Videokanál poslanca

Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy a páni, bavíme sa tu o veľmi, veľmi dôležitom ekonomickom probléme Slovenska. Viete, aký je rozdiel z ekonomického hľadiska medzi kolóniou a medzi rozvinutou ekonomikou? Iba kolónie dovolia, aby ich takpovediac prirodzené zdroje, ktoré tá daná krajina má, boli vyvážané do zahraničia a spracovávané až tam. Poviem to na príklade ťažby ropy.
Do momentu, kým krajiny Perzského zálivu boli schopné iba tupo vyvážať ropu, tak, samozrejme, pridaná hodnota, ktorú z toho mali, bola nejaká. Teraz sa každá z týchto krajín, či už je to Saudská Arábia, Irán, ďalšie krajiny, snaží stavať rafinérie a distribuovať do sveta už hotovejšie produkty. V minulosti v Afrike ako to bolo? Samozrejme, že koloniálne veľmoci sa snažili vyťažiť zo zeme, čo sa dalo, bez ohľadu na to, čo to bolo, a spracovávať to až u seba, pretože to je tá pridaná hodnota.
A, bohužiaľ, z ekonomického hľadiska dnes, povedzme si to otvorene, Slovensko je kolóniou, kolóniou, pretože väčšina toho, čo je prirodzeným ekonomickým bohatstvom tejto krajiny, je vyvážaná von a tá pridaná hodnota je daná až v zahraničí.
Myslím si, že Slovensko má štyri prirodzené strategické suroviny.
Prvou je voda. To je úplne najdôležitejšia strategická surovina. Je veľmi výnimočné, že Slovensko je krajinou, ktorá má dostatok pitnej vody nielen tej klasickej, ale ešte dokonca aj dostatok minerálnych vôd. Spolu s Francúzskom a s Fínskom sme krajinami, ktoré v Európe majú najväčšie zásoby pitných vôd.
Druhou strategickou surovinou Slovenska je pôda. Ako s ňou narábame? Narábame s ňou tak, že namiesto toho, aby sme produkovali potraviny, ktoré sú v súčasnom svete čoraz viac a viac strategicky dôležité pre každý región, tak túto pôdu przníme výsadbou repky olejnej a ďalších hovadín, ktoré potom spaľujeme kvôli nejakému ekologickému ošiaľstvu, ktoré v skutočnosti v konečnom dôsledku prírode iba škodí.
Treťou strategickou surovinou je drevo. Iba hlupák sa správa tak, že dovolí, aby zo Slovenska odchádzali kamióny a železničné vagóny s guľatinou, ktorá sa v Taliansku spracuje na najprimitívnejšie, už len to najprimitívnejšie, čo je, tak vieme z toho urobiť palety a tie sa dovážajú naspäť na Slovensko. To iba hlupák dovolí toto, čo my dovoľujeme na Slovensku.
Štvrtou strategickou surovinou, teraz to hovorím v úvodzovkách, sú ľudia. Človek by si možno myslel, že to je taká fráza. Ale v skutočnosti každý národ, každý región má isté špecifické danosti, ktoré sa prejavujú v nejakých zručnostiach. Je napríklad známe, že Taliani, Francúzi sú výborní kulinári. To znamená, že vedia v týchto službách poskytovať služby, ktoré sú cenené po celom svete. A viete, aké špecifikum máme my Slováci, ale nielen Slováci, aj stredná Európa, ale my Slováci zvlášť výnimočne? Slovensko patrí dlhodobo, dvadsať rokov, medzi desať krajín na celom svete, ktorých študenti pravidelne vyhrávajú a umiestňujú sa v matematických olympiádach a najmä v informatických olympiádach na úplne popredných priečkach. Je to veľmi špecifické, pretože my sme v prvej desiatke týchto krajín a súťažíme s Indami, Rusmi, Číňanmi, Američanmi a ďalšími krajinami. To je úplné špecifikum a my by sme sa mali snažiť, aby sme túto v dobrom slova zmysle strategickú surovinu, tieto zručnosti, ktoré máme, zužitkovali na Slovensku. Nie aby títo ľudia odchádzali jeden za druhým do zahraničia do veľkých korporácií a firiem. Mali by sme sa snažiť poskytnúť im slušnú životnú úroveň na Slovensku, aby pôsobili doma. To je veľmi zaujímavé, že nie sme v tomto špecifickí úplne, pretože v tej prvej desiatke sa pohybujú aj také krajiny ako Maďarsko, Poľsko, Česko, Bulharsko, dokonca aj Rumunsko je v tomto, v týchto rebríčkoch veľmi vysoko. To je niečo veľmi výnimočné. A ešte by som povedal, že zvlášť sa to prejavuje v tých informatických olympiádach, než v tých čisto matematických. Ja si to vysvetľujem tým, že ľudia žijúci v tomto regióne boli vždy v histórii nútení premýšľať nad tým, ako ten daný systém, ktorý tu bol, ktorý nám nie vždy pomáhal, akým spôsobom proste v rámci toho systému sa nejako rozvinúť, preraziť. Informatika je aplikovaná záležitosť z hľadiska matematiky a je dlhodobá skúsenosť, že naši ľudia sú proste kreatívnejší a, povedal by som, iniciatívnejší v tom, ako nejaký problém, ktorý sa v informatike rieši, vyriešiť efektívnejším a zaujímavým spôsobom ako ostatní.
Ja osobne, a myslím, že však aj pán predseda Kollár to povedal, že určite tento návrh zákona podporíme, pretože iba hlupák dovolí, aby to strategické bohatstvo, ktoré každá krajina má proste od Pána Boha alebo geopoliticky dané, sme nevyužívali nieže na 100 %, nieže na 90 % alebo aspoň na 50 %, ale, aby sme ho využívali na 10, 15 %. To je hanba. A ak si niekto myslí, že v takýchto záležitostiach trh vyrieši všetko, tak to sú úplne naivné záležitosti a každý štát aspoň trochu rozumný si takéto svoje strategické zdroje chráni.
Ďakujem vám za pozornosť.

Vážené kolegyne a kolegovia, chcel by som zareagovať priebežne na to, na vaše podnety alebo otázky priame.
