Videokanál poslanca

Áno, ďakujem. Pán Klus, mňa by zaujímalo, či sa takto staráte aj o predvolebnú kampaň a jej financovanie bývalého prezidenta Kisku, ktorý už rok, celý rok pred voľbami mal bilbordy. A dúfam, že sa zaujímate aj o prezidentskú kampaň a jej financovanie Zuzany Čapútovej. Bola by som rada, keby ste tiež venovali takú pozornosť týmto veciam. Ďakujem.

Áno, ďakujem ti, Milan. Ja by som len toľko, že chcela vysloviť nádej, že poslanci prítomní v tejto rokovacej miestnosti, keď budú hlasovať, tí, ktorí majú plné ústa slov o kradnutí, o zlodejoch a, ja neviem, o rozkrádaní, tak ja dúfam, že títo poslanci by mali určite tento návrh podporiť.
Ďakujem.

Spomínate tu český národ, ktorý nemá tieto problémy. Našťastie český národ nemá takých nepriateľov českého národa, ako my máme nepriateľov slovenského národa.
Hovoríte, že som použila nešťastný tón a ja neviem čo. Bohužiaľ, áno, pretože vy, kolega Osuský, a vy, kolega Dostál, zahraniční agenti, vy ste naozaj nešťastím pre Slovenskú republiku.

Pán predseda parlamentu, vážené kolegyne, kolegovia, návrh poslancov Osuského, Dostála, Zimenovej a Kaščákovej sa zaštiťuje predovšetkým pojmom slobody. V skutočnosti však nehľadá autentickú realizáciu slobody slovenských občanov, ale pod týmto verbálnym pláštikom je iba ďalší krok k postupnej deštrukcii suverenity Slovenskej republiky, ba i samotnej existencie slovenského národa. Skutočný zámer navrhovateľov je zrejmý a jasný, keď tvrdia, že ustanovenia jazykového zákona o tom, že slovenčina ako štátny jazyk má na území Slovenskej republiky prednosť pred inými jazykmi, že je to čisto deklaratívne a nemá reálny význam. V skutočnosti opak je pravdou. Jazyk totiž nie je iba akýsi technický dorozumievací prostriedok na výmenu informácií, ľubovoľne zameniteľný akýmkoľvek iným, ale jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti národa, vyjadrením jeho špecifickej identity, jeho historicky nazhromaždeného kultúrneho bohatstva a jeho kultúrnej a duchovnej suverenity.
Aj v najzložitejších situáciách, keď je národ pozbavený vlastného štátu, dokáže prežiť práve z bohatstva svojej kultúry a svojho jazyka. Dejiny slovenského národa, ktorý prežil stáročia bez vlastného štátu a predsa nezanikol, sú jedinečným potvrdením pravdivosti týchto slov.
Nebolo náhodné, že všetky politické moci, ktoré chceli ovládnuť a asimilovať slovenský národ, tak robili prostredníctvom jazyka. V posledných desaťročiach Uhorska to boli tvrdo maďarizačné jazykové zákony. Za prvej Československej republiky zase smutno známe Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931, zostavené komisiou pod predsedníctvom českého profesora Václava Vážného, ktorých cieľom bolo rozkolísať pravopisné, hláskoslovné i gramatické normy slovenského jazyka a vnútiť mu nové slová a tak slovenčinu postupne počeštiť.
Je paradoxné, že dnes máme síce Slovenskú republiku, ale aj tak ochrana slovenského jazyka je dosť slabá. Verejný priestor je zaplavený nezmyselnými cudzojazyčnými prvkami, ktoré okrem krivenia jazyka neslúžia nikomu a ničomu. Upadá jazyková kultúra médií vrátane verejnoprávnych. Ani hlásatelia či moderátori sa dnes často nevedia vyjadrovať vo vetách, ktoré majú podmet a prísudok, a dodržovať normy slovenskej gramatiky a výslovnosti. Knihy sa vydávajú bez jazykovej korektúry a plné chýb. V školách sa slovenčine venuje čoraz menší priestor a zo stredných škôl vychádzajú maturanti, ktorí neovládajú elementárne pravidlá pravopisu a nemajú schopnosť koherentne slovne vyjadrovať svoje myšlienky.
Slovenský politik Milan Hodža pred viac než storočím v jednom z listov nasledovníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi d´Este napísal, že "viac než k maďarizácii vedie uhorské jazykové zákonodarstvo k ohlupovaniu slovenských detí". Paradoxne sa toto dá povedať aj o dnešnej situácii. Slovenské deti, ktoré neovládajú poriadne ani svoj materinský jazyk, ale zato už v predškolskom veku sú naplavované anglicizmami a nespisovnosťami, sa nestávajú polyglotmi, ale skôr jazykovými polovzdelancami a nevzdelancami.
Tento smutný trend chce tento návrh zákona ešte posilniť, keď navrhuje vypustiť ustanovenie, podľa ktorého sa na účely zákona pod štátnym jazykom rozumie slovenský jazyk v kodifikovanej podobe. Žiaľ, súčasné znenie zákona nevylučuje používanie inojazyčných termínov a nespisovných jazykových prostriedkov. Bohužiaľ, tieto prvky čoraz väčšmi ovládajú verejný priestor.
Keď odstránime aj poslednú brzdu, ktorou je ochrana štátneho jazyka v zmysle jazykového zákona, tak nám hrozí, že sa po čase úplne prepadneme v jazykovom barbarstve a nekultúre.
Slovenčina ako štátny jazyk je napokon aj výrazom suverenity Slovenskej republiky a všeobecným dorozumievacím prostriedkov jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na celom území Slovenskej republiky.
Predložený návrh zákona ohrozuje elementárne fungovanie základných inštitúcií a dorozumenie i spoločenské uplatnenie všetkých občanov a zo Slovenskej republiky chce vytvoriť priestor, v ktorom bude vládnuť virvar všetkých jazykov a nespisovnosti okrem jazyka slovenského. Je očividné, o čo navrhovateľom ide.
Slovenská republika, ktorá už dnes odovzdala veľkú časť svojich suverénnych práv Európskej únii a otvorila svoje hranice, táto Slovenská republika má byť pozbavená ďalšieho zásadného elementu svojej suverenity - svojho jazyka.
Napokon sa mi žiada ešte jeden dôvetok. Slovenskí kozmopoliti bez vlasti nemajú žiadny problém prispôsobiť sa nemčine v Rakúsku, angličtine vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch, francúzštine vo Francúzsku, iba tú svoju slovenčinu za nič nemajú, iba ak za slúžku, ktorou opovrhujú.
Od čias, keď Svetozár Hurban Vajanský oplakával suché ratolesti slovenského národa, ktoré sa radšej hlásili za čokoľvek a kohokoľvek, len nie za Slovákov, súc presvedčení, že iba tak sa stanú modernými a pokrokovými, od tých čias sa veľa nezmenilo. Možno aj preto niektorí dodnes nemôžu prísť Vajanskému na meno.
A ešte na koniec by som chcela povedať, prijatie takéhoto návrhu zákona by bolo napľutím všetkým našim slávnym a statočným predkom, ktorí bojovali a trpeli za slovenský národ a slovenský jazyk. Prijatie takéhoto návrhu by bolo nezmazateľnou hanbou pre tento slovenský parlament.
Ďakujem.

