťou je, že už v roku 1966 Francúzsko vystúpilo spod jednotného velenia organizácie NATO, aby sa pod jednotné velenie vrátilo až v roku 2009, práve po veľmi silnom politickom lobingu zo strany Spojených štátov amerických. Naproti tomu Varšavská zmluva ako vojenský politický pakt socialistických štátov bola založená až 14. mája 1955, to znamená viac ako šesť rokov po založení organizácie NATO. Varšavská zmluva, ktorú založil Sovietsky zväz, Nemecká demokratická republika, Československá socialistická republika, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Rumunsko a Albánsko, ktoré však v roku ’68 odstúpilo, však zanikla 30. júna 1991. To znamená, že ak dovtedy, ak dovtedy Severoatlantická aliancia opodstatňovala svoju existenciu obranou voči možnej vojenskej agresii zo strany Varšavskej zmluvy, po 30. júni 1991 tento argument absolútne stratil svoju opodstatnenosť. Napriek tomu, napriek tomu, ako sme všetci absolútne logicky očakávali, že rovnakým spôsobom ukončí svoju činnosť aj Severoatlantická aliancia, napriek tomu nabrala presne opačný smer a zločinecká organizácia NATO sa začala čím ďalej, tým viac rozširovať a expandovať doslova po celom svete.
Ak sa odrazíme od dátumu, v ktorom bola zrušená Varšavská zmluva alebo v ktorom sa rozpadla Varšavská zmluva, a to je rok 1991, tak najbližšie, najbližšie následné rozširovanie Severoatlantickej aliancie sa uskutočnilo ako tzv. štvrté rozšírenie Aliancie v roku 1999, kedy sa NATO rozšírilo o Českú republiku, Maďarsko, Poľsko. Ďalšie rozšírenie, tzv. piate, sa uskutočnilo v roku 2004, kedy sa NATO rozšírilo o Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. A nakoniec šieste rozšírenie Severoatlantickej aliancie v roku 2009, ktoré znamenalo rozšírenie pôsobnosti tejto zločineckej organizácie o Albánsko a Chorvátsko.
To znamená, keď si to zosumarizujeme, po tom, ako bola zrušená Varšavská zmluva, po tom, ako Severoatlantická aliancia stratila absolútne svoju opodstatnenosť, ak teda to bol ten pravý dôvod, tak v čase po zrušení Varšavskej zmluvy bola Severoatlantická aliancia rozšírená o 13 štátov. O 13 štátov. To znamená aj tí, ktorým sa to možno nepáči, musia priznať, že jednoducho politika Severoatlantickej aliancie riadená vládou Spojených štátov amerických – keby vládou Slovenskej republiky, môžme sa na to pozerať inak –, ale, žiaľ, vládou Spojených štátov amerických, je čisto expanzívna s cieľom posilniť, posilniť politickú moc a vplyv organizácie, ale najmä hlavy tejto organizácie, čo sú Spojené štáty americké.
Preto hovorím, že my všetci poslanci a poslankyne máme dnes moc jednoducho neodhlasovať ďalšie absolútne zbytočné rozširovanie zločineckej organizácie NATO v strednej Európe. A toto rozširovanie už ani nemá žiadny zmysel. V samotnom názve má táto organizácia napísané, že ide o severoatlantický priestor. Ja sa pýtam, kto si z vás myslí, že Čierna Hora je severoatlantický priestor. Kto z vás si myslí, že Čierna Hora má byť zahrnutá rovnako ako ostatné balkánske krajiny pod vplyv nejakej organizácie, ktorej pôvodný cieľ bolo ochraňovať tzv. severoatlantický priestor?
Veľmi dobre je asi všetkým jasné, že rozšírenie zločineckej organizácie NATO na Čiernu Horu, ešte k tomu bez všeľudového hlasovania, bez referenda, bude znamenať jednu zásadnú vec. Severoatlantická aliancia získa absolútnu kontrolu nad pobrežím Jadranského mora. Absolútnu kontrolu. Čierna Hora je dnes jediný štát, ktorý ako pobrežný štát v Jadranskom mori nepatrí pod Severoatlantickú alianciu. Ak sa toto zmení, zločinecká organizácia NATO získa priestor na svoje vojenské manipulácie v celom rozsahu jadranského pobrežia. Netreba byť politológ ani špecialista na zahraničnú politiku, aby bolo každému jasné, že takáto situácia len zvýši napätie medzi NATO a Ruskou federáciou, pretože asi dnes je už každému jasné, že cieľom NATO nie je nič iné, len sa čo najviac priblížiť k hraniciam Ruskej federácie. A my dnes budeme tí, ktorí povedia áno alebo nie. Áno pokračovaniu americkej expanzívnej politiky, alebo nie, aspoň dovtedy, kým v Čiernej Hore neprebehne demokratické referendum. A že ide o skutočne expanzívnu politiku, a nie o obrannú politiku, tak si dovolím vám pripomenúť pár príkladov vojenského sa angažovania Spojených štátov amerických ako, ako čelnej veľmoci Severoatlantickej aliancie v moderných svetových dejinách.
