Pán predseda parlamentu, panie poslankyne, páni poslanci, na začiatku nedá mi, pretože sa tu skloňovalo a stále sa tu niekto oháňa na Slovensku vetou "Na Slovensku po slovensky", a ja by som chcela povedať, a teda ako na Slovensku, po grónsky? Alebo rečou svahily? Samozrejme, že na Slovensku po slovensky, to je úplne to najsamozrejmejšie, čo môže byť. Bez akýchkoľvek iných úmyslov. Naozaj máme tu hovoriť po svahilsky?
No, ale idem k mojej rozprave. Už v Biblii čítame, že Boh stvoril národy. V dejinách sa ich objavilo množstvo, mnohé prešli aj naším územím. Mnohé vyhynuli, iné prežili. Každý národ, ktorý prežil a dospel, vytvoril si alebo túži si vytvoriť vlastný štát. Je to prirodzený proces a prirodzený jav. Právo národa na štát je aj súčasťou medzinárodného konceptu ľudských práv. Dnes sa akosi zabúda, že jestvujú nielen individuálne, ale aj kolektívne ľudské práva.
Slovákom vzhľadom na nepriaznivé dejinné okolnosti bolo dopriate dosiahnuť svoj národný štát až pomerne veľmi neskoro, v 20. storočí. Prvý raz v roku 1939, no definitívne až v roku 1993. Oproti iným národom máme teda veľkú nevýhodu, chýbajúcu historickú tradíciu vlastnej štátnosti. Azda aj preto bolo už začiatkom 90. rokov u nás badať neprirodzený a, možno povedať, až chorobný a patologický jav, a to časť inteligencie aj politického spektra sa stavala ostro proti snahám o zvrchovanosť a potom aj proti snahám o štátnu samostatnosť. Takýto jav nemá, naozaj nemá v celom svete obdobu. Časť inteligencie a politikov vravela: Nie, my nechceme vlastný národný domov, my si nechceme rozhodovať o sebe, nám lepšie vyhovuje, ak sme len podnájomníkmi v domoch našich väčších národov, napríklad Čechov, Maďarov a tak ďalej.
Na počiatku emancipačného procesu Slovákov po páde komunizmu, resp. po prevrate, kde sa prehodili úlohy, kto bude pri vláde, na počiatku teda tohoto emancipačného procesu Slovákov bol zápas o spravodlivý názov štátu, ale rovnako tiež zápas o jazyk, a to už v roku 1990. Ako dopadol, vieme všetci. Aj keď sa nepodarilo docieliť prijatie takej podoby zákona, ktorý by zaviedol štátny jazyk bez výnimky, podarilo sa však vytvoriť Slovákom Slovenskú republiku.
Slovenská republika si však svoju plnú zvrchovanosť udržala len krátkych 5 rokov, do roku 1998, potom ju ovládli sily, ktoré si jej vznik neželali. Odvtedy sa zo zvrchovanosti a suverenity Slovenskej republiky len ukrajuje. Stratili sme suverenitu v zahraničnej politike, stratili sme suverenitu v ekonomike, v menovej, ale aj vo vojenskej či bezpečnostnej oblasti. Prestali sme si strážiť vlastné štátne hranice a aj našu legislatívu, žiaľ, musí najprv schváliť Brusel. Medzi poslednými atribútmi štátnej zvrchovanosti ostali ešte štátne symboly a štátny jazyk. Preto treba zlikvidovať zrejme aj tieto. Erózia štátneho znaku už začala tragikomicko-absurdnými hokejkami na dresoch štátnej reprezentácie v hokeji a možno ešte skôr otvoreným hanobením štátneho znaku poslancom Matovičom či takzvanými umelcami Kalmusom, Lorenzom a spol., prípadne takzvaným Arpádom Šoltésom, dokonca ešte skôr, keď poslanec Šebej sa vyjadril, že sa mu hnusí a že mu je na zvracanie, keď vidí slovenský znak, a ešte predtým poslanec Duray, ktorý bol tiež v parlamente Slovenskej republiky a ktorý vo svojej knihe Psí obojok sa vyjadril, že keď si Maďar zoberie Slovenku, tak przní a hanobí maďarskú rasu.
