Mohla by som začať, dobre. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ak sa pri tomto globálnom pakte alebo kompakte OSN o migrácii a jeho dopade na Slovensko, ak sa pri takomto niečom zjavuje v médiách charakteristika nezáväzná dohoda, toto slovné spojenie vždy vzbudzuje veľkú nedôveru. Najmä vtedy, keď minister Lajčák víta pakt ako nástroj, ktorý má pomôcť riadiť proces migrácie.
O čo však v skutočnosti ide, prezradil...
Mohla by som začať, dobre. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ak sa pri tomto globálnom pakte alebo kompakte OSN o migrácii a jeho dopade na Slovensko, ak sa pri takomto niečom zjavuje v médiách charakteristika nezáväzná dohoda, toto slovné spojenie vždy vzbudzuje veľkú nedôveru. Najmä vtedy, keď minister Lajčák víta pakt ako nástroj, ktorý má pomôcť riadiť proces migrácie.
O čo však v skutočnosti ide, prezradil maďarský minister zahraničia Péter Szijjártó, ktorý hovorí: „Dokument definuje migráciu ako základné ľudské právo.“ Týmto sa podľa maďarskej strany migrácia ľahkomyseľne propaguje. Maďarská vláda nesúhlasí s kľúčovými bodmi paktu a bude hľadať možnosti odstúpenia od dohody, to už podal dávnejšie, prijali sa, pridali sa k tomu štáty, ktoré majú rozumnú, rozumných predstaviteľov na svojom čele.
Globálny pakt má riešiť napríklad to, ako chrániť migrantov a ako ich v nových krajinách integrovať. Celkom sa tu zabúda na ochranu domáceho obyvateľstva a na ich právo ochrany pred prúdmi migrantov. Naši prapredkovia boli tisíckrát rozumnejší. Územie si pred nájazdmi cudzích hôrd bránilo so zbraňou v ruke. Veď si len predstavte, ako by to vyzeralo, keby v časoch tureckých nájazdov začali vtedajší panovníci v Európe podpisovať pakt o ochrane Turkov všade, kam vstúpia, a o ich práve sa integrovať v nových krajinách. Chápeme na tomto príklade, čo sa vlastne deje? A budeme s tým súhlasiť? Myslím, že by sme súhlasiť nemali a mali by sme spolu s Maďarmi a ďalšími rozumnými štátmi, zdravo uvažujúcimi, mali by sme hľadať možnosti od odstúpenia toho, odstúpenia od tohto paktu.
Evidentne za týmto procesom cítiť globálne sily, ktoré konajú proti vôli ľudí jednotlivých národov a proti národom ako takým. Vláda Slovenskej republiky už v OSN hlasovala a chystá sa, teda ak sa chystá podpísať Globálny pakt o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii prijatý Valným zhromaždením OSN, dokument má byť podpísaný v Maroku, teda presne tam, kde aj neslávna Marrákešská deklarácia. Hovorí, že ani jeden z týchto dokumentov nie je vraj právne záväzný a ľudia sa nemajú čoho obávať.
Rozdiel medzi právnym a politickým záväzkom je v tom, že právny záväzok je vymožiteľný právne, súdnou cestou a jeho prijatie má právne účinky. Tu nie je potrebné dobrovoľné plnenie štátu, pretože po platnom prijatí právneho záväzku tu už ide o plnenie prikázané, právne záväzné a vynútiteľné bez ohľadu na vôľu štátu.
Politický záväzok nie je však právne vymožiteľný, nie je možné podávať žiadosti o jeho splnenie na súdy, ale jeho prijatie je rovnako silné ako právne. Rovnako silné. Politický záväzok je záväzok dobrovoľný. Nikto nás nenúti prijať povinnosti, ale my sme sa zaviazali ich plniť dobrovoľne. Ak sme už záväzok prijali, tak na vynútenie jeho plnenia sa vytvára priestor pre silný politický tlak, tlak mocností, ďalších štátov a inštitúcií. V tom je prakticky rovnaká sila tohto záväzku. Ak vláda nebude chcieť byť označovaná za nespoľahlivú, tak ho bude plniť, keď ho prijmeme. Takto sa ale dobrovoľne zbavuje svojej suverenity. Vláda nás nemôže presviedčať, že takéto politické záväzky plniť nemusí. Všetci partneri v zahraničí to od vlád, našej vlády budú logicky očakávať rovnako, ako keby išlo o záväzok právny. V praxi ide preto o záväzok, ktorý bude potrebné plniť, alebo od neho rovnako politicky odstúpiť. Súčasne treba pripomenúť, teda neexistuje totiž žiadna iná cesta, len plniť alebo odstúpiť. V praxi žiadna polovičná cesta neexistuje.