Začnem od roku ’49, pretože ten rok je zároveň rokom založenia Severoatlantickej aliancie; 1947 - 1949 teda americká intervencia v Grécku. Nebudem zachádzať do podrobností, boli sme tu ešte tri dni, veľmi stručne skúsim prejsť týmto rešeršom, aby tí z vás, ktorí máte ešte v sebe kus takého slovenského ducha, ste naozaj sa mohli zodpovedne rozhodnúť, či chcete byť súčasťou rozširovania amerického vplyvu a americkej expanzívnej koloniálnej politiky v Európe.
1948 až 1953 - vojenská intervencia armády Spojených štátov na Filipínach.
1948 - vojenský prevrat pod vedením amerických inštruktorov a agentov v Peru.
1948 - vojenská, americká vojenská podpora revolúcie v Nikarague.
V tom istom roku, 1948, Američanmi vedený vojenský prevrat v Kostarike.
1949 až 1953 - intervencia Spojených štátov amerických a Veľkej Británie v Albánsku.
1950 - Američanmi podporované vojenské povstanie v Portoriku.
1950 až 1953 - zásah armády Spojených štátov v Kórei.
1950 - intervencia, začiatok vojenskej intervencie Spojených štátov amerických vo Vietname.
1956 - vojenská intervencia Spojených štátov amerických v Číne.
1957 až 1958 - vojenské nasadenie Spojených štátov amerických v Indonézii.
1958 - vojenské nasadenie Spojených štátov v Libanone.
Takisto 1958 - vojenská konfrontácia Spojených štátov amerických s Panamou.
Znova 1958 - americká vojenská pomoc rebelom na ostrove Quemoy v boji s Čínskou republikou.
Ešte v roku 1958, vidíte, že Američania, keď chcú, stíhajú v jednom roku viac toho, americká vojenská podpora povstaniu v Indonézii.
1959 - americký zásah v Laose.
1959 - americký zásah na Haiti.
1960 - vojenská intervencia Spojených štátov amerických v Ekvádore.
1960 - Američania nemuseli chodiť ďaleko, vojenský zásah v Guatemale.
1960, stále ten istý rok - vojenský zásah armády Spojených štátov v Salvadore.
1960 až 1965 - vojenská intervencia Spojených štátov amerických v Kongo.
1964 - brutálny zásah amerických vojakov v Paname.
1964 - Amerikou podporovaný vojenský prevrat v Brazílii.
1964 - nová ďalšia intervencia v Kongo.
1964 až 1974, veľmi zaujímavá vec, a to je vojenská intervencia Spojených štátov a agentov CIA v Grécku s cieľom ovplyvniť voľby.
1965 - akcia Spojených štátov amerických vo Východnom Timore.
1965 - vojenská pomoc proamerickým vládam v Thajsku a v Peru.
1965 až 1973 - vojnová agresia Spojených štátov vo Vietname.
1970 - americká intervencia v Uruguaji spojená s mučením civilistov.
1971 až 1973 - bombardovanie Laosu.
1971 - americká intervencia pri ochrane tej správnej vlády v Bolívii.
1972 - americká intervencia v Nikarague.
1973 - Američanmi podporovaný prevrat v Čile.
1973 - znova Jomkipurská vojna, Izrael. Amerika intenzívne, veľmi intenzívne podporovala Izrael.
1973 - znova americká vojenská pomoc v Uruguaji.
1974 - ďalšie vojenské angažovanie Spojených štátov amerických v Zaire.
1974 - americká vojenská a finančná pomoc pri organizácii volieb v Portugalsku.
1989 - bol zlomový rok v Afganistane, kedy Afganistan opustili ruskí vojaci a postupne tam začali prúdiť vojaci americkí.