Začal by som pánom spravodajcom Baránikom. Ja viem, pán kolega, že vy ste právny purista, a to teraz myslím v dobrom, nie v zlom. Proste je dôležité sledovať, či náhodou pri návrhu nejakého zákona nedôjde k nejakej nezamýšľanej chybe alebo, alebo nejakému problému, ktorý by bolo možné odstrániť, a preto vám chcem povedať, ale to platí aj vo všeobecnosti, že pre nás je podstatný ten účel, ktorý chceme riešiť. Keby existovala nejaká iná právna forma, ktorou by sa to dalo vyriešiť efektívnejšie, jednoduchšie, tak, samozrejme, radi ju prijmeme.
A v jednej veci s vami súhlasím, že mne sa to tiež zdá byť neuveriteľne perverzné, ak niekto povie, že pokiaľ zabránime podvodom pri dobrovoľných dražbách, tak banky, firmy poskytujúce spotrebné úvery budú musieť zvýšiť tie úrokové sadzby, veď ony sa musia nejako chrániť, keď im to už nepôjde len tak rýchlo, tak, tak potom, potom musia zvýšiť úrokové - to je, to je perverzné.
Rovnako perverzné je, že niekto tým dokáže argumentovať, v tomto prípade pani liberálnodemokratická ministerka spravodlivosti Žitňanská.
Pán Uhrík, pýtali ste sa, že dobre, veriteľ má byť chránený. Úplne súhlasím. Na jednu vec už upozornil pán kolega Kollár. Ale aj keď niekto visí, alebo teda dlží niekomu 5-tisíc eur, tak to neznamená, že keď predajú jeho nehnuteľnosť v hodnote 50-tisíc eur, tak jemu dajú 20 a potom okamžite to predajú za trhovú cenu 50. Lebo to je, to je podvod, to je podvod.
Keď, porovnajme si proces, keď, predstavme si, že vám niekto dlží 5-tisíc eur. Čo urobíte? Idete na súd, to je prvý krok. Súd rozhodne o tom, že dostanete exekučný titul. Prebehne exekúcia a štvrtý krok je, keď ten dlžník nič nemá okrem nehnuteľnosti, tak sa speňaží aj tá nehnuteľnosť. Piatym krokom je, že aj dlžník by mal dostať spravodlivý podiel z trhovej ceny tej nehnuteľnosti. Čiže vy ste uspokojený ako veriteľ, máte na to nárok, ale dlžník zvyšné peniaze dostane, a keď už nič iné, vie si za tie zvyšné peniaze prenajať nejaký byt alebo dom, kde môže bývať so svojou rodinou.
Ale v prípade dobrovoľných dražieb, to, čo riešime teraz, namiesto týchto piatich krokov stačí vykonať iba dva. Mám zmluvu, lepšie povedané, nebankové spoločnosti, banky, spotrebné firmy, teda firmy poskytujúce spotrebné úvery, prípadne spoločenstvá vlastníkov bytov a tak ďalej, a idem rovno do dobrovoľnej dražby. A teraz si uvedomme, že pri tých exekúciách častokrát vymáhame sumy, ktoré sa vymáhajú, že stiahnem si z účtu nejaké peniaze, je to pár sto eur, pár tisíc eur, ale pri dobrovoľnej dražbe sa väčšinou predávajú nehnuteľnosti v hodnote minimálne niekoľkých desiatok tisíc eur, ak nie státisícov eur. Nie je logické, že pri predaji strechy nad hlavou by tá právna ochrana občana mala byť silnejšia ako, alebo minimálne rovnaká ako pri exekúcii?
Pán poslanec Mazurek, najhoršia smrť je z vystrašenia. Dnes ešte nevieme, čo je jadro a čo nie je jadro. Keď to budeme vedieť, potom sa môžme vyjadriť, akým spôsobom a aké kroky sú adekvátne na to, aby sme sa vedeli voči tomu brániť. Dnes to nevieme.
Pán poslanec Kotleba, úplne s vami súhlasím, že tá správna otázka je, že ako môže byť takýto človek, ktorý zastáva takéto názory, ministerkou spravodlivosti. Keď, a dokonca pán kolega Baránik správne povedal, že to je ministerka legislatívy, nie ministerka spravodlivosti v tomto zmysle.
Poviem vám ešte jeden podobný príklad, ktorý ma naštval tento týždeň a vytočil úplne dobiela. Ako môže byť ministrom hospodárstva pán Žiga, ktorý verejne vydáva stanoviská, že boj ľudí o zvýšenie platov je iracionálny, a stavia sa v tom spore zamestnávateľa a zamestnanca na stranu zamestnávateľa a argumentuje, že tí, tí ľudia, že proste prehnali, to toľko, toľko si nezaslúžite. To považujem za rovnako perverzné a neviem, nezmestí sa mi to do hlavy, ako niekto môže takto zastupovať záujmy ľudí.
Dúfam, že som zareagoval na každého pána poslanca.
Ešte by som sa chcel vyjadriť k vystúpeniu pána poslanca Kollára. Máš úplnú pravdu, Boris. Darmo pán predseda Danko hovorí o tom, že tento parlament má byť chrámom slova. Čo tu máme v praxi? Počujete to ticho? My tu máme chrám ticha a pokrytectva. Veď oni tu väčšinu času ani nie sú. Ako to môže byť chrám slova, keď niektorí ľudia tu ani nehovoria a ani tu nie sú?
Vážení občania, vôbec sa nemusíte báť väčšinu týchto ľudí vymeniť, pretože keby ste ich vymenili, tak si to ani nevšimnete, že oni tu nie sú a nehovoria. Pokiaľ nezmeníme parlament z chrámu pokrytectva a ticha na inštitúciu, kde sa riešia problémy ľudí, tak tu nezmeníme nič.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci a vážení občania Slovenskej republiky, chcem vás dôrazne varovať pred podvodmi, ktoré sa už roky dejú pri dobrovoľných dražbách. Štandardní politici o nich roky vedia a roky sa s tým nič nerobí. Vôbec sa o ľudí nestarajú. Na Slovensku už roky ľudia úplne zbytočne prichádzajú o strechu nad hlavou, o svoje domy a byty iba preto, že máme zle nastavený zákon o dobrovoľných dražbách, ktorý nechráni dlžníkov.
