Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážená pani predkladateľka, vážená snemovňa. Spolu s kolegami z viacerých politických strán som jeden z tých, ktorý predložil návrh na člena Správnej rady dvojnásobného doktora Ondreja Krajňáka, PhD. Pre to, aby som sa na tomto návrhu podieľal, je veľa dôvodov.
Ústav pamäti národa bol dieťaťom môjho zvečnelého priateľa Jána Langoša a členovia Demokratickej strany pri ňom vo veci vzniku tohto ústavu stáli, pretože tak ako to zvykol hovoriť Ján Langoš, tí, ktorí nepoznajú svoje dejiny, si ich budú musieť zopakovať. A dejiny 20. storočia na Slovensku sú z významnej časti dejinami totalít, hnedej i červenej.
Problémom Slovenska bolo, že platilo takmer okrídlené, že v každej rodine sme mali niekoho i v Hlinkovej garde, i v komunistickej strane, a platilo tiež z hľadiska morálky spoločnosti hlboko deštruktívne: „Čo sme si, to sme si, však sme všetci svoji.“
Ústav pamäti národa bol majákom, ktorý mal osvetliť tie temné časti našich dejín, temné časti dejín, ktoré neboli zďaleka len dielom nemeckých beráterov a Edelweissu, ale i dejinami našich zákonodarcov, našich zákonov, našej gardy a našich pohotovostných oddielov gardy, nie len dielom sovietskych beráterov, čiže dá sa povedať dohliadačov nad železnou päsťou robotníckej triedy organizujúcich procesy, ale i nadšených vykonávateľov z našich vlastných radov. Nie, my sme neboli len trpnou súčasťou, my sme sa na kdečom, počínajúc zákonmi o vyobčanení židovských spoluobčanov cez masakre v Kremničke až po týranie väzňov v komunistických väzniciach a gulagoch, podieľali.
Sme v krajine, ktorej pamäť je v stave, že sa stavajú pamätníky Vasiľovi Biľakovi a prokurátor okresnej prokuratúry v tom nevidí propagáciu a schvaľovanie zločinov totality. Vešajú sa pamätné dosky Pješčakovi, stavajú sa busty Ďurčanského. Taký je stav pamäti národa a zdá sa, že napriek existencii paragrafu Trestného zákona 422, prípadne jeho súčasti 422d nikomu nevadí, že chabá pamäť národa umožňuje prijať podobné výstrelky bez reptania.
Ústav pamäti národa po smrti Jána Langoša prešiel zložitou cestou. Zostava Mečiar, Slota celkom evidentne nemala veľký záujem na jeho existencii, čo je povedané veľmi salónne, tak bolo až prekvapivé, že pod vedením Petranského nezanikol. Pravdou ale je, že Ústav pamäti národa - úplne proti duchu, ktorý doňho vložil jeho zakladateľ Ján Langoš - osídlili novoľudácki a starokomunistickí historici, ktorých profily by ich zaradenie na takéto pracovisko v čase Jána Langoša nikdy neumožnili.
Ústav pamäti národa sa stal v ďalšom potom, ako sa jeho štatutárom stal Ondrej Krajňák, terčom súdnych procesov, kde - a to je tiež obraz pamäti národa - sudcovia brali ako bernú mincu výpovede riadiacich eštebákov o ľuďoch, ktorých títo riadili a pred súdom z nich robili nevinných. Už vtedy som povedal, že by na Norimberskom tribunáli mohli vystupovať esesmani a tvrdiť, že Himmler, Goebbels, Heydrich o ničom nevedeli, že oni s tým nič nemali, oni nikoho nestrieľali ani nesplynovávali, čo je technicky pravda. Samozrejme, Norimberský tribunál by takéto informačné zdroje asi ako obhajobu neakceptoval. U nás to stačilo.