1980 až 1992 - americká vojenská prítomnosť v Salvadore.
1980 - začiatok vojenskej pomoci pri stabilizácii režimu v Iráne.
1980 - vojenský politický a potravinový program spustený v Kambodži.
1980 - operácia Gladio v Taliansku. Americká armáda a agenti sprostredkovali sériu výbuchov v celom alebo na celom území Talianska.
1980 - angažovanie v Južnej Kórei.
1983 - intenzívna americká aktivita v Angole.
1984 - Američania v rozpore s medzinárodným právom zostrelili dve iránske lietadlá.
1986 až 2000 - vojenská intervencia Spojených štátov na Haiti.
1987 až 1988 - americká pomoc Iraku proti destabilizovanému Iránu.
1988 - vojenská podpora v Turecku.
1988 - americká pomoc pri samovýbuchu lietadla Panamských aerolínií. 1988 - invázia vojsk Spojených štátov amerických do Hondurasu.
1988 - nasadenie lietadlovej americkej lodi v Perzskom zálive.
1990 - americká podpora vojenského prevratu na Haiti.
1990 - takisto začína americká blokáda, námorná blokáda Iraku.
1990 - finančná angažovanosť sa amerických mimovládok v Bulharsku. 1991 - vojenské akcie Spojených štátov amerických a ich spojencov proti Iraku.
1991 - angažovanie sa Američanov Kuvajte.
1992 až 1994 vojenská okupácia Somálska.
1994 až 1996 znova americká vojenská intervencia na Haiti.
1994 až dodnes - americká prítomnosť v Rwande.
Potom sú tu niektoré veci, ktoré nie sú dnes vyjasnené, takže tie by som zatiaľ nechal tak.
1998 - 4 dni aktívneho bombardovania Iraku po tom, ako inšpektori nahlásili, že Irak dostatočne nespolupracuje pri inšpekciách.
1998 - v Afganistane americká armáda útočila na ich vlastné bývalé výcvikové tábory.
1999 - humanitárne bombardovanie, ako to nazval slobodomurár Havel, humanitárne bombardovanie Juhoslávie, o tom tu už poslanec Schlosár, si myslím, že povedal celkom dosť.
2000 - angažovanosť v prevrate v Belehrade.
2001 - vojenská invázia Spojených štátov amerických do Afganistanu. 2001 - prítomnosť armády Spojených štátov amerických v Macedónsku. 2002 - ďalšia vojenská intervencia USA na Filipínach,
2002 až 2004 - vojenská intervencia Spojených štátov amerických vo Venezuele.
2004 - pokus o americkým, alebo o Američanmi sponzorovaný prevrat na Ukrajine.
2008, to si už asi všetci čerstvo pamätáme - rusko - gruzínsky konflikt,
2011 - angažovanie sa v Tunisku, 2011 v Egypte a 2011 v Líbyi. Od 2011 až dodnes v Sýrii.
Ak náhodou tam som sa dopustil nejakých historických nepresností, tak mi to odpustite, ale zo všetkých týchto faktov je, myslím, úplne jasné, že angažovanie sa Spojených štátov amerických má len a len expanzívny charakter. Ani v súčasnej alebo teda v modernej histórii od vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov amerických až dodnes nenájdeme konflikt, v ktorom by noha cudzej okupačnej armády vstúpila na územie Spojených štátov amerických. Naopak, len v tomto veľmi stručnom a narýchlo urobenom zozname je niekoľko desiatok konfliktov, v ktorom americká armáda vystupuje z pozície agresora, útočníka, z pozície potvrdzovania si medzinárodnej dominancie americkej zahraničnej politiky.
