Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. No, pani ministerka, celkom pochopiteľne ste predviedli kruhovú obranu, nepochybne sa dá akceptovať, že ste zdedili pekné trasovisko, problém ale je, že sa objavujú potom ďalšie veci, takže vy riešite tie predchádzajúce, ale zároveň sa vytvárajú nové a nové kauzy na riešenie, vy to síce pekne vysvetľujete, že ten, ktorému sa podarí v každej položke pridať nejaké potrebné bodíky, a potom aj keď bol šiesty, aj tak by bol zaručene vyhral a podobné historky, to je síce fajn, potom je aj chránený GDPR-om, teda nie je zverejniteľný. A nakoniec ste pekne povedali: „No chceli sme vznešené ideály.“ No to pripomína klasický citát Černomyrdinov: „Chceli sme to urobiť čo najlepšie a dopadlo to ako vždy.“
Takže tu je problém v tom, že, nechcem spochybňovať, neni som agentom plazmového vŕtania, ale to už je niečo, čo asi niekde nejakú postať má. Ale zavretý hotel za 800-tisíc eur nie je garantúciou ničoho. To znamená, že aj v tých pridelených bodoch sa dá hovoriť o kdečom, čo nevzbudzuje veľkú dôveru.
A keď hovoríme o tom, že by zahraničné posúdenie bolo drahé, pred mnohými rokmi som bol vo Fínsku a mal som možnosť hovoriť s predstaviteľmi ich akadémie vied a tí mi povedali, že zavolať si zahraničných expertov na alokáciu peňazí je drahé, ale že sa to 100-krát oplatí a potom vyberú poctivo a korektne to, čo prospeje. To znamená, žiadna výhovorka, že je to drahé, ak sa dávajú milióny a milióny, a my hovoríme, že by bolo drahé to posúdenie. Ja si to proste nemyslím a domnievam sa, že to je jediná cesta z toho, aby sme nemali expertov, ktorí sú krytí GDPR, ale nevedia spočítať štyri položky, pozoruhodne v prospech nejakého záujemcu.

Vážený pán predsedajúci, vážení pozostalí, téma, ktorej sa budem venovať, tu včas zaznieva a nebude to personálna téma, i keď na úvod poviem, že sa budem snažiť za tých pár minút vysporiadať s neustále opakovanou mantrou, ktorej predkladateľom, a dá sa povedať, takým hlavným vlajkonosičom je ríšsky minister propagandy, ak teda Ficovo impérium môžem považovať za ríšu, teda Erik Tomáš.
Erik Tomáš nás tu kŕmi v pevnom presvedčení, že nepoznáme históriu, že tajná voľba je výdobytok demokracie. Ja sa histórii 20. storočia venujem a môžem vám povedať, že takou ukážkou tajnovolebného podujatia bol legendárny zjazd VKSB, teda Všeľudskej komunistickej strany boľševikov, ktorý vošiel do dejín pod názvom zjazd víťazov.
Začiatkom 30. rokov sa na ňom konali voľby a, čuduje sa svete, v tajných voľbách, podčiarkujem, v stalinských tajných voľbách získal Sergej Mironovič Kirov privysoký počet hlasov na to, aby tým nepopudil Stalina. Získal viac hlasov ako Josif Vissarionovič. Stalo sa mu to osudným. V duchu najlepšej boľševickej vyvražďovacej tradície bolo zinscenované jeho zabitie a potom so zle hlasujúcimi tajnými hlasujúcimi na zjazde Stalin zatočil. Na ďalšom zjazde strany bola väčšina účastníkov toho zjazdu víťazov mŕtva.
Chcem teda povedať, že i v tomto režime boli tajné voľby. A hádam ani Erik Tomáš, ktorý je schopný všetkého, nebude tvrdiť, že to bol demokratický režim.
Potom po dlhých historických skokoch sa dostávam ku posledným voľbám v totalite, ktoré som ako občan absolvoval. Na konci Heydukovej v susednom dome, kde býva priateľ František Mikloško, bol volebný okrsok. Volilo sa do desiatej večer. Prišiel som asi za desať minút desať, zamieril som k stolu, kde sedela komisia, a vypýtal som si od jej predsedu pero. Mierne udivený mi ho dal. A ja som zašiel za plentu a škrtal som niekoľkých kandidátov. Bol som teda účastníkom tajnej voľby v totalite. Takže bludy o tom, ako je tajná voľba výdobytok demokracie, môže rozprávať Erik Tomáš len sprostejším, ako je on.
A tak k tomu, aký je úbohý argument, že však občania volia tajne, len toľko, samozrejme, že občan má právo voliť tajne, čo mu, samozrejme, vôbec nemusí brániť zverejniť svoju voľbu. Ja tiež zverejním svoju voľbu ústavných sudcov, keď na to príde, i keď bude tajná. Ale rozhodne občan má na tajnú voľbu právo.