Pravdou je, že apriórne bolo perverzné obracať sa na Ústav pamäti národa ako na žalovanú stranu zo strany eštébakov a iných, pretože Ústav pamäti národa je muzeálna inštitúcia, svojho druhu, samozrejme, a archívy a uložené dokumenty boli archívmi ministerstva vnútra. Keď už sme u formálnej stránky veci, to je asi tak, ako keby Národné múzeum v Prahe bolo žalované vo veci nactiutŕhania pri tragickom osude sv. Václava, lebo drží možno jeho lebku. Múzeum je múzeum.
Každopádne v tejto ťažkej dobe Ondrej Krajňák do toho zápasu išiel a môžme povedať, že ním vedený Ústav pamäti národa v ňom obstál. Ondrej Krajňák je človek, ktorý má nepochybne ten najlepší vhľad do fungovania Ústavu pamäti národa. Samozrejme, keď niekto je štatutár, vždy sa môžu nájsť momenty alebo jedinci, ktorým sa to či onô na jeho fungovaní nezdá. Ale zároveň treba povedať, že ústav viedol dobre, že ten ústav sa dôstojne zaradil do kontextu podobných inštitúcií krajín, ktorí prešli totalitou, a že i v tomto zmysle výrazne otvoril ústav verejnosti.
Ako prorektor univerzity Komenského som mal tú česť podieľať sa na organizovaní výstavy, ktorú v jej priestoroch v spolupráci s Ústavom pamäti národa v čase Ondreja Krajňáka usporiadal známy nemecký Gauckov inštitút. „Feind ist, wer anders denkt“ bol názov tej výstavy. Nepriateľ je ten, kto si myslí iné. Toto všetko otváralo prácu, poznatky a osvetľovalo pamäť národa, ktorá nie je v dobrom stave.
Akýže bol osud Ondreja Krajňáka, akej odmeny sa mu dostalo? Vznikol zákon, ktorý v pôvodnej verzii, čo je neuveriteľné, bol zákonom, kde bol Ondrej Krajňák uvedený menovite ako mukl, ako muž určený k likvidácii. V závere návrhu zákona bol zmienený s presným dátumom likvidácie. Treba povedať, že v dejinách nášho zákonodarstva po páde totality sú len 2 zákony, ktoré menovite pojednávajú o osobách. To je zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika a zákon zvaný Lex Hlinka. Ondrej Krajňák sa tak stal tretím, ktorému sa dostalo cti, v tomto prípade veľmi pochybnej. Musím povedať, že to bola hanba a neuveriteľná nízkosť predloženého návrhu, pravda je, že potom jeho meno v konečnej verzii z toho návrhu zmizlo, lebo ešte aj predkladatelia hanebnosti občas, ak im svitne v hlave, môžu pochopiť, že vstúpili do, no čo vám budem hovoriť. Takže Ondrej Krajňák prestal byť štatutárom, ale nič to nemení na fakte, že ako člen správnej rady niet vôbec nikoho, ktorý by ho mohol predčiť. Som presvedčený, že chorý nápad, ktorým bolo zrušenie štatutára, a teraz nejde o to, či ním bol Ondrej Krajňák, ale nechať viesť takúto inštitúciu viachlavým drakom v podobe kolektívneho vedenia bol skutočne nápad storočia.
Samozrejme, vyslovujem na tomto mieste nádej, že ak dôjde k tomu, že budeme mať možnosť reštituovať pôvodný Langošov Ústav pamäti národa, tak viachlavú, aj keď bezzubú hydru ako štatutársky kolektív zrušíme. Pre fungovanie za status quo je Ondrej Krajňák ako jeden z členov Správnej rady tou najlepšou voľbou. A aj keď viem, že ak niekoho navrhuje opozícia a ak ešte k tomu všetkému s jeho prezentáciou vystúpi poslanec Osuský, tak mu možno nedláždi cestu k víťazstvu, ale som presvedčený, že príde deň, ktorý bude opäť dňom fungujúceho a svoje vážne povinnosti plniaceho Ústavu pamäti národa, a v nejakej roli v ňom bude i Ondrej Krajňák.
Ďakujem.