V čom tieto podvody spočívajú, ktoré sa pri dobrovoľných dražbách, bohužiaľ, už roky dejú?
Prvý typ podvodu spočíva v tom, že veriteľ, najmä spoločnosti poskytujúce spotrebiteľské úvery, nebankovky, ale niekedy aj spoločenstvá vlastníkov bytov podvodne navýšia svoju pohľadávku, ktorú chcú speňažiť prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Ukážme si to na príklade. Predstavme si, že občan dĺži napríklad 2-tisíc eur, ale do dobrovoľnej dražby ide pohľadávka vo výške 4-tisíc eur. Občan je prekvapený. Zisťuje, čo sa stalo, a zistí, že napríklad nebanková spoločnosť mu tam dorubila ešte nejaké poplatky, trovy, ďalšie veci, o ktorých nemá žiadnu predstavu, vo výške ďalších 2-tisíc eur. Dobromyseľný občan príde za dražobnou spoločnosťou, za veriteľom a oznámi, že veď on predsa nechce prísť o ten svoj byt, o strechu nad hlavou a chce uhradiť pohľadávku, akurát spochybňuje tých ďalších 2-tisíc eur, ktoré sú tam navyše. Dražobná spoločnosť, veriteľ sa zatvária chápavo, povedia, že, samozrejme, pokiaľ došlo k chybe, tak to napravia, preskúmajú pohľadávku, občan sa nemusí ničoho báť, najmä ak je ochotný pohľadávku zaplatiť. Občan si dokonca zoženie tých potrebných 2-tisíc eur, aby neprišiel o strechu nad hlavou, ale dražobná spoločnosť v skutočnosti spolu s veriteľom iba naťahujú čas a v deň dražby mu oznámia, že, bohužiaľ, preverili to a pohľadávka je vyčíslená správne, je to tá nadhodnotená, má zaplatiť 4-tisíc eur. Lenže občan má iba tých 2-tisíc. Tých prvých 2-tisíc, ktoré považuje za oprávnené. Výsledkom je, že jeho byt alebo dom je predaný častokrát za oveľa nižšiu cenu, než je trhová, občan príde o svoju strechu nad hlavou a navyše ešte za sumu, ktorá je iba drobnými v porovnaní s tou trhovou hodnotou jeho jediného majetku, čiže jeho bytu alebo domu.
Druhý spôsob podvodu spočíva v tom, že pohľadávka, ktorú chce veriteľ speňažiť v dobrovoľnej dražbe, je už dávno roky premlčaná. Keď občan môže prísť o svoj byt, tak, samozrejme, beží za právnikom. Reakcia právnika je, ale to sa nemusíš báť, tá pohľadávka je premlčaná. Občan argumentuje veriteľovi, argumentuje dražobnej spoločnosti, že, ale viete, tá pohľadávka už je premlčaná, a oni mu povedia, aha, dobre, preveríme to, jasné. Ale iba kradnú čas. Pretože vedia, že v dobrovoľnej dražbe môžu speňažiť aj premlčanú pohľadávku.
Dámy a páni, vedeli ste o tom? Vedeli ste o tom, že aj pohľadávka, ktorá je dávno premlčaná, môže byť speňažená na dobrovoľnej dražbe a vy môžte napriek tomu, že je pohľadávka premlčaná, prísť o svoj dom alebo byt? Ja vás ubezpečujem, že tí zainteresovaní, oni o tom veľmi, veľmi dobre vedia a počítajú s nevedomosťou občanov a takýmto spôsobom ich pripravia o to posledné, čo ešte majú.
Vážení občania Slovenskej republiky, podvody pri dobrovoľných dražbách sa dejú už roky, roky o nich štandardní politici vedia, roky sa o to nestarajú a roky nechránia občanov, ktorí podvodne prichádzajú o svoje byty alebo domy. Keď som sa o týchto problémoch dozvedel, tak sme spolu s našimi kolegami z poslaneckého klubu SME RODINA predložili tento návrh zákona, ktorý takýmto podvodom zabráni.
Ako chceme zabrániť týmto podvodom? Tento zákon veriteľovi a dražobnej spoločnosti prikazuje, že nesmú predať dlžníkov byt alebo dom bez toho, aby súd preskúmal, či tá pohľadávka, ktorú veriteľ má, je vôbec splatná, či je správne vyčíslená, či je reálna a či náhodou nie je premlčaná. Až potom môže prebehnúť dobrovoľná dražba. Lebo dnes je to tak, že dobrovoľná dražba je vypísaná a občan sa musí na súde domáhať rýchlo častokrát právne neznalý ochrany, aby súd predbežným opatrením takúto dobrovoľnú dražbu zakázal. My chceme, aby to bolo naopak. Aby súd musel preskúmať pohľadávku ešte predtým, než dobrovoľná dražba vôbec prebehne. Alebo ak uznáva túto pohľadávku dlžník, aby mohol notárskou zápisnicou sa dohodnúť s veriteľom, že, v poriadku, súhlasí s tým, aby bola takto speňažená.
Vážení občania Slovenskej republiky, keďže tu ide o veľmi rafinovaný a závažný typ podvodov, samozrejme, že som oslovil aj vládnych poslancov, aby sme spoločne týmto podvodom zabránili, a som vďačný, že medzi vládnymi poslancami sa našli takí, ktorí sa naozaj úprimne týmto problémom chceli zaoberať, lebo nevedeli, že k takýmto podvodom kvôli zlej zákonnej ochrane občanov dochádza. Ale vznikol tu problém. Vládni poslanci nemôžu hlasovať za návrh zákona, ktorý predloží poslanec, bez súhlasu svojho príslušného ministra, v tomto prípade liberálnodemokratickej ministerky spravodlivosti Žitňanskej. A viete, aké stanovisko k tomuto návrhu zákona dala liberálnodemokratická ministerka spravodlivosti Žitňanská? Nepodporiť.