Ďakujem. Pán poslanec Blanár, povedal si, že sa čuduješ týmto predkladateľom, no ja sa vôbec nečudujem, že dávajú takýto zákon. Pretože sú takého založenia.
A okrem toho stále tu padá to na Slovensku po slovensky. Ja sa ešte raz chcem opýtať, takže na Slovensku, keď nie po slovenský, tak ako? Po grónsky alebo v reči svahily? Samozrejme, že na Slovensku po slovensky. Ja na tom nevidím nič zlé.
Ďakujem.

Je nehoráznosť hovoriť o nejakých hysterických národniarskych ideológiách, a to práve z úst extrémistickej stúpenkyne neomarxistickej ideológie. Ďakujem.

Ďakujem pekne za reakciu kolegu.

Pán predseda parlamentu, panie poslankyne, páni poslanci, na začiatku nedá mi, pretože sa tu skloňovalo a stále sa tu niekto oháňa na Slovensku vetou "Na Slovensku po slovensky", a ja by som chcela povedať, a teda ako na Slovensku, po grónsky? Alebo rečou svahily? Samozrejme, že na Slovensku po slovensky, to je úplne to najsamozrejmejšie, čo môže byť. Bez akýchkoľvek iných úmyslov. Naozaj máme tu hovoriť po svahilsky?
No, ale idem k mojej rozprave. Už v Biblii čítame, že Boh stvoril národy. V dejinách sa ich objavilo množstvo, mnohé prešli aj naším územím. Mnohé vyhynuli, iné prežili. Každý národ, ktorý prežil a dospel, vytvoril si alebo túži si vytvoriť vlastný štát. Je to prirodzený proces a prirodzený jav. Právo národa na štát je aj súčasťou medzinárodného konceptu ľudských práv. Dnes sa akosi zabúda, že jestvujú nielen individuálne, ale aj kolektívne ľudské práva.
Slovákom vzhľadom na nepriaznivé dejinné okolnosti bolo dopriate dosiahnuť svoj národný štát až pomerne veľmi neskoro, v 20. storočí. Prvý raz v roku 1939, no definitívne až v roku 1993. Oproti iným národom máme teda veľkú nevýhodu, chýbajúcu historickú tradíciu vlastnej štátnosti. Azda aj preto bolo už začiatkom 90. rokov u nás badať neprirodzený a, možno povedať, až chorobný a patologický jav, a to časť inteligencie aj politického spektra sa stavala ostro proti snahám o zvrchovanosť a potom aj proti snahám o štátnu samostatnosť. Takýto jav nemá, naozaj nemá v celom svete obdobu. Časť inteligencie a politikov vravela: Nie, my nechceme vlastný národný domov, my si nechceme rozhodovať o sebe, nám lepšie vyhovuje, ak sme len podnájomníkmi v domoch našich väčších národov, napríklad Čechov, Maďarov a tak ďalej.
Na počiatku emancipačného procesu Slovákov po páde komunizmu, resp. po prevrate, kde sa prehodili úlohy, kto bude pri vláde, na počiatku teda tohoto emancipačného procesu Slovákov bol zápas o spravodlivý názov štátu, ale rovnako tiež zápas o jazyk, a to už v roku 1990. Ako dopadol, vieme všetci. Aj keď sa nepodarilo docieliť prijatie takej podoby zákona, ktorý by zaviedol štátny jazyk bez výnimky, podarilo sa však vytvoriť Slovákom Slovenskú republiku.
Slovenská republika si však svoju plnú zvrchovanosť udržala len krátkych 5 rokov, do roku 1998, potom ju ovládli sily, ktoré si jej vznik neželali. Odvtedy sa zo zvrchovanosti a suverenity Slovenskej republiky len ukrajuje. Stratili sme suverenitu v zahraničnej politike, stratili sme suverenitu v ekonomike, v menovej, ale aj vo vojenskej či bezpečnostnej oblasti. Prestali sme si strážiť vlastné štátne hranice a aj našu legislatívu, žiaľ, musí najprv schváliť Brusel. Medzi poslednými atribútmi štátnej zvrchovanosti ostali ešte štátne symboly a štátny jazyk. Preto treba zlikvidovať zrejme aj tieto. Erózia štátneho znaku už začala tragikomicko-absurdnými hokejkami na dresoch štátnej reprezentácie v hokeji a možno ešte skôr otvoreným hanobením štátneho znaku poslancom Matovičom či takzvanými umelcami Kalmusom, Lorenzom a spol., prípadne takzvaným Arpádom Šoltésom, dokonca ešte skôr, keď poslanec Šebej sa vyjadril, že sa mu hnusí a že mu je na zvracanie, keď vidí slovenský znak, a ešte predtým poslanec Duray, ktorý bol tiež v parlamente Slovenskej republiky a ktorý vo svojej knihe Psí obojok sa vyjadril, že keď si Maďar zoberie Slovenku, tak przní a hanobí maďarskú rasu.