Na rozdiel od občana vo volebnej miestnosti my sme volení zástupcovia občanov, ktorí nám dali dôveru, aby sme ich zastupovali. A preto moji voliči, i tí, čo mi dali tých 23-tisíc preferenčných hlasov, majú právo vedieť, koho som im vybral na Ústavný súd v ich zastúpení.
Žiaden argument, to je len ukážka, ako dokážu ľudia typu Erika Tomáša uvažovať, že predsa ten sudca bude vedieť, že si mu nedal svoj hlas, a keď príde tvoja kauza pred Ústavný súd, tak ako to tak bude? To je ten spôsob myslenia.
Veľmi dobre povedala pani poslankyňa Žitňanská, že čo si myslíme teda o tých, ktorých volíme na ten Ústavný súd, že je to taký ľudský odpad, že nebude súdiť podľa spravodlivosti, ale bude súdiť podľa toho, ako ste vy pred 12 rokmi o ňom hlasovali? To koho tam volíte?! To čo je za zverinec?! Predsa slušný sudca sa drží zákonov a spravodlivosti. Takže tento argument uvádzaný ako papierový drak je trápny vo svojej podstate.
A keď sme tak u toho, sa divím, že Erik Tomáš nenavrhuje tajné hlasovanie o zákonoch. Veď predsa, povedzme si otvorene, nejeden zákon síce nejakých občanov poteší, ale iných, naopak, nepoteší. Prečo u toho neuvažuje Erik Tomáš o tom, že by občania nemali vedieť, ako hlasujeme o zákonoch? O dôchodkoch, o rozpočte, o školských zákonoch. Prečo sa nehanbíme za to, ako hlasujeme ako zástupcovia? Prečo niekto neprišiel na obludný nápad, že by som mohol prípadne byť konfrontovaný s občanom, ktorý nesúhlasí s tým, ako som hlasoval o zákone? To by bolo dovedenie tej myšlienky tej dôvernosti až na vrchol.
Na tomto môžem teda ľahko ukázať, aké vratké a trápne je argumentovanie tajnou voľbou ako vrcholným výdobytkom demokracie.
V civilizovaných krajinách, keď ide napríklad o osobné nominácie, tak tak, ako prebiehalo prvýkrát, a vďaka Bohu za to, vypočutie kandidátov na Ústavný súd, prebiehajú bežne vypočúvania uchádzačov o najrôznejšie význačnejšie funkcie napríklad reprezentantov v zahraničí. Americký veľvyslanec, ktorý ide do sveta v mene svojej krajiny, je, samozrejme, grilovaný výborom senátnym a sú mu kladené všelijaké otázky a senátori celkom jasne dávajú najavo, či ho podporia, alebo nikdy nepodporia. A nie je na tom nič zlé. Ich voliči majú právo vedieť, ako rozhodujú v ich zastúpení.
Verejnosť zaujatá a možno aj menej zaujatá aspoň okrajovo mohla vnímať híringy v starej Národnej rade. Videla teda a mohla vidieť, ako vyzerali tí či oní kandidáti. Tí sa dostali možnosť predviesť a urobili tak iste v najlepšom úmysle zaujať a získať podporu. Neviem si predstaviť, prečo by tá istá verejnosť nemohla vidieť, kto volil ktorého kandidáta, a skonfrontovať si to s tým, ako ten kandidát vyzeral. Tie vystúpenia sú iste nájditeľné a prehrateľné. A tak sa bude dať veľmi ľahko vidieť, za koho kto hlasoval.
Samozrejme, ak je tu úmysel a dosť sa tu o tom hovorilo, aký je lajtmotív tejto voľby a čo je krovie okolo tej voľby. Zapleveliť na 12 rokov Ústavný súd nehodnými kandidátmi, tak samozrejme, že je oveľa výhodnejšie robiť to tajnou voľbou. Zároveň ale, a to si povedzme otvorene, sotva si niekto bude o mne myslieť, že volím tu zmieneného kandidáta Sopoligu. Môj hlas teda iste napríklad tento kandidát mať nebude, ale ak by sa do košickej budovy Ústavného súdu ako jeho člen dostal, bude zrejmé, z ktorého brehu ho tam zafúkal vietor. Ale nič to nemení na tom, že otvorená verejná voľba, ktorou i my nesieme svoju kožu na trh, je to najdemokratickejšie a najférovejšie.
Ja som tu bojoval za Ondreja Krajňáka. Človeka so skúsenosťami a vzhľadom. Prehral včera svoju voľbu, ale ja sa nehanbím, že som zaňho bojoval a že som mu dal svoj hlas. Súčasná koalícia nebojuje za kandidátov, ktorých bude voliť. A to tiež o niečom vypovedá.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, ono je to tak, človek očakáva, tobôž od vysokokvalifikovaného právnika, že keď sú vopred určené pravidlá, tak ich proste splní. A v deň D, ktorý je určený ako deň podania materiálov, donesie dostatočné materiály.