Pýtal som sa - prečo? A to, čo som sa dozvedel, nad tým som len žasol. Vážení občania, liberálnodemokratická ministerka spravodlivosti Žitňanská, ktorá by mala brániť spravodlivosť a bojovať proti krivdám, chrániť občanov, odôvodnila nepodporu tomuto zákonu takto: "Prijatie tohto zákona sa prejaví najmä v náraste súdnej agendy." Myslel som si, že sa mi to sníva. Tento zákon môže pomôcť občanom, ktorí prichádzajú podvodom o svoj byt alebo dom. Ale liberálnodemokratickú ministerku spravodlivosti Žitňanskú trápi, že budú mať súdy viacej roboty?! Ako to mám chápať? Nevadí, že občania prídu podvodom o byt alebo o dom, hlavne že sudcovia nebudú mať viacej roboty?!
Tak ja mám, pani liberálnodemokratická ministerka spravodlivosti Žitňanská, úplne inú predstavu o tom, ako bojovať proti krivdám a podvodom. Podľa mňa tu máme súdy nato, aby chránili občanov. Podľa mňa tu máme súdy nato, aby chránili spravodlivosť. Pýtam sa, ako je možné, že v prípade exekúcií považujeme za úplne samozrejmé, že predtým, než exekútor začne konať, súd musí tú pohľadávku preskúmať?
A keď sa jedná o dobrovoľnú dražbu, kde častokrát ide o oveľa väčšiu sumu ako v exekúciách, pretože tam ide naozaj o ten posledný majetok nehnuteľný, o ten byt alebo dom, tak sa staráme o to, či súdy náhodou nemajú veľa roboty! Takto chránime občanov?! Mne sa do hlavy nezmestí, neviem ako vám, vážení občania.
Chcel by som sa vysporiadať ešte s ďalšou pripomienkou liberálnodemokratickej ministerky spravodlivosti Žitňanskej, ktorú by som chcel zacitovať. Ona tvrdí, že "prijatie tohto zákona sa prejaví v zvýšení úrokových mier na bývanie". Tak tomuto už absolútne nerozumiem. Liberálnodemokratická ministerka spravodlivosti Žitňanská úplne vážne tvrdí, že ak zabránime podvodom pri dobrovoľných dražbách, tak úbohé banky budú musieť zdvihnúť úrokové miery pri hypotékach, lebo ak tie podvody nebudú možné, asi budú mať viacej nákladov alebo starostí?! Toto nám úplne vážne tvrdí pani liberálnodemokratická ministerka spravodlivosti Žitňanská? To myslíte vážne?! O ľudí sa nestaráme, či ich podvádzajú, ale staráme sa, či náhodou banky nebudú mať nejaký problém?
Toto snáď nemusím komentovať, na toto si každý občan vie urobiť svoj vlastný názor.
Ale ešte jedna vec ma úplne šokovala v tomto. Zacitujem znovu zo stanoviska pani liberálnodemokratickej ministerky spravodlivosti Žitňanskej: "Návrh zákona nerieši koncepčný problém vzťahu medzi preventívnou a následnou súdnou ochranou záložného dlžníka." To som si musel prečítať ešte raz, či som dobre videl. Tak ešte raz: "Návrh zákona nerieši koncepčný problém vzťahu medzi preventívnou a následnou súdnou ochranou záložného dlžníka." Dobre som videl. Pani liberálnodemokratická ministerka spravodlivosti Žitňanská namiesto okamžitého stopnutia podvodov pri dobrovoľných dražbách rieši koncepčný problém! Ako niekde pri nejakej teoretickej diskusii na právnickej fakulte, kolegovia, ako by sme koncepčne poriešili tento problém, ako by sme to koncepčne poriešili? Kedy by mal byť ten občan chránený? Pred, preventívne pred podvodom alebo po podvode až následne, ako by sme to poriešili, kolegovia, tento koncepčný?
Tak ja vám poviem svoju koncepciu, pani liberálnodemokratická ministerka spravodlivosti Žitňanská. Ja si predstavujem tento štát tak, že budeme občana pred podvodmi chrániť. Aj pred podvodom pri dobrovoľnej, aj po podvode, že ho budeme chrániť stále!! Že si nebudeme vyberať, čo je tak koncepčne lepšie! Snáď najlepšie, ak občan nebude podvedený!! Tak si ja predstavujem koncepciu, ako by mal fungovať tento štát.
Dámy a páni, mňa vôbec nezaujíma, či ak zabránime podvodom, ktoré sa páchajú na občanoch, či budú mať nebankovky, banky, spoločenstvá vlastníkov, sudcovia, právnici o trochu viacej práce. Mňa to vôbec nezaujíma, či budú mať viacej práce! Pretože naša úloha je chrániť občanov, a keď vieme, že sú podvádzaní a tie podvody sa deju, tak im máme zabrániť, okamžite, ako o nich vieme. Dámy a páni, a tí zainteresovaní o tomto probléme vedia roky rokúce! Staral sa niekto doteraz o tých občanov? Každý sa na to vykašľal.
Vážení občania Slovenskej republiky, často nám mnohí vyčítajú, že nie sme štandardnou politickou stranou. Ale ja vám tu chcem zodpovedne sľúbiť, že my nikdy nebudeme štandardnou politickou stranou, ja som hrdý na to, že sme neštandardnou politickou stranou, že sme vysoko neštandardným politickým hnutím. Zapamätajte si v súvislosti s nami iba tri veci:
Po prvé. Keď niečo sľúbime, tak to aj dodržíme, a keď sme sľúbili, že sa budeme zastávať zadlžených občanov pred podvodmi pri exekúciách a teraz pri dobrovoľných dražbách, tak to aj budeme robiť, až dokiaľ ten problém nevyriešime.
Po druhé. My nie sme s nikým v pozadí dohodnutí, dajme tomu s nejakou loby, ktorej tento stav vyhovuje. Nemáme čo skrývať, a preto nemusíme klamať, vymýšľať si stanoviská o koncepčnom probléme pri zastavení podvodu s dobrovoľnými dražbami, nemáme čo skrývať, a preto vám, vážení občania, nemusíme klamať. A to hovoríme, vám to jasne, že tento problém sa dá vyriešiť a rýchlo a hneď, tu netreba koncepčne rozmýšľať and koncepciami a systémovými riešeniami.