Súčasne treba pripomenúť, že vláda nesmie konať inak ako v súlade so zákonmi. Článok 2 ústavy, slovenskej ústavy hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak zákon nedovoľuje konať inak, znamená to, že vláda nesmie ani dobrovoľne prijímať také záväzky, ktoré jej zákon neukladá a ktoré sú v rozpore s našimi zákonmi.
Ak minister zahraničných vecí Lajčák tvrdí, že pakt pre nás nie je záväzný, prečo potom verejne neprehlási, že Slovensko sa necíti byť týmto paktom viazané? Naša vláda bude iste hovoriť, že my už aj tak množstvo záväzkov z textu plníme a nemáme problém to dokladovať medzinárodným kontrolným orgánom.
Ale ten najhorší záväzok je migráciu podporovať, kde budeme musieť preukazovať, čo všetko v tomto smere sme už vykonali. Budú nás hodnotiť, systematicky navrhovať nové riešenia v prospech migrácie a právom očakávať, že tieto riešenia splníme. Štát prijal záväzok školiť v tomto duchu svojich úradníkov. Tí, pochopiteľne, budú postupovať tak, ako boli vyškolení. A Slovensko bude stále ustupovať.
Uvediem niekoľko príkladov, k čomu by sa naša vláda zaviazala prijatím tohoto paktu. V preambule paktu na podporu migrácie je uvedená filozofia rozpútania kolotoča svetovej migrácie a najmä migrácie z Afriky a Ázie do Európy. Používa sa približne nasledovná formulácia: „V našom globalizovanom svete sa prostredníctvom migrácie, ktorá sa stala určujúcou črtou globalizácie, všetci stávame krajinami pôvodu, tranzitu a destinácie.” Už len používanie terminológie ako „cieľové krajiny“, „tranzitné krajiny“ predstavujú chápanie akoby akéhosi práva migrantov vybrať si krajinu, kde chcú žiť, a krajiny, cez ktoré budú iba prechádzať. Nie je jasné, prečo si tvorcovia paktu myslia, že práve fenomén migrácie je určujúcou črtou, črtou globalizácie.
Ak si predstavíme reálne dopady tohto výroku, tak globalizácia znamená otvorené hranice, kriminalitu, násilie, teror, likvidáciu suverénnych štátov, miešanie rás, likvidáciu pôvodných kultúr, odstraňovanie tradícií, odstraňovanie morálky, nerešpektovanie zákonov a rozvrat spoločnosti. Údajne všetci musíme postupovať spoločne a podporovať migráciu.
Je neprijateľné súhlasiť ani s tým, že naša krajina sa má stať aj tranzitnou krajinou. To by znamenalo, že budeme dobrovoľne nechávať migrantov putovať cez naše územie do iných štátov, ktoré si oni vybrali ako svoje cieľové krajiny. Ako by sme to museli strpieť. To je právny nezmysel. Suverénny štát také niečo strpieť nemusí a ani nesmie. Územie štátu sa nesmie dehonestujúco používať ako nejaký prechod pre chodcov. Územie štátu a jeho nedotknuteľnosť je potrebné chrániť v súlade s ústavou a zákonmi.
Ak by vláda sa chcela ospravedlniť pred občanmi, že sa zaviazala trestať slobodu, ako by sa teda chcela ospravedlniť, že sa zaviazala trestať slobodu slova, že bude robiť migrantom reklamu, že bude hovoriť iba o údajných pozitívach migrácie a súčasne zakáže informovanie verejnosti o negatívnych faktoch s tým spojených? Ako chce zdôvodniť, že bude postihovať každého, kto sa bojí migrantov? Zdôvodniť to, že naši úradníci pôjdu do Afriky a budú iniciatívne vyhľadávať a presviedčať ľudí, aby mali záujem o prisťahovanie na Slovensko? Vysvetľovať im, aké majú u nás práva migranti, čo všetko dostanú a kde sa môžu sťažovať na náš štát, ak im sľuby nesplní?
V cieli 3, č. 3 v bodoch c) a e) sa vláda navyše zaviazala zriadiť na migrantských cestách vedúcich k nám miesta, kde budú migranti informovaní o svojich právach a možnostiach, ako ich nelegálnu migráciu legalizovať, kde ich máme ponúknu..., kde im máme ponúknuť aj možnosť hovoriť s konzulárnymi úradníkmi krajiny ich pôvodu. Súčasne sa, by sa vláda zaviazala robiť mnohojazyčné kampane u nich spol..., u nich spolu s miestnymi úradmi ešte predtým, ako odídu na cestu k nám.