Samozrejme, nepočítal s tým, že sú takí, ktorí vedia počítať do pätnástich, a tak potom postupne, trošku ako taký lastovičí pár, ktorý stavia hniezdo a v zobáčikoch nosí blato, zoškrabával on to blato a nosil ho, ovšem Robert Fico nemá malý zobáčik, ale má celkom riadny zobák a napriek tomu, to takto skladal. Pravda je, že tie lastovičky to hniezdo stavajú s bohumilým účelom budúcej rodiny. Toto je menej bohumilý a dosť trápny spôsob doloženia svojej kvalifikovanosti, tobôž keď pred koncom aj tak niečo chýba.
A ono, pokiaľ ide o hlasovanie, je to tak, človek buď spĺňa limit a získa väčšinu hlasov, alebo ju nezíska. Ani remíza v kvalifikačnej skupine nie je víťazstvo a neopakuje sa hranie zápasov dovtedy, kým ten, ktorý chceme, vyhrá.
Fico predsa len pokročil, pretože keď mu pri kandidatúre na generálneho prokurátora chýbali zase nejaké časy a roky, tak keby mu chýbali dva mesiace, tak v dnešných časoch povie, že bol nedonosený.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani predkladateľka, vážená snemovňa. Spolu s kolegami z viacerých politických strán som jeden z tých, ktorý predložil návrh na člena Správnej rady dvojnásobného doktora Ondreja Krajňáka, PhD. Pre to, aby som sa na tomto návrhu podieľal, je veľa dôvodov.
Ústav pamäti národa bol dieťaťom môjho zvečnelého priateľa Jána Langoša a členovia Demokratickej strany pri ňom vo veci vzniku tohto ústavu stáli, pretože tak ako to zvykol hovoriť Ján Langoš, tí, ktorí nepoznajú svoje dejiny, si ich budú musieť zopakovať. A dejiny 20. storočia na Slovensku sú z významnej časti dejinami totalít, hnedej i červenej.
Problémom Slovenska bolo, že platilo takmer okrídlené, že v každej rodine sme mali niekoho i v Hlinkovej garde, i v komunistickej strane, a platilo tiež z hľadiska morálky spoločnosti hlboko deštruktívne: „Čo sme si, to sme si, však sme všetci svoji.“
Ústav pamäti národa bol majákom, ktorý mal osvetliť tie temné časti našich dejín, temné časti dejín, ktoré neboli zďaleka len dielom nemeckých beráterov a Edelweissu, ale i dejinami našich zákonodarcov, našich zákonov, našej gardy a našich pohotovostných oddielov gardy, nie len dielom sovietskych beráterov, čiže dá sa povedať dohliadačov nad železnou päsťou robotníckej triedy organizujúcich procesy, ale i nadšených vykonávateľov z našich vlastných radov. Nie, my sme neboli len trpnou súčasťou, my sme sa na kdečom, počínajúc zákonmi o vyobčanení židovských spoluobčanov cez masakre v Kremničke až po týranie väzňov v komunistických väzniciach a gulagoch, podieľali.
Sme v krajine, ktorej pamäť je v stave, že sa stavajú pamätníky Vasiľovi Biľakovi a prokurátor okresnej prokuratúry v tom nevidí propagáciu a schvaľovanie zločinov totality. Vešajú sa pamätné dosky Pješčakovi, stavajú sa busty Ďurčanského. Taký je stav pamäti národa a zdá sa, že napriek existencii paragrafu Trestného zákona 422, prípadne jeho súčasti 422d nikomu nevadí, že chabá pamäť národa umožňuje prijať podobné výstrelky bez reptania.
Ústav pamäti národa po smrti Jána Langoša prešiel zložitou cestou. Zostava Mečiar, Slota celkom evidentne nemala veľký záujem na jeho existencii, čo je povedané veľmi salónne, tak bolo až prekvapivé, že pod vedením Petranského nezanikol. Pravdou ale je, že Ústav pamäti národa - úplne proti duchu, ktorý doňho vložil jeho zakladateľ Ján Langoš - osídlili novoľudácki a starokomunistickí historici, ktorých profily by ich zaradenie na takéto pracovisko v čase Jána Langoša nikdy neumožnili.
Ústav pamäti národa sa stal v ďalšom potom, ako sa jeho štatutárom stal Ondrej Krajňák, terčom súdnych procesov, kde - a to je tiež obraz pamäti národa - sudcovia brali ako bernú mincu výpovede riadiacich eštebákov o ľuďoch, ktorých títo riadili a pred súdom z nich robili nevinných. Už vtedy som povedal, že by na Norimberskom tribunáli mohli vystupovať esesmani a tvrdiť, že Himmler, Goebbels, Heydrich o ničom nevedeli, že oni s tým nič nemali, oni nikoho nestrieľali ani nesplynovávali, čo je technicky pravda. Samozrejme, Norimberský tribunál by takéto informačné zdroje asi ako obhajobu neakceptoval. U nás to stačilo.