A po tretie. My SME RODINA, ktorá pomáha ľuďom. Reálnym ľudom, ktorí majú reálne problémy. Nato som sem prišiel, aby som pomáhal ľuďom, aby som bojoval proti krivdám, ktoré sa na ľuďoch dejú, a v tomto prípade proti podvodom pri dobrovoľných dražbách. A na tie vaše štandardné reči o koncepčnosti systémových riešeniach, ktoré len odďaľujú riešenia problémov ľudí, na to som si nezvykol, zvyknúť si nechcem a ani si nikdy nezvyknem.
Dámy a páni, ja vás nežiadam o podporu pre tento zákon, to tí ľudia, ktorí sú podvádzaní, vás žiadajú, oni vás žiadajú o podporu, aby sa tento problém konečne vyriešil. A vy si môžete vybrať. Koho budete počúvať? Banky, nebankové spoločnosti, dražobné spoločnosti alebo budete počúvať liberálnodemokratickú ministerku spravodlivosti Žitňanskú, ktorú trápi, že by sudcovia nebodaj mali chrániť občanov aj pred podvodom pri dobrovoľnej dražbe, nie až potom po podvode. Alebo budete počúvať ľudí, ktorí tými podvodmi prichádzajú o svoje domy a byty, o svoj jediný majetok, o svoju strechu nad hlavou. Ako sa rozhodnete, je na vás, dámy a páni, a myslím, vážení občania, že potom je na vás, aby ste zhodnotili, kto sa stará o vaše záujmy, komu záleží na tom, aby sa tu nediali takéto krivdy, a komu je to jedno.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predseda Národnej rady, vážené dámy a páni, účelom tohto zákona je zabrániť podvodom, ktoré sa dejú pri dobrovoľných dražbách, a to takým spôsobom, že pred tým, ako veriteľ bude môcť speňažiť svoju pohľadávku prostredníctvom dobrovoľnej dražby, bude sa musieť obrátiť na súd, ktorý preskúma zákonnosť tejto pohľadávky, to, či nie je premlčaná a takisto to, či je vyčíslená v správnej výške, až potom bude môcť prebehnúť dobrovoľná dražba.
Tento zákon podrobnejšie odôvodním v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Ďakujem.

Pán predseda Národnej rady Danko, ja vás žiadam, aby ste pri najbližšom hlasovaní dodržiavali rokovací poriadok. Pán podpredseda Glváč sa tu neustále hlásil s procedurálnym návrhom a vy ste mu ani raz neudelili slovo. (Smiech v sále.)

Kolega Číž, presne o to som sa snažil. To znamená, nájsť niečo, čo rešpektujeme a čo, čím tá osoba prečnievala, tak ako ste povedali. Dubček prečnieval v dvoch obdobiach podľa mňa. V ´68. do okupácie a po roku 1989. Symbolizoval to isté. Slušnosť, istú džentlmentnosť v politike, to, že ten človek zjavne nekradol, neobohacoval sa, išlo mu o nejakú vec, či už si myslím, že s ňou súhlasím alebo nie. Ale bol takýmto človekom a to treba oceniť, a preto bol aj pozitívny symbol pre ľudí, ale dával im aj nádej, že sa tá politika dá nejako robiť a nemusí byť svinstvo.
To, čo som si dovolil spochybniť a to nebolo kádrovanie, to sú fakty. Dubček podpísal kapituláciu po ´68., vzdal sa prvého tajomníka, stal sa predsedom Federálneho zhromaždenia, čím zaštiťoval novú moc, nechal sa poslať za veľvyslanca do Turecka. To nie je kádrovanie, to sú fakty, o ktorých všetci vieme. To sú fakty. Čiže Dubček pre mňa nie je symbolom boja proti okupantom. Ale to ešte neznamená, že to nebola osobnosť, ktorú treba vnímať pozitívne, pretože pre tých ľudí symbolizovala nejakú nádej, že sa to dá robiť aj normálne.
Čo sa týka pána poslanca Hrnka, ktorý si tak zakladá na faktoch, chcel by som ho len upozorniť, že sa volám Krajniak a nie Krajňák, ako sa to častokrát niekomu pletie.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, osoba Alexandra Dubčeka je významnou postavou moderných slovenských dejín, ale určite by som to neformuloval tak, že je to, tak ako tu kolegovia povedali, najvýznamnejší alebo najdôležitejší politik našich moderných dejín, a pokúsim sa povedať aj prečo.
Alexander Dubček bol kontraverzným politikom, ktorý robil aj veci, ktoré nie sú také, ktoré by sa dali označiť, že dajme ich na piedestál toho, čo si predstavujeme, ako sa najvyšší činiteľ alebo osobnosť národa má správať. Skúsim ich pripomenúť. Päťdesiate roky. V 50. rokoch bol Alexander Dubček popredným funkcionárom komunistickej strany, ktorý sa v trenčianskom regióne zasadil o to, že teda veľa ľudí bolo nespravodlivo potrestaných, stíhaných za svoje názory, za svoje predstavy o tom, ako sa má realizovať politika v štáte. To je fakt, ktorý nemôžme z jeho života vyškrtnúť.
Po druhé, po okupácii 21. augusta 1968 Alexander Dubček podpísal kapitulačné protokoly v Moskve. To je takisto fakt, ktorý sa z jeho života nedá vyškrtnúť. Dal nádej veľa ľuďom po tom, čo sa vrátil z Moskvy, po tom, ako ho z Moskvy prepustili, a povedal, že obrodný proces bude pokračovať ďalej. Tým dal ľuďom falošnú nádej, že to ešte nemusí byť také zlé. V apríli 1969, čiže trištvrte roka potom alebo pol roka potom sa dobrovoľne vzdal funkcie šéfa komunistickej strany, načo bol inštalovaný Gustáv Husák a pomohol tým spustiť proces normalizácie, pretože ľudia si povedali, no, keď to urobil Saša dobrovoľne, tak asi to nebude až také zlé, ten Husák to uhrá.
