Vážený pán predsedajúci, vážená pani predkladateľka, vážený pán zástupca výboru, vážená snemovňa, ale nás zasa raz je, začal by som osobným názorom.
Ak som presvedčený o svojej pravde, tak za ňou stojím. Ak som presvedčený o tom, za čím stojím, tak to neutajujem, ani hodinu, ani minútu, ani sekundu. Ak som presvedčený, že moja diplomová práca alebo rigorózna práca, alebo dizertačná práca je v poriadku, tak nevidím dôvod, prečo by ma mohlo vôbec napadnúť utajovať.
Debata o predsedovi Národnej rady bola lemovaná výrokom Bélu Bugára, ktorým u časti verejnosti i médií narazil. Hovoril o osobnom rozhodnutí. Akokoľvek súhlasím s týmto postojom Bélu Bugára. Pre Andreja Danka je to osobné rozhodnutie a nebudem sa preto príliš v tomto vystúpení Andrejovi Dankovi venovať, lebo on sa má, mal sa a bude sa môcť osobne rozhodnúť. Ale budem hovoriť o tých, ktorí sa osobne rozhodli.
Na začiatku našej cesty k demokracii používal niekoľko mesiacov neodôvodnene, potom ho nadobudol, titul JUDr. známy český politik doktor Ján Kalvoda. Po tom, ako sa ukázalo, že ho používa neoprávnene, v politike skončil.
Môžme si spomenúť i na maďarského prezidenta Pála Schmitta, ktorý porušil akademické cnosti a stálo ho to prezidentský úrad. Aj keď bol nominantom Viktora Orbána, ktorý za ním stál.
Môžme si spomenúť na nemeckého ministra obrany s nóblovo znejúcim šľachtickým prídomkom zu Guttenberg. Tento mladý muž bol usvedčený z podobného a prišiel o funkciu ministra obrany Spolkovej republiky Nemecka. Na prídavok mu univerzita neférovo nadobudnutý titul odňala.
Samozrejme, drobnosťou sú podaktorí ministri novšej Babišovej vlády, ktorí skončili podobne. Bolo to ale zrejme ich osobné rozhodnutie. V žiadnom z týchto prípadov sa nečakalo na súdny rozsudok, ani sa po ňom nevolalo, lebo ide hádam tak trochu o akademickú česť toho, ktorý podvádzal.
V časoch, keď sa po štyridsiatich rokoch obnovil akademický senát Lekárskej fakulty univerzity Komenského, ktorému som mal v tom čase česť byť podpredsedom, sa na jednom z prvých zasadnutí odohrala nasledovná scéna. Vstal vysokovážený, dnes už nie je medzi nami, slávny profesor internej medicíny Ján Gvozdiak a povedal tam prítomnému významnému slovenskému lekárovi, profesorovi tej istej fakulty, zhruba toto: "Vykradli ste dielo svojho kolegu, ktorý opustil tábor mieru a socializmu obohnatý ostnatým drôtom, a bez akejkoľvek cti a uvedenia jeho osoby ako autora ste významnú časť jeho vkladu inkorporovali do svojej odbornej publikácie. Nezaslúžite si byť členom akademickej obce a ja vás vyzývam, aby ste odišli z tejto sály". Ku cti toho profesora treba povedať, že po slovách profesora Gvozdiaka sa zdvihol, odišiel a nikdy sa nevrátil. Nahliadol.
Preto ak hovorím teraz o tejto kauze, tak ponechávam stranou osobu Andreja Danka, ale zamýšľam sa nad inými hrozivými príznakmi. Apriórne sa môžme veľmi skľúčene zamyslieť nad tým, ako to chodí, chodilo, a nevylučujem, že aj bude chodiť, pri kúpe a predaji najrôznejších prác, ktoré sú potrebnými míľnikmi na ceste k získaniu titulu. Je príznačné, že neúprosná stránka "zomri" v súvislosti s touto kauzou ukázala pekný moment z jednej z produkcií Mr. Beana, ako opisuje na akejsi prijímacej skúške.
Tá spoločnosť na západ od nás rovnako istená aj v Genosische technische Hochschule v Zürichu alebo na Princetone nepodporuje opisovanie, nepodporuje plagiáty, nepodporuje neférové získanie akademických titulov. A ak ich niekto získa, ako ten spolkový minister, tak mu ho odnímu. To je spoločnosť, ktorá je vedecky výkonná, ktorej cestu lemujú Nobelove ceny.
Ja, samozrejme, neočakávam, že by mal niekto vidieť súvislosť medzi rigoróznou prácou a Nobelovou cenu. Ja len chcem podčiarknuť, že férová cesta je tá správna cesta, a ak pani ministerka Lubyová dokáže v tejto súvislosti vyprodukovať niečo typu "vtedy boli iné časy", tak samozrejme, že človeka napadne doba kešu a igelitky s peniazmi. Čas na zlodejiny nebol ani v dobe kešu, aj keď si to R. Kaliňák myslí. A takisto nikdy nebol čas plagiátov, zatajovania autorov svojich prác. Inými slovami, neviem, ako získala svoj titul pani ministerka. Verím, že čestne. Ale ak toto vyprodukuje, tak tým dáva dišpenz a sníma hriechy všetkých podvodníkov s tým, že tak to vtedy chodilo.