Ako by mohla vláda súhlasiť so záväzkom v cieli 5, č. 7 v bode d) podporovať migrantov nezávisle na tom, či sú utečenci alebo ekonomickí migranti, čo je v rozpore s medzinárodným a naším právom. Ekonomickí migranti totiž nie sú oprávnení, aby sa o nich štáty starali a pomáhali im. Je jasné, že všetci ľudia majú právo na ochranu základných ľudských práv, ale tu sa hovorí napríklad aj o ochrane práv pri práci vo všetkých štúdiách, štádiách migrácie. Znamenalo by to, že u nás budú zamestnaní ekonomickí migranti?
Ďalej v cieli č. 11 písm. a), b), f) a v cieli č. 12, písm. c) sa vláda, by sa vláda zaviazala, že budeme aj tranzitnou krajinou. Máme školiť našich úradníkov, zvyšovať kapacity na prijímanie migrantov, vopred si zisťovať, kto k nám prichádza, aby sme sa ich, aby sme na ich hraniciach sa nezdržiavali.
Ukladá sa nám prehodnotiť, či budeme naďalej považovať za trestné ilegálne prekročenie našich hraníc, prehodnotiť sústreďovanie migrantov do záchytných centier, čiže nechať ich od začiatku voľne sa u nás pohybovať.
V mnohých ustanoveniach sa vláda zaviazala propagovať a podporovať migráciu a multikulturalizmus ako prospešné javy. V cieli č. 16, písm. b) sa opakuje záväzok organizovať komplexné programy pre migrantov ešte pred ich vycestovaním na Slovensko, teda potenciálnych migrantov vyhľadávať už v krajinách ich pôvodu, učiť ich, aké majú u nás práva, a pripravovať ich na cestu k nám.
V cieli č. 17 písm. a), b) si vláda, by si dovolila prijať na seba povinnosť okrem iného dokonca prenasledovať ľudí, ktorí sa boja migrantov, teda ktorí majú akoby xenofóbiu, ktorá znamená strach z neznámeho. Pripomínam, že v realite tu vôbec nejde o strach z neznámeho, pretože ľudia vedia, čoho sa obávajú, a po druhé takto formulovaný záväzok je v rozpore s našou ústavou, s medzinárodným právom a rovnako aj s našimi zákonmi. Pocity strachu ľudí alebo iné pocity nie je dovolené nijako prenasledovať. A ak je panická xenofóbia, panický strach nejakou chorobou, tak kto chce prenasledovať chorých? Je to veľký nezmysel.
Veľmi zavádzajúce je preto sústavné a vedomé spájanie pojmov ako rasizmus, diskriminácia, násilie s pojmom xenofóbia. Má to navodzovať dojem, že strach z migrantov je zakázaný. Súčasne s tým sa vláda, by sa vláda zaviazala jednostranne prenasledovať prípady prejavov rasizmu iba voči migrantom, ako by rasizmus zo strany migrantov a nenávistné prejavy voči domácemu obyvateľstvu, ako by vôbec neexistovali.
Je neuveriteľné, že vláda by sa zaviazala podporovať médiá, ktoré propagujú migráciu, a na druhej strane nepodporovať, resp. likvidovať médiá, ktoré sú k migrácii kritické. Hovoriť o nezávislosti médií, slobode prejavu, a pritom diskriminovať finančne a inak tie médiá, ktoré vyjadrujú obavy a iné názory, je veľmi jasným a hrubým porušovaním našej ústavy, medzinárodného..., a medzinárodného práva, ako aj demokracie.
V čísle, v cieli č. 19 sa, by sa, sa opätovne potvrdzuje, že migráciu pova..., je, migrácia je považovaná za prospešnú pre trvalý rozvoj krajín pôvodu, pre tranzitné krajiny a rovnako aj pre cieľové krajiny. Za týmto účelom by vláda migráciu plánovala, bude ju plánovať a začlení plány migrácie do miestnych, štátnych a regionálnych programov rozvoja spoločnosti.
Vláda prijala na seba záväzok vykonať množstvo ďalších legislatívnych a iných opatrení. Napríklad aj v otázkach finančných príjmov migrantov, vytvorenia programov a nástrojov na podporu investícií z príjmov migrantov do krajiny ich pôvodu a iné.