Dnes prichádza na rad štátny jazyk. S iniciatívou prichádzajú poslanci Dostál a Osuský, ktorí, a spol., ktorí by si za svoju doterajšiu neúnavnú protinárodnú činnosť mohli vyslúžiť slogan: "Nič protislovenské mi nie je cudzie." Ich návrh by sme mohli skôr ako za zmenu označiť za likvidáciu zákona o štátnom jazyku. Má zmiznúť samotná podstata, samotný zmysel zákona, vyjadrená v druhom odseku slovami: "Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky."
Ak slovenčina nie je štátnym jazykom a nemá prednosť pred ostatnými, tak Slovenská republika len ťažko môže byť národným štátom slovenského národa. Ak slovenčina, možno sa, možno sa tiež spýtať, ak nemá slovenčina mať výsadné postavenie v Slovenskej republike, v štáte slovenského národa, tak potom kde ho má mať? V Grónsku? Alebo v Afrike?
Predloženým návrhom ani tak nejde o zvýšenie práv národnostných menšín, pretože tie majú v Slovenskej republike také práva, dokonca nadpráva, ktoré vo väčšine štátov nie sú vôbec samozrejmosťou. Tu ide o likvidáciu jedného z kľúčových atribútov štátnosti - štátneho jazyka.
Mimochodom, u predkladateľov Dostála, Osuského a spol. je priam dojemná starostlivosť o práva menšín, no len vtedy, ak to smeruje k oslabeniu postavenia majoritného národa a v konečnom dôsledku Slovenskej republiky. Nikdy nebojujú o práva slovenskej menšiny či už na území Slovenskej republiky, ako sú napríklad známe prípady obcí na južnom Slovensku, kde Slováci nemajú možnosť ani základného vzdelávania sa v materinskom jazyku. Slovenské rodiny ani slovenské deti v majoritne maďarskom etnickom prostredí ho nikdy, ich, predkladateľov, nikdy nezaujímali a ani nezaujímajú. Ani dodržovanie práv slovenskej menšiny za hranicami Slovenskej republiky ich nezaujíma. Napríklad Slováci v Maďarsku nemajú jedinú slovenskú základnú školu, tobôž už nie strednú. Podobne je to aj v Poľsku. Situácia s odnárodňovaním slovenskej menšiny je kritická aj v Českej republike a podobne.
Pánom predkladateľom teda prekáža fakt, že slovenčina má výsadné postavenie, že má mať prednosť pred inými jazykmi, že cirkvi a náboženské spoločnosti majú svoju agendu určenú pre verejnosť viesť v slovenčine, že obce majú povinnosť viesť kroniky aj v štátnom jazyku. Požadujú odstrániť nadradené postavenie slovenčiny pri označovaní ulíc, verejných priestranstiev a mapových diel a najmä v celých oblastiach verejného styku, v elektronických médiách, v miestnych rozhlasoch či v periodickej tlači a inde. To, že komunikácia medzi personálom zdravotníckych zariadení sa má viesť spravidla v slovenčine, prekáža mu slovenčina v nápisoch, reklamách, oznamoch určených na informovanie verejnosti. Navrhuje sa okrem iného vypustiť odsek, v ktorom sa uvádza: "Všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach, vo vozidlách verejnej dopravy, sa uvádzajú v štátnom jazyku."
Vieme si predstaviť, čo by mohlo vzniknúť, ak by sa vypustila zo zákona čo i len táto jediná veta?
Návrh má aj negatívny dosah aj v praktickej oblasti každodenného života. Môže spôsobiť chaos, hotový jazykový babylon nielen na úradoch, v školách, ale tiež v nemocničných zariadeniach, tu pri nedostatočnej komunikácii ohroziť zdravie i životy ľudí.
Poslancom Osuskému, Dostálovi a spol. prekážajú aj sankcie za nedodržovanie ustanovení o štátnom jazyku. Aký je to však zákon, ak neukladá sankcie? Kto ho bude rešpektovať? Ak vyjmeme z akéhokoľvek zákona sankcie, tak zákon je bezzubý, to ako keby sme povedali, síce platí, ale nemusíte ho dodržovať.
Existujúci zákon z roku 1995 bol v minulosti viackrát novelizovaný. Táto novela by ho však definitívne pochovala.
Ďakujem za slovo. (Potlesk.)