Pravdou je, že apriórne bolo perverzné obracať sa na Ústav pamäti národa ako na žalovanú stranu zo strany eštébakov a iných, pretože Ústav pamäti národa je muzeálna inštitúcia, svojho druhu, samozrejme, a archívy a uložené dokumenty boli archívmi ministerstva vnútra. Keď už sme u formálnej stránky veci, to je asi tak, ako keby Národné múzeum v Prahe bolo žalované vo veci nactiutŕhania pri tragickom osude sv. Václava, lebo drží možno jeho lebku. Múzeum je múzeum.
Každopádne v tejto ťažkej dobe Ondrej Krajňák do toho zápasu išiel a môžme povedať, že ním vedený Ústav pamäti národa v ňom obstál. Ondrej Krajňák je človek, ktorý má nepochybne ten najlepší vhľad do fungovania Ústavu pamäti národa. Samozrejme, keď niekto je štatutár, vždy sa môžu nájsť momenty alebo jedinci, ktorým sa to či onô na jeho fungovaní nezdá. Ale zároveň treba povedať, že ústav viedol dobre, že ten ústav sa dôstojne zaradil do kontextu podobných inštitúcií krajín, ktorí prešli totalitou, a že i v tomto zmysle výrazne otvoril ústav verejnosti.
Ako prorektor univerzity Komenského som mal tú česť podieľať sa na organizovaní výstavy, ktorú v jej priestoroch v spolupráci s Ústavom pamäti národa v čase Ondreja Krajňáka usporiadal známy nemecký Gauckov inštitút. „Feind ist, wer anders denkt“ bol názov tej výstavy. Nepriateľ je ten, kto si myslí iné. Toto všetko otváralo prácu, poznatky a osvetľovalo pamäť národa, ktorá nie je v dobrom stave.
Akýže bol osud Ondreja Krajňáka, akej odmeny sa mu dostalo? Vznikol zákon, ktorý v pôvodnej verzii, čo je neuveriteľné, bol zákonom, kde bol Ondrej Krajňák uvedený menovite ako mukl, ako muž určený k likvidácii. V závere návrhu zákona bol zmienený s presným dátumom likvidácie. Treba povedať, že v dejinách nášho zákonodarstva po páde totality sú len 2 zákony, ktoré menovite pojednávajú o osobách. To je zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika a zákon zvaný Lex Hlinka. Ondrej Krajňák sa tak stal tretím, ktorému sa dostalo cti, v tomto prípade veľmi pochybnej. Musím povedať, že to bola hanba a neuveriteľná nízkosť predloženého návrhu, pravda je, že potom jeho meno v konečnej verzii z toho návrhu zmizlo, lebo ešte aj predkladatelia hanebnosti občas, ak im svitne v hlave, môžu pochopiť, že vstúpili do, no čo vám budem hovoriť. Takže Ondrej Krajňák prestal byť štatutárom, ale nič to nemení na fakte, že ako člen správnej rady niet vôbec nikoho, ktorý by ho mohol predčiť. Som presvedčený, že chorý nápad, ktorým bolo zrušenie štatutára, a teraz nejde o to, či ním bol Ondrej Krajňák, ale nechať viesť takúto inštitúciu viachlavým drakom v podobe kolektívneho vedenia bol skutočne nápad storočia.
Samozrejme, vyslovujem na tomto mieste nádej, že ak dôjde k tomu, že budeme mať možnosť reštituovať pôvodný Langošov Ústav pamäti národa, tak viachlavú, aj keď bezzubú hydru ako štatutársky kolektív zrušíme. Pre fungovanie za status quo je Ondrej Krajňák ako jeden z členov Správnej rady tou najlepšou voľbou. A aj keď viem, že ak niekoho navrhuje opozícia a ak ešte k tomu všetkému s jeho prezentáciou vystúpi poslanec Osuský, tak mu možno nedláždi cestu k víťazstvu, ale som presvedčený, že príde deň, ktorý bude opäť dňom fungujúceho a svoje vážne povinnosti plniaceho Ústavu pamäti národa, a v nejakej roli v ňom bude i Ondrej Krajňák.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. No, kolega Fecko, ako ste si všimli, my sme nepísali o iných zvieratách, teda kedysis operertný spevák bratislavský bol známy tým, že chová kajmany, predstava, že by sme to mali tak, ako to vy dramatizujete, teda vymyslíte problém a potom s ním hrdinsky bojujete, že niekto príde s aligátorom do kaviarne, prípadne s kravou, asi s nášho návrhu zákona nevyplýva. A ešte raz hovorím, počet dohryzených a atakovaných a vydesených na uliciach Prešova alebo kdekoľvek inde, je zrejme ťažko porovnávateľný so zariadeniami, kde tie zvieratá v západnej Európe sú bežnými hosťami.
No pokiaľ ide o pani Nehézovú, samozrejme, takto demagogicky vytrhnuté z toho, je len potvrdením toho, čo hovorím, že poznám nejedného človeka, ktorý mi vzdialenejší ako štandardný pes. A... Napríklad náckovia.