V auguste 1969, v tom čase ako predseda Federálneho zhromaždenia, znovu participoval na tom, že Federálne zhromaždenie prijalo tzv. obuškové zákony, na základe ktorých mlátili príslušníci bezpečnostných zložiek tých ľudí, ktorí sa ho na námestiach zastávali a ktorí volali na jeho slávu. Ale ešte aj po tomto všetkom, keď si strana povedala, že aj na tom poste predsedu Federálneho zhromaždenia je to nepríjemné, tak poslušne odišiel za veľvyslanca do Turecka, to znamená do exilu. A keď sa strana po roku rozhodla, v roku 1970, že á, ani to nie je dobré, aby bol veľvyslancom niekde vo vyhnanstve v Turecku, tak sa poslušne vrátil domov a 20 rokov mlčal. Mlčal.
Alexander Dubček bol ovplyvnený geopolitickou situáciou vo svete natoľko a tým zážitkom v auguste 1968, že on na rozdiel od mnohých iných, napríklad aj Jána Budaja, ktorí verili, že sa treba nejako pričiniť o to, aby ten komunistický režim padol, že treba niečo robiť, treba vzdorovať, on čakal, kým ho rehabilituje Moskva. Pretože po skúsenosti so šesťdesiatym ôsmym neveril, že bez rehabilitácie v Moskve bude môcť normálnym spôsobom pôsobiť ďalej vo verejnom živote a v politike a že sa vôbec niečo dá zmeniť. No mýlil sa, mýlil sa, ako sa ukázalo, veľmi sa mýlil. Toto treba povedať, aby boli zaznamenané fakty, lebo aj toto sa stalo.
A teraz prejdem k ďalšej veci. A teraz ešte, keď sa bavíme o tej významnosti alebo nevýznamnosti v našich moderných dejinách, nemal by byť pre nás väčšou inšpiráciou taký Milan Rastislav Štefánik, ktorý bol ochotný bojovať za to, aby sme získali slobodu? Lebo on reálne bojoval na francúzskom fronte, na talianskom fronte, na ruskom fronte. Nie je toto niečo také, že čo potrebujeme oceniť? Tým neznižujem Alexandra Dubčeka, iba hovorím, že máme tu aj osobnosti, ktoré ešte v kritických situáciách prejavili, povedal by som, väčšie odhodlanie naozaj nasadiť aj svoj život.
Keď sa bavíme, čo tento národ potrebuje vyzdvihnúť, nie je pre nás príkladom generál Golian, ktorý v čase úplne analogickej, 29... (Reakcia z pléna.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko!

Krajniak, Milan, poslanec NR SR
Pán Hrnko, vy...

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko, môžte potom vystúpiť. (Výkriky z pléna.)

Krajniak, Milan, poslanec NR SR
Jaj, poďte, poďte sa porozprávať, pán Hrnko. Nevykrikujte tu jak baba na trhu!

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Krajniak, berie vám zbytočne čas, takže...

Krajniak, Milan poslanec NR SR
Neberie, ja som, ja som schopný svoje myšlienky formulovať rýchlo.
Generál Golian v tej istej situácii ako Alexander Dubček akurát v oveľa nižšej funkcii podplukovníka, provianťáka, nemecký Wehrmacht začal obsadzovať Slovensko rovnako ako v tom ´68., ale Dubček bol šéfom štátu, mal pod kontrolou armádu, moc. Čo mal generál Golian? Napriek tomu vydal rozkaz: Klaďte odpor! Vďaka tomu sa naše dejiny nepodobajú na tie dejiny české, ktoré pri Bielej hore si naposledy vystrelili, v 1840. nemali ani naše dobrovoľnícke výpravy, v 1938. Mníchov, v 1968. nič, ale my sme sa postavili so zbraňou v ruke vtedy, keď cudzia armáda začala obsadzovať naše územie. Nie je náhodou ten generál Golian taký, ktorého by tiež bolo treba za toto oceniť a postaviť na piedestál? Ale napriek tomu; toto som chcel povedať, aby to bolo zaznamenané.
Ale napriek tomu si myslím, že Alexander Dubček je pozitívnou postavou našich dejín a pokúsim sa povedať prečo. Alexander Dubček je ľuďmi vnímaný ako symbol – a oprávnene – človeka, ktorý mal rád ľudí, chcel im pomôcť, nekradol, neobohacoval sa, je pre nich príkladom človeka, že na čele štátu môže byť aj niekto, kto proste nie je nejaká politická skorumpovaná krysa. Alexander Dubček je symbolom a dôkazom toho, že politika sa dá robiť aj takým spôsobom, že v ňu ľudia môžu veriť, že sa v nej môžu diať pozitívne veci. A v tom ´68. sa diali pozitívne veci pod vedením Alexandra Dubčeka. Naozaj to bolo obdobie rozvoja, rozmachu až do okupácie, kedy ľudia cítili, že sa proste majú lepšie, majú viacej slobody, sú dôstojnejší, môžu si otvorene povedať svoj názor, otvorili sa nejaké životné perspektívy, svet nás vnímal. Aj toto je Alexander Dubček.
A po ´89.; chcem povedať ešte jednu vec. Ja si po ´89. Alexandra Dubčeka vážim za to, že napriek tomu, že jeho politické názory sú odlišné od mojich, niekoľkokrát som ako mladý študent dokonca osobne zažil situácie, kde bol, ako sa to už politikom stáva, postavený pred dav ľudí, ktorí mu nadávali, opľúvali ho kvôli jeho názorom, nazvime to federalistickým? A on nebol sráč. On sa tým ľuďom postavil a trval na svojich názoroch a pokojne a proste dokázal ich zvládnuť a ukľudniť ich. Toto je tiež princíp, ktorý treba oceniť. Že za svojimi názormi si treba stáť, aj keď sú v tom danom momente alebo v tom danom čase v menšine.
Takže ja si myslím, že Alexander Dubček je pozitívnou postavou našich dejín, myslím si, že je v poriadku, pokiaľ; a mne nevadí, že to bude vláda, nech vláda udeľuje štátnu cenu, veď aj vláda má právo; alebo povedal by som nejakým spôsobom oceniť ľudí, o ktorých je presvedčená, že si to zaslúžia, ale chcel som pri tejto diskusii ukázať tú postavu Alexandra Dubčeka vcelku.