Preto dnes nie sú namieste akékoľvek reči o tom, že by nás mohla Severoatlantická aliancia vôbec voči niekomu chrániť alebo brániť, či už je to ohrozenie vojenské, alebo ohrozenie nejakého iného charakteru. Vidíme na nezvládnutí, na absolútnom nezvládnutí imigračnej krízy, vidíme nielen zlyhanie Európskej únie ako takej, ale aj zlyhanie obranného mechanizmu NATO, kedy všetky členské štáty Severoatlantickej aliancie sú v podstate vystavené na milosť a nemilosť obyčajnému prúdu civilistov, ako sa nám to snažia médiá interpretovať, ale jednoducho pravda je taká, že organizácia NATO, vojenská organizácia nevie na ochranu alebo nie je schopná, alebo nie je ochotná na ochranu svojich členov urobiť nič. A v takejto situácii máte vy všetci moc rozhodnúť o tom, či sa má do tohto veľmi nešťastného, zločineckého a v mnohých prípadoch teroristického zoskupenia pridať aj Čierna Hora, s ktorou sme nikdy nemali žiadny problém, ktorá nikdy nejakým spôsobom Slovensku ani Slovákom neublížila, ba práve naopak, Čierna Hora patrila medzi alebo patrí medzi krajiny, kde Slováci majú veľmi dobré podmienky na svoj život. A my sa im chceme odvďačiť tým, že ich zatiahneme pod krídla americkej vlády, že ich podriadime americkej vláde. Pre tých z vás, ktorí ste si náhodou ešte stále neprečítali samotné znenie toho protokolu, tak si to, prosím vás, prečítajte predtým, ako budete hlasovať, aby ste tam naozaj našli ten aspekt podriadenia sa vláde Spojených štátov amerických. A my budeme tento protokol schvaľovať ako medzinárodnú zmluvu.
Tým, že ju neschválime, nič nepokazíme. Tým, že ju neschválime, nič nepokazíme. Dáme obyvateľom, občanom Čiernej Hory čas na to, aby tak, ako tu bolo hneď na začiatku povedané v diskusii, aby prejavili svoju vôľu. Nech ju prejavia demokraticky v referende, ktorého sa zúčastnia tí, ktorí budú mať záujem sa referenda zúčastniť a ktorí povedia áno, chcem ísť do NATO, nie, nechceme ísť do NATO. A potom o nich rozhodujme, ale nerozhodujme o obyvateľoch cudzej krajiny z pozície zle postavenej medzinárodnej zmluvy, pretože, verím tomu, že ani tým z vás, ktorí máte v sebe kus vlastenectva, by sa to nepáčilo, keby o nás rozhodovala cudzia krajina, keby o nás hlasovali, či áno, alebo nie, a vy sami by ste sa k tomu nemohli vyjadriť.
Dnes, v čase stupňujúceho sa medzinárodného napätia je toto rozširovanie zločineckej organizácie NATO na Čiernu Horu len takým zbytočným, zbytočným pokusom naliať olej, benzín do ohňa. A nikto z nás nevie, čo z toho ešte môže byť. Čo z toho ešte môže byť? Na druhej strane, ak by sme to neodhlasovali, absolútne nič sa nedeje. Absolútne nič sa nedeje a v podstate tá situácia, ktorá je, by počkala a možno by sa ukľudnila. Ale tým, že my budeme aj proti vôli ľudí v Čiernej Hore teraz hlasovať a hovoriť áno, choďte do NATO, tým nemôžme veci pomôcť.
Neviem, koľkí z vás boli v Čiernej Hore. Ja som tam bol trikrát. Nádherná krajina, perfektní ľudia, super atmosféra a mne by bolo naozaj veľmi ľúto, keby sa tá krajina zmenila na ďalšiu vojenskú základňu Spojených štátov amerických v Európe, pretože len k tomuto to speje, k ničomu inému to nespeje. A my dnes o tom máme možnosť rozhodnúť. Áno, Slovenská republika, politici Slovenskej republiky spravili v minulosti chyby. Obrovské chyby. Keď sa povolil prelet lietadiel NATO počas bombardovania Juhoslávie, to je čierny fľak na našej histórii a je to výčitka v svedomí všetkých, ktorí vtedy za povolenie preletu hlasovali. Ale dnes, práve dnes máme príležitosť túto chybu aspoň čiastočne, aspoň čiastočne napraviť, aspoň čiastočne ukázať, že naozaj nie sme ľahostajní, že nie sme vykonávači objednávok z Washingtonu, že máme svoju hrdosť, ale aj svoj vlastný rozum. Práve teraz máme možnosť ukázať, že si uvedomujeme, že to nebol dobrý ťah vtedy a že dnes to chceme napraviť, že nechceme mať znova naše ruky, obrazne povedané, od krvi, ktorú americká základňa v Čiernej Hore prinesie.