A pokiaľ teda ide o konflikt záujmov, v ňom ozaj nie som, ale domnievam sa, že ak tento návrh, túto novelu prijmeme, tak rozhodne neohrozíme zdravie ľudu a nemyslím si, že stojí za to len z princípu, že to navrhla opozícia, to potlačiť.

Ďakujem za slovo. Pán predseda, vážená snemovňa, na úvod by som predoslal, že som psa v živote nemal a nie som teda v konflikte záujmov. Žijem v meste, kde moji spoluobčania psov majú, vodia ich buď na vôdzkach, alebo bez vôdzok, s náhubkom alebo bez náhubku, to, čo psy na uliciach zanechávajú v polotuhom alebo tuhšom stave, buď odstraňujú, alebo neodstraňujú.
Hneď na úvod by som zareagoval na príspevok kolegu Fecka. Samozrejme, je iná prevencia toho, aby pes voľne sa pohybujúci nehrýzol ornitológa s takým tragickým koncom, je, bez ďalšieho strieľať akéhokoľvek psa, ktorý nie je na vôdzke okrem priestoru na to vymedzeného. Neviem, či je to riešenie, ale potom by do toho portfólia bolo treba v Tatrách zaria..., zaradiť aj odstrel medveďov kýmkoľvek a kedykoľvek, ak sa voľne pohybujú bez vôdzky, lebo i medvede občas potrhajú ľudí. A, samozrejme, nehovorím o diviakoch a čomkoľvek ďalšom.
V zásade teda toto, čo hovorí kolega Fecko, znamená, strieľajte po všetkom, čo je živé a väčšie ako blcha, lebo nás to môže ohroziť. Nemyslím si teda, že toto je argument proti psíčkom v kaviarni. Nemyslím si, že by v západnej Európe, kde toto je veľmi bežne štandardom, existovali davy pohryzených, totálne dotrhaných a zjedených zákazníkov reštaurácií a kaviarní.
Pokiaľ ide o to, o čom veľmi správne hovoril Ondrej Dostál v súvislosti s hygienikom a s jeho videním vecí. Nepochybne slepecký pes je vychovaný, vzorný, aj keď je stále ešte pes, a vieme, že aj človeku môže občas rupnúť v bedni a psovi zrejme tiež. Pokiaľ ale ide o tú hygienickú stránku veci, lebo o tom je to merito, nie o výchove psov, tak musím povedať, presne ako povedal Ondrej Dostál, že to, že je pes vodiacim psom zrakovo postihnutého, neznamená, že je obdeň sterilizovaný gamalúčmi alebo v autokláve pri 120 stupňoch Celzia a 2 atmosférach, čo by zaručene hygienický problém vyriešil. Ani ten, ani ten. Takže hygienický dôvod je totálne na vode.
A teraz k tým hlasom pre a proti. Neviem, viem si predstaviť, že i voliči koaliční majú psov, s ktorými by nedbali zájsť do cukrárne či do kaviarne za vopred jasných podmienok, takže nemyslím si, že tento návrh je návrh strany, ktorá je jediná, v ktorej voliči majú takúto túžbu.
A teraz k tomu rušeniu a pobehovaniu. Osud mi umožnil alebo doprial, že som na Univerzite Komenského urobil okolo 130 promócií vo funkcii zastupujúceho rektora. V aule univerzity sa nezriedka stávalo, že tam deti, rodinní príslušníci alebo priamo deti tých, ktorí stáli na pódiu a preberali titul, pobehovali, občas aj pokrikovali, keď boli menšie, tak plakali, niekedy aj štyri naraz v tej aule. Nechcem povedať, že to nebolo rušivé. Je otázkou rozhodnutia toho dotyčného, ktorý to dieťa má na dohľad a pod dozorom, či s ním vyjde a prestane rušiť ceremóniu, alebo nevyjde. Už 12 rokov oddávam mladé páry aj staršie páry ako oddávajúci poslanec Starého mesta Bratislavy. Tiež som zažil rušenie malými deťmi, ktoré ak sa rozplačú a rozkričia tri naraz, tak pomerne v malej oddávacej sále je to silne rušivé. Opäť je to na tom podobne ako so psom, že či tí rodičia toho dieťaťa vedia, že to dieťa ruší, a vyjdú na chvíľku von zo sály, kým sa upokojí, alebo to nechajú tak. Ak je ten pes na vôdzke a priviazaný o stoličku alebo stôl, neviem si predstaviť, že bude rušiť viac.