Dnes prichádza na rad štátny jazyk. S iniciatívou prichádzajú poslanci Dostál a Osuský, ktorí, a spol., ktorí by si za svoju doterajšiu neúnavnú protinárodnú činnosť mohli vyslúžiť slogan: "Nič protislovenské mi nie je cudzie." Ich návrh by sme mohli skôr ako za zmenu označiť za likvidáciu zákona o štátnom jazyku. Má zmiznúť samotná podstata, samotný zmysel zákona, vyjadrená v druhom odseku slovami: "Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky."
Ak slovenčina nie je štátnym jazykom a nemá prednosť pred ostatnými, tak Slovenská republika len ťažko môže byť národným štátom slovenského národa. Ak slovenčina, možno sa, možno sa tiež spýtať, ak nemá slovenčina mať výsadné postavenie v Slovenskej republike, v štáte slovenského národa, tak potom kde ho má mať? V Grónsku? Alebo v Afrike?
Predloženým návrhom ani tak nejde o zvýšenie práv národnostných menšín, pretože tie majú v Slovenskej republike také práva, dokonca nadpráva, ktoré vo väčšine štátov nie sú vôbec samozrejmosťou. Tu ide o likvidáciu jedného z kľúčových atribútov štátnosti - štátneho jazyka.
Mimochodom, u predkladateľov Dostála, Osuského a spol. je priam dojemná starostlivosť o práva menšín, no len vtedy, ak to smeruje k oslabeniu postavenia majoritného národa a v konečnom dôsledku Slovenskej republiky. Nikdy nebojujú o práva slovenskej menšiny či už na území Slovenskej republiky, ako sú napríklad známe prípady obcí na južnom Slovensku, kde Slováci nemajú možnosť ani základného vzdelávania sa v materinskom jazyku. Slovenské rodiny ani slovenské deti v majoritne maďarskom etnickom prostredí ho nikdy, ich, predkladateľov, nikdy nezaujímali a ani nezaujímajú. Ani dodržovanie práv slovenskej menšiny za hranicami Slovenskej republiky ich nezaujíma. Napríklad Slováci v Maďarsku nemajú jedinú slovenskú základnú školu, tobôž už nie strednú. Podobne je to aj v Poľsku. Situácia s odnárodňovaním slovenskej menšiny je kritická aj v Českej republike a podobne.
Pánom predkladateľom teda prekáža fakt, že slovenčina má výsadné postavenie, že má mať prednosť pred inými jazykmi, že cirkvi a náboženské spoločnosti majú svoju agendu určenú pre verejnosť viesť v slovenčine, že obce majú povinnosť viesť kroniky aj v štátnom jazyku. Požadujú odstrániť nadradené postavenie slovenčiny pri označovaní ulíc, verejných priestranstiev a mapových diel a najmä v celých oblastiach verejného styku, v elektronických médiách, v miestnych rozhlasoch či v periodickej tlači a inde. To, že komunikácia medzi personálom zdravotníckych zariadení sa má viesť spravidla v slovenčine, prekáža mu slovenčina v nápisoch, reklamách, oznamoch určených na informovanie verejnosti. Navrhuje sa okrem iného vypustiť odsek, v ktorom sa uvádza: "Všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach, vo vozidlách verejnej dopravy, sa uvádzajú v štátnom jazyku."
Vieme si predstaviť, čo by mohlo vzniknúť, ak by sa vypustila zo zákona čo i len táto jediná veta?
Návrh má aj negatívny dosah aj v praktickej oblasti každodenného života. Môže spôsobiť chaos, hotový jazykový babylon nielen na úradoch, v školách, ale tiež v nemocničných zariadeniach, tu pri nedostatočnej komunikácii ohroziť zdravie i životy ľudí.
Poslancom Osuskému, Dostálovi a spol. prekážajú aj sankcie za nedodržovanie ustanovení o štátnom jazyku. Aký je to však zákon, ak neukladá sankcie? Kto ho bude rešpektovať? Ak vyjmeme z akéhokoľvek zákona sankcie, tak zákon je bezzubý, to ako keby sme povedali, síce platí, ale nemusíte ho dodržovať.
Existujúci zákon z roku 1995 bol v minulosti viackrát novelizovaný. Táto novela by ho však definitívne pochovala.
Ďakujem za slovo. (Potlesk.)