Pozrite sa, aké napätie, aké napätie vzniklo po vybudovaní americkej námornej základne v Constanci v Rumunsku. Absolútne bezprecedentná záležitosť. Pripravuje sa ďalšia americká základňa v Poľsku a my teraz otvoríme dvere na budovanie americkej trvalej, prosím pekne, trvalej americkej vojenskej prítomnosti v Čiernej Hore. Tisíc kilometrov od našich hraníc, no ale bez ohľadu na to, však sme tiež zatiaľ členmi Severoatlantickej aliancie, ale keď si nakreslíte tie základne, tie základne, tak zistíte, že práve vďaka takýmto rozhodnutiam, nezodpovedným rozhodnutiam ľahostajných politikov sa Európa pomaly, ale isto, zmení na Japonsko. Pýtate sa, prečo na Japonsko. No na Japonsko z toho dôvodu, že Japonci by tiež veľmi radi poslali Američanov domov, že by veľmi radi zrušili ich vojenskú prítomnosť na japonských ostrovoch, ale nikto sa ich už na to nepýta. Nikto sa ich na to nepýta. A musia tolerovať tých, ktorí im zbombardovali Hirošimu, ktorí im zbombardovali Nagasaki, kde umreli väčšinou, na 90 %, len civilisti, a dnes ich musia trpieť na svojom území a nič s tým nevedia spraviť. Nič s tým nevedia spraviť. Okrem Afganistanu a Vietnamu, kde tí ľudia sa postavili proti americkej politike dobyvačnej, už nikde inde sa nestalo to, že by Američania dobrovoľne ukončili krajinách, v nejakých iných krajinách svoju vojenskú prítomnosť.
To znamená, ak ich sem znova pustíme, do ďalšej krajiny, ostanú tu, až kým sa z vyššej moci dačo nestane, ale sami zo svojej vôle už neodídu nikdy. Ak chcete mať v tomto namočené ruky, tak hlasujete za rozšírenie Severoatlantickej aliancie na Čiernu Horu. Ale ak si chcete do zrkadla povedať, že naozaj Európa má byť hlavne Európou a nemá byť podmanená Američanom, oni nech sa starajú o Ameriku, prečo by sa mali Spojené štáty starať o našu Európu, tak potom za takéto niečo hlasovať nemôžeme. Hlasovať nemôžeme, lebo už nikdy to nedáme naspäť. Keby sa to dalo ďalším hlasovaním zrušiť, že Slovenská republika, alebo teda Národná rada príjme uznesenie a o dva mesiace príjme uznesenie, ktorým to uznesenie zruší, tak je to v poriadku. Ale my raz keď za toto zahlasujeme, už nikdy to nebudeme vziať môcť späť. A potom, keď vďaka tým ďalším krokom, ktoré nastanú, vás to niektorých bude mrzieť, tak potom s tým už neurobíme nič. Potom s tým už neurobíme nič, potom si len budete môcť povedať, však nám to tí poslanci z Ľudovej strany hovorili, že to nie je dobrý nápad.
Toľko z mojej strany, ja vám veľmi pekne ďakujem za pozornosť, aspoň tým, ktorí ste tu ostali, a ja musím povedať, aj keď možno to bude šok, že ja som presvedčený, že aj medzi poslancami SNS, aj medzi poslancami SMER-u je ešte mnoho ľudí, ktorí to myslia naozaj so Slovenskom a Európou dobre a ktorí nie sú poplatní americkej zahraničnej politike. Toho signálom je určite aj to, že tento návrh neprešiel cez Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky, čo je obrovský signál, čo je obrovský signál.
Veľmi pozorne naše hlasovanie vníma a bude vnímať teda celý svet, ale najmä Európa. Dôkazom toho je list poslancov parlamentu Čiernej Hory, ktorý prišiel k nám všetkým a kde naozaj v nás vidia poslednú nádej, pričom nechcú nič iné, chcú len počkať s týmto hlasovaním dovtedy, kým v Čiernej Hore neprebehne demokratické referendum.
Ja preto všetkých žiadam, prosím, počkajme s týmto hlasovaním, so schválením tohto protokolu dovtedy, kým v Čiernej Hore neprejde demokratické referendum. Ak Čiernohorci povedia, chcú ísť do Únie, potom nech sa páči, hlasujme tu na Slovensku v Národnej rade o tom, či do Únie pôjdu. Ale ak tak absolútne čisto demokraticky nespravia, tak to nie je nič iné, len zneužívanie pozície moci a sily, na ktorej je postavená celá Washingtonská zmluva.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