A k tomu jednu spomienku. To bolo ozaj aj pre mňa, ktorých tých svadieb urobil stovky, prekvapivé. Oddával som v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca mladý pár, on bol Angličan, mladý džentlmen, vyobliekaný, ako sa na džentlmena patrí, lebo občas človek oddáva aj ľudí v deravých texaskách, čo nechcem povedať, že ich degraduje, len to je kontrast. A ako rodinní príslušníci tohto mladého Brita, ktorý si bral krásnu Slovenku, tam boli dve dámy. Tie dve dámy sa vyznačovali dvomi vecami. Každá mala na hlave klobúk ako z dostihov v Ascote. Ak ste videli My Fair Lady, tak ste videli Audrey Hepburnovú, premenenú krásnym klobúkom na dámu. Tieto dve dámy sedeli v prvom rade stoličiek v Primaciálnom paláci, rovno pred kobercom, kde prebiehal obrad, a pri nich ako z porcelánu ležali dva chrty, celý obrad tam sedeli a snáď ani neklipli okom. Boli vzorne vychované, nemali náhubky, nemali ani vôdzku, sedeli tam a zúčastňovali sa absolútne nerušivo obradu. Nechcem tým povedať, že by tam rovnako pokojne sedeli dva bojové psy, ktoré proti sebe niečo majú. Len tým chcem povedať, že nie je, a tento príklad mi to ukázal, dramatickou prekážkou ani v takejto chvíli, ak je na mieste vychovaný tvor, dieťa alebo pes.
A úplne nakoniec chcem povedať jedno, pred rokmi sa zmenila situácia v tom, že do reštaurácií si človek nemohol zájsť najesť sa a potom si po obede ku káve poriadne zafajčiť. Kedysi to možné bolo aj v ľudovejších podnikoch, aj v menej ľudových, ale pľúca máme všetci rovnaké. Pamätám sa, že keď sme s kolegami chodievali z stáží na gynekológii na Zochovej, tak sme vtedy ešte občas trošku hladní zašli do Fajky, legendárnej bratislavskej reštaurácie, v tom čase už nižšej kategórie, na guľášovú polievku a pivo. Úplne štandardne sa okolo nás pri stoloch aj fajčilo. Dnes je situácia iná. Reštauratér sa môže rozhodnúť, či si zariadi fajčiarsku časť, a klient sa môže rozhodnúť, či pôjde do reštaurácie takej alebo takej, alebo do takej, kde neexistuje takáto časť, a on si, ak chce, bude musieť ísť pofajčiť von.
Chcem teda povedať, že je rovnako svätým právom, a to podotýkam, štandardne, normálne vychovaný pes je menším rizikom pre okolie ako dym z cigariet. A ak teda sme umožnili slobodu rozhodnutia reštauratérom a kaviarnikom a ich hostí, urobiť to alebo onô, nevidím racionálny dôvod, o tom hygienickom nedôvode som hovoril, aby sme toto isté neumožnili aj majiteľom reštaurácií a kaviarní a ich klientami, klientom so psom či bez psa.
Ešte raz podčiarkujem, že to nie je stranícky návrh. Je to teda sotva podsunuteľné ako zvrátená neoliberálna ideológia, nemáme tu bojovníka proti neoliberalizmu, a ani nič iného, čo by nemohlo prípadne potešiť aj vás, milí kolegovia, ktorých volia vaši voliči koalície. Možnože ich to poteší a nemusí ich to rozhodne viac rozhnevať ako tých, ktorí to vidia inak a volia na našom brehu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ono to bolo kazateľsky veľmi pekné. Také po srsti, ako zamat. Dialóg môže byť. No dialóg ťažko môže byť, keď sa neodpovedá na otázky, keď sa očividne klame, keď sa osočujú novinári, lebo to všetko je súčasťou toho, o čom hovorí kolega Číž ako zmene atmosféry. Osočovali sa Mečiarom a osočovali sa aj medzitým, aj teraz.
Takže pokiaľ napríklad hovoríte o tom, že úlohou novinárov je informovať. No existujú aj komentátori, ktorí vychádzajú z informácií a komentujú ich. Vonkoncom novinár nie je informátor na vrátnici. A pokiaľ ten novinár má informovať, tak asi chápete, že implicitne tým aj im kontroluje štátnu moc. Lebo ak informuje o chybách, prehreškoch a zlodejinách, tak len informuje vlastne vo vašom duchu a nie je to vôbec v nijakom protiklade.