Čo si myslíme o našom školstve, čo si myslíme o akademickej cti, ak toto dokážeme vypustiť? Lebo tak to chodilo aj v časoch, keď sme zbavovali občanov občianstva, nakladali ich do dobytčích vagónov, tak to chodilo, také boli časy. Ale hádam to tým neospravedlníme.
Takže musím povedať, že pokiaľ ide o rok 2000, neviem si predstaviť, že platili poriadky, ktoré umožnili plagiáty, ktoré umožnili necitovanie. A nie je tu ten, ktorý nás umravnil a vďaka komu nechrúmete Horalky.
Takže využívam optické pomôcky, toto (rečník zobral do ruky materiál, ukazujúc ho plénu), samozrejme, nie je rigorózna, to je moja dizertačná práca, má 273 strán (rečník položil materiál na rečnícky pult) a v nej 254 citácií z dobovej svetovej literatúry na vtedy úplne novú problematiku HIV infekcie. Treba povedať, že keď ju oponoval ešte stále medzi nami po 29 rokoch prítomný zakladateľ slovenskej imunológie akademik Štefanovič, tak mi povedal: "Peter, toto by ste mali vydať ako monografiu." No, písal sa rok 1988,1989, ale keď tú knihu otvorím, tak na každej strane sú minimálne traja citovaní autori v tom súpise faktov dovtedy známych. Neexistovalo, že by tam neboli, dokonca sa prísne kontrolovalo, či sú citovaní podľa normy, citačná norma existovala, hovorila presne, kde má byť bodka, v akom poradí je časopis citovaný - ročník, číslo strany a tak ďalej atď. Neexituje, že neplatili normy.
Preto s dovolením používam, keď už na to príde, titul candidatus scientiarum (CSc.), lebo mám pocit, že vtedy sme tie tituly v zásade takmer všetci získavali hádam férovo. Moji oponenti prišli z rôznych inštitúcií, jeden bol z dnešnej Masarykovej univerzity v Brne, ďalší boli význační predstavitelia medicíny a neexituje, že niekde v hlbokom podzemí Aspermontského paláca Lekárskej fakulty pri starej Štátnej nemocnici nie je tá práca uložená. Ale keby náhodou nebola, tak jeden exemplár mám ja a je k nahliadnutiu a nikdy by ma nenapadlo nič na tom utajovať. Samozrejme, HIV infekcia, AIDS, ich liečba, výskyt prešli za 30 rokov dramatickým vývojom ako takmer žiadna iná choroba. A iste je to dnes vyslovene historický dokument, skoro ako záznam z pitvy, ktorú vykonal Ján Jesenius, prvý slovenský rektor Karlovej univerzity, pred stáročiami.
Ale jednoducho sa domnievam, že akademická česť mala platiť vždy, a myslím si, že aj keď nemôžme pochopiteľne akademické štruktúry danej vysokej školy obviniť zo zodpovednosti za niečo, čo sa stalo dávno pred tým, ako oni v tých pozíciách boli. Férový postoj je otvorenosť, férový postoj je okamžitá akcia, férový postoj v rámci zachovania cti vlastného mena Univerzity Mateja Bela predsa nie je to, čo sa odohrávalo, tie, povedzme si otvorene, trápne naťahovačky.
Takže i to trochu svedčí o tom, akú máme úctu k vzdelaniu, ako je titulománia za každú cenu bez ohľadu na to, na čo to bude, ako som k tomu prišiel, niečím veľmi škodlivým, ak to umožňuje takéto škodlivé výrastky.
Chcem povedať na záver, že hlasovanie, ktoré nás čaká, je ďaleko menej hlasovaním o Andrejovi Dankovi, ako je hlasovaním o nás, každý po tom, čo vie o veci, a hádam dačo vieme, si svojím hlasovaním kreslí svoj obraz, nie obraz Andreja Danka, kreslí svoj obraz úcty k akademickému prostrediu, k našim vysokoškolským inštitúciám, k tomu, ako by mali vyzerať a ako možno nezriedka nevyzerajú. Vydávame výpoveď o tom, ako chápeme obraz tohto parlamentu, čo si myslíme o tom, ako by sme mali vyzerať a aký by sme mali zanechať dojem, počínajúc medzi občanmi Slovenskej republiky a končiac medzi čitateľmi nepochybne mienkotvorného a populárneho týždenníka Der Spiegel, ktorý iste s rovnakou vervou zničil po zásluhe aj ministra zu Guttenberga.
Inými slovami, týmto hlasovaním vydávame obraz o parlamente, o slovenskom parlamentarizme a v konečnom dôsledku o Slovenskej republike.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)