A teraz chcem povedať toto. Prečo je takou, takým tým symbolom Slovenska? No nie sme aj my všetci občas slabí, občas robíme chyby? Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, netreba byť Sherlockom Holmesom, aby sme vedeli vydedukovať, že keď sa v parlamente zjaví Pellegrini, budeme počúvať evergreeny o všeobecnej prospešnosti elektronizácie štátnej správy a informatizácie spoločnosti.
Ja by som sa chcel opýtať, že za tie roky, kedy tá informatizácia spoločnosti a elektronizácia štátnej správy prebieha, kto je z nej vlastne taký nadšený? Ja si myslím, že sú tu skupiny ľudí na Slovensku, ktorým tá informatizácia naozaj pomáha. Vedel by som zadefinovať možno tak desať oligarchov pôsobiacich v IT sektore, ktorí sú z nej určite nadšení a dalo by sa to dokonca aj kvantifikovať, ako sú z nej nadšení. Viem si predstaviť, že existuje skupina úradníkov v štátnej správe, ktorí sú tak isto z elektronizácie a informatizácie spoločnosti nadšení, pretože sa im veľmi zjednodušila možnosť, ako môžu šikanovať a naháňať občanov, keď potrebujú vykonať nejaký úradný výkon. Ale nie som si istý, či z tejto elektronizácie sú natoľko nadšení aj normálni, bežní občania. Podľa mňa zabúdame na rovnováhu, ktorá by mala byť v tomto princípe informatizácie a elektronizácie štátnej správy nastolená v tom, že tak ako štát môže čoraz jednoduchšie a jednoduchšie sledovať a naháňať bežného občana, ktorý nič zlé nerobí, tak by mala byť rovnováha v tom, ako aj ten občan môže naháňať a šikanovať štátneho úradníka, keď ten štátny úradník nerobí to, čo má.
Ak zavedieme aspoň takúto rovnováhu, tak potom možno viac občanov ocení, že takéto niečo robíme a vynakladáme na to stovky a stovky miliónov eur, lebo ja nepozerám v spoločnosti, alebo nebadám žiadne nejaké nadšenie z tej úžasnosti toho, čo už minimálne desať rokov robíme. Skôr počúvam a vidím a badám čoraz väčšiu a väčšiu skepsu. A myslím si, že by sme s tým mali niečo robiť, pretože pamätám si na príbeh jednej, bola raz konferencia jednej veľkej firmy, ktorá vyrábala žrádlo pre psov. Bola to výročná konferencia, rečnili tam odborníci, hovorili, že aké majú marketingové plány a všetko a ten majiteľ, ktorý už tam sedel iba ako väčšinový majiteľ, sa prihlásil o slovo a pýta sa, no dobre a vysvetlite mi potom, keď všetko je tak úžasné, prečo máme čoraz menšie a menšie predaje? Na to sa jeden manažér osmelil a povedal: "No viete, lebo tie psy to naše žrádlo nechcú žrať." A ja mám pocit, že, bohužiaľ, sme v takejto situácii na Slovensku. Nie som si ja istý, že badám nejaké nadšenie toho, akí sú občania nadšení, že môžu elektronizovať a informatizovať do aleluja na čoraz viacerých portáloch.
Ale chcem byť konštruktívny. Ja som chcel vystúpiť čisto kriticky pôvodne k tomuto materiálu, ale aj keď si myslím, že normálny občan, za ktorého sa považujem, musí skonštatovať, že z toho materiálu, ja som sa veľmi snažil si to prečítať a pochopiť, ale mám pocit, že tomu ani divá sviňa nerozumie. Divá sviňa rozumej normálny občan, ktorý sa problematikou nezaoberá, ale predsa len som dospel k názoru, keď som si to teda snažil pozorne naštudovať, že sú tam veci, ktoré možno to občanovi trochu zjednodušia oproti tomu, ako je to dnes. Takže ja to do druhého čítania podporím, ale mám jeden konštruktívny návrh.
Nech sa budeme akokoľvek snažiť, vidíme, že existuje veľká časť spoločnosti, netrúfam si odhadnúť presne aká, ale možno je to do 50 % ľudí v tomto štáte, ktorým proste tento nový spôsob, do ktorého ich neustále tlačíme, elektronickej komunikácie so štátnymi orgánmi, proste vadí, nemajú to radi. Ja napríklad sa považujem za takého človeka, že mne to, ja nemám pocit, že pre mňa je to nejaký prínos musieť sa orientovať v tom, hentom alebo pamätať si boky, piny, čoraz viacej hesiel, čítačiek, neviem, čoho všetkého. No kedysi človeku stačil občiansky preukaz a keď už niekde došiel, tak s pomocou božou nejako vybavil. Teraz si mám pamätať, ja neviem, taký šesťmiestny, osemmiestny kód, taká čítačka, hento, ID, mám taký občiansky, nemám.
Navrhujem takúto vec. Čo keby sme nejakú časť tých prostriedkov, ktoré dávame na informatizáciu a elektronizáciu štátnej správy, venovali na takúto jednoduchú vec. Začíname mať v okresných mestách, regionálnych tie tzv. tie, povedal by som, spoločné budovy, kde akože občan môže vybaviť viacej vecí na jednom mieste. Čo keby sme vyčlenili nejakú časť tých peňazí na to, že by sme zaškolili úradníkov na to, že ten občan by normálne, predstavme si to, ako doteraz, mohol prísť na ten úrad, v Bratislave je to, myslím, na Tomášikovej ulici, tam by sedelo za prepážkami päť ľudí, ktorí by boli dobre vyškolení a proste platení za to, že tá babička by mohla prísť, strčiť občiansky preukaz do ruky, tam na mieste podpísať akože splnomocnenie alebo niečo, aby ten človek jej mohol pomôcť a vybaviť úplne všetko. To znamená, aby to, aby to nemusela teraz hľadať, kde na internete, čo, kde sa má prekliknúť, aké ID, neviem čo. Že by sme proste urobili servis aj pre ľudí, ktorí sa nechcú zaoberať touto elektronizáciou a informatizáciou, kašlú na ňu a vôbec, vôbec ju nepovažujú za prínos, aby aj takíto ľudia z toho aspoň niečo mali. Ja som si to len tak spočítal, že koľko by to tak asi stálo, keby sme dali k dispozícii proste pre taký, keby sme dali k dispozícii nejakých ľudí práve pre takýchto občanov, myslím si, že by to nebolo vôbec veľa v porovnaní s tým, čo dávame na tú informatizáciu, je to smiešne.