A teraz, keď hovoríme o tom, že dnešní novinári vyšetrujú, aj súdia, nedajbože, aj popravujú. Nebohý Kuciak nič nevyšetroval a nikoho nesúdil. Zbieral informácie. Robil presne to, po čom voláte, a očividne i toto niekomu vadilo. Takže tie vaše, také miestami floskule o tom, že novinári plnia zadania vlastníkov novín. Ale zároveň hovoríte, ale ambiciózne sa ženú za vlastnou slávou. Tak koho plnia príkazy? Vlastnej túžby alebo tých vlastníkov? Musím povedať, že bolo tam viacero protirečení... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ako hovoril môj predrečník kolega Číž, za tých 10 minút skutočne sa dotkol kdečoho, odpoveď komplexná by bola na sympózium a nie na dve minúty. Pravda je, že, ako to tak niekedy býva, niečo nebolo celkom k veci, aby som sa vyjadroval salónne, a niečo nebola proste pravda. Len tak zbežne dodávam, že dnes už aj printové médiá majú, ako vieme, i svoju videozložku, takže je pravdou, že v takzvanom printovom médiu bolo zachytené i samotné video, ktoré pojednalo spôsoby pani starostky Fekišoviec. Ale odhliadnuc od toho kolega neustále zdôrazňoval, že sa zmení situácia alebo niečo dramatického deje, ja si nespomínam, že sa dramaticky zmenila situácia od tých čias, keď povstalo po pokuse o likvidáciu Smeny SME a zvádzalo boj s Vladimírom Mečiarom. On nakoniec tiež hovoril zrejme to isté, že to je strašné, čo sa deje v pamätnom vystúpení v Zlatej Idke a my im potom ukážeme, dej sa, čo dej. To znamená, že nie je žiadna zmena situácie. Dokonca mnohí tí istí novinári stoja na stráži slušného fungovania štátu po dvadsiatich rokoch od Zlatej Idky, nemyslím, že sa niečo dramaticky mení.
A ak hovorí kolega Číž o tom, že novinári sú chránené zvieratá, vraj, alebo teda akosi vrcholne chránení jedinci, rád by som upozornil na to, ako priateľ agentúry Sputnik vyčistil spravodajstvo RTVS. Nebolo to veľmi chráneno-zvieracké postupovanie.

Ďakujem. Pán poslanec Jarjabek, celý zákon je predkladaný politikmi. Celý zákon, povedzme si otvorene, sa týka práva politikov na odpoveď. Predpokladám, že ho nepredkladáte kvôli tomu, aby primabalerína Národného divadla mohla protestovať a žiadať opravu hodnotenia svojho výkonu v Labuťom jazere. To znamená, že je to od A do Z politikum, a preto otázka patetická, že prečo z toho ja robím politikum, je hlúposť. Už tu nedávno, pred nejakými pár dňami zaznelo, že všetko tuná je politika. Áno, nikto to netají a tak to proste je. Takže je to politikum a i vaše pohnútky sú politické.
Pani poslankyňa Vaľová, investigatívni novinári, nielen Kuciak, ale i ďalší, pracujú často na nejakej téme dlhodobo. Ak je dostatočne pre nich zaujímavá a ak pre redakciu, v ktorej pracujú, je takisto dostatočne zaujímavá, tak samozrejme sa jej venujú nejaký čas. To je normálne. Woodward a ďalší z Washington Postu sa venovali Watergatu. Áno, neboli na dedinských hodoch pozrieť sa a napísať do miestneho plátku. Proste venovali sa nejakej kauze dlhodobo a počítam, že Washington Poste ich celkom štandardne platil za ten výkon. A to je úloha investigatívnych novinárov.
Takže diviť sa, že niekto kúpil za svoje peniaze výtlačky novín a dal ich do schránok, bolo jeho sväté právo. Tak ako bolo vaše sväté právo dávať vaše volebné materiály, kde ste sa iste nekarhali, ale primerane alebo aj nadprimerane chválili do tých istých schránok. To znamená, že neviem čomu sa čudujete, a je svätým právom ľudí kúpiť výtlačky, dať ich čítať a pokúsiť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vyzerá to trošku ako na perzskom trhu, ale dobre.
Vážená snemovňa, Renáta Kaščáková veľmi pokojne a vyargumentovane zhrnula výhrady, ktoré Sloboda a Solidarita a uvažujúci ľudia môžu mať proti novej verzii zmŕtvychvstaného náhubkového zákona. Je celkom príznačné, že predkladateľ poslanec Jarjabek stihol počas svojho vstupu k jej vystúpeniu trikrát zdôrazniť politickú tuposť a za dve minúty nestihol však celkom tupo politicky povedať jediný argument, v čom to bolo tupé a v čom to bolo politické.
Pokiaľ ide o prácu novinárov, špeciálne v našich podmienkach sa ukazuje, že je zvlášť dôležitá a vklad novinárov do nápravy vecí verejných je na Slovensku dlhodobo veľký. Samozrejme, nie sme v Turecku. Novinárov masovo nezatvárame a zatiaľ nezakazujeme ani vydávanie kritických novín. Ale tento návrh zákona je vo svojej podstate neuveriteľne trápny, ak ho domyslíme do dôsledkov.
Zoberme mediálne známy prípad prezentovaný i v printových médiách, i v rámci videí, v nich starostky Fekišoviec. Starostka Fekišoviec získala nehynúcu slávu, ale nepochybne pripustíte, iste, že jej imidžu tento typ slávy veľmi neprospel. A tak sa pýtam s predkladateľmi práva na opravu a práva na odpoveď, čo má teraz imidžovo poškodená starostka napísať do práva na opravu? Že to nebola ona? Že ten hlas nebol jej hlasom? To má u nás tradíciu. Že to celé bol zostrihaný podvrh. Pretože čo iného by v oprave mohla napísať? A tak isto je zaujímavé, čo by napísala do odpovede, na ktorú by získala právo. Má napísať, že Ďoďu už vie písať? Alebo čo by mala urobiť so svojimi právami?