Ešte raz. Pardon. Už? Môžem?

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NRSR
Môžte.

Grausová, Natália, poslankyňa NRSR
Môžem? A počuť?

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NRSR
Počuť. (Reakcie z pléna.)

Grausová, Natália, poslankyňa NRSR
Nepočuť. Dobre. Pani poslankyňa, spomínali ste, že tu niekto chce zvyšovať národnú hrdosť. Žiaľ, tu nikto národnú hrdosť nezvyšuje, pretože tá je na Slovensku tak strašne potlačená, že sme takmer na poslednom mieste v národnej hrdosti a v národnom uvedomení.
Ďalej. Spomínali ste, že... A to potláčaná národná hrdosť na Slovensku je aj takými ľuďmi, ako ste vy. Keď tu hovoríte, že tu niekto vyvoláva hystériu, keď niekto vyvoláva hystériu, ste to vy extrémisti, neomarxisti presadzujúci totalitnú multi-kulti a LGBT neomarxistickú ideológiu, ktorá smeruje k tyranii.
Vy nie ste žiadni demokrati, vy ste neomarxisti s ideológiou, vy ste ideológovia neomarxizmu a vy ste, smerujete k tyranii.

Ďakujem za slovo. Extrémista a zahraničný agent Dostál, ja vám teda poviem, že z toho maďarského parlamentu by vás hnali metlami, a v živote by ste si, by ste sa nikdy do toho maďarského parlamentu vy, keby ste tak bojovali proti maďarskej štátnosti, ako bojujete proti slovenskej štátnosti, nikdy by ste neboli v maďarskom parlamente.