Dnes žije na svete asi 7,7 mld. ľudí a ich počet sa rýchlo zvyšuje, z toho je 260 mil. tzv. migrantov, teda ľudí, ktorí nežijú vo vlastnej krajine. Niektoré štatistiky do počtu migrantov zahŕňajú dokonca aj ľudí, ktorí migrujú vo vlastnom štáte z jedného miesta do druhého, mesta, do druhého. Spolu je takýchto tiežmigrantov asi 750 mil. na celom svete. Teda vraj spolu s ostatnými migrantami, ktorí žijú mimo svojej krajiny, je to až 1 mld., teda asi jedna sedmina ľudstva. Na tomto príklade jasne vidno obrovskú snahu vnímať migráciu ako niečo ozrutné, kde údajne jednotlivé štáty sú bezmocné. Niečo s tým jednoducho musíme. Je to niečo, s čím musíme počítať, chopiť sa toho, pracovať spolu, migráciu riadiť a prejavovať tzv. solidaritu.
Ak si však rozoberieme tieto čísla, tak vlastne skutočných migrantov, ktorí sú v medzinárodnom práve odôvodnene a považovaní za utečencov, je podstatne oveľa menej. Potom odrazu tie štatistiky vyzerajú úplne inak. Ak by sme predpokladali, že skutočných utečencov, ktorí sú nútení sa uchýliť v iných krajinách, je dovedna približne iba niekoľko desiatok miliónov, tak to tvorí na základe verejne prístupných medzinárodných údajov približne iba 0,26 % z celkovej populácie ľudstva, a nie 1 mld., jednu sedminu. O akú akútnu celosvetovú otázku teda ide? Pomáhať ľuďom treba, ale vedome zveličovať tieto údaje s cieľom zmiešanú migráciu podporovať a považovať ju za akúsi pozitívnu súčasť ľudského vývoja je scestné a účelové. Tí ostatní nie sú žiadni utečenci. Sú to napríklad ekonomickí migranti, ľudia, ktorí sa nemienia prispôsobovať novému prostrediu, chcú pomoc len využívať, alebo ľudia, ktorí sú možno aj kriminálnici utekajúci pred spravodlivosťou, alebo ľudia jednoducho už zamestnaní v zahraničí, študenti, menšiny v zahraničí a podobne.
Iné štatistiky hovoria, že najväčší nápor utečencov pred násilnými konfliktami je v rámci Afriky, teda z jedného štátu do druhého. Európa im v tom má výdatne pomáhať, pretože Európa je údajne akýmsi ostrovom ľudských práv vo svete. Ale nikto už ľuďom nepovie, že vzájomná pomoc afrických štátov je už od roku 1974 dohodnutá v ich spoločnej zmluve. Riešia to medzi sebou, 41 štátov Afriky, vtedajšia Organizácia africkej jednoty v roku 2002 nahradená dnešnou Africkou úniou. Podpísali tieto štáty v roku 1974 dohodu, že si budú pomáhať a vzájomne prijímať migrantov a budú ich prijímať aj späť, čo sa volá readmisia. Išlo o riadenie špecifických aspektov problémov utečencov a migrácie v Afrike.
Preto Európska únia vie, že nemôže hovoriť o tom, že s nimi sa nedá dohodnúť na vrátení migrantov. Európska únia účelovo tvrdí iba preto, že sa nedá dohodnúť na vytváraní zberných táboroch na ich území predtým, ako sa vydajú na cestu do Európy. Ale práve tu je podstata problému. Európska únia sa nesnaží riešiť otázku definitívneho zastavenia migrácie a navrátenia migrantov, ale pravdepodobne chce iba ich uskladnenie v zberných táboroch v Afrike, aby si ich potom organizovane a disciplinovane brala do Európy.
Obhajcovia masovej migrácie na základe medzinárodného práva v otázkach utečencov tvrdia, že migrantov nie je možné v žiadnom prípade vrátiť na územia, kde by im hrozilo prenasledovanie. Z toho pravidla však existuje jedna, jedna dnes veľmi aktuálna výnimka. V deklarácii Valného zhromaždenia OSN o územnom azyle zo 14. decembra 1967 sa v čl. 1 bod 3 hovorí, že udelenie azylu je výlučnou kompetenciou štátov. V čl. 3 bod 2 sa hovorí, že zásada nenavrátenia osôb od hraníc alebo tých, ktorí už sú na území štátu, späť do štátu, kde im môže hroziť prenasledovanie, sa nepoužije v prípade zabezpečenia ochrany národnej bezpečnosti alebo v záujme ochrany vlastnej populácie. Napríklad v čase masového príchodu, prílevu osôb.
Ale ak Nemecko... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Skryt prepis