Mám aj taký praktický príklad zo zahraničia, že ako to funguje síce v inom garde, ale môj otec pracoval v 90. rokoch v Spojených arabských emirátoch, dlhé roky. Samozrejme, že úradným jazykom bola arabčina, oficiálnym v tej krajine. Žilo tam niekoľko miliónov cudzincov, kvalifikovaných, menej kvalifikovaných, samozrejme, že nevedeli ani zaťať. Ale pri každom úrade bol office, kde sedeli normálni pracovníci, ktorí vedeli najmä po anglicky, ale niektorí aj v iných rečiach. To znamená, človek si tam mohol prísť sadnúť a za úplne minimálny, minimálny poplatok ten človek sa ho opýtal: "a čo vlastne chceš" a všetky tie žiadosti mu vypísal, všetko, čo potreboval, mu vybavil, odniesol potom ako oficiálne niekde na úrad a ten človek tam počkal a on mu doniesol nejaký výstup. Tak ja si to predstavujem nejako takto, že tí ľudia, ktorí nemajú záujem sa týmto celým zaoberať, budú vedieť, že keď potrebuje niečo vybaviť, môže niekam prísť, kde štátom vyškolený úradník vlastne všetky tie veci, ktoré on nevie robiť, urobí zaňho a bude vedieť, že musíš si ale doniesť ten elektron alebo ja neviem, aký občiansky a tuto mi vypíšeš to splnomocnenie, choď na kávu a príď za pol hodinu, tu budeš mať na svojom mene, ja neviem, v nejakej, v nejakej kolónke to potvrdenie, ktoré potrebuješ. Toto by možno bolo niečo, čo by aj tých ľudí, ktorí o toto nemajú záujem, nebaví ich to, presvedčilo, že dobre, ak to ten štát potrebuje, no tak ale mňa to, nemusím sledovať, čo sa ako deje a proste môže to pomôcť aj normálnemu človeku.
Čiže ja som si to prečítal, najskôr som mal pocit, že teda tomu neporozumiem, ale keď som si to prečítal trikrát, tak sa mi zdalo, že niečomu už aspoň trochu začínam rozumieť, to, čo v tom, v tej dôvodovej správe je a teda môj výsledný dojem je, že asi si počkám na to druhé čítanie, že teda dobre, dajme to do druhého čítania a potom si počkám, že teda o čo tam ide a tak, ale pre mňa je najpodstatnejšie, rešpektujme, že v tejto spoločnosti žije veľká skupina ľudí, určite sú to veľké desiatky percent, ktorí proste s týmto nechcú mať nič spoločné a iba im to otravuje život. Tak to urobme tak, aby aj oni z toho aspoň niečo mali, keď už štát do toho nalieva ťažké peniaze.
Ďakujem.

Navrhujem zaradiť do programu tejto schôdze nový bod s názvom Správa ministra financií Slovenskej republiky o výbere DPH v rokoch 2012 až 2016 s prílohami.
1. Zoznam všetkých vyplatených vratiek DPH nad 500-tisíc eur v rokoch 2012 až 2016 s uvedením dátumu vyplatenia mien a IČO subjektov, ktorým boli tieto vratky vyplatené.
2. Zoznam všetkých dlžníkov na DPH nad 500-tisíc eur v rokoch 2012 až 2016 s uvedením mien a IČO subjektov, ktoré DPH nad 500-tisíc eur neuviedli.
Svoj návrh odôvodňujem takto: v tomto štáte sa ročne na DPH stratí viac ako 2,2 miliardy eur. Tridsať percent DPH v tomto štáte sa neodvedie. Chcem vedieť prečo, kto za to môže a ktoré subjekty podvádzajú.

Pán poslanec Kéry, choďte o tom porozprávať tým živnostníkom, ktorí boli okradnutí pri kauze Váhostav, choďte im o tom porozprávať, ako sa staráte o ich sociálne istoty. Choďte porozprávať tým ľuďom, ktorí dlžia nebankovým spoločnostiam peniaze a prichádzajú o domy kvôli exekúciám, choďte im o tom porozprávať a opýtajte sa ich, že čo si myslia o vašej sociálnej politike. Lebo pre pána Širokého na oddlženie ste peniaze mali ako tento štát, pre ľudí ste ich doteraz nenašli.
Čo sa týka pána poslanca Baránika, ja vám poviem iba jeden jediný príklad, spoločnosť KIA dáva na platy zamestnancov 25 % z toho, čo táto firma získa a utŕži ako produkciu za svoju výrobu. To považujem absolútne za neprimerané. Už len keď si to porovnáte dajme tomu s Volkswagenom, dokonca aj Peugeotom keď si to porovnáte, tak je to úplne neprimeraná suma.
A myslím si, že je našou úlohou nie chrániť tohto zamestnávateľa, ktorý nepochybne produkuje automobily na Slovensku s dostatočnou pridanou hodnotou, aby to preňho bolo ziskové, ale snažiť sa zastať tých ľudí, aby mali čo najvyššie platy. Či chceme, alebo nechceme, väčšina ľudí vždycky bude žiť zo svojej mzdy. A myslím si, že by sme sa ich mali zastať, lebo sú nepochybne v oveľa slabšej pozícii, ako je veľký nadnárodný zamestnávateľ. A keďže oni sa nemôžu brániť voči tomu veľkému nadnárodnému zamestnávateľovi sami, jediný, kto môže robiť protiváhu a držať nejakú rovnováhu, je štát, je vláda alebo parlament. Preto by sme to mali robiť a trpezlivo tú rovnováhu hľadať.