Samozrejme, poškodenie imidžu dovedené do dôsledkov by napríklad mohlo viesť k tomu, že právo na opravu a odpoveď bude žiadať občan Marián Kočner, sused predsedu SMER-u v budove Bonapartu, ktorý má nepochybne mierne poškodený imidž. To pripusťme. Neviem, čo z toho bude chcieť opraviť, ale dovedené do dôsledkov je poškodenie imidžu i to, keď tlač prinesie správu o tom, ako väzeň Polgári podrezával strážcov a väzenských dozorcov v Leopoldove. Nepochybne mu to poškodilo imidž. A ak by pani poslankyňa Rošková, dlhoročná opora SMER-u, nebola odišla z politiky, mohla by ako politička žiadať opravu, že to parkovisko bolo trávnaté, alebo že vôbec tam žiadne parkovisko nie je napriek tomu, že naň dostala peniaze.
Takže samozrejme, že je celkom pochopiteľné, že má existovať právo na opravu, ak bola uvedená nepravdivá skutočnosť, a samozrejme, že občas iste vnímame, že či na počiatku spravodajstva televízneho alebo v tlači je oprava nepravdivého faktu zväčša i s omluvou redakcie uvedená.
Chcem teda len povedať, že tento pomerne úbohý pokus by samozrejme mohol i neprospieť tým, ktorých úmysel je zazubadliť, aby som použil klasický výrok Augustína Mariána Húsku, zazubadliť médiá. Pretože vo veľkej väčšine prípadov ak by som bol ako šéfredaktor prinútený uverejniť opravu i odpoveď, tak by som nad ňou uverejnil to tvrdenie, aby bolo zrejmé, k čomu sa vzťahuje oprava a odpoveď. A nemyslím si, že by v drvivej väčšine prípadov z tohto mal opravár a odpovediak priveľkú radosť.
Takže nepochybne je tento úmysel v krízovom období, aby som to tak povedal, pre vládnucu koalíciu politicky úplne jasný. Pripusťme, že dokonca ani nie je tupý, ale tupé sú jeho dôsledky. A platí, že topiaci sa aj britvy a i náhubkového zákona chytá. Ale pripusťme, že straníci človeka, ktorý hovorí o novinároch ako o prostitútkach, a ktorí v každých novinách vidia zaplatených redaktorov, ktorí za mrzký peniaz oligarchov útočia na naše predsedníctvo a všetky ostatné triumfy, majú jeden problém. Ten problém je v tom, že v bežnej konkurenčnej praxi, pokiaľ vnímame ešte stále médiá ako strániace nejakej strane alebo niekomu, je bežné, že pravica má svoje noviny, ľavica by mohla mať svoje noviny, liberálne noviny by mohli existovať.
Už Vladimír Mečiar sa snažil čeliť svojim kritikom tým, že pomerne štandardne obsadzoval posty riaditeľov televízie, takže sme zažili darmovíziu, stadtruckerovíziu i kubišvíziu, jedna lepšia ako druhá. A pokiaľ ma pamäť neklame, tak sa pokúšal i o printové médiá. Slávna bola La Republika, ale tiež Nový deň. Pravda je, že zdochli na neprosperitu. Problémom elektorátu, ktorému boli určené, bolo to, že noviny nečíta a nekupuje.
A tak sa divím, pretože nedá sa povedať, že by okrem tých zlých oligarchov, ktorí stoja za denníkmi SME či Denníkom N, nie sú nejakí dobrí oligarchovia, ktorí by sa postavili za médium, v ktorom by nebolo treba žiadať právo na odpoveď, lebo tam by pani poslankyňa Rošková mohla uverejniť nie ako odpoveď, ale ako súbor faktov, ako je nevinne obviňovaná. Ctený kolega, profesor Plavčan by tam mohol nepochybne napísať, ako výborne sa rozdelili tie peniaze a všetko ďalšie by v nich mohlo byť pre nadšené publikum vysvetlené. Očividne sa oplatí oligarchom z koaličného brehu investovať do lukratívnejších vecí než do politického školenia mužstva. A tak je jediným riešením, ako sa vraví, ultimum refugium, že si osvojíme plochu novín, ktoré vďaka práci novinárov, ako bol Kuciak, ale ako je Vagovič a iní, dokážu ukázať to, čo sa veľmi ťažko odškriepi, čo sa veľmi ťažko dá zaprieť, pretože ak sedí slečna Trošková na stretnutí s Merkelovou, tak sa zamyslime všetci, kolektívny mozog, čo by ste si predstavili ako opravu, ak médium vytlačí stanovisko skúseného diplomata a protokolistu o tejto veci. O tomto je tento